„Ba hroma!“ zvoláte vy, keď po deravých krpcoch, nezapätých na nohaviciach háčkoch a červenom kožúšku poznáte, že Ondriš je nie sedliak, ale zeman.
Nuž darmo je, hoci nosí čierne, čo hneď otrhané nohavice a košeľu s úzkymi rukávmi, predsa si vzal sedliacke dievča Katru Rafikovie za ženu.
„Berieš si sedliačku?“ spytovali sa ho zhrození zemani. „Hej!“
Od tých čias Ondriš Trovkovič je vytvorený z kúdeliansko-zemianskych kruhov. Zanevreli naň všetci. Nuž ale Ondriš nerobí si z toho ani mačný mak. Čo jeho do ľudí, i do zemanov, len keď má zapekačku, dohán a teplý prípecok. Akí by mohli byť ľudia šťastní, keby sa neuháňali za márnosťami tohto sveta. Len pozrieť na Ondriša, keď otvára dohánový paklík a keď fajočku zahrabe do horúceho popola! A ešte keď si vloží do úst a sadne na teplý prípecok! Vtedy zmiznú všetky vrásky s jeho starého čela a on, hoci je chudobný ako kostolná myš, nečaroval by sa ani s direktorom slávnej famílie. A trochu má i pravdu.
Direktor napr. mozoľuje od rána do večera, v lete kosí, až sa mu štica parí, v zime mláti, až sa v dedine ozýva, a čo má z toho všetkého? Peniaze mu bez osohu trčia v kapse, ani si len toho dohánu nedožičí za ne. Hej, mal by ich len Ondriš! Ten by si kúpil za ne celé koleso dohánu, i prach by z neho vytriasol a len potom by si zapiekol.
Stará Katrena neraduje sa veru, že jej švagor prišiel. A veru nie div, lebo v izbe sa už ťahá dym z Ondrišovej zapekačky. Kým z domu sem prišiel, dve fajky vykúril. Prvá fajka mu trvala až po vyheň. Tam je oheň, Ondriš nemôže ho obísť. Vojde dnu a zapečie si. Nuž veď ako by on mohol ísť nič po nič tak bez fajky; švagor by ho potom ani nepoznal.
„Nuž ideš, Matejko, ideš?“ a pohladil chlapca po bielej hlave.
Chlapec sa znova pustil do plaču a utiera si oči, ako by ho ujčekov dym štípal.
„Na, doniesol som ti na cestu; peniažky si varuj!“
A ujček dal Maťkovi dvadsiatnik, na ktorý už od dvoch mesiacov bol sporil. Chlapec vpustil ho do mešteka, čo mu mať včera večer ušila a dnes ráno na hrdlo priviazala. Keď Ondriš takto obdaroval chlapca, za dobré uznal dať mu i pár naučení.
„Pekne sa drž, majstra slúchaj, veď ti ono bude tam dobre.“
Maťko veľmi nepočúva ujčekove reči, on sa celkom iným zapodieva. Hľa, tu je už dvadsiatnik, toľko peňazí! Vlani mal síce na Trojicu mnoho peňazí, ale ešte i vtedy chybovaly dva groše do dvadsiatnika. Prišiel sem i Maťkov vrstovník, susedovie Janko. Ach, ako závidel Matejovi dvadsiatnik! Bol by hneď pristal ísť do sveta, len aby i on taký peniaz dostal. A ako sa díval na Maťkove háby!
„Hľa, z toho je už pán, a ja som len v gatkách!“
Izba sa začala plniť. Prišli razom traja, a to — veru nie blázni — všetko kúdelianski remeselníci. Jeden je čižmár, volá sa Ondrej Zápotočný, pochodí z Kúdelian, jeho brat je gazda. On sa nemohol v dedine zmestiť, musel ísť na remeslo. Pohnevkáva sa on trochu na týchto Rafikovcov, že ho obišli, keď nedali chlapcovi šiť uňho čižmy, ale radšej kúpili od ktovie koho na jarmoku.
„Na aké remeslo ideš?“ spýtal sa chlapca.
„Na krajčírstvo,“ odpovedal za syna Rafika.
„Mohli ste ho dať na šusterstvo, bol by sa vám i u mňa vyučil.“
„Krpce plátať by sa i pri otcovi naučil,“ poznamenal druhý remeselník, krajčír, Matej Hryzok, ktorý rád dával tromfy slabému čižmárovi.
„A ty azda kabáty šiješ, tak, ako ťa učili! Daj mi, Bože, šiť ženské kabátiky!“
Matej Hryzok v povedomí mravnej prevahy vypäl prsia a šiel k malému Maťkovi: „Ondrej, pozriže, čože je toto? To je ženský kabátik?“ A ukázal chlapcove šaty.
„No, nemáš sa čím chváliť; keby si bol takú robotu do cechy doniesol, veruže by si ešte so päť rokov musel vandrovať. Pozri tú kuklu na chrbte, to si mohol vystrihnúť, bolo by na záplaty.“
„Ty, viem, že by si vystrihol, a potom, keď málo remeňa zostane a bojíš sa, že budú čižmy tesné, namočíš remeň a do tých čias mlatčekom sužuješ, kým sa len, neborák, nenatiahne. Ja som nie taký, ja zostrihnem radšej väčšie, lebo chlapec sa veru nebude soschýnať, ale bude rásť.“
„Hja, veru je tak,“ prisvedčil starý Rafika, lebo mu akurát to bolo na jazyku, čo Matej Hryzok povedal.
„Nevaďteže sa nič po nič, na majstrov sa to nesvedčí; kto je raz majstrom, nech si zadrží svoj charakter,“ napomenul ich Ondriš Trovkovič.
„Hej, ja veru držím charakter, ani nezadieram do iných, ale tuto myslia, že nad nich ani vo Viedni niet a že druhý majster pochabé huby jedol na ráno,“ riekol Ondrej Zápotočný, čižmár.
Matej Hryzok, krajčír, pohŕdlive škubol pravým fúzom, takže chudák čižmár zostal zahanbený a zapálil sa ani uvarený rak. Trovkovičovi začalo byť ľúto chudáka čižmára, i stal si rovno na jeho stranu:
„Verubože, nehodno veľmi dohora hlavu dvíhať, lebo človek, keď si nehľadí pod nohy, ľahko sa potkne, a čím väčšmi dvíhaš hlavu, tým ti väčšmi na nej budú vidieť uši; ach, nuž len tak si my buďme v láske a svornosti vospolok.“
„Ale hej; veď sme všetci ako by jedna rodina,“ prisviedčal Ondrišovi tretí majster, kováč Jozef Žmurkavý, a figliarsky hodiac naň okom, dôverne pokračoval: „Nuž veď sa len rátaš i ty medzi nás? A či sa vynímaš? Ondriš, no?“
Ondriš nepovedal ani slova, lebo sa zahanbil, že mu napomenuli jeho remeslo. Nuž veru tak: Ondriš Trovkovič je vyučený kováč; tu v Kúdeľanoch sa vyučil. Pravda, nebolo to pekne od jeho otca, že zeman, a syna predsa dal — Bože, odpusť hriechy — na remeslo, a to ešte na kováčstvo. Nuž ale čo mal i robiť starý Jonáš Trovkovič? Mal bol už troch chlapcov, keď sa Ondriš narodil. Tí prví traja — podľa starého zvyku — dostali starozákonné mená: Jonáš, Ezechiel a Daniel, tomuto štvrtému sa už nedostalo príhodného mena, lebo ostatné prorocké mená sú len pre Židov, ako napr. Dávid, Izaiáš, Joel, Amos, Abdiáš atď. Čo mal starý Jonáš robiť?
Novonarodenému dal každodenné, sedliacke meno, Ondrej. Už týmto samým bolo rozhodnuté nad osudom chlapca, ako by bol otec vyznal: „Mám troch synov, tí budú sedieť na kúrii, tento štvrtý musí si inde poctivú živnosť hľadať.“ Tak ho už od malička obecali na remeslo. A Ondrej, ako by už tým menom mal vštepené nezemianske ctnosti, od zemianskych sa odlučoval a so sedliackymi chlapcami sa najradšej bavieval. Tak, keď už bol hodný parobok, prišiel za učňa k dedinskému kováčovi. To mu síce nechutilo, ale, Ondrejko, trp!
Tak pretrpel päť rokov v učňovstve, až ho prepustili. Bol už vtedy mládenec na miesto, keď ho odprevadili až na chotár, aby šiel na vandrovku. Ale čože, jeho tiahlo nazad do Kúdelian. Bolo tam hodné dievča, Katra Rafikovie, a Ondrej si pomyslel: „Kým ja budem vandrovať, predchytia mi ju, a ja zostanem na ľade. Nech psom tráva rastie, keď kone podochnú.“ Dlho nepremýšľal, obišiel dedinu a opačnou stranou, poza humná, vrátil sa domov.
Kým starý Jonáš prikuľhútal domov, Ondrej za ten čas roztvoril i tanistru a zjedol ten dlhý makovník, čo mu na merindu upiekli. Jonášovi ťažko bolo veru syna vypraviť a odlúčiť sa od neho; veď Pán Boh vie, či ho kedy vidí; Barbora, matka Ondrejova, tiež nariekala za ním, keď sa s ním lúčila: nie div, že obaja rozplakaní, rozžialení vracali sa domov a rozprávali, ako smutno im už teraz bude. Ale boli dokonale prekvapení, keď videli za stolom sedieť svojho najmladšieho syna, ktorého boli tak oplakali.
„Preboha, ale si to ty?“ zvolal otec.
„Ja som to, chvalabohu.“
„No, to veru krátka vandrovka.“
„Vedel som, že vám bude za mnou ľúto, i vrátil som sa. Čo sa budem tam darmo tárať pomedzi svet. Možno, že sa vám i doma zídem.“
„Nuž i to je pravda,“ prisvedčil slabý Jonáš; „kde sa zmestia traja, môže sa i štvrtý.“
A tak zostal Ondrej doma, na posmech celého sveta.
Každý sa vysmieval z jeho vandrovky; už ani sedliacki mládenci neprijali ho do radu a jeho meno Ondrej premenili na Ondriša, lebo že vraj to i patrí, aby majster mal inakšie meno ako sedliak.
Nuž môžme ľahko uveriť, že Ondriš Trovkovič nerád videl, keď mu niekto napomenul kováčstvo alebo vandrovku; ba nerád sa rátal medzi remeselníkov, nie preto, že by bol azda opovrhoval nimi, ale že tak smiešne vandroval. A ľudia mu ho ani nenapomínali veľmi, len tak za chrbtom radi sa na ňom zasmiali. Jediný švagor Rafika tu i tu ho bodol, hnevajúc sa naň preto, že keď si jeho sestru vzal, zápäť zatým pýtal i ohromný výplatok po nej. Ani stará Katrena nemôže mu to zabudnúť.
Kým sa páni majstri takto hašterili, vstúpil do izby zamúčený mlynár, aby videl Maťka, aký je v nových šatách.