Bez toho aby ju to akokoľvek spomalilo, príšera sa vrhla do protiútoku a udrela Thora tak silno, že mal pocit, že mu určite zlomila zopár rebier. Rana ho poslala do vzduchu. Preletel celú čistinku a na konci sa škaredo zrazil s hrubým kmeňom stromu. Potom ešte nasledoval tvrdý pád na zem. Otrasený a s príšernou bolesťou hlavy zostal ležať na zemi.
Potom omámene otvoril oči a pozrel sa okolo seba. Celý svet sa s ním točil. Príšera medzitým uchopila Thorov meč a vytiahla si ho z hrude. Meč vyzeral v jej rukách ako špáradlo. Príšera ho vzápätí bez námahy odhodila stranou. Meč sa zatočil, polámal pár konárov a zmizol v lese.
Všetka jej pozornosť teraz bola venovaná výlučne Thorovi. Príšera sa vydala ho doraziť.
Elden stál stále tam, kde stál, znehybnený úžasom a strachom. Keď sa ale príšera otočila k Thorovi, náhle sa prebudil. Zaútočil na príšeru zozadu a s rozbehom jej skočil na chrbát. To ju spomalilo natoľko, aby sa Thor mohol aspoň posadiť. Netvor siahol rukou dozadu, schmatol Eldena a hodil ho proti inému stromu. Elden sa o neho rozbil podobne ako predtým Thor a zrútil sa so šuchotom na zem.
Stále krvácajúca a teraz aj ťažko dýchajúca príšera znovu obrátila svoju pozornosť k Thorovi. Opäť zamierila s výhražným vrčaním k nemu, ukazujúc papuľu plnú ostrých zubov.
Thorovi došli možnosti obrany. Jeho meč bol stratený a medzi ním a monštrom nebolo nič, čo by ho mohlo ochrániť. Netvor tvrdo udrel dole na Thora, ale ten sa stačil v poslednom okamihu pretočiť na stranu. Obrovská príšera namiesto toho zasiahla strom s takou silou, že ho vytrhla z koreňov.
Takmer zároveň príšera zdvihla bližšie nohu a silou stúpla proti Thorovej hlave. Tomu sa ešte raz podarilo uhnúť do strany. Na mieste, kam dopadla obludná noha, ostal hlboký odtlačok.
Thor vyskočil na nohy, založil do praku kameň a celou silou vrhol.
Trafil obludu rovno medzi oči tou najtvrdšou ranou, aká sa mu podarila. Nepriateľ sa zatackal a Thor si bol na sekundu istý, že tentoraz ho zabil.
K svojmu prekvapeniu ale videl, že sa netvor okamžite zase pozbieral a znovu sa na neho vrhol.
Thor sa snažil zo všetkých síl prebudiť svoje sily, či už boli čímkoľvek, teraz ich zúfalo potreboval. Rozbehol sa proti potvore, skočil a celou silou narazil do jej tela v snahe zraziť ju svojou nadľudskou silou k zemi.
Lenže tentoraz sa nič nestalo. Žiadna sila sa neobjavila. Thor bol iba jedným z mnohých. Krehký, malý človiečik, stojaci proti tomuto monštru.
Netvor sa jednoducho zohol, schytil Thora za opasok a zdvihol ho ako pierko nad hlavu. Thor visel bezmocne vo vzduchu. A potom bol hodený. Preletel nad čistinou ako strela a znovu ťažko stroskotal na kmeni stromu.
Ležal na zemi v mrákotách, s rozbitou hlavou a ostrou bolesťou v celom tele. Príšera sa rozbehla k nemu a on dobre vedel, že tentoraz už sa na žiadny vyhýbací manéver nezmôže. Netvor zdvihol svoju červenú, svalnatú nohu, aby Thorovi rozšliapol hlavu ako melón. Thor sa zmieril s faktom, že teraz zomrie.
Potom ale z nejakého dôvodu príšera znehybnela. Thor zažmurkal v snahe pochopiť, čo sa stalo.
Príšera sa chytila za krk a Thor si všimol, že v ňom väzí šíp. O sekundu neskôr sa monštrum zrútilo k zemi a prestalo sa hýbať.
Na čistine sa objavil Erec a hneď za ním aj Reece a O'Connor. Thor videl, ako ho Erec prezerá, počul, ako sa pýta, či je v poriadku a viac než čokoľvek iné si prial, aby mu dokázal odpovedať. Ale za žiadnu cenu zo seba nemohol dostať ani slovo. O sekundu neskôr sa mu oči zavreli a celý okolitý svet pohltila tma.
KAPITOLA OSEMNÁSTA
Thor pomaly otvoril oči a snažil sa zistiť, kde je. Točila sa mu hlava. Ležal na slamenom matraci a na chvíľočku si pomyslel, že je späť v kasárňach. Zdvihol sa na jednom lakti, aby sa mohol rozhliadnuť po ostatných.
Lenže zistil, že je niekde inde. Miestnosť, v ktorej sa nachádzal, bola veľmi dobre vybavená a obklopená kamennými múrmi. Zdalo sa, že musí byť vo vnútri nejakého hradu. Bohatého hradu.
Pred tým, než mohol tej záhade prísť na kĺb, ťažké dubové dvere sa otvorili a dnu vstúpil Reece. Z diaľky mohol Thor počuť tlmené hlasy a zvuky väčšieho počtu ľudí.
"No konečne, je živý," oznámil Reece s úsmevom, pribehol k Thorovi, chytil ho za ruku a pomohol mu na nohy.
Thor sa chytil za hlavu v snahe zahnať šialenú bolesť, ktorá sa ho zmocnila keď vstal.
"Ponáhľaj sa, ideme, všetci na teba čakajú," urgoval Reece a strkal do Thora.
"Počkaj prosím chvíľku," povedal Thor a snažil sa dať sa dokopy. "Kde to som? Čo sa stalo?"
"Sme späť v Kráľovom Dvore a ty budeš oslavovaný ako hrdina!" Povedal Reece veselo, keď spoločne mierili k dverám.
"Hrdina? Čo tým myslíš? A ... ako som sa sem dostal?"
Spýtal sa a snažil sa spomenúť.
"Tá obuda ťa zrazila na zem. Bol si celkom dlhý čas mimo. Museli sme ťa niesť naspäť cez most. Celkom dramatické. Nečakal som, že sa budeš vracať na našu stranu práve takto!" Povedal so smiechom.
Keď prechádzali spletitými chodbami hradu, Thor videl všade množstvo ľudí - ženy, muži, panoši, stráže, rytieri - a všetci do jedného sa na neho pozerali, akoby čakali práve na to, až sa prebudí. Tiež v ich očiach zazrel niečo zvláštne, nové. Možno, že to bol rešpekt. Bolo to asi vôbec prvýkrát, čo to videl. Až do teraz pre neho mali všetci skôr opovržlivé pohľady. Teraz na neho však pozerali, ako by bol jedným z nich.
"Čo sa presne stalo?" Snažil sa Thor spomenúť si.
"To si vážne nepamätáš vôbec nič?" Spýtal sa Reece.
Thor sa snažil premýšľať.
"Pamätám sa, že som bežal do lesa. Že som bojoval s tou obludou. A potom ... " odmlčal
sa.
"Zachránil si Eldenovi život, " povedal Reece. "Bežal si nebojácne do lesa úplne sám. Doteraz nechápem, prečo si plytval silami na záchranu toho hlupáka. Ale urobil si to. Kráľ z teba má veľkú, veľkú radosť. Nie teda preto, že by sa akokoľvek zaujímal o Eldenov život. Čo ho však veľmi zaujíma, je statočnosť. Miluje, keď ju môže oslavovať. Je pre neho dôležité oceňovať podobné skutky, pretože to dáva príklad ostatným. A tiež to stavia do skvelého svetla jeho samotného, aj Légiu. Chce to poriadne osláviť. Si tu, pretože sa ťa chystá odmeniť."
"Odmeniť ma?" Spýtal sa zarazene Thor. "Ale veď ja som nič neurobil!"
"Zachránil si Eldenovi život."
"Iba som reagoval. Robil som len to, čo bolo treba."
"A to je presne dôvod, prečo ťa kráľ chce odmeniť."
Thor bol v rozpakoch. Nemyslel si, že by si jeho čin zasluhoval akúkoľvek odmenu. Koniec koncov, nebyť Ereca, tak by teraz bol predsa mŕtvy. Thor si na to spomenul a jeho srdce znova naplnila vďačnosť k onomu rytierovi. Dúfal, že mu to jedného dňa bude môcť oplatiť.
"Ale čo naša hliadková povinnosť?" Spýtal sa Thor. "Predsa sme ju nedokončili."
Reece mu v upokojujúcim geste položil ruku na rameno.
"Kamoš, zachránil si tomu chalanovi život. A ten chlapec je členom Légie. To je oveľa dôležitejšie ako naša hliadka." Smial sa Reece. "A potom, že sa na prvej hliadke nikdy nič nestane!" Dodal.
Na konci ďalšej dlhej chodby im dvaja strážni otvorili ťažké dvere. Thor zažmurkal a zistil, že sa nachádza v kráľovskej sieni. Musela tam byť snáď stovka rytierov, stojacich v miestnosti zdobenej vitrážovanými oknami, vysokými stropnými oblúkmi, zbraňami, brneniami a všemožnými trofejami, ktoré viseli všade po stenách. Rytierska sieň. To bolo to miesto, kde sa všetci slávni bojovníci stretávali, všetci bojovníci z radov Strieborných. Thorovo srdce bilo ako o závod, keď si prezeral všetky tie úžasné zbrane a brnenia, ktoré predtým patrili legendárnym hrdinom. Thor počúval povesti o tomto mieste celý svoj život a tajne sníval o tom, že by to raz mohol vidieť na vlastné oči. Bežne sem panoši ale nesmeli vstúpiť. Nikto okrem Strieborných.
Čo ho udivilo ešte viac, bolo, že akonáhle vstúpil, pohľady všetkých rytierov sa upreli priamo k nemu. K nemu! A vo všetkých mohol čítať obdiv. Thor nikdy predtým nevidel toľko rytierov naraz a tiež nikdy necítil, aké je to byť takto rešpektovaný. Bolo to, akoby sa nachádzal v tom najsladšom sne.
Reece si všimol Thorovej ohromenej tváre.
"Najlepší zo Strieborných sa zhromaždili, aby tí vzdali hold."
Thor cítil na jednej stranu hrdosť, a na druhej tomu nemohol uveriť. "Vzdať mi hold? Ale veď som nič neurobil."
"Zle, " ozval sa hlas.
Thor sa otočil a pocítil ťažkú ruku, ktorá mu dopadla na rameno. Erec sa na neho priateľsky uškrnul.
"Preukázal si hrdinstvo, česť a guráž, ktorá zďaleka presiahla to, čo od teba bolo očakávané. Skoro si položil vlastný život, aby si zachránil život jedného z tvojich bratov. A to je niečo, čo si v Légii obzvlášť ceníme. A ceníme si to rovnakou mierou aj medzi Striebornými.
"Ty si zachránil môj život," povedal Thor Erecovi. "Keby si tam nebol, tá príšera by ma zabila. Neviem ako sa ti mám poďakovať."
Erec sa iba uškrnul.
"Už si to urobil, " odpovedal. "Nepamätáš sa na zápolenie? Myslím, že teraz sme vyrovnaní."
Thori šiel po koberci, ktorý viedol smerom na koniec sály k trónu kráľa MacGila. S Reeceom, kráčajúcich po jednom boku a Erecom na strane druhej. Cítil, že sa k nemu upierajú stovky očí a mal pocit, že mu to snáď naozaj len zdá.
Okolo kráľa stál tucet radcov, spoločne s jeho najstarším synom, Kendrickom. Keď Thor prichádzal, jeho srdce prekypovalo hrdosťou. Nemohol uveriť, že mu kráľ znova udeľuje audienciu a že sa zhromaždilo toľko dôležitých mužov, aby boli pri tom.
Dorazili ku kráľovskému trónu. MacGil vstal. Sieňou prebehlo tlmené zašumenie. MacGilova vážna tvár sa premenila v široký úsmev, keď zišiel z troch schodov svojho trónu a objal prekvapeného Thora.
Miestnosťou sa rozľahol obrovský jasot.
Odtiahol sa, stále však držal Thora pevne za obe ramená, a veselo sa na neho škľabil.
"Slúžil si Légii naozaj výborne, " povedal.
Sluha podal kráľovi pohár a ten ho okamžite zdvihol. Zvučným hlasom zvolal:
"Na statočnosť!"
"Na statočnosť!" Naplnila miestnosť odpoveď stovky mužov, prešla do chvíľkového šumu a potom opäť zavládlo ticho.
"Na počesť tvojich činov," vyhlásil kráľ, "ti hodlám darovať veľký dar."
Vzápätí dal kráľ znamenie sluhovi, ktorý predstúpil. Na jednej ruke mal navlečenú dlhú koženú rukavicu, na ktorej sedel nádherný sokol. Ten otočil hlavu a pozeral sa na Thora - ako by ho už poznal.
Thorovi to úplne vzalo dych. Bol to presne rovnaký sokol, ktorého videl vo svojom sne. Mal strieborné telo a jediný čierny pruh, ktorý sa ťahal po hlave až k zobáku.
"Sokol je symbolom nášho kráľovstva a tiež panovníckeho rodu," zahrmel MacGil. "Je to chrabrý a statočný vták. Je však tiež ľstivý. Je lojálny a zároveň neskrotný, čím vyniká medzi všetkými ostatnými zvieratami. Sokol je tiež sväté zviera. Hovorí sa, že ten, kto vlastní sokola, je zároveň jedným sokolom vlastnený. Povedie ťa na všetkých tvojich cestách. Opustí ťa, ale len preto, aby sa neskôr zase vrátil. Odteraz je tento vták tvoj."
Sokoliar predstúpil k Thorovi a vsunul ťažkú rukavicu na jeho ruku a predlaktie. Potom na ňu opatrne presunul sokola. Keď ho zacítil na ruke, zistil, že sa s vtákom môže ťažko pohybovať. Bol šokovaný jeho váhou. Keď sa vták ošíval na rukavici, bolo ťažké dokonca len držať ruku vzpriamene. Cítil, ako sa jeho pazúry zarývajú do tvrdenej kože rukavice, ktorá našťastie bránila, aby Thor cítil niečo viac než len mierny tlak na jeho paži. Vták sa otočil, zadíval sa na neho a vykríkol. Thor sa mu pozeral do očí a cítil akési mystické spojenie medzi ním a týmto zvieraťom. Zrazu si bol istý, že s ním sokol bude už navždy.
"A ako ju pomenuješ?" Prelomil kráľ ticho rytierskej sály.
Thor horúčkovito premýšľal. Jeho mozog bol príliš preplnený spádom udalostí, než aby mu teraz dokázal dobre slúžiť.
Skúšal rýchlo na niečo prísť. Premiešal si v hlave všetky mená všetkých slávnych bojovníkov kráľovstva, ktoré poznal. Otočil sa a prezeral si steny, ktoré pokrývali plakety s rozličnými menami rytierov, bitiek, ale aj dôležitých miest v kráľovstve. Jeho pohľad sa zastavil na jednej z nich. Bolo to miesto vnútri Prsteňa, na ktorom nikdy predtým nebol, ale o ktorom počul mnoho povestí, ktoré ho opisovali ako miesto tajuplné a plné zvláštne sily. Okamžite sa mu to meno zapáčilo.
"Budem jej hovoriť Estopheles," zvolal Thor.
"Estopheles!" Opakovali spokojne ostatní.
Sokol zakričal v odpoveď.
Zrazu Estopheles mávla krídlami a vyletel vysoko pod klenbu miestnosti a potom otvoreným oknom von. Thor sa za ním pozeral.
"Nerob si starosti," povedal sokoliar, "vždy sa k tebe zase vráti."
Thor sa otočil a pozrel sa na kráľa. Nikdy v živote nedostal žiadny dar a rozhodne nie takého formátu. Nevedel, čo by na to mal odpovedať a ako poďakovať. Bol dokonale zaskočený.
"Môj pane," povedal a sklonil hlavu. "Neviem, ako by som sa poďakoval."
"Práve si to urobil," povedal MacGil.
Dav zaplesal a všetky napätia v sále poľavilo. Medzi mužmi sa rozprúdila živá konverzácia a mnohí z rytierov prišli k Thorovi prehodiť niekoľko slov, takže ani nevedel, na koho sa otočiť najskôr.
"Toto je Algod z Južnej provincie," predstavil Reece jedného z nich.
"A toto je Kamera z Blat ... A toto je Basikold zo severných Hradov ..."
Mená čoskoro splývali jendo do druhého. Thor nestačil všetky pojať. Stále nemohol uveriť, že všetci títo skvelí rytieri ho prišli pozdraviť. Nikdy v živote sa necítil toľko uznávaný a mal pocit, že deň, ako je tento, je len raz za život. Po prvýkrát vo svojom živote si bol skutočne istý, že nie je zbytočný.
Ale tiež nemohol prestať myslel na Estopheles.
Thor sa otáčal do všetkých strán a zdravil sa s rytiermi, ktorých mená vzápätí zabúdal. Akoby odnikiaľ sa zrazu medzi rytiermi objavil poslíček, ktorý niesol malý zrolovaný kúsok papiera a vzápätí ho vtlačil Thorovi do dlane.
Thor roličku rozbalil a objavil úhľadným písmom napísaný odkaz:
Stretneme sa na zadnom nádvorí. Za bránou.
Z ružového lístočku sa vinula jemná vôňa. Thor premýšľal, od koho by to písanie asi mohlo byť. Odkaz nebol nikým podpísaný.
Reece sa mu pozrel cez rameno, prečítal si lístok a usmial sa.
"Zdá sa, že na teba moja sestra nezabudla," povedal a usmieval sa. "Byť tebou, tak by som tam išiel. Nemá rada, keď ju niekto necháva čakať."
Thor cítil, že červenie.
"Na zadné nádvorie sa dostaneš tamtými dverami. Rýchlo. Je schopná si to každú chvíľu rozmyslieť."
Reece sa smial a díval sa na Thora. "A ja budem viac než rád, keď pribudeš do rodiny."
KAPITOLA DEVÄTNÁSTA
Thor sa snažil držať sa Reeceových usmernení, keď si razil cestu preplneným hradom, ale nebolo to nijako jednoduché. Chodby hradu mali mnoho zákrut, odbočiek a križovatiek, množstvo tajných vchodov a skrytých schodísk, a príliš veľa dlhých chodieb, ktoré sa zdali, že vedú len do ďalších dlhých chodieb.
Znovu si v duchu prešiel Reeceove inštrukcie, keď zišiel z nízkeho schodiska, zahol do ďalšej chodby a konečne stál pred malými drevenými dvierkami s červenou kľukou, o ktorých mu Reece hovoril. Chytil kľučku a otvoril ich.
Silné denné svetlo ho oslepilo, ale bol to skvelý pocit, byť zase vonku z toho prepchaného hradu, dýchať svieži vzduch a cítiť na tvári slnečné lúče. Prižmúril oči a nechal ich, aby si privykli na nové podmienky. Potom sa rozhliadol. Pred ním sa rozprestierali kráľovske záhrady. Kam až oko dohliadlo, boli kríky perfektne strihané do všemožných tvarov, ktoré vytvárali upravené rady, medzi ktorými sa vinuli upravené cestičky. Boli tam fontány, nezvyklé druhy stromov, sady plné jarného ovocia a záhony kvetín všetkých tvarov a farieb. Ten pohľad mu doslova zobral dych. Bolo to ako by sa prechádzal uprostred obrazu.
Thor sa rozhliadal do všetkých strán, v snahe uvidieť Gwendoline. Jeho srdce sa roztĺklo ako o preteky. Zadné nádvorie bolo prázdne a podľa vysokých kamenných múrov Thor usúdil, že je pravdepodobne prístupné len členom kráľovskej rodiny. Nech sa pozeral, kam sa pozeral, nemohol princeznú nájsť.
Začal si hovoriť, že celý ten odkaz je možno podvod. To bolo zrejme ono. Asi si z neho len vystrelila a teraz sa baví na tom, ako ju hľadá. Koniec koncov, ako by niekto jej postavenia mohol mať najmenší záujem na jeho osobe?
Thor sa znova pozrel na odkaz a potom ho zahanbene zrolovali. Vystrelila si z neho. Čo bol za blázna, keď si robil akékoľvek nádeje. Teraz ho to hlboko mrzelo.
Thor sa otočil a sklopil hlavu, pripravený vydať sa späť do hradu. Práve keď siahal na kľučku, ozval sa hlas.
"A kam si sa ty vybral?" Hlas znel veselo. Skoro ako vtáčí spev.
Thora napadlo, či sa mu to len nezdalo. Otočil sa, díval sa okolo, a nakoniec ju zbadal. Sedela na lavičke v tieni pod kamennou stenou. Bola oblečená v šatách z bieleho saténu, doplnené ružovým lemom. Usmievala sa na neho a vyzerala krajšia, než ako si ju zapamätal.
Bola to ona. Gwendolyn. Dievča, o ktorej Thor sníval od okamihu, keď sa stretli. O jej modrých, mandľových očiach a dlhých rusých vlasoch, o úsmeve, ktorý zažínal jej tvár. Na hlave mala široký bielo ružový klobúk, ktorý jej zakrýval tvár pred priamym slnkom, a pod ktorým sa trblietali jej oči. Na kratučkú chvíľu mal pocit, že sa musí otočiť a uistiť, že princezná nehovorí na niekoho, kto možno stojí za ním.
"Ehm ..." začal Thor. "Ja ... ehm ... neviem. Ja ... ehm ... som išiel do hradu."
Znova zistil, že keď je s ňou, je absolútne neschopný pozbierať svoje myšlienky a vytvoriť z nich zrozumiteľnú vetu.
Začala sa smiať a bol to ten najkrajší smiech, aký doteraz počul.
"A prečo si to chcel urobiť? " spýtala sa hravo. "Veď si práve prišiel."
Thorov jazyk bol ako z kameňa.
"Ja ... ehm ... som ťa nemohol nájsť," povedal zahanbene.
Znovu sa rozosmiala.
"Nuž, som priamo tu. Odvážiš sa ku mne priblížiť?"
Natiahla k nemu ruku. Thor sa ponáhľal k nej, sklonil sa a vzal jej ruku do svojej dlane. Dotyk jej pokožky ho elektrizoval. Jej ruka bola tak hladká, jemná, krehká a zároveň perfektne pasovala do tej jeho. Pozrela sa na neho a nechala ruku na krátky moment v jeho, potom ju pomaly zase odtiahla. Thor si okamžite zamiloval pocit, ktorý vyvolávali končeky jej prstov v jeho dlani a dúfal, že to nebolo naposledy.
Jemne vymanila svoju ruku z jeho a zavesila sa do jeho ramena. Potom sa ho dala viesť sériou kľukatých uličiek v záhrade. Prechádzali sa po malej dláždenej cestičke a za chvíľu sa ocitli v labyrinte zo živého plota, schovaní pred pohľadmi okolia.
Thor bol nervózny. Možno že sa, ako poddaný, môže dostať do ťažkostí, keď sa prechádza s princeznou. Cítil, že sa ľahko potí na čele, ale nebol si istý, či sú dôvodom jeho obavy, horúce počasie alebo jej dotyk.
Nebol si istý, čo by mal povedať.
"Spôsobil si tu celkom rozruch, že?" Povedala s úsmevom. Thor bol rád, že prelomila trápne ticho.
"Ospravedlňujem sa. Nemal som to v úmysle, " pokrčil ramenami.
Zasmiala sa. "Prečo by si to nemal chcieť? Nie je to snáď dobre, keď niekto pôsobí rozruch?"
Thor nevedel, čo by na to mal odpovedať. Prišlo mu, že čokoľvek by povedal, bolo by to vždy len zle.
"Toto miesto je každopádne poriadne nudné," povedala. "Je fajn, keď sa tu objaví niekto nový. Zdá sa, že si ťa môj otec celkom obľúbil. A rovnako tak aj môj brat."
"Ehm ... vďaka, " povedal Thor.
Najradšej by sa bol vyfackal. Vedel, že by mal povedať viac a chcel to urobiť, ale jednoducho nevedel, čo by to malo byť.
"A tebe ..." začal zo seba súkať, "... sa tu páči?"
Mierne sa zaklonila a veselo sa zasmiala.
"Či sa mi tu páči? " spýtala sa. "Malo by. Predsa tú bývam!"
Znovu sa rozosmiala a Thor cítil ako červenie. Bolo viac než isté, že toto naozaj nezvláda. Lenže s dievčatami nikdy nevyrastal a v rodnej dedine sa nikdy so žiadnou nestýkal. Jednoducho nepoznal, ako by sa mal v prítomnosti dievčatá správať a čo by mal hovoriť. Na čo by sa jej mal spýtať? Odkiaľ si? To už predsa vedel odkiaľ je. Je odtiaľto. Začínal si hovoriť, prečo sa s ním vôbec obťažuje. Bolo to jednoducho kvôli pobaveniu?
"Prečo sa ti páčim?" Spýtal sa.
Pozrela sa na neho a pobavene sa uchechtla.
"Ty máš teda sebavedomie, " povedala stále v smiechu. "Kto povedal, že sa mi páčiš?" Spýtala sa a jej úsmev sa ešte rozšíril. Očividne ju bavilo úplne čokoľvek, čo povedal.
Teraz mal Thor pocit, že sa sám dostal do ešte väčších problémov ako predtým.
"Ospravedlňujem sa. Nechcel som to povedať. Iba mi napadlo. Chcem povedať ... ehm ... Ja viem, že sa ti nepáčim."
Jej smiech smiech dostával stále novú a novú energiu.
"Si zábavný, to musím uznať. Predpokladám, že si nikdy nemal priateľku, že?"
Thor sa pozrel na zem a ponížene pokrútil hlavou.
"Povedala by som, že ani žiadne sestry, je to tak? " Pýtala sa ďalej.
Thor znova pokrútil hlavou.
"Mám troch bratov, " vyhŕkol potom. Konečne sa mu podarilo povedať niečo, čo znelo aspoň trochu normálne.
"Vážne?" Spýtala sa. "A kde sú? Zostali v tvojej dedine?"
Thor pokrútil hlavou. "Nie, sú tu, v Légii, rovnako ako ja."
"Aha, to musíš byť rád."
Thor pokrútil hlavou.
"Nie. Nemajú ma radi. Priali by si, aby som tu vôbec nebol."
Prvýkrát toho dňa sa z jej tváre stratil úsmev.
"Nemajú ťa radi? " Spýtala sa zarazene. "Tvoji vlastní bratia?"
Thor pokrčil ramenami. "Tiež by som tomu rád rozumel."
Nejakú chvíľu potom kráčali mlčky. Thor sa zľakol, že tou témou zničil ich dobrú náladu.
"Ale žiadny strach, nie je to taký problém. Vždy to tak bolo. A tu som stretol pár dobrých kamarátov. Vlastne tú teraz mám lepších priateľov, než som mal kedy predtým doma."
"Môj brat? Reece?" Spýtala sa.
Thor prikývol.
"Reece je fajn, " povedala. "Svojím spôsobom ho mám tiež najradšej. Ja mám štyroch bratov, vieš. Traja sú vlastní a jeden nie. Najstaršieho mal otec s inou ženou. Môj nevlastný brat. Poznáš ho, že? Kendrick?"
Thor prikývol. "Som mu veľmi zaviazaný. Len vďaka nemu mám svoje miesto v Légii. Je to dobrý muž."
"To je pravda. Je jeden z najlepších v celom kráľovstve. Mám ho rada úplne rovnako, ako by bol môj skutočný brat. A potom je tu práve Reece, ktorého mám rada tiež tak. Druhí dvaja ... no ... poznáš to, ako to v rodinách chodí. Nie každý sa znesie s každým. Niekedy si hovorím, ako sme my všetci mohli vzísť z rovnakých rodičov."
Thora schytila zvedavosť. Chcel sa dozvedieť akí druhí dvaja bratia sú, aké ona s nimi má vzťahy, a prečo si nie sú tak blízki. Chcel sa opýtať, ale tiež nechcel byť dotieravý. A zdalo sa, že ani ona sa v tom nechce viac preberať. Zdalo sa, že je jednou z tých ľudí, ktorí sa radšej sústredia na tie lepšie veci, ktoré okolo seba majú.
Keď prešli labyrintom, nádvorie sa pred nimi otvorilo do úplne novej záhrady, kde bola tráva perfektne zastrihnutá do rôznych tvarov. Vyzeralo to ako akási ohromná hracia doska, ktorá sa rozkladala minimálne pätnásť metrov do oboch smerov, skrz na skrz posiata veľkými drevenými stĺpiky, vyššími ako Thor sám.
Gwen potešene vykríkla.
"Chceš si zahrať?" Spýtala sa.
"Čo to je?" spýtal sa Thor.
Otočila sa k nemu s prekvapením v široko otvorených očiach.
"Ty si nikdy nehral stĺpiky?" spýtala sa.
Thor sa zahanbil a pokrútil hlavou. Cítil sa teraz ako dedinský sedliak ešte viac ako kedykoľvek predtým.
"Je to tá najlepšia hra!" Vykríkla radostne.
Potom oboma rukami chytila tie jeho a tiahla ho doprostred hracieho poľa. Vyzerala spokojne, skoro ako malé dieťa. Thor si nemohol pomôcť a musel sa sám pre seba usmiať. Viac ako čokoľvek iné, než toto hracie pole, viac než celé to nádherné miesto okolo, ho uchvacoval zamatový dotyk jej rúk. A tiež pocit, že na ňom niekomu záleží. Jej teraz záležalo na tom aby šiel s ňou. Záležalo jej na tom, aby s ňou teraz trávil čas. Prečo by na ňom ale malo niekomu záležať? A obzvlášť niekomu, ako bola ona? Stále mal ešte pocit, že to nie je možné, a že sa mu to pravdepodobne celé len sníva.
"Postav sa tu," povedala. "Za tento stĺpik. Musíš ho premiestniť a máš na to len desať sekúnd."
"Čo tým myslíš, premiestniť ho? " Spýtal sa Thor.
"Rýchlo, vyber si smer! " Vykríkla.
Thor uchopil ten obrovský drevený stĺpik a zistil, že zďaleka nie je tak ťažký, ako sa na pohľad zdá. Pár krokov ho poponiesol a položil na ďalší štvorec.
Gwen bez váhania prevrhla svoj stĺpik, ktorý narazil presne do toho Thorovho a porazil ho na zem.
Zasmiala sa radosťou.
"To bol zlý ťah!" Povedala. "Vliezol si mi rovno do rany! Prehral si!"
Thor sa pozeral na obidva na zemi ležiace stĺpiky a za mak tomu rozumel. Vôbec túto hru nepochopil.
Smiala sa, keď ho znovu brala za rameno a viedla ďalej po cestách.
"To nevadí, ja ťa to naučím," povedala.
Jeho srdce zaplesalo. Bude ho učiť. To znamenalo, že ho chce vidieť znova. Že s ním chce znova byť. Nevymýšľa si Thor ale toto všetko len vo svojej hlave?
"Povedz mi, čo si myslíš o tomto mieste?" Spýtala sa, keď ho viedla ďalšou sériou labyrintov. Ten, ktorým prechádzali teraz, bol zdobený dva metre vysokými kvetinami, ktoré hrali všetkými farbami. Okolo ich kvetov bzučal akýsi Thorovi neznámi chrobáci.
"Je to to najkrajšie miesto, aké som kedy videl," odpovedal Thor popravde.
"A prečo sa chceš stať členom Légie?"
"Je to všetko, o čom som kedy sníval," povedal.
"Ale prečo?" pýtala sa ďalej. "Pretože chceš slúžiť môjmu otcovi?"
Thor sa musel zamyslieť. Nikdy o tomto vlastne sám predtým nepremýšľal. Jednoducho sa vždy videl v Légii a to bolo celé.
"Áno," odpovedal. "To chcem. A tiež Prsteňu."
"Ale čo život? " Spýtala sa. "Nechceš mať rodinu? Panstvo? Manželku?"
Nato sa zastavila a pozrela sa na neho. Dokonale ho zaskočila. O týchto veciach nikdy predtým nepremýšľal a teraz nevedel, čo na to povedať. Jej oči zaiskrili, keď sa na neho pozerala.
"Ehm ... ja ... ja neviem. Nikdy som o tom vlastne nerozmýšľal."
"A čo si o tom myslí tvoja matka? " Spýtala sa hravo.
Thorov úsmev zvädol.
"Ja žiadnu matku nemám, " povedal.
Jej úsmev zmizol celkom.
"Čo sa jej prihodilo?" Spýtala sa.
Thor chcel odpovedať. Chcel povedať úplne všetko. Bolo by to prvýkrát v jeho živote, kedy by o matke takto otvorene s niekým hovoril. Pripadalo mu to zvláštne, ale vážne jej to chcel povedať. Zúfalo si prial sa jej otvoriť a povedať jej všetko o svojom živote, svojich pocitoch aj plánoch.
Keď ale otvoril ústa aby začal, odniekiaľ sa ozval hrubý a vysoký hlas.
"Gwendolyn!" Zakričal ten hlas.
Obaja sa otočili, aby uvideli jej matku , kráľovnú, oblečenú v dvorných šatách a nasledovanou jej služobnými, ktorá sa teraz nervóznym krokom uberala priamo k svojej dcére. V tvári sa jej zračil zlosť.
Kráľovná došla priamo ku Gwen, hrubo ju chytila za rameno a odtiahla od Thora.
"Okamžite sa vráť do hradu. Čo som ti povedala? Nechcem ťa už nikdy vidieť, ako s ním hovoríš. Rozumieš, čo ti hovorím?"
Gwenina tvár očervenela a potom sa celá premenila tým, ako na dievča pôsobil zlosť a urazená pýcha.
"Nechaj ma byť! " Zakričala na matku. Obzrela sa späť k Thorovi so zúfalým, smutným a zároveň ospravedlňujúcim pohľadom.
Thor ten pocit dobre poznal. Cítil úplne to isté. Chcelo sa mu revať a jeho srdce zovrela úzkosť, keď sa pozeral, ako ju odvádzajú preč. Bolo to ako sledovať vlastnú možnú budúcnosť, ktorú niekto práve vzal a odnáša ju niekam do neznáma.
Stál tam primrznutý tak dlho, kým mu nezmizla z dohľadu. Od rozčúlenia sa celý zadýchal. Nechcel len tak odísť, nechať to celé plávať a ísť si po svojich.
A zo všetkého najviac si nechcel pripustiť predstavu, že by ju už nikdy v živote nemal znova uvidieť.
*
Keď sa Thor vliekol späť do hradu, stále premýšľajúc o svojom stretnutí s Gwen, skoro vôbec si nevšímal svoje okolie. Jeho myseľ bola plne zamestnaná myšlienkami na ňu a jeho oči neustále videli obraz jej tváre. Bola taká úžasná. Najkrajšia, najmilšia, najsladšia, najjemnejšia a najzábavnejšia osoba, ktorú poznal. Musel ju znova vidieť. Už teraz cítil, že mu princezná chýba. Tieto pocity pre neho boli úplne nové, čo ho zároveň aj napĺňalo bázňou. Sotva ju poznal, ale aj tak si bol už teraz istý, že bez nej nemôže byť.
Zároveň musel myslieť na kráľovnú, ktorá ju odviedla preč. Žalúdok sa mu zovrel, keď si uvedomil, ako mocná sila sa stavia medzi neho a Gwen. Sila, ktorá si neželá, aby boli pohromade.
Keď sa snažil tomu prísť na kĺb, zacítil náhle dotyk ruky na svojej hrudi. Niekto ho hrubo zastavil uprostred kroku.
Rozhliadol a uvidel chlapca možno o pár rokov staršieho, než bol Thor sám. Bol vysoký, chudý, oblečený v tých najdrahších šatách, aké kedy videl - dvorský purpur so zeleným a červeným hodvábom a na hlave klobúk ozdobený perím. Mračil sa na neho. Vyzeral ako rozmaznaný chlapec, ktorý nikdy nepoznal nič iné ako luxus, ktorý mal jemné ruky a vysoko klenuté obočie, ktoré jeho tvári dodávala pohŕdavý výraz.
"Hovoria mi Alton," začal chlapec. "Som synom lorda Altona, prvého bratranca samotného kráľa. Náš klan vládne ríši po sedem storočí. Čo zo mňa robí vojvodu. Ty si, aby sme do rozhovoru vniesli trochu kontrastu, poddaný," povedal uštipačne. "Kráľovský dvor je pre urodzených. Pre mužov určitej hodnosti a vážnosti. Nie pre takých ako si ty."
Thor tam stál a nemal najmenšie tušenie, čím si mohol tohto chlapca proti sebe popudiť.
"Čo odo mňa chceš? " Spýtal sa Thor.
Alton sa zasmial.
"Samozrejme, že to nevieš. Ty zrejme nevieš vôbec nič, že? Ako si len dovoľuješ predstierať, že si jeden z nás! " Vypľul na Thora.
"Ja nič nepredstieram, " povedal Thor.
"Mňa nezaujíma, ktorá vlna ťa sem priniesla. Iba ťa chcem varovať, než si v hlave vytvoríš príliš veľa nádejí. Gwendolyn je moja."
Thor sa na neho šokovane pozrel. Jeho? Nevedel čo na to povedať.
"Náš sobáš bol dohodnutý, už keď sme sa narodili," pokračoval Alton. "Sme rovnako starí a tiež rovnako urodzení. Plány na svadbu už dávno začali. Neodvažuj sa ani na sekundu pomyslieť, že by to mohlo dopadnúť inak."
Thor cítil, akoby mu práve niekto vyrazil dych. Nemal silu ani na to, aby dokázal nejako reagovať.