Kráľ MacGil – kus chlapa s hruďou ako sud, s hustou bradou a so šedivými dlhými vlasmi, ktoré lemovali široké čelo plné vrások - stál na horných hradbách svojho hradu, spolu so svojou kráľovnou. Pozorovali nádvorie kde vrcholili prípravy na veľkú slávnosť. Všade pod nimi a tak ďaleko kam len oko dovidelo sa rozkladalo dychvyražajúce mesto obohnané prastarými kamennými hradbami. Kráľov Dvor. Prepojené bludiskom kľukatých uličiek stáli v meste kamenné domy rôznorodého tvaru a veľkosti - pre bojovníkov, pre správcov, pre kone, pre Strieborných, pre Légiu, pre stráže, kasárne, zbrojnice, a medzi nimi stovky príbytkov pre obyčajných ľudí, ktorí sa rozhodli žiť vo vnútri mestských hradieb. Ulice tvorili spojnice medzi mnohoakrovými trávnatými pozemkami, kráľovskými záhradami a kameňom vyloženými námestiami so zurčiacimi fontánami. Kráľov Dvor bol budovaný svojimi vládcami po stáročia a bol na vrchole svojej slávy. Niet pochýb o tom, že teraz to bola najbezpečnejšia pevnosť v celom Západnom kráľovstve Prsteňa.

MacGil sa mohol pýšít najlepšími a najoddanejšími bojovníkmi, akých kedy kráľ mohol mať, a za jeho života sa nikto neodvážil na neho zaútočiť. Bol siedmym z rodu MacGil na kráľovskom tróne a už tridsaťdva rokov vládol viac než dobre. Bol to dobrý a múdry kráľ. Krajine sa za jeho panovania veľmi darilo. Zdvojnásobil veľkosť armády, rozšíril mestá, priniesol ľuďom prosperitu a nenašla by sa medzi nimi snáď ani jediná sťažnosť. Bol známy ako veľkorysý kráľ a ešte nikdy predtým ľudia nezažili také obdobie hojnosti a pokoja.

Čo, paradoxne, bolo presne to, prečo nemohol MacGil v noci spávať. MacGil poznal veľmi dobre históriu svojho rodu a vedel, že nikdy predtým nebolo také dlhé obdobie bez vojny. Už nepremýšľal, či bude nejáký útok, ale kedy bude. A od koho.

Najväčšia hrozba bola samozrejme spoza Prsteňa, z ríše divochov, ktorí vládli v odľahlých Divočinách, a podmanili si všetky národy za Kaňonom, mimo Prsteňa. Pre MacGila, a sedem generácií pred ním, Divočina nikdy nepredstavovala priamu hrozbu. Bolo to vďaka jedinečnej geografickej polohe jeho kráľovstva, ktoré v tvare dokonalého kruhu – prsteňa – bolo oddelené od zvyšku sveta hlbokým kaňonom míľu širokým, a chránené energetickým štítom. Z Divočiny mal len malý starch. Divosi sa snažil mnohokrát zaútočíť - preniknúť cez štít a prejsť cez kaňon, ale ani raz neboli úspešní. Kým on a jeho ľudia ostanú v Prsteni, nehrozí im nič.

To však neznamená, že tu nie je žiadna hrozba zvnútra. A to bolo presne to, prečo MacGil nemohol dlhé noci spávať. Tiež to bolo aj hlavným dôvodom osláv, ktoré sa v ten deň konali - sobáš jeho najstaršej dcéry. Dohodnutý sobáš, ktorý mal upokojiť jeho nepriateľov a udržať krehký mier medzi Východným a Západným Kráľovstvom Prsteňa.

Celý Prsteň mal v priemere dobrých 500 míľ a horským hrebeňom – Vysočinou - bol rozdelený na dve polovice. Na druhej strane Vysočiny bolo Východné kráľovstvo, ktoré vládlo druhej polovici Prsteňa. A tam vládli po stáročia ich súperi z rodu McCloud, ktorí sa vždy snažili rozbiť krehké prímerie s MacGilovcami. McCloudovci boli so svojou časťou nespokojení, nešťastní a snažili sa presvedčiť druhú stranu, že ich zem je menej úrodná. Tiež si robili nárok na celé pohorie Vysočiny, aj keď najmenej polovica patrila MacGilovcom. Tam neustále dochádzalo k malým pohraničným šarvátkam a väčšia invázia hrozila každým dňom.

Keď nad tým MacGil uvažoval, nazlostil sa. Títo McCloudovci by mali byť šťastní - boli v bezpečí vo vnútri Prsteňa, chránení Kaňonom, mali dobrú pôdu a nemali sa čoho báť. Prečo nemohli byť spokojní so svojou polovicou Prsteňa? Bolo to len preto, že MacGil posilnil svoju armádu tak, že po prvý raz v histórii sa McCloudovci neodvážia na útok. Ale MacGil bol múdry kráľ a cítil niečo na obzore. Vedel, že tento mier dlho nevydrží. Tak zariadil tento sobáš svojej najstaršej dcéry a najstaršieho princa z rodu McCloud. A teraz ten deň prišiel.

Keď sa pozrel dole, videl tisíce poddaných oblečených v pestrofarebných tunikách - zo všetkých kútov ríše, z oboch strán Vysočiny. Takmer celý Prsteň sa ocitol teraz vo vnútri opevnenia. Jeho ľudia sa na toto pripravovali mesiace, všetko muselo vyzerať prosperujúco a silno. Nebol to len svadobný deň. Bol to deň, kedy McCloudovci dostanú jasnú správu.

MacGil skúmal stovky svojich vojakov zoradených strategicky pozdĺž hradieb, v uliciach, pozdĺž stein. Bolo tam viac vojakov, než mohol niekedy potrebovať - a cítil sa spokojný. Bola to prehliadka sily a takto to chcel. Ale vo vzduchu bolo cítiť napätie, priestor bol nabitý emóciami, ktoré mohli každú chvíľu prerásť v šarvátku. Dúfal, že sa ani na jednej strane neobjavia horúce hlavy posilnené alkoholom.

Preletel pohľadom ponad miesta vyhradené na súťaže a miesta vyhradené na zábavu a premýšľal o nadchádzajúcom dni plnom hier, zápolení a osláv každého druhu. Bude to stáť za to. McCloudovci sa určite objavia s vlastnou malou armádou, a každý turnaj, každý zápas a každá súťaž bude mať význam. Stačí jeden prešľap a môže to skončiť bitkou.

"Môj kráľ?"

Pocítil jemnú ruku na svojej a obrátil sa ku svojej kráľovnej Kree, stále najkrajšej žene, akú kedy poznal. Bol s ňou šťastne ženatý po celú dobu svojho panovania. Porodila mu päť detí, traja z nich sú chlapci, a ani raz sa nesťažovala. Navyše ona sa stala jeho najdôveryhodnejším poradcom. Ako roky plynuli, prišiel na to, že ona je múdrejšia ako hociktorý z jeho radcov. A múdrejšia ako on sám.

"Je to politický deň," povedala. "Ale tiež svadba našej dcéry. Skús si to užiť. To sa neudeje dvakrát."

"Bál som sa menej, keď som nemal nič, " odpovedal. "Teraz, keď máme toto všetko, len mi to robí starosti. Sme v bezpečí. Ale ja tento pocit nemám."

Pozrela sa na neho svojimi súcitnými očami, boli lieskovohnedé, veľké a vyzerali, ako by v nich bola múdrosť celého sveta. Jej viečka napoly privreté ako vždy s pohľadom mierne ospalým, ktorý rámovali jej krásne, rovné hnedé vlasy - teraz už pretkané šedinami, padajúce po oboch stranách tváre. Mala zopár vrások naviac, ale inak sa nezmenila.

"To preto, že nie si v bezpečí," povedala. "Žiadny kráľ nie je v bezpečí. Na našom dvore je viac špiónov, než by si si myslel. Taký je život."

Naklonila sa, aby ho pobozkala a usmiala sa.

"Skús si to užiť, " povedala. "Je to predsa svadba."

S tým sa otočila a odišla.

Díval sa za ňou, potom sa otočil a pozrel sa cez dvor. Mala pravdu, ona mala vždy pravdu. Chcel si to užiť. Miloval svoju najstaršiu dcéru a toto bola predovšetkým jej svadba. Bol to najkrajší deň v najkrajšom ročnom období – vrcholiaca jar s prísľubom leta. Dve slnka žiarili na oblohe a jemný vánok čeril vzduch. Všetko bolo v plnom kvete. Stromy všade naokolo žiarili širokou paletou ružových, fialových, oranžových a bielych kvetov. Nebolo nič, čoby si želal viac, než ísť teraz dole a sadnúť so svojimi mužmi, oslavovať svadbu svojej dcéry a piť dovtedy, kým by už viac ani nemohol.

Ale nemohol. Ešte predtým, než vôbec mohol opustiť hrad, ho čakal dlhý zoznam úloh. Koniec koncov, svadba kráľovskej dcéry znamenala veľa povinností aj pre kráľa samotného - musel sa stretnúť so svojou radou; so svojimi deťmi; a s dlhým radom prosebníkov, ktorí mali právo vidieť kráľa v tento deň. Bol by rád, keby sa mu podarilo opustiť hrad včas pred západom slnka.

MacGil, oblečený vo svojom najjemnejšom kráľovskom odeve - zamatové čierne nohavice, zlatý opasok, kráľovská róba vyrobená z najjemnejšieho fialového a zlatého hodvábu, biely plášť, lesklé kožené topánky po lýtka, na hlave koruna v strede s veľkým rubínom - vykračoval po zámockých sálach, obklopený služobníctvom. Prešiel jednu miestnosť po druhej, zbehol po schodoch, skrátil si cestu cez kráľovské komnaty, cez veľkú sieň s klenutým stropom a vitrážovými oknami. Až prišiel k starobylým dubovým dverám, hrubé ako kmeň stromu, ktoré mu služobníctvo otvorilo a ustúpilo stranou. Sieň Trónu.

Jeho radcovia sa postavili do pozoru keď MacGil vstúpil a dvere sa za ním s buchnutím zavreli.

"Posaďte sa," povedal prudšie, ako je obvyklé. Bol unavený, najmä dnes zo všetkých tých nekonečných formalít spojených s kráľovským úradom, a chcel to mať rýchle za sebou.

Prešiel cez Sieň Trónu, ktorá na neho nikdy neprestala robiť dojem. Stropy sa vypínali pätnásť metrov vysoko a na celej jednej stene bola farebná sklenená vytráž, podlahy a steny boli z kameňa pol metra hrubého. Do miestnosti by sa vošlo aj sto hodnostárov. Ale v deň, ako je dnes, keď bola zvolaná len rada, to bol len on a jeho hŕstka poradcov vo veľkej sále. Miestnosti dominoval obrovský stôl v tvare polkruhu, za ktorým stáli jeho radcovia.

Kráľ rýchle prešiel sál a mieril rovno k svojmu trónu. Vystúpil po kamenných schodoch, prešiel okolo vyrezávaných zlatých levov, a ponoril sa do červeného zamatového čalúnenia svojho trónu, ktorý bol inak celý zo zlata. Jeho otec sedel na tomto tróne, ako aj otec jeho otca, a všetci MacGilovci pred ním. Keď sa posadil, MacGil cítil ťažobu svojich predkov - všetkých generácií pred ním.

Prezrel si prítomných radcov. Tam bol Brom, jeho najväčší generál a jeho poradca pre vojenské záležitosti; Kolk, generál chlapčenskej Légie; Aberthol, najstarší z nich, učenec a historik, poradca kráľov po tri generácie; Firth, jeho poradca pre vnútorné záležitostí, vychudnutý muž s krátkymi, sivými vlasmi a vpadnutými očami, ktoré nikdy nezostali v pokoji. Firth nebol muž, ktorému by MacGil niekedy uveril, a ani mu nebolo jasné, čo jeho činnosť pre korunu znamená. Ale jeho otec, a otec jeho otca držali poradcu pre súdne záležitosti, a tak aj on ho držal z úcty k nim. Bol tam Owen, jeho pokladník; Bradaigh, jeho poradca pre vonkajšie záležitosti; Earnan, jeho vyberač daní; Duwayne, jeho poradca pre masy; a Kelvin, zástupca šľachticov.

Kráľ mal samozrejme absolútnu moc. Ale jeho kráľovstvo bolo liberálne, a aj jeho predkovia umožnili, aby sa aj šľachtici prostredníctvom svojich zástupcov mohli vyjadriť ku všetkým záležitostiam. Vznikla tak krehká rovnováha medzi kráľovským majestátom a šľachtou.

Keď sa MacGil rozhliadol po miestnosti, zistil že jeden človek chýba. A práve ten, s ktorým hcel hovoriť najviac - Argon. Ako obvykle, kedy a kde sa objaví - bolo nepredvídateľné. To ho rozzúrilo, ale nemal inú možnosť, ako to prijať. I pre kráľa boli Druidi veľmi nevyspytateľní. Bez Argona sa MacGil ponáhľal ešte viac. Chcel to mať čím skôr za sebou a prejsť k tisícke ďalších vecí, ktoré ho ešte pred svadbou čakali.

Jeho radcovia sedeli oproti nemu okolo polkruhové stola, s odstupom tri metre, každý v kresle zo starovekého duba s vyrezávaným operadlom.

"Môj pane, ak by som mohol začať," zahájil zasadanie Owen .

"Môžete. A nech je to stručné. Môj čas je dnes nabitý."

"Vaša dcéra dostane dnes veľa darov, ktoré – ako všetci dúfame - naplnia jej pokladnice. Tisíce ľudí vzdajú hold, osobne Vám prinášajú dary, a naplnia naše nevestince a krčmičky, čo pomôže naplniť aj naše pokladnice. Ale napriek tomu príprava na dnešné slávnosti z kráľovskej pokladnice aj veľa odčerpá. Odporúčam zvýšenie dane pre ľudí aj pre šľachticov. Jednorazová daň by pomohla zmierniť dopad tejto veľkej udalosti."

MacGil videl obavy v tvári svojho pokladníka, a zovrelo mu žalúdok pri pomyslení, že pokladnice budú prázdne. Napriek tomu nebude dane znova zvyšovať.

"Lepšie mať prázdne pokladnice a loajálnych poddaných," odpovedal MacGil. "Naším bohatstvom je šťastie našich poddaných. Nemôžme požadovať ešte viac."

"Ale môj pane, ak nebudeme - "

"Už som rozhodol. Čo ešte?"

Owen skľúčený klesol späť.

"Môj kráľ, " povedal Brom svojim hlbokým hlasom. "Podľa Vášho rozkazu sme rozmiestnili väčšinu našich síl po meste - pre dnešnú akciu. Prehliadka moci bude impozantná. Ale v prípade, že by mal byť útok na inom mieste v kráľovstve, budeme zraniteľní."

MacGil prikývol, premýšľal.

"Naši nepriatelia na nás nezaútočia pokiaľ ich kŕmime."

Muži sa zasmiali.

"A čo novinky z Vysočiny?"

"Posledné týždne neboli hlásené žiadne aktivity. Zdá sa, že ich vojaci sú vyčerpaní z príprav na svadbu. Možno, že sú pripravení, aby uzatvorili mier."

MacGil si nebol tak istý.

"To znamená, že buď táto dohodnutá svadba zapracovala, alebo zaútočia inokedy. A čo si o tom myslíte Vy? " spýtal sa MacGil obracajúc na Aberthola.

Aberthol si odkašľal a prehovoril chrapľavým hlasom: " Môj pane, Váš otec a otec Vášho otca nikdy nedôverovali McCloudovcom. Len preto, že teraz spia ešte neznamená, že sa neprebudia."

MacGil prikývol na znamenie že si cení jeho názor.

"A čo Légie? " Spýtal sa, obrátil sa ku Kolkovi.

"Dnes sme privítali nových regrútov, " odpovedal Kolk s krátkym kývnutím.

"Môj syn je medzi nimi?" spýtal sa MacGil.

"Drží sa medzi ostatnými so cťou, a je to dobrý chlapec."

MacGil prikývol, potom sa otočil k Bradaigh.

"A čo je nové spoza Kaňona?"

"Môj pane, za posledné týždne naše hliadky zaregistrovali viac pokusov o prekročenie kaňona. To môže byť aj znakom toho, že v Divočine sa mobilizujú na útok."

Medzi mužmi sa rozniesol tlmený šepot. MacGil cítil ako mu zovrelo žalúdok. Energetický štít bol neporaziteľný, ale aj tak to neveštilo nič dobré.

"A čo v prípade, keby zaútočili v plnej sile?" Spýtal sa.

"Kým je štít aktívny, nemáme sa čoho báť. Divochom sa nepodarilo prekročiť kaňon po celé stáročia. Nie je žiadny dôvod si myslieť niečo iné."

MacGil si tým nebol tak istý. Útok zvonku nebol už veľmi dávno a kráľ nemohol prestať premýšľat nad tým, kedy by to mohlo byť.

"Môj pane, " povedal Firth svojím nosným hlasom, "cítim povinnosť dodať, že mesto je dnes zaplnené hodnostármi z McCloudovho kráľovstva. Mohlo by to byť považované za urážku, keby sme im neprejavili úctu, bez ohľadu na to či sú to rivali alebo nie. Rád by som doporučil, aby ste im popoludní venovali svoj čas a stretli sa s každým z nich. Prišli s veľkým sprievodom a priniesli veľa darov – a hovorí sa, že aj veľa špiónov."

"Kto povedal, že špióni tu už dávno nie sú? " Spýtal sa MacGil hľadiac pritom uprene na Firtha, o ktorom si myslel, že aj on sám je jedným z nich.

Firth otvoril ústa k odpovedi, ale MacGil vzdychol a zdvihol dlaň v zastavujúcom posunku. "Ak je to všetko, odchádzam, aby som sa pripojil k oslavám svadby mojej dcéry."

"Môj pane, " povedal Kelvin a odkašľal si, "samozrejme, je tu ešte jedna záležitosť. Tradícia spojená s dňom svadby najstaršieho potomka. Každý MacGil v ten deň menoval svojho nástupcu. Ľudia očakávajú, že urobíte to isté. Všade sa o tom hovorí. Nebolo by dobré ich sklamať. Najmä keď Meč Osudu stále nemá vlastníka."

"Chcete, aby som vymenoval dediča, aj keď som ešte vo svojich najlepších rokoch?" Spýtal sa MacGil.

"Môj pane, nechcel som nijak uraziť, " sklonil Kelvin hlavu.

MacGil zdvihol ruku. "Viem o tradícii. A samozrejme, dnes to meno oznámim."

"Mohli by ste nám povedať kto to bude?" Spýtal sa Firth.

MacGil na neho zlostne zazrel. Firth bol klebetný a on jednoducho tomu mužovi neveril.

"Dozviete sa to v pravý čas."

MacGil vstal, a ostatní tiež. Uklonili sa, otočili, a ponáhľali sa z miestnosti.

MacGil tam ostal stáť a premýšľal. V dňoch, ako je tento si prial nebyť kráľom.

MacGil zostúpil zo svojho trónu, tichom sa ozýval zvuk jeho krokov keď prešiel miestnosťou. Sám si otvoril starobylé dubové dvere a vstúpil do postrannej komory.

Vychutnával si pokoj a samotu tejto útulnej miestnosti, ktorá mala v priemere sotva dvadsať krokov a krásny klenutý strop. Celá kamenná miestnosť mala na jednej strane malé okrúhle vitrážne okno. Červené a žlté svetlo ktoré ním prechádzalo osvetľovalo jedinný objekt v inak prázdnej miestnosti.

Meč Osudu.

Bol tu, v strede tejto miestnosti, ležiaci vodorovne na dvoch železných podstavcoch. Už ako malý chlapec často k nemu MacGil prichádzal, chodil okolo a skúmal ho. Meč Osudu. Legendárny meč, zdroj sily a moci celého kráľovstva, z jednej generácie na druhú. Ten, kto mal silu ho vztýčiť, bol Vyvolený, predurčený vládnuť kráľovstvu, oslobodiť ho od všetkých hrozieb, vo vnútri aj mimo Prsteňa. Bola to krásna legenda s ktorou vyrastal a akonáhle ho pomazali za kráľa, MacGil sa snažil Meč zodvihnúť, pretože iba MacGil kráľom bolo dovolené to vyskúšať. Všetci králi pred ním zlyhal. Bol si istý, že on bude iný. Bol si istý, že on bude Vyvolený.

Ale mýlil sa. Rovnako ako všetci králi pred ním. A tento neúspech navždy poznamenal jeho kráľovanie.

Keď sa teraz na neho pozeral, skúmal jeho dlhú čepeľ vyrobenú z tajomného kovu, ktorý nikto nedokázal pomenovať. Pôvod meča bol ešte viac záhadnejší. Povráva sa, že vyrástol z hĺbin zeme uprostred zemetrasenia.

Skúmajúc ho znovu pocítil osteň zlyhania. Možno bol dobrým kráľom, ale nebol Vyvoleným. Jeho ľudia to vedeli. Jeho nepriatelia to vedeli. Možno aj bol dobrým kráľom, ale bez ohľadu na to, čo všetko by urobil, nebude nikdy Vyvoleným.

Keby ním bol, asi by bolo menej nepokojov na jeho dvore, menej zákulisných machinácií. Jeho vlastní ľudia by mu viac verili a jeho nepriatelia by ani neuvažovali o útoku. Časť jeho ja si priala, aby meč jednoducho zmizol, a celá legenda s ním. Ale vedel, že to nie je možné. To bolo prekliatie - a moc - legendy. Bola silnejšia ako armáda.

Aj keď sa na meč pozeral po tisíci raz, MacGil neprestal premýšľať o tom, kto asi tak bude ten, kto meč pozdvihne. Kto z jeho rodu by to dokázal? Keď myslel na to, čo musí urobiť – vymenovať dediča, rozmýšľal, komu – ak vôbec, je súdené ho zdvihnúť.

"Je to ťažká čepeľ, " ozval sa hlas.

MacGil sa otočil, prekvapený, že v tej malej miestnosti nie je sám.

Bol to Argon, ktorý stál vo dverách. MacGil ho spoznal po hlase ešte skôr ako ho uvidel a bol aj podráždený, že neprišiel skôr, aj potešený, že je tu.

"Idete neskoro," povedal MacGil.

"Vaše vnímanie času sa na mňa nevzťahuje," Argon odpovedal.

MacGil sa obrátil späť k meču.

"Mysleli ste si niekedy, že by som bol schopný to zdvihnúť?" spýtal sa zamyslene. "V ten deň, keď som sa stal kráľom?"

"Nie," odpovedal rezolútne Argon.

MacGil sa otočil a zadíval sa na neho.

"Vedeli ste, že ja to nedokážem. Videli ste to vo svojich víziach, pravda?"

"Áno."

MacGil tam stál a uvažoval.

"Desí ma, keď odpoviete priamo. To nie je vaším zvykom."

Argon mlčal a MacGil si uvedomil, že už nepovie nič viac.

"Dnes mám vymenovať svojho nástupcu, "povedal MacGil. "Zdá sa mi to zbytočné menovať ho práve dnes. Kazí to kráľovskú radosť zo svadby vlastného dieťaťa."

"Možno, že tá radosť má byť takto usmernená."

"Ale ja mám pred sebou ešte toľko rokov kráľovania, " bránil sa MacGil.

"Možno nie toľko, ako si myslíte, " odpovedal Argon.

MacGil prižmúril oči a premýšľal. Čo mu tým chcel povedať?

Ale Argon nepokračoval.

"Šesť detí. Koho si mám vybrať? " Spýtal sa MacGil.

"Prečo sa pýtate mňa? Už ste predsa vybrali. "

MacGil sa na neho pozrel. "Vidíte veľa. Áno, vybral. Ale ja stále chcem vedieť, čo si o tom myslíte."

"Myslím, že ste urobili múdru voľbu, "povedal Argon. "Ale pamätajte - kráľ nemôže vládnuť zo záhrobia. Bez ohľadu na to, koho ste si vybrali, osud si aj tak vyberá sám za seba."

"Budem žiť, Argon? " Spýtal sa MacGil vážne otázku, na ktorú chcel vedieť odpoveď odkedy sa ráno prebudil z hroznej nočnej mory.

"Včera v noci sa mi snívalo s vranou," dodal. "Prišla a ukradla mi moju korunu. Potom ďalšia ma odniesla preč. Ako som letel, videl som, ako sa moje kráľovstvo premieňalo na čiernu spálenú pustatinu."

Pozrel sa na Argona, jeho oči sa leskli.

"Bol to sen? Alebo niečo viac?"

"Sny sú stále niečo viac, alebo…? " Spýtal sa Argon.

MacGila sa zmocnila úzkosť.

"Kde je to nebezpečenstvo? Len tú jednu vec mi povedzte."

Argon pristúpil bližšie a zadíval sa mu do očí s takou intenzitou, že MacGil mohol cítiť moc, ktorá z Druida vyžarovala.

Argon sa naklonil a zašepkal:

"Vždy bližšie, než si myslíte."