MacGil sedel v jedálenskej sieni a sledoval dianie pred sebou. Jeho miesto bolo na čele dlhého jedálenského stola, na ktorého druhom konci sedel kráľ McCloud so svojou družinou. Stovky mužov z oboch klanov sedeli po oboch stranách stola medzi nimi. Svadobné oslavy pokračovali veľa hodín a napätie medzi oboma klanmi, toľko podráždené udalosťami v zápolení, opäť opadlo na normálnu hladinu. MacGil vedel, že to, čo muži potrebujú, aby zabudli na svoje rozdiely, je víno a mäso. A tiež ženy. Teraz boli všetci zmiešaní pri jednom dlhom stole, ako keby to boli bratia z jednej a tej istej družiny. Popravde povedané, MacGil si všimol, že už nejakú chvíľu nedokáže presne určiť, či mužstvo pred ním ešte stále vyzerá ako dva rozdielne klany.

Cítil uspokojenie. Zdalo sa, že jeho veľký mierový plán dobre funguje. Už teraz to vyzeralo, že sú si oba klany oveľa bližšie. Dokázal niečo, čo sa celej generácii MacGilovcom pred ním nepodarilo. Spojil obe strany Prsteňa a urobil z nich, keď už nie priateľov, teda potom aspoň susedov, ktorí spolu dokážu žiť v mieri. Jeho dcéra Luanda sedela vedľa svojho nového manžela, McCloudského princa, a vyzerala spokojne. Pocit viny v jeho srdci sa tým trochu zmiernil. Možno ju vydával do cudziny, ale zároveň jej tým dával titul kráľovnej.

MacGil spomínal na všetko plánovanie, ktoré predchádzalo tejto udalosti a myslel na dlhé dni strávené hádkami so svojimi radcami. Toto spojenectvo si presadil oproti radám všetkých svojich radcov. Prichádzajúci mier bude vratký a za nejaký čas, potom čo sa McCloudovci usadia späť na svojej strane Vysočiny, sa na zväzok nastolený touto svadbou zabudne. Potom sa opäť objavia nepokoje. MacGil nebol naivný. Ale teraz dosiahol aspoň pokrvný zväzok medzi oboma klanmi. A ak z tohto manželstva vzíde potomok, to sa už nebude dať len tak ľahko ignorovať. Až to dieťa, zrodené z oboch polovíc Prsteňa dospeje, a jedného dňa napríklad i zasadne na trón, potom naozaj môže prísť čas, keď bude celý Prsteň zjednotený. Vysočina už nebude naďalej sporným územím a celá krajina bude prosperovať pod jedným vládcom. Taký bol jeho sen. Nie pre seba samého, ale pre jeho potomkov. Koniec koncov, Prsteň musel zostať silný a spoločne brániť Kaňon proti hordám z vonkajšieho sveta. Kým boli oba klany znepriatelené, mohol zvyšok sveta jasne vidieť v čom tkvie slabina Prsteňa.

"Prípitok," zahrmel MacGil a povstal.

Osadenstvo stola stíchlo, muži svorne povstali a pozdvihli svoje poháre.

"Na uzavretie sobáša môjho najstaršieho dieťaťa! Na úniu medzi rodmi MacGil a McCloud! Na mier, ktorý sa rozprestrie na celom územi Prsteňa!

"Sláva, sláva!" Ozval sa chorus mužských hlasov. Každý vyprázdnil svoj pohár a potom sa miestnosť znovu zaplnila zvukmi smiechu a veselia.

MacGil sa posadil a preletel pohľadom po sieni v snahe nájsť svoje deti. Neprekvapený zbadal Godfreya, ktorý oboma rukami zvieral korbeľ a pil. Na každom kolene mu sedela dievčina a všade okolo jeho hluční priatelia. Toto bola pravdepodobne jediná kráľovská udalosť, ktorej sa zúčastnil s nadšením. Ďalej videl Garetha, ktorý sedel príliš blízko pri svojom milencovi Firthovi a niečo mu šepkal do ucha. MacGil mohol z jeho bez prestania prchkých očí jasne vypozorovať, že niečo pripravuje. S tým pomyslením sa mu zovrel žalúdok a radšej odvrátil svoj pohľad inam. Úplne na druhej strane sály videl svojho najmladšieho syna, Reecea, ktorý sa bavil pri stole pre panošov so svojím novým priateľom, Thorom. Už teraz bol pre neho Thor ako ďalší syn a mal radosť, keď videl, že sa s Reeceom tak rýchlo spriatelili.

Skúmal okolité tváre, v snahe nájsť svoju najmladšiu dcéru Gwendolyn, aby ju nakoniec objavil sediacu obďaleč pri okraji stola, obklopenou svojimi slúžkami. Všetky sa smiali. MacGil sledoval smer, ktorým sa Gwendolyn pozerala a dorazil späť k Thorovi. Potom skúmal jej tvár po dlhú dobu a nakoniec usúdil, že sa jeho dcéra zahľadela. Toto nepredpokladal a nebol si úplne istý, čo by sa s tým dalo robiť. Cítil, že budú problémy. Predovšetkým zo strany kráľovnej.

"Všetky veci nie sú také, aké sa zdajú," ozval sa hlas.

MacGil sa otočil a zistil, že vedľa neho sedí Argon a tiež monitoruje oba hodujúce klany.

"Čo si o tomto všetkom myslíš?" Spýtal sa MacGil . "Bude medzi oboma kráľovstvami konečne mier?"

"Mier nie je statická vec," povedal Argon. "Hojdá sa ako príliv a odliv. To čo práve vidíš pred sebou je vidina mieru. Vidíš jednu z tvári tohto mieru. Snažíš sa vnútiť mier niekam, kde po stovky rokov vládla rivalita. Lenže tie stovky rokov sú poznačené preliatu krvou. Duše zomrelých neprestávajú volať po odplate. A to môže byť ťažko prekonané jendou svadbou."

"Čo to hovoríš? " Spýtal sa MacGil a doprial si ďalší dúšok vína zo svojho pohára. Ako takmer vždy ho rozhovor s Argónu zneistel.

Argón sa otočil a hľadel na neho s takým dôrazom, že MacGilovo srdce začalo panicky búšiť.

"Príde vojna. McCloudovci zaútočia. Priprav sa na to. Všetci hostia, ktorých teraz vidíš pred sebou, budú čoskoro robiť všetko preto, aby vyvraždili celú tvoju rodinu."

MacGil preglgol.

"Urobil som chybu, keď som ju dal za ženu jednému z nich?"

Argon bol chvíľu ticho, a nakoniec povedal: "Nie nevyhnutne."

Argon sa pozrel stranou a MacGil pochopil, že tým je pre neho téma uzavretá. Mal milión ďalších otázok, ktoré chcel položiť, ale vedel, že jeho druid na ne rovnako neodpovie, kým sám neuzná za vhodné. Takže namiesto toho sledoval Argonov pohľad, aby sa už po druhý raz dostal ku Gwendolyn a potom k Thorovi.

"Vidíš ich spolu?" Chcel zrazu MacGil vedieť.

"Možno," povedal Argon. "Ešte je tu príliš veľa vecí, ktoré sa musia stať."

"Hovoríš v hádankách."

Argon pokrčil ramenami, pozrel sa inam a MacGil opäť vedel, že tým je téma vybavená.

"Videl si, čo sa dnes stalo na kolbisku?" Podpichoval MacGil naďalej druida. "S tým chlapcom?"

"Videl som to ešte predtým, než sa to stalo," odpovedal Argon.

"A čo z toho vyvodzuješ? Čo je zdrojom tých schopností? Je ako ty?"

Argon sa otočil a díval sa chvíľu MacGilovi do očí opäť s takou intenzitou, že kráľ skoro nevydržal a odvrátil zrak.

"Je oveľa mocnejší než ja."

MacGil šokovane hľadel na druida. Nikdy nepočul aby Argon povedal niečo také.

"Mocnejší? Ako si ty? Ako je to možné? Ty si kráľovský mág - nikto v celej krajine nemôže byť mocnejší ako ty."

Argon pokrčil ramenami.

"Moc neprichádza iba v jednej podobe, " povedal potom. "Chlapec má sily, ktoré presahujú čokoľvek, čo si dokážeš predstaviť. Sily, o ktorých sám pranič nevie. Nemá najmenšie tušenie kým je. Alebo odkiaľ pochádza."

Argon sa opäť uprene zadíval na MacGila.

"Ale ty to vieš, " dodal.

MacGil premýšľal.

"Ja to viem? " Spýtal sa. "Povedz mi to prosím. Musím to vedieť."

Argon pokrútil hlavou.

"Hľadaj vo svojich citoch. Sú pravdivé."

"Čo z neho raz bude? " Spýtal sa MacGil.

"Stane sa z neho skvelý vodca. A skvelý bojovník. Bude oprávnene vládnuť kráľovstvom. Oveľa väčším kráľovstvom než je to tvoje. A bude oveľa väčším kráľom, ako si ty. Je to jeho osud."

Na krátky moment MacGil vzbĺkol závisťou. Díval sa na chlapca, zatiaľ čo ten sa nevinne smial nejakému vtipu, ktorý Reece práve povedal pri stole pre panošov. Poddaný, nedorastený chalan z vidieka, najmladší z bratov. Nedokázal si predstaviť, ako by sa Argonove slová mohli naplniť. Keď sa na neho pozral, vyzeral, že by ťažko mohol byť prijatý do Légie. Na chvíľu si pomyslel, že sa Argon jednoducho pletie.

Lenže Argon sa nikdy neplietol a nikdy nerobil predpovede, pokiaľ k nim nemal pádny dôvod.

"Prečo mi toto hovoríš?" Spýtal sa MacGil.

Argon sa otočil a už po niekoľkýkrát sa naňho uprene pozeral .

"Pretože prišiel čas, aby si ho pripravil. Chlapec potrebuje byť vytrénovaný. Potrebuje dostať tú najlepšiu starostlivosť. A to je teraz tvoja zodpovednosť."

"Moja? A čo jeho otec?"

"Čo je s ním? " Spýtal sa Argon.

KAPITOLA JEDENÁSTA

Thor si pretrel oči a nejakú chvíľu nevedel, kde je. Ležal na podlahe na kope sena s hlavou naklonenou do strany a rukami široko rozhodenými. Zdvihol mierne hlavu, utrel si slinu, ktorá mu vytekala z úst, a okamžite pocítil ostrú bolesť priamo za jeho čelom. Najhoršia bolesť hlavy akú kedy v živote zažil. Pamätal si predošlú noc a svadobnú oslavu, kedy po prvýkrát v živote pil pivo. Teraz sa s ním ale všetko točilo. V krku mal sucho a v ten moment si odprisahal, že už nikdy nebude piť.

Thor sa rozhliadol okolo seba v snahe trochu sa zorientovať. Všade okolo ležali na slame ďalšie spiace telá. Miestnosť napĺňalo chrápanie. Otočil sa na druhú stranu a len kúsok od seba zbadal Reecea. Ani on sa ešte neprebral. A potom mu to konečne došlo. Bol predsa v kasárňach. V kasárňach Légie. Všade okolo boli chlapci jeho veku. Bolo ich približne päťdesiat.

Thor si matne spomínal, ako ho Reece nadránom viedol do kasární, a ako sa obaja zrútili do sena. Ranné svetlo sa teraz začínalo predierať oknom do miestnosti a Thor si uvedomil, že je zatiaľ jediný, kto sa prebudil. Pozrel sa na seba a zistil, že spal v šatách. Stále trochu zmätene sa poškrabal v zamastených vlasoch. Za možnosť vykúpať sa by dal snáď čokoľvek, ale nemal potuchy, kde by sa to dalo urobiť. Čokoľvek by dal zároveň aj za poriadne veľký pohár plný vody. Zaškvrkalo mu v žalúdku. Tiež nejaké to jedlo by nebolo na zahodenie.

Všetko tu pre neho bolo tak nové. Nemal tušenie, kde sa práve presne nachádza, kam ho život zaveje v nasledujúcich chvíľach a ako vlastne prebieha normálny deň u Légii. Ale bol šťastný. Bola to oslňujúci noc, jedna z najlepších v jeho živote. V Reeceovi objavil skvelého kamaráta, a raz alebo dvakrát si všimol, že sa po ňom Gwendolyn pozerá. Dokonca sa pokúsil s ňou porozprávať, ale zakaždým, keď sa trochu priblížil, ho guráž zase opustila. Teraz, keď na to myslel, bolo mu ľúto, že nebol statočnejší. Ale je pravda, že tam okolo bolo príliš veľa ľudí. Keby mohli byť len oni dvaja samotní, tak by mal odvahy určite dosť. Lenže bude vôbec niekedy nejaká ďalšia šanca?

Než mohol Thor dokončiť svoje ranné zamyslenie, niekto zrazu začal silno búšiť na drevené dvere a len o sekundu neskôr sa dvere rozleteli dokorán. Denné svetlo bolestivo preniklo do miestnosti.

"Všetci vstávať, panoši!" Zareval ktosi.

Dovnútra vpochodovalo desať Strieborných, ktorí pri pohybe štrkotali drôtenými košeľami a búšili kovovými palicami do drevených stien. Pre Thora bol ten zvuk úplne ohlušujúci. Všetci chlapci okolo Thora okamžite začali vstávať.

Na čele skupiny stál divoko vyzerajúci vojak, ktorého Thor stretol už predchádzajúceho dňa v aréne. Bol to ten podsaditý, plešatý, s jazvou na nose, o ktorom Reece povedal, že sa volá Kolk.

Keď sa Thor postavil, Kolk sa na neho zamračil a ukázal prstom.

"Ty tam, chlapče!" Zakričal. "Povedal som vstávať."

Thor bol zmätený. Veď už predsa stál.

"Ale ja už stojím, sir," odpovedal Thor.

Kolk urobil krok vpred a vlepil Thorovi facku cez celú tvár. Thora sa zmocnilo rozhorčenie, pretože to všetci v miestnosti videli.

"Už nikdy neodvrávajme svojmu nadriadenému!" Pokarhal ho Kolk.

Predtým, ňež mohol Thor zareagovať, muži sa dali do pohybu. Dôrazne prešli celou miestnosťou, kričali až sa strop otriasal, popoháňali pomalších regrútov a občas nakopli pár rebier patriacich tým, ktorí ešte stále neboli na nohách.

"Nič si z toho nerob," ozval sa upokojujúci hlas.

Otočil sa a uvidel Reecea, ktorý už bol tiež na nohách.

"To nebolo nič osobné. Je to len spôsob, akým to robia. Ich spôsob, ako nás zlomiť."

"Ale tebe to neurobili, " povedal Thor.

"Samozrejme, mňa sa neodvážia dotknúť vďaka otcovi. Ale milí ku mne tiež nie sú. Iba z nás chcú dostať to najlepšie, čo v nás je. Myslia si, že nás takéto zaobchádzanie zocelí. Jednoducho si toho veľmi nevšímaj."

V zápätí už boli chlapci vyháňaní von z kasární a Thor s Reeceom neboli žiadna výnimka. Akonáhle sa ocitli vonku, ostré slnečné svetlo ich udrelo do tváre, až museli zažmúriť oči a potom si ich ešte aj zatieniť rukami. Hneď potom sa Thorovi zdvihol žalúdok. Chtiac nechtiac, musel sa otočiť, ohnúť, a zvracať.

Okamžite tým zožal posmech ostatných. Najbližší vojak do neho strčil, a Thor sa, utierajúc si ústa, potkol dopredu a zaradil sa späť medzi ostatných. Asi ešte nikdy predtým mu nebolo tak zle.

Reece sa vedľa neho zatiaľ náramne bavil.

"Rušná noc, že?" Spýtal sa Thora so širokým úškrnom a lakťom zaboreným v Thorových rebrách. "Hovoril som ti, že máš prestať, keď si vypil druhý pohár."

Thorovi sa zdvíhal žalúdok a ostré svetlo mu s jeho problémami nijako nepomáhalo. Nikdy ho nenapadlo, že by slnečný svit mohol bolieť. Hoci bolo ešte ráno, už teraz bolo horúco a Thor cítil, ako sa mu pod koženou zbrojou začínajú na tele zrážať kropaje potu.

Pokúsil sa spomenúť si na Reecovo varovanie, ale nech sa snažil ako chcel, na nič podobné si nedokázal spomenúť.

"Na žiadnu tvojou radu si nepamätám, " odvetil Thor.

Reeceov úškľabok sa ešte o niečo rozšíril. "Samozrejme. Pretože si vôbec nepočúval, " smial sa. "A tie pokusy hovoriť s mojou sestrou," dodal ešte. "To bolo doslova dojemné. Myslím, že som nikdy predtým nevidel chlapca, ktorý by sa toľko bál jedného dievčaťa."

Thor sa začervenal a snažil sa spomenúť si, ale nešlo to. Všetko mal rozmazané.

"Nechcel som ťa nijako uraziť," povedal Thor. "S tvojou sestrou."

"Nijako ma neurážaš. Ak si ťa vyberie, tak budem nadšený."

Obaja potom museli pridať do kroku, aby udržali tempo so zvyškom skupiny. Všetci teraz stúpali do kopca. Slnko sa zdalo byť silnejšie s každým ďalším krokom.

"Ale musím ťa varovať. Každá ruka v celom kráľovstve sa teraz po nej naťahuje. Šance, že by si vybrala teba ... No, povedzme, že sú obmedzené."

Keď pochodovali cez valcovité kopce Kráľovského Dvora, Thor si bol stále viac istý. Zdalo sa jasné, že ho Reece skutočne berie ako priateľa. Bolo to zvláštne, ale on sám mal pocit, akoby mu Reece bol bratom viac, než jeho skutoční bratia kedy boli. Všimol si tiež, že jeho bratia pochodujú neďaleko nich. Jeden z nich sa v jednej chvíli otočil a vrhol po Thorovi drzý pohľad, potom strčil do druhého brata, ktorý sa otočil takisto a vyslal k Thorovi posmešné gesto. Potom obaja pokrútili hlavami a zase sa odvrátili. Nedokázali mu venovať ani jeden jediný priateľský pohľad. Ale ťažko mohol očakávať čokoľvek iné.

"Do rady, Légia! Teraz!"

Thor sa rozhliadol a uvidel niekoľko ďalších Strieborných, ktorí teraz radili všetkých päťdesiat chlapcov do dvojitého radu. Jeden z nich pristúpil a bambusovou palicou pretiahol jedného z nich cez chrbát, pretože stál príliš mimo. Chlapec vzlykol úľakom i bolesťou. Ihneď sa ale narovnal a opravil svoje postavenie v rade. Za malú chvíľu už v dvoch krásnych zovretých radoch pochodovali naprieč kráľovskými pozemkami.

"Keď pochodujete do vojny, pochodujte, ako by ste boli jeden!" Kričal Kolk a prechádzal sa po okrajoch útvaru. "Toto nie je záhradka vašej mamičky. Pochodujete do vojny!"

Thor pochodoval a pochodoval s Reeceom po boku, neskutočne sa potil v páliacim slnku a premýšľal, kam ich to vedú. Jeho žalúdok bol stále podráždený zo včerajšej pitky a Thor si hovoril, kedy asi tak dostane niečo na raňajky, alebo aspoň niečo na pitie. Zase a znovu sa musel preklínať, že predošlého večera pil.

Keď sa úspešne preliali cez rad valcovitých kopcov a prešli veľkou kamennú bránou, ocitli sa na chvíľu na otvorenom priestranstve. Potom prešli ďalšou bránou a vstúpili do kolosea. Cvičisko kráľovskej Légie.

Pred nimi stáli všetky možné druhy terčov pre vrhanie oštepmi, lukostreľbu a vrhanie kameňov. Boli tu aj slamený panáci pre nácvik úderov s mečom. Thorovo srdce pri pohľade na to všetko zaplesalo. Chcel okamžite začať, uchopiť zbrane, trénovať.

Ale keď už sa sem konečne dostal, zrazu ho niekto udrel zozadu lakťom do rebier a vystrčil ho von z radu. Rovnako sa viedlo šiestim ďalším chlapcom, väčšina z nich bola ešte mladšia než Thor. Zistil, že ho oddelili od Reecea a odvádzajú na vzdialený koniec cvičiska.

"Mysleli ste si, že idete trénovať?" Spýtal sa Kolk posmešne, keď sa obzerali po ostatných a vzdiaľujúc sa od terčov a pomôcok. "Váš dnešný program budú kone."

Thor sa rozhliadol a uvidel, kam ich to odvádzajú. Až na druhej strane cvičiska sa nachádzala ohrada, v ktorej sa preháňalo niekoľko koní. Kolk sa na nich pozrel s diabolským úsmeškom na tvári.

"Zatiaľ čo ostatní sa budú učiť vrhať oštepy a šermovať s mečmi, vy sa dnes budete starať o kone a kydať ich hnoj. Všetci musíme niekde začínať. Vitajte v Légii."

Thorovo srdce zaplakalo. Takto si to vôbec nepredstavoval.

"Myslíš, že si niečo extra, chlapče?" Prišiel Kolk k Thorovi a priblížil svoju tvár k jeho. Thor spoznal, že sa ho bude zase pokúšať vychovávať. "To, že si sa zapáčil kráľovi a jeho synovi, neznamená na mojom cvičisku vôbec nič. Teraz si pod mojím velením. Rozumieš, čo hovorím? Je mi úplne jedno, aké pikle si to včera použil v aréne. Nie si nič viac, než ďalší malý chlapec. Rozumieš mi?"

Thor preglgol. Bol pripravený, že jeho tréning bude dlhá, pomalá a bolestivá cesta.

Horšie však bolo, že akonáhle sa Kolk otočil, aby trápil niekoho iného, pristúpil k Thorovi ďalší chlapec. Bol malý a podsaditý, s roplácnutým veľkým nosom uprostred okrúhlej tváre.

"Nepatríš sem," povedal s úškrnom. "Dostal si sa sem podvodom. Nebol si vybraný. Nie si jeden z nás. Naozaj nie. Nikto z nás ťa nemá rád."

Chlapec stojaci vedľa neho, sa tiež otočil a zamračil na Thora.

"Urobíme čokoľvek, čo bude potrebné, aby sme ťa odtiaľto vyštvali, " povedal. "Dostať sa sem je ľahké, ale vydržať tu je oveľa ťažšie."

Thor na tie nenávistné slová mierne ustúpil. Nedokázal uveriť, že už hneď v prvý deň tu má nepriateľov, a ani nechápal, čím si to zaslúžil. Všetko čo si prial, bolo pridať sa k Légii.

"Čo keby ste sa začali správať slušne," ozval sa hlas.

Thor sa pozrel a zbadal vysokého, chudého ryšavka s tvárou plnou pieh a modro zelenými očami. "Vy dvaja tu máte pracovať, rovnako ako my všetci ostatní," dodal. "Tiež nie ste práve výnimoční. Mažte sa navážať do niekoho iného."

"Staraj sa o seba, ty sluha, " odsekol jeden z chlapcov hnevlivo," alebo sa čoskoro pustíme aj do teba."

"To si môžeš skúsiť, " vyštekol Zrzek.

"Budeš hovoriť, až keď ti poviem, že smieš hovoriť, " zakričal Kolk na jedného a vrazil mu facku cez zátylok. Obaja chlapci sa, vďaka Bohu, od Thora okamžite odvrátili a odchádzali.

Thor nevedel čo má povedať. Došiel k ryšavému a vďačne sa na neho pozrel.

"Vďaka," povedal.

Ryšavec sa otočil a usmial sa na neho.

"Hovoria mi O'Connor. Ponúkol by som ti ruku, ale dostanem tiež facku, keď to urobím. Takže toto považuj za neviditeľné potrasenie rukou."

Usmial sa ešte viac a Thor okamžite vedel, že tento bude priateľský.

"Nevšímaj si ich, "dodal Zrzek. "Sú iba vyľakaní. Rovnako ako my všetci ostatní. Nikto ešte poriadne nevie, čo nás tu čaká."

Za krátku chvíľu ich skupina dorazila na koniec pozemku. Thor napočítal šesť koní, ktoré pobehovali v ohrade.

"Chyťte ich za opraty!" Velil Kolk. "Držte ich pevne a veďte okolo arény tak dlho, až sa unavia. Robte!"

Thor postúpil dopredu, aby chytil opraty jedného z koní. Akonáhle sa ale priblížil, kôň sa odsunul stranou, poskočil a skoro Thora trafil kopytom. Thor sa v úľaku zapotácal pár krokov späť. Ostatní sa pri pohľade na jeho počínanie rozosmiali. Kolk mu vrazil ostrú facku cez zátylok. Thor mal sto chutí sa obrátiť a ranu opätovať.

"Teraz si vojak Légie. Ty nikdy neutekáš. Pred nikým. Ani pred človekom, ani pred zvieraťom. Chyť ho za tie opraty!"

Thor sa obrnil, postúpil vpred a chytil opraty vzpínajúceho sa koňa. Tentoraz sa mu podarilo sa na nich udržať, kým sa kôň sa bránil a erdžal. Potom Thor zabral a viedol koňa okolo širokého kruhu spoločne s ostatnými. Kôň sebou neustále škubal a snažil sa vzdorovať, ale Thor sa s ním pral tiež. A nevzdával sa.

"Pozerám, že je to čím ďalej lepšie."

Thor sa otočil a uvidel smejúceho sa O'Connora, ktorý viedol svoje zviera za ním. "Chcú nás zlomiť, vieš?"

Thorov kôň sa zrazu zastavil. Nech ťahal za opraty ako chcel, nemohol s ním ani hnúť. Potom zacítil odporný zápach a vzápätí spoznal aj jeho zdroj. Z koňa vychádzalo viac trusu, než by si Thor kedy pomyslel, že je to vôbec možné. A nezdalo sa, že to len tak skončí.

Niekto mu hrubo vtlačil do ruky malú lopatku. Obzrel sa a uvidel, že vedľa neho stojí Kolk a široko sa usmieva.

"Uprac to!" Vyštekol.