Povery a čary z domáceho a pospolitého života čerpané
Keď sliepka (nie teda kohút) zaspieva (zakykyríka) to veľké nešťastie veští celému domu. – Keď nad domomstraka do tretieho razu zarapoce: škoda stane sa v dome. – Keď šurček (surček, svrčok) v dome šurká (svrčká): zlý chýr do domu. – Zavýjanie psov pred domom: značí nešťastie, oheň i smrť. – Ihranie sa mačiek na izbe: značí blízku zimu alebo obrat povetrnosti na chlad. – Keď mačka labkama svojima umýva sa: na koho, z dvihnúc hlavu, pozre, toho ubijú, bitku dostane. – Keď sliepky aj s kohútom prívetivo si kráču a kodkodákajú: hriech, zvada, niečo zlého v dome vzkrsne. Dobre je vtedy metlu hore štetinou v kúte obrátiť: sliepky umlknú aj zlé prestane skoro. – Keď na ohništi plameň sipí: to tiež zvadu v dome značí. – V pondelok a keď vyberajú sa do trhu, nedajú ohňa z domu: tam aby nebol celý týždeň nešťastlivý, tu aby zle nevodilo sa jim. V druhé dni, keď požičajú ohňa, nedajú s ním popola: bo tým popolom moholby krave mlieko odobrať. – Na ktorom dome rastie hromotresk, netresk (sempervivum tectorum): do toho domu neudre hrom. – Keď strhne sa oheň v dedine a plameň nesie sa v tú stranu k tvojmu domu, obráť na izbe stôl hore nohami: hneď vetor zavráti plameň v inú stranu. – Skutok je, že v čas povstalého požiaru, ženské, tak jako jich Pán Boh na svet dal, obehnú požiar: aby ďalej nešíril sa. – Vyhasne—li svieca, dúchni do nej, ak znovu zblnkne plameňom: milá usmeje sa ti; ak nie: nebudeš richtárom. – Večer lebo v noci nepozeraj do zrkadla: bo ukáže sa ti smrť lebo čert. – Po západe slnka nevynášaj smeti z domu, nahávajú jich v kúte pod metlou: bo vynesenými smeťmi niekto by začaril, bo to zlé. – Nedobre je chodiť po smetišti na dvore, aby nejak nedostaly sa smeti nazpak do domu; bo to zlé. – Kto pri jedení za stolom hvízda alebo šialené (svetské) piesne spieva: toho žena bude mať šialeného muža, toho i deti šialené budú. – Pri jedení nikda nespomínaj, kde jaké vtáčky znáš: bo ti jich ešte na hniezde mravce pojedia. – Keď máš chlieb načať: urob na spodnú kôru krížik nožom a pomysli si: vo meno Boha Otca i Syna i Ducha Svatého. – Všetko do čista z mysy vyjiesť, chlieb na stôl položený cele stroviť: peknú chviľu znamená, bude nebe čisté a vedrné. – Obrus naopak neprestri na stôl: nenasýťa sa jediaci; takýže obrus pres noc na stole nenahaj: nebudeš spať; tiež ložice či lyžice v hrnci lebo v myse nenahaj: bo komu tomu lebo i sebe odoberieš spanie. – Kto ráno hore chrbátom vstáva: celý deň nevrlý bude. – Čo nad ránom snije sa: to splní sa. A tu sen s mŕtvymi: dážď; s čiernymi: smrť; s mútnou vodou: nemoc; s hadmi: zvadu; s včelami a rojom: oheň; s medveďom: peniaze; s dobytkom červenej srsti: oheň; s hrachom: plač; so zrnom lebo s vajcí: klevety; známeho v bielom odeného vidieť: smrť jeho znamená; – a podobne viac poverujú i spomínajú dľa snárov t. j. knižočiek sni vykladajúcich. – Keď nový dom vybudujú alebo ináč prestehujú sa na novú hospodu: napred mačku lebo psa vženú lebo vhodia do príbytku: by prvý dnu vkročivší človek neumrel; sol a chlieb a metlu prvé veci vnesú do hospody: by mali vždy čo jiesť a hmyz jich netrápil; neprevlačujú sa v stredu ani v piatok ani na nove, lež na splni mesiaca: by z hospodárstva neubývalo. – Zo starej hospody na novú vezmú sebou poslednie smeti: akby jich tam naliali, tými smetmi by možno bolo statku porobiť. – Keď na novej hospode skoro privyknúť chceš: chyť sa peci i nazri do nej. – Keď straka na kole, na strome kolo domu a vo dvore rapoce, tiež keď v izbe stôl puká: hosťov čakaj do domu. – Ak v pondelok žena príde prvá do domu: to pre hospodára šťastlivý týždeň. – Za odchádzajúcim dvere zatvor: aby ti neodniesol spanie z domu. – Hosťa prinúť sadnúť si v izbe: by ti spanie neodobral. – V shovore, jestli hovoriacemu kýchne sa alebo na jeho reči zazvonia na väži, povie tento: Hľa, pravda je, čo vravím. – Keď dvaja razom to isté povedia: milý s milou síde sa, abo ešte niekto tretí do domu, do spoločnosti k nim príde. – Z domu nevychádzaj do cesty, práce nezačínaj vo stredu a v piatok: to nedobre. Naproti tomuto hovoria tí, čo nedržia, nedajú nič na dni t. j. rozdiel medzi dňom a dňom poverčive nerobia: My pracujeme na svätieho Mojžiša (môžeža) t. j. kedy môžeme (a kedy čo načim). – Chceš—li, aby niekto niečo vykonať nemohol alebo započaté nepodarilo sa mu: kadial ten chodí, tam popľuj na zem, počiaraj krížiky palicou po tej popľuvke a hovor: Čary, čary, nepodarí: príde ryba, príde rak, – a ty Lacko nehaj tak. – Postretnutie sa s kňazom, s cudzincom, s nečakaným lebo neobyčajným človekom je čarovné: nedarí sa robota, nehoda potká ťa v ceste. – Keď dakoho vyprevádzaš z domu, ta že ho vyprevoď náležite, ďaleko: aby nevrátil sa. – Ak máš dačo vykonávať medzi ľuďmi, zaviaž si uzlík na šätke: aby si nezabol, nezabudnul. —
V. Život hospodársky a pastiersky
Slováci jako tichej domácnosti a srdečnej pospolitosti či srdečného pospolu bývania a nažívania navykli, milovní, sú ľud a národ zemský, zemaľský, pozemkový; obrábäné, obdelané role i volajú jednoducho zemou, zemami; čo je v úrodnosť nepremenené, to pozvú skalinou, pustatinou, močarinou a jakokoľvek inak, len nie zemou. Slovák sedí, usadlýje na tejto svojej zemi. Majúc koľko toľko vládaniaz nej, už zovie sa sedliakom, a jak húževnate pridŕža sa tohto sedliactvaznať z porekadla jeho: Sedliak ako vŕba, čím ju viac obtínaš, tým viac mladí sa, ujíma sa do zeme a vždy nové výhonky vyháňa. I svojich pánov a tých ktorých po tom nejakom vyššom rode svet urodzenými volať zvykal i Slováka on nazval (nie blaho—, vysoko— a jak rodnými, ale) zemskýmipánmi, vladateľmi. I toho, kto s plodinami zeme a potravou obchod vedie, zemiar-om volať zvyknul. Dľa svojho pochopu a zvyku požaduje, aby dedič narodil sana tom grunte, na tej zemi, kde majiteľom byť má; bo tak napr. pri roztržke manželskej, keď by žena opustila muža a porodila syna mimo manželovho gruntu a domu. Kričia takémuto inde narodenému: Ty nenarodil si sa tuná, ty tuná nemáš nič! A čo len náhodne stalo by sa, žeby syn a dedič v cudzom dome prišiel na svet, to za nešťastné pokladajú, jakoby tým i práva tratil k otcovskej zemi alebo i zomreť lebo nejak inak utratiť mal dedictvo.
Prítulnosť a lásku k vládaniu i obrábäniu zeme prejavuje ľud slovenský medzi inším aj týmito zvyklostiami: na nikoho tak hrozne nezanevre a toho jako najväčšieho skrivodlivca preklínať bude, ktoby právne či neprávne, všetko jedno, pripravil ho o dedičné lebo i nadobudnuté zemské imanie; rád a s napnutím všetkých síl kupuje, nadobúda zeme, role, lúky, hory, na pr. pri terajšom oddelovaní sedliackych majetkov od panských často síc ľud i zle pochodil, že nechcel popustiť z toho, čím dosial vládnul: ale i odkúpil, čo len mohol, aby mu nič neodpadlo; – Zvolenskí, Novohradskí a druhí lazníci, dávno pred zotretím feudalismu, poplatili bývalým zemským pánom za svoje lazy alebo smluvami zabezpečovali si samostatnejšie vládanie zeme; – remeslo platí síce tiež za „zlatý srp“, ale k tomu ešte každý remeselník vtedy pokladá sa za šťastného, keď má kde a na čom žať i tým obyčajným srpom na vlastnej zemi a po čas leta rád „zavesí remeslo na klin“ a ide zeme, lúky záhrady obrábať. Túto prítulnosť k zemi a jej delaniu netratí ani tam, kde ona jemu macocha t. j. jej neúrodnosť a chladné ponebie ani zďaleka neodpláca mu prácu; vyháňa ho po zárobkoch a obchodoch z domu, ale aby ešte aj z toho na obrobok zemí a udržanie jakého takého majetku dokladal, čo po svete zahľadal. Oželené je u ľudu želiarstvot. j. kto nemajúc vlastnieho domu prenajme si hospodu v cudzom dome, ten je na želiarstve, ten je želiarom; rovne ktorí nemali a nemajú pozemky alebo len malými a chatrnými pozemky a domky vládli a vládnu u prirovnaní k sedliakom, nazvaní boli i nazvaní sú po dnes želiarmi, tiež podomkármi.
Dľa posledních meračiek a scelkovania pozemkov asi 30 do 40 jutár zahrád, rolí, lúk, pastvy a hory patrí k jednomu sedliackemu sedeniu, sedzeniualebo dvoru. Lež kto i len 1/16 sedenia lebo dvoru má, už volajú ho gazdom, hospodárom, osobytníkomt. j. osobyte či samostatne hospodáräcím v obci, v dedine; už je celým sedliakom. Kde títo hospodári a sedliaci pospolu, hromadne založili domy svoje, tam je u nás dedina(ves), akoby teda na majetkoch dedených od dedov, na dedovizni, na dedinesvojej prebývali. Dedina má svoj chotárt. j. obvod a súhrn pôľ, lúk, pastvy i hôr jak sedliackych tak zemskopanských. Kde je chotár široký, veliký a ležia jim v ňom ďaleko od dediny sady, polia, lúky, tam zvykli staväť staje, štále, chlievy, stodoly i chyžky; kde po čas poľních prác zdržujú sa, úrody odkladajú, často i dobytok zimujú. V chotároch obdeľač od dediny nalezajúce sa hospodárstva a majetky väčšie, od sedliackych oddielne, zvykli pomenúvať: tá ves, vieska; to dobrošťa, to selce, alebo i ten majer, tie majere. Pri dolňozemských osadách, na pustatinách, sú to staňe, (staňa čiže taňa). Okrem toho máme na mnohých stranách slovenských krajov lazya v Nitránsku kopanice. Lazysú u prostried hôr vyklčovanč, vyortované pole, lúky, pastvy, záhrady a u prostred týchto domy i hospodárske stavy jednotlivých majiteľov a rodín. Každý hospodár lebo každá rodina má zde teda okresnite svoj vydelený majetok vôkol svojho bývania; domy nie sú v súhrne, v hŕbe jak na dedinách. Z mnohých však predtýmnych lazov a kopaníc povstaly už dediny, obce. Dľa môjho domnenia význam slova lazyznamená len toľko čo les, lesy(hory); bo i slovo les(hora) malý by sme etymologične písať lez, lezy, laz, lazy, akoby lezaté, ležaté, ležité, rozložité násady a rozrosty stromov. Rovne i kopaniceznačia prvotne u prostred lesov založené hospodárstva, poľnosti; bo tieto bolo treba napred kopať, pni a korene vykopávať, kolčovať, aby na mieste lesa povstaly role a lúky. A na takýchto miestach prvotne ani neorali, len kopaním zem obrábäli a do tej kopani či toho kopaniska, nielen sadili, lež i siali; jak to po dnes kopaňou, kopanicou, kopaniskomnazýva ľud každú roľu, každú lúčku, ktorá u prostried zvlášte strmých hôr, na stráňach, takto i založená je a orať nedá sa, len kopať. Majú však na obrábänia takýchto kopaníc už aj hôrni pluh, nímžto neorú na úvraty, ale len na dol strminy obracajú zem, jehož ale ustrojenie neznámo mi je.
Pri domácom živote opísal som príbytok či bývanie ľudské; pri hospodárskom živote doplňujem opis hospodárskymi stavbami. Jak dom či príbytok tvorí podlhovastý štvorhran, tak obyčajne ďalej nazdĺž tohože štvorhrami staväné sú pre dobytok staje, stajne(maštale, konice, chlievy) a chlievce pre ošípané i hyd; kôlnea cienei drevárne na držanie vozov, náčinia hospodárskeho a dreva bývajú tiež popri tom. Stodolu(kolešňu) ale na ukladanie polních úrod stavia náš hospodár obyčajne na priek domu a stají, často a to iste pre nebezpečia ohňa dosť ďaleko nazad tamtých stavísk, čelom proti dvoru, z nehož potom do nej voľný a pravý mu prístup s naloženým širokým vozom. Na prostried stodoly býva tok, priestranstvo z hliny udrvené a lajnovým chytom (mazivom) zatečené, zatočené, zapustené. Na ňom stávajú s vozmi, keď z nich do prieprav na obe strany skladajú úrodu; na ňom ju potom i mláťa a vejú, keďže tok aby aj na vetrnom mieste nachodil sa. Stodoly volajú i humnamia tu v severnejších našich krajoch nemajú toky, lež holohumnicena prostred humna t. j. priestranstvá na mlatbu i vejbu daskami dylované. Po boku stodoly a humna mávajú tiež menšie priepravy: plevníkya záčinky. Na rovinách, na Dolnej zemi a pri veľkých hospodárstvách ukladajú seno i úrody pod holým nebom do stohova tu mláťa na holovnicit. j. na holom vo spech k tomu pripravenom toku, pod týmže holým nebom. Ale u Horňozemshého hospodára, čo len na voľač súceho, nájdete vždy všetky budinky, stavänie a prípravy v poriadku a čím na príhodnejších miestach.
Ku gazdovstvu, hospodárstvu prislúcha statok, to sú: kone, voly, kravy, ovce. Tento dobytok nazýva ľud hromadne vzato statkom svojima to s hrdosťou, keď mu je vraj taký ako lasice, t. j. v dobrej krásnej srsti a vlne. Nikda teda nepovie a neužíva slovo statokv tom smysle jako v českej, ba aj v našej spisovnej reči pod statkom a statky pozemkové, nemovité majetky rozumieme. Statok svôj radi majú; bo i netak radi predávajú jako radšej do nekonečna, na doplácku i bez doplácky, medzi sebou prečarúvajú si ho; vďačne ho varujú, vďačne pasú i na staji opatrujú; ač tu skalnaté tam blatnivé cesty preň nevďačne naprávajú. Na spražnom (zaprahanom) statku cestujú vždy voľne, pomaly, obozretne; ani na koňoch neradi uháňajú; ač ináč koňa v ceste a pri ťarche nešanujú, hovoriac pri pohaňaní a bití jeho: mohol kňazom byť, nebolo by ho biť. Do jednoho záprahu či sprähu radi vyberajú pár volov lebo koňov rovnej postavy, srsti a sily; pri tamtých zvlášť aby rohy rovnali sa. Voly zapriahajú len do jarma, do ťažala či ťažadla; kone ale na dolnejších stranách do štverien, kde kôň za poprsný remeň ťahá, a na hornejších stranách do chomútov náhrdelných. Kravy prahať protiví sa samej povahe ľudu nášho; od týchto čaká len mlieko a ešte viac zdárny plod na dochov. Oslova mulicekremä na dolních stranách držia; ovcevšade, kde dostatok pastvy. Včelyv prídomových včeliencoch nechybujú u lepších hospodárov, ač väčšinou sú bez nich; ba zanahali aj varenie, ináč a najmä na vianoce obľúbene od pernikárov kupovaného, medovca; jehož dávne miesto zastupuje teraz to hriato, k nemužto mäd ani v jednom majetnejšom dome nezchybne. – Hydt. j. sliepky, husy, kačice, morky opatrujú si pri dome výlučne gazdinky.
Podivno, že ľud náš, najmä v susedstve Maďarov, odvyknul svoj statok menuvať slovom slovenským a volá tu čisto maďarskými menami, voly: szarvas, hegyes, bimbó; kone: sárga, barna, rózsa, csillag, pajkos; tiež niektoré pôvodne slovenské mená znejú mu už s maďarskou príveskou: virág t. j. vôl výroh, výrog t. j. široko a dlho rohý; csákó t. j. čáko, čakaň; vidláš t. j.vidloš, vidlatorohý. No zachoval i v pôvodine mená pre voly: bodor, silaj, sivoň, sivoš, belko, beloš, černuš, rohoň; pre kone: vranko, sivko, fako, kešel či košeľ: pre kravyzvlášť: čerňuša, beluša, strakuša, brňuša, rohuša, belaňa, ružaňa, sivaňa, kešuľa, ryska či ruska i ryšaňa; pre ovce: černuška, belaňa, bakaňa, kornútka, a iné. Psa, jako strážca domu a statku, zvykli pomenovať: Dunaj, Dunčo, Muro, Taro (strakatý), Strapúň, Strapoš, Belko, Zahraj, Lapaj, Bodrík, Tisa, Sáva.
Súhrn všetkého čo takto a viac k hospodárstvu patrí a čím všetkým hospodár vládze sa, zvykli volať i vládaním, imaním, majetkom. Predovšetkým povedia bydlo, celé bydlo; má na svojom bydleto a to, vyratujú alebo bedára prišlého o všetko označia slovom: ten už nemá na svojom bydleničového nič, ani srsti, ani nitky, ani byle.
V prídomovom hospodárstve dcéry ľudu málo obľúbily si ešte pestovanie kuchyňských zelín a okrasných kvetov, ač bez jakej takej ohrádky čo lepší dom nebýva. Tým viac synovia ľudu sadia i štepia slivy, jablone, hrušky a čerešne jak pri domoch, v humnách, v sadoch (odkial ovocie i sadovinou volajú) a na medziach v poli, kde len zemina a ponebie prajné. Gazdinky ale zas rady obšatrujú svoje kapustnice, konopnice a ľanoviská na úložinách a rovienkach, na najprajnejšej zemine dolín a miernych svahoch vrškov. Gazdom zasa najobvyklejšie je na oráčinách trojpolnie hospodárstvo, totiž s dvojročním siatim lebo sadením a jednoročním potom úhorom. Kde zeme a lúky nemôžu povážať trusom, totiž po strmých stráňach vrchov, tam košarujújich t. j. v ohradách, košiarmi zvaných, dávajú ovciam nocúvať, prenášajúc a prepravujúca tieto priepravy z miesta na miesto po roľach a lúkách. Čo lepšie lúky kosia dvaraz: na senoa na mládzu, otavu, košarinu. V dolňom teplom ponebí má Slovák po vrškoch vinohrady, po rovinách zahradné vinice; má svoj vinič, vinclieraa zná najlepšie víno čo samoroda samotok.
Z prác hospodárskych kosbaa žatvazvykly byť najoživenejšie. Tu je všetko na lúkách a na poli. Radi hostia sa bravčovým (sviňským) údeným mäsom, zachovaným k tomu od zimy, a baraninou; kyseľ a mlieko pre občerstvenie v horúčosti, k tomu ale pirohy, halušky, posuchy a druhé koláče i jedlá obvyklé sú. Šuhajci a dievčence, mladí ženáči a nevesty chodia k týmto prácam jaksi sviatočne odené. Po ukončenej žatve nesú zaiste aj veniec z klasov a poľních kvetov hospodárovi do domu, zavesia mu ho v izbe nad stôl a veselia sa pri odmene t. j. pri pirohoch lebo haluškách, pri nápoji, pri hudbe a tanci, aspoň pri speve, pri ňomžto i veniec doniesli z poľa. Zvláštne kde majú jednokosné lúky ďaleko od domov, tam sú to už celé letnie sviatky, keď vyberú sa s potravou, nápojom a – gajdami kosiť na vrchy a hole. Rovne jaksi sviatoční je zvyk, v nedeliach od jara do žátov vychodiť na pole a obzerať dorastajúce, kvetúce i dozrievajúce úrody. Zvykli toto čo starší a zkúšenejší hospodári robiť; no a potom už hovoriť, besedovať a veštiť si, jaké budú úrody, jakú siaťa sľubuje žatvu.
Nielen celý Boží letní deň, na mnohých stranách k tomu i celé mesačné noci trávia pri kosbe, žatve a svážaní úrody. Gazdinky takto úsilne sladujú pracovať podjaseň pri trení konôp na trliciach. V spolkoch na dvorach i na druhých priestranstvách tieto práce konajú, a tu tiež nejedna trlica šteká a ohlasuje sa do mesiaca polopresvitlou nocou.
Kde vinice jesto, tam stoja oberačkyv isté umluvené jasennie dni nielen s vincliermi a oberáčmi, ale i s hosťmi z blíza i z diale povolanými; nielen s prácou, ale i s pohostinnosťou a veselím spojené.
Čože riecť o tom krásnom a od mnohých spisovateľov už vychválenom zvyku, že mladé dcéry – no i synovia – ľudu nášho temer každú prácu v poli sprevádzajú i sladia si spevom? Tajiť nedá sa, že v novejších časiech tento prostonárodní spev tu i tam jaksi umlkuje a najmä na pohraničiach maďarsko—slovenských; ba, keď ozve sa, počuješ tuná to osnovy i nápevy maďarské to i nápevy slovenské s maďarským obsahom piesni. Časy tedy pre Iud neveľmo blahé a pomery pohraničiarske pôsobia tu a kalia spevnú povahu ľudu. Lež naproti tomuto vždy ešte dosť spevu slovenského, pôvodného a ohlasného po doliach i horách našich. Spevavé Slovensky znajú zaspievať just na každý krok a pri každej hospodárskej práci príhodnú piesničku, tak jako majú druhé, pri hre, zábave, záletoch, svadbách a t. ď. z jejich mysli a citu vzniklé piesničky. Spievajú na jar pri sadení a okopávaní poľa; pri chodení na trávu pre kravičky ozývajú sa medze i háje jejich trávniciami (piesňami to zväčša milostnými); rovne ohlasujú sa jim stráne a hory pri sbieraní jahôd a malín; v lete pri hrabačke a sušení šuští nielen seno, pri žatve cvendžia nielen srpy, ale šumie a zvučí aj spev; ešte aj podjaseň pri sberaní úrody a v lese pri sbieraní lieskovcov alebo i pri sberaní dubových šušiek a klokočov, jako na odbierku od krás a darov prírody, zhučia spevom polia, hory, doly. – Rúbaniská (bány) a stráne hôr zahájiť zvykli majitelia, dovoliť potom len v isté časy a pod dozorom horárov na trávu chodiť, dozralé jahody, maliny, černice a lieskovce sbierať. Tým práve stáva sa, že mládež chodí to činiť v sboroch, v nichž potom i jej spevy a vravy čím ohlasnejšie a veselšie bývajú. Na holiach ale sbieranie čučorietok (jafury, borovnice) a brusníc patrí k takýmto spevosborným a veselým výletom. V Gemerskej z takých dedín i obdialnejších, v jejichž chotároch čučorietky nerastú, vyberajú sa celé veselé sbory aspoň raz do roka na hole – na tie borovnice a brusnice.
S hospodárstvom spojené býva pastierstvo. Kde naši menší hospodári majú spoločné obecné pastvište a hory k tomu, tam dávajú svoj statok pásť v čriedach a kŕdloch kroz jednoho pastiera: voliara či junčiara, kraviara, koniara, ovčiara a kondáša či – odpytujem – sviňského pastiera. Za takýchto pastierov – v dobe od Ondreja do Vianoc – jednadú sa na celý rok kremä chudobnejší ľudia. Ale kde pastvište jednotlivé a okremite vydelené je, alebo kde aj ináč každý svoj vlastní statok osobyte pásť si má, tam už i najmajetnejších hospodárov synovia neštíťa sa chodiť za statkom a pásť ho vo dne i v noci. Ba často i dcéry jejich nielen svoje húsky, ale i barance a ovečky i rožný dobytok pasú.
Odznak pastierky bude ti prutv ruke a často z jara ten, ktorý jej o Vianociach do domu podarovať doniesol kraviar dedinský, už či ona len vyháňa húsky lebo kravy na ulicu a pole do spoločnej čriedy, či sama varuje a pasie statok na poli. Pastieri ale, jak tamtí najatí (zjednení, objednaní), tak títo domáci, mávajú za odznak a zbraň v ruke to valašku(baltu), to osekanec, to vatrál(palica), to kyjačik či kyjačistúhôľ.[7] večer a v noci nikda nebudú bez vatry, ktorá aby aspoň triraz – zvečera, na polnoc a nad ránom – zblnkla plameňom tak vozvýš do neba. Radosť je, najmä z jara a podjaseň, z mojho na vršku postaveného a okolité stráne v polokruhu majúceho bývania pozerať na rozvatrené ohne pasákov, no i strážcov Hostišovských sadov (štepníc). Z vyšších hôr a hôľ z ďaleka do dolín dolu, jako hviezdy z neba, prekmitať ti budú ohne valachov.
Zo života domácich t. j. denne na blízke pastviny statok vyháňajúcich pastierov v predošlom spise opísal som už zvyk trúbenia na vianoční večer, rozdávania prútov a lazenie vo vianočné ráno, tak tiež jarní prvý výhon jaloviny a kráv po predvečernom a pri raňajšom trúbení pastiera a s preháňaním statku pres oheň i železo spojený. Tuná dokladám len to, že trúba[8] kraviarova ozýva sa pravidelne každého svitu k výhonu čriedy (stáda) do poľa a v poli pri pasení dľa vôle pastiera, od predvečera prvého výhonu (obyčajne na zelený čtvrtok) až do sv. Jána krstiteľa (dňa 24. júni). Zatým úplne umĺkne až do predvečera Božieho narodzenia a od tohto zas do predvečera prvého výhonu. Iným časom nijak nedovedieš pastiera k tomu, aby na nej zatrúbil; ani ju neberie po Jáne sebou do poľa za stádom ale doma bedlive uschováva.
Jako počínajú si synkovia a sluhovia jednotlivých gazdov pri pasení a stráži svojich koňov a volov spražných, o tom z Veľhontu podal Drahotín Štúr, čo mu jedon sedliak tako rozprával: „„Kot už tak žitká Božie zožnieme a posvážame, dovolia nám páni hospodárovia vartu(stráž nad statkom), že už môžme po chotáre pásti. Mládenci sídu sa do dachtoryho domu a vyberú si zpomedzi seba eniho (jednoho) za svojho richtára, čo potom poriadke drží. Ako uš (už) richtár povie, na kerô (ktoré) pole máme síti sa, tak každý so svojim statkom tatam príde a prnesie dreva na oheň, aj voľačo zesti. Kot tento richtár príde medzi nás, nuš šeci dou poberieme si klobúke a začneme večerňajšu nábožnú pesničku, najviac tú: „Ach jak všecko předivně Spočívá noci milé, Lidé, hory, pole; Vy však milí smyslové, Tela mého sluhové, Povstaňtež k Boží pochvale!“ a t. ď. A kot vyspievame, šeci poklakáme si okolo ohňa a modlíme sa na hlas večerňajšie modlitby. Potom číta richtár rozkazy: aby sme nekradli, do ozimín, do lúk alebo do viníc statok nepúšťali, a každej škode celú Božiu noc aby sme sa vyvarovali; bo chto si je nie pri statku alebo voľač previnní, toho pokutujeme: platí peniaze alebo dostane šesť, na – prepytujem – zadok. Potom si uš rozprávame hádke (poviestky) a čo lem vie každý. Aj učíme sa enu reč, žeby nás páni nerozumeli, kot sa takô voľačo steme (chceme) shovárať. Najprú sa každý tak probuje Otčenáš pomodliť. A to ešte našich otcov starí otcovia naučili. A ak stete (chcete), nuš vám poviem tem Otčenáš: „Ši tčeove ši šnáve, ši nžjeve ši sive ši nave ši besíchneve, ši světsepove ši nojméve ši vétve, ši ďpříve ši mknáve ši lovstvíkráve. ši vétve a t. ď.“[9] A ľaľa! edomraz na ovsänú dežmu, dau nás pám úraník (úrädník, správca panského majetku) s mojim bratom zavolať. A kot môj brat bou starší, gazda, nuš toho steu dať vydrať, že sme si našu dežmu do panskyho dvoru nezaviezli. A tem blázom môj brat uš steu aj líhať. Lem ja mu zavolám: „Ši vecpove, ši ževe ši tive ši libove ši livove ši riechove.“ (Povec, že ti boli voli chorie). Tak mu pán úraník poviedau: „Ty huncút, povec, čo ti to tem gazember rozprávau.“ A môj brat mu poviedau: „Nuš prosím ponížene pána urodzenyho, kázau mi, žeby som sa prosiu že sme nemohli tajti (ta isť) s vozom, kot nám – prepytujem ich dobrotu – boli vouke (volke, volky) chorie.“ Tak sa potom pám úraník lem zarehotau. A kade išou s nami po chotáre, šade sme sa tak miseli shovárať. Nuš ľa, ako sa mu to zapáčilo. A to sme sa lem my sprostí ľudia naučili. – Ale čajda ešte o tej našej vartemám dorozprávať. Nuš potom uš po tej škole – ale nak nebanujú, lebo mi to zovieme školou – šeci si políhame spať, lem štiria zostanú na varte. A náš richtár lem tak drieme a strežie na nich, či nezaspia alebo či nepôjdu krásť ovocia, kromple lebo čo takô. Kot už prvá zornička vychodí, tak nás šetkych do eniho (do jednoho) tí štiria pozobúdzajú. Šeci si našmarujeme bíče a plieskame, lem sa tak ozíva. A potom si posadáme okolo pahraby a zaspievame raňajšu pesničku, najviac tú: „Otče Bože všemohoucí, Slavný a divný v své moci, Buď od nás chválen z vděčnosti; Žes nás noci pominulé, Zachoval od smrti náhlé I od príhody nešťastné;“ a t. ď. – A potom pomodlíme sa modlitby raňajšie a s Pánom Bohom rozídeme sa každý po svojej robote, kde komu so statkom iti načim.““ – (Episoda s úradníkom poukazuje spolu na feudálne pomery ludu nášho pred r. 1848; bo i všetko toto ešte r. 1842 zaznačené je do Zábavníka Bratislavského).
Pastiersky život v kvete je po horách a holiach slovenských, kam na celú dobu leta vyháňajú jalovinu či junčovinu a voly, žrebce a kone len tým cieľom, by dobre spásli sa a utyli (ztučneli); kravy a ovce i tým cieľom, by lepší úžitok mlieka, masla a syra daly. Čriedy jaloviny a žrebcov, kŕdle oviec nocúvajú tu pod holým nebom a pastieri tiež tak alebo i v kolibách, vždy pri strážnej vatre a so strážcami: s brechajúcim Dunajom a so skučnou Tisou i Sávou. Ozbrojení sú valaškami a vatrálmi, často i samopalmi (puškami), nímiž a pri tom horiacimi hlavňami ohňa jako i so strážnymi, na šiji železným ostnatým obojkom opatrenými psy, strašia a odháňajú medveďov od stáda. Poznáš jich či tu na holiach či keď, čo len zriedka, prídu na trhy do miest lebo ináč do dedín, po vybíjanom širáku na hlave, po huňke či kabaničke voľne na plecach prehodenej a remencom napred krku spojenej, po širokorukávovej, krátkej leda prse a poldrieku prikrývajúcej ale dobre vymastenej košeli, po širokom opasku na drieku, po chološniach a krpcoch s vymastenými návľakmi a nadväzky, a po valaške lebo vatrali v ruke, nado všetko po cedid1e, kapse to z hrubého bieleho súkna, vysatými frumbiami okrášlenej. Zdraví bývajú a urostlí jako jedle na tých holiach, ač kraviari a ovčiari živia sa tuná výlučne temer mliekom a žinčicou, chlieb zriedka vidia, mäso len keď vlk lebo medveď dá sa jim za mäsiara a korisť mu odnímu. Iba voloviarom a koniarom ženy z domu prinášajú poživnosť.
Dojné kravy zvykli držať na tak rečených majeroch, kde často nachodia sa i staviská pre ľud i statok, často len koliby a priehrady. Odtialto posielajú pastieri a pastierky mlieko, smotánku a maslo do domu majiteľom statku alebo na predaj do mesta. Vo Sv. Jane v Liptove dávajú, čo jednoleťajší úžitok od jednej kravy 40 funtov (22.40 Kgr.) masla.
Kvet kvetu pastierstva po grúňach a stráňach hôr i holi je ale ovčiarstvo, sú salaše.
O tomto z mojej zkúšenosti v Brezne, kde býval som v r. 1853 do 1855, toľkoto: Mesto Brezno a jeho mešťania mali šesť salašov v chotári, na každom po 500 dojok a pre každý niekoľko hodinový objem pastviny. O Jure (dňa 24. apríla) oddelili od stáda kozy, jahniatka a barance, ktoré ostaly na roliach s košiarmi a na košarovanie rolí; ovce vyhnali as na 2 hodiny dialky od mesta, to na najbližšie košiare a salaše. Asi o Žofii (dňa 15. mája) vyšli sem sviatočne odení majitelia na liek. Zde bača každému príchodziemu vopred podával čerpák žinčice na občerstvenie a hostil takto svojich hosťov; jako takéto pohostinstvo i stále a nenarušené je na salašoch, že kedykoľvek a ktokoľvek príde sem, bača víta ho s plným čerpákom žinčice a najviac ak opýta sa ho toľko, či by radšej napil sa sladkej a či kyslej. Prišli mešťania a mešťanky tiež uhostili potom baču i valachov páleným, koláčmi, chlebom a tým, čo kto z domu priniesol. Keď pred poludním dohnali valasi kŕdle oviec z paše, dojili každú o sebe a vydojené mlieko premerali doneseným pohárom. Plný pohár bol mierou na celú dojku, nedoplnený na poldojku. Na každú celú dojku dával potom bača majiteľovi 20 do 22 funtov, na poldojku 10 do 11 funtov syra, pre ktorý si chodia každú sobotu, hneď jedni hneď druhí, na salaš a nosia si spolu i žinčicu domov, jak komu bača do drevenej dbanky naliať môže a chce. – Z bližších týchto salašov prenášajú sa potom na ďalšie salaše pod hole a na hole, až podjaseň približujú sa zasa k poliam a príbytkom ľudským; až by pustili aj barany medzi ovce a sišli sa s tamtými kozármi a baraniarmi v poli a konečne zimovali ovce buď doma buď na majeroch. Od Jura do lieku a rovne, po oddaní od oviec ustanoveného množstva, podjaseň nasbieraný syr predávajú mešťanskí šafári kupcom najviac zo Starej Turej z Nitránsku sem prichodiacim a utržené vynakladajú na soľ pre ovce a na nájom bačov i valachov. Baraniari na poli od kôz a bačovia na salošoch z ovčieho mlieka hotujú známe syrčeky, oštepky, parenice a syrce. Na Demitra (dňa 26. okt.) pospolité rečeno na Mitra, ukončujú bačovia i valasi svoj rok. A ktorí „dobre vyrädovali“ t. j. umluvenú mnohosť dobrého syra gazdom oddali i stádo dobre zachované zo salašov do domu prihnali, prijímajú svoje nájmy zplna, a veselia sa dnes s hospodármi; bo i na deň Mitra tak voľač zvýšili a schovali si, takto snad i tučnú jalovku (ovcu jalovú, nedávavšiu mlieka) zarežú. Fujara a gajdy, ktoré často pri pasení i na salašoch ozývaly sa stráňami a dolinami celé leto, zavznejú pri ihre a speve valachov dnes akoby naposled a na odbierku od hôl a salašov.
Opis slovenského salaša a života na ňom podal Samo Chalupka Božene Němcovej, ktorá uverejnila ho čo rozprávku pod názvom „Zlá nôcka“ medzi slovenskými pohádkami a povesťmi. Neviem, čo viac, vynachváliť, či samu poviestku z povier a života valachov čerpanú a či dôkladnosť samého opisu, v nej obsaženého. Mojim vedomím ešte u nás nikto druhý nepodal opis slovenských salašov; tým viac tedy spomenutej poviestke prednosť dávam pred vlastním opisovaním.