Keď pokračoval ďalej pustatinou, začal zrazu cítiť chlad okolo členkov a všimol si, že sa pri zemi formuje jemná hmla. Za malú chvíľku hmla zhustla a začala stúpať. Thor nechápal, čo sa to deje. Krohn kňučal.

Thor sa pokúsil pridať do kroku, aby sa dostal z kopca čo najrýchlejšie, ale hmla počas chvíľky zhustla tak, že zrazu ťažko videl na špičku vlastného nosa. Zároveň cítil, že jeho nohy oťažievajú. Celá obloha nad ním náhle sčernela. Vo vzduchu bolo cítiť mágiu. Zrazu bol Thor veľmi unavený. Potom už ani nedokázal urobiť ďalší krok. Schúlil sa do kĺbka priamo tam, kde stál. Okamžite ho zahalila hmla. Pokúsil sa ešte otvoriť oči a znovu sa pohnúť, ale už to nešlo. V nasledujúcom okamihu zaspal.

Thor zistil, že stojí na vrcholku obrovskej hory a pozerá sa na celé kráľovstvo Prsteňa. Pred ním sa rozkladal Kráľov Dvor, hrad, opevnenia, záhrady, stromy a zvlnené kopce tiahnúce sa kam až oko dohliadlo. Všetko v plnom kvete leta. Polia boli preplnené ovocím, všade rástli kvety a zo všetkých kútov sa ozývala hudba a zvuky osláv.

Keď si však Thor to všetko prezeral, tráva zrazu začala černieť. Ovocie popadalo zo stromov na zem. Potom tie stromy samotné zvädli a scvrkli. Všetky kvety uschli a na jeho zdesenie sa jedna stavba za druhou začala rozpadať na kusy. Keď to všetko skončilo, nebolo pred ním nič než skaza. Spálená pustatina plná ruín a kamenia.

Thor sa pozrel dole a zrazu uvidel veľkého Belozáda, ktorý sa mu plazil priamo pod nohami. Primrznutý tam stál, keď sa had začal ovíjať okolo jeho nôh, potom okolo pása a nakoniec aj okolo rúk. Cítil, že je dusený, že je z neho doslova vymačkávání život. Had ovinul celé jeho telo a teraz sa mu, len niekoľko málo centimetrov od jeho nosa, pozeral priamo do tváre, syčal a svojím vystreľujúcim rozoklaným jazykom sa takmer dotýkal Thorovej tváre. Potom otvoril doširoka svoju tlamu, odhalil obrovské zuby, naklonil sa vpred sa a pohltil Thorovu tvár.

Thor zajačal, aby vzápätí zistil, že stojí úplne sám uprostred kráľovského hradu. Miesto bolo absolútne vyľudnené a tam, kde mal stáť kráľovský trón, bolo len prázdne miesto. Meč Osudu ležal nedotknutý len tak na zemi. Všetky okná boli rozbité a všade po zemi ležali farebné sklíčka. Z diaľky počul tlmenú hudbu, otočil sa a potom prechádzal jednu prázdnu miestnosť za druhou. Konečne sa dostal k obrovským dvojitým dverám, snáď tridsať metrov vysokým, a s vypätím všetkých síl ich otvoril.

Ocitol sa pri vstupe do kráľovskej sály. Pred ním sa ťahali dlhé stoly, ktoré sa prehýbali pod prestretým jedlom. Ale nikde nebol žiadny človek. Na protiľahlom konci veľkej sály si Thor všimol postavy. Kráľ MacGil. Sedel na svojom tróne a pozeral sa priamo na Thora. Zdal sa byť hrozne ďaleko.

Thor cítil, že sa k nemu musí dostať. Dal sa do opatrnej chôdze medzi dvoma dlhými stolmi naprieč sálou. Ako prechádzal, všetko jedlo po oboch stranách sa začínalo kaziť, plesnivieť, černieť a vzápätí už sa na ňom rojili mračná bzučiacich múch, ktoré ho trhali na kusy.

Thor pridal do kroku. Už bol skoro pri kráľovi, ostávalo len niekoľko málo metrov, keď tu sa z postrannej miestnosti vynoril sluha nesúci podnos, na ktorom bol veľký zlatý pohár s vínom. Pohár bol veľmi výrazný, vyrobený z rýdzieho zlata a v niekoľkých radoch obkrúžený rubínmi a zafírmi. V okamihu, keď sa kráľ pozrel stranou, si Thor všimol, že sluha vsypal do pohára akýsi biely prášok. Thorovi došlo, že je to jed.

Sluha priniesol pohár bližšie, MacGil sa sklonil a uchopil ho oboma rukami.

"Nie!" Zakričal Thor.

Vrhol sa dopredu, v snahe vyraziť pohár kráľovi z ruky.

Ale nebol dostatočne pohotový. MacGil pil z pohára výdatnými dúškami. Ako pohár na jeden nádych vypil, víno mu tieklo po brade a na hruď.

Potom sa MacGil pozrel na Thora a jeho oči sa rozšírili úžasom. Chytil sa rukami za hrdlo, začal sa dusiť a nakoniec sa prevalil cez okraj trónu a spadol z neho dole. Padal cez madlo do strany a nakoniec sa zrútil na tvrdú kamennú podlahu. Jeho koruna sa šmykla z hlavy, s kovovým cinknutím dopadla na kameň a odkulila sa ešte ďalších niekoľko metrov ďalej.

Kráľ tam ležal bez pohybu, s očami stále široko otvorenými, mŕtvy.

Naraz sa objavila Estopheles. Zlietla dole a pristála na MacGilovej hlave. Sedela tam a pozerala sa priamo na Thora. Potom zakričala. Jej výkrik bol tak prenikavý, že Thorovi prebehol mráz po chrbte.

"Nie!" Zakričal.

S tým výkrikom sa Thor prebudil.

Celý spotený a ťažko dýchajúc sa posadil a rozhliadol okolo seba, v snahe zistiť, kde to je. Ležal znovu na zemi, v prachu Argonovej hory. Musel tú zrejme zaspať. Hmla bola preč a na horizonte sedel úsvit. Krvavo červené slnko sa prehrýzalo skrz obzor a zažínal nový deň. Vedľa neho zakvičal Krohn, skočil mu do lona a olízal tvár.

Thor jednou rukou objal Krohna a snažil sa pochopiť, či sa mu to celé snívalo, alebo či bol celý čas hore. Trvalo mu dlhú chvíľu, než sám seba presvedčil, že to bol iba sen. Veľmi živý sen.

Potom Thor počul pohyb, otočil sa a zbadal Estopheles, ktorá sedela na kameni len krok od neho. Veľký vták sa pozeral priamo na neho a kričal. Znovu a znovu.

Ten zvuk mu zježil vlasy na zátylku. Bol úplne rovnaký ako ten, ktorý počul vo sne a v tom okamihu cítil každou bunkou svojho tela, že ten sen mal význam. Bolo to posolstvo.

Kráľ bude otrávený.

Thor vyskočil na nohy a vo svetle vychádzajúceho slnka šprintoval dole z kopca smerom ku Kráľovmu Dvoru. Musel sa dostať ku kráľovi. Musel ho varovať. Kráľ si možno bude myslieť, že sa zbláznil, ale nemal na výber - musel urobiť čokoľvek, čo bolo v jeho silách, aby zachránil jeho život.

Thor utekal po padacom moste k vonkajšej hradnej bráne. Mal šťastie, pretože ho obaja strážny poznali ako člena Légie. Nechali ho prebehnúť bez toho, aby ho zastavovali a on aj Krohn, bežiaci po jeho boku, pokračovali ďalej.

Bežal cez hradné nádvorie, okolo fontán, najkratšou cestou k vnútornej bráne hradu. V nej stáli dvaja strážcovia, ktorí mu zablokovali cestu.

Thor sa zastavil a lapal po dychu.

"Čo tu hľadáš, chlapče?" Spýtal sa jeden z nich.

"Musíte ma pustiť dnu," sypal Thor. "Musím nutne vidieť kráľa."

Strážni sa na seba nedôverčivo pozreli.

"Som Thorgrin z kráľovskej Légie. Musíte ma pustiť dnu."

"Ja ho poznám, " povedal jeden zo strážnych. "Je jeden z nás."

Ale ten druhý predstúpil pred Thora.

"Čo kráľovi chceš?" Spýtal sa.

Thor stále ešte bojoval s dychom.

"Je to veľmi dôležité. Musím ho okamžite vidieť."

"No, nemyslím si, že ťa očakáva, pretože si zle informovaný, náš kráľ tu nie je. Pred hodinou opustil hrad so svojou družinou. Nevráti sa skôr ako dnes večer na kráľovske hody."

"Hody?" Spýtal sa Thor. Spomenul si na svoj sen a stoly plné jedla. Všetko začínalo dávať zmysel.

"Áno, hody. Ak si naozaj z Légie, tak tam určite tiež budeš. Ale teraz tu nie je a neexistuje žiadny spôsob, ako by si s ním mohol hovoriť. Vráť sa večer s ostatnými."

"Ale ja mu musím odovzdať správu! " Trval na svojom Thor. "Ešte pred tou akciou!"

"Môžeš to povedať mne, ak chceš. Ale ani ja ju nedokážem doručiť oveľa skôr ako ty."

Thor nechcel poslať takúto správu po strážnikovi, pretože mu bolo jasné, že to bude znieť šialene. Musel to kráľovi povedať sám, dnes večer pred začiatkom oslavy. Len sa modlil, aby nebolo už príliš neskoro.

KAPITOLA DVADSIATA SIEDMA

Thor sa ponáhľal späť do kasární Légie a našťastie dorazil ešte predtým, ako začala tréningová rutina. Bez dychu pribehli s Krohnom k ostatným akurát v okamihu, keď sa prebúdzali a pripravovali na nástup. Stál vo dverách, lapal po dychu a cítil, že je poriadny problém. Nedokázal si predstaviť, že teraz má absolvovať celý tréningový deň, ktorý navyše strávi aj tým, že bude neustále odpočítavať minúty do večernej slávnosti, kde bude môcť konečne kráľa varovať. Bol si istý, že to, čo videl, bolo znamenie a že kráľovo varovanie je dôležitejšie ako čokoľvek iné. Že osud kráľovstva teraz ležal iba na jeho pleciach.

Thor dobehol medzi Reecea a O'Connora, ktorí sa už uberali von na cvičisko, a celý udychčaný sa zaradil k nim.

"Kde si bol celú noc?" Spýtal sa Reece.

Thor si prial vedieť, čo by mal odpovedať, ale on vlastne sám nevedel, kdeže to v noci bol. Čo mal teraz odpovedať? Že zaspal na svahu Argonovej hory uprostred Planiny balvanov? To nedávalo veľký zmysel dokonca ani jemu.

"Ja neviem," odpovedal, pretože naozaj nevedel, čo iné by povedal.

"Ako to myslíš, že nevieš?" Spýtal sa O'Connor.

"Stratil som sa," povedal Thor.

"Stratil?"

"No, to máš teda šťastie, že si sa dokázal nájsť aspoň teraz, " povedal Reece.

"Ak by si prišiel neskoro na nástup, už by ťa najskôr vôbec nepustili dovnútra, " povedal Elden, ktorý sa k nim medzitým pridal a teraz pleskol Thora cez rameno. "Rád ťa vidím. Hovorili sme si, kde si."

Thor ešte stále nedokázal uveriť zmene v Eldenovom správani potom, čo sa vrátili od

Kaňona.

"Ako to šlo s mojou sestrou?" Spýtal sa Reece ticho.

Thor sa začervenal a nevedel čo odpovedať.

"Videl si sa s ňou?" pokračoval Reece.

"Áno, videl," začal Thor. "Mali sme sa fajn, aj keď sme sa potom museli náhle rozlúčiť."

"No," povedal na to Reece, keď sa všetci zoradili pred Kolka a kráľových mužov, "dnes večer jej uvidíš znova. Obleč si to najlepšie čo máš. Budú kráľovské hody."

Thorov žalúdok sa zovrel. Znovu pomyslel na svoj sen a cítil, ako nitky jeho osudu tancujú priamo pred ním a ako je zároveň bezmocný a odsúdený len sa na to pozerať.

"TICHO!" Zakričal Kolk, ktorý sa vydal kráčať pred radom chlapcov.

Thor stuhol spoločne s ostatnými.

Kolk pomaličky kráčal pozdĺž radu a skúmal každého z nich.

"Včera ste si užili trochu zábavy, ale teraz je čas pustiť sa znovu do práce. A dnes sa, moji milí, naučíte prastarému umeniu kopania zákopov."

Chlapci kolektívne zaúpeli.

"TICHO! " Zreval.

Chlapci sa opäť utíšili.

"Je to ťažká práca, " pokračoval Kolk. "Ale je to tiež práca dôležitá. Jedného dňa sa vám to bude hodiť, až vás služba zavedie do divočiny, v ktorej budete musieť prenocovať a nikto ďalší nebude nablízku, aby vám pomohol. Bude mráz, taká zima, že nebudete cítiť vlastné nohy, všade okolo vás bude temná noc a vy urobíte čokoľvek, aby ste sa udržali aspoň trochu v teple. Bude sa vám to tiež hodiť v bitke, až sa budete potrebovať kryť pred šípmi vašich nepriateľov. Je milión situácií, kedy budete potrebovať vykopať zákop. Zákop je jedným z vašich najlepších kamarátov."

"Dnes, " pokračoval, keď si odkašľal, "strávite celý deň kopaním a budete to robiť tak dlho, kým vaše ruky nebudú červené, plné mozoľov a váš chrbát nebudú bolieť tak, že už sa nebudete schopní ani narovnať. Až príde deň bitky, už vám to potom nebude pripadať ako tá najhoršia práca zo všetkých. "

"ZA MNOU!" Zavelil Kolk.

Ďalšie nespokojné mručenie sprevádzalo chlapcov, keď sa zoradili do dvojstupu a začali s Kolkom na čele pochodovať cez cvičisko.

"Skvelé, " povedal Elden. "Kopanie zákopu. Presne takto som chcel dnešok stráviť."

"Mohlo to byť horšie, " povedal O'Connor. "Tiež mohlo pršať."

Pozreli sa na oblohu a zbadali blížiace sa ťažké mraky.

"To by mohlo," povedal Reece. "Tak to nezakríknem."

"THOR!" Ozval sa hlas.

Thor sa otočil a zistil, že sa na neho Kolk z diaľky namosúrene pozerá. Dobehol k nemu a divil sa, čo vykonal.

"Áno, sir."

"Tvoj rytier ťa povoláva," povedal stroho. "Hlas sa u Ereca na hrade. Máš šťastie, dnes sa tu tomu vyhneš. Namiesto toho budeš slúžiť svojmu rytierovi tak, ako to všetci dobrí panoši robia. Ale nemysli si, že si sa kopania zákopov zbavil nadobro. Až sa zajtra vrátiš, budeš kopať zákop sám. Teraz sa prac!" Posledné slová zakričal.

Thor sa otočil a zbadal závistlivé pohľady ostatných. Potom sa okamžite rozbehol smerom von z cvičiska a k hradu. Čo po ňom Erec môže chcieť? Malo to niečo spoločné s kráľom?

Thor bežal naprieč Kráľovým Dvorom po ceste, po ktorej sa ešte nikdy predtým nevydal - do kasární Strieborných. Ich budova bola oveľa väčšia ako kasárne Légie. Ich domy boli dvakrát tak veľké, zdobené medenými koruhvami a cestičky medzi nimi boli dláždené novým kameňom. Aby sa tam dostal, musel Thor prejsť veľkou bránou, v ktorej stál na stráži tucet kráľových mužov. Hneď za ňou sa cesta rozšírila a prechádzala do obrovského otvoreného poľa, na konci ktorého stál komplex kamenných budov, každá ešte zvlášť ochránená múrmi a strážená ďalšími strážnymi. Už odtiaľto to bol úchvatný pohľad.

Thor sa ponáhľal po ceste smerom k bráne. Stráže už z diaľky videli, že sa blíži a aj keď ešte ani nedorazil k nim, už mali svoje kopije skrížené tak, že mu zahrazovali cestu.

"Čo tu pohľadáváš?" Spýtal sa jeden z nich.

"Hlásim sa do služby," odpovedal Thor. "Som panoš rytiera Ereca."

Strážni si vymenili ostražité pohľady, ale tú sa pri bráne objavil jeden ďalší, ktorý predstúpil a pokýval hlavou. Druhí dvaja uvoľnili a pozdvihli skrížené kopije. Železná mreža v bráne sa začala, za silného škripotu, pomaly dvíhať. Brána samotná bola ohromná, aspoň dva metre tučná. Thor si pomyslel, že toto miesto je opevnené ešte lepšie, než samotný kráľovský hrad.

"Druhá budova napravo," zakričal na neho vojak. "Nájdeš ho v stajniach."

Thor sa otočil a ponáhľal sa okolo radu kamenných domov naprieč nádvorím. Všetko tu žiarilo novotou, čistotou a bolo perfektne udržiavané. Celé to miesto akoby obklopovala aura sily.

Thor okamžite našiel svoju budovu a zostal ohromene stáť. Desiatky tých najnádhernejších koní stáli priviazané v rovných upravených radoch okolo obvodu budovy. Väčšina z nich bola vystrojená v ťažkej zbroji. Všetci boli očistené do vysokého lesku. Všetko okolo bolo väčšie a veľkolepejšie ako v jeho kasárňach.

Skutoční rytieri, vybavení ozajstnými zbraňami všetkého druhu, sa náhlivo pohybovali po nádvorí všetkými smermi. Celé miesto bolo veľmi rušné a Thor mal pocit, ako by sa snáď malo schyľovať k nejakej bitke. Toto miesto už nemalo tréningovú atmosféru. Tu to bolo všetko naozaj. Tu už bolo všetko myslené smrteľne vážne.

Thor prešiel malou bránkou a pokračoval potemnelou kamennou chodbou dovnútra do budovy, kde míňal jednu stajňu za druhou a snažil sa nájsť Ereca. Za chvíľu došiel až na koniec chodby, ale Ereca nikde nevidel.

"Hľadáš Ereca, že?" Spýtal sa neďaleko stojace strážnik.

Thor sa k nemu otočil a pokýval hlavou.

"Áno, sir. Som jeho panoš."

"Ideš neskoro. Už je vonku a pripravuje si koňa. Hoď sebou."

Thor prebehol chodbou ako strela a za okamih už bol opäť na otvorenom nádvorí pred budovou. A tam Ereca konečne uvidel. Stál pred obrovským, urasteným žrebcom. Bol to nádherne sa lesknúci vraník s bielym prúžkom na nose. Kôň zafrkal, keď Thor pribehol a Erec sa k nemu otočil.

"Ospravedlňujem sa, sir," povedal Thor bez dychu. "Prišiel som tak rýchlo, ako len som dokázal. Nechcel som sa oneskoriť."

"Si tu akurát včas, " povedal Erec s vľúdnym úsmevom. "Thor, zoznam sa s Lanninom," dodal a ukázal na to nádherné zviera.

Ako keby chcel odpovedať, Lannin znovu zafrkal a zatancoval na mieste. Thor k nemu pristúpil, natiahol ruku a pohladil ho na nose. Kôň na oplátku jemne zaerdžal.

"Je to môj cestovný kôň. Čoskoro sa naučíš, že rytier vyššej hodnosti potrebuje viac koní. Jedného pre zápolenie, jedného do bitky a jedného pre dlhé, osamelé putovanie. S tým posledným sa obyčajne spriatelíš najlepšie. Vidím, že aj ty sa mu páčiš. To je dobre."

Lannin sa sklonil a strčil ňufák do Thorovej dlane. Thor bol unesený vznešenosťou toho zvieraťa. V jeho veľkých očiach jasne žiarila inteligencia. Bolo to zvláštne, zdalo sa mu, akoby ten kôň rozumel všetkému, o čom sa rozprávajú.

Ale niečo z toho, čo Erec povedal, Thora znepokojilo.

"Povedal si putovanie, sir?" Spýtal sa prekvapene.

Erec prestal uťahovať postroj, otočil sa a pozrel sa na neho.

"Dnes je deň, kedy som sa narodil. Som práve dvadsať päť rokov starý. To je významný deň. Počul si o Dni výberu?

Thor pokrútil hlavou. "Len veľmi málo, sir. Len to čo som začul od ostatných."

"My, rytieri Prsteňa, musíme udržiavať naše plemeno, generáciu za generáciou, " začal Erec vysvetľovať. "Do veku dvadsiatich piatich rokov si musíme vybrať nevestu. Ak si do tej doby žiadnu nevyberieme, musíme sa vydať na cestu, nejakú si nájsť a priviesť ju sem. Máme na to jeden rok. Ak sa vrátime bez nevesty, kráľ nám jednu určí a my tým stratíme právo výberu. Takže dnes sa musím vypraviť na cestu a nájsť si svoju budúcu ženu."

Thor naňho pozeral, neschopný slov.

"Ale sir, to vážne odchádzaš? Na celý rok?"

Thorovi sa urobilo úzko, keď na to len pomyslel. Mal pocit, ako by sa jeho svet náhle rozpadol. Až v tento moment si plne uvedomil, ako veľmi si Ereca obľúbil, a že ho určitým spôsobom mal rád ako svojho otca, teda nepochybne viac ako svojho skutočného otca.

"Ale čí panoš potom teda budem ja?" Spýtal sa Thor. "A kam vôbec ideš?"

Thor si spomenul, ako veľmi sa o neho Erec zasadil a ako mu zachránil život. Jeho srdce teraz krvácalo pri predstave, že skutočne odchádza.

Erec sa zasmial spokojným, bezstarostným smiechom.

"Ktorú z tých otázok mám odpovedať ako prvý?" Povedal. "Nerob si obavy. Budeš preradený k inému rytierovi a budeš jeho panošom, kým sa nevrátim. Tým rytierom je Kendrick, kráľov najstarší syn."

Thorovi sa okamžite uľavilo, keď to vypočul. Aj ku Kendrickovi cítil podobné puto, koniec koncov to bol práve Kendrick, kto vystúpil ako prvý na jeho obranu a zastal sa jeho nárokov na miesto v Légii.

"Ako dlho moja cesta potrvá ..." pokračoval Erec, "... to zatiaľ neviem. Viem len, že sa vypravím smerom na juh, smerom do kráľovstva, z ktorého pochádzam a budem si hľadať nevestu v tom smere. Ak žiadnu nenájdem vnútri Prsteňa, potom možno aj prekročím more do môjho vlastného kráľovstva a budem ju hľadať tam."

"Do tvojho kráľovstva, sir?" Spýtal sa Thor.

Uvedomil si, že toho o Erecovi vlastne zas až tak moc nevie, napríklad odkiaľ vlastne pochádza. Vždy si proste myslel, že je odtiaľto.

Erec sa smial. "Áno, ďaleko odtiaľto, až za morom. Ale to je príbeh, ktorý si povieme inokedy. Čaká ma dlhá výprava a ja sa na ňu teraz potrebujem pripraviť. Takže mi pomôžeš. Nemáme veľa času. Prichystaj môjho koňa a vyzbroj ho všetkými druhmi zbraní."

Thor sa okamžite vrhol do akcie. Bežal do jazdnej zbrojnice a vzal tam výraznú čiernu a striebornú zbroj pre Lannina. Potom s každou jej časťou bežal ku koňovi a zase späť. Cez chrbát mu upevnil retiazkovú deku a pod bruchom ju niekoľkými prackami zopol tak, aby presne obopínala žrebcove obrovské telo. Potom pridal ešte Safron, tenký plátok ocele, ktorý presne padol na žrebcovu hlavu.

Lannin zaerdžal, keď Thor dokončil svoju prácu a zdalo sa, že je spokojný. Bol to vskutku vznešený kôň, bojovník. Thor by prisahal, že sa vo svojej ocele cítil rovnako pohodlne ako ktorýkoľvek ľudský rytier.

Potom Thor znova bežal do zbrojnice pre Erecove zlaté ostrohy a obe pripevnil rytierovi na päty po tom, čo sa ten dostal do sedla.

"Aké zbrane budeš potrebovať, sir?" spýtal sa Thor.

Erec sa pozrel dole a zdal sa z tohto uhla ešte mohutnejší.

"Je ťažké predpovedať, do akých bitiek sa dostanem počas celého budúceho roka. Ale potrebujem predovšetkým loviť a byť schopný sa ubrániť. Takže samozrejme potrebujem svoj dlhý meč. Tiež si chcem vziať krátky meč, luk, tulec s šípy, krátke kopije, palcát, dýku a môj štít. Myslím, že toto bude stačiť."

"Áno, sir, " povedal Thor a vyrazil do akcie. Dobehol k stojanu s Erecovými zbraňami, ktorý stál vedľa Lanninovej stajne a prehliadol desiatky zbraní, ktoré tam odpočívali. Mal na výber zo skutočne pôsobivého arzenálu.

Opatrne zobral zo stojanov ony zbrane, ktoré si Erec prial a jednu po druhej nosil von, aby ich podával Erecovi, alebo pevne uväzoval k postroji.

Keď si Erec nasadil kožené rukavice a bol pripravený na odchod, Thor si nemohol pomôcť, aby necítil ľútosť.

"Sir, cítim, že je mojou povinnosťou ťa na tejto ceste sprevádzať," povedal Thor. "Koniec koncov, som tvoj panoš."

Erec ale pokrútil hlavou.

"Túto cestu musím podniknúť sám."

"Môžem ťa teda aspoň odprevadiť k južnému rázcestiu?" Naliehal Thor. "Ak mieriš na juh, je to cesta, ktorú dobre poznám, pretože sám z juhu pochádzam."

Erec sa na neho pozrel a premýšľal.

"Ak ma chceš odprevadiť k južnému rázcestiu, nevidím v tom žiadny problém. Ale je to celý deň cesty, takže musíme okamžite vyraziť. Vezmi si môjho panošského koňa, stojí zo strany stajní. Je to ten hnedák s rýdzou hrivou."

Thor bežal na určené miesto a našiel koňa. Keď sa na neho vyšvihol, Krohn vystrčil hlavu spoza Thorovej košele a zakvičal.

"To je v poriadku, Krohn," chlácholil ho Thor.

Potom sa naklonil dopredu, popchol koňa a vyšiel von zo stajne. Erec na neho nečakal a namiesto toho už medzitým vyrazil cvalom von z brány. Thor sa ho snažil dobehnúť tak rýchlo, ako len vládal.

Potom išli spoločne ulicami Kráľovho Dvora, skrz bránu, ktorú im stráž otvorila. Niekoľko Strieborných na nej v rade čakalo, aby Ereca pozdravili vztýčenou päsťou v momente, kedy je míňal.

Thor bol pyšný, že ide vedľa neho, že je jeho panošom, a že ho smie sprevádzať, aj keď len k prvému väčšiemu rázcestiu.

Thor mal na srdci toľko vecí, ktoré by rád Erecovi povedal, toľko otázok, ktoré chcel položiť. Tiež mu chcel zo všetkého najviac sa za všetko poďakovať. Ale nebol na to vôbec čas, keď za mestom obaja znovu pustili koňa do cvalu, cez neustále sa meniaci terén Kráľovskej cesty, ktorú osvecovalo dopoludňajšie slnko. Keď vyrazili na prvý kopec, Thor mohol z diaľky vidieť cvičisko Légie a všetkých svojich priateľov, ako ohýbali svoj chrbát pri kopaní zákopov. Bol vďačný, že tam nemusí byť s nimi. Ako sa pozeral smerom k nim, jeden z chlapcov prestal kopať a vztýčil päsť ich smerom. Slnko Thora oslňovalo, takže nemohol dobre rozoznať o koho sa jedná, ale bol si takmer istý, že je to Reece, ktorý ich oboch zdravil. Thor zdvihol päsť v odpoveď.

Dobre vydláždená cesta čoskoro ustúpila horším, neopravenými a užšími cestami, ktoré následne prešli do vyšliapaných poľných ciest, vedúcich vidieckymi oblasťami. Thor vedel, že je pre bežných ľudí nebezpečné jazdiť osamelo po týchto cestách. Obzvlášť v noci, kedy priťahovali veľa zlodejov, ale Thor sa o svoju bezpečnosť pramálo zaujímal, zvlášť teraz, keď išiel po boku Ereca. Ak by sa ich nejaký blázon pokúsil prepadnúť, Thor by sa obával oveľa viac o jeho život než o ich vlastné bezpečie. A samozrejme, nikto nebol tak zúfalý, aby sa odvážil zastaviť Strieborného.

Pokračovali v jazde takmer bez prestávok po celý dlhý deň, kým nebol Thor vyčerpaný a len ťažko popadol dych. Nedokázal pochopiť, kde sa v Erecovi berie toľko sily. Za každú cenu sa však snažil na sebe nenechať nič poznať. Žiadny strach, žiadna slabosť.

Minuli jednu z väčších križovatiek a Thor ihneď spoznal, kde práve sú. Vedel, že keby teraz zabočili doprava, priviedla by ich cesta priamo do jeho dediny. Na krátky moment Thora zaplavil pocit nostalgie a časť jeho ja si priala naozaj na tú cestu zahnúť, vidieť svojho otca a celú dedinu. Premýšľal, čo asi teraz jeho otec práve robí, kto sa stará miesto Thora o ovce, a ako nahnevaný otec asi musel byť, keď sa Thor vtedy nevrátil domov. Nie, že by sa o neho príliš zaujímal. Len sa mu proste v tej chvíli zacnelo po starých známych miestach. V skutočnosti bol rád, že sa mu podarilo z dediny utiecť a väčšia časť z neho si naopak priala sa tam už nikdy nevrátiť.

Pokračovali v cvale, ďalej a ďalej, na územie, kde Thor nikdy predtým nebol. Počúval o južnom rázcestí, ale nikdy nemal šancu, aby sa tam sám pozrel. Bolo to jedno z troch najdôležitejších rázcestí, ktoré viedli do južných cípov Prsteňa. Teraz už boli dobrý poldeň jazdy od Kráľovho Dvora a slnko už minulo svoj najvyšší bod na oblohe. Thor sa v sedle potil, neustále bojoval s dychom a musel premýšľať, či sa mu podarí, sa včas zase vrátiť späť do Kráľovho Dvora na večerné hody. Neurobil chybu, že sa vydal s Erecom takto ďaleko?

Keď vyharcovali na ďalší kopec, Thor konečne uvidel na obzore nezameniteľný znak rázcestia. Bolo označené vysokou, štíhlou vežou, na ktorej vrchole boli do všetkých štyroch strán vyvesené kráľovske vlajky a na tribúnach hliadkovali Strieborní. Keď zbadali Ereca, zahúkali na trúbku a brána vedúca do veže sa začala pozvoľna dvíhať.

Keď boli vzdialení len niekoľko sto metrov, Erec pritiahol jemne uzdu a spomalil koňa do kroku. Thorovi bolo smutno, keď si uvedomil, že toto sú posledné minúty, ktoré s Erecom strávi a potom sa bohvie ako dlho neuvidí. Kto nakoniec mohol povedať, či sa Erec vôbec ešte niekedy vráti. Rok je dlhá doba a medzitým sa môže stať veľa vecí. Thor bol však zároveň aj vďačný, že ho mohol aspoň odprevadiť až sem. Teraz už mal pocit, že svoje povinnosti splnil za dosť.

Obaja išli pomaly bok po boku, ich kone ťažko oddychoval, ostatne podobne ako oni sami. Krokom sa blížili k veži.

"Asi sa neuvidíme niekoľko mesiacov," povedal Erec. "A až sa vrátim, priveziem so sebou nevestu. Veci sa možno zmenia. Ale nech sa zmení čokoľvek, budeš stále mojím panošom."

Nato sa Erec zhlboka nadýchol. "Než sa rozlúčime, je tu pár vecí, ktoré chcem, aby si si zapamätal. Rytiera nerobí rytierom jeho sila, ale jeho inteligencia. Odvaha samotná nerobí rytiera, na to potrebuješ odvahu, česť a múdrosť. Neustále musíš pracovať na svojej mysli, svojom duchu. Rytier nie je pasívny, je vždy a za všetkých okolností aktívny. Musíš na sebe pracovať a zlepšovať sa každý deň, každý moment, ktorý máš.

Za tie mesiace, čo sa neuvidíme, sa naučíš ovládať všetky typy zbraní a naučíš sa všetkým možným zručnostiam. Ale pamätaj si, pre teba a tvoju cestu je tu ešte ďalší rozmer tréningu. A tým je výcvik čarodejníka. Vyhľadaj Argona. Nauč sa, ako rozvíjať svoje skryté sily. Cítim, že ich v sebe máš. Vlastne máš obrovský potenciál. Nie je to nič, za čo by si sa mal hanbiť. Rozumieš mi?"

"Áno, sir, " odpovedal Thor vďačne za rady a porozumenie, ktoré mu Erec venoval.

"Vzal som ťa pod svoju ochranu z určitého dôvodu. Nie si ako ostatní. Čaká ťa oveľa väčší osud. Zrejme väčší, než je ten môj. Ale zatiaľ zostáva nenaplnený. Nesmieš to brať ako nejakú samozrejmosť. Musíš na tom neustále pracovať. Stať sa skvelým bojovníkom, nie iba nebojácnym a skúseným rytierom. Musíš tiež rozvinúť vojnového ducha a neustále ho nosiť v srdci aj v mysli. Musíš byť odhodlaný položiť svoj vlastný život pre dobro ostatných. Najväčší z rytierov neusiluje o slávu, bohatstvo alebo česť. Najväčší si dáva tú najťažšiu úlohu zo všetkých: urobiť sám zo seba lepšieho človeka. Každý deň sa musíš snažiť byť lepší. Nie len lepší ako ostatní, ale hlavne lepší, ako si ty sám. Musíš sa snažiť to dosiahnuť pre dobro tých, ktorí nemôžu byť ako ty. Musíš brániť tých, ktorí sa sami nedokážu ubrániť. Nie je to úloha pre niekoho ľahkomyseľného. Je to Cesta hrdinu."

Thor sa snažil všetko pozorne počúvať a Erecove slová si bezo zvyšku zapamätať. Bol naplnený vďačnosťou a ťažko hľadal slová, ktorými by rytierovi odpovedal. Mal pocit, že potrvá ešte mnoho mesiacov, než plne pochopí význam všetkých Erecových slov.

Pomaly došli k bráne Južného rázcestia. Niekoľko členov Strieborných vyšlo oproti, aby pozdravili Ereca. Prišli k nim s úsmevmi od ucha k uchu a keď všetci posadali z koní, potľapkali rytiera po chrbte ako starí priatelia.

Thor zoskočil z koňa, chytil Lanninove opraty a odovzdal ich paholkovi, aby ho nakŕmil a vytrel do sucha. Erec sa otočil a ešte naposledy sa zadíval na Thora.

Thor mal na srdci toľko vecí, ktoré chcel pri rozlúčke rytieri povedať. Chcel mu poďakovať. Ale tiež mu chcel povedať o všetkých svojich starostiach. O tom znamení. O jeho sne. O jeho obave o kráľovu bezpečnosť. Hovoril si, že by to Erec možno mohol chápať.

Ale nakoniec to nedokázal. Erec už bol obklopený ostatnými rytiermi a Thor sa obával, že si, rovnako ako ostatní, bude myslieť, že sa zbláznil. Nehybne stál s jazykom zviazaným nerozhodnosťou, keď Erec pristúpil k nemu a naposledy ho potľapkal po ramenách.

"Chráň nášho kráľa," povedal Erec prísne.

Tie slová spôsobili, že Thorovi po chrbte prebehla vlna zimnice. Ako keby Erec snáď čítal jeho myšlienky.

Potom sa rytier otočil a spolu s ostatnými prešiel bránou. Už sa za Thorom ani neobzrel. Akonáhle boli vo vnútri, mreža sa pomaly zase spustila k zemi.

Erec bol preč. Thor si nemohol pomôcť, aby necítil smútok. Môže trvať celý dlhý rok, než zase Ereca uvidí.

Thor nasadol späť na svojho koňa, uchopil opraty a silno ho pohnal. Poobede už bolo v plnom prúde a on mal pred sebou celý poldeň jazdy späť na hostinu. V hlave mu neustále zneli posledné Erecova slová, ako by to bola nejaká modlitba.

Chráň nášho kráľa.