Miestnosť sa znova naplnila jasotom a Thor, bez ohľadu na to, že sa rukami, nohami bránil a vzpieral, bol tuctom mužov spolovice dotlačený, spolovice odnesený naprieč davom a hore po schodoch. Keď tak nedobrovoľne putoval, všetky jeho myšlienky patrili Gwen. Tomu ako veľmi na ňu myslel, a to, že so žiadnou inou byť nechce.

Želal si otočiť sa a utiecť. Ale nebolo kam utiecť. Tucet najväčších mužov ho strkalo vpred, neponúkli mu žiadny iný smer než ten, ktorým ho sami viedli. Než si všetko poriadne uvedomil, už stál na schodoch oproti jednej zo žien, ktorá bola vyššia ako on, mala na sebe príliš veľa parfumu a smiala sa na neho. To, čo činilo všetko ešte horším bol fakt, že Thor bol opitý. Miestnosť sa bez prestania točila dookola a Thor mal pocit, že v niektorom z ďalších okamihov nutne musí spadnúť na zem.

Žena sa k nemu natiahla, chytila ho za košeľu a viedla si ho priamo do jednej z izieb. Keď boli vo vnútri, hlasno zabuchla dvere. Thor bol rozhodnutý nič si s ňou nezačať. V mysli si držal predstavu Gwen a zo všetkých síl sa snažil ju udržať pred všetkým ostatným. Takto si svoju prvú skúsenosť v žiadnom prípade nepredstavoval.

Lenže jeho myseľ si robila, čo sa jej chcelo. Bol tak opitý, že sotva videl čo sa okolo neho deje a posledná vec, ktorú si neskôr pamätal, ešte predtým než nastala tma, bolo, že ho tá žena viedla cez miestnosť k posteli a on dúfal, že to stihne skôr, ako sa zrúti rovno na zem.

KAPITOLA DVADSIATA TRETIA

MacGil si pretrel oči, prebudený neoblomným klopaním na dvere jeho spálne, a okamžite si prial, aby sa býval nezobudil. Jeho hlava sa točila. Zahmlené slnko svietilo do miestnosti otvoreným hradným oknom a on si uvedomil, že má cez tvár pretiahnutú prikrývku z ovčej vlny. Snažil sa spomenúť si čo sa stalo. Bol doma vo svojom hrade. Skúšal si vybaviť predošlú noc. Pamätal si celý lov. Potom tiež krčmu v lesoch. Bolo tam veľa pitia. Nejako sa potom ale predsa musel dostať sem.

Pozrel sa bokom a zbadal svoju manželku, kráľovnú, ktorá ležala vedľa neho pod pokrývkami a tiež sa pomaly prebúdzala.

Klopanie na dvere sa ozvalo znova. Hnusný zvuk kovového klopadla.

"Kto to môže byť?" Spýtala sa kráľovná podráždene.

MacGil premýšľal o tom istom. Jasne si spomínal, že povedal svojim sluhom, aby ho nebudili a obzvlášť nie potom, čo bol na hone. Toto si niekto sakramentsky odskáče.

Najskôr to bol správca s ďalšou z jeho nekonečných otázok, kvôli nepodstatným drobným výdavkom.

"Prestaň s tým úbohým klopaním!" Zareval konečne MacGil a posadil sa na okraj postele s lakťami opretými o kolená a hlavou uloženú v dlaniach. Prstami si prečesával neumyté vlasy, fúzy a potom tvár, v snahe konečne sa definitívne zobudiť. Hon - a pivo - mu zobrali hŕbu síl. Už nevydržal toľko, čo predtým. Roky si začínali vyberať svoju daň a MacGil sa teraz cítil hrozne. V tom momente si hovoril, že už nikdy nebude piť.

S heroickým úsilím sa postavil na nohy a oblečený iba v nočnej košeli rýchlo prešiel miestnosťou k ťažkým dverám, hrubo uchopil železnú kľučku a otvoril ich dokorán.

Vo dverách stál najväčší z jeho generálov, Brom, spoločne s dvoma poručíkmi, ktorí obaja úctivo sklonili hlavy. Generál sa ale pozeral priamo na MacGila a v tvári sa mu zračil pochmúrny výraz. MacGil neznášal, keď sa takto tváril. Zakaždým to znamenalo, že nesie temné správy. Práve kvôli týmto chvíľam nenávidel fakt, že musí byť kráľom. Včerajší deň, ktorý si tak náramne užil - skvelý lov - mu pripomenul dni, kedy bol mladý a nemusel sa o nič starať. Obzvlášť ho netrápilo, keď prehýril noc v krčme a musel potom dlho vyspávať. Terajší hrubé vytrhnutiu zo spánku mu celú tú ilúziu o bezstarostnosti zase vzalo.

"Môj pane, je mi ľúto, že ťa budím," povedal Brom.

"To by ti teda malo byť ľúto," zavrčal MacGil. "Dúfam, že to, čo nesieš, je dôležité."

"Je, môj pane," povedal.

Kráľ MacGil mu videl na očiach, že sa jedná o niečo vážneho. Pozrel sa cez rameno späť do miestnosti a zistil, že kráľovná opäť zaspala.

MacGil im naznačil, aby vstúpili dovnútra a potom ich rýchlo previedol obrovskou izbou do ďalších dverí, ktoré viedli do menšej postrannej komnaty. Opatrne za nimi dvere zase zavrel, aby manželku nerušili. Občas, keď sa mu nechcelo schádzať dole do trónnej siene, používal túto komnatu, ktorá nebola širšia ani dlhšia ako dvadsať krokov, a bola vybavená pohodlnými sedadlami a veľkým vitrážovým oknom.

"Môj pane, naši agenti hlási pohyb McCloudského kontingentu smerom na východ k Fabianskému moru. A ďalší agenti z juhu hlásia flotilu lodí Impéria, ktorá mieri na sever. Idú sa dozaista stretnúť s McCloudovcami."

MacGil sa snažil tieto informácie spracovať. Jeho mozog stále ešte plával vo včerajšom pive.

"A?" Zamrmlal netrpezlivo aj otrávene zároveň. Nekonečné machinácie, špekulácie a podozrenia na dvore ho šialene unavovali.

"Ak sa McCloudovci skutočne vydali stretnúť sa s Impériom, môže to mať len jediný dôvod," pokračoval Brom. "Prekročenie Kaňona a dobytie Prsteňa."

MacGil sa pozrel na svojho zaslúžilého generála, muža, ktorý pre neho bojoval po tridsať rokov, a videl v jeho očiach, že to myslí smrteľne vážne. Ďalšia vec, ktorú tam zazrel, bol strach. To ho rozrušilo, pretože Brom nebol muž, u ktorého by kedykoľvek predtým túto emóciu pozoroval.

MacGil sa pomaly narovnal do svojej plnej výšky, ktorá zďaleka nebola zanedbateľná, otočil sa a vykročil smerom k oknu. Vyhliadol von na dvor, ktorý takto skoro ráno ešte znel tichom a prázdnotou, a uvažoval. Po celú dobu dobre vedel, že jedného dňa toto nevyhnutne musí prísť. Iba nečakal, že sa to stane tak skoro.

"To bolo rýchle," povedal. "Je to len pár dní, čo som vydal svoju najstaršiu dcéru za ich princa. A ty teraz hovoríš, že kujú pikle, ako nás zničiť?"

"Je to tak, môj pane, " odpovedal Brom úprimne. "Nevidím žiadny iný spôsob, ako si ich počínanie vysvetliť. Všetko vyzerá, že sa chystajú konať a nie bojovať."

MacGil pomaly pokrútil hlavou.

"Ale to nedáva zmysel. Oni nemôžu pustiť Impérium dovnútra. Prečo by to robili? Aj keby sa im nejako podarilo znížiť silu Štítu a umožniť prekročenie Kaňona, čo by z toho pre nich potom plynulo? Impérium by predsa zaplavilo aj ich. Ani oni by neboli v bezpečí. Toto si iste dobre uvedomujú."

"Možno sa s nimi chcú dohodnúť, " odvetil Brom. "Možno chcú vpustiť Impérium dovnútra, a to na oplátku zaútočí len na nás, takže McCloudovci potom budú môcť kontrolovať celý Prsteň."

MacGil pokrútil hlavou.

"McCloudovci sú na toto príliš chytrí. Nie sú to hlupáci. Dobre vedia, že Impériu sa nedá veriť."

Generál pokrči ramenami.

"Možno túžia po zvrchovanosti v Prsteni tak zúfalo, že sa jednoducho rozhodli skúsiť svoje šance. Obzvlášť teraz, keď majú tvoju dcéru za kráľovnú."

O tomto musel MacGil premýšľať. Lenže jeho hlava pulzovala bolesťou. Nechcel o tom dumať v tejto kondícii. Nie tak skoro ráno.

"Takže čo navrhuješ?" Spýtal sa, v snahe celú konverzáciu rýchlo skončiť.

"Môžeme tomu zabrániť, sir, a zaútočiť na McCloudovcov. Teraz je na to ešte čas."

MacGil na neho zostal zízať.

"Ihneď po svadbe mojej dcéry s ich princom? To teda nie."

"Ak to neurobíme, " oponoval Brom, "tak im necháme voľné obe ruky, aby nám mohli pohodlne vykopať hrob. Zaútočia na nás tak ako tak. Ak nie teraz, tak niekedy nabudúce. A ak sa spoja s Impériom, je po nás."

"Cez Vysočinu sa nedostanú ľahko. Kontrolujeme všetky hrady v priesmykoch. Budú zmasakrovaní. Aj keď v tom bude zapojené aj Impérium."

"Impérium má milióny mužov, " odpovedal Brom. "Masaker je niečo, čo si jednoducho môžu dovoliť."

"Aj keby bol Štít neaktívny," povedal MacGil, "ani potom nebude ľahké dostať sa cez Kaňon s miliónmi vojakov, a potom sa s nimi ešte dostať cez Vysočinu, alebo sa prepraviť v lodiach. Taká ohromná mobilizácia zaberie veľa času a my by sme dopredu o všetkom vedeli."

MacGil premýšľal.

"Nie, nezaútočíme na nich. Ale okamžite podnikneme rázne kroky. Zdvojnásobte posádky hradov na Vysočine. Posilnite naše opevnenie. A zdvojnásobte počet špehov. To bude všetko."

"Áno, môj pane, " povedal Brom, otočil sa a ponáhľal s oboma poručíkmi von z miestnosti.

MacGil sa otočil späť k oknu. Jeho hlava sa bolestivo ozývala. Cítil, že na obzore čaká vojna, a že, rovnako ako zimné búrky, musí nevyhnutne raz prísť. Navyše cítil, že s tým on sám nemôže vôbec nič urobiť. Poobzeral sa okolo po svojom kamennom hrade. Dole pod ním sa rozprestieral jeho dvor, ktorý sa už pomaly začínal plniť prvými dvoranmi. MacGil si hovoril, ako dlho tu tento obraz ešte bude môcť vídať.

Čo by teraz tak dal za ďalšiu rundu piva.

KAPITOLA DVADSIATA ŠTVRTÁ

Thor ucítil špičku topánky, ktorá jemne narazila do jeho rebier a pomaly otvoril oči. Ležal dole tvárou na hromade slamy a prvých niekoľko momentov nemal poňatia, kde to je. Jeho hlava vážila snáď tonu, v hrdle sucho tak, že sotva dokázal prehltnúť a všetko bolo podkreslené neznesiteľnou bolesťou hlavy a očí. Cítil sa, akoby práve zletel z koňa.

Niekto do neho štuchol znova. Thor sa posadil a sledoval divoko sa točiacu miestnosť. Potom sa predklonil a vyvracal sa. A znova. A potom ešte raz.

Všade okolo neho sa rozľahol zborový smiech. Thor sa rozhliadol a uvidel Reecea, O'Connora, Eldena a dvojčatá, ktorí stáli obďaleč a pozerali sa na neho.

"No konečne sa naša Šípková Ruženka prebudila!" Zasmial sa Reece.

"Už sme ani nedúfali, že ešte niekedy vstaneš," povedal O'Connor.

"Si v poriadku?" spýtal sa Elden.

Thor sa znovu posadil, utrel si ústa chrbtom ruky a snažil sa dať si všetko dohromady. Krohn, ktorý ležal len kúsok od neho, zakvičal, vyskočil Thorovi do náručia a zaboril hlavu do jeho košele. Thorovi sa uľavilo, že ho vidí. Bol rád, že ho nestratil. Stále si však ešte nespomínal, čo všetko sa vlastne prihodilo.

"Kde to sme?" Spýtal sa Thor. "Čo sa včera večer stalo?"

Všetci sa rozosmiali.

"Obávam sa, priateľu, že si príliš pil. Na niekoho môže byť to pivo až veľmi silné. To si vážne nič nepamätáš? Krčmu?"

Thor zavrel oči, trel si spánky a snažil si spomenúť. V pamäti ale nebolo nič viac, než pár nesúvislých zábleskov. Pamätal si lov ... ako vchádzajú do krčmy ... ako pije. Tiež si pamätal, ako ho viedli hore po schodoch ... nevestinec. Všetko potom už bola len pustá prázdnota.

Jeho srdce sa rozbúšilo, keď pomyslel na Gwendolyn. Nevykonal s tou babou včera nejakú hlúposť? Nezničil si náhodou všetky šance, ktoré u Gwen mal?

"Čo sa stalo?" Naliehal na Reecea vážnym hlasom a chytil ho za zápästie. "Prosím, povedz mi, že som s tou ženskou nič nemal."

Ostatní opäť vyprskli smiechom, ale Reece sa na svojho kamaráta len uprene díval, pretože si uvedomil, že mu tej odpovedi naozaj záleží.

"Nemaj obavy, priateľu," odpovedal potom . "Neurobil si vôbec nič. Až na to, že si sa povracal a potom si sa zrútil na zem."

Veselie prizerajúcich sa kulminovalo.

"Toľko k tvojmu prvýkrát, " povedal Elden.

Ale Thor cítil obrovskú úľavu. Znamenalo to, že Gwen nezradil.

"To bolo naposledy, čo som ti kúpil babu!" Povedal Conval.

"Dokonalá strata peňazí," doplnil Conveni. "Dokonca nám ani nevrátila drobné!"

Chlapci sa ešte raz zasmiali. Thor sa cítil zahanbene, ale zároveň bol rád, že nič nepokazil. Chytil Reecea za rameno a pritiahol si ho k sebe, aby ostatní nepočuli.

"Tvoja sestra," pošepol mu naliehavo. "Ona o tomto nič nevie, že?"

Reecova tvári sa pomaličky rozšírila do úsmevu. Na Thorovo rameno potom dopadla jeho ruka.

"Tvoje tajomstvo je u mňa v bezpečí, aj keď si nič nevykonal. Ona nič nevie. Vidím, ako veľmi sa o ňu zaujímaš a vážim si toho, " povedal, zatiaľ čo jeho tvár nadobudla na vážnosti. "Teraz naozaj vidím, že ti na nej záleží. Ak by si ten včerajší darček s radosťou prijal, nebol by si švagor, ktorého by som chcel mať. A vlastne, bol som požiadaný, aby som ti doručil správu."

Reece vytiahol malý zrolovaný lístoček a vtlačil ho Thorovi do dlane. Thor sa pozrel na dlaň a spočiatku nerozumel. List niesol kráľovskú pečať. A bol písaný na ružovom papieri. Jeho srdce poskočilo.

"Od mojej sestry," dodal Reece.

"Páni!" Ozvalo sa niekoľko hlasov.

"Niekto dostal milostný list," povedal O'Connor.

"Prečítaj nám to!" Zreval Elden.

Miestnosť sa rozoznela smiechom.

Ale Thor si chcel list prečítať v súkromí, takže sa zobral a vydal sa von z kasární, z dosahu ostatných. Mal pocit, že sa mu hlava snáď otvorí a okolitý svet sa neprestával točiť, ale teraz už sa o to nestaral. Opatrne rozlomil pečať a trasúcimi sa rukami rozbalil list.

"Stretneme sa na poludnie na Lesnom hrebeni. Nesmieš prísť neskoro. A snaž sa nevzbudiť pozornosť."

Thor si zastrčil lístok do vrecka.

"Čo sa tam píše, milovník?" Zavolal z okna Conveni.

Thor sa však ponáhľal k Reeceovi, pretože vedel, že v tomto môže veriť len jemu.

"Légia dnes nemá naplánované žiadne cvičenia, že? "spýtal sa Thor.

Reece potriasol hlavou. "Jasné, že nie. Je sviatok."

"Kde je Lesný hrebeň?" Spýtal sa Thor.

Reece sa usmial. "Aha, Gwenine obľúbené miesto," povedal. "Vydaj sa po východnej ceste von z Dvora a drž sa vpravo. Povedie ťa to hore na kopec a hneď potom už budeš na mieste, ktoré hľadáš."

Thor sa pozrel na Reece."Prosím, nechcem, aby to ktokoľvek vedel."

Reece sa usmial. "Myslím, že jej ide o to isté, pretože ak na to moja matka príde, tak vás zabije oboch. Moju sestru by zavrela v jej komnate a teba by poslala do exilu na najjužnejší cíp kráľovstva."

Thor preglgol pri tej myšlienke.

"Vážne?" Spýtal sa.

Reece kývol na odpoveď.

"Nemá ťa rada. Neviem prečo, ale zdá sa, že to myslí smrteľne vážne. Bež rýchlo a nikomu sa o ničom nezmieňuj. A neboj sa, " povedal a stisol mu ruku. "Ja urobím to isté."

Thor sa ponáhľal ranným mestom s Krohnom, a modlil sa, aby nevzbudili prílišnú pozornosť. Neustále si v hlave opakoval Reecove inštrukcie a snažil sa ich držať, ako to len bolo možné. Postupne nechal ulice mesta za sebou a dostal sa na malý kopec, na ktorom začínal hustý les. Po ľavej strane sa krajina zasa ostro zvažovala a vytvárala skalnatý hrebeň, po ktorého okraji viedol rovný chodník, zatiaľ čo z druhej strany rástli stromy. Lesný hrebeň. O tomto mieste hovoril jej list. Myslela to vážne? Alebo si s ním len zahráva?

Nemal ten nadutý Alton nakoniec pravdu? Nebol Thor skutočne len zábava pre znudené urodzené dievča? Naozaj ju skoro omrzí? Viac než čokoľvek iné si prial, aby nič z toho nebola pravda. Chcel veriť, že jej city k nemu boli úprimné, ale, popravde stále ešte nedokázal dobre chápať, prečo by to tak malo byť. Veď ho sotva poznala. A navyše bola urodzená. Čo na ňom mohla vidieť? Nehľadiac na to, že bola o rok či dva staršia ako on a o neho sa predtým nikdy žiadne staršie dievča nezaujímali. Vlastne sa o neho nikdy žiadne dievča predtým nezaujímalo. Nie teda, že by ich v jeho dedine bol veľký prebytok.

Thor nikdy o dievčatách príliš nepremýšľal. Nevyrastal so žiadnymi sestrami a v dedine bolo len niekoľko dievčat jeho veku. Ani žiadny z ďalších chlapcov, rovnako starých ako bol on, sa o také veci nezaujímal. Väčšina z nich sa ženili, keď im bolo približne devätnásť a jednalo sa o sobáše, ktoré už dávno predtým dohovorili rodičia. Všetko malo silne obchodné nádych. Muži z bohatších rodín, ktorí neboli oženení rodičmi a ktorí dosiahli svojich dvadsiatich piatich rokov veku, boli povinní si vybrať manželku, alebo sa vydať do sveta a nejakú si nájsť. Ale to neplatilo pre takých, ako bol Thor. On bol chudobného pôvodu a ľudia z jeho kasty boli bežne jednoducho zosobášení v dohodnutých sobášoch, ktorých hlavným dôvodom bolo vylepšenie rodinného rozpočtu a postavenia. Pripomínalo to v mnohých bodoch obchod s dobytkom.

Lenže keď Thor prvýkrát zbadal Gwendolyn, všetok jeho predošlý nezáujem sa úplne rozplynul. Prvýkrát v živote bol zasiahnutý niečím tak silným, že len ťažko mohol myslieť ešte na niečo iné. Zakaždým, keď ju znova videl, sa ten pocit ešte prehlboval. Nerozumel dosť dobre prečo, ale cítil niečo ako bolesť, keď musel byť bez nej.

Thor pridal do kroku, keď kráčal po hrebeni, obzeral sa do všetkých smerov a premýšľal, kde presne sa s ním chcela asi zísť a či sa s ním vôbec chcela zísť. Prvé slnko medzitým vystúpilo vyššie a začínalo páliť. Na Thorovom čele sa objavili drobné kvapôčky potu. Ešte stále mu bolo po včerajšom večeri zle a jeho žalúdok plával ako na vode. Slnko stihlo vystúpiť ešte vyššie, zatiaľ čo jeho hľadanie bolo stále márne. Začínal už naozaj pochybovať, že vôbec kedy mala v pláne sem za ním prísť. Tiež mal dosť času premýšľať o nebezpečenstve, ktorému ich oboch týmto vystavoval. Ak je jej matka, kráľovná, skutočne tak silno proti nim, nechala by ho skutočne vyhnať z kráľovstva? Z Légie? Preč od všetkého kvôli čomu sem prišiel a čo miloval? Čo by si potom počal?

Keď o tom ale premýšľal, došiel k názoru, že šanca byť chvíľu s ňou za to riziko aj tak stojí. Rozhodol sa, že pre ňu staví do hry úplne všetko. Jediné v čo dúfal bolo, že si z neho neuťahuje, alebo že si snáď on sám nerobí o ich stretnutiach, a jej citoch k nemu, unáhlené a nesprávne súdy.

"To okolo mňa len tak prejdeš?" ozval sa hlas a smiech.

Thor nadskočil v ľaku, zastavil sa a otočil. V tieni obrovskej borovice stála usmievavá Gwendolyn. Jeho srdce sa pri pohľade na ňu smialo tiež. V jej očiach jasne videl úprimnú radosť a všetky starosti, ktoré sa mu preháňali hlavou ešte pred malou chvíľkou, sa zrazu rozpustili ako ranná hmla. V duchu vyhrešil sám seba, ako mohol byť tak hlúpy a len na jedinú sekundu pochybovať o jej zámeroch.

Krohn zamraučal, keď uvidel princeznú.

"Ale čože to tu máme?!" vykríkla potešená v úžase.

Kľakla si do trávy, Krohn sa rozbehol k nej a skočil jej so zamňaukaním do náručia. Ona ho objala, začala ho hladiť a prstami prečesávať jeho srsť.

"Ten je taký milučký!" Povedala a pevne si ho k sebe pritisla. Mačiatko jej olízalo tvár. Zasmiala sa a pobozkala ho na ňufák.

"Ako sa voláš, maličký?" Spýtala sa.

"Krohn," povedal Thor. Tentoraz jeho jazyk konečne nebol zviazaný.

"Krohn," opakovala po ňom a pozerala sa mačiatku do očí. "A to každý deň chodíš na prechádzku s mláďaťom leoparda?" Spýtala sa Thora so smiechom.

"Našiel som ho," odvetil Thor a sám sa čudoval, že sa cíti teraz sebavedome, ako by na jej prítomnosť bol už dávno zvyknutý. "V lese počas honu. Tvoj brat mi povedal, že by som si ho mal nechať, pretože som ho našiel. Vraj sme si predurčení."

Pozrela sa na neho a rysy jej tváre zvážneli.

"Áno, má pravdu. Niektoré zvieratá sú sväté bytosti. Tie nie je možné nájsť. To ony si nájdu teba."

"Dúfam, že tí nebude vadiť, ak sa k nám pridá, " povedal Thor.

Zasmiala sa.

"Mrzelo by ma, keby sa nepridal, " odpovedala.

Poobzerala sa do oboch strán, aby sa uistila, že ich nikto nesleduje, potom chytila Thora za ruku a ťahala ho do lesa.

"Poďme," zašepkala. "Než nás niekto uvidí."

Thor mal radosť, že opäť cíti dotyk jej ruky, keď sa nechal viesť po lesnej cestičke. Mierili rovno hlboko do lesa po úzkej cestičke, ktorá sa krútila medzi urastenými borovicami. Po chvíli jeho ruku pustila.

Začínal si byť stále istejšie, že sa jej skutočne páči. Okrem iného aj preto, že sa s ním očividne nechcela nechať uvidieť, aby sa to nedozvedela jej matka. Bolo jasné, že to myslí vážne, pretože tým, že sa s ním stretla, na seba vlastne aj ona sama brala riziko.

Potom ale Thora zase napadlo, že možno len nechce, aby ich videl Alton, alebo niektorý iný z mladíkov od dvora, s ktorými sa mohla stýkať. Možno mal Alton pravdu. Možno sa jednoducho hanbila, aby ju s niekým, ako je Thor, uvidel niekto jej úrovne.

Všetky tie emócie sa v ňom miešali v jednom veľkom zmätenom víre.

"Zdrevenel ti jazyk, že?" Spýtala sa, aby konečne prelomila mlčanie.

Thor bol na pochybách. Nechcel riskovať, že všetko pokazí tým, že jej povie, čo sa mu práve víri hlavou. Zároveň však tiež cítil, že sa nutne musí so všetkými tými obavami konečne vysporiadať. Potreboval vedieť, ako si skutočne stojí a cítil, že už to nedokáže dlhšie tajiť.

"Keď sme sa naposledy rozlúčili, narazil som potom náhodou na Altona. Poriadne sa do mňa pustil."

Gwendolynina tvár potemnela a jej skvelá nálada bola náhle preč. Thor okamžite ľutoval, že o tom začal. Zbožňoval jej dobrú náladu, radosť zo všetkého, čo mala okolo seba a prial si, aby to mohol vziať späť. Chcel to ešte nejako zahladiť, ale už bolo príliš neskoro. Teraz už mohol jedine pokračovať.

"A čo ti povedal?" Povedala smutným hlasom.

"Povedal mi, aby som ťa nechal na pokoji. Povedal, že sa o mňa naozaj nezaujímaš. Že som pre teba len chvíľková zábava. Povedal, že ťa za pár dní omrzím. A tiež povedal, že ty a on sa máte brať, že je vaša svadba už dávno dohodnutá."

Gwendolyn sa uštipačne uchechtla.

"Toto, že povedal? " Odfrkla. "Ten chlapec je nejarogantnejší a najneznesiteľnejší človek, ktorého poznám," dodala. "Je ako tŕň v prste už od okamihu, čo som sa naučila chodiť. Len preto, že sú naši otcovia bratranci, si myslí, že je súčasťou kráľovskej rodiny. Nikdy som nepoznala niekoho tak urodzeného, kto si tú urodzenosť zaslúžil menej ako on. A čo je najhoršie, nejako sa mu usadilo v hlave, že on a ja sme si predurčení, a že jedného dňa budeme spolu. Nikdy. A rozhodne nie s ním. Nemôžem sa na neho ani pozrieť."

Jej slová pôsobila na Thora ako živá voda. Mal pocit, že mu zo srdca spadol obrovský kameň a v korunách stromov sa rozospievali vtáky. Bolo to presne to, čo potreboval počuť. Teraz mu ale prišlo ľúto, že skazil ich dobrú náladu, keď k tomu vlastne nebol žiadny pádny dôvod. Úplne spokojný, ale rovnako ešte nebol. Všimol si, že totiž nepovedala vôbec nič o tom, či sa jej naozaj páči on - Thor.

"A čo sa týka teba," povedala ďalej, po očku sa na neho pozrela, ale hneď zase odbočila pohľadom inam. "Skoro ťa nepoznám. Ťažko teraz môžem povedať, čo cítim. Ale povedala by som, že by som s tebou netrávila čas, ak by som ťa nenávidela, čo myslíš? Samozrejme, že sa to môže zmeniť, a ja naozaj dokážem byť márnivá, ale nie, keď sa jedná o lásku."

To bolo všetko, čo Thor potreboval vedieť. Potešila ho vážnosť, s ktorou to povedala a ešte viac fakt, že použila slovo "láska". Cítil sa ako znovuzrodený.

"A čisto náhodou by som sa mohla ja opýtať teba na to isté," povedala. "V skutočnosti si myslím, že ja môžem stratiť oveľa viac ako ty. Som urodzená a ty si poddaný. Tiež som staršia ako ty. Nemyslíš si, že som to skôr ja, kto je zraniteľnejšia? Každú chvíľu sa ku mne donášajú dvorné klebety. O tvojom pôvodu. O tom, že ma len používaš, pretože si chceš zvýšiť spoločenské postavenie. Pretože chceš kráľovu náklonnosť. Mám tomu všetkému veriť alebo nie?"

Thor sa zhrozil.

"Nie, moja milá! Nikdy. Tie veci mi nikdy neprišli na myseľ. Som s tebou len preto, že si neviem predstaviť, že by som bol kdekoľvek inde. Len preto, že tu chcem byť. Pretože keď nie som s tebou, tak nemôžem myslieť na nič iné, než kedy sa zase uvidíme."

V kútiku jej úst sa objavil ľahký náznak úsmevu a črty jej tváre sa opäť zjemnili.

"Si tu nový, "povedala. "Si nový v Kráľovom Dvore aj na samotnom kráľovskom dvore. Potrebuješ čas, aby si pochopil, ako tu veci skutočne fungujú. Nikto tu nehovorí to, čo si skutočne myslí. Každý má nejaký záujem. Každý sa usiluje o moc, hodnosť, tituly a majetok. Keď ti Alton napovedal, že je naša svadba už dohodnutá, snažil sa v tej chvíli v skutočnosti zistiť, ako sme si ty a ja blízki. Má strach. A aj on sa dosť možno len zodpovedá niekomu ďalšiemu. Pre neho má manželstvo s láskou pramálo čo do činenia. Znamená zväzok. Čisto kvôli finančným ziskom a postavenie. Kvôli majetku. Na našom dvore nie je nič také, ako sa to na prvý pohľad zdá."

Odrazu sa Krohn náhle rozbehol a ponáhľal po chodníku na neďalekú čistinu.

Gwen sa pozrela na Thora, zasmiala sa, chytila ho za ruku a rozbehla sa s ním tým istým smerom.

"Rýchlo!" kričala nadšene.

Obaja bežali po lesnej cestičke až nakoniec vbehli na čistinu veselí a plní smiechu. Thor zostal stáť, ohromený krásou pohľadu, ktorý čistina poskytovala. Bola to nádherná lesná lúka, doslova posiata divokými, po kolená vysokými kvetinami všetkých možných farieb. Pestrofarebné motýle a malé vtáčiky tancovali medzi rastlinami a oživovali čistinu svojim cvrlikaním. Stĺpec slnečného svetla osvetľoval čistinu skrz priezor medzi korunami stromov tak, že pôsobila ako nejaké tajné a tajomné miesto, ukryté pred zrakmi všetkých, uprostred temného lesa.

"Hral si už niekedy Slepého kata?" Spýtala sa so smiechom.

Thor pokrútil hlavou a ako stačil odpovedať, Gwen si sňala z krku šatku, natiahla sa a uviazala ju Thorovi pevne cez oči tak, že nevidel nič než tmu, zatiaľ čo ona sa mu smiala do ucha.

"To si teraz ty!" povedala.

Potom počul, ako od neho uteká preč vysokou trávou.

Usmial sa.

"Ale čo mám robiť?" volal.

"Nájdi ma! "ozvala sa odpoveď.

Jej hlas už bol stlmený vzdialenosťou.

Thor sa poslepiačky vydal za ňou, potkýnajú o každú nerovnosť. Pozorne načúval šušťanie jej šiat a snažil sa podľa toho odhadovať správny smer. Bolo to ťažké a on neustále oháňal prázdnymi rukami pred sebou, pretože mal pocit, že musí každým okamihom naraziť do stromu, aj keď zároveň vedel, že je okolo neho len otvorená lúka. Po kratučkej chvíli zistil, že stratil orientáciu, a že dosť možno aj blúdi v kruhoch.

Stále sa ale snažil počúvať jej smiech a dobehnúť k nemu. Občas sa zdal byť bližšie, a potom zasa ďaleko. Začínala sa mu točiť hlava.

Tiež počul, že sa okolo neho pohybuje Krohn a vzápätí začal sledoval skôr jeho kroky ako princezniné. Keď tak urobil, Gwenin smiech náhle zosilnel a Thor si uvedomil, že ho mačiatko vedie priamo k nej. Bol nadšený ako šikovný Krohn je. Mačiatko evidentne pochopilo zmysel hry a pridalo sa.

Čoskoro už ju počul len pár krokov od seba. Tvrdohlavo pokračoval v prenasledovaní, kľučkujúc pri tom po celej čistine. V jednom okamihu potom vystrel ruku pred seba a vykríkol radosťou, pretože sa mu podarilo zachytiť cíp jej šiat. Keď sa tak stalo, princezná zakopla a obaja sa zrútili do trávy. Na poslednú chvíľu sa mu podarilo obrátiť sa tak, že chrbtom dopadol na zem ako prvý a vlastným telom tak zmiernil jej pád.

Keď Thor dopadol na zem a Gwen na neho, vykríkla prekvapením. Ešte stále sa smiala, keď mu rozväzovala šatku z oči.

Thorovo srdce sa divoko rozbúšilo, keď zbadal, že je jej tvár len niekoľko centimetrov od tej jeho. Cítil váhu jej tela, rovnako ako každý jeho záhyb cez tenké letné šaty. Ležala na ňom a nezdalo sa, že sa chystá vstať. Dívala sa mu priamo do očí, plytko dýchala a ani po chvíli neuhla pohľadom. Rovnako ako on. Thorovo srdce búšilo tak rýchlo, že mal zrazu problém sa sústrediť.

Naraz sa naklonila a pritisla svoje pery k jeho. Boli jemnejšie, než si kedy dokázal predstaviť a keď sa stretli s tými jeho, cítil, že žije viac, než kedy predtým.

Zavrel oči, rovnako ako ona zavrela tie svoje a dlho sa potom ani jeden nepohli v bozku, o ktorom neskôr nevedeli , ako dlho trval. Thor si prial, aby ten okamih trval večne.

Nakoniec sa pomaly odtiahla. Už zase sa usmievala, keď pomaly otvorila oči. Ani teraz sa z neho ale neodkúľala stranou.

Nejakú chvíľu potom len tak ležali a vzájomne si hľadeli do očí.

"Odkiaľ si sa tu vzal?" Spýtala sa jemne.

Usmial sa na ňu. Nevedel, čo by na to mal odpovedať.

"Som normálny chalan," povedal.

Pokrútila hlavou a usmiala sa.

"Nie, to teda nie si. Cítim to. Myslím, že si oveľa, oveľa viac než len to."

Sklonila sa a pobozkala ho znovu. Tentoraz sa ich pery spojili na dlhšiu dobu. Zdvihol ruku a zaboril prsty do jej vlasov. Ona urobila to isté jemu. Jeho myšlienky sa rozutekali ako stádo splašených koní.

Hlavou mu prebleskla myšlienka, ako toto všetko môže skončiť. Mohli naozaj byť raz spolu? So všetkými tými silami, ktoré stáli proti tomu? Bolo možné, že by raz mohli byť naozajstný pár?

Thor viac ako v čokoľvek iné dúfal, že mohli. Teraz chcel, aby bola jeho viac, než si kedy prial stať sa členom Légie.

Náhle sa v tráve ozvalo akési zachrašťanie. Obaja sa prekvapene otočili tým smerom, zatiaľ čo Krohn skočil do trávy len tri kroky od ich hláv. Ozvalo sa ďalšie šušťanie. Potom Krohn zakvičal a vzápätí zavrčal. Na to sa ozvalo hlasné zasyčanie. A potom bolo ticho.

Gwen sa odkúľala z Thora, aby sa mohli postaviť. Thor vyskočil na nohy a postavil sa medzi Gwen a ono miesto. Skúmal, čo to mohlo byť. Nikoho tam ale nevidel. Niekto, alebo možno niečo, tam však predsa len muselo byť. Iba tri kroky od nich, vo vysokej tráve.

Potom sa znovu objavil Krohn, ktorý v tlame plnej malých zubov, ostrých ako žiletky, niesol veľkého bieleho hada. Jeho telo bolo dobrý meter dlhé, hrubé ako vetva stromu a šupiny jeho kože boli diamantovo biele.

Thor si okamžite uvedomil, čo sa práve stalo. Krohn ich oboch zachránil pred útokom smrteľne nebezpečného plaza. Jeho srdce naplnila vďačnosť k tomu malému mačiatku.

Gwen zalapala po dychu.

"Belozád," povedala. "Najjedovatejší plaz v celom kráľovstve."

Thor naňho pozeral s hrôzou v očiach.

"Myslel som si, že tento had neexistuje. Že to bola len legenda."

"Je veľmi vzácny, " povedala Gwen. "Videla som ho predtým len raz. V deň, keď bol otec môjho otca zabitý. To zviera prináša znamenie."

Otočila sa a pozrela na Thora.

"To znamená, že sa blíži smrť. Smrť niekoho veľmi blízkeho."

Thor ucítil na chrbtici jemné mrazenie. Cez lúku sa v ten moment navyše prehnal poryv studeného vetra a on zrazu s istotou vedel, že Gwen má pravdu.