Pochod Kráľov

KAPITOLA PIATA

Thor sa držal Reeceovi tesne za pätami, nasledovaný Krohnom, a všetci sa uberali tajnou chodbou smerom ku kráľovej komnate. Reece ich viedol skrz tajné dvere, ktoré sa ukrývali v jednej z kamenných múrov, horiacou pochodňou svietil na cestu, krútiac sa stiesnenými chodbičkami útrob hradu, kde by sa Thor bez jeho pomoci dozaista navždy stratil. Po chvíli sa dostali k priamemu schodisku, ktoré viedlo na vyššie poschodie, za ním zabočili vľavo, aby sa dostali k ďalším schodom. Thor premýšľal, ako spletité tieto tajné uličky asi tak môžu byť.

"Tieto cesty boli v hrade vybudované pred stovkami rokov," vysvetlil Reece ľahko zadychčane a šeptom, zatiaľ čo sa uberali ďalej. "Postavil ich prapradedo môjho otca, MacGil Tretí, po jednom dlhom obliehaní. Mala to byť úniková cesta. Iróniou osudu je, že od tej doby už nikdy obliehania neboli a tak sa to tu po stáročia skoro nepoužívalo. Chodby boli zabarikádované a ja som ich náhodou objavil ešte ako decko. Rád ich čas od času používam, keď sa potrebujem presúvať hradom, ale nechcem aby niekto vedel, kde som. Keď sme boli mladší, tak sme sa tu ja, Gwen a Godfrey hrávali na schovávačku. Kendrick bol príliš starý na to, aby sa s nami hral. Pravidlo číslo jedna znelo: žiadne pochodne. Úplná tma. Vtedy to bolo pekne strašidelné."

Thor sa snažil udržať krok s Reeceom, ktorý si razil cestu temnými uličkami s neuveriteľným prehľadom. Poznal tú naspamäť snáď úplne každú tehlu.

"Ako si môžeš pamätať všetky tie zákruty?" Spýtal sa Thor s rešpektom v hlase.

"Keď si malý chlapec a vyrastáš na hrade, občas sa trochu nudíš, vieš," pokračoval Reece, "obzvlášť, keď úplne všetci sú starší ako ty a ty si stále ešte príliš malý, než aby si sa mohol dať k Légii a nič iné, čím by sa dalo zabaviť, tu vlastne ani veľmi nie je. Dal som si vtedy za úlohu preskúmať tu každý kút a škulinu."

Odbočili za ďalší roh, zbehli tri schody, prešli oblúkom v stene a potom stúpali dlhou šachtou s točitému schodisku. Nakoniec ich Reece doviedol k ťažkým dubovým dverám, ktoré boli pokryté hrubou vrstvou prachu. Pritisol k nim jedno ucho a počúval. Thor stál vedľa neho.

"Čo sú toto za dvere?" Spýtal sa.

"Pst!" povedal Reece.

Thor zmĺkol, priložil ucho k dverám a tiež počúval. Krohn sa zastavil tesne za ním a so zaklonenou hlavou si oboch prezeral.

"Sú to tajné dvere do komnaty môjho otca," šepkal Reece. "Chcem najprv vedieť, kto je tam teraz s ním."

Thor s tlčúcim srdcom počúval zmes hlasov, ktorá sa spoza dverí ozývala.

"Znie to, ako keď je miestnosť plná ľudí," povedal Reece.

Potom sa otočil k Thorovi a venoval mu významný pohľad.

"Napochoduješ priamo doprostred svorky vlkov. Budú tam jeho generáli, radcovia, rodina - úplne všetci. Som si istý, že každý z nich po tebe pôjde. Si hlavný podozrivý z tohto všetkého. Bude to rovnaké, ako ísť dobrovoľne doprostred rozbesneného lynčujucého davu. Pokiaľ si otec stále ešte myslí, že si sa ho pokúšal zabiť, máš to zrátané. Si si istý, že tam vážne chceš?"

Thor ťažko preglgol. Bolo to teraz alebo nikdy. Uvedomil si, že toto je jeden z okamihov, kedy sa jeho osud ocitá na váhach. Vyschlo mu v krku. Bolo by ľahké sa teraz otočiť a utiecť. Niekde ďaleko od Kráľovho Dvora by mohol žiť bezpečný a pokojný život. Alebo mohol prejsť tými dverami a riskovať, že zvyšok svojho života strávi zavretý v podzemných kobkách s tamtými existenciami. Alebo bude rovno popravený.

Zhlboka sa nadýchol a potom rozhodol. Musí svojim démonom čeliť. Nemôže sa teraz obrátiť a utiecť.

Thor kývol. Mal strach otvoriť pusu a potvrdiť kývnutie aj slovami. Možno by mu to zobralo ten posledný zvyšok guráže, ktorý si teraz úzkostlivo držal.

Reece kývol v odpoveď a v tvári sa mu zračil súhlas. Potom chytil železnú kľučku a ramenom sa oprel do dverí.

Keď sa otvorili, Thor musel v záplave svetla z miestnosti chvíľku žmúriť. Zistil, že už stoja v kráľovej komnate, spoločne s Reeceom a Krohnom po boku.

Boli tam aspoň dve desiatky ľudí, ktoré sa stláčal okolo kráľa, ktorý ležal na svojej posteli. Niektorí sa nad ním skláňali, iní kľačali. Priamo okolo kráľa boli zhromaždení jeho generáli a radcovia, spoločne s Argonom, kráľovnou, Kendrickom, Godfreyom a ... Gwendolyn. Bolo to rozlúčka s umierajúcim a Thor vpadol nepozvane priamo doprostred tak súkromnej ​​záležitosti.

V miestnosti panovala pochmúrna atmosféra, tváre všetkých boli vážne. MacGil ležal na posteli podložený vankúšmi a Thor pocítil úľavu, keď videl, že je kráľ ešte stále nažive - aspoň zatiaľ.

Všetci sa teraz otočili a zostali prekvapene zízať na novo prichádzajúceho. Thor si dokázal predstaviť, aký šok to pre nich asi musí byť, že sa tak nečakane zrazu s Reeceom vynorili z tajnej chodby a rovno sa hrnuli do miestnosti.

"To je ten chlapec!" Zakričal niekto, vstal a ukázal nenávistne prstom na Thora. "To je ten, ktorý sa pokúsil otráviť kráľa!"

Okamžite sa k nemu zo všetkých strán začali predierať stráže. Thor nevedel, čo si počať. Na jednu stranu sa chcel otočiť a utekať, ale zároveň vedel, že sa týmto ľuďom teraz musí postaviť a že sa musí zmieriť s kráľom. Takže sa namiesto úteku pripravil na stretnutie s niekoľkými strážnymi, ktorí už sa po ňom naťahovali. Krohn po jeho boku začal výhražne syčať.

Thor naraz pocítil vlnu tepla, stúpajúca jeho telom a svoju energiu, ktorá sa začala aktivovať. Bezmyšlienkovite zdvihol jednu ruku dlaňou k strážnym a namieril svoju silu proti nim.

Potom udivene sledoval, ako sa všetci zastavili uprostred kroku a ako primrznutý zostali stáť len jediný meter od neho. Jeho sila, čokoľvek bola zač, z neho teraz prúdila von a držala stráž v kliešťach.

"Ako sa opovažuješ sem vkročiť aj s tou svojou mágiou, chlapče!" Rokričal sa Brom, najvyšší z kráľových generálov a bleskurýchlo vytasil svoj meč. "To ti jeden pokus o zabitie nášho kráľa nestačil?"

Brom vykročil s vytaseným mečom smerom k Thorovi, ale ten zrazu pocítil zmenu v toku svojej energie. Objavilo sa tam niečo nové, silnejšie než to, čo poznal predtým. Jednoducho zavrel oči a sústredil sa. Okamžite pocítil energiu Bromovho meča, jeho tvar, kov, z ktorého bol ukovaný a nejakým prazvláštnym spôsobom sa jeho energia zjednotila s mečom. Svojim vnútorným zrakom potom prikázal meču, aby sa zastavil.

Brom zamrzol na mieste a vydesene vyvalil oči.

"Argon!" Otočil Brom hlavu a kričal o poznanie menej sebavedomým hlasom. "Okamžite toto čarodejníctvo zastav! Zastav toho chlapca!"

Argon vystúpil z davu a pomaly si spustil kapucňu z hlavy na ramená. Potom sa na Thora planúcimi očami uprene zadíval.

"Nevidím žiadny dôvod, prečo by som ho mal zastavovať," povedal potom. "Neprišiel sem, aby ubližoval."

"Zbláznil si sa? Skoro zabil nášho kráľa!"

"To je to, čo si myslíš ty, " povedal Argon. "Ale nie to, čo vidím ja."

"Nechajte ho byť," ozval sa zatemnený, hlboký hlas.

Všetci sa otočili k MacGilovi, ktorý sa s ťažkosťami na posteli posadil. Malátne sa rozhliadol okolo. Rozprávanie pre neho bolo očividne krajne vysiľujúce.

"Chcem s chlapcom hovoriť," povedal MacGil. "Osamote. Všetci von."

"Môj kráľ, " povedal Brom. "Naozaj myslíš, že je to bezpečné? Len ty a ten chlapec osamote?"

Thora všetci necháte na pokoji," odpovedal MacGil. "A teraz nás nechajte. Všetci. Moju rodinu z toho nevynímajúc."

Miestnosť zahalilo zarazené ticho. Všetci sa po sebe vzájomne pozerali a očividne si neboli istí, či majú poslúchnuť. Thor stál ako primrznutý na svojom mieste a čakal, čo sa bude diať.

Jeden za druhým sa potom začali všetci, aj kráľovská rodina, trúsiť von z miestnosti. Dokonca aj Krohn nakoniec poslušne odišiel s Reeceom. Komnata, ktorá bola ešte pred niekoľkými málo momentmi preplnená na prasknutie, náhle zívala prázdnotou.

Dvere sa zavreli. Vo vzniknutom tichu tú ostali len Thor a MacGil. Bolo ťažké tomu uveriť. Vidieť kráľa takto bledého a v strašných bolestiach, zraňovalo Thora viac, než by to bol čakal. Nevedel prečo, ale mal pocit, ako by on sám ležal na tej posteli a umieral. Viac ako čokoľvek iné si želal, aby bol kráľ zase v poriadku.

"Poď sem, môj chlapče, " povedal MacGil slabým chrapľavým hlasom, ktorý bol jednoduchým tieňom toho, čo od MacGila počúvali predtým.

Thor sklonil hlavu a ponáhľal sa ku kráľovej posteli, kde pokľakol. MacGil natiahol roztrasenú ruku, Thor ju uchopil a pobozkal.

Potom sa pozrel kráľovi do tváre a zbadal na jeho tvári slabý úsmev. Na svoje prekvapenie pocítil na vlastných lícach horúce slzy.

"Môj pane, " začal Thor unáhlene, pretože už nedokázal svoje slová držať vo vnútri, "Prosím, ver mi. Ja som ťa neotrávil. Videl som celý ten plán vo svojom sne. Vďaka nejakej sile, ktorú sám dobre nepoznám. Jediné, čo som chcel, bolo varovať ťa. Prosím, musíš mi veriť … "

MacGil zodvihol ruku a Thor okamžite zmĺkol.

"Mýlil som sa v tebe, " povedal kráľ. "Bolo potrebné, aby ma dobodal iný muž. Až potom mi došlo, že to nie si ty, kto mi usiluje o život. Ty si sa len snažil ma zachrániť. Odpusť mi. Bol si verný. Možno jediný verný člen celého dvora."

"Prial by som si, aby som sa mýlil, " povedal Thor. "Prial by som si, aby si bol v bezpečí. Aby moje sny boli len ilúzie a na teba nikto nespáchal žiadny atentát. Možno som sa predsa len mýlil. Možno to prežiješ."

MacGil ale pokrútil hlavou. "Môj čas nadišiel, " povedal Thorovi.

Chlapec preglgol. Dúfal, že to nie je pravda, ale cítil niečo iné.

"Vieš, kto urobil tú strašnú vec, môj pane?" Položil Thor konečne otázku, ktorá ho pálila od tej doby, kedy sa mu zdal ten sen. Nedokázal pochopiť, kto by mohol chcieť kráľa zabiť a prečo.

MacGil sa pozrel na strop a niekoľkokrát namáhavo zažmurkal.

"Videl som jeho tvár. Je to tvár, ktorú dobre poznám. Ale z nejakého dôvodu ju nedokážem priradiť ku konkrétnemu menu."

Potom sa otočil a pozrel na Thora.

"Na tom teraz nezáleží. Môj čas nadišiel. Nech to bolo jeho rukou, alebo snáď rukou niekoho iného, ​​koniec bude rovnaký tak ako tak. Na čom teraz záleží ... " povedal a uchopil Thorovo zápästie silou, ktorá chlapca prekvapila, " je to, čo sa stane potom až odídem. Naše kráľovstvo zostane bez kráľa."

MacGil sa zadíval na Thora s vážnosťou, ktorej Thor vôbec nerozumel. Nechápal presne o čom to hovorí, alebo či to nie je zároveň aj požiadavka. Chcel sa opýtať, ale videl, ako ťažké pre kráľa je znovu chytiť dych a tak sa rozhodol ho v jeho reči neprerušovať.

"Argon o tebe hovoril pravdu, " povedal MacGil a pomaly uvoľnil zovretie. "Tvoj osud je ďaleko väčší ako ten môj."

Thor pri tých slovách pocítil mravčenie v celom tele. Jeho osud? Väčší ako kráľov? Už len predstava, že sa kráľ o ňom radil s Argonom bola viac, než by si kedy dokázal predstaviť. Čo mohla znamenať veta, že jeho osud je väčší ako MacGilov? Nezačal kráľ vo svojich posledných chvíľach blúzniť?

"Vybral som si ťa ... prijal som ťa do svojej rodiny z určitého dôvodu. Vieš aký je ten dôvod?"

Thor pokrútil hlavou a snažil sa nedať príliš okato najavo, ako veľmi ten dôvod chce poznať.

"Nerozumieš prečo som chcel, aby si tu so mnou v mojich posledných chvíľach bol iba ty sám?"

"Je mi ľúto, môj pane, " odpovedal Thor a znova pokrútil hlavou. "Ja neviem."

MacGil sa mdlo usmial a jeho oči sa začali zatvárať.

"Ďaleko odtiaľto, až za Divočinou, leží úžasný kraj. Je dokonca až za Krajinou drakov. Je to Krajina druidov. Odkiaľ pochádzala tvoja matka. Musíš sa tam vypraviť, aby si našiel odpovede."

Nato sa MacGilove oči široko otvorili. Kráľ na neho teraz pozeral s takou intenzitou, ktorá Thora takmer desila.

"Osud nášho kráľovstva na tom závisí," dodal. "Ty nie si ako ostatní. Si jedinečný. Pokiaľ úplne nepochopíš, kto si, toto kráľovstvo nikdy nezažije chvíľu oddychu."

MacGilove oči sa zavreli a jeho dych začal byť veľmi plytký. Kráľ lapal po každom novom nádychu. Zovretia jeho ruky okolo Thorovho zápästia bolo slabšie a slabšie, a Thor cítil, ako sa mu po tvári opäť kotúľajú slzy. V mysli mu vírilo všetko, čo kráľ práve povedal. Snažil sa svoje myšlienky aspoň trochu usporiadať, ale ťažko bol schopný sa sústrediť. Počul správne, čo kráľ hovoril?

MacGil začal niečo šepkať, ale bolo to tak potichu, že Thor takmer nerozumel. Naklonil sa preto bližšie a uchom sa takmer dotkol kráľových pier.

Kráľ naposledy mierne zdvihol hlavu a z posledných síl vydýchol:

"Pomsti ma."

Potom zrazu stuhol. Chvíľu tak ležal, načo sa jeho hlava pomaly naklonila do strany a s očami široko otvorenými dodýchal.

Bol mŕtvy.

"NIE!" Zakvílil Thor.

Jeho výkrik musel byť dostatočne silný, aby ho bolo počuť aj za dverami, pretože len o zlomok sekundy po tom sa dvere rozleteli dokorán a Thor počul, ako sa do miestnosti hrnú desiatky ľudí. Mal hmlistý pocit, že sa všade okolo neho zhromažďujú ostatní. Tlmene počul hradné zvony, ktoré temne a pomaly vyzváňali. Znova. A znova. Odbíjanie zvonov sa zlialo do jedného zvuku s tepom krvi v jeho vlastných spánkoch. Všetko sa ale zlievalo viac a viac. Za chvíľu už sa s ním celá miestnosť točila ako divoký vír.

Potom Thor stratil vedomie a bez akejkoľvek opory sa tvárou napred zrútil na kamennú podlahu.

KAPITOLA ŠIESTA

Náhly poryv vetra udrel Garetha do tváre a oči sa mu okamžite zaliali slzami, keď vzhliadol k jasnej žiare prvého vychádzajúceho slnka. Deň práve začínal a na najbližšom vrcholku Kolvijských útesov sa zhromaždili stovky členov kráľovskej rodiny, priateľov a ľudí blízkych dvoru, ktorí sa chceli zúčastniť na pohrebe. Hneď za nimi nasledovala armáda vojakov a ešte ďalej videl Gareth masy obyčajných ľudí, ktorí sa prišli aspoň z diaľky pozrieť na ceremónie. Smútok na ich tvárach nebol ani v najmenšom strojený. Jeho otec bol milovaný, to bolo viac než isté.

Gareth stál spolu so zvyškom najbližšej rodiny v polkruhu okolo tela svojho otca, ktoré bolo uložené v rakve, vedľa hrobky. Okolo lôžka jeho posledného odpočinku boli uviazané povrazy, čakajúce splniť svoj účel pri ukladaní kráľa na večný odpočinok. Argon stal pred všetkými, mal na sebe temne purpurovú róbu, ktorú používal len pre pohrebné rituály, a z jeho tváre, navyše ešte spolovice ukrytej pod kapucňou, sa nedali vyčítať ani tie najnepatrnejšie emócie. Gareth sa zúfalo snažil tú tvár skúmať a zistiť, ako veľa toho Argon vie. Vie Argon kto zabil Garethovho otca? Ak áno, povie o tom ostatným, alebo nechá osud, aby hral ďalej svoju rozohranú hru?

Ku Garethovej smole bol ten protivný chlapec Thor očistený od všetkej viny, pretože naozaj dosť dobre nemohol bodnúť kráľa v jeho komnate, keď v rovnakom okamihu sedel zamknutý v cele podzemného žalára. Sám kráľ navyše pred svojou smrťou stačil vyhlásiť Thora za nevinného. To pochopiteľne Garethovu vec iba sťažovalo. Pri dvore už bola dokonca zvolaná rada, ktorá dostala za úlohu preskúmať každučký detail okolo celej vraždy. Garethovo srdce divoko bilo, keď tu teraz stál s ostatnými, sledoval, ako je otcovo telo pomaly spúšťané pod zem a jediné, čo si prial, bolo vrhnúť sa do hrobu spolu s ním.

Bolo len otázkou času, kým stopy vyšetrovateľov nezavedú k Firthovi a akonáhle sa tak stane, Gareth sa potopí spolu s ním. Bude musieť konať čo najrýchlejšie, odviesť ich pozornosť iným smerom a prišpendliť vinu na niekoho iného. Tiež sa mu preháňali hlavou myšlienky o tom, či ho niekto z jeho najbližších podozrieva. Pristihol sa, že takmer paranoidne neustále skúma tváre okolo seba, ale nikdy nevidel ani náznak podozrenia. Vedľa neho stáli jeho bratia, Reece, Godfrey a Kendrick, ďalej potom sestra Gwendolyn a ich matka. Kráľovnina tvár bola strhaná zármutkom a jej celkový vzhľad vypovedal o hlbokom otrase. Od otcovej smrti sa stala akoby iným človekom. Celé dni takmer neprehovorila. Donieslo sa mu, že vraj v okamihu, keď jej oznámili správu o atentáte, ju postihla nejaká forma paralýzy. Polovica jej tváre stuhla a keď teraz otvorila ústa a pokúšala sa hovoriť, slová vychádzali iba veľmi pomaly a ťažko.

Gareth si prezrel tváre členov kráľovskej rady, ktorí stáli za nimi. Najvyšší generál Brom spoločne s hlavou Légie Kolkom stáli vpredu a za nimi ostatní otcovi radcovia a úradníci. Všetci svorne predstierali zármutok, ale Gareth vedel svoje. Dobre vedel, že všetkým týmto ľuďom, všetkým členom najvyššej rady, radcom, generálom a všetkým zhromaždeným šľachticom a lordom, ktorí stáli za nimi, to bolo v podstate jedno. Čo naopak dobre v ich tvárach čítal, boli nové ambície. Lačnosť po moci. Ako tak všetci klopili zrak za klesajúcimi márami s kráľom, Gareth dobre vedel, že premýšľajú iba o tom, kto by mohol byť tým ďalším, ktorý zasadne na trón.

Bola to napokon najvýraznejšia myšlienka, ktorá trápila aj Garetha samotného. Čo sa môže stať v dohre po tak chaotickom atentáte? Ak by sa mu podarilo uskutočniť to čisto a jednoducho, a zviesť vinu na niekoho iného, potom by Garethov plán prežil klinickú smrť a trón by pripadol jemu. Koniec koncov, on bol predsa prvorodeným legitímnym synom. Jeho otec odovzdal následníctvo jeho sestre Gwendolyn, ale nikto iný ako kráľovskí potomkovia neboli tej rozprave prítomní a toto prianie nestačilo byť ratifikované. Gareth poznal najvyššiu radu a dobre vedel, ako vážne berú všetky nástupnícka pravidlá. Bez ratifikácie otcovho želania jeho sestra nebude môcť nastúpiť na trón.

Čo by opäť viedlo k nemu. Ak by celý nástupnícky proces nabral tento smer - a Gareth si bol istý, že by sa tak stalo - potom by trón isto iste pripadol jemu. Tak hovorilo právo.

Jeho súrodenci by sa tomu bránili, o tom tiež nemal najmenšie pochybnosti. Odvolávali by sa na onú rozpravu s otcom a najskôr by trvali na zverení vlády Gwendolyn. Kendrick by sa pravdepodobne nepokúsil strhnúť vládu sám pre seba. Na to bol príliš čestný. Godfreymu bolo všetko jedno. Reece bol príliš mladý. Gwendolyn bola teda jedinou viditeľnou hrozbou. Aj tak bol ale Gareth optimista, nemyslel si, že by rada bola pripravená na vládu ženy, navyše vlastne skôr násťročného dievčaťa. A bez ratifikácie od kráľa mali perfektnú príležitosť ju z nástupníctva vylúčiť.

Lenže potom tu bol ešte jeden problém, a ten sa volal Kendrick. Koniec koncov, Garetha všetci svorne nemali radi, kdežto Kendrick bol milovaný ako medzi vojskom, tak aj medzi obyčajnými poddanými. Vďaka týmto skutočnostiam sa muselo počítať so šancou, že sa rada rozhodne zveriť trón Kendrickovi, aj keď by o neho on sám nikdy neusiloval. Čím skôr sa Gareth dostane k moci, tým skôr bude môcť zlikvidovať Kendrickov vplyv.

Gareth náhle ucítil ako ho čosi ťahá za ruku. Pozrel sa a zistil, že ju ťahá lano upevnené k otcovej rakve, a že už dávno začalo spúšťanie do hrobu. Poobzeral sa okolo a videl všetky svoje súrodencov, z ktorých každý zvieral jeden taký povraz a pomaly spúšťali otca pod zem. Garethov koniec bol teraz naklonený príliš vysoko. Musel si prehodiť ruky a po určitú chvíli púšťať lano oveľa rýchlejšie ako ostatné, aby vyrovnal stratu. Osud sa mu vysmieval aj teraz. Ani v momente otcovej smrti mu nebol Gareth schopný plne a riadne slúžiť.

Ozvali sa vzdialené zvony. Argon predstúpil do centra pozornosti a zdvihol dlaň a prehovoril.

"Itso ominus domi ko resepia..."

Bola to pôvodná a dnes už bežne nepoužívaná reč Prsteňa. Reč dávnych kráľov, ktorú používali jeho predkovia po tisíc rokov. Reč, ktorú Garetha od útleho veku učili všetci jeho učitelia, aby ju raz mohol použiť až zasadne na trón ako nástupca.

Argon sa z ničoho nič zastavil, vzhliadol a zadíval sa priamo na Garetha. Po princovom chrbte okamžite prebehla vlna mravenčenia, keď ho Argonove žiarivé oči začali podrobne skúmať. Garethova tvár sa zaliala červeňou, keď premýšľal, či to vidia aj ostatní a či chápu o čo tu práve ide. Z toho pohľadu mohol jasne vyčítať, že Argon dobre o vie o jeho zapojení do atentátu. Ale Argon vždy zostával tajomný, rovnako ako vždy odmietal nechať sa zatiahnuť do machinácií bežných ľudských osudov. Zostane mlčať?

"Kráľ MacGil bol dobrým vladárom, skutočným kráľom," povedal potom Argon hlbokým, akoby nadpozemským hlasom.

"Robil česť svojim kráľovským predkom a obohatil a posilnil toto kráľovstvo viac, než ktorýkoľvek kráľ pred ním. Jeho život mu bol odobratý predčasne a Boh to vie. Aj tak po sebe však zanechal bohatý odkaz. Teraz je na nás, aby sme jeho odkaz doviedli do konca.

Argon sa odmlčal.

"Naše kráľovstvo Prsteňa je zo všetkých strán obklopené zlovestnými hrozbami. Za Kaňonom, ktorý stráži iba náš energetický štít, žijú národy barbarov a príšer, ktoré by nás okamžite roztrhali na kusy, keby mohli. Vnútri Prsteňa, na druhej strane Vysočiny, sa rozkladá územie klanu, ktorý nám tiež neustále škodí. My teraz žijeme v časoch nepoznaného mieru a prosperity, ale naša bezpečnosť je pominuteľná.

Prečo si bohovia povolali najlepšieho z nás v jeho najlepších rokoch - nášho dobrého a múdreho kráľa? Prečo bolo jeho osudom, aby bol takto zavraždený? Všetci sme obyčajné bábky, pešiaci vo veľkej hre osudu. Aj v okamihu, keď sa nachádzame na vrchole našej moci, môžeme vzápätí skončiť pod zemou. Otázka, s ktorou musíme zápasiť neznie o čo by sme mali usilovať - ale kým by sme sa mali snažiť stať.

Argon sklonil hlavu. Garethove dlane pálili od povrazu. Posledné kráľovo lôžko teraz s tupým úderom dosadlo na dno hlbokej hrobky.

"NIE!" Ozval sa výkrik.

Bola to Gwendolyn. Hystericky sa zrazu rozbehla na okraj hrobu, ako keby snáď chcela skočiť dovnútra. Reece sa rozbehol za ňou, chytil ju a strhol späť. Kendrick tiež pribehol na pomoc.

Gareth s ňou ale nemal najmenší súcit, naopak, mal z nej strach. Ak si priala skončiť tiež pod zemou, mohol to celkom dobre zariadiť.

Áno, no iste, to mohol.

*

Thor stál len kúsok od rakvy kráľa MacGila, keď ho spúšťali pod zem a bol tým pohľadom ohromený. Kráľ si pre svoj večný odpočinok vybral najvyššie pohorie v kráľovstve, vznešené a majestátne Kolvijské útesy, ktorých najvyššie vrcholky boli po väčšinu roka zahalené v mrakoch. Oblaky boli teraz ľahko zafarbené náznakmi oranžovej, zelenej, žltej a ružovej farby, ktoré vytváralo prvé vychádzajúce slnko. Od rána bolo ale všetko zahalené hmlou, ktorá sa nezdala, že by sa chcela dvíhať. Pôsobilo to, ako keby sa celé kráľovstvo oblieklo do smútočného rúcha. Krohn, stojaci vedľa neho, zakvičal.

Vysoko nad nimi sa ozval ďalší zvuk a keď sa za ním Thor obzrel, spoznal Estopheles, ktorá krúžila nad ich hlavami a hľadela na pohreb. Thor bol stále otrasený zo všetkých tých udalostí, ktoré sa odohrali počas posledných dní. Teraz tu stál uprostred kráľovskej rodiny a zúčastnil sa pohrebu muža, ktorého si tak rýchlo zamiloval ako vlastného otca. Zdalo sa to nemožné. Vlastne ani nemal šancu sa s ním poriadne zoznámiť, napriek tomu k nemu od začiatku cítil viac než len rešpekt k vlastnému kráľovi a viac ako ku svojmu skutočnému otcovi. A teraz mu ho zobrali. Viac ako na čokoľvek iné tiež Thor nedokázal prestať myslieť na kráľove posledné slová:

Ty nie si ako ostatní. Si zvláštny. Kým neporozumieš tomu, kým si, toto kráľovstvo nikdy nespozná chvíle oddychu.

Čo tým kráľ myslel? Kto teda vlastne je? A prečo by mal byť zvláštny? Ako to všetko mohol kráľ vedieť? A čo má osud kráľovstva spoločného s niekým ako je on? Neblúznil kráľ, keď mu o tom rozprával?

Ďaleko odtiaľto je úžasná krajina. Leží až za Impériom. Dokonca až za Krajinou drakov. Je to Krajina Druidov. Tam odtiaľ pochádza tvoja matka. Musíš sa tam vypraviť a hľadať odpovede.

Ako mohol MacGil vedieť o Thorovej matke? Ako mohol vedieť, kde žila? A aké odpovede by mu mohla dať? Thor si vždy myslel, že je jeho matka mŕtva a myšlienka, že by niekde mohla byť nažive, ho napĺňala nadšením. Viac ako kedykoľvek predtým cítil túžbu sa za ňou vydať a pokúsiť sa ju nájsť. Nájsť odpovede a konečne odhaliť tajomstvo kým je a prečo je iný ako ostatní.

Keď sa rozozvučali zvony a MacGilovo telo začalo klesať pod zem, Thor premýšľal o krutých hrách osudu. Prečo mu bolo umožnené vidieť budúcnosť, v ktorej bude tento skvelý muž zavraždený, a napriek tomu nebolo možné s tým čokoľvek urobiť? V kútiku duše si prial, aby nikdy ono videnie nemal, aby nikdy nedokázal vidieť dopredu veci, ktoré sa ešte len majú stať. Prial si, aby mohol byť len nevinným okolostojacim, rovnako ako všetci ostatní, a jednoducho sa len jedného dňa ráno prebudiť a zistiť, že kráľ je mŕtvy. Teraz mal ale namiesto toho pocit, že bol priamym účastníkom tej udalosti. A cítil vinu, že sa mu nepodarilo urobiť viac, aby tomu zabránil.

Thor tiež premýšľal o tom, čo sa stane s kráľovstvom teraz. Nemalo predsa kráľa. Kto bude vládnuť? Bude to, ako si všetci mysleli, Gareth? Thor si len ťažko dokázal predstaviť horší variant.

Potom si prezrel tváre všetkých zhromaždených a najmä strnulej tváre urodzených lordov, ktorí sa sem zišli zo všetkých kútov kráľovstva. Vedel, že sú to všetko mocní muži a z toho, čo mu povedal Reece, vedel aj o ich hlade po moci. Nemohol si pomôcť, aby nepremýšľal, kto z nich by mohol byť tým vrahom. Podľa ich tvárí to mohol byť ktorýkoľvek z nich. Všetci čoskoro začnú tvrdohlavo súperiť o moc. Bude nakoniec kráľovstvo roztrhnuté na kusy? Budú sa armády týchto lordov biť medzi sebou? A ako to ovplyvní jeho vlastný osud? Čo sa stane s Légiou? Bude rozpustená? Bude kráľovská armáda rozpustená? Vzbúria sa Strieborní rytieri ak bude Gareth korunovaný kráľom?

A nakoniec, budú všetci skutočne veriť, že je Thor nevinný? Nebude napríklad prinútený vrátiť sa späť do svojej dediny? Dúfal, že k tomu nedôjde. Miloval miesto, kde práve bol. Viac než čokoľvek iné si prial, aby tu mohol aj naďalej zostať. Jeho miesto bolo v Kráľovom Dvore a vo výcvikovej aréne Légie. Prial si, aby všetko zostalo tak, ako to bolo doteraz. Nechcel aby došlo k žiadnym zmenám. Kráľovstvo sa len pred niekoľkými dňami zdalo byť tak pevné, neotrasiteľné, večné. MacGil pôsobil ako kráľ, ktorý bude vládnuť zo svojho hradu naveky. Ak niečo tak silného a stabilného mohlo tak náhle padnúť, akú nádej majú všetci normálni ľudia? Zdalo sa, že nič na celom svete už Thor nikdy nebude môcť považovať za isté.

Thorovi krvácalo srdce, keď videl Gwendolyn, ktorá sa v slzách takmer vrhla do otcovho hrobu. Akonáhle sa Reeceovi podarilo odviesť ju preč, služobníctvo nastúpilo s lopatami a začali pomaly a obradne zakrývať kráľovskú hrobku zeminou. Argon medzitým pokračoval vo svojom slávnostnom obrade. Na malý moment bolo prvé slnko zakryté oblakmi a Thor pocítil závan chladného vzduchu, ktorý kontrastoval s inak rýchlo sa otepľujícím letným dňom. Počul zakvílenie a keď sa pozrel ku svojim nohám, odkiaľ zvuk prišiel, uvidel Krohna, ktorý sa na neho pozeral svojimi mačacími očami.

Thor nemal poňatia, čo mu najbližšia budúcnosť prinesie, ale jednou vecou si bol istý, musí sa mu za každú cenu podariť pohovoriť si s Gwen. Musel jej povedať, ako je mu to všetko ľúto, ako ho samotného smrť jej otca rozrušila a uistiť ju, že tu pre ňu vždy bude a že nie je osamotená. Aj keby sa rozhodla, že už Thora nikdy nechce znova vidieť, chcel jej dokázať, že bol obvinený krivo, že vtedy v tom nevestinci nič zlé nerobil. Potreboval dostať šancu, jednu jedinú, aby uviedol veci na pravú mieru predtým, než ho dievča zatratí úplne.

Keď bolo zahadzovanie hrobky dokončené, dav sa, za neustáleho zvonenie zvonov, začal preskupovať. Radu pohrebných hostí sa zoradili do dlhého zástupu, ktorý siahal kam až Thor zo svojho miesta mohol dohliadnuť, a potom jeden za druhým míňali posledné miesto kráľovho odpočinku, pričom každý z nich na hrob pridal jednu hrsť hliny a čiernu ružu. Keď prišiel na rad Thor, pokľakol a položil svoju ružu na narastajúcu hromadu ostatných. Krohn zamňaukal.

Keď sa dav začal pomaly rozchádzať, Thor si všimol Gwendolyn, ktorá sa vymanila z Reecova zovretia a s hysterickým plačom utekala preč z dejiska pohrebu.

"Gwen!" Kričal za ňou Reece.

Ona ho ale nepočúvala. Rýchlo sa preplietla davom ľudí a pokračovala po úzkej prašnej cestičke vedúcej po okraji útesu. Thor nedokázal zniesť taký pohľad. Musel sa pokúsiť s ňou porozprávať.

Vyrazil do davu za ňou. Krohn ho v závese tesne nasledoval. Obaja si potom prerážal cestu davom a snažili sa princeznú nestratiť. Konečne sa po chvíli dostal mimo najhustejšieho davu a uvidel ju pred sebou, ako uteká rýchlo od ostatných.

"Gwendolyn!" Zakričal Thor.

Ani sa neobzrela. Thor ešte pridal do kroku a utekal za ňou. Krohn sa s kňučaním snažil s ním udržať krok. Bežali rýchlejšie a rýchlejšie, Thorove pľúca začínali horieť, ale po chvíli sa mu konečne podarilo jej náskok vymazať.

Chytil ju za ruku a zastavil ju.

Otočila sa k nemu so začervenanými očami, ktoré zalievali ťažké slzy. Jej dlhé vlasy sa jej lepili na tvár. Okamžite jeho ruku striasla.

"Nechaj ma byť!" Zajačala. "Nechcem ťa vidieť! Už nikdy!"

"Gwendolyn, " prosil Thor, " ja som tvojho otca nezabil. Nemám s jeho smrťou nič spoločné. On sám to potvrdil. Vari si to neuvedomuješ? Snažil som sa ho zachrániť, nie zraniť."

Pokúsila sa znova utiecť, ale on už zase držal jej zápästia a nenechal ju ísť. Nemohol ju nechať odísť, tentoraz nie. Vzoprela sa mu, ale už sa naďalej nepokúšala utiecť. Všetku silu jej bral neprestávajúci plač.

"Ja viem, že si ho nezabil," povedala. "Ale to ťa nestavia do lepšieho svetla. Ako si vôbec dovoľuješ za mnou prísť a hovoriť na mňa potom, čo si ma pred všetkými tak zosmiešnil? A obzvlášť teraz."

"Ale, ty to nechápeš. Ja som v tom nevestinci nič zlé neurobil. Všetko sú to klamstvá. Nič z toho nie je ani trochu pravda. Niekto sa len pokúša ma pošpiniť."

Prižmúrila oči.

"Takže mi vravíš, že si do toho nevestinca vôbec nešiel?"

Thor zaváhal, pretože si tým nebol istý.

"Išiel. Rovnako ako všetci ostatní."

"Tvrdíš teda, že si nevstúpil do miestnosti sám s nejakou pochybnou ženskou?"

Thor zahanbene sklopil zrak. Nevedel, čo na to povedať.

"Myslím, že áno, ale ..."

"Žiadne ale," prerušila ho. "Priznávaš to teda. Si nechutný. Nechcem s tebou už naďalej mať čokoľvek spoločné."

Výraz jej tváre sa medzitým zmenil zo zdrvenej na nahnevanú. Prestala plakať a namiesto toho vyzerala, že má naozajstnú zlosť. Napriek tomu však pôsobila vyrovnanejšie než predtým. Priblížila sa k nemu a povedala: