Pusto bolo u Bašnárov, keď som zastal pred najkrajším domom. Zo susedného nižšieho domca volali na mňa dve decká: „Žide! Žide!“ Nie hádam preto, že by moja tvár upomínala na egyptských nedobrovoľných tehlárov, ale preto, že tam útla mládež každého pokladá za Žida, ktorý nosí nemecké šaty. Uznám, mrzelo ma to: už čokoľvek, ale Židom sa mi nechce byť. A to tým menej, keď som zbadal, že jedno z detí, desaťročné dievča, malo utešenú tváričku a oči pravé nezábudky. Mladší, chlapček, bol rusý, dosť špinavý, ale svieži a čiperný ako vĺča. Ja vám nesiem lásku, vy znachorence; ja môžem cez vaše belasé a temné očká preniknúť do vašich dobrých dušičiek; teším sa, že máte kŕdeľ bielych húsok, tučné voly, dojné kravy, bujné kone; mňa pýchou plní váš krásny dom, vaše bucľaté líčka: a vy… že Žide, Žide! No dosť, zato moja láska nevyhasne a moje oko nestratí svoju vnikajúcu silu.
V sade pri veľkom dome zapaľovali sa skoré okrúhlice. Obloky domu nahlucho zatvorené boli plechovými okenicami. Pusto bolo na dvore, nemo stála šopa, blesky slnka opierali sa o biele, široké, kamenné platne násypu. Na čerešniach pred domom čvirikali vrabce – celé kŕdle tohto vtáctva húpali sa na konopiach z druhej strany cesty. Pole bolo oddelené od cesty kamenným plotom, kyklopským. Domy kopaničiarov stoja v centre ich pozemkov, takže gazda, vyjdúc predo dvere na kamenný násyp, má pred sebou celé svoje malé kráľovstvo.
Cez konopné pole vedie chodník k príkremu kopcu. Len niekoľko krokov, a už sa musíš driapať hore skalistým vŕškom. Zľava čnie kolmo malebná skala, vpravo nízkym krovím stúpa ledva viditeľný chodník šikmo nahor.
Vyšiel som trápne na vrch a očiam mojim ukázala sa krásna panoráma. Bezprostredne pri päte vrchu domy Bašnárov, ponad ich strechy vidno malebnú dolinu, vedúcu až na Brezovú. V diaľke vidno imponujúce stavisko brezovského chrámu, postaveného na vŕšku. Jeho biele steny kontrastujú s temným úzadím hôr. Vysoké Bradlo panuje nad nimi. Napravo, v šerej diaľke, obkľučujú obzor Biele hory, ich západné kupy tratia sa za obzorom. Celkom sprava vlnia sa vŕšky a pahorky, zarastené bučinou; tam z bučiny vykukávajú šedivé rumy hradu Branča. Z tejto strany je Branč neúhľadný, nízky, kdežto od senicko-sobotišskej cesty javí sa veľmi majestátne.