Thor sa strhol na to, ako ho Reece, kráľov najmladší syn a jeho sparing partner, ťahá pomedzi dav kdesi preč. Od tej chvíle v zápase mal všetko rozostrené. Nech to, čo tam urobil bolo čokoľvek, alebo sila, ktorú použil na zastavenie letiaceho hrota bola akákoľvek, jedno je isté – upútalo to pozornosť celého kráľovstva. Zápas bol po tomto prerušený, obidvaja králi ho zhodne odvolali a vyhlásili prímerie. Každý rytier odišiel do svojho tábora, masy divákov sa vzrušene dohadovali a Thor bol Reeceom vedený za ruku preč.

Reece celú dobu ťahal Thora za rameno a zadnými cestami si prerezávali cestu davom. Thorovo telo sa po událostiach celého toho dlhého dňa stále triaslo. Nechápal význam ani dôsledky toho, čo tam práve vykonal. On predsa chcel byť len členom kráľovej Légie, ako jeden z mnohých. Nechcel byť stredobodom pozornosti.

Horšie je, že nevedel kam bol vedený a či bude potrestaný za to, že sa tam zamiešal. Samozrejme, že zachránil Erecovi život, ale tiež vstúpil do súboja, čo bolo panošom zakázané. Nebol si istý, či bude odmenený alebo pokarhaný.

"Ako si to urobil?" Spýtal sa Reece, ťahajúc ho so sebou. Thor ho slepo nasledovalo a snažil sa sám toto všetko spracovať. Ako šiel, masy civeli - pozerali na neho, ako by to bol nejaký blázon.

"Ja sám neviem," odpovedal Thor pravdivo. "Len som mu chcel pomôcť a … toto sa stalo."

Reece pokrútil hlavou.

"Zachránil si Erecovi život. Uvedomuješ si to? On je naším najslávnejším rytierom. A ty si ho zachránil."

Thor mal dobrý pocit keď si v hlave poskladal jeho slová, uľavilo sa mu Mal rád Reecea od prvej chvíle, keď sa s ním stretol - mal na neho upokojujúci účinok, vždy vedel, čo má povedať. Keď nad tým uvažoval, napadlo ho, že možno na neho nečaká potrestanie. Možno že v niektorých ohľadoch by mohol byť aj hrdina.

"O nič som sa nesnažil," povedal Thor. "Len som chcel, aby žil. Bolo to také ... normálne. Nebolo to nič zvláštneho …"

"Nič zvláštneho? " Opakoval Reece. "Ja by som to nedokázal. Nikto z nás by to nedokázal."

Odbočili za roh a Thor videl pred sebou kráľovský hrad, rozložitúi stavbu siahajúcu vysoko do neba. Bol monumentálny. Kráľova armáda stála v pozore, lemujúc dláždené cesty vedúce cez padací most, aby udržala davy na uzde. Ale Reeceovi a Thorovi ustúpili, aby mohli prejsť.

Pokračovali po ceste na oboch stranách lemovanej vojakmi až prišli k obrovským oblúkovým dverám, ktoré pokrývali veľké železné hroty. Štyria vojaci ich otvorili a ustúpili stranou, stáli v pozore. Thor nemohol uveriť akej úcty sa mu dostáva. Mal pocit, ako by bol členom kráľovskej rodiny.

Vstúpili do hradu a dvere sa za nimi zavreli. Thor bol ohromený pri pohľade, ktorý sa mu naskytol.Vnútorné priestory boli obrovské. Mohutné kamenné múry sa týčili do výšky a obklopovali otvorený priestor. Pred ním stáli stovky dvoranov, ktorí medzi sebou vzrušene debatovali . Keď vstúpil, vzduch naplnilo vzrušené očakávanie a všetky oči sa otočili a pozreli na neho. Bol ohromený toľkou pozornosťou.

Každý naťahoval krk a chcel ich vidieť, keď Thor a Reece prechádzali zámockými chodbami. Ešte nikdy nevidel toľko ľudí oblečených v takej paráde. Videl desiatky dievčat každého veku, oblečené vo vyberaných róbach, držiac sa za ruky šepkajúc a chihotajúc sa na neho, keď prechádzal okolo. Cítil sa rozpačito. Nedokázal povedať, či ho obdivujú, alebo si z neho robia srandu. Nebol zvyknutý byť stredobodom pozornosti, o to menej na kráľovskom dvore, a sotva vedel, ako zvládnuť sámého seba.

"Prečo sa mi smejú?" Spýtal sa Reecea.

Reece sa otočil a zasmial sa. "Nesmejú sa ti," povedal. "Páčiš sa im. Si slávny."

"Slávny? " Spýtal sa ohromene. "Čo tým myslíš? Veď som len teraz prišiel."

Reece sa zasmial a zovrel mu ruku na plece. Bol z Thorovho údivu očividne pobavený.

"Správy sa na dvore šíria rýchlejšie, ako by si čakal. A nováčik ako si ty, no to sa nestáva každý deň."

"Kam ideme? " Spýtal sa, keď si uvedomil, že celý čas je niekam vedený.

"Môj otec sa chce s tebou stretnúť, "povedal, keď zahnuli do ďalšej chodby.

Thor preglgol.

"Tvoj otec? Myslíš ... kráľ? "Zrazu znervóznel. "Prečo by sa chcel so mnou stretnúť? Si si tým istý?"

Reece sa zasmial.

"Som si celkom istý. Prestať byť taký nervózny. Je to len môj otec."

"Len tvoj otec?" Povedal Thor neveriacky. "Veď je to kráľ!"

"Nie je zlý. Mám taký pocit, že to bude veselá audiencia. Veď si, predovšetkým, zachránil Erecovi život."

Thor prehltol a dlane sa mu zapotili, keď sa otvrili ďalšie veľké dvere a on vstúpil do obrovskej haly. S úžasom sa pozeral hore na klenutý strop, bol vysoký a zdobený množstvom detailov. V stenách bol rady veľkých okien s farebnými vitrážami a možno tisícka ľudí. Banketové stoly sa tiahli cez sieň, kam až oko dovidelo a ľudia sedeli okolo nich na nekonečne dlhých laviciach a hodovali. V strede miestnosti bola úzka ulička s dlhým, červeným kobercom, na konci ktorej bol o pár schodíkov vyššie kráľovský trón. Hostia obklopili uličku z oboch strán, keď Reece a Thor kráčal koberecom smerom ku kráľovi.

"A kam si myslíš, že ho vedieš?" Ozval sa nepriateľský, nosový hlas.

Thor vzhliadol a uvidel muža stojaceho pred ním, bol od neho iba o niečo starší a podľa kráľovského odevu bolo jasné, že je to princ.

"Je to na otcov rozkaz," odsekol Reece. " A radšej nám uhni z cesty, ak nechceš otcovi vzdorovať. "

Princ zostal stáť na mieste, mračil sa, a vyzeral, ako by práve zahryzol do niečoho zhnitého, keď si prezeral Thora. Thorovi sa vôbec nepozdával. Niečo na tom mladíkovi nebolo v poriadku. Nepáčilo sa mu jeho držanie tela, jeho štíhle, urážlivé rysy a nekľudné oči.

"To nie je sála pre poddaných," odvetil princ. "Mal si tu spodinu nechať vonku, odkiaľ prišiel."

Thor cítil ako sa mu štahuje hruď. Bolo jasné, že ho tento človek nenávidi, a nemal tušenie prečo.

"Mám povedať otcovi, čo si povedal?" nedal sa Reece.

Znechutený princ sa otočil a vyrazil preč.

"Kto to bol?" Spýtal sa Thor Reecea.

"Nevšímaj si ho," odpovedal Reece. "Bol to len môj starší brat, alebo jeden z nich. Gareth. Najstarši. No, vlastne nie najstarši - on je len legitímne najstarši. Kendrick, toho si stretol na bojisku, on je naozaj najstarši."

"Prečo ma Gareth nenávidi? Veď ho ani nepoznám."

"Netráp sa – to nie je len o tebe. On nenávidí každého. A každého, kto sa dostane blízko k rodine, považuje za hrozbu. Nevšímaj si ho. On je len jeden z mnohých."

Keď šli ďalej, Thor cítil, že je Reeceovi nesmierne vďačný. Očividne sa z nich stávali skutočný priatelia.

"Prečo si sa ma zastal? "Spýtal sa Thor, zvedavý.

Reece pokrčil ramenami.

"Dostal som rozkaz, aby som ta priviedol k otcovi. Okrem toho si môj sparring partner. A už je to dlho, čo tu niekto v mojom veku prišiel a bol toho hoden."

"A vďaka čomu som toho hoden? " Spýtal sa Thor.

"Máš dušu bojovníka, to sa nedá predstierať."

Keďpokračovali v chôdzi uličkou smerom ku kráľovi, Thor mal pocit, že Reecea pozná už od vekov. Bolo to zvláštne, ale svojím spôsobom cítil, ako keby Reece boli jeho vlastný brat. Nikdy nemal brata, teda nie takého, ktorý by sa aj tak choval, a teraz to bol veľmi dobrý pocit.

"Moji ďalší bratia nie sú ako on, neboj sa," povedal Reece keď sa sa ľudia hrnuli okolo nich a snažili sa zahliadnúť Thora. "Môj brat Kendrick, ktorého si už stretol, je najlepší zo všetkých. Je to môj nevlastný brat, ale ja ho považujem za pravého, dokonca viac než Garetha. Kendrick je pre mňa ako druhý otec. A k tebe sa bude chovať rovnako, som si istý. Neexistuje nič, čo by neurobil pre mňa - alebo pre hocikoho. A z celej kráľovskej rodiny je on najobľúbenejší aj medzi ľuďmi. Je to veľká škoda, že sa nemôže stať kráľom."

"Hovoril si, že "bratia". Máš ešte ďalších? " Spýtal sa Thor.

Reece sa zhlboka nadýchol.

"Áno, mám ešte jedného. Godfrey, ale nie sme si tak blízko. Bohužiaľ, premrháva všetok svoj čas v pivniciach. Nie je bojovníkom, ako my ostatní. Nezaujíma ho to. Vlastne jeho nezaujíma vôbec nič - okrem piva a dievčat."

Zrazu sa zarazili, keď im cestu zablokovala dievčina . Thor tam ostal stáť ako prikovaný. Možno, že bola o pár rokov staršia ako on, modré mandľové oči, dokonalá pleť a dlhé, ryšavé vlasy. Na sebe mala biele saténové šaty ozdobené krajkou, a jej oči pozitívne žiarili radosťou a šibalstvom. Zahľadela sa mu priamo do očí a Thor startil prehľad o tom, čo sa deje. Nemohol sa pohnúť, ani keby chcel. Bola to najkrajšia osoba, ktorú kedy videl.

Usmiala sa, ukázala dokonalé biele zuby, a keby už nebol prikovaný, tak ten jej úsmev by tak urobil. Jeho srdce bolo ľahké jako pierko. Nikdy sa necítil taký živý.

Thor pred ňou stál, nemohol hovoriť. Nemohol dýchať. Prvykrát v živote cítil niečo také.

"Ani ma nepredstavíš?" Spýtala sa dievča Reecea. Jej hlas dielo dokonal. Bol ešte sladší ako jej vzhľad.

Reece si povzdychol.

"A potom je tu moja sestra," povedal s úsmevom. "Gwen, toto je Thor. Thor, Gwen."

Pôvabne sa uklonila.

"Ako to robíš? " Spýtala sa s úsmevom.

Thor tam stál ako primrznutý. Po chvíli sa Gwen rozosmiala.

"Nie tak veľa slov naraz, prosím," povedala so smiechom.

Thor cítil ako sa začervenal, odkašľal si.

"Ja som ... ja ... som ... prepáč," povedal. "Som Thor."

Gwen sa znovu zachichotala.

"To už viem," povedala. Otočila sa k svojmu bratovi. "Tvoj priateľ je veľmi zhovorčívý."

"Otec sa s ním chce stretnúť," povedal netrpezlivo. "Prídeme neskoro."

Thor s ňou chcel hovoriť. Chcel jej povedať aká je krásna, aký je šťastný že ju spoznal, aký je jej vďačný, že ich zastavila. Ale jeho jazyk bol úplne zviazaný. Ešte nikdy nebol tak nervózny. Takže namiesto toho, len počul sám seba ako hovorí:

"Ďakujem."

Gwen vyprskla smiechom.

"Ďakujem za čo? ", spýtala sa. Oči sa jej rozžiarili, užívala si to.

Thor cítil, že znova sa začervenal.

"Ehm ... ja neviem," zamrmlal.

Gwen sa zasmiala tvrdšie, a Thor sa cítil ponížený. Reece ho podpichol lakťom a ukázal mu, aby pokračovali v chôdzi. Po niekoľkých krokoch sa Thor obzrel cez rameno. Gwen tam stále stála, hľadela na neho.

Thor cítil, ako mu tlčie srdce. Chcel sa s ňou porozprávať, aby zistil o nej všetko. Bol mu trápne, že stratil reč. Ale on nikdy nestál před dievčaťom, naozaj, vo svojej malej dedinke - a určite nie tak krásnym. Nikto ho neučil čo má povedať, ako sa má správať.

"Ona stále len hovorí," povedal Reece, keď sa blížili ku kráľovi. "Nemysli na ňu."

"Ako sa volá?" Spýtal sa Thor.

Reece sa na neho pobavene pozrel. "Veď ti to práve povedala!" Povedal so smiechom.

"Je mi to ľúto ... Ja ... ehm ... som zabudol," povedal Thor v rozpakoch.

"Gwendolyn. Ale všetci ju volajú Gwen."

Gwendolyn.Thor si v mysli znovu a znovu opakoval jej meno. Gwendolyn. Gwen.Nechcel ho znova zabudnúť. Chcel si ho vryť do pamäte. Napadlo ho, či ju ešte uvidí. Asi pravdepodobne nie, keďže je poddaný. Tá myšlienka ho zraňovala.

Dav stíchol a Thor zistil, že sú už blízko pri kráľovi. Kráľ MacGil sedel na svojom tróne, oblečený v kráľovskom fialovom plášti, na hlave mal korunu a vyzeral impozantne.

Reece pred ním pokľakol a dav sa utíšil. Thor to nasledoval. V miestosti nastalo ticho.

Kráľ si odkašľal. Keď prehovoril, jeho hlas zadunel v celej miestnosti.

"Thorgrin z Nížin Južnej provincie Západneho kráľovstva," začal. "Uvedomuješ si, že si dnes zasahoval do kráľovského súboja?"

Thorovi vyschlo v krku. Nevedel čo má povedať. Toto nie je dobrý začiatok. Napadlo ho, či bude potrestaný.

"Je mi to ľúto, môj pane," povedal nakoniec. "To som nechcel."

MacGil sa predklonil a zdvihol obočie.

"Ty si to nechcel? Chceš povedať, že si nechcel zachrániť Erecovi život?"

Thor bol nervózny. Uvedomil si, že to ešte viac pokazil.

"Nie, vaša výsosť. Ja som len chcel -"

"Takže pripúšťaš, že si mal v úmysle zasiahnúť?"

Thor cítil ako mu tlčie srdce. Čo má povedať?

"Je mi to ľúto, vaša výsosť. Myslím, že som len ... chcel pomôcť."

"Chcel si pomôcť?" Zaburácal MacGil, potom sa oprel a zadúšal sa smiechom.

"Chcel si pomôcť! Erecovi! Nášmu najväčšiemu a najslávnejšiemu rytierovi!"

Celá miestnoť vybuchla smiechom a Thor cítil, ako sa znova začervenal. Po koľkýkrát už dnes?

"Postav sa a poď bližšie, chlapče," nariadil MacGil.

Thor ostal prekvapený keď videl ako sa na neho kráľ usmieva a pozorne si ho prezerá.

"Vidím v tvojej tvári urodzenosť. Nie si obyčajný chlapec. Nie, ty nie si vôbec obyčajný ...."

MacGil si odkašľal.

"Erec je náš najlepší rytier. To, čo si dnes urobil bol úžasný čin. Úžasný čin pre všetkych nás. Ako odmenu ťa od tohoto dňa beriem ako člena mojej rodiny, a bude sa ti dostávať rovnakého rešpektu a cti ako sa dostáva mojím synom."

Kráľ sa oprel a zahrmel: "Nech je to známe!"

Ozval sa obrovský jasot a dupanie nôh v celej miestnosti.

Thor sa rozhliadol okolo, rozrušený a neschopný spracovať všetko, čo sa s ním deje. Člen kráľovskej rodiny. Bolo to nad jeho najdivokejšie sny. Jediné, čo chcel bolo prijatie a miesto v Légii. A teraz toto. Bol tak ohromený vďačnosťou a radosťou, že sotva vedel čo má robiť.

Pred tým než sa zmohol na odpoveď v miestnosti prepukla oslava. Ozvala hudba, spev, tanec a hodovanie. Všetci okolo neho oslavovali. Bol to chaos. Pozrel sa na kráľa, a v jeho očiach spatril náklonnosť a uznanie. Uvedomil si, že takýto pohľad mu jeho vlastný otec nikdy nevenoval. A teraz tu bol, milovaný nie obyčajným človekom, ale samotným kráľom. Za jediný deň sa jeho svet sa zmenil. Len sa modlil, aby to všetko bola skutočnosť.

Gwendolyn sa pretláčala davom, chcela zahliadnuť chlapca ešte pred tým, než odíde z kráľovského dvora. Thor. Jej srdce bilo rýchlejšie pri pomyslení na neho a celý deň si v mysli opakovala jeho meno. Od chvíle keď ho stretla nebola schopná prestať na neho myslieť. Bol mladší než ona, ale nie o viac ako jeden alebo dva roky a okrem toho niečo v jeho tvári spôsobovalo, že sa zdal starší, vyzretejší ako ostatní jeho rovesníci. Od chvíle, keď ho zbadala, mala pocit, že ho dobre pozná. Usmiala sa, keď si spomenula na stretnutie s ním, aký bol rozpačitý. V jeho očiach videla, že aj ona na neho silno zapôsobila.

Samozrejme, že toho chlapca vôbec nepoznala. Ale bola svedkom toho, čo urobil v aréne, a videla, že si ho obľúbil aj jej mladší brat. Keď ho zdiaľky pozorovala, vycítila, že tam bolo niečo zvláštne, čo ho odlišovalo od ostatných. Stretnutie s ním jej to len potvrdilo. Bol iný než všetci týto panáci od dvora, ktorí sa tu narodili a žili celý svoj život. V ňom bolo niečo rýdze a svieže. Nebol tunajší. A bol poddaný. Ale napodiv, s kráľovskými spôsobmi. Zdalo sa, že aj on sám je na seba hrdý.

Gwen zamierila k okraju horného balkóna a pozrel sa dole. Pod ňou bol celý kráľovský dvor, a ona zachytila posledný záblesk Thora keď odchádzal vedno s Reeceom. Iste mierili do kasární, trénovať s ostatnými chlapcami. Pocítila ľútost, a už začala premýšľať, ako by mohla zariadiť, aby ho znovu videla.

Gwen o ňom chcela vedieť viac. Musí si to zistiť. A na to je najlepšie porozprávať sa s jednou ženou, ktorá vie o každom a všetko, čo sa v kráľovstve deje. Musela ísť za svojou matkou.

Gwen sa otočila a razila si cestu späť davom, potom spleťou vnútornych chodieb na zámku, ktoré poznala naspamäť. Točila sa jej hlava. Bol to závratný deň. Ako prvé – ranné stretutie so svojím otcom a jeho šokujúca správa, že si praje aby ona prevzala vládu nad jeho kráľovstvo. Bola úplne zaskočená, nikdy to neočakávala. Ešte stále jej to nešlo do hlavy. Ako by mohla niekedy vládnuť kráľovstvu? Odsunula túto myšlienku zo svojej mysle dúfajúc, že taký deň nikdy nepríde. Koniec koncov, jej otec bol zdravý a silný, a najviac zo všetkého si priala, aby ešte dlho žil. Aby tu bol s ňou. Aby bol šťastný.

Ale nemohla to ranné stretnutie zo svojej mysle vypustiť. Niekde tam bolo zasadené semienko, že jedného dňa, nezáleži na tom, že kedy ten deň príde, ona bude tá ďalšia. Ona bude nasledovníčkou. Nie niektorý z jej bratov. Ale ona. Aj ju to desilo, aj jej to dávalo pocit dôležitosti, dôvery. Otec si myslel, že sa pre vládu hodí najlepšie a že ona je najmúdrejšia zo všetkých. Divila sa prečo.

A tiež mala z toho aj strach. Predpokladala, že to vyvolá obrovské množstvo zášti a závisti –ona, dievča, bola vybraná vládnuť. Už cítila Garethovu závisť. A to ju desilo. Vedela, že jej starší brat je strašne manipulatívny a úplne nemilosrdný. On sa nezastaví pred ničím, aby dostal čo chce, a nechcela si ani pomyslieť žeby mu stála v ceste. Snažila sa s ním po audiencii hovoriť, ale nechcel sa na ňu ani pozrieť.

Gwen zbehla po točitom kamennom schodisku, za hlasnej ozveny svojich topánok. Obrátila sa do ďalšej chodby, prešla zadnou kaplnkou, okolo niekoľkých stráží, a vstúpila do súkromnej komory hradu. Musela hovoriť so svojou matkou a vedela, že tu ju nájde. Jej matka nemala v obľube takéto dlhé ceremónie a vždy rada vykĺzla von do svojich súkromných komnát a odpočívala kedykoľvek to bolo možné.

Gwen minula ďalšie hliadku, prešla ďalšiu zo siení až nakoniec zastala pred dverami do šatne svojej matky. Už je chcela otvoriť, keď tu sa zarazila. Za dverami počula tlmené hlasy, ktorých tóny však stále silneli. Cítila, že niečo nie je v poriadku. Bol to matkin hlas, ktorý teraz počula. Započúvala sa pozornejšie a za chvíľu začula aj hlas svojho otca. Hádali sa. Ale prečo?

Gwen vedela, že by tu nemala počúvať, ale nemohla si nijako pomôcť. Natiahla ruku, uchopila kľučku a jemne otvorila ťažké dubové dvere. Vlastne ich len pootvorila, aby mohla lepšie počuť, čo sa v komnate deje.

"V mojom dome nezostane," vyštekla jej matka.

"Vynášaš unáhlené rozsudky, a pritom ešte ani nevieš celý príbeh."

"Ja ten príbeh poznám," odporovala. "Už mi to stačilo."

Matkin hlas znel ako jed. Gwen bola zaskočená. Málokedy počula, aby sa jej rodičia o niečom hádali. Bolo to len niekoľkokrát počas jej celého života. A nikdy predtým nepočula matkin hlas tak rozrušený. Nemohla pochopiť, aký je dôvod toho všetkého.

"Zostane v kasárňach s ostatnými chlapcami. Pod svojou vlastnou strechou ho nestrpím. Rozumieš? " Tlačila matka.

"Toto je veľký hrad, " odsekol otec späť. "Jeho prítomnosť si vôbec nevšimneš."

"Mňa nezaujíma, či si ho všimnem, alebo nie. Ja ho tu nechcem. Je to tvoj problém. Ty si sa rozhodol, že ho sem vezmeš."

"Ty tiež nie si úplne nevinná, "odsekol otec.

Potom Gwen začula kroky a videla otca, ako prešiel izbou a vyšiel dverami na protiľahlej strane, ktoré za sebou zabuchol tak hrubo, že sa celá miestnosť otriasla . Jej matka stála uprostred miestnosti a zdalo sa, že sa čoskoro dá do plaču.

Gwen sa cítila hrozne. Nevedela, čo má robiť. Na jednej strane by bolo najlepšie, keby sa potichu vytratila. Ale na strane druhej nedokázala tu teraz matku len tak nechať. Tiež nechápala, prečo sa tí dvaja vlastne tak pohádali. Predpokladala, že to pravdepodobne bolo kvôli Thorovi. Ale prečo? Prečo by to matku malo akokoľvek trápiť? Na hrade s nimi predsa žili desiatky ďalších ľudí.

Gwen nedokázala len tak odísť, nie keď bola matka v takomto stave. Musela ísť k nej a upokojiť ju. Jemne otvorila dvere do komnaty.

Pánty zavŕzgali a jej matka sa s úľakom otočila. Venovala svojej dcére zamračený pohľad.

"To nevieš zaklopať?" Vyštekla na Gwen. Tá si teraz naplno uvedomila, ako naštvaná je jej matka a cítila sa hrozne, že obťažuje.

"Čo sa stalo, mami?" Spýtala sa Gwen a pomaly kráčala k nej. "Nechcela som sliediť, ale začula som, ako sa s otcom hádate."

"Máš pravdu, naozaj by si nemala sliediť," povedala matka nezmeneným hlasom.

Gwen bola prekvapená. Jej matka bola často veľmi emocionálna, ale málokedy až tak veľmi. Sila jej hnevu prinútila Gwen, aby neisto ostala stáť niekoľko krokov od nej.

"Je to kvôli tomu novému chlapcovi? Thorovi? "Spýtala sa.

Jej matka sa pozrela stranou a utrela si slzy.

"Nerozumiem tomu, "pokračovala Gwen. "Prečo by ti malo vadiť, že tu zostane?"

"Moje problémy ťa vôbec nemusia zaujímať," povedala matka chladne, očividne v snahe tému rázne uzavrieť. "Čo chceš? Prečo si sem prišla?"

Gwen znervóznela. Chcela predsa po matke, aby jej povedala všetko, čo vie práve o Thorovi, ale teraz bolo jasné, že si nemohla vybrať horší moment. Váhavo si odkašľala.

"Ja ... vlastne som sa chcela opýtať práve na neho. Čo o ňom vieš?"

Matka sa na ňu pozrela a podozrievavo prižmúrila oči.

"Prečo? " Spýtala sa smrteľne vážne. Gwen cítila, že do nej matka vidí a že svojím vnútorným zrakom práve odhalila, že sa chlapec Gwen páči. Pokúsila sa zakryť svoje pocity, ale vedela, že to nebude nič platné.

"Som iba zvedavá," povedala nie príliš presvedčivo.

Odrazu kráľovná vyrazila rovno k nej, chytila ju hrubo za ramená a zadívala sa jej priamo do tváre.

"Dobre ma počúvaj, " zasyčala. "To, čo ti teraz poviem, poviem len raz. Drž sa od toho chlapca čo najďalej. Rozumieš čo ti hovorím? Za žiadnych okolností ťa s ním nechcem vidieť."

Gwen bola zdrvená.

"Ale prečo? Veď je to hrdina."

"On nie je jeden z nás, " odpovedala na to jej matka. "Napriek tomu, čo si myslí tvoj otec, ja ti prikazujem, aby si sa od neho držala čo najďalej ako je to možné. Rozumieš mi? Prisahaj mi, že to dodržíš. Prisahaj teraz hneď."

"Nebudem prisahať, "povedala Gwen a snažila sa vyslobodiť z matkinho príliš pevného zovretia.

"Je to poddaný a ty si princezná, " kričala matka. "Si princezná. Rozumieš čo to znamená? Ak ťa s ním čo len jediný raz zazriem, vyženiem ho odtiaľto. Rozumieš?"

Gwen nevedela, čo má na to odpovedať. Takto svoju matku nepoznala.

"Prestaň mi hovoriť čo mám robiť, mama," povedala napokon.

Zo všetkých síl sa snažila, aby jej hlas znel rozhodne, ale vo vnútri sa celá triasla. Prišla sem, aby sa na všetko pýtala, ale teraz bola len a len vystrašená. Ani za mak nerozumela, prečo matka koná tak, ako koná.

"Rob ako myslíš," povedala matka. "Ale jeho osud je v tvojich rukách. Nezabúdaj na to."

Nato sa matka otočila, odkráčala z miestnosti a buchla dverami s takmer rovnakou razanciou, ako to predtým urobil jej otec. Gwen zostala v náhle tichej komnate sama. Jej výborná nálada bola preč. Ako si vysvetliť takú silnú reakciu svojej matky a otca?

Kto bol ten chlapec?