Czytaj książkę: «Neprebudený»

Kapitola 1

Na zemi leží Ondráš Machuľa, husár lenovský. Nie že by bol zabitý alebo ranený — vyvaľuje sa po pasienku, lebo nemá roboty. Telo jeho mŕtva hmota, znak života prezradzujú len nohy, postavené v krosná — svojím občasným lúpaním sa. Nedbá ani na muchy, ktoré naň bezočivo dotierajú a po tvári sa pasú. Tak dobre mu je odpočinúť si v dusnom úpeku: nevstal by ani za pol Lenovca, aby pretrhol svoje pohodlie. Užíva ho nie nepovedome, ale s lakotou, dychtivosťou. Pred zažmúrenými očami utvorí sa najprv malý, čierny bod, ktorý rastie, nabýva farieb, rozširuje sa na všetky strany. No jeden pohyb oka stačí, aby rozohnal prelud, ktorý hneď začne znova a stratí sa — Ondráš sníva. Kto by mu nezávidel? Nestará sa o ženu, o deti, o statok, o dom, o gazdovstvo — o nič. Tak mu je ako v raji.

Je husárom; no nevidno koňa, že by sa pri ňom pásol, ani uniformy, že by zatušovala nedostatky, ktoré od matky-prírody pochodia. Miesto toho vidno po celom boku rozlezené jeho husi, vo väčších-menších kŕdľoch. Husacia respublika nechce husára uznať za svojho svrchovaného pána — len keď musí. No a on veru ani nepomyslí na to, aby im chcel bez poriadku vôľu lomiť: stálo by to mnoho práce, a výsledku by nebolo nijakého, Zavrátené husi o krátky Otčenáš rozliezly by sa zas po celom boku a husár mohol by zas zavracať.

Nuž dobre má, keď sa vyvaľuje, to je i tak len jediná prednosť jeho stavu. Dosť sa natlčie po domoch sem a ta — keď je v poli, aspoň vtedy nech si pohovie. V dedine ho i tak socajú z kúta do kúta — všetkým zavadzia. Tu v poli nezavadzia nikomu, iba ak by tráve, na ktorej leží, že by jej odnímal svetlo. No do jesene — Bože môj — ešte i tá strata vynahradí sa jej.

Ondráš Machuľa je veru biedny tvor boží. Kto len pozrie naň, musí ho poľutovať. Ako by Stvoriteľ chcel vzbudiť v ľuďoch obdiv, zasypúc ho všetkými nedostatkami. Hlava veľká, krytá ostrými vlasmi, ktoré svojou nepoddajnosťou ponášajú sa na zvieraciu srsť. Celo nízke, oči neobyčajne malé, lícne kosti vypuklé, nos rozpľaštený na kabáč a ústa široké. Postava malá, nevyvinutá, shrbená. Keď kráča, ruky mu vopred celembajú, ako cepy — celý človek málo ponáša sa na človeka. Ľudia s útrpnosťou hľadia naň a s istou šetrnosťou chovajú sa oproti nemu, ako malému, slabému dieťaťu. Len on sám nepokladá sa za mrzáka, spokojný je sám so sebou, nikdy nezareptal proti svojmu osudu a biede. Ba zdá sa, že sám seba pokladá za pekného, lebo často zastane na brehu močidla a márnivo prizerá sa do nečistej hladiny jeho. Vkus má, zná rozoznať pekné od mrzkého — no o svojej osobe predpojato súdi. Nuž, je človek.

Rodičia jeho boli veľmi hodní lenovskí hospodári. Každý ich rád videl, ako hodných, snášanlivých ľudí. Nikto ani zlého slova o nich nevedel. I veľmi ich ľutoval každý, keď narodil sa im tento syn, Ondráš. V dedine začalo sa pošuškávať, že im ho striga vymenila za pekné, podarené dieťa. Iní zas vyčitovali šestonedieľke, že načo sa na jarmoku na opicu zadívala.

Machuľa zúfal, jeho žena mala životom zaplatiť pohľad na vlastné dieťa. No, chudinka, oddala sa pokorne do vôle božej a s tým väčšou láskou privinula k srdcu dieťa svoje. Väčšmi ho milovala takto, ako keby bolo bývalo také, aké si ho predstavovala.

Tým väčšmi odpadlo otcovi od srdca. On nemohol naň ani pozrieť. Zakaždým zamrelo v ňom srdce, trápil ho žieravý bôľ. Často sedel zadumeno za stolom, oprúc hlavu o dlaň, tvár zakalená zlými myšlienkami, zúfalstvom. Žena. neopovážila sa ho pýtať, čo mu je; dobre vedela, čo ho trápi. Raz osmelila sa mu povedať: „Jano, neželej si nič. To bola vôľa božia.“

On pozrel na ňu tupo a do jeho hlasu zamiešal sa i tón hnevu, ktorého žena ešte nikdy nepocítila od neho. S tajeným bôľom vykríkol:

„Ako by si neželel, keď mám nie dieťa, ale — Ach, čo“ — a máchol rukou — „to nie dieťa. Všetci ľudia smejú sa na mne — na očiach im vidno, ako sa radujú z môjho nešťastia. Dobre sa mi srdce nepukne. Radujú sa mi za chrbtom — myslia, že ja nevidím ďalej od nosa.“

„Nik sa ti nesmeje — nie! Veď sú azda nie pohani, aby sa z tvojho nešťastia smiali.“

Jano vypukol v zúfalý smiech.

„Ha-ha-ha! Vraj nesmeje! Vraj nesmeje! Tebe dobre povedať, nesmeje, keď sa ani neukážeš medzi svetom — nesmeje. Šla by si len do poľa, ako ja, alebo ku kováčovi: veru videla by si, ako sa smeje! A oo by sa nesmial rodič, čo rná pekné dieťa, na rodičovi, čo má nepodarené! Bože, keby ja mal dieťa, ako som si žiadal! Ach...“

Bolestný ston jeho otriasol celou dušou ženy. No vzmužila sa, podišla k nemu: znala ho ako dobrú, mäkkú dušu, prístupnú múdremu, láskavému slovu.

„Vidíš, ja ho i takto rada vidím: veď predsa je len tvor boží. I ty privykneš k nemu, najtiaž ho vziať na ruky. Jano, probuj ... veď si mu otec...“

„Nie, Zuza, nie! Choď — nemôžem. Vidí Boh i svet — nemôžem. Len pomyslím naň, a už dobre mi srdce nepukne. Ako by ho vzal na ruky? Bolo by azda lepšie, keby ho ani nebolo.“

Zuza strnula, jej srdce zmietalo sa bôľom. Náruživým, mocným hlasom napomínala ho:

„Nerúhaj sa Bohu, Jano! Dosiaľ sme len dobré veci prijímali od neho — a pre jednu zlú mali by sme sa mu už rúhať? Nie — čo na nás dopustil, budeme trpezlivo niesť.“

„Ale všetky tie dobré veci sto ráz by opustil, keby sa toto nebolo stalo — sto ráz! Co mi je zo všetkého, že mám všetkého dosť, keď to nemám komu nechať?“

„No, nám ľuďom sa nikdy nevyhovie. Keby sa ti teraz naplnila žiadosť a za to keby ti Boh odňal dom, pole, lúky, statok, živnosť, zdravie: povedz, či by si sa mu zas nerúhal, že ti je z pekného syna nič, keď mu nemáš čo nechať? Ja viem, že by si si zas žiadal, aby ti všetko prinavrátil, i syn aby bol taký ako dnes. Ľudia pozerajú vždy len za tým, čo nemajú. To, čo majú, nevážia si ani mak.“

Jano bol premožený, nemohol odpovedať ani slova. Cítil, že žena má svätú pravdu a uhádla navlas, čo sa deje v ňom. No práve to ho dopálilo. Nemohol zniesť v tomto bode poučenia od ženy; k bôľu pridružila sa i urazená ňou pýcha jeho. Oko blúdilo nepokojne po izbe, prijalo výraz tvrdosti. Búšil dverami a rozčúlený, rozhnevaný odišiel.

V krčme hľadal úľavu — po prvý raz.

Už bola tvrdá noc, keď sa dotackal domov.

Žena vlastným očiam neverila, že by to bolo možné — veď to je nie on, jej Jano. S utajeným dychom sledovala každý jeho krok. No on netrápil sa ani o ženu, ani o nikoho. Ustatý hodil sa za stôl na lavicu a šomral čosi nesrozumiteľného pomedzi zuby. Ševelil sa na svojom mieste, ale žiadaný spánok nechodil. Dieťa v plachte pohlo sa a začalo plakať. Matka hneď skočila k nemu a hľadela ho učičíkať.

„No, čože nespíš? Ľahni a spi! Nech sa ziape, ak chce, i do rána...“

„Ľahni si i ty, Jano. Už je noc.“

„Ja? Oj, nie... nemám sna — tu mi je dobre... daj mi pokoj — oj, pokoj...“

Ostatné slová povedal už z polosna. Jednou nohou stál ešte v skutočnosti, druhá kráčala tajinami ríše, vybájenej živou fantáziou. Ako by sa mu vysmievať chcela, pobúrená rodinným nešťastím a užitým nápojom, vykúzľovala mu sladké preludy, v ktorých povedomie vždy viac a viac sa tratilo. Z krásnych snov vytrhol ho výkrik dieťaťa, ktoré práve dnes nespokojne spalo. Jano skočil na nohy a poberal sa k žene. Čosi hrozného jej zašeptal. Ona s úžasom vykríkla:

„Preboha, Jano! Choď — choď! Nevzťahuj ruky na pacholiatko!...“

Jano podvihol dieťa z plachty a držal ho v náručí. No nedíval sa naň s láskou. Jeho tvár vyrážala skôr surovosť, jed, bôľ. Matka, tušiac nebezpečenstvo, skočila k nemu a vychytila mu ho z rúk. On sa potočil až k stolu, zadivený hľadiac za ňou: ona ako bola, prostovlasá, bosá, utiekla s dieťaťom k staršej sestre.

Jano vyvalil sa na lavicu a spal až do bieleho rána. Keď sa zobudil, hlava bola mu ako prázdna — nepamätal sa na nič čisto, ale neprítomnost ženina a prázdna plachta, zavesená pod povalou, upravily jeho myšlienky do pravej koľaje. Ženy i dieťaťa bolo mu ľúto; zaplakal nad svojím skutkom; ľutoval ho, no nešiel po ňu, zavolať ju nazad do domu. Sám nevedel, čo, ale čosi mu bránilo. Zostal sám. Nemá mu kto ani navariť ani poriadiť — ako smutno mu doma! Prichlopil dvere a šiel sa zas potešiť, kde bol včera.

Tak trvalo rok — dva. Jano privykol tomuto životu; viac býval v krčme než doma. Prišiel o to máloneveľa, čo mu otec nechal, i nemusel sa trudiť, komu to zas po svojej smrti oddá. V dedine nemal kde hlavy skloniť — pred zimou utiahol sa do pálenice. Tam dostane toho občerstvenia, koľko sa len uráči duši jeho. V jar stratil sa i z pálenice — nezostalo po ňom ani slychu, ani vidu. Bude akiste v Pešti a tam sa niekde potuluje, ak mu pálenka ešte nepostlala.

Zuza bývala u sestry. Keď odučila dieťa, chodila na zárobky. Ale celý život jej už bol zhorčený; jej, potupenej žene i matke. Vyhýbala ľuďom, ako len mohla; urážku i tam videla, kde jej nebolo. Napokon smrť sprostila ju všetkých útrap života. Chlapec zostal pod opaterou totky.

A nemal biedy. Matersky ho riadila, i do školy vyprávala. A chlapec dobre sa učil; bolo znať na ňom, že predsa i v tom nekrásnom tele sídli duša, ako i u ostatných. A toto bolo bohatou potechou starostlivej totke — i odplatou.

Kapitola 2

Ondráš má už dvadsať rokov, ba vyše; totkina nádeja, ktorú hneď od útleho veku jeho prechovávala, že ďalší vývin napraví prírodnú chybu, nesplnila sa. Vady nielen že sa neumenšovaly, ale s roka na rok väčšmi sa tisly na povrch. Jeho telo bolo veľmi slabé, inej práce, okrem pasenia husí, neschopné. Rozsudok ďaleko pokuľhával za vekom — len pamäť a najmä fantázia rozvíjajú sa, a to na ujmu prirodzeného rozsudku a rozumu. Ak rieši niečo, to je vždy detinské. Čo robí, to má i teraz náter chlapčenskosti na sebe. Totka i ľudia nakladajú s mm. dosiaľ ako s nedospelcom. Žije osamotene, bez človeka, bez srdca, ktoré by mu rozumelo. Vrstovníci od malička stránia sa ho — medzi deťmi má ešte najviac známych priateľov. S tými skoro najlepšie vyjde, lebo ony mu cele rozumejú. Často prekvapia ho v kŕdli na poli a on zabáva sa s nimi pri jarčeku. Vodu narazí na žľaby, urobené zo soschnutej kôry, pod ne dá vŕbový prútik, cez ktorý krížom pretiahnuté sú neširoké doštičky — a mlynček už melie. Ak sa dielo zdarí, tlieska s deťmi rukami a výska spolu s nimi. Vie i rozprávočky pekné — deti počúvajú ho so zatajeným dychom. A to púta ho k nim: rád je, že i on má ríšu, v ktorej vládne, s tým väčšou záľubou im rozpráva a deti tým väčšmi ľnú k nemu.

No dnes dáva mlynčeku pokoj. Je sám — a samého zábavka neteší. Dobre mu i ležať, a to na zelenej pažiti. Myseľ jeho lieta bohvie kade. Vidí seba v rytierskych šatách kráčať k zámku na stračej nôžke. Prestoj í boj s drakom, a mačka, jediná obyvateľka zámku, premení sa na kňažnú. Hľa, padá mu vôkol hrdla a prisahá večnú — večnú lásku. Ako by sa neusmieval? Či len on má vyvrhnúť túžby po blahu zo svojej hrude? Usmieva sa, no to nie úsmev, ale úškľabok, zošklivujúci ešte väčšmi jeho tvár.

Na čelo mu sadla mucha; hoci cíti, ako mu po ňom orie, neodháňa jej. Myslí, že dostačí svraštenie a vystretie čela. Mucha poodletí, no o chvíľu sa vráti a opakuje svoje dielo. Ondráš necíti nič — sníva ďalej.

Mucha sadla mu na líce — i cítiť, ako prevŕha sa po riedkom strnisku jeho brady. To ho dopálilo. Vystrie ruku a celou dlaňou prikryje líce. Muchy nedolapil — spasila sa zavčasu. A Ondráš sníva a sníva ďalej a ďalej.

Či dlho ležal a sníval, nezná. Iba vytrhly ho ľahké krôčky — ani tráva neohla sa pod nimi. Ondráš obzrel by sa, kto to, no ťažko zdvihnúť hlavu. Akiste nejaký chlapec ide — o mlynček. Dnes mohol veru len doma ostať. Ondráš nebude robiť mlynčeka, čo by to bol hneď chlapec richtárov. Veď tá kňažná tak pekne sa mu usmieva! Čo je desať mlynov — nie mlynčekov, ale mlynov oproti tomu úsmevu!

Kroky zaznievaly smerom k nemu. Ondráš zažmúril oči; tváril sa, že spí. Cez viečka navlas pootvorené v neurčitých kontúrach videl postavu — no nie detskú. To je väčšie čosi. Hľa, zhýba sa nad neho, i počuť mäkký, tichý hlas: „Ondráš, Ondráš í“

Otvoril oči, ba vytreštil ich. Ten hlas — oj, ten hlas! Ani princeznin! „A si to ty, Zuzka?“

Strojná hlavička prikývla mu — hlava Zuzky Bežanovie. Ondráš prižmúril oči — žiara toľkej krásy oslňovala ho. A nie div. Jej tvár jasná, červená ako ruža, keď slnce jej lístky ohreje. Dvoje belasých očú — ako by ta kus oblohy vložil — zádumčivo hľadelo na Ondráša. Červené pery odokrývaly dva rady bielych perál. Ondrášovi zas prišla na um princezná. Ani tá nebola krajšia, iba že šaty mala s hviezdičkami. Ale ani Zuzkine nie sú špatnejšie. Červená šatka na hrdle so strapcami dodáva jej pôvabnosti spolu s bielymi nadurenými rukávmi jej oplecka. A okrúhle rameno ako by vyrástlo bolo z bielych záhybov rukáva. Ondráš vytreštenými očami hľadel na milý zjav; myslel, že je ešte pred stračím zámkom.

Zuzka, nebadajúc, čo sa s nim deje, rezko ponúkla ho:

„No, vstaň chytro a jedz!“ „Aha — aha!“

Len teraz sa dovtípil, že to nie kňažná, ale Zuzka. Ona neprišla, aby ho vôkol hrdla objala a do stračieho zámku voviedla, ale doniesla mu jesť. Mal vyjednané od mladých husí po groši a od starýg po dva — pritom, kým paša trvá, chovu z dom‘ do domu. Dnes chová sa u Bežanov, Zuzka mu priniesla obed.

Keď jesť, nuž — jesť. Tvár prestala mu žiariť, zatiahla sa, ako keď popred mesiac prejde ľahký oblak. Chytil dvojačky, hodiac na ich obsah skúmavý pohľad. Nepotešilo ho. Prečo neprišla Zuzka s prázdnou rukou a takým srdcom k nemu ako oná princezná? Prečo?

„A čo ti je tak nahlo?“ spýtal sa chladným hlasom, bez nadšenia pozrúc na ňu. „Vidíš, čo je teraz!“

A podvihla v ruke pokovaný kosák, ukážuc ním protiležiaci bok, posiaty žencami. „Aha... i ty ideš... mhm, mhm!“ A chytro ukladal lyžku za lyžkou, že z dvojačiek úvalom ubývalo. Celý sa oddal dielu, na Zuzku ani nepozrel. Bolo znať na ňom, že neje len mechanicky, z obyčaje, ale celou dušou mešká pri diele. Vyprázdnené dvojačky zaviazal do šatky a podal ich Zuzke.

„Na! Už sú prázdne — a choď!“ A utrel si rukávom ústa. Zuzka zbadala na ňom premenu, no nemohla si ju vysvetliť. Teraz tak chladno hľadí, a pred chvíľkou mala sa roztopiť pod žiarou jeho oka. Záhadu nechcela nerozriešenou nechať, Začala okľukou:

„Azda sa hneváš? Akiste obed nebol dobrý. Vieš, teraz pri robotách — musíš niečo i prepáčiť.“

„No veru — obed! Najedol som sa potiaľto!“

A preložil palec krížom cez hrdlo. Vidno, že nekládol váhu na to, aké je jedlo, ale či ho je dosť.

„A predsa sa čosi hneváš.“ „Ja? Ach, ja sa veru — nehnevám.“ Bolo poznať, že váhal tak určite upierať. Zuzku čosi hnalo vopred, nebola spokojná s výsledkom; nevedela, prečo zmenil svoje držanie. Mrzelo ju trochu i to, že tento bedár nekorí sa jej, ale vymyká sa z kruhu, v ktorom ona pôsobila prvej naň.

„Nuž dobre, keď sa nehneváš — už ťa rada. Nafúkaných ľudí nerada vidím, lebo hneď chodia ako sud, keď im niečo na nos sadne.“

Ondráša nahnevalo, že mu takto vraví. Ani je nie kňažná, ani nič — i odsekol jej:

„A veru nehľaď... nepustím preto ani jednej slzy. Ako chceš!“

„Veď ja viem — veď ja viem...“ a Zuzka falošne povzdychla. „Pyšný si veľmi — ani neozrieš sa o mňa. Neviem, prečo — ale ani do dvora sa nám neobzrieš, keď ženieš husi. Neviem ...“ a sklopiac zvodné oči, malou nôžkou hrebla prsť.

Ondráša to pohlo. „Princezná je — princezná! Veru, princezná.“ Zajasal v duchu a podišiel k nej,

„Nuž mrzí ťa to, mrzí? Azda väčšmi by ťa mrzelo, keby Jano Dúbravovie neozrel sa o teba.“

Z jej očú šľahol plameň nenávisti na husára. Jej hlas zostril sa a pohnutím sa triasol:

„Ten? Pre mňa môže — budem mať preto ľahkú hlavu.“

„Azda ste sa pohnevali?“

Husár pootvoril ústa, čakajúc odpoveď. Zuzka namáhala sa tvrdým hlasom odpovedať, nadarmo. Ticho, skoro žiaľno prisvedčila.

„Rozišli sme sa — nadobre.“

Utajený vzdych vydral sa jej z úst. Ondráš to pobadal. Bol rozochvený slasťou, že srdce dievčaťa otvára sa mu pomaly, záhyb za záhybom. Dôverne, úprimne pohliadol jej v tvár.

„Neželej si, že ťa nevezme. Nebol by ťa ani hoden. Takej veru nikdy nedostane, a čo nohy po kolená zoderie.“

Zuzke milé bolo počuť o sebe chválu, čo hneď z úst husárových. Nech tečie voda akými chce rúrami, len nech je čistá. Nech chváli kto chce, len nech chváli. Polichotila jej to — chcela ešte viac počuť.

„Predo mnou hovoríš — ale potom! On tiež tak hovorieval...“ a mimovoľne vzdychla.

Upadla v predošlý bolestný tón. Ondráš videl, že jej srdce puká — zamrzelo ho to.

„A ty si želieš za ním? Neželej ty nič!“

Zuzke zaťal do živého, rana zakrvácala.

„Ako by neželela: mňa opustil — má druhú.“

Husárove líca zahorely. Už bol v jej moci. S nadšením vykríkol:

„Neboj sa — ja ťa neopustím! Vieš, koľko ráz pošepol som ti v škole, keď si nevedela? Len tebe som pošepol; ty si bola zo všetkých najlepšia a rád som ťa videl. Raz ma i ubili preto...“

Už oddávna nepocítil, že by mu bola krv tak bystro prúdila ako teraz. Hej — bol veru na väčšom úpeku, než kým ležal na slnci. Dievča usmialo sa mu a on už bol unesený tým úsmevom. Vo vrchnej gambe pocítil trhanie.

„Však pamätáš? A ty si tiež potom bočila — ani čo by sme sa neboli nikdy videli. A keď si sa sňala s tým Dúbravovie — to ma tak mrzelo! No, ale je už aspoň dobre.“

Zuzka dosiahla svoj cieľ: husár bol podmanený. Ale ona chcela sa pokochať vo svojom víťazstve. Čosi hnalo ju ďalej, len ďalej.

„Nuž a čo teraz?“

Ondráša otázka zarazila. Nechápal, ako sa nemôže dovtípiť.

„Teraz? Dopasiem a — soberieme sa. Pôjdeme pekne do fary, ohlášky sa napíšu. O katechizmus sa neboj — ja zodpoviem i za teba. A bude nám celý svet závidieť.“

Zuzka bola zas veselá — dobrá vôľa vrátila sa jej, Ondráš to vysvetľoval tým, že sa jej zapáčily jeho reči. No ona chcela si ešte zahrať s ním.

„A jesť — čo budeme jesť?“

„Jesť? Niečo len vypasiem — to nám bude dosť“

„Ale si moc prepásol. Koľko ti chýba husí?“

„Ani jedna. Uver: ani jedna.“

A položil si na prsia dlaň.

„A Fialovie hus — kde sa dela? Tebe dávajú vinu, aj Rúbalovci žalujú sa na teba.“

Husár počúval bez slova — potom sa dobrácky usmial.

„Fialovie hus! Keď zašla do hory. Bolo jej ta nechodiť — mohla už mať rozum! A Rúbalovie prišla domov — to viem zjavne. Videl som ju, ako cestou zametala. Ale musela im zo dvora ujsť — nebolo jej nikdy dosť. Zašla niekde do sadu — otrovili ju. A teraz na mňa zvaľujú.“

„Nuž jesť by už len bolo čo, ale kde bývať?“

„No, veru! U totky, tam je hodná komora. Bude nám dobre.“

„Ja — ale ja nechcem sa po cudzích domoch potulovať. Ja sa chcem len svojho držať.“

„Dobre — vystavím... malý domček.“

„A v čom pôjdeš na sobáš?“

„V čom? Mám v čom.“

A husár obzeral svoje šaty, ktoré ani zanova nezodpovedaly lenovskému kroju: boly cele také, ako čo chlapcom v desiatom roku šijú — lenže zafarbené. I to na kolene bola veľká trhlina.

„Musíš mať háby ako iní mládenci.“

„Dá mi ušiť totka — keď dopasiem. Povedala, že mi kúpi i kožuštek.“

„Ale peniaze musíš mať na živnosť. Ha-ha-ha!“

Zuzka, zasmiala sa na jeho rozpakoch, že ho vohnala tak do úzkeho, i pobrala sa preč.

„Ty — neutekaj! Pozajtre je sobota, prídem si po pero.“

„Nie — pozajtre nie. Veď ti ja poviem, keď budeš mať prísť. Ešte nechtík nekvitne. Vieš?“

Ondráš sa uspokojil.

„Dobre, dobre!“

„Zuzka, strmým krokom odišla. Ondráš dlho pozeral za ňou — páčila sa mu.

„Hm... bude z nej žena! Dobrá robotnica. Chôdzu má ani granatier — nám dvom bude svedčať. A Dúbravovie — ale čo, ten jej je nie hoden! A ona sa mi prizná... hm, hm...“

A husár do večera nerozmýšľal o inom, len o princeznej, ktorú už našiel — ale v skutočnosti. Zámok na stračej nôžke nekrúti sa už, zastal. Nebolo mu treba ani dupnúť naň.

Kapitola 3

Husárova totka bývala v poriadnom domčeku prostred dediny. Je už vdova, a to pobožná vdova. Nezameškala by jednej nedele, a čo by mala kolenačky ísť. A to jej dodáva v obci veľkej vážnosti, lebo ona i robí tak, ako i hovorí. Neopustí núdzneho, a čo by sama sebe mala utrhnúť. Ale zato prezrie svojím skúmavým okom každého žobráka, a ak vidí, že je ešte schopný práce, nedá mu nič, len obleje ho ešte takou vriacou polievkou jazykovou, že žobrák ani nevie, na ktorú nohu stúpiť, idúc z jej dvora. A to vo všetkom je takáto akurátna, vysoko stojí nad všetkými ženami v Lenovci. Ľudia uznávajú jej nadvládu a chránia sa jej jazyka. Z úcty volajú ju v celej dedine totkou.

Len vo svojom vlastnom dome nemôže nič vykonať. Inde na čo sa poberie, to i vykoná — no doma nemožno. Predmetom jej ostrého jazyka býva Ondráš. Čo sa mu naduplikuje — a to všetko darmo, ani čo by hrach na stenu sypal. On nezohne šije svojej pred ňou, jeho netečnosti nedotkne sa ani pekné, ani špatné slovo — nič. Iný na jej mieste bol by prestal perly do blata, hádzať a vodu do koša liať — no jej energická povaha nemôže strpieť nijakého odporu, robí nové a nové pokusy.

No márna práca mechúr do vody tisnúť, a ešte márnejšia Ondráša chcieť preinačiť. Machuľa bude Machuľou — kým len jedna vrana bude kvákať.

Totka práve prišla zo žatvy a ustatá odpočíva si na podstene. Tu kde sa vezme, tu sa vezme — milý Ondráš vojde do dvora. Jeho tvár nakrivená úsmevom. Vidno, že príroda určila ho biede, strádaniu — tento úsmev mu tak nesvedčí! Totka zvedavo pozerá naň, cítiac, že nesie akúsi dobrú novinu.

„Totka, keby ste vedeli!“ „Keby som vedela — nemusel by si mi povedať.“

„Nuž poviem vám čosi.“ „No!“ posmeľovala ho ona. Ondráš oblapil jej hrdlo a detinsky pritúlil sa k nej. Jej srdce pohlo sa nad ním — oteplelo, zahorelo k nemu láskou, materinskou láskou. Keď takto túlieval sa k nej, prišla jej vše na um nebohá sestra, ako na smrteľnej posteli odporúčala jej svoje jediné, nešťastné dieťa... Oči jej zvlhly — pohladila parobka po jeho drsných vlasoch. I posmelila ho ešte raz: „No — veď už len povedz, ak je niečo dobrého.“

„Čidali že dobré! Idem sa ženiť.“ „Čo ti zas máta v hlave? Že-e-niť?“ „Hej, ženiť,“ prisvedčil s dôrazom Ondráš. „A koho berieš — či metlu?“ „Zuzku Bežanovie.“

„Nože ma, prosím ťa, nejeduj. Zuzku Bežanovie! To len tak — Zuzku Bežanovie. Za teba, synku, ani Cigánka nepôjde — nie to Zuzka Bežanovie. Čo si to len zas nabral na tej paši do hlavy! Povedala som ti, aby si tam nemilobohu nevylihoval, ale aby si si radšej z Nového zákona niečo prečítal. Zuzku Bežanovie!“

A totka bola už tam. Z jej hlasu všetka mäkkosť zmizla. Ondráš len ešte prisviedčal: „Hej! Zuzka... pôjde za mňa — povedala.“ „Iba ak jej rozum za sáru padol!“ „Ona povedala. Len čo dopasiem, bude sobáš.“

„Veď ťa on starý osobáši! Ale papekom! Že mi to v dedine nikomu nepovieš, lebo stihne niečo dopočuť — tylom ti jazyk vytiahne.“

„Ale keď Zuzka chce...“

„Povedám, že sa mu rozum čistí. Len si rozváž: ako by chcela teba Zuzka? Gazdovské dievča — žobráka, najkrajšie dievča — strašidlo! Pozri len, aký si! Ani žobrák takto nechodí.“

„Ale už nebudem — odo dneška!“

„A ty — vieš ty, kto si tú vezme? Už je v sľuboch s Janom Dúbravovie. Na jar pomáhal u Bežanov orať — i teraz tam kosí. Nuž tá by azda Dúbravovie nechala a teba chcela!“

„Už sa rozišli. Že ho nechce.“ „Kto ti to len natrúbil? Povedz ty mne, ale spravodlivú pravdu.“

„Ona mi povedala, keď mi doniesla jesť na pašu.“

„No? Ale radšej ti mohla povedať, aby si si tuto koleno poplátal — mládenec! Fuj, keď sa len nehanbíš taký chodiť. Ako lipa! Pozri na seba, aký si. Keby si sa aspoň len nosil ako ľudia.“

„Hej — kúpim si nohavice i halenu. Na Všechsvätých kúpite mi i klobúk a jančiarky, a potom...“

„Choď do hory a naodlupuj s kôry drevených groši. Ak ti za ne ušijú nohavice i halenu — dobre.“

„Za to mi neušijú, ale čo vypasiem.“ „Ty? Nikdy nič, ani krajciara. Všetko si prepásol. A ja, hriešna stvora, staraj sa, ako ho zaodieť a zaobuť na zimu.“

„Ja budem mať háby — ušijú mi. Ja som neodpásol ani jednej husi — zvaľujú na mňa.“

„No, dobre. Ale kde budete bývať? Nazdávaš sa, že ťa na prístupky vezmú a budú ťa tam obchodiť?“

„Starý nám dá sádok — v ňom vystavím dom.“

„Iba ak ho ulepíš z blata alebo hliny...“

„Z dreva bude — z dreva.“

„Ale to sa na veľmi moc podoberáš. I pásť, i háby si dať ušiť, i oženiť sa, i dom vystaviť. Vedel bys‘ i rukami tak robiť ako jazykom... to by bolo!“

„Len kúpte vlny — na háby. Upradieme ešte do jesene, kým niečo bude...“

„Synku — kým niečo bude, do tých čias i desiata vlna narastie na ovciach. O to sa ty neboj! Len nepopečkuj s takými vecami, ako je ženba. Ak to starý počuje, ten ťa na mieste zabije. No a mladý Dúbravovie — ten ti väzy vykrúti“

„Ja nepopečkujem, ani nebudem. Mne povedala — a budem sa ženiť.“

„Mlč mi ho, bezbožné dieťa! Nerob sám zo seba posmech — dosť, že ho druhí robia. Modli sa Bohu, aby ti dal dar Ducha svätého a rozumu dobrého.“

Ondráš utiahol sa pred rozhnevanou totkou, ktorá hupkom odišla do Bežanov, že vyzvie, čo je vo veci.

Bežanovie gazdiná len vytreštila oči, čo hľadá u nich stará totka.

„Joj, veď ste už dávno u nás neboli! Mali by sme vám dať vajce. Len čo vás sem donieslo?“

„Ale, pomysli si len: ten chlapec čo si vzal zas do hlavy — chce sa ženiť.“

Bežanka od divu pľasla si dlaňou o zásteru:

„Ach, už len nepovedajte!“

„A, stvorička,“ pokračovala totka, „že si tvoju dievku vezme.“

Bežanka, majúc ruky v lone preložené, zdvihla pravú a posotila ňou totku, znakom zarazenia.

„Ach, choďteže — choďte!“

„Veru tak! Mne tiež len sa niečo nestalo od jedu. Ženby ešte nikdy nespomenul — len dnes sa ňou pochválil.“

„Iba ak by sa mu zas niečo robilo. Ono tá jeho hlava je nie celkom na mieste. Je ako dieťa.“

„Pravdaže — bez rozvahy. Ale jeho ktosi musel navdať. On povedá, že tvoja dievka.“

„Nuž?“

„Nuž, že mu sľúbila, keď mu doniesla jesť. Do jesene má byť i veselie.“

Bežanka rozosmiala sa chutno.

„A veru možno! Zas jej nejaký parom posvietil — možno!“

„Nože jej povedz, nech mu dá pokoj. Potom by iba ja mala s nim trápenie.“

„Pravda... pravda. Viete, to je mladé stvorenie. Tára vám a pletie bez všetkého poriadku. Moja dievka veru rada si zažartuje. Od malička bolo také milé a všetečné — čo nedaj Pane Bože — div vám na oheň nepuklo. Ale jej poviem, nech mu nemätie hlavu — neborákovi.“

„Hej, prosím ťa — povedz jej. Nech sa radšej ani neschodí s ním. Veď mu ono to vyjde z hlavy.“

„Nuž a akože? Pravdaže vyjde!“

A rozišly sa v najlepšej shode. Každá z nich pochvaľovala druhú, aká je hodná, múdra osoba. A obe boly veru hodné, múdre osoby.

Kapitola 4

Ondráš Machuľa robil vážne kroky k svadbe. Hneď v ten večer poplátal si na kolene nohavice, aby zajtra nemala mu čo vyhodiť na oči. Chcel včas zajímať i včas zašiel za chovou. Choval sa u susedov niže Bežanov. I podivili sa gazdovia, keď tak včas vpálil im do domu. Indy prichádzal o pol poludní, keď jedlo už zastydlo — dnes bolo ešte na paňve.

„No, synku — dnes si akosi včas vstal. Musel si sa akosi nenavečerať, ako svedčí. Akiste si sa hanbil moc jesť — Zuzky.“

Ondráš sa významne usmial na gazdinú, ktorá tak prezrela jeho srdce i žalúdok. Ešte väčšmi ho potešilo, keď mu doložila:

„Ondráš, ozaj, treba by sa bolo o niečo obzrieť ... roky prichodia... kým si mladý, zaopatri sa. Na starosť už neskoro.“

„Veď — veď,“ horlivo jej prisviedčal. „Už som sa postaral.“

„Ba kú jazernú strelu! Aha — aký ti to! Potmehúdol! Ale na veselie ma len zavoláš! Chcela by niečo užiť.“

Ondráš jej nesľuboval nič. Mal by ich mať na veselí, keby zavolal každú, ktorá sa mu len ponúkne! Nazrel do kuchyne, zamračil sa. Na paňve zazrel zemiaky, ktoré ešte ani nevrely, len začínaly sa peniť.

„Nemáte niečo zjesť? Šiel by som už.“

„A čo ti je tak nahlo ? I o dve hodiny máš dosť času. Už vidno peny — dočkaj, kým zovrie.“

„A od večera vám niečo nezostalo? I studené zjem.“

„Veru to! Abys‘ ma ohováral, že ťa studeným chovám! Ja len neviem, čo sa ti dnes stalo, že sa toľme náhliš.“

„Zajímať chcem — zajímať.“

„A načo ? Ešte ani teliec nehnali... Či chceš pred teliarom?“

Ondráš sadol, čakal ako na klincoch. O chvíľu — jemu zdalo sa, že o rok — predložili mu švábky s mliekom. Jedlo, ktorému bol nadšeným ctiteľom. Teraz netešil sa mu tak veľmi. Hodil do úst raz-dva, nabral plné hrsti švábky a odišiel zajímať, cestou dojedajúc.

Husi zajímať — to nie je žart! Na to treba aspoň toľko, ak nie viac zbehlosti, ako na vedenie vojska. Ukrýva sa to pred pastierom — hľadí sa mu s očú stratiť. No Ondráš zná všetky spády svojho povolania — prenikne všetky fortiele husacieho umu. Na dlhé paradlo vztýči svoj klobúk a husi bojazlivo zaberajú pred ním. Len veľké šťastie, že to takouto pletkou dá sa nastrašiť — ináč by mu nik nedal rady. Lebo pri všetkom strachu pred Ondrášovým klobúkom hútorí jedna s druhou bez prestania. Tu staryga gagoce, svolávajúc svoje mladé, strativšie sa od nej v tej trme-vrme; tu zas mladá kvíli, ocítiac sa medzi neznámymi osirotenou.

Tu zas jedna staryga ďubne druhú, že sa jej kŕdliku príliš sblížila. A to ide celou dedinou tak. Husací gagot rozlieha sa s jedného konca na druhý. Tu ide zbožný voz, i musí zastať — husi nevystúpia, ženú sa ako slepé i pod kolesá. Tu i Ondráš pričiní sa, aby nebolo ticho. Mácha za nimi klobúkom na palici, i kričí: „Hinda — jáj — jáj! U-ú-ú-ú! Haf — haf — haf!“ I napodobňuje hlasom všetky zvieratá. Zas zahvizdne za nimi, zas zarafá palicou na haluzovom plote — a husi uháňajú.

Ale takýto strach pôsobí len na malú dištanciu — ktoré sú pred husárom, utekajú, ktoré sú len trochu vbok, už zastanú. Tu pobehne k nim — no predošlé mu zastanú, necítiac ho za sebou, a pokračujú vo vade. Tak povstáva hneď na pravom, hneď na ľavom boku zvláštne prúdenie, bez konca a kraja.

Tá miešanina husích a ľudských pokrikov rozčuľuje nervy. Človek, keď popri ňom taký kŕdeľ prejde, ako osprostený zastane a dlho, dlho cíti, že mu v ušiach piští.

Len Ondráša netkne sa toto. Všetky práce on koná a pritom i ohliada sa do sadov a medzierok. Lebo husi, pocítiac, že rákoš sa už blíži, utiahnu sa do závetria, aby ušly očiam svojej gazdinej. Ani nečuchnú, zaprú svoju prírodu štebotavú za ten krátky čas: no keď raz kŕdeľ prešiel a zavládla tichosť — vykradnú sa opatrne z úkrytu a zájdu niekam do zakázaného. Vidno, že nesladí sa im pod feruľou Ondrášovou.

Kŕdeľ došiel pred dom Bežanovie. Ondráš sa ohliadal, kto vyženie husi. Nevidno nikoho — ani husí. Skočí do dvora a skúseným okom prezrie naraz celý dvor. Husí nikde — len gazdiná chodí, prezerajúc všetky ukryty.

„Prekliaty hyd! Ani čo by sa boly prepadly!“

„Kdesi budú schované!“

A Ondráš pomáhal jej hľadať. Odchýlil stajňu — nič. Vošiel do nej a obrátil sa do kúta k malému cáročku — a hľa, v ňom sú utúlené.

„Hinda — hinda! Jáj — jáj!“

A husi vyhrnuly sa z cárka a s veľkým šumotom bežaly stajňou. Za pokutu každá, skočiac s vysokého prahu stajne, udrela sa o hrvoľ, nestačiac zaveslovať v povetrí labou.

Ondráš mal na ceste roboty, kým sohnal sem a ta rozlezenú čriedu.

Na paši nepolihoval, nekradol Pánu Bohu deň. Keď sa husi napásly na pažiti, zašiel do neďalekej hory. Obzeral ju, či sú v nej nejaké sucháre. Bola tam húština i mnoho uschnutých, zakrpatených jedlíc. Vytiahol z kabáta nožík, čo mal na galúne o gombíkovú dierku uviazaný, a pretiahol niekoľko ráz palcom po jeho ostrí. Tvár sa mu uškľabila; vidno, že mu jeho ostrota lahodí. Horko-ťažko vyškriabal sa na suchár a odrezal vrchovec s neho. O chvíľu ich mal celú hromadu pred sebou. Kôra s nich opršala a haluznatý vrchovec podchvíľou bol pretvorený v úhľadnú habarku.

Tak míňal sa mu čas. Na čele sperlil sa mu pot v hrubých, bohatých kvapkách, i odtekal dolu lícami do strniska jeho riedkej brady. No on nedbal. Pracoval usilovne, aby vykonal, čo si v noci na posteli umienil. Ani sa nenazdal, len keď za ním stála gazdiná s obedom.

„Ani ma nevidíš — od veľkej roboty. Čože to stružlikuješ?“

„Len...“

Nevyjavil svojho tajomstva.

„Ľaľa — koľko habariek! Kde ich len nabral toľkú silu ? Akurát i mne treba — mohol bys‘ mi veru jednu dať.“

„No — túto!“

„A veru bude. Pozrite ho len — ako ju poriadne spravil. No!“

A gazdiná chytila ju medzi dlane a vrtela ňou, ako by robila zátrepku.

„Čo ti len dám za ňu? Múky ti netreba, keď sa po domoch chováš ...“

„Dáte mi chlp vlny — ale hodný. Je skoro najväčšia.“

„A načo ti bude vlna?“

„Hm — načože by bola? Na nohavice.“

„Mhm — chceš sa vystrojiť. Dobre máš! Navečer si príď — dostaneš.“

Večer, kým do pol dediny došiel, habarky mal už rozchytané. Pod pazuchou niesol miesto nich hodný uzol bielej vlny. Gazdiné mu i naprihadzovaly: tešilo ich, že sa už má do niečoho. Len jednej habarky nechcel už nikomu prepustiť. Pýtaly ju už mnohé, no on nie a nie. Sľúbil, že zajtra ich zas donesie hodnú viazanicu. Ženy sa upokojily.

To bola zo všetkých najväčšia i najkrajšia. Ondráš, čo len vedel, najkrajšie cirády navyrezával na ňu. Keď prišiel pred Bežanov, zaniesol ju dnu.

„Čože si nám doniesol, čo?“ usmiala sa mu gazdiná — budúca testiná.

„Habarku. Videl som, že nemáte — nuž...“ „Tisíc tisícov! Veru sa mi zíde. No! A čože pýtaš za ňu?“ „Nič.“

„Ej, ba! Akože by to bolo? Darmo sa ani Pánu Bohu nemodlíme.“

Vybehla na pôjd a odvalila hodný rezeň slaniny. Kým sišla s pôjda — Ondráša už v izbe nebolo. Habarka ležala na stole.

Gazdiná zastokla ju do rámika, ktorý slúžil i za lyžičník. Usmievala sa.

Po chvíli vrátili sa všetci Bežanovci domov. Popredku gazda, za ním čeľaď. Gazdiná zavolala dcéru do kuchyne.

„Ty, dievča — ja neviem, čo je to... ale ten husár sa nám akosi veľmi obšmieta.“

Dievka pobledla a zažmurkala. Poznať, že sa zľakla. Ale zvedavosť ju tiež trápila; opýtala sa:

„Nuž?“

„Nuž ráno mi on sám husi vyhnal — toho ešte nikomu neurobil; teraz nám zas habarku doniesol... nič nechcel za ňu. A včera večer bola tu jeho totka sa žalovať, že je celý zbláznený... len ženiť a ženiť. Že vol‘áko na teba myslí.“

„Blázon sprostý!“ a dievka vyšla z kuchyne. Mať podkladala pod panvu i povrávala si: „Hodné dievča — všetko sa mu podkladá. Mladých zaťov na každý prst desať! Len sa tak pretekajú o ňu. Nuž chvála Pánu Bohu!...“

Kapitola 5

Čas sa míňa, tečie ani s husi voda. Tečie chytro; ani sa nenazdáš, len keď stojíš tam, kde sa ti žiada, alebo pred čím sa trasieš. Machuľa zas nemôže to povedať. Nie že by mu tiekol, ale vlečie sa mu ako slimák. Ledva prečká vše boží deň. I robotou si ho skracuje, i všetko — a jednako každá hodina vidí sa mu rokom. A ako by nie? Očakáva ho toľko šťastia: a to všetko v jeden deň má mu padnúť do lona. Najprv rozsadz, potom nové šaty a napokon — sobáš.

Rozsadz čaká túžobne, ako chorý božie svetlo po dlhej noci. Ale i môže ho čakať. Veď chýbajú mu len tie dve husi. Čo sa sňal so Zuzkou, neutratil ani jednej — a to je mnoho.

Šaty budú dnes-zajtra ušité. Aspoň priadza je už v klbkách; čochvíľa pôjde na krosná — a ostatok sa chytro spraví. Keď si pomyslí, ako ľahko ide prísť k novým hábam, musí sa zaradovať. Spravil pár habariek, a do týždňa mal už dosť vlny i čiernej i bielej. Od ušitia tiež bude mať. Má už tri opálky, z borievkových koreňov upletené. Za také pohodia mu vďačne i nejaký groš, lebo taká opálka pretrvá i dvoch gazdov.

Najtiaž mať nové šaty, potom do svadby je len vrabčí skok.

„Hm... prišiel som k žene — ku všetkému. U Bežanov ma radi vidia — ale ako by aj nie! Husi som im vynašiel — i habarku doniesol. A teraz“ — Ondráš sa uškľabol, radosť odňala mu hlas, stiahnuc mu hrdlo — „teraz im dám netakší podarúnok. Do večera ho azda len upletiem. Eh, tomu Dúbravovie som ja utrel pysk! Bude ten pamätať!“ Ale prišlo mu na um i čosi vážneho, akási obava. „Hm... čo ako, ale my by sme sa len mali niekedy sísť. Nebol som od tých čias s ňou na slove. To pero... ona, pravda, síce sľúbila ... hm, ale pero — to bude. Najtiaž mať háby. Za tento klobúk mi ho len nepripraví! Musím totku kroz nového poslať. No — a opálka je hneď, mám sa aspoň na čo zriecť, keď chcem ta ísť. Keby len ju našiel doma — ale málo býva doma. Musím jej stužku kúpiť, alebo šatku... No!“

Pred večerom s hotovou opálkou zašiel do Bežanov. Obzrel sa po dome — okrem starej nevidel tam nikoho.

„Mhm...“ prisvedčil jej Ondráš.

„Ty, opálka sa nám veľmi zíde pri kopačke. Bude na veľkú švábku. Ešte keby si jednu uplietol na drobnú. Všetky sa nám potrhaly na posmech!“

Začala v kútiku postele hľadať niečo. Po chvíli vytiahla z nej uzlík. Ondráš cítil, čo bude v ňom. Vzal klobúk a poberal sa preč, ako vtedy, keď habarku bol doniesol. No stará zastúpila mu cestu.

„Nie — nie! To by sa hanbila prijať. Koľko si sa natrápil, kým si naťahal toľko koreňov — ako by ja to vzala darmo?“

I podávala mu čosi bieleho — šestáky.

On vložil ruky do vreciek, aby sa nejako nepomýlil prijať, a vzdorovite zavrtel celým telom, že nechce.

„No, len na, keď ti dávam. Nejedujže ma!“

A tisla mu šestáky.

No Ondráš sa bránil, aby mu nemohla nijako pristúpiť.

„Ale čo sa mu to robí? Ono sem donesie každý deň niečo — a vziať nechce nič. Na, vezmi si a — choď.“

Ondráš pozrel do tváre gazdinej — jasno, úprimne. Ten pohľad vyzradil jej všetko a potvrdil totkine reči. Ondráš veril — veril! Gazdiná hľadela zpod jeho vlivu sa vymôcť, i pokračovala:

„A prečo nechceš?“

On hľadel jej do tváre a horúcim hlasom zvolal:

„To by ma nectilo!“

„A mňa by azda ctilo! Mňa by ctilo! Keď nechceš peňazí — ako chceš; ale ani ja nechcem tvojej opálky. Ktože by vzal od žobráka palicu?“

Ondráš predošlým teplým hlasom odpovedal:

„Ja som nie žobrák. Ešte ich mám päť — tie predám. Od vás neprijmem ani krajciara.“

„Nuž a prečo?“

„Preto!“ A významne pozrel na gazdinú.

Tej sa v napnutí dych krátil; bála sa pokračovať, aby neodstránila všetky prekážky jeho dôvere, ktorá dnes sedela mu na tvári. Len z obyčaje opýtala sa ho:

„No, už bys‘ len mohol povedať!“

„Nuž mal som vám pri robotách pomáhať... ale nemohol som — nemal som kedy... nuž...“

„Pomáhať? Hm — hm...“

„Hej, mladí zaťovia pomáhajú... mne by sa tiež bolo patrilo, ale, ako povedám...“

Gazdiná usmiala sa naň posmešne.

„Milý môj zať! Len kto ťa vypriadol!“

On nepochopil úsmešku, dôverne jej hľadel do očú. Celá tvár jeho bola ako vymenená. Spotvorené črty obliate boly rumencom. Nával citu, lásky, radosti pošklbával jeho vrchnou masívnou gambou. Starej uľútilo sa ho. Veď on je nie vina, že takýto prišiel na svet. Dosť, čo ho osud bije — i ona má proti nemu povstať? Pozrela naň mäkko, i položila dlaň na jeho tvrdé vlasy.

„A kto ti to povedal, môj syn, že budeš naším zaťom?“

„Kto?“ Ústa mrzákove uťahovaly sa. Blaho, radosť zatláčaly mu hlas. Napokon s veľkou námahou vyslovil: „Zuzka.“

Stará prikývla hlavou, ako by to odobrovala. Chcela mu povedať čo-to, ale nemohla.

„Nie, tejto radosti mu nepokazím — nebožiatko, zblaznie. Ale tej musím povedať. Čudo — takejto zámäty narobiť!“

No hneď sa jej i rozsudok vrátil. Na čomsi istom sa ustálila. Pokojným hlasom mu povedala:

„Choď, syn môj, domov. A aby si sa nepochválil nikomu, že ti povedala...“

„Nie, ani živej duši. Totka už, pravda, vie, ale tá nikomu nepovie.“

A rozradovaný husár odišiel domov.

Bežanku táto vec náramne trápi. Je stiesnená, ako by jej bolo niečo na prsia zaľahlo. Ten mrzák, jeho tvár, vzrušená horúcim citom, prenasleduje ju všade. Keď začal statok dochádzať, sama sa raduje: aspoň v tej práci pozabudne na neresť.

Večer, keď si už čeliadka políhala, stará chytila Zuzku na otázku:

„No, už si ty vykonala! Ja len neviem, čo budeš robiť?“

Zuzka pobledla, ako by ju boli na niečom dochytili. Ledva stačila vypovedať:

„A čo?“

„Nuž s tým husárom.“

„Ejha! No veru!“

A Zuzka, zvrtla sa na päte a pohla plecom.

Mať nadskočila na ňu:

„Myslíš si, že je to žart? Ej, ba ja veru neviem, ako sa ho strasieš. Celý je zbláznený. Len povedz, čo to bolo medzi vami — už muselo čosi byť.“

Dievča pozrelo do ohňa, pozabudlo v ňom oči — zamyslelo sa. Po chvíli sa strhlo a rovno matke povedalo:

„Nič — nebolo nič.“

„A to ja neverím. Ej, to už nie! Ten by sa voslep neblaznel. Veď je celý premenený. Ba veru tak mi ho je ľúto čo nikdy.“

Stará neklamala. Vidno bolo na nej, že hovorí pravdu. Slza jej stiekla dolu lícom. Zuzku to zarazilo, až teraz pochopila dosah svojho skutku. „Ale verte mi, mamo, nebolo to nič. Ja som mu doniesla jesť a stratila som s ním dve-tri slová. Blázon — mohol veru vedieť, že to nebolo naozaj.“

„Nešťastné dieťa, čos‘ to urobila! Prídeš do rečí nič po nič. Budú hľadieť na teba ako na nejakú bludárku. Ale nám to bolo treba?“

A stará začala, zalamovať rukami. Na Zuzku to veľmi účinkovalo. Jej samouverenie bolo otrasené — predtucha akéhosi neistého nešťastia doľahla na ňu. Už oddávna želela ten ľahkomyseľný krok — vidiac matku zúfať, tým väčšmi sa zľakla. Začala zalamovať rukami i ona — a narážaly si s matkou, ale len pošepky. Bály sa starého — on vie veľmi chytro riešiť takéto poryvy. „Veď som mu ja len povedala, že... že...“ „No, aké ,že‘? Azda že ho rada?“ Zuzka pokrútila hlavou, tajac. „Že pôjdeš zaň?“ „Ani to — len som sa mu požalovala.“

„Požalovala? A čo si sa mu ty mala žalovať? To ti je otec, či brat? A na koho si sa mu žalovala ?“

„Na Jana — že ma nechal.“

„A to bola pravda? Naozaj ťa nechal?“

„Večer sme sa boli pohnevali — ale potom sme sa pomerili.“

„Óvi, óvi! Len načo sa mu žalovať? Načo — načo?“

„Veď načo! I ja želiem. Radšej keby bola onemela! Ale on, keď som mu doniesla jesť, tak čudno hľadel na mňa. Neprihovoril sa mi, ako by sme ani neboli z jednej dediny. To ma mrzelo — chcela som mu niečo len povedať... nuž požalovala som samu na Jana. Nuž tak!“

„No, už sa stalo. Čo sa stalo, zle sa stalo. Len aby si nejako do reči neprišla — ja sa len toho bojím. Pováž si len, ak by otec...“

Stará nedopovedala. Ani nebolo treba: dcéra už pri nadhodení otca zbledla. Predstavila si ho prísneho, ako ju skúma, a zbadajúc tieň hriechu, ako tresce. Hej, keď on povie len slovo, trasie sa pred ním celý dom — od gazdinej až po varešku.

„Veď on to nepočuje. Kto by mu povedal?“

„Ej, veru, dievka moja, čert nespí. Nadhodí sa ľahko holomok a — ja by sa potom radšej neviem kde dela. A Jano — ten by zamlčal ? S otcom sú ako jeden palec: ten by tiež nezamlčal.“

Dcéra v nemom úžase zalomila rukami. Myslieť nemohla — rady nevidno nikde. Husár jej už bol nielen bedárom, ale strašidlom, zo všetkých kútov škľabiacim sa jej. Jej utrápený pohľad uprel sa na matku, vyrážajúc otázku:

„Čo robiť?“

Matka mu porozumela.

„Veď čo — veď čo? Ktože ti tu dá rady?

Najlepšie by azda bolo, keby sa sobáš odbavil čím skôr.“

Dcéra chytila sa tej myšlienky:

„Keby naozaj: keby!“

„Ale tu zas nemáš ešte kúpené ani na periny, ani na šaty. Jakubský jarmok sme si pekne-rúče prepásli — môžme si teraz dočkať do Gála. A kým sa to ešte pošije, poriadi, Bože môj...“

„Ako chce — sobášnych šiat nemusím mať, nech sa odbaví všetko len vo sviatočných. Veď sú i to pekné, a mám ich toľko, že sa nik nenazdá, že by to boly len sviatočné. A obliečky na periny — no, to sa i po sobáši došije. Len nech budú jedny — tie druhé sa došijú. To na jedno vyjde: či im v truhle ležať a či u farbiara.“

„Veď už hej — ale ani čepcov nemáš, koľko by patrilo. Starohorky čakám so dňa na deň, a akosi nechodia. Ale najhoršie bude ešte s otcom.“

„Nuž?“

„Hm... tak sme zostali na slove, že sobáš bude týždeň pred Všechsvätými. A teraz, keď ho my budeme duriť — myslíš si, neopýta sa nás, čo toho príčina? Ten si nedá veru tak ľahko povedať.“

„Dá — prečo nie?“

„Čo on raz povie — to je už ani pod pečaťou.“

„Veď mu my nepovieme, ale — Jano.“

„Ba pravda je, dievča! Ten mu rozpovie všetko: požaluje sa mu, že nemôžu sa už cez kopačku zaobísť bez nevesty. Že cez žatvu tiež ledva vybiedili bez nej. A tomu uverí najskôr. Len ty povedz Janovi, nech podurí otca — azda ešte všetko bude dobre.“

Kapitola 6

V nedeľu po službách božích nehovorilo sa v Lenovci o inom, len o ohláškach Jána Dúbravovie so Zuzkou Bežanovie. Sotva ktorá ohláška prekvapila poctivú obec tak ako táto. Veď ako by i nie! Už i vrabce čvirikaly na streche, že veselie bude len o Všechsvätých, po robotách — a tu zrazu ohláška o pollete, ako by z neba spadla! By sa paroma nehovorilo — keď Dúbravovci sami nechceli sa tak náhliť, odkladali so svadbou, ako mohli; starý Bežan tiež už povedal, že všetko bude len o Všechsvätých, a tu už ohláška! Ozaj, kto to všetko tak prevrátil? Mladý zať — nik iný. Hovorí, že kopačka im treba. Len nech mu verí, kto chce: v žatve zaobišli sa bez nej — a v kopačku by sa už nemohli! No — kto mu uverí?

A ženy ako toto mrzelo! To náhlenie síce nie, ale táto záhada — tá záhada. Ony chcú mať pred sebou jasno — nuž známa ich pilnosť v hľadaní svetla pri záhadách. Nedarmo majú najviac s priadzou práce — ony všetky záhady chcú rozmotať tak ako priadzu. Keď sa im nadhodí uzol — usilujú sa ho rozmotať. Ak sa nedá, prestrihnú ho a idú ďalej. Pravda, často protivným koncom začnú rozmotávať, a prídu na nový uzol. No im to nerobí nič. Len nech majú niečo medzi rukami.

Tak i tu prišly k výsledku — no mlčaly. Nepochválily sa s tým nikomu — verejne. Len po kútoch medzi štyrmi i šiestimi očami pošuškávalo sa čosi. Bežanovci čosi — čosi cítili. Nemohly najmä Zuzke ujsť skúmavé pohľady, ktoré ju všade prenasledovaly. Zapýríla sa sama pred sebou. Stará tiež porozumela všetkému. Za každým krokom stretla ženičku, ktorá dobrodušne pozrela na ňu, ako by sa chcela pýtať: „Vo venci pôjde na sobáš, a či ako?“

Starému veľmi mnohé nešlo do hlavy: najmä tie smutné, zarazené tváre žien. I tá ohláška ho mrzela. Keď Dúbravovci vedeli od fašiangov čakať — mohli sa veru i tých pár týždňov už zaobísť. No on nerád sa zabýval takými otázkami. On má na hlave len zaopatriť, čo treba dievke do vena — ostatné nech si obstarajú ženy samy. Ak si narobia zle, nech sa vykýchajú z toho. On — na jeho dušu — bude mať preto ľahkú hlavu.

Husár Ondráš nevedel o ohláške nič. Nemal kto s ním o tom hovoriť. Keď mu doniesly jesť, ani jedna ho neprekvapila tou novinkou. Veď by to bol zázrak, ak by mu to už suseda včera nebola vyrozprávala: načo toľko jazyk drať? A ani nepúšťaly sa s ním do reči, najviac objednaly uňho opálku alebo čo iné. Do Bežanov nešiel, nemal po čo. Ísť nie po nič nemohol a zavďačiť nemal sa už čím. So Zuzkou sa nestretol, lebo tá najviac doma sedela, nerada chodila po dedine — totka ani nečuchla. Rada bola, že chlapec pomaly zabúda.

No Machuľa nemal pokoja. Čosi ho ustavične trápilo. Žiadalo sa mu zas poshovárať sa s ňou, čo len chvíľku. Ale má ísť do Bežanov, a to len naprázdno? Čo odpovie, keď sa ho opýtajú: „Čos‘ nám doniesol?“

„Habarku už majú, i opálku. Mám ešte jednu opálku doniesť — ale tej nemám. Ako len pôjdem: ešte sa nazdajú, že som prišiel za tú habarku pýtať. A mal by veru ísť, Zuzke povedať, že súkno už tohto týždňa vyjde z klady a pôjde ku krajčírovi, aby sa i ona mala k niečomu. Ale ako ísť... ako?“

Ako sa blížil večer, tak rástla i jeho nespokojnosť. Nikdy ešte neťahalo ho do Bežanov tak ako dnes. Pol kŕdľa by dal za to, keby mu niekto poradil, na čo sa zriecť. No rady nikde. Nespokojný chodil sem i ta. Myslel hneď na Zuzku, hneď na šaty, hneď na rozsadz. V hlave jeho preháňaly sa myšlienky ako oblaky v čas letnej búrky.

Pred západom slnka dospel napokon k riešeniu. Zasmial sa veselo a máchal v povetrí rukami. Kto by ho videl, myslel by, že zblaznel. Husi, počujúc jeho divné pohyby, zľakly a shŕkly sa do hŕby, ako by bol orol zakrúžil nad nimi. Ondráša to ešte väčšmi tešilo. Jeho oči bystro sliedily, ako by niečo hľadaly. Hľa, vprostred čriedy malý kŕdlik. Zamieril k nemu rovno — črieda nechala mu ulicu. Majúc pod pazuchou schúlený kabát, vystrel a hodil ho na malý kŕdlik. Črieda sa rozbehla, len tri starygy vrátily sa ku kabátu, a vystrúc krídla, jedovato sipely naň. No hneď utiekly aj ony: kabát začal sa hádzať zboka nabok. Zpod neho, dierou na chrbte, vykukla hlávka — oči pochopily, čo sa robí, vidiac pastierovu ruku siahať na kabát. No pohnúť sa nebolo možno. Kabáť je už pod husárovou pazuchou.

„Ale som ťa chytil! No, neboj sa — nezabijem ťa.“ Pohladil ju po chrbte — no staryga uštipla ho v ruku svojím ostrým zobákom. „No, no — len sa neboj... neublížim ti.“

Sadol na zem, hus položil si na lono a obňal ju ľavou rukou. V kabáte mal motúz — rozsúkal ho: jeden koniec uviazal husi na nohu.

„No, tak — neboj sa. Veď ťa tu nič nezje. O malú chvíľu aj tak prídem po teba.“

Hus zaniesol do vrbiny a priviazal ju o koreň. Kabát prehodil cez plece a — hybaj za kŕdľom. Prestrašené husi, cítiac, že večer už tu, samy od seba ponáhľaly sa domov. Viedla staryga, čo napadúvala na nohu.

Kŕdeľ dostal sa šťastlive do dediny. Zastavil sa v potoku, vyplákol hrdlo, rozdelil sa na malé skupiny, z ktorých každá obrátila sa k inému dvoru.

Do Bežanov hodil sa tiež malý kŕdlik, šesť ich bolo v ňom. No nešiel tak veselo ako ostatné, len nesmelo zakrádal sa do dvora. Nemal mu kto cestou hútoriť: „Tata-ta...“ Bez matere s utrápeným gaudžaním vošly mladé do dvora. Tu, cítiac sa už podomácky, pustily sa do hlasitého gagotu, ako by chybujúcu starú privolať chcely. No tá nezjavila sa im nikde. Miesto nej vyšla gazdiná so žraním, hodiac im ho naprostred dvora. Húsky, hodiac sa naň, zabudly hneď na svoj žiaľ. No gazdiná na prvý pohľad videla, že starygy niet. Vybehne na cestu a volá: „Šura-šura! Šur-šur — šura, na!“ Ale odnikiaľ neprichodí dobre povedomý gagot starygy. Bežanka pobrala sa hore dedinou.

„Šura-šura! Šurička moja — šura-šura!“

Nehlásila sa jej.

„Ach, Bože — nemalo sa to už kedy indy stať! Človek nevie, kde mu hlava stojí, a musí sa ešte za husami sháňať. Len či ju niekde neodpásol! Rok po rok vyviedla po dvanástoro... nikdy takej husi nebude! Joj, Bože — i tie syrníky mi prihoria — radostník tiež treba medom potrieť... a toto musíš takto nemilobohu sa motať. Ale predsa ohlásim sa u toho naničhodníka naničhodného.“

„Kdeže je moja hus?“ zavolala oblokom do izby.

Jej krotká tvár horela hnevom.

Ondráš sa jej zľakol. Už chcel povedať všetko — všetko. Tak bridilo sa mu klamať túto ženu, ktorú ctil, miloval. Pozrel na ňu svojím krotkým, ohlúpeným okom. „Ale vám neprišla?“

„Nuž ale by ju azda vystíhala, keby bola prišla? Pravdaže neprišla!“

Už chcel jej vyznať, no bál sa jej hnevu. „Nezatárala sa niekde v dedine — za hrtanom?“

Tu Bežanka zostala v hneve bez seba. Bezohľadne kričala na neho:

„A čo by sa mala moja hus za hrtanom tárať? Azda ju nenakŕmim každé ráno, každý večer!“

„Čože si to zas vykonal — ozembuch?“ ohlásila sa i totka, vyjdúc z kuchyne. „Už si si veru hodne ušil halenu i nohavice! Hneď by mu krk odkrútila. Kokos! Čo len sháňa na tej paši! Teraz už bude rozsadz: tri husi odpásť — nemilobohu. Už vidím, nedostane ani krajciara.“

„Ale moja hus — moja! Nedala by jej, a Čo by mi ju zlatom odvážil. Veď tá každý rok vyvedie po dvanástoro, i toho roku — ale sa somlely dolu žľabmi.“

„Musela na paši zostať,“ nadhodil husár, ale nesmelo.

„Ach, joj — iďže ho v čerty!“ zasmiala sa jedovate Bežanka. „Tá by ti šla na paši zostať ... tá má viac rozumu že desať takých, ako si ty. Tá by zostala! Joj — ale musím už ísť... radostník mi prihorí. Dobre sa majte!“

A už bolo počuť dvercia privrieť. Bežanka odišla. Husár sa ešte štuchal po izbe, bez všetkého poriadku.

„Ale sa ho poberáš!“ kričala naň totka. „Abys‘ ju doviedol. Ani mi nepríď bez nej.“ Husár odišiel z domu, za husou. „Nedovediem... just nedovediem... na protiveň — ale donesiem... aby vedely, donesiem! A ako sa hnevá... tá Bežanovie — pre jednu hus! No, veď sa nebudeš dlho hnevať.“

A usmial sa falošne — hlas triasol sa mu vnútorným rozochvením a radosťou; ústa uťahovaly sa mu kŕčovite zboka nabok.

Totka chodila ako v trapiech po dome. Z kuchyne do izby — z izby do kuchyne, zabudnúc zakaždým cieľ svojej cesty. V ruke nosila varechu od vody, i zanorila ju do horúcej kaše, miesto do vody. Mlieko zas precedila do pareníka, kde prirábala na kabáče. Pod cieňu vyšla po triesky a doniesla — paradlo. Tak šlo až do mraku, až do tvrdej noci.

„Pane Bože... čo sa mi to dnes robí? Ach, všetko preň — všetko! Hriešna stvora — čo sa natrápiš — jej! Čo som sa zaň namodlila, a ono darmo — darmo. Otrhaný chodí ako lipa, a prepása všetko — všetko.“

Inokedy o takomto čase ľahla, dnes sedela ešte pri obloku a hľadela do tmavej noci. Konečne buchly dvercia i ozvaly sa kroky pod oblokom. Z hustej tmy vnorila sa v svetlo vetchá postava Ondrášova. Totku zarazil výraz jeho vyjasnenej tváre. Každá žilka vibrovala rozčúlením, radosťou, blahom. Rozopäl otrhaný kabát a vytiahol zpod neho pol syrníka a trasúcou sa rukou položil ho pred totku.

„Nate — to Bežanovie poslali... výsluhu.“

„A hus?“

„Ejha, hus je tu! Doniesol som ju s paše.“

Totka zasmiala sa srdečne.

„Ale naozaj? Doniesols‘ ju? A akos‘ ju našiel?“

„Na vrbine zachytila sa jej o korienok laba. Nemohla si spomôcť.“

„Chvála Pánu Bohu! Keď je len tu!“

Nevdojak pozrela na syrník. Ondráš ponúkol ju ešte raz:

„Nate... doniesol som vám...“

„Nie, nie. Nebudem. Tebe sa zíde... len zjedz sám.“

„Ja? Ja som už zjedol... to je vám.“

Pozrela na chovanca. Jej oko zažiarilo zas oným výrazom materinskej lásky, ktorý sa tajne vkráda v srdce Ondrášovo a otvára ho dokorán. Totka pomyslela: „Má srdce... oj, srdce má. Dal by i košeľu so seba. Nebožiatko, ono je ako dieťa. Neublíži ani muche; nezavadí do nikoho ... ani čo by ho na svete nebolo. A nemá nikoho — len mňa; nik ho nenapraví na dobrú cestu, len ja. Hej, neopustím ho — neopustím.“ I utrela slzu s navlhnutého oka.

„Sadni si sem — ku mne, na lavicu. Tak!“

A totka pohladila ho po nepoddajných, drsných vlasoch. Pocítil, že totka je zas mäkká, prístupná, že jej srdce opäť silnejšie bije zaňho. Nadhodil nesmelo:

„Totka, ušije tie nohavice aj tú halenu?“

„A akože!“ totka veľmi horlivé dokladala. „Pravdaže, musí! Po rozsadzi v tú nedeľu už budú na tebe. Pôjdeš v nich do kostola; pôjdeme spolu, ako si s nebohou matkou chodieval — Pán Boh ju osláv!“

„A nemohol by ich prvej ušiť? Povedzte mu — do nedele.“

Totkou zas trhlo — nepokoj zavládol v jej duši. No pokojným hlasom hľadela sa ho spýtať:

„A načo by ti boly — na nedeľu? Do kostola nechodíš — ani nič.“

„Nedbal by ísť...“

„A husi?“

„Zapasiete vy. Rád by počuť ohlášky — už bude druhá.“

Totka zbledla. V ušiach jej zahučalo, ako by popri nej ryčal vodopád. Celá vzrušená vyskočila:

„A kto ti to povedal? Kto ti rozprával o ohláškach?“

„Kto iný?... Ona. Pekne — pekne...“ a s výčitkou pozrel na ňu. „Vy mi nežičíte tejto radosti — zamlčíte predo mnou všetko, čo je dobré. Len keď ma treba harušiť — nezamlčíte nič. Keby nie ona, nebol by ani vedel, že už máme ohlášku. A na prvej som si ani nebol. Ani stužky som jej nekúpil.“

„Komu?“

„Jej — jej! Mladý zať sa len má preukázať — a ja...“

„Nie, moje dieťa — nekupuj jej ty nič. Daj jej pokoj... ani nepozri v tú stranu!“

„Ale pred oddávaním — pred sobášom? Čo by svet povedal na to? Pomyslite!“

Starej div srdce nepuklo nad ním.

„Nebožiatko! Čo má s ním... ešte teraz — pred samým veselím! Robila by to, keby mala Boha pri sebe? Boh jej to odplať!“

„Choď, moje dieťa — ľahni a odpočiň si. Zajtra musíš včas vstať.“

Ondráš odišiel, ľahol si — no nezažmúril oka: snil i s otvorenými očami. Stará krútila sa ešte hodnú chvíľku po izbe — sama nevediac načo. Syrník, čo jej poslali, pomrvila do pomýj...

Kapitola 7

Od tohto večera hrubý krajčír dedinský nemohol sa obhrnúť pred svetom. Mal roboty plné ruky, a čo by ich mal štvoro, ani tak by si nedal rady. A ako by aj nie? Svadbu tak nešetrne preložili, že čo malo byť hotové za desať týždňov, to musí byť teraz za dva! Mladému zaťovi nový oblek, a to cifrovaný — koľko sa len cifier zmestí! Družbom tiež treba čo-to; tu nohavice, tu haleny. A práve teraz nadhodí sa i husár. Dvaadvadsať rokov mohol sa zaobísť bez súkenných nohavíc a haleny — a teraz, aby ho jedoval, každý od Boha deň ráno i večer príde upomínať. Chudák krajčír nikdy v takomto nebol. Radšej by neslýchal o ničom, oželel by i ten zárobček — i tak je to len ako psovi mucha — len aby sa mu zľavilo tej roboty. No na šťastie totka husárova zas každý deň napoludnie prichádza a zakazuje mu tie háby dohotoviť. Nuž nikdy nedodržal rozkaz zákazčíka toľme ako práve teraz. Nebol by od neho uhol ani o vlas.

No tu posvietil ten s rožkami — ženu, krajčírovu ženu. Ona vo veľkej súre priložila ruky k práci a sošívala jedno za druhým chytro, pekne. Krajčír rástol od radosti — takú ženu mať! Ale ona v omyle vzala do roboty husárovu halenu. Krajčír zbadal chybu až vtedy, keď mal prišívať šnúry na ňu. Poškrabal sa mrzute, no napokon riešil:

„Nuž keď je tak — nechže bude tak! Sbodni mu i tie nohavice, nech si ich tam má. Mne sú jeho peniaze také ako i Dúbravove, alebo hocikoho iného: sú okrúhle i klzké — utekajú zpod rúk. A takýto ešte skôr zaplatí že tí magnáši, čo remeselníka len za nič majú.“

A krajčír, podľa žiadosti Ondrášovej, dohotovil šaty. Totka vyhrešila krajčíra, no konečne vyplatila od nich, sviazala do batôžka a zavrela ich do truhly.

Husár jasal nad svojimi šatami. „No, už nebudem otrhaný chodiť — nemusíte sa hanbiť za mňa. Teraz už môžem ísť i do kostola — len klobúka ešte nemám. Zajtra pôjdem si ho kúpiť, aj stužky naň.“

„Ale čo sa máš náhliť! Do rozsadzu — Bože môj...“

„Ja — mne klobúk treba... keď je všetko nové. Hm — ako by šiel do kostola... Ozaj — vy hotujete niečo?“

„A čo mám hotoviť? Nemám čo hotoviť.“

„No, veď sa to u Bežanov všetko odbaví... už pečú! Dnes už i jalovicu zabili.“

„Už? To už na veselie!“

„Bol som tam, keď ju zabíjali... na holohumnici. Zuzka utiekla z domu: nemohla sa na to dívať — a ja som neutiekol.“

„Povedala som ti, aby si sa ta nevláčil — čo neslúchneš?“

„Musím pomáhať — čo by povedali?“

„Bez teba zaobišli by sa tam dobre.“

No nemohla sa už hnevať naň: veď on je ničomu nie vina, ale tie. Už dávno vrelo v nej — dnes prekypovalo. Bola by šla do Bežanov rovno a vyzrubila im pravdu, ale nechcelo sa jej. Do svadobného domu stranní ľudia neradi chodia. Ale stará Bežanka má prísť dnes s radostníkom, i ostrila si jazyk na ňu. Mienila jej dôkladne rozložiť, ako hriešne si zahráva s ľahkoverným, nedospelým husárom.

Čakaná chvíľa prišla. Pred večerom dohrnula sa Bežanka s ohromným košom na chrbte. V ňom poskladané koláče, ktoré tým viac miznú, čím viac domov opáli gazdiná.

Totka bez všetkých okolkov začala:

„Veru by sa nebola nazdala, že nám takúto zhubu robiť budete — ty i tvoja dievka. Chlapec, nebožiatko, bol pri pokoji, nikdy mu nič neprišlo na um — kým mi ho nezbaláchala. Ja, že to len zo všetečnosti sa jej pridalo — a ono zas druhý raz. A ešte jej i ty pomáhaš! Ja neviem, čo sme ti kedy urobili! Každému dám pokoj, a predsa každý ťa škubne, kde len môže. Len prečo — prečo?“

„A čo si máte želieť: my sme neurobily nie ani vám, ani vášmu chlapcovi.“

„Neurobily! Veď ja viem, že vám je to nič, keď pripravíte nás o poctivosť. Vám je to nič, keď i s chlapcom vyjdem na posmech. Ale keď je to nič vám: pôjdem k tvojmu, alebo do Dúbravov — a rozpoviem, ako zavádzate môjho chlapca. Veď tí nepovedia, že je to nič. Uvidím ja, či ešte jest pravda na svete.“

Totka bola ako v plameni. Tvár jej blčala, hlas sa jej triasol. Bežanka stála pred ňou zahanbená, neopovážiac sa ani oka pozdvihnúť. Len keď jej začala hroziť, že ju pred mužom vyzradí, zachvela sa strachom.

„Prosím vás, nehnevajte sa, totka. Z čistého srdca vám povedám, že nechcela som vám robiť obidu. Ale čo som mala robiť? On ide do poľa, vyhľadá mi hus, donesie mi ju na rukách domov — a ja mala by ho zarmútiť! A taký bol vytešený, keď ju doniesol — dobre sa mu od radosti niečo nestalo. Už som mala na jazyku, že mu poviem, aby Zuzke neveril, že z neho urobila blázna, ale keď som mu pozrela do tej vytešenej tváre, srdce mi nedalo. Nemohla som ho zarmútiť — srdce by mu bolo puklo. Povedzte len: či sme my príčina toho?... Prečo nám ho je tak ľúto — kto to vie? Pol gazdovstva by dala, keby sa to mohlo nejako preinačiť, napraviť.“

„Zle je naprávať, keď je už pozde. Čo vyhodíš, to nelapíš. Môj chlapec nevie klamať — nuž nazdáva sa, že aj druhí len pravdu vravia, a ešte keď mu sľúbi niečo také dievča! Povedzte: či by aj druhý vďačne neveril? A tak sa on úfa, že pôjde on na sobáš. Na nešťastie i háby mu ušili.

Ja len neviem, ako si s ním poradím, keď príde sobáš. Ale poručeno Bohu! Keď ste si to vedely nasnovať, teraz si odsnúvajte! Len vám bude hanba, keď si k nej kľakne pred oltár. Jemu veru nie!“

„Vy mu povedzte sami, čo je vo veci. Vás najskôr slúchne.“

„A myslíš, že srdce moje je z kameňa? Tebe ho bolo ľúto, a mne ho nemá byť ľúto! Mohly ste mu povedať: vám by uveril — tvojej dievke by bol na jedno slovo uveril. Mne veru nie. Na moje reči nedá nič...“

„Ale majteže trpezlivosti ako mak. Veď moja dievka sa tiež nenazdala, že sa to takto stane. Chcela si s ním trochu zažartovať: neskúsené dievča — niet sa mu čo diviť.“

„Nuž dobre: môj chlapec je ešte mladší a má horší rozum. Nedivte sa mu, ak vám na veselí niečo vykoná ... To bude potom vaše.“

„I celkom sa len hneváte? Veď by bolo iné, keby sa bolo naschvál urobilo, ale nevedomý hriech, a toľkýto hnev!“

„Keď vy tak, i ja budem tak! Dosiaľ som trpela, ale od týchto čias koniec.“

„A viete, že by sa všetko rozišlo? Keby zvedel môj starý, alebo mladý zať — nech Pán Boh chráni! Prišlo by nám potom z tejto dediny utiecť. Prišla by mi dievka ešte do väčších rečí. Počuli ste, čo smysleli na ňu preto, že ponáhľame sa so svadbou?“ A Bežanka čosi starej pošepla.

Totkina tvár predĺžila sa úžasom — jej pery zašeptaly:

„Planý svet — planý svet!“

„A viete, prečo sa náhlime? Nič pre inšie, len pre vášho chlapca, aby sa dlho na ňu nedržal.

Čím skôr sa odbaví svadba, tým skôr si ju vyhodí z hlavy: lebo ktovie, čo by sa mu mohlo ešte stať, keby dlhšie chodil k nám. Takto ho trochu pomrzí, potrápi, ale pomaly azda len zabudne na ňu. A on ju veľmi rád vidí: Bože môj — samej mi ho je tak ľúto! Keby nemusela, veru by mu ani za svet nerobila toto.“

Totka trochu, o poznanie zmäkla, no i teraz durným hlasom pýtala sa jej:

„Nuž čo urobíme, aby vám na svadbu neprišiel? Ja neviem, čo robiť.“

„Niekde ho poslať,“ radila Bežanka.

„A ti pôjde? Čožes‘ mu vyložila na dlaň, kedy má byť sobáš? Veď by on nebol vedel o ničom nič. Ja som sa mu s tým tajila a modlila sa

— hej, veru modlila, aby mu to nik nepovedal. A ty si mu to musela rozložiť, koho by to nehnevalo?“

„Keby sme sa my boly o tom nazdaly! Ale my sme myslely, že o svadbe už vie.“

„No, už sa stalo. Darmo je!“

„Veď stalo — veď stalo!“ A Bežanka s ťažkým srdcom odišla.

Totka tiež zostala smutná, nevediac pomoci. Rozmýšľala, ako prekaziť, aby jej chlapec neurobil posmech i sebe i druhým. No rady, pomoci — nikde. Čím väčšmi blížila sa svadba, tým väčšmi bledla nádej na dobrý koniec.

Kapitola 8

Už je po sobáši. Jano Dúbravovie a Zuzka Bežanovie sú svoji. Nikdy nebolo krajšieho sobáša v Lenovci! Do kostola nahrnulo sa toľko divákov, že ani lavice nestačily. Ako by aj nie! Pred každým obyvateľom lenovským ležala záhada, ktorú nemohol rozlúštiť. Všetci sa trudili nad tým, prečo odbavili tak chytro sobáš. Nevestina výprava ešte neúplná, neskončená — iste po sobáši má sa doplniť. Čo prinútilo Bežana, dôkladného, poriadneho gazdu, aby pri svadbe svojej dcéry postupoval proti svojej obyčají, podľa ktorej vždy a všade konal. Jedni hľadali príčinu toho v tom, iní v inom. No väčšina myslela, že je na tej pravej ceste. Mladucha v posledné dni tak zriedka vychádzala z domu, a i vtedy mala úzkostlivý výraz tváre. Vidno, chcela sa ukryť pred očami zvedavých. Prečo? Nik sa neopovážil domnienku svoju druhým ani pošepnúť — nie otvorene povedať. Ten starý Bežan je taký prudký — nehodno zavadiť doň. Všetko mlčalo, no oči tým jasnejšie hovorily. Sobáš mal dokázať, či domnienka tá je pravá: preto toľko divákov. Všetky oči uprely sa na hlavu nevestinu — neviem, čo maly obzerať na nej. Iba ak ten veniec! Je taký krásny, zelený — posiaty ružami. Akiste ten obdivujú...

Mladucha je nie úzkostlivá. Pred oltárom až prihlasno hovorí. A keď sa obráti na odchod, jej oči so záľubou a výrazom pokoja sliedia po zástupe. Pozerá dlho-dlho. No nevidí tam toho, koho hľadá: jej krok je tým istejší a tvár žiari tým väčším blahom.

Ako by nie! Po jej boku pyšno si vykračuje Janko. Ako by predvídal, že toto už posledný raz, čo má okúzliť ľudí pružným, ľahkým krokom. Po svadbe už musí složiť mládenecké obyčaje — i krok jeho musí byť vážnejší, ťažší. Strojne kladie nohu k nohe v priliehajúcich jančiarkach. Jeho oblek je pekný, ba nádherný. Dedinský krajčír nevedel by už krajšieho ušiť. Všetky výplody svojej fantázie rozoslal po nohaviciach a halene jeho. Kde len mohol, hodil nejakú cifru; nevynechal ani takého miestka, kde by ihlou bodnúť. Mládenci hľadia na mladého zaťa: nežičia mu ani takých šiat, ani nevesty — teší ich aspoň to, že nebezpečný súper je už v putách; nemôže im už zhubu robiť medzi dievčatami.

Po sobáši ešte väčšmi boli zahanbení zlomyseľní Lenovčania. Hostina i muzika išla tak ako sotva na ktorom veselí. Tu už nebadať ani prenáhlenia, ani chvatu. Takúto svadbu môže vystrojiť len ten, kto sa pripravoval na ňu dlho a vážne. A to je zásluhou Bežanovou.

Jeho žena radila, aby nebolo pri svadbe muziky.

„Nech sa odbaví len tak ticho. Teraz už každý hofier má veselie s muzikou. Nemusíme dlhé parády strojiť: čo pri svadbe zvýšime, dajme mladým do gazdovstva — z toho aspoň poznajú niečo.“

„A čo by nesjednal muziky? Azda mi nedochodí! Nedám si azda dievku len tak potme odviesť, aby to nik nevidel! Ja som sa ženil s muzikou, nech sa ona tiež vydáva s muzikou. Aspoň nebude mať ťažké srdce na mňa.“

„Veď i ona chce — bez muziky.“

Starý vyvalil na ženu oči.

„Nuž a prečo? Azda rozum potratila?“

„Len tak — nechce, aby sa nám v dome shon robil.“

Starý pohrozil palicou žene:

„Stará, stará, ty i s tvojou dievkou ste si čosi navarily — v kuchyni. Nemysli si, že ja som váš blázon. Ja už oddávna šípim čosi — čosi, čo mi do hlavy nejde. To tiež muselo len od vás vyjsť, že sa takto náhlime.“

„Dúbravovcom treba pomoc...“ nadhodila stará.

No on tým väčšmi sa popudil.

„Choď mi s takou výhovorkou — stará kvočka! U Dúbravov azda nemajú desiatky, aby si kopačku najali! Len pováž, nie je to sprostá výhovorka? A mne to chcieť obesiť na nos — vy, ženy s dlhými vlasmi a krátkym rozumom I Mne! Nuž ale mne? Ale som ja papľuh? Hneď mi doveď sem tú svoju maznu. Ja jej prečistím rozum! Ja jej ukážem shony!“

Starý bol už na koni. Nebolo jej radno spierať sa jeho vôli. Pokorne voviedla dcéru pred prísnu, sudcovskú tvár jeho.

„Povedz mi ty — ty... A, ľaľa, ani ti nepozrie do očú! Azda si deväťdesiatdeväť dedín vypálila! Čože sa ma toľme bojíš? Jasná strela — tys‘ čosi vyparatila! Povedz: prečo nechceš muziky — prečo?“

Dievka váhavým, neistým hlasom odvetila:

„Len — keď je to iba shon... a to ešte za tri dni.“

„Nuž tak? Jej je to shon! Ona sa nechce ukázať svetu v nádhernom rúchu. Nuž ale moje veselie bolo tiež shon? Tisíc okovaných! Just zato bude muzika! Ešte dlhšie že inde! Ja uvidím, kto bude mňa učiť! Aby mi o jedno desať rokov povedala s výčitkou: Ty čerte, diable, ani len svadby si my nevystrojil, ako svedčí. Ja uvidím!“

Zuzka, hnevom otcovým celá zúfalá, vykríkla :

„Ňaňo — nehnevajte sa... ja som len chcela...“

„Aha, ako sa ti ona zastane! Ona chcela! Počkaj si ty — teraz ja chcem: a muzika bude, bude a bude. Mne nebude nik rozkazovať v mojom dome — aby ste vy vedely!... A teraz poď sem, pozri mi do očú.“

A starý vzal do dlaní tvár dievkinu a prísne, skúmavo pozrel do nej. Dcéra zamdlievala úzkosťou — jeho zraku otvárajú sa všetky záhyby jej rozrušeného srdca. Starý zbadal jej strach. Tvrdým hlasom povedal:

„Choď — choď. A ty, stará čertina, tu zostaň!“

Dievka vošla do komôrky a zaplakala. Jej srdce doráňal hnev otcov nemilosrdne. Teraz, pred samou svadbou, takto hovoriť — takto sa vadiť! Toto má byť otcovské požehnanie? Čo jej je z bohatstva i lásky ženíchovej, keď vlastný otec ju odstrčil, vytvoril zo svojho srdca? Jeho hlas i teraz ešte počuť, ako hromu je v izbe na ženu, ktorá len kde-tu opováži sa prehodiť slovo. Zuzka utíchla v plači a mimovoľne naslúcha.

„Krk ti vykrútim... ty si ich zvádzala... takúto hanbu — ak je nehodna toho venca nosiť...“

Zuzka viac nepočula. Buchot srdca prehlušil i hlas otcov. Po celom dome vrelo — tresk, plesk ozýval sa na všetky strany.

O chvíľu vošla i mať do komôrky a pomáhala dcére plakať...

Hoci pred svadbou zadymilo sa takto z Bežanovie domu, jednako sobáš nebol hatený ničím. Starý sa udobril a dcéru i so starou prijal na milosť. Mladucha, sprevádzaná láskou a žehnaním rodičov, s uspokojením mohla predstúpiť pred oltár.

A predsa — predsa! Kto sa to stavia medzi ňu a jej budúceho? Ako by biedna, zlomená postava, odetá handrami. Ako by pred oltárom schvátiť chcela okrúhlu, ohorenú ruku nevestinu. Mladucha pevným hlasom, ktorým odriekala ťažké slová sľubu, ako by odpudiť chcela votrelca. No ten tam — vždy ešte tam! Zdá sa jej, že on prisahá, a nie Janko.

Koniec prísahe, sobášu. Čuvy utíchly, ukolísaly sa v riadny stav — prelud zmizol. Mladucha vydýchla — ako by jej kameň s hrude spadol! Ach, sobáš, tá prísaha, tí diváci — to všetko rozčuľuje fantáziu nevestinu: nie div, že ukazujú sa jej strašidlá. No keď vážna chvíľa minie, nastane rovnováha, i chladný rozum príde k svojmu právu.

Kapitola 9

U Bežanov družina je najlepšej vôle. Všetko, všetko sedí za stolom. Bože môj — ale je to stôl! Odo dverí k štítu jeden, a druhý od štítu až po širokú pec, na nich pokladené misy a lyžice; z riadu poznať, že hostina pokročila už. No i na družine to badať. Niet človeka, čo by poriadne sedel a jedol, keď má čo. Všetko len čertov sháňa. Tu družba hodí guľku chleba do družice, čo proti nemu sedí. Guľka odrazí sa od jej lesklého, vymasteného čela a padne starejšiemu skoro do úst. Všetko sa smeje, len starejší pokývne vážne hlavou a rečie:

„Boži dar! Hej, zjedol bys‘ ho ešte kedysi!“

No nik nedbá teraz na jeho vážne reči. Všetko hľadí na druhého družbu, čo si vzal na mušku veselého zváča, zavolaného na svadbu len pre obveselenie svadobníkov. Nalial mu miesto vína do pohárika octu a podal.

„No — na zdravie mladým!“

Zváč vzal pohár medzi dva prsty a zazdravkal:

„Pán Boh vás živ... všetkých vospolok!“

A ocot už bol tam — nezostalo v kocúriku ani kvapky. No svraštená tvár zváčova svedčí, že zbadal, čo sa stalo — ale neskoro. Oba stoly i s vážnym starejším daly sa do smiechu.

Bežan obchodil okolo hostí; kde videl prázdne sklenice i krčiažky, zamieňal ich plnými. I bolo všetkým ako — na hostine.

Prišla i horúca kaša — doniesla ju v obviazanej ruke kuchárka, žalujúc sa, že si ruku obarila. Nikto jej neveril, i jej usmievavá, okrúhla tvár svedčila proti nej, ale krajciariky predsa len lietaly do varechy.

Modlitba starejšieho zakončila obed. Čo bolo mladé, všetko chytilo sa do tanca. Starí spokojne usmievali sa od stola z kúta na tú motaninu. Všetko skáče, výska, krúti sa — ako blázni; hm, mladosť pochabosť.

No nik nerozmýšľa teraz o pochabosti; tóny, vykúzlené bičíkom muzikantov, lahodia každému. Dievčatá hádžu vďačné pohľady muzikantom, stojacim na doske, vysoko pod samou povalou. Mohli by si aj sadnúť, ale po takom obede dobre i postáť si. Primista vôbec nikdy nesedí, keď hrá. On vie len stojačky. Azda preto, aby tým účinlivejšie mohol pôsobiť. Lebo on nepracuje len rukami — veď je on nie nájomník! On telom, dušou dlie pri práci. Jeho duševnú náladu verne zobrazuje tvár. Tu jeden, tu druhý kútik utiahne sa; tu obočie sa smraští alebo zdvihne. Tu pery roztiahnu sa v dlhú čiaru, alebo sbehnú sa v malú šošovicu. Keď husle vysokým tónom zvreštia — polovica jeho tváre podvihne sa.

A keď umelecký záchvat dostúpi vrcholu — tu zastone rozkošou. Len noha, pravá noha, tá je v súmernej práci. Je ako by stvorená na to, aby dávala takt. Táto podľa tempa dvíha sa a padá. Ostatne, toto i jeho podriadení robia, takže doska, na ktorej stoja, pod súmerným ich dupotom dvíha sa a klesá a s ňou i oni.

Z pitvora do izby otvára sa pekný výhľad. Prostred izby kolo jedno, obstúpené odpočívajúcimi dievkami. Pri dverách kolo druhé, menšie, v ktorom menší tanečníci si hovejú; muzika už od mladi im pošteklila žily. A nad touto mäteninou piati hudú — podľa taktu dvíhaní pružnou doskou.

Čím väčšmi blíži sa večer, tým väčší stisk v izbe sišli sa už i stranní ľudia, aby pozreli, ako budú nevestu vykrúcať. Kolo pred hudcami sa úži — to pri dverách čo je, sa šíri. V tom prvom molestujú sa tanečníci, toto druhé je celkom prázdne. Na jeho obvode stoja šiesti mladí ženáči — zabávajú sa. Tancovať netancujú, veď sa im ani nesvedčí — sú už starci, no vynašli si predsa zábavu. Do ich prázdneho kola neodváži sa nikto; radšej zostane v pitvore, a ztade naťahujúc hrdlo, díva sa ponad hlavy do izby. Lebo kto doň vstúpi, ani nevie, kam sa podel; ocíti len to, že lieta — bez krídel. Koho raz títo ženáči dostanú medzi seba, socajú ho do tých čias, kým sa im len ráči. A ľudia nehľadia viac na tancujúcich, ale na lietajúcu osobu. Nevesty z pitvora hašteria sa so ženáčmi.

„Ach, iďte — nemáte rozumu ani za náprstok!“

„Azda ste sa pošialili všetci.“

Niektorý i zastane toho socaného.

„Dajteže mu už pokoj; už je ani hnilička, čo ste ho tak usocali.“

I stará Bežanka vyjde z kuchyne pozrieť, aký to shon v pitvore. Nenahnevá sa na rušiteľoch zábavy, len im prstom pohrozí a zasmeje sa: „Ale ste obludy! Veď im len taký čert príde na um!“ A vráti sa do svojej ríše, do komory, že im pošle nejakú výsluhu.

Mladucha je vo svojom živle, veselá, rozjarená, ako obyčajne na tancoch bývala. Ide z ruky do ruky; kým tancuje, i traja strežú na ňu. Nestačí vyjsť z kola, už ich kŕdeľ zápolí o ňu. A nielen mládenci, ale i — Bože, odpusť hriechy — starejši! Jeho žena pod pecou zatína päste.

„Veď ti ja dám, starý pes! Zajtra bude stonať, že sú mu nohy ako centy. Veď aj ako by nie — od toľkého tanca! A ako ju vykrúca — na moj‘ hriešnu... hm, ani mládenec. No, počkaj!“

Starejší porozumel vyhrážajúcemu oku svojej ženy, a pustiac mladuchu, pobral sa k nej. Žilky ihraly v ňom ani za oných čias. Darmo sa mu bránila, odhrýzala — už bola tam, v kole. Jej oko zažiarilo blahom. Keď jej doňho pozrel, zvestovalo mu odpustenie, milosť.

Slnce zapadalo, keď do Bežanovie dvora vošiel Ondráš, husár. Nevidel tam nikoho, len k humnu poberal sa zváč, ktorý už úplne dobral. Bojoval udatne, ale darmo je — dobojoval. Boja neschopný ide si akiste vydýchnuť, niekam do sena — na slamu. V ústach jeho ohorok cigary

— hm, musí žiť po pansky, keď je na veselí.

Husár s chvatom kráča do pitvora, rozháňajúc rukami a nachýliac hlavu ešte nižšie než obyčajne. Neobzerá sa ani vpravo, ani vľavo, len pitvorom kliesni si cestu do izby — rovno do izby. No nie je to taká ľahká vec. Zavadil do žien, ktoré ho ihneď zastavily.

„Aha — aký pyšný! Ani sa ti len neprihovorí.“

„Hja, nevidíš, že má novú halenu. Hí — aj klobúk nový. Ondráš, azda sa ideš — do paroma — ženiť?“

„Ba pozrite len, ženy moje, aké má nohavice; len tak kvitnú na ňom!“

Napokon dobyl sa do dverí — k prázdnemu kolu. Veselo skočil doň — no už lietal. Klobúk mu odletel niekam za pec, medzi divákov; jeho vlasy hýbaly sa vetrom.

„Nechajte ho! Dajte neborákovi pokoj...“ prihovárala sa zaň ktorási nevesta z pitvora.

„Ale, hej,“ dosvedčila druhá, „ledva chodí, a oni ho začnú ešte socať. Nechajte ho, ešte mu nejako ublížite.“

I nechali ho. Ondráš vstal konečne na vlastné údy, prihládzajúc si vlasy dlaňami a hlúpo sa usmievajúc. No hneď začal sa drať dopredku, kde sa tancovalo. S biedou dostal sa až ta, zkade ponad hlavy mohol vidieť tancujúcich. Hľa, ona! Práve tancuje s Janom Dúbravovie — a ako hľadia jeden na druhého! Hm, divno, čo ten hľadá tu? Aha, ako sa mu usmieva — tomu Janovi! Veru nepozerala tak, keď doniesla obed k husiam. Hľa, položila mu ruku na plece — Janovi — i oprela sa oň. Sťa tá princezná zo stračieho zámku. Ale toto jednako nie princezná! Ach... Husára zabolelo — svraštil tvár.

No ani Zuzka nehľadí už tak na mladého zaťa. Oči sa nejagajú ako brilianty — zatiahly sa ako zrkadlo, dotknuté horúcim dychom. Akási starosť, úzkosť zakalila ich. Často šibne okom medzi divákov, a zakaždým ako by ju niečo bodlo. Úzko jej je tu, v tejto izbe, nezdravo: vzduch akýsi ťažký, i muzika nanič. Tancujúci vidia sa jej ako figúrky na drôtikoch: ach, všetko je také hlúpe — sprosté!

Jej zrak spočinul na husárovej tvári, na tom malom očku, ktoré i teraz tak hlúpo a jednako nežno usmieva sa jej. Na jeho tvári výraz taký, akým hľadí sa na osobu potajmo vo väčšej spoločnosti, chcejúc jej oznámiť, že rozumie všetko.

No vtom husár stratil sa medzi divákmi; ktosi ho chytil za ruku a ťahal von. Neobzrel sa, kto to: vedel všetko.

„Nuž ty potvora jedna... takýto posmech — nuž ty tĺk!...“ šeptala mu rozsrdená totka do ucha. Okolostojaci nechápali, čo mu hovorí. Len vidiac Ondráša, ako sa zdráha — porozumeli. Ženy v pitvore zastaly ho:

„Ale, nechajte ho len! Veď nezavadzia nikomu — nech sa len prizrie a zaveselí.“

„Netreba tomu veselosti — dosť, čo má na sebe.“

„Nieže, nie! I ten chrobák zahudie si niekedy — nie to človek. I v pekle býva raz do roka svadba.“

Vtom vyšla z kuchyne Bežanka. Z jej tváre hneď zmizla všetka veselosť. Tázavým okom pozrela na totku, potom vľúdne volala ju:

„Poďte, totka, aspoň do kuchyne. Ešte ste tu aj tak neboli. Ale nech ide aj on; aspoň niečo užije z nášho veselia.“

Totka neochotne, ale jednako vošla za Bežankou, držiac chlapca za ruku. Aspoň sa stratí svetu s očí. Vošli do komory — husár hneď zvolal:

„Pusťte ma — do izby! Čo ma zas držíte?

„Čušíš ho! Ani nešuchni!“ A totka priložila mu päsť k čelu.

On obrátil sa k Bežanke, ako by o záštitu:

„Vidíte, takto robia so mnou od rána. Ani na sobáš ma nepustili, len čo som im utiekol.“

„Veď je už po...“ riekla Bežanka.

„A ako?“ uprel tázavý pohľad na ňu.

„Ja veru už — môj syn radostný.“

„A bezo mňa? Len bezo mňa bol? Ako — kto?“

„A už veru tak — bez teba.“

Totka uškľabila sa mu jedovate:

„Čakali ťa — vidíš! Radila som tí, aby si si to z hlavy vyhodil. Teraz máš! Čo si im veril!“

No husára to nezaujímalo. On už dosť takých rečí počul. Chcel zvedieť o sobáši všetko dopodrobna.

„A kto ju — kto si ju vzal?“

„Nuž Jano — Dúbravovie.“

„Ten? No, vidíte, totka: načo ste ma zapreli do komory a držali tam až posiaľ? Keď som im neprišiel — čo mali robiť? Poslali po druhého, a teraz už darmo — darmo.“

A sadol si na lavičku, obťaženú miskami so studenom. No on sa neobzeral oň veľmi. Krútil klobúk v ruke. Bežanka opýtala sa totky:

„A ako ste to s nim urobili?“

„Akože som urobila: zaprela som ho!“

„Hej, zaprela... zaprela,“ skočil jej do reči, „a ani neviem prečo. Mal som halenu novú, i nohavice, i klobúk — ahá, aké stužky sú na ňom! Len pero chýbalo... mohol som ísť. I háčky som si ako svedčí zapäl, i všetko... a nepustili ma. A teraz... už je koniec! Veď by ja bol utiekol — ale som nemohol prvej, len teraz. Keby ste len boli pozhoveli — no už je darmo.“

A podhodil nový klobúk, a dolapiac ho, zvŕtal ho medzi rukami.

„Nebožiatko,“ pohladila ho Bežanka, podávajúc mu hodný kus bielej baby.

On zvrtol sa na mieste, že nechce, a bavil sa s klobúkom ďalej.

„Veru nebožiatko!“ povzdychla totka. „A kebys‘ ho ráno bola videla! Netrúfala som sa mu sblížiť. Hneď na svitaní začal vystíhať šaty odo mňa. Ja som mu ich nechcela dať. A on, pováž si len — zdvihol na mňa sekeru. Bol by ma azda zabil, ale ja som mu utiekla... hej, veru — na staré dni.

On so sekerou vošiel do komory — sňal s truhly vrcheň. Háby si povyberal a obliekol sa. Ja som na šťastie vošla do pitvora a dvere prichlopila pred ním. Ja, že z rozumu podstúpi — tak plakal, keď nemohol dvere otvoriť! Uver mi, tak mi ho bolo ľúto!“

Totka zas zaplakala. Utrela si zásterkou oči.

„Nebožiatko!“

„Nebožiatko ... teraz už nebožiatko ...“ odvrával si husár a odišiel.