Thor sa schovával v slame v zadnej časti voza, ktorý pomaly hrkotal po poľnej ceste. Keď v noci došiel na cestu, skryl sa a trpezlivo čakal, kým nepríde voz dostatočne veľký na to, aby naň mohol naskočiť bez toho, aby si to niekto všimol. Bola tma a voz šiel dostatočne pomaly na to, aby sa rozbehol a skočil dozadu. Pristál v sene a ponoril sa dovnútra. Našťastie, kočiš si ho vôbec nevšimol. Thor nevedel naisto, či voz ide do Kráľovho Dvora, ale mieril týmto smerom, a voz tejto veľkosti, a s týmito erbami, by len ťažko išiel niekde inde.

Ako Thor išiel nocou, bol hore celé hodiny, premýšľajúc o svojom stretnutí so Syboldom, s Argonom. O svojom osude. O svojom bývalom domove. O svojej matke. Cítil, že vesmír mu odpovedal, že mu povedal, že jeho osud je iný. Ležal tam, ruky zopäté za hlavou, a pozeral sa na nočnú oblohu, ktorú videl cez dieru v plachte. Pozoroval žiariaci vesmír a červené hviezdy, ktoré boli tak ďaleko. Bol nadšený. Prvý raz v živote bol na ceste. Nevedel ešte kam, ale šiel. Tak či tak, nakoniec nájde tú správnu cestu do Kráľovho Dvora.

Keď Thor otvoril oči už bolo ráno a zaplavilo ho svetlo. Uvedomil si, že zaspal. Rýchlo sa posadil, pozeral sa všade okolo, a hneval sa sám na seba, že zaspal. Mal by byť viac ostražitý. Mal šťastie, že nebol objavený.

Voz sa stále pohyboval, ale už toľko neposkakoval. To mohlo znamenať len jedno – je na lepšej ceste. Musí to byť blízko mesta. Thor sa pozrel dolu a videl hladkú upravenú cestu bez kameňov a priekop. Jeho srdce začalo biť rýchlejšie - blížia sa ku Kráľovmu Dvoru.

Thor sa pozrel von zo zadnej časti voza a bol ohromený. Nádherné rušné ulice. Desiatky vozov všetkých tvarov a veľkostí s nakladmi rôzneho druhu zapĺňali cesty. Jeden naložený s kožušinami, ďalší s kobercami, a ešte ďalší s kurencami. Medzi nimi kráčal stovky obchodníkov, niektorí viedli dobytka, iní niesli na hlavách naložené koše. Štyria muži niesli zväzky hodvábu. Bola to armáda ľudí a všetci išli v jednom smere.

Thor ožil. Ešte nikdy nevidel toľko ľudí naraz, toľko tovaru, toľko pohybu. Celý svoj život strávil v malej ospalej dedinke a teraz sa ocitol v strede ľudstva.

Začul hlasné zvuky, cinkot reťazí a taký silný náraz obrovských drevených klátov, že sa až zem otriasla. O chvíľu neskôr sa ozval iný zvuk spopod konských kopýt - klepanie na drevo. Pozrel sa dolu a videl že sú na moste a pod nimi je vodná priekopa. Prešli padacím mostom.

Thor vystrčil hlavu a uvidel obrovské kamenné stĺpy a nad nimi ostnatú železnú bránu. Práve prechádzali cez Kráľovskú bránu.

To bola najväčšia brána, akú kedy videl. Pozrel sa na hroty, a pomyslel si, že ak by spadli dole, prekrojili by ho na polovicu. Všimol si štyroch Strieborných, ktorí strážili vstup a jeho srdce začalo biť rýchlejšie.

Prešli dlhým kamenným tunelom, o chvíľu neskôr opäť videl oblohu. Boli vo vnútri Kráľovho Dvora.

Thor tomu nemohol uveriť. Tam bolo ešte rušnejšie, tisíce ľudí a každý smeroval niekam inam. Videl perfektne pokosené obrovské trávniky, všade kvitli kvety. Cesta sa rozšírila a po oboch stranách ju lemovali stánky, drobné obchodíky a kamenné stavby. A medzi tým všetkým, kráľovi muži. Vojaci oblečení v brnení. Thor to dokázal.

Vo svojom nadšení sa Thor neprozreteľne na voze postavil. Hneď nato voz zčistajasna zastal, on spadol dozadu a pristál na slame. Než stačil vstať, bolo počuť ako sa drevo posunulo a keď sa pozrel hore videl nahnevaného starého muža. Bol plešatý, oblečený v handrách a mračil sa na neho. Natiahol sa dovnútra, kostnatými rukami schmatol Thora za členky a vytiahol ho von.

Thor tvrdo pristál na chrbte, z prašnej cesty sa dvíhol oblak prachu. Okolo seba začul smiech.

"Ešte raz sa zvezieš v mojom voze chlapče, tak skončíš v putách! Máš šťastie, že na teba hneď nezavolám Strieborných!"

Starý muž sa obrátil a odpľul si, potom sa ponáhľal späť na svoj voz a popohnal kone.

Thor ostal v rozpakoch a pomaly sa postavil na nohy. Rozhliadol sa okolo. Jeden alebo dvaja okoloidúci sa zasmiali a Thor sa uškrnul späť, kým sa neodvrátili. Oprášil sa - jeho pýcha bola zranená, ale telo nie.

Keď sa rozhliadol naokolo, nálada sa mu vrátila. A povedal si, že môže byť rád, že tak ľahko sa dostal až tak ďaleko. Teraz, keď bol vonku z voza, sa mohol pozerať okolo slobodne, a bol to úchvatný pohľad. Kam až dovidel sa rozkladalo mesto. V jeho strede stál nádherný kamenný hrad, obklopený vežami, opevnený mohutnými hradbami, na ktorých hliadkovala kráľovská armáda. Všade okolo neho boli dokonalé udržiavané zelené parky, kamenné námestia, fontány, aleje stromov. Bolo to mesto. A bolo zaplavené ľuďmi.

Všade prúdili rôzni ľudia - obchodníci, vojaci, hodnostári – a každý sa veľmi ponáhľal. Thorovi trvalo niekoľko minút kým pochopili, že sa deje niečo zvláštne. Ako sa túlal naokolo, videl, že sa tu niečo pripravuje – zoradené stoličky, postavený oltár. Vyzeralo to, ako by sa chystala svadba.

Jeho srdce sa rozbúšilo, keď v diaľke zbadal vymedzený pruh zeme pre rytierske zápasenie - dlhá prašná cestu a deliaci povraz. Na inom poli videl, ako vojaci hádžu kopije do vzdialených cieľov, na ďalšom zase strieľali lukostrelci. Zdalo sa, ako by všade boli hry a súťaže. Bola tam aj hudba- citary, flauty a činely, skupiny hodníkov. Videl, ako veľké súdy vína váľali z pivníc. A jedlo – dlhé pripravené stoly sa ťahali kam až oko dovidelo. Bolo to, ako keby prišiel uprostred obrovskej oslavy.

Aj keď to všetko okolo bolo vzrušújúce, Thor chcel čím skôr nájsť Légiu. Aj tak už prichádzal neskoro a potreboval o sebe dať vedieť.

Ponáhľal sa k prvej osobe – bol to starší muž, ktorý sa ponáhľal dole ulicou a podľa krvy na jeho zástere usúdil, že je asi mäsiarom. Každý tu bol v takom zhone.

"Prepáčte, pane," povedal Thor a chytil ho za rukáv.

Muž sa na neho nervózne pozrel, že kto ho obťažuje.

"Čo sa deje, chlapče?"

"Hľadám Kráľovskú Légiu. Neviete kde trénujú?"

"Vyzerám snáď ako mapa? " Muž zasyčal, a vyrazil preč.

Thor bol zaskočený jeho hrubosťou.

Ponáhľal sa k ďalšej osobe, ktorú uvidel, k žene ktorá miesila cesto na dlhom stole. Okolo stálo zopár žien, všetky usilovne pracovali a Thor oslovil jednu z nich.

"Prepáčte, slečna," povedal. "Možno viete, kde trénuje Kráľovská Légia?"

Pozreli sa na seba a chichotali sa, niektoré z nich boli len o pár rokov od neho staršie.

Najstaršia sa otočil a pozrel sa na neho.

"Hľadáš na zlom mieste," povedala. "Tu sa pripravujeme na slávnosti."

"Ale bolo mi povedané, že výcvik je v Kráľovom Dvore," povedal Thor zmätený.

Ženy sa dali ešte do väčšieho smiechu. Najstaršia dala ruky v bok a pokrútila hlavou.

"Správaš sa, ako keby si v Kráľovom Dvore bol poprvykrát. Máš vôbec potuchy aké je to tu veľké?"

Thor očervenel keď videl, že sa mu ženy smejú. Nakoniec to vzdal a bežal preč. Nepáčilo sa mu, že si z neho uťahujú.

Videl pred sebou tucet ciest, ktoré sa krútili a otáčali všetkými smermi cez Kráľov Dvor. V kamenných múroch bolo najmenej tucet vchodov. Veľkosť a rozloha tohoto mesta bola ohromujúca. Zmocnila sa ho úzkosť, žeby to mohol hľadať celé dni a aj tak to nenájde.

Zrazu dostal nápad – vojak by to naisto mal vedieť, kde ostatní trénuju. Bál sa priblížiť ku skutočnému kráľovskému vojakovi, ale vedel, že nemá na výber.

Otočil sa a ponáhľal k hradbám, k vojakovi držiacemu stráž pri najbližšej bráne a dúfal, že ho nevyhodí von. Vojak stál vzpriamene, díval sa priamo pred seba.

"Hľadám Kráľovské Légie," povedal Thor najodvážnejsím hlasom akého bol schopný.

Vojak ďalej hľadel priamo pred seba, ignoroval ho.

"Povedal som hľadám Kráľovské Légie! "trval na svojom Thor ešte hlasnejšie.

Po niekoľkých sekundách sa vojak uškŕňajúc na neho pozrel.

"Môžeš mi povedať, kde to je? " naliehal Thor.

"A kôli akej záležitosti?"

"Kôli veľmi významnej, " naliehal Thor dúfajúc, že sa vojak nebude vypytovať viac.

Vojak sa otočil späť a pozeral dopredu, znova ho ignoroval. Thor cítil, ako ho zalieva bezmocnosť, že sa tú odpoveď nikdy nedozvie.

Ale po chvíli, ktorá sa zdala ako večnosť, vojak odpovedal: "Vyber sa východnou bránou, potom zamier na sever tak ďaleko, ako to len pôjde. Prejdi treťou bránou naľavo, potom zahni doprava a ešte raz doprava. Prejdi druhým kamenným oblúkom, a nájdeš ich za bránou. Ale poviem ti, len strácaš čas. Oni sa s návštevníkmi nebavia."

Toto bolo to, čo Thor potreboval počuť. Rozbehol sa smerom, ktorý mu bol ukázaný a neustále si v hlave opakoval inštrukcie, aby na ne nezabudol. Všimol si, že slnko je už pomerne vysoko na oblohe a modlil sa, aby neprišiel príliš neskoro.

Thor sa rozbehol po kvalitne vydláždených uliciach a hľadal v ich spleti svoju cestu cez Kráľov Dvor. Snažil sa držať inštrukcií, ktoré dostal. Na druhom konci nádvoria videl všetky brány, a vybral si tretiu na ľavej strane. Prebehol ňou, nasledovala križovatka a potom ďalej podľa návodu. Rozbehol sa proti tisícom ľudí prúdiacich do mesta, dav rástol každú minútu. Narážal do bábkohráčov, cirkusantov, kaukliarov, a iných rôznych zabávačov oblečených vo svojej paráde.

Thor si nevedel predstaviť, že by výber regrútov začali bez neho, a snažil sa sústrediť, aby zahol na každej križovatke správne. Tiež hľadal niečo, čo by mohlo vyzerať ako cvičisko. Prešiel popod bránu, zahol nadol a zrazu v diaľke zbadal niečo, čo by mohlo byť jeho cieľom – malé kamenné koloseum. Pri veľkej vstupnej bráne v jeho strede stála vojenská stráž. Thor začul tlmený krik ozývajúci sa spoza múrov a jeho srdce poskočilo. Toto bolo to miesto.

Rozbehol sa až nestačil s dychom. Keď dorazil k bráne, dvaja strážcovia pristúpili a sklonili kopije, zahatali mu cestu. Tretí strážny pristúpil a zdvihol dlaň.

"Ostaň tam," prikázal.

Thor sa zarazil a zalapal po dychu,ťažko skrývajúc svoje vzrušenie.

"Vy ... ne ... nerozumiete," dostal zo seba slová medzi nádychmi, " ja musím byť vo vnútri. Idem neskoro."

"Neskoro na čo?"

"Na výber. "

Strážca, nízky ťažký muž s poďobanou tvárou, sa otočil a pozrel na ďalších dvoch, ktorí sa zatvárili cynicky. Otočil sa k Thorovi a premeral ho s pohŕdavým pohľadom.

"Regrútov priviezli v kráľovskom transporte už pred pár hodinami. Ak si nebol pozvaný, nemôžeš vstúpiť."

"Ale vy mi nerozumiete. Ja musím - "

Strážnik sa natiahol a schmatol Thora za košeľu.

"Ty to nechápeš, ty drzý malý chlapec. Ako sa opovažuješ prísť až sem a pretlačiť sa dovnútra? Teraz choď – aby som ťa nespútal."

Strčil do Thora, až sa zapotácal.

Thor pocítil bodnutie v hrudi, na mieste kde do neho vojak strčil, ale viac než to, zacítil bodnutie odmietnutia. Bol rozhorčený. Nemeral celú tú cestu len preto, aby ho strážnik poslal preč. Bol odhodlaný dostať sa dovnútra.

Strážnik sa otočil späť k svojim mužom, a Thor pomaly odchádzal - v smere hodinových ručičiek okolo kruhovej budove. Mal plán. Šiel, kým nebol z dohľadu, a potom sa dal do klusu pozdĺž stien. Uistil sa, že ho stráže nepozorujú a nabral väčšiu rýchlosť. Keď bol v polovici cesty okolo budovy zazrel ďalší otvor do arény - vysoko v kamenom múre boli klenuté otvory zablokované železnými tyčami. Jeden z týchto otvorov ale nemal mrežu. Začul ďalší rev, zdvihol sa hore na rímsu, a pozrel sa.

Jeho srdce zrýchlilo. Vo vnútri obrovského kruhového cvičiska stáli tucty regrútov – vrátane jeho bratov. Zoradení chlapci sledovali niekoľko Strieborných, ktorí sa medzi nimi prechádzali a posudzovali ich.

Ďalšia skupina regrútov stála bokom a pod bedlivým dohľadom vojaka hádzali oštepy do vzdialeného cieľa. Jeden z nich práve minul.

Thorova krv horela rozhorčením. On by to dokázal. Bol rovnako dobrý ako ktorýkoľvek z nich. Len preto, že bol mladší a o niečo menší, bol vynechaný.

Naraz Thor zacítil ruku na chrbte, ktorá ho strhla dozadu a sotila na zem. Dopadol tvrdo dole.

Rozhliadol a uvidel ako sa neho uškŕňa strážnik od brány.

"Čo som ti vravel, chlapče?"

Kým stihol zareagovať, strážnik ho tvrdo kopol. Thor zacítil ostrú ranu v rebrách a strážnik sa rozohnal znova.

Tentoraz Thor chytil strážnikovu nohu vo vzduchu a strhol ju. Vyviedol ho z rovnováhy a zhodil ho na zem.

Thor rýchlo vyskočil na nohy, rovnako aj strážnik. Thor naňho pozeral, šokovaný tým, čo práve urobil. Oproti nemu stál zamračený strážnik.

"Nielenže dostaneš putá," zasyčal strážnik, "ale za toto draho zaplatíš. Nikto sa nesmie dotknúť kráľovej stráže! Na Légiu môžeš zabudnúť, teraz sa budeš váľať v žalári! Budeš mať šťastie, ak ťa ešte niekto niekedy uvidí! "

Strážca vytiahol reťaz s putami na konci. Priblížil sa k Thorovi s chuťou pomstiť sa.

Thorova myseľ bežala na plné obrátky. Nemohol si dovoliť byť spútaní a napriek tomu nechcel zraniť člena kráľovskej gardy. Musel niečo vymyslieť - a rýchlo.

Spomenul si na prak. Potom už zapracovali reflexy. Schmatol prak, kameň, zamieril a vrhnul.

Kameň zasvištal vzduchom a vyrazil ohúrenému strážnikovi putá z ruky, ktoré s rachotom spadli na zem. Tiež trafil jeho prsty. Strážnik zatriasol rukou a kričal od bolesti.

Na to strážnik venoval Thorovi vražedný pohľad a vytasil meč.

"To bola tvoja posledná chyba," zavrčal temne a zaútočil.

Thor nemal na výber - tento človek ho jednoducho nenechá. Položil ďalší kameň do praku a hodil. Nechcel muža zabiť ani ho vážne zraniť, ale musel ho zastaviť. Takže namiesto toho, aby mieril na jeho srdce, nos, oko, alebo hlavu, Thor vyslal kameň na miesto, o ktorom si bol istý, že muža stopercentne zastaví.

Medzi strážikové nohy.

Nevrhol plnou silou, ale dosť na to, aby zrazil muža na zem.

Bol to perfektný zásah.

Strážnik sa zložil, pustil meč, chytil sa za slabiny, zrútil sa na zem a stočil do kĺbka.

"Za toto budeš visieť!" zastonal uprostred bolesti. "Stráže! Stráže!"

Thor sa obzrel a v diaľke zbadal niekoľko kráľových strážcov, ktorí sa ponáhľali na miesto incidentu.

Buď teraz, alebo nikdy.

Bez meškania šprintoval k oknu. Bude ho musieť preskočiť, rovno do arény, a akokoľvek strhnúť na seba pozorosť. A bude musieť bojovať s každým, kto sa mu postaví do cesty.

KAPITOLA PIATA

MacGil sedel v hornej sieni svojho hradu, v jeho súkromnej príjmacej sále, ktorú používal pre osobné záležitosti. Sedel na menšom tróne, ktorý bol vyrezávaný z dreva a pozerel sa na svoje štyri deti zoradené pred ním. Bol tam jeho najstarší syn Kendrick, vo svojich dvadsiatich piatich rokoch známy bojovník a pravý džentlmen. On sa zo všetkých jeho detí na neho najviac podobal, čo bolo iróniou osudu, pretože bol nemanželské dieťa. Bol to iba jedinný prehrešok, ktorý MacGil spáchal s inou ženou, na ktorú už dávno zabudol. MacGil vychovával Kendricka spolu s ostatnými svojimi deťmi, aj keď zo začiatku kráľovná protestovala, s podmienkou, že sa nikdy nebude uchádzať o trón. To ho teraz bolelo najviac, pretože Kendrick bol najlepší muž, akého kedy poznal, a bol hrdý na to, že splodil takého syna. Ťažko si predstaviť vhodnejšieho dediča jeho kráľovstva.

Vedľa neho, a jeho pravý opak, stál jeho druhorodený syn - ale legitímne prvorodený - Gareth. Mal dvadsaťtri, tenký s jemnými čtami a veľkými hnedými očami, ktoré boli v neustálom pohybe. Jeho povaha nemohla byť od Kendrickovej rozdielnejšia. Gareth bol presne to, čo Kendrick nebol - kde bol jeho brat úprimný, Gareth skrýval svoje skutočné myšlienky; kde bol jeho brat hrdý a vznešený, Gareth bol nečestný a klamársky. MacGila to trápilo, že má jeho syn takúto povahu a snažil sa ho mnohokrát prevychovať. Ale ako chlapec dospieval, zmieril sa s tým, že jeho povaha bude jeho osudom - ambiciózny intrigár túžiaci po moci. MacGil tiež vedel, že Gareth nepociťuje lásku k ženám a má mnoho milencov. Iní králi by takého syna vyhnali, ale MacGil sa neriadil predsudkami a pre neho to nebol dôvod, aby svojho syna nemal rád. Nesúdil ho za to. Čo ho u syna mrzelo, bola jeho zlá a intrigánska povaha, ktorú nemohol prehliadnuť.

V rade vedľa Garetha stála MacGilova druhorodená dcéra Gwendolyn. Práve jej minulo šestnásť a bola najkrajšia dievčina, akú kedy videl - a jej povaha ešte predstihovala jej vzhľad. Bola láskavá, veľkorysá, úprimná – naozaj najlepšia mladá dáma, ktorú kedy poznal. V tomto smere bola podobná Kendrickovi. Keď sa na MacGila pozrela tak, ako sa milujúca dcéra díva na svojho otca, vždy cítil jej nekonečnú oddanosť. Bol viac hrdý na ňu, ako na svojich synov.

Vedľa Gwendolyn stál jeho najmladší syn Reece. Hrdý a temperamentný mladík, ktorý sa v štrnástich ešte len stával mužom. MacGil sledoval s veľkým potešením jeho prijatie do Légie, a už teraz v ňom videl muža, ktorým sa raz stane. MacGil nepochyboval, že jedného dňa bude Reece jeho najlepší syn a veľký vládca. Ale ten deň tu ešte nie je. Bol príliš mladý, a ešte sa musí veľa čo učiť.

MacGil mal zmiešané pocity, keď skúmal tieto štyri deti, svojich troch synov a dcéru, ako tu stáli pred ním. Cítil hrdosť zmiešanú so sklamaním. Tiež zlosť, lebo dvaja z jeho detí tu chýbali. Jeho najstaršia dcéra Luanda sa samozrejme pripravovala na svoju vlastnú svadbu, a keďže sa vydáva do iného kráľovstva, táto záležitosť o nástupníctve sa jej netýka. Ale jeho druhý syn, osemnásťročný Godfrey tiež chýbal. MacGil očervenel nad takouto urážkou.

Už od malička nemal Godfrey rešpekt ku kráľovským záležitostiam, a bolo vždy jasné, že mu na tom nezáležalo a vládnuť nikdy nebude. A najväčšie sklamanie pre MacGila bolo, že Godfrey sa namiesto toho rozhodol tráviť svoje dni popíjaním v pivniciach so svojimi priateľmi, a spôsoboval tak kráľovskej rodine hanbu a problémy. Bol to lenivec, ktorý prespal väčšinu dňa a ten zvyšok vyplnil pitím. Na jednej strane sa MacGilovi uľavilo, že tu nebol; na strane druhej, to bola urážka ktorú nemohol prijať. MacGil to aj tušil a preto vyslal zavčasu svojich mužov, aby prehľadali pivnice a priviedli syna späť. Teraz sedel ticho a čakal na nich.

Ťažké dubové dvere sa konečne rozleteli a dnu vpochodovali kráľovské stráže, ťahajúc medzi sebou Godfreya. Postrčili do neho až sa dotackal do stredu miestnosti a dvere za ním zabuchli.

Jeho bratia a sestra sa otočili a uprene sa na neho pozerali. Godfrey bol špinavý, páchnuci pivom, neoholený a nebol ani poriadne oblečený. Usmial sa na nich. Drzý, ako vždy.

"Dobrý deň, otče," povedal Godfrey. "Zmeškal som všetku srandu?"

"Postavíš sa vedľa svojich súrodencov a buďeš čakať až prehovorím. Ak nie, Boh mi pomáhaj, nechám ťa zviazať v žalári s ostatnými väzňami, a neuvidíš jedlo - a tým menej pivo – celé tri dni."

Godfrey vrhol na otca spurný pohľad. MacGil v tom pohľade zbadal skrytú silu, kus samého seba, iskru niečoho, čo by jedného dňa mohlo Godfreymu dobre poslúžiť. Ale to len v prípade, keby dokázal prekonať samého seba.

Rebel až do konca, Godfrey čakal dobrých desať sekúnd, než sa konečne pridal k ostatným.

MacGil si znova prezeral týchto päť detí stojacích pred ním: parchant, deviant, opilec, jeho dcéra, a jeho najmladší. Bolo to zvláštný mix, a nechcelo sa mu ani veriť, že všetci sú na svete vďaka nemu. A teraz, v deň svadby svojej najstaršej dcéry mal úlohu z nich vybrať svojho dediča. Prečo toto všetko?

A okrem toho to bolo aj zbytočné. Veď on bol vo svojich najlepších rokoch a mohol ešte vládnuť tridsať a viac rokov. Hocikoho dnes vyberie, možo ani nevystúpi na trón po celé desaťročia. Tá tradícia ho hnevala. Možno to bolo dôležité v časoch jeho otcov, ale nie teraz.

Odkašľal si.

"Zišli sme sa tu dnes preto, aby sme dodržali tradíciu. Ako viete, dnes, v deň svadby najstaršieho potomka, je mojou úlohou vymenovať nástupcu. Dediča, ktorý bude vládnuť v tomto kráľovstve. Keby som zomrel, niet lepšieho nástupcu, ako vaša matka. Ale zákony nášho kráľovstva určujú, že jediným možným nástupcom je kráľovský potomok. Tak si musím vybrať."

MacGil zachytil dych, premýšľal. Ťaživé ticho viselo vo vzduchu, a cítil váhu očakávania. Pozrel sa do ich očí, a u každého videl niečo iné. Bastard sa tváril rezignovane, pretože vedel, že on vybraný nebude. Oči devianta zažiarili ambíciou, ako by čakal, že výber prirodzene pripadne na neho. Opilec sa pozeral z okna - bolo mu to jedno. Jeho dcéra sa na neho dívala s láskou, pretože vedela, že aj tak nie je súčasťou výberu, ale jej lásku k otcovi to nemôže ohroziť. To isté aj jeho najmladší.

"Kendrick, vždy som ťa považoval za svojho plnoprávneho syna. Ale zákony nášho kráľovstva mi nedovoľujú odovzdať žezlo nikomu, kto nie je plne legitýmným následníkom."

Kendrick sa uklonil. "Otče, ani som nečakal, že by sa tak malo stať. Som spokojný s mojim miestom. Prosím, neznepokojuj sa mojou záležitosťou."

MacGila jeho odpoveď zabolela, pretože videl aký je naozaj šľachetný a o to viac si prial, aby to mohol byť on.

"Takže zostávajú štyria z vás. Reece, ty si skvelý mladý muž, najlepší, akého som kedy videl. Ale si ešte príliš mladý, aby som o tebe mohol uvažovať. "

"Neočakával som viac, otče, " odpovedal Reece s ľahkým úklonom.

"Godfrey, si jeden z mojich troch legitímnych synov a napriek tomu plytváš svojím časom v pivniciach pri pijatike, so svojimi kunpánmi. V živote sa ti dostalo všetkých privilégií, a všetky si odmietol. Ak je v mojom živote nejaké veľké sklamanie, tak si to ty."

Godfrey sa uškrnul, nebolo mu to dvakrát príjemné.

"No, keďže tu som už skončil, tak môžem zamieriť späť do pivnice, že, otče?"

S rýchlym, posmešným úklonom sa Godfrey otočil a vykračoval cez celú miestnosť.

"Okamžite sa vráť! " vyštekol MacGil. "IHNEĎ!"

Godfrey otca ignoroval. Prešiel miestnosťou a otvoril dvere. Dvaja strážcovia stáli za nimi.

MacGil kypel od zlosti keď sa na neho strážcovia spýtavo pozreli, ale Godfrey ich odstrčil a pokračoval svojou cestou.

"Zadržte ho!" zareval MacGil. "A zavrite ho niekam, aby ho kráľovná nevidela. Nechcem, aby kazil radosť svojej matke vo svadobný deň jej dcéry."

"Áno, moj pane, " povedali, zavreli dvere, a ponáhľali sa za ním.

MacGil si celý červený a zadýchaný od zlosti opäť sadol a snažil sa upokojiť. Po tisíci raz uvažoval, ako sa to mohlo stať, že splodil takého potomka.

Pozrel sa znova na svoje zostávajúce deti. Všetci štyria mu vrátili pohľad a čakali v hustom tichu, čo bude nasledovať. MacGil sa zhlboka nadýchol a snažil sa sústrediť.

"Takže ostávate vy dvaja ," pokračoval. "A z vás dvoch som si vybral svojho nástupcu."

MacGil sa otočil k svojej dcére.

"Budeš to ty, Gwendolyn."

Všetci štyria zalapali po dychu, jeho deti ostali v šoku, zo všetkých najviac Gwendolyn.

"Povedal si to správne, otče?" spýtal sa Gareth. "Povedal si, Gwendolyn?"

"Otče, ja som poctená," povedala Gwendolyn. "Ale ja to nemôžem prijať. Som žena."

"To je pravda, žena nikdy nesedela na tróne MacGilovcov. Ale ja som sa rozhodol, že je čas na zmenu tradície. Gwendolyn, máš toho najlepšieho ducha a myseľ, aké som u mladých dám kedy videl. Si mladá, ale ak Boh dá, budem ešte dlho žiť. A keď príde čas, budeš dosť múdra, aby si vládla. Kráľovstvo bude tvoje."

"Ale otče!" Gareth vykríkol so sinavou tvárou. "Som najstarší legitímny syn! Vždy, v celej histórii MacGilovcov to bol stále najstarší syn, kto sa stal následníkom trónu!"

"Ja som kráľ, " odpovedal MacGil temne, " a ja určujem tradíciu."

"Ale to nie je fér!" Prosil Gareth, kňučajúcim hlasom. "Ja som mal byť kráľom. Nie moja sestra. Nie žena!"

"Pozor na jazyk, chlapče! " Vykríkol MacGil, triasol sa zlosťou. "Opovažuješ sa spochybňovať moje rozhodnutie?"

"Bol som pri výbere preskočený ženou? Takto o mne zmýšľaš?"

"Už som sa rozhodol, " povedal MacGil. "Budeš to rešpektovať a poslušne sa tým riadiť, tak ako každé iné rozhodnutie v mojom kráľovstve. Teraz môžete všetci odísť."

Jeho deti sklonili hlavy a rýchlo sa ponáhľali z miestnosti.

Ale Gareth sa zastavil pri dverách, nemohol sa prinútiť k odchodu.

Otočil sa, a ostal sám, tvárou v tvár svojmu otcovi.

MacGil mohli vidieť sklamanie v jeho tvári. Je jasné, že čakal, že dnes bude vymenovaný za dediča. Ešte viac, že to chcel. Zúfalo. Čo MacGila ani najmenej neprekvapilo, a čo bol aj dôvod prečo ho nemenoval.

"Prečo ma nenávidíš, otče?" Spýtal sa.

"To nie je nenávisť. Ja si len nemyslím, že si ten pravý, ktorý by mal vládnuť v mojom kráľovstve."

"Ale prečo? " Naliehal Gareth.

"Pretože je to presne to, čo chceš."

Garethova tvár potemnela. MacGil ho odhadol veľmi presne. Pozeral sa mu do očí a uvidel v nich takú veľkú nenávisť, ktorú by si nikdy nedokázal ani len predstaviť.

Gareth bez ďalších slov vyrazil z miestnosti a zabuchol za sebou dvere.

Ozvena otriasla MacGilom. Spomenul si na pohľad svojho syna a cítil v ňom nenávisť tak hlboko, hlbšie, než u niektorých svojich nepriateľov. V tej chvíli si spomenul na Argona, na jeho slová, že nebezpečenstvo je blízko.

Mohlo by byť až tak blízko?