Gwendolyn prechádzala hradom. Stúpala po špirálovitom schodisku, a potom ešte niekoľkými ďalšími chodbami až do najvyšších poschodí. Jej myseľ sa neustále zatúlala k Thorovi. K ich prechádzke. K ich bozku. O potom k tomu hadovi.

Zlievali sa v nej dve protichodné emócie. Na jednu stranu bola nadšená, že bola zasa s ním, a na tej druhej bola vydesená kvôli tomu hadovi, ktorý znamenal predzvesť smrti. Aj keď nevedela, komu je to posolstvo myslené, nemohla na to prestať myslieť. Bála sa, že to bude niekto z jej rodiny. Môže to byť niektorý z jej bratov? Godfrey? Kendrick? Mohla by to byť jej matka? Alebo, na toto sa bála čo i len pomyslieť, jej otec?

Stretnutie s tým hadom vrhol temný tieň na inak úžasný deň, a keď bola ich skvelá nálada tak náhle otrasená, už ju potom nedokázali vrátiť späť. Šli spolu späť do mesta, ale rozdelili sa tesne pred hranicou lesa, aby ich nikto nemohol vidieť spolu. Poslednou vecou, ktorú potrebovala bolo, aby ich jej matka opäť načapala. Gwen bola rozhodnutá, že sa Thora tak ľahko nevzdá, a že nájde spôsob, ako si ho pred matkou ubrániť. Ale potrebovala čas, aby si mohla premyslieť najlepšiu stratégiu.

Rozlúčka s Thorom bola nepodarená. Keď teraz o tom premýšľala, bolo jej z toho smutno. Mala sa ho opýtať, či sa s ňou chce zase vidieť a mali spoločne vymyslieť nejaký plán pre ďalšie stretnutie. Lenže bola tak rozrušená zo stretnutia s hadom, že na všetko zabudla. Teraz si robila starosti, aby si Thor nemyslel, že sa o neho dostatočne nezaujíma.

Iba chvíľku po tom, čo dorazila späť do Kráľovho Dvora, ju vyhľadali sluhovia so správou, že sa má okamžite hlásiť u otca. Ihneď potom sa vydala po schodoch hore, so srdcom divoko bijúcim a neustále premýšľajúc, prečo ju otec chce vidieť. Že by ju s Thorom predsa len niekto zbadal? Žiadny iný dôvod, prečo by ju otec potreboval tak urgentne pri sebe, tu byť nemohol. Chystal sa jej Thora tiež zakázať? Ťažko si dokázala predstaviť, že by to urobil. Vždy bol vo všetkom na jej strane.

Gwen sa, takmer na konci s dychom, konečne dobrala do najvyššieho poschodia hradu. Prebehla chodbou, minula dvoch sluhov a otvorila dvere, ktoré viedli do otcových komnát. Ďalší dvaja sluhovia, ktorí stáli vo vnútri, sa jej uklonili.

"Nechajte nás," povedal im MacGil.

Znovu sa uklonili a rýchlo sa ponáhľali k dverám, ktoré za sebou s jemným ťuknutím zavreli.

Keď jej otec vstal od svojho pracovného stola, Gwen si všimla , že má na tvári široký úsmev. Išiel jej naproti naprieč komnatou. Akonáhle sa na neho pozrela a nenašla v jeho tvári ani náznak hnevu alebo nevôle, vedela, že všetko bude v poriadku.

"Moja drahá Gwendolyn," povedal.

Natiahol k nej ruky, aby ju pevne objal. Ona ho objala tiež, načo sa nechala odviesť k dvom obrovským kreslám, ktoré stáli v rohu, hneď vedľa horiaceho krbu. Niekoľko obrovských vlkodavov, z ktorých väčšinu poznala už od detstva, im muselo uvoľniť cestu, keď spoločne prechádzali miestnosťou. Dva z nich ju nasledovali, aby si potom položili nosy na jej lono. Bola rada za ten oheň, pretože dnešný deň bol, na to, že už bol začiatok leta, neobyčajne chladný.

Jej otec sa naklonil a nejakú chvíľu len pozoroval plamene, ktoré plápolali v krbe.

"Vieš, prečo som ťa nechal zavolať?" Spýtal sa jej.

Preskúmala pohľadom jeho tvár, ale ani potom si nebola istá, čo odpovedať.

"Neviem, otče."

Prekvapene sa na ňu pozrel.

"Naš rozhovor pred niekoľkými dňami. S tvojimi súrodencami. O následníctve. To je to, čo s tebou chcem prebrať."

Gwenine srdce zaplesalo úľavou. Toto vôbec nebolo o Thorovi. Bolo to o politike. Hlúpej politike, o ktorú snáď už ani nemohla mať menší záujem. Uľahčene si vydýchla.

"Zdá sa, že sa ti uľavilo," povedal. "O čom si si myslela, že budeme hovoriť?"

Jej otec bol veľmi všímavý, vždy to tak bolo. Bol jedným z mála ľudí, ktorí v nej stále ešte dokázali čítať ako v otvorenej knihe. Musela si pred ním dávať pozor.

"O ničom, otče," povedala rýchlo.

Znova sa usmial.

"Potom mi teda povedz. Čo si myslíš o mojom rozhodnutí?" Spýtal sa.

"Rozhodnutie?" Spýtala sa.

"O mojom nástupcovi! Na tróne!"

"Myslíš mňa?" Povedala.

"Koho iného?" Rozosmial sa.

Gwendolyn očervenela.

"Otče, som tvojím výberom ešte stále prekvapená. Nie som prvorodená. A navyše som žena. Neviem o politike vôbec nič. A nezaujímam sa ani o ňu, ani o to, ako sa má vládnuť kráľovstvu. Nemám žiadne politické ambície. Nerozumiem prečo si si vybral práve mňa."

"Presne kvôli týmto dôvodom, "povedal so smrteľne vážnym výrazom v tvári. "Vybral som ťa, pretože nemáš žiadne ambície zasadnúť na trón. Nechceš vládnuť. A nevieš nič o politike."

Zhlboka sa nadýchol.

"Ale poznáš povahu ľudí. Si veľmi všímavá. To si zdedila po mne. Máš matkin dôvtip a moju schopnosť prehliadnúť ľudí. Dokážeš ich prekuknúť skrz naskrz, a na základe toho správne rozhodnúť. A to je presne to, čo kráľ potrebuje. Poznať povahu ostatných. Nič ďalšieho k úspešnému kraľovaniu netreba. Všetko ďalšie už je len o tom, ako byť rafinovaný. Poznať dobre, kto sú tvoji ľudia. Rozumieť im. Veriť svojim inštinktom. Byť pre nich dobrou veliteľkou. To je všetko."

"Myslím, že riadenie celého kráľovstva určite obnáša viac než len toto," povedala.

"Vlastne ani nie, " odpovedal. "Všetko pramení z toho čo som povedal. Tvoje rozhodnutia z toho jednoducho vyplynú."

"Ale otče, ty zabúdaš že, po prvé, ja nemám najmenší túžbu vládnuť, a po druhé, ty sa nechystáš zomrieť. Toto všetko je len hlúpa tradícia, ktorá ťa núti povedať niečie meno na svadbe najstaršieho potomka. Prečo by sme sa tým teraz mali vlastne trápiť? Ja by som o tom najradšej ani nehovorila a ani na to nemyslela. Dúfam, že deň, kedy ťa uvidím na smrteľnej posteli nikdy nepríde, takže toto všetko je zbytočné.

So zachmúreným výrazom v tvári si odkašľal.

"Hovoril som s Argonom a ten mi predpovedal veľmi temnú budúcnosť. Aj ja sám som jeho víziu dokázal pocítiť. Musím byť pripravený, " povedal.

Gwenin žalúdok sa zovrel.

"Argon je blázon. Čarodejník. Polovica z toho, čo povedal, sa nikdy nestala. Nepočúvaj ho. Nemysli na jeho bláznivé znamenia. Si v poriadku. A budeš žiť navždy."

Lenže on pomaly pokrútil hlavou a Gwen mohla vidieť smútok v jeho tvári. Úzkosť ju zovrela ešte silnejšie.

"Gwendolyn, dcéra moja, milujem ťa. Potrebujem, aby si bola pripravená. Chcem aby si sa stala budúcou vládkyňou Prsteňa. To, čo hovorím, myslím úplne vážne. Nežiadam ťa o to. Ja ti to prikazujem."

Pozrel sa na ňu pohľadom tak vážnym, že ju to vystrašilo. Nikdy predtým takto otcovu tvár nevidela.

Prstami pravej ruky si utrela slzu, ktorá jej stiekla po tvári.

"Je mi ľúto, že som ťa rozrušil," povedal.

"Tak už o tom prestaň," povedala plačlivo. "Nechcem, aby si zomrel."

"Je mi ľúto, ale to nemôžem. Potrebujem poznať tvoju odpoveď."

"Otče, nechcem ťa uraziť."

"Potom povedz áno."

"Ale ako by som to mohla zvládnuť?" Bránila sa.

"Nie je to tak ťažké, ako si myslíš." Budeš obklopená radcami. Prvé pravidlo je neveriť ani jedinému z nich. Ver len a len sebe samotnej. To ty určite zvládneš. Tvoj dočasný nedostatok skúseností, tvoja, povedzme naivita, to je presne to, prečo budeš skvelá. Budeš robiť rýdze rozhodnutia. Sľúb mi to, " trval na svojom.

Pozrela sa mu do očí a videla v nich, ako veľmi mu na tom záleží. Chcela tú tému čo najrýchlejšie ukončiť, ak nie kvôli sebe, tak aspoň preto, aby zahnala jeho myšlienky na smrť.

"Dobre, sľubujem," povedala rýchlo. "Cítiš sa lepšie?"

Oprel sa do kresla a viditeľne sa mu uľavilo.

"Áno," povedal. "Ďakujem ti."

"Dobre, môžeme teraz hovoriť o iných veciach? O veciach, ktoré sa v skutočnosti môžu stať?" Spýtala sa.

Jej otec sa zaklonil a vybuchol smiechom. Zdalo sa, že kameň, ktorý mu ešte pred chvíľou ležal na srdci, musel vážiť snáď tonu.

"Presne pre toto ťa tak milujem," povedal. "Zakaždým veselá. Zakaždým schopná ma rozosmiať."

Pátravo sa na ňu zadíval, až mala pocit, že niečo hľadá.

"Vlastne sama vyzeráš veľmi šťastne, " povedal. "Je v tom zapletený nejaký chlapec?"

Gwen očervenela. Vstala z kresla a prešla k oknu, aby nevidel jej tvár.

"Ospravedlňujem sa, otče, ale to je moja súkromná vec."

"Nie je zas tak úplne súkromná, vzhľadom k tomu, že budeš sedieť na mojom tróne," povedal. "Ale nebudem sliediť. Avšak tvoja matka si ťa tiež praje vidieť, a povedal by som, že ona nebude v tejto veci tak zhovievavá. Ja to nechám byť. Ale na ňu sa radšej dobre priprav."

Gwen pocítila úzkosť. Otočila sa a pozerala sa von z okna. V tom okamihu toto miesto nenávidela. Priala si byť kdekoľvek inde, len nie tu. Pokojne v nejakej malej zapadnutej dedinke, na malej zaprášené farme, žiť jednoduchý život s Thorom. Preč od všetkého tu, od všetkých tých machinácií a síl, ktoré sa ju v jednom kuse snažili ovládať.

Na ramene ucítila jemný dotyk ruky, otočila hlavu a uvidela, že otec stojí vedľa nej a usmieva sa.

"Tvoja matka vie byť prísna. Ale akokoľvek rozhodne, buď si istá, že ja budem na tvojej strane. Vo veciach lásky si každý musí vybrať slobodne sám pre seba."

Gwen sa otočila a objala otca. V tej chvíli ho milovala viac než kohokoľvek iného na svete. Snažila sa vytlačiť z mysle spomienku na toho hada a modlila sa zo všetkých síl, aby to znamenie nebolo nijako spojené s jej otcom.

Gwen kľučkovala chodbami a schodiskami hradu, okolo vitrážových okien a stien, ktoré zdobili gobelíny, smerom ku komnatám matky. Neznášala, keď si ju matka k sebe povolávala, rovnako ako nezniesla pomyslenie, že sa ju snaží kontrolovať. V mnohých ohľadoch to bola matka, kto v skutočnosti v kráľovstve vládol. V mnohých smeroch bola silnejšia ako otec, dokázala trvať na svojom a máločo ju donútilo plne ustúpiť. Kráľovstvo samé o tom samozrejme nemalo najmenšie tušenie. Všetko vždy vyzeralo ako rozhodnutie múdreho kráľa.

Keď sa MacGil ale vrátil do súkromných komnát a zavreli sa za ním dvere, bola to jej matka, na koho sa okamžite obrátil na názor, či priamo pre radu. Ona bola z nich dvoch tou múdrejšou. A tiež tou chladnejšou, vypočítavejšou, tvrdšou a nebojácnejšou. Ona bola skalou a vládla svojej rodine železnou päsťou. Ak sa ona pre niečo rozhodla, a obzvlášť ak verila, že je to pre dobro rodiny, veľmi dobre dokázala zabezpečiť, že sa to naozaj stalo.

A teraz sa tá železná vôľa jej matky mala otočiť proti Gwen. Už po ceste sa pripravovala, že dôjde ku konfliktu. Cítila, že to stretnutie má čo do činenia s jej súkromným životom, a že ju s Thorom niekto predsa len asi videl. Ale bola rozhodnutá sa nepodvoliť, za žiadnu cenu. Ak to bude znamenať, že bude musieť toto miesto opustiť, tak to urobí. Jej matka ju pokojne môže nechať uvrhnúť do žalára, ale ani to s ňou nepohne.

Keď Gwen dorazila k matkiným komnatám, dvaja sluhovia pred ňou otvorili veľké dubové dvere a potom, čo vstúpila dnu, ich opäť zavreli.

Komnata jej matky bola oveľa menšia ako tá otcova. Bola viac osobná, na zemi ležali vysoké koberce a pred krbom stál stolík s čajovým servisom a doskovou hrou, pri ktorom boli postavené dve pastelovo žlté zamatové stoličky. Jej matka, hoci ju očakávala, sedela na jednej z tých stoličiek chrbtom ku Gwen. Dívala sa do ohňa, usrkávala čaj a tiahla jednou z figúrok na doskovej hre. Za ňou stáli dve jej dvorné dámy, jedna jej upravovala účes a druhá uťahovala šnurovačku na jej šatách.

"Poď ďalej, dieťa," ozval sa matkin prísny hlas.

Gwen nenávidela, keď jej matka prijímala urodzené návštevy za prítomnosti svojich služobných. Priala si, aby ich poslala preč, tak ako to urobil jej otec, než spolu začali hovoriť. Bolo to minimum, čo mohla urobiť, aby si mohli v súkromí porozprávať. Lenže jej matka to nikdy nerobila. Gwen predpokladala, že to malo jasný účel - držať ju v šachu tým, že sú v miestnosti ešte ďalšie uši a zároveň tým posilniť vlastné sebavedomie.

Gwen nemala inú možnosť, ako prejsť miestnosť a sadnúť si na stoličku, ktorá stála priamo proti matke a príliš blízko k ohnisku. Ďalšia z matkiných fínt. Jej spoločnosť je vďaka tomu neustále rozptylovaná prílišnou horúčavou.

Kráľovná sa na ňu ani nepozrela. Namiesto toho radšej študovala hru a potom ťahala jednou figúrou naprieč prepracovaným bludiskom.

"Si na ťahu," povedala matka.

Gwen sa pozrela na stôl a udivila sa, že matka stále ešte drží túto hru otvorenú. Spomínala si, že mala hnedé figúry, ale už v tejto hre s matkou nepokračovali po niekoľko týždňov. Jej matka bola v tejto hre expert, ale Gwen bola ešte lepšia. Matka neznášala prehry a iste strávila nad hrou veľa času premýšľaním, ako urobiť čo najperfektnejší ťah. Teraz, keď Gwen konečne prišla, tak ju donúti hrať ďalej.

Gwen, na rozdiel od matky nepotrebovala rozostavenie hry nijako študovať. Stačilo jej sa len letmo pozrieť a perfektný ťah jej okamžite uviazol v oku. Natiahla sa a posunula jednu z hnedých figúrok cez celé pole na druhú stranu. Jej matka sa tým ocitla v nebezpečenstve zabitia v priebehu budúceho ťahu.

Matka sa pozerala na novú situáciu bez akéhokoľvek výrazu v tvári. Teda až na mierne zdvihnuté obočie, čo ako Gwen dobre vedela, značilo zdesenie. Gwen bola múdrejšia a jej matka to nikdy nedokázala prijať.

Kráľovná si odkašľala a naďalej študovala rozostavenie figúr. Na dcéru sa od začiatku ani raz nepozrela.

"Viem o všetkých tvojich eskapádach s tým poddaným chalanom," povedala výsmešne. "Nepočúvaš ma." Teraz prvýkrát matka žmurkla a pozrela sa priamo na Gwen. "Prečo?"

Gwen sa zhlboka nadýchla, aby trošku uvoľnila úzkosť, ktorá sa jej okamžite zmocnila a pokúsila sa sformulovať čo možno najlepšiu odpoveď. Nepoddá sa. Tentoraz nie.

"Moje súkromie ťa nemusí zaujímať," odpovedala.

"Naozaj? Tvoje súkromie ma musí zaujímať. Tvoje súkromie ovplyvní budúci osud trónu. Osud celého nášho rodu a celého Prsteňa. Tvoje súkromie je teraz už politickou záležitosťou a fakt, že by si na to najradšej nemyslela, tú nejhraje ani tú nenepatrnejšiu rolu. Nie si poddaná. Nič z tvojho sveta nie je tvojou súkromnou záležitosťou. A všetko z toho ma musí zaujímať."

Matkin hlas bol chladný ako oceľ a Gwen už teraz neznášala celú túto návštevu. Nemohla urobiť nič viac, než ticho sedieť a čakať, až matka skončí. Cítila sa ako v pasci.

Konečne si matka odkašľala.

"Pretože ma odmietaš počúvať, som nútená urobiť určité rozhodnutia namiesto teba. Toho chlapca už nikdy znova neuvidíš. Ak áno, nechám ho odviesť od Légie, preč z Kráľovho Dvora a späť do jeho rodnej dediny. Tam ho nechám zavrieť do klady, rovnako ako celú jeho rodinu. Bude odtiaľto hanebne vyhnaný. A ty už o ňom nikdy nebudeš počuť."

Nato sa na ňu matka pozrela. Jej spodná pera sa triasla od zlosti.

"Rozumieš, čo ti hovorím?"

Gwen sa ostro nadýchla, keď si uvedomila, že jej matka je skutočne schopná zájsť tak ďaleko. Nenávidela ju viac, než by bola schopná vypovedať. Tiež si všimla nervóznych pohľadov zaskočených dvorných dám. Bolo to ponižujúce.

Predtým než mohla odpovedať, jej matka pokračovala.

"Navyše, aby som predišla tvojim ďalším ľahkomyseľnostiam, podnikla som kroky na zabezpečenie vhodného sobáša. Prvého dňa budúceho mesiaca budeš vydatá za Altona. Od zajtra sa môžeš začať pripravovať na svadbu. Priprav sa na život vydatej ženy. To je všetko, " povedala jej matka a gestom naznačila, že môže odísť. Potom sa znova zadívala na plochu hry. Celé to predniesla nevzrušeným tónom, akoby hovorila o tých najbežnejších záležitostiach.

Gwen kypela zlosťou. Najviac zo všetkého sa jej teraz chcelo revať.

"Ako môžeš toto povedať," odpovedala Gwen nahnevane. "Myslíš si, že som nejaká bábka na šnúrke, s ktorou sa môžeš hrať? Myslíš si, že si vezmem kohokoľvek, koho mi predhodíš?"

"Nemyslím si, " odpovedala jej matka. "Ja to viem. Si moja dcéra a musíš ma počúvať. A vezmeš si presne toho, koho ti poviem, že si vziať máš."

"To teda nevezmem, " zakričala Gwen. "A ty ma neprinútiš! Aj otec povedal, že ma nemôžeš nútiť!"

"Dohovoriť sobáš pre svoje deti je ešte stále jedným z práv, ktoré rodičia v tomto kráľovstve majú. Kráľovskych potomkov z toho práva nič nevyníma. Tvoj otec zaujal svoje stanovisko, ale vieš rovnako dobre ako ja, že nakoniec vyhovie mojej požiadavke. Mám svoje spôsoby."

Matka sa na ňu zamračila.

"Uvidíš, že sa nakoniec podriadiš a urobíš, čo ti hovorím. Tvoja svadba sa uskutoční. Nič tomu nemôže zabrániť. Priprav sa na to."

"Ja to neurobím, " odpovedala Gwen. "Nikdy. A ak o tom so mnou budeš hovoriť ešte raz, tak ja už s tebou neprehovorím nikdy."

Matka jej venovala studený, škaredý úsmev.

"Je mi jedno, či so mnou budeš alebo nebudeš hovoriť. Som tvoja matka, nie tvoja kamarátka. A tiež som tvoja kráľovná. Toto pokojne môže byť náš posledný rozhovor. Na tom nijako nezáleží. Nakoniec rovnako urobíš to, čo ti hovorím, že urobiť máš. A ja budem z diaľky sledovať, ako žiješ život, ktorý som pre teba naplánovala."

Potom sa matka vrátila naspäť k hre.

"Môžeš odísť, " povedal a mávla ledabolo rúk, akoby Gwen bola len ďalšia z jej slúžok.

Gwen sa tak nahnevala, že už sa dlhšie nedokázala ovládať. Vstala, spravila tri kroky smerom k matke a potom oboma rukami prevrhla stolík s hrou. Slonovinové figúrky sa rozleteli všade po podlahe a tiež drahý stôl, vyrobený z rovnakého materiálu, sa rozbil na kusy.

Jej matka v šoku vyskočila zo stoličky.

"Nenávidím ťa," zasyčala Gwen.

Na to sa s tvárou červenou od hnevu otočila a ráznymi krokmi mierila von z miestnosti, okázalo pritom prehliadajúc zdesené pohľady dvorných dám a rozhodnutá, že už nikdy znova nechce svoju matku vidieť.

KAPITOLA DVADSIATA ŠIESTA

Thor sa niekoľko hodín prechádzal po neustále sa vetviacich chodníkoch lesa a premýšľal o svojom stretnutí s Gwen. Nemohol ju dostať z hlavy. Čas, ktorý strávili spolu, bol čarovný, zďaleka prekonal všetky jeho očakávania a dokonale vymazal všetky pochybnosti o tom, či sú jej city k nemu skutočné alebo nie. Bol to perfektný deň, až na to, čo sa stalo na jeho konci.

Ten vzácny biely had a zlé znamenie, ktoré prinášal. Mali šťastie, že ich neuhryzol. Thor sa pozrel na Krohna, ktorý šťastne poskakoval vedľa neho a hovoril si, čo by sa bolo asi bývalo stalo, keby tam v tú chvíľu nebol a toho hada nezabil. Boli by teraz obaja mŕtvi? Bol Krohnovi neskutočne vďačný a vedel, že pre neho bude dobrým druhom po celý život.

Ale ono znamenie ho stále trápilo. Ten had bol neskutočne vzácny a v tejto časti kráľovstva dokonca ani bežne nežil. Bol z ďalekého juhu, kde sa rozkladali močiare. Ako sa mohol dostať až tak ďaleko mimo svoje prostredie? A prečo sa k nim priblížil akurát v takom momente? Bolo to všetko veľmi záhadné a Thor si bol úplne istý, že v tom bolo nejaké vyššie znamenie. Rovnako ako Gwen, aj on cítil, že to znamenie bolo zlé, zvestovateľ smrti. Lenže čiej?

Thor sa snažil tie myšlienky vypudiť z hlavy preč a jednoducho na všetko zabudnúť, ale vôbec sa mu to nedarilo. Úplne ho to pohltilo. Vedel, že by sa mal čoskoro vrátiť do kasární, ale nebol schopný sa tam vydať. Navyše mali všetci deň voľna, a tak namiesto toho blúdil dlhé hodiny v kruhoch po lesných cestách a snažil sa vyčistiť si hlavu. Bol si istý, že hadove posolstvo sa týkalo jeho, že znamenalo, že musí niečo urobiť.

Ešte horšie však bolo, že jeho rozlúčka s Gwen bolo taká náhla. Keď došli na okraj lesa, rozdelili sa tak rýchlo, že si takmer nepovedali ani slovo. Zdalo sa, že je rozrušená. Predpokladal, že to bolo kvôli tomu hadovi, ale nebol si tým úplne istý. O ich ďalšom stretnutí nepadlo ani slovo. Nemohlo sa stať, že na neho nebodaj zmenila názor? Neurobil niečo zle?

Tá myšlienka rozťala Thora vo dvoje. Ďalej blúdil lesom a nevedel, čo si s tým všetkým počať. Potreboval by si s niekým porozprávať, aby mu pomohol týmto veciam porozumieť. S niekým, kto dokázal vykladať znamenia a proroctvá.

Thor sa zrazu zastavil uprostred začatého kroku. No iste. Argon. Ten by na toto bol perfektný. Ten by dokázal toto všetko vysvetliť úplne ľahko.

Thor sa rozhliadol. Stál na severnom konci hrebeňa, odkiaľ mal široký výhľad na mesto pod sebou. Neďaleko od neho bola križovatka. Vedel, že Argon žije sám v kamennej chatrči na severnom okraji Planiny balvanov. Vedel, že ak sa na križovatke vydá doľava, na druhú stranu od mesta, povedie ho cesta práve týmto smerom. Rozhodol sa vyraziť.

Bude to dlhá cesta a navyše bola veľmi dobrá šanca, že tam Argon jednoducho v ten okamih nebude. Ale musel sa o to pokúsiť. Nedopraje si oddych, kým nedostane svoje odpovede.

Thorov krok dostal nový impulz. Dvojnásobnou rýchlosťou sa vydal smerom k pláňam. Z poludnia sa stalo popoludnie a on stále ešte išiel a išiel. Bol krásny letný deň a svetlo sĺnk nádherne osvetľovalo zelené lúky všade okolo neho. Krohn poskakoval neúnavne obďaleč a každú chvíľu sa niekde zastavoval a tú ulovil myš, tú veveričku, ktoré potom triumfálne priniesol v papuli ukázať.

Chodník sa onedlho stál nebezpečnejší a veternejší, keď lúky pomaly začali ustupovať pustej krajine plnej skál a veľkých balvanov. Nakoniec sa aj cesta samotná začala strácať v kameňoch. Tu hore bolo chladnejšie a vietor ešte zosilnel, pretože ďalej už nerástli ani stromy, ktoré by pred ním pocestného chránili. Krajina nadobudla čisto skalnatého rázu. Pôsobilo to až desivo. Kam až oko dohliadlo nebolo nič než kamene, prach a veľké balvany. Thor mal pocit ako by cestoval v nejakom inom svete, a ten svet predtým postihla nejaká katastrofa. Po chvíli cesta zmizla úplne a Thor musel pokračovať po kameňoch a sutine.

Krohn vedľa neho začal kňučať. Vo vzduchu viselo niečo podivného. Thor to mohol cítiť rovnako ako on. Nedalo sa povedať, že by to bolo zlé, ale bolo to každopádne iné. To miesto v sebe ukrývalo silnú duchovnú energiu.

Thor si pomaly začal hovoriť, že sa musel vydať zlým smerom, keď tu zrazu na obzore na vrcholku kopca zbadal malú kamennú chatrč. Mala perfektný kruhový tvar, bola postavená z tmavého kameňa a sedela pomerne nízko pri zemi. Neboli tam žiadne okná, iba jediné oblúkovité dvere, ktoré ale nemali klopadlo a dokonca ani kľučku. Mohol Argon skutočne žiť v takejto pustatine? Nebude sa hnevať, že Thor prišiel bez pozvania?

Thor začínal mať o svojej výprave trochu pochybnosti, ale prinútil sa pokračovať. Keď dorazil k dverám, jasne cítil, že okolitým vzduchom prúdi silná energia, v ktorej sa mu začínalo ťažko dýchať. Jeho srdce začalo divoko búšiť, keď pristúpil k dverám a chcel na ne zabušit päsťou.

Než sa ich ale stačil čo i len dotknúť, dvere sa zrazu samé od seba so zaškrípaním otvorili. Vnútri bola úplná tma a Thor si nebol istý, či ich jednoducho iba náhodou neotvoril poryv vetra. Nebolo možné nijako spoznať, či je niekto vo vnútri alebo nie.

Thor sa natiahol, jemne dvere otvoril a strčil hlavu dovnútra.

"Haló?" Zavolal hlasno. "Argon?"

Krohn vedľa neho začal opäť kňučať. Thorovi už teraz bolo jasné, že to celé bol zlý nápad a že Argon rovnako nie je doma. Napriek tomu sa ale odvážil rozhliadnuť sa vo vnútri. Urobil dva kroky vpred a akonáhle to urobil, dvere sa za ním s hrmotom zabuchli.

Thor sa vyľakane otočil a tam, pri vzdialenejšej stene, naproti nemu, stál Argon.

"Ospravedlňujem sa, že som ťa vyrušil," povedal Thor, ktorý mal srdce až v krku.

"Prišiel si bez pozvania," povedal Argon.

"Prepáč mi to," povedal Thor. "Nemal som v úmysle ťa vyrušovať."

Thorovej oči sa medzitým trochu prispôsobili tme, takže sa teraz mohol rozhliadnuť okolo seba. Okolo kruhovej steny v miestnosti boli rozostavané malé sviečky. Miestnosť bola osvetľovaná len jediným stĺpcom svetla, ktorý prichádzal z kruhového otvoru uprostred strechy. Celé to miesto pôsobilo ohromujúcim, drsným a neskutočným dojmom zároveň.

"Málokto tu kedy bol," odpovedal Argon. "Samozrejme, ani ty by si tu nebol, keby som ti to nepovolil. Tie dvere sa otvoria len tomu, komu sa otvoriť majú. Komukoľvek inému sa nepodarí dostať dovnútra, ani keby použil všetku silu sveta."

Thor sa cítil trochu lepšie, ale stále mu ešte lámalo hlavou, ako mohol Argon vedieť, že príde. Všetko spojené s týmto mužom bolo vždy zahalené rúškom tajomstva.

"Zažil som stretnutie, ktorému veľmi nerozumiem," povedal Thor v snahe ísť k veci, všetko to vyklopiť a nechať Argona, aby mu povedal svoj názor. "Bol tam had. Belozád. Nechýbalo veľa a bol by nás napadol. Zachránil nás môj leopard, Krohn."

"Nás?" Spýtal sa Argon.

Thor očervenel, pretože si až teraz uvedomil, že povedal viac ako chcel. Nevedel čo na to má povedať.

"Nebol som tam sám," povedal nakoniec.

"A s kým si tam bol?"

Thor sa zahryzol do jazyka a premýšľal čo ďalej. Koniec koncov, tento muž bol blízky s Gweniným otcom a pravdepodobne by mu to povedal.

"Nechápem, akú to má spojitosť s tým hadom."

"Má to zásadnú spojitosť. Nenapadlo ťa premýšľať, s kým sa ten had chcel vysporiadať?"

Thor bol zaskočený. "Nechápem, " povedal po chvíli.

"Nie každé znamenie, ktoré vidíš, je mienené tebe. Niektoré patrí aj ostatným."

Thor si prezeral v matnom svetle Argonovu tvár a snažil sa porozumieť. Čakalo Gwen niečo zlé? A ak áno, môže niečo urobil, aby tomu zabránil?

"Dokážeš zmeniť osud?" Spýtal sa Thor.

Argon sa otočil a pomaly prechádzal miestnosťou.

"Ah áno, to je otázka, ktorú sme si kládli po celé dlhé stáročia," odpovedal Argón . "Môže byť osud zmenený? Na jednej strane je všetko predurčené osudom. Na strane druhej máme slobodnú vôľu. Aj naše činy určujú náš osud. Zdá sa nemožné, aby tieto dve entity - osud a slobodná vôľa - žili vedľa seba. Ale rovnako je tomu tak. Ide o to, kde sa to zamieša - keď osud stretáva slobodnú vôľu - vtedy prichádza do hry ľudské konanie. Osud nemôže byť zakaždým zlomený, ale občas sa podarí ho ohnúť, alebo úplne zmeniť nejakou veľkou obeťou, či nesmiernym vypätím slobodnej vôle. Väčšinou je ale osud pevne daný. Väčšinou sme len figúrky, ktoré ho jednoducho napĺňajú. Myslíme si, že sa na jeho utváraní podieľame, ale obyčajne to tak nie je. Väčšinou sme skôr pozorovatelia, ako skutoční tvorcovia."

"Prečo sa teda svet vôbec obťažuje nám dávať nejaká znamenia, keď tu rovnako nie je nič, čo by sme boli schopní zmeniť?" Spýtal sa Thor.

Argon sa otočil a usmial.

"Myslí ti to, chlapče, to ti musím nechať. Väčšinou vidíme znamenie, aby sme sa mohli pripraviť na to, čo príde. Je nám poodhalený náš osud, aby sme dostali nejaký čas urobiť čo treba. Občas, to sa ale stáva veľmi zriedka, môžeme vidieť znamenie, ktoré nám dovoľuje zakročiť a sami určiť, aký bude jeho výsledok. Ale to je naozaj veľmi vzácne."

"Je pravda, že Belozád zvestuje smrť?"

Argon si ho skúmavo prezrel.

"To je, " povedal potom. "Bez najmenších pochybností."

Thorove srdce sa rozbúšilo. Jeho obavy sa potvrdili. Zároveň bol tiež prekvapený priamosťou Argonovej odpovede.

"S jedným som sa dnes stretol," povedal Thor. "Ale neviem, kto je ten, kto má zomrieť. Alebo či je tu niečo, čo môžem urobiť, aby som tomu zabránil. Rád by som to pustil z hlavy, ale nedokážem to. Ten obraz hada sa mi neustále vracia. Prečo?"

Argon sa na neho veľmi dlho pozeral a potom si vzdychol.

"Pretože nech už ten, kto zomrie, bude ktokoľvek, teba to veľmi silno poznamená. Ovplyvní to tvoj osud."

Thor bol čím ďalej rozrušenější. Zdalo sa, že každá odpoveď vyvoláva len ďalšie a ďalšie otázky.

"Ale to nie je fér," povedal Thor. "Potrebujem vedieť, kto je ten, kto má zomrieť. Musím ho predsa varovať!"

Argon pomaly pokrútil hlavou

"Toto ti nemusí byť odhalené, " odpovedal. "A aj keby si to vedel, stále by si s tým možno nedokázal nič urobiť. Smrť si svoju obeť nájde a neobzerá sa, či bola varovaná alebo nie."

"Prečo mi to teda ale bolo vyjavené?" Spýtal sa Thor zmučene. "A prečo to nemôžem dostať z hlavy?"

Argon pristúpil bližšie a zastavil sa len pár centimetrov od Thorovej tváre. Jeho oči žiarili v tom tmavom mieste s takou intenzitou, že to Thora až desilo. Bolo to ako pozerať sa do slnka. Argon zdvihol ruku a položil ju Thorovi na rameno. Jeho dotyk bol úplne ľadový. Thorovým telom prebehla mrazivá vlna.

"Si mladý," povedal Argon pomaly. "Ešte sa musíš veľa naučiť. Teraz si príliš precitlivený. Schopnosť vidieť budúcnosť je úžasný dar. Môže to ale byť aj obrovská kliatba. Väčšina ľudí žije svoj osud a pritom o ňom nemá najmenšie tušenie. Poznať svoj osud a budúcnosť, ktorú ti prináša, je občas veľmi bolestivé. Ty si ešte ani nezačal rozumieť svojim silám. Ale to sa jedného dňa zmení. Jedného dňa. Vtedy, až pochopíš, odkiaľ si prišiel."

"Odkiaľ som prišiel?" Spýtal sa Thor udivene.

"Domov tvojej matky je ďaleko odtiaľto. Za Kaňonom, až na druhej strane Divočiny, stojí hrad, ktorý sa klenie vysoko do neba. Sedí osamotene na skale a aby si sa k nemu dostal, musíš sa uberať po kľukatej kamennej cestičke. Tá cesta je čarovná, pripadáš si na nej, ako by si stúpal do samotného neba. Je to miesto obrovskej sily. A je to tiež miesto tvojho zrodu. Kým sa tam nedostaneš, nikdy tomu plne neporozumieš. Akonáhle tam však budeš, všetky tvoje otázky budú zodpovedané."

Thor žmurkol, a keď znovu otvoril oči, k svojmu obrovskému prekvapeniu zistil, že stojí vonku pred Argonovou chatrčou. Nemal najmenšie tušenie, ako sa tam dostal.

Vietor dul okolo skalného previsu a Thor musel prižmúriť oči, na ktoré okamžite zaútočilo ostré slnečné svetlo. Vedľa neho zamňaukal Krohn.

Thor znovu prikročil k Argonovým dverám a celou silou na ne zabúchal. Zvnútra sa však neozvalo nič než ticho.

"Argon!" Kričal Thor.

Jediný, kto mu však odpovedal, bol vietor.

Pokúsil sa do dverí oprieť ramenom, ale ani sa nepohli.

Thor čakal dlhú dobu, či sa dvere predsa len neotvoria - vlastne ani nevedel, ako dlho to bolo - kým sa nezačalo zvečerievať a on si uvedomil, že jeho čas na tomto mieste je skutočne vyčerpaný.

Otočil sa a v zamyslení sa vydal na spiatočnú cestu dole z kamenistého svahu. Cítil sa ešte zmätenejší než predtým, a zároveň si bol istejší, že smrť je nablízku, a že s tým pravdepodobne nedokáže nič urobiť.