Slnko sa začalo pomaly vytrácať z neba a okolitý svet sa zahaľoval do purpuru. Thor kráčal s Reeceom, O'Connorom a Eldenom po ceste, ktorá viedla rovno do lesa Divokých. Thor nikdy v živote nebol tak ostražitý. Teraz už na to boli len oni štyria. Erec zostal v tábore, a oni sa museli preniesť cez vzájomné hašterenie, pretože teraz potrebovali jeden druhého viac než predtým. Než však vyrazili, Erec im povedal, že sa nemajú ničoho obávať, že zostane v tábore pripravený vyraziť a ak by sa dostali do problémov, bude na zavolanie rýchlo u nich.

To Thora máličko upokojilo.

Keď sa priblížili k lesu, Thor si všimol aký je zvláštny, exoticky. Na zemi rástlo tŕnie a akési podivné plody. Konáre stromov boli celé skrútené, prastaré a mnohokrát zapletené do seba tak, že sa chlapci museli často zohýbať a preliezať popod ne. Miesto lístia rástlo na vetvách veľké tŕne, ktoré trčalo do všetkých strán. Na niektorých miestach viseli z vetiev nažltlé liany. Thor urobil chybu, keď sa k jednej z nich natiahol, aby ju odstrčil z výhľadu, pretože akonáhle sa jej dotkol, zistil, že je to v skutočnosti had. Thor zajačal a v poslednej chvíli uskočil z hadovho dosahu.

Čakal, že sa mu ostatní začnú smiať, ale vyzeralo to, že aj oni sú všetkým okolo vyvedení z miery. Všade okolo sa ozývali neznáme zvuky exotických zvierat. Niektoré boli hrdelno hlboké a iné piskľavo vysoké. Niektoré sa ozývali z veľkej diaľky, iné zase priamo pri ich ušiach. Súmrak nabral na rýchlosti, keď sa ponorili do lesného porastu. Thor si bol viac než istý, že budú každým okamihom prepadnutí. Ako obloha tmavla, bolo stále ťažšie a ťažšie rozpoznať črty tvárí jeho druhov. Uchopil rukoväť svojho meča tak pevne, že mu zbeleli kĺby na prstoch. Druhú ruku držal pripravenú na svojom praku. Ostatní zvierali svoje zbrane úplne rovnako kŕčovito ako on.

Thor si prial, aby dokázal byť silný, sebaistý a odvážny, taký, aký by riadny rytier mal byť. A tak ako mu to hovoril Erec. Bolo lepšie čeliť smrti už teraz, než žiť celý život v strachu z nej. Pokúšal sa bojovne vysúvať bradu a neohrozene postupovať ďalej. Dokonca predlžoval kroky a dostal sa tak niekoľko metrov pred ostatné. Jeho srdce divoko bilo, ale on sa napriek tomu ďalej snažil čeliť svojmu strachu.

"Kvôli čomu tu vlastne hliadkujeme?" Spýtal sa Thor.

Akonáhle to dopovedal, uvedomil si, že to bola hlúpa otázka a očakával, že sa do neho Elden za to okamžite pustí.

K svojmu prekvapeniu mu však jedinou odpoveďou ostalo ticho. Obzrel sa a uvidel široko vygúľané bielka Eldenových očí. Uvedomil si, že ten sa bojí snáď ešte viac ako on. To Thorovi aspoň dodalo trošku sebavedomie. Thor bol mladší a slabší ako Elden, ale predsa sa len tomu strachu toľko nepoddával.

"Kvôli nepriateľovi, povedal by som," odpovedal nakoniec Reece.

"A kto to je?" Spýtal sa Thor. "Ako vyzerá?"

"Je tu veľa rôznych nepriateľov," povedal Reece. "Teraz sme v divočine. Sú tu celé národy barbarov a tiež všetky možné druhy príšer."

"Ale aký je účel našej hliadky?" Spýtal sa O'Connor. "Čo môžeme týmto dokázať? Aj keď zabijeme jedného alebo dvoch, zastaví to ten milión, ktorý stojí za nimi?"

"Nie sme tu preto, aby sme ich zadržali, " povedal Reece. "Sme tu preto, aby o nás, menom nášho kráľa, vedeli. Aby videli, že sa nemajú ku Kaňonu približovať príliš blízko."

"Myslím, že by dávalo väčší zmysel, nechať ich nech sa pokúsia dostať na druhú stranu a zneškodniť ich až potom, čo sa im to podarí, " povedal O'Connor.

"Nie, " povedal Reece. "Je lepšie, keď ich odstrašíme už tu a oni sa ani nepriblížia. To je dôvod pre tieto hliadky. Aspoň moji starší bratia tak hovorili."

Thorovo srdce divoko tĺklo, keď pokračovali hlbšie do lesa.

"Ako ďaleko by sme mali ísť? " Spýtal sa Elden, ktorý prehovoril toho večera vôbec prvýkrát. Hlas sa mu chvel.

"Nepamätáte si, čo hovoril Kolk? Musíme vziať červený prápor a vrátiť sa s ním späť," povedal Reece. "To bude náš dôkaz, že sme ako hliadka vykonali dosť."

"Nikde som žiadnu vlajku nevidel," povedal O'Connor. "Vlastne nevidím skoro nič. Ako sa dostaneme späť?"

Nikto neodpovedal. Thor akurát myslel na to isté. Ako môžu nájsť červenú vlajku uprostred noci? Začínal si hovoriť, či toto celé nie je nejaká finta, cvičenie, ďalšia zo psychologických hier, ktoré Légia s chlapcami hrala. Potom znova pomyslel na Erecove slová o mnohých nepriateľoch priamo pri dvore. Zrazu mal z tejto výpravy len a len zlý pocit. Kam ho to poslali?

Zrazu sa ozval ostrý, piskľavý škrek, nasledovaný zvukom lámajúcich sa vetiev. Niečo veľkého sa blížilo a chystalo sa skrížiť im cestu. Thor vytasil svoj meč a rovnako s ním tak urobili aj ostatní. Zvuk tasených mečov, kovu otierajúceho sa o kov, naplnil na sekundu priestranstvo. Chlapci stáli s mečmi zdvihnutými pred sebou a nervózne hľadeli do všetkých smerov.

"Čo to bolo?" Vykríkol Elden vysokým hlasom plným strachu.

Zviera znovu prebehlo cez cestu v opačnom smere a tentoraz mali možnosť si ho na sekundu prezrieť.

Thorove paže sa uvoľnili akonáhle zviera zbadal.

"Je to len jeleň," povedal s ohromnou úľavou. "Najdivnejší jeleň, akého som kedy videl, rovnako stále len jeleň."

Reece sa nútil do smiechu, ako by sám sebe chcel dodať stratenú odvahu. Jeho hlas teraz znel príliš dospelo na to, koľko mu bolo rokov. Keď to Thor počul, došlo mu, že to bol smiech budúceho kráľa. Bol rád, že tu s ním jeho priateľ teraz bol. A potom sa začal smiať tiež. Všetok ten strach bol úplne k ničomu.

"Nevedel som, že sa tvoj hlas môže tak krásne lámať, keď sa bojíš," rypol si Reece do Eldena a znovu sa rozosmial.

"Keby som videl kde si, tak by som ti jednu strelil," povedal Elden.

"Ja ťa vidím dobre," povedal Reece. "Tak to poď skúsiť."

Elden sa naňho zamračil, ale neodvážil sa urobiť ani krok. Namiesto toho zasunul meč späť do pošvy, rovnako ako ostatní. Thor Reecea obdivoval za to, že dával Eldenovi príučku. Elden podpichovali všetkých okolo seba a zaslúžil si, aby mu niekto oplácal rovnakou mincou. Obdivoval Reecea pre jeho nebojácnosť, pretože, koniec koncov, aj on bol dvakrát menší než Elden.

Thor konečne cítil, že napätie, sprevádzajúce celú túto nočnú výpravu, trochu povolilo. Mali za sebou prvý kontakt, ľady boli prelomené a oni stále ešte dýchali. Tiež sa zaklonil a smial sa rovnako ako ostatní, čisto len z radosti, že je nažive.

"Len sa smej, ty votrelec," povedal Elden. "Uvidíme, kto sa bude smiať naposledy."

Ja sa nesmejem tebe, ako Reece, pomyslel si Thor. Mne sa jednoducho iba uľavilo, že stále ešte žijem.

Neobťažoval sa však čokoľvek hovoriť nahlas. Rovnako vedel, že čokoľvek by povedal, by rovnako nemalo na Eldenovu nenávisť k nemu ani najmenší vplyv.

"Pozrite sa!" Zakričal naraz O'Connor. "Tam!"

Thor sa obzrel, ale v silnejúcej temnote nebol schopný rozpoznať, na čo chlapec ukazuje. Potom to ale zrazu uvidel: vlajka Légie visiaca na jednej z vetiev.

Všetci štyria sa k nej rozbehli.

Elden ich však všetkých predbehol, keď ich jedného po druhom hrubo odstrkával z cesty.

"Tá vlajka je moja, " kričal.

"Ja som ju uvidel prvý!" Kričal naňho O'Connor.

"Ale ja ju prvý zoberiem a ja budem ten, kto ju prinesie späť!" nedal sa Elden.

Thor zúril. Nechápal, čo to do Eldena zase vošlo. Potom si ale spomenul, ako Kolk hovoril, že ten, kto prinesie vlajku, bude odmenený a došlo mu, prečo sa do toho Elden pustil s takou vervou. Ale to hromotĺka predsa nijako neospravedlnilo. Mali pracovať ako tím, družina, a nie každý sám za seba. Elden sa ukázal v pravých farbách. Nikto ďalší sa pre vlajku tak nedral, žeby pritom odstrkával ostatných z cesty. Vďaka tomuto Thor nenávidel Eldena ešte viac.

Keď odstrčil O'Connora, dal sa Elden do šprintu, a kým ostatní stačili zareagovať, mal pred nimi niekoľko krokov náskok a ako prvý schmatol vlajku.

Keď to urobil, lístie na zemi okolo neho explodovalo. Zdvihla sa obrovská sieť, ktorá chytila Eldena dovnútra a ten aj s vlajkou teraz visel chytený s hlavou dole meter nad zemou. Húpal sa sem tam a zmietal sa úplne rovnako ako zviera, ktoré bolo práve chytené do pasce.

"Pomoc! Pomoc!" Kričal vystrašene.

Všetci spomalili a uvoľnene sa k nemu priblížili. Reece sa začal smiať.

"Takže kto je teraz za zbabelca, hm?" Zakričal Reece pobavene.

"Čo si to dovoľuješ, ty malá krysa," kričal lapený. "Až sa z toho dostanem, tak ťa zabijem!"

"Ale nehovor?" Odsekol Reece. "A kedy k tomu dôjde?"

"Zložte ma dolu!" Kričal Elden a zúrivo sebou hádzal v sieti. "To je rozkaz!"

"Ah, takže odteraz si náš veliteľ, že?" Vyprskol Reece znova smiechom.

Reece sa otočil a pozrel sa na Thora.

"Čo myslíš?" Spýtal sa Reece.

"Myslím, že nám dlhuje ospravedlnenie," povedal O'Connor. "Predovšetkým Thorovi."

"Súhlasím," povedal Reece. "Poviem ti, čo teraz bude," obrátil sa späť k Eldenovi. "Ospravedlň sa a urob to tak, aby to znelo pekne a úprimne. Ja si potom rozmyslím, či ťa odrežem, alebo nie."

"Ospravedlniť sa? " Opakoval Elden zdesene. "Ani za milión sĺnk."

Reece sa otočil na Thora.

"Možno by sme tu toho lumpa mali jednoducho nechať cez noc. Bude z neho skvelá desiata pre zvieratá. Čo myslíš?"

Thor sa široko usmial.

"Myslím, že je to skvelý nápad, " povedal O'Connor.

"Počkať!" Zapišťal Elden.

O'Connor sa natiahol a vytrhol vlajku Eldenovi z ruky.

"Vyzerá to tak, že si nakoniec vôbec nebol pri vlajke prvý, " povedal O'Connor.

Potom sa všetci traja otočili a odchádzali.

"Nie! Počkať! "Kričal Elden. "Nemôžete ma tu nechať! To neurobíte!"

Chlapci sa ale ani neobzreli.

"Ospravedlňujem sa! " Začal Elden vzlykať. "Prosím! Ospravedlňujem sa!"

Thor sa zastavil, ale O'Connor s Reeceom pokračovali ďalej. Potom sa ale zastavil aj Reece.

"Čo to robíš?" Spýtal sa Reece Thora.

"Nemôžeme ho tu nechať," povedal Thor. Aj keď Eldena na smrť nenávidel, stále to nestačilo na to, aby ho tu Thor len tak nechal.

"Prečo nie?" Spýtal sa Reece. "Dostal sa do toho sám."

"Keby si bol v tej sieti ty," pridal sa O'Connor, "tak by ťa tu s radosťou nechal. To si dúfam uvedomuješ. Takže prečo by si to ty mal urobiť inak?"

"Uvedomujem, " povedal Thor. "Ale to ešte neznamená, že sa budem správať rovnako ako on."

Reece si položil ruky v bok a povzdychol si. Potom sa naklonil k Thorovi a niečo mu šepkal.

"Nechcel som ho tam nechať celú noc. Možno len pol noci. Ale máš pravdu. Ak ho neodrežeme, tak sa pravdepodobne pociká alebo dostane infarkt. Ale aj tak si príliš dobrý. To je problém, " povedal Reece a položil Thorovi ruku na plece. "Ale práve preto som rád, že som tvoj priateľ."

"Rovnako ako ja," povedal O'Connor a položil Thorovi ruku na druhé rameno.

Thor sa otočil, došiel k sieti, natiahol sa tak vysoko ako len mohol a odrezal hlavné lano.

Elden vzápätí so šuchnutím pristál na zemi. Okamžite sa vyškriabal na nohy a zhodil zo seba sieť. Potom začal zbesilo prehľadávať zem.

"Môj meč!" Kričal. "Kde je môj meč?"

Thor sa pozrel na zem, ale bolo príliš tma na to, aby bolo možné niečo vidieť.

"Musel zaletieť niekam ďalej do krovia, keď ťa to zdvihlo nad zem," odpovedal Thor.

"Nech je kde je , tu nie je, " povedal Reece. "Nemáš šancu ho nájsť."

"Ale ty to nechápeš," bránil sa Elden. "Ide o Légiu. Je tu predsa jedno najdôležitejšie pravidlo. Nikdy nenechávaj svoju zbraň nepriateľovi. Nemôžem sa vrátiť bez meča. Mohli by ma za to aj vyhnať!"

Thor sa otočil dookola a znova prehľadával zem. Potom hľadal v okolitom poraste, hľadal úplne všade. Nikde po Eldenovom meči ale nebolo ani stopy. Reece a O'Connor tam iba stáli a ani sa neobťažovali pozrieť sa pod nohy.

"Je mi ľúto, " povedal Thor. "Nevidím ho."

Elden tiež dôkladne prečesal blízke okolie. Až potom uznal, že to nemá cenu.

"Je to tvoja vina, " ukázal na Thora. "Ty si nás dostal do tejto kaše!"

"Nie, nie je, " odpovedal Thor. "To ty. Ty si sa rozbehol pre tú vlajku. Ty si nás odstrkoval z cesty. Jediný koho môžeš obviňovať, si ty sám."

"Neznášam ťa! " Zreval Elden.

Hneď potom sa vrhol na Thora, chytil ho za drôtenú košeľu a zrazil k zemi. Jeho váha Thora zaskočila. Pokúsil sa odkotúľať na stranu, ale Elden to očakával a znovu ho prišpendlil k zemi. Bol príliš veľký a silný, a bolo príliš ťažké si ho udržať od tela.

Zrazu ale sila Eldenových paží povolila. Thor počul zvuk čepele tasenej z pošvy, pozrel sa nad seba a uvidel Reecea, ako stojí nad Eldenom a špičku svojho meča mu tlačí ku krku.

O'Connor sa natiahol, podal Thorovi ruku a rýchlo ho postavil späť na nohy. Všetci traja sa potom pozreli na Eldena, ktorý zostával v polokľaku s Reecovým mečom na ohryzku.

"Dotkneš sa môjho priateľa ešte raz," povedal smrteľne vážne Reece Eldenovi, "a uisťujem ťa, že ťa zabijem."

KAPITOLA SEDEMNÁSTA

Thor, Reece, O'Connor, Elden a Erec sedeli na zemi okolo plápolajúceho ohňa. Všetci boli zadumaní a nehovorili. Thor bol prekvapený, že letná noc môže byť tak chladná. To bolo tým Kaňonom. Chladný vietor sa ním takmer neustále preháňal, miešal sa s hmlou, ktorú ale nikdy nedokázal úplne rozfúkať. Výsledok bol, že tu bolo vlhko a zima. Thor sa naklonil dopredu a šúchal si ruky nad ohňom. Rovnako sa ale nemohol poriadne zahriať.

Thor žuval kúsok sušeného mäsa, ktoré si medzi sebou všetci podávali. Bolo tuhé a presolené, ale bola to výživa. Erec mu čosi podal. Thor zacítil v ruke jemný kožený mech, v ktorom bola nejaká tekutina. Mech bol prekvapivo pomerne ťažký. Zdvihol ho k ústam a nalial si tekutinu do úst. Príliš veľa. Vôbec prvýkrát tej noci ale pocítil teplo.

Všetci ticho sedeli a hľadeli do plameňov. Thor bol stále ešte napätý. Na tejto strane Kaňona, vlastne teda na nepriateľskom území, mal pocit, že sú na hliadke prakticky neustále, a čudoval sa, ako môže Erec vyzerať tak pokojne. Naozaj, ako by sedel pri svojom dome, na svojej vlastnej záhrade. Aspoň, že už boli späť z Divočiny, s Erecom pri ohni, ktorý prehrieval aspoň dušu, keď už nie telo. Erec sledoval líniu lesa, pozorný ku každému zvuku, ktorý sa z neho ozval, avšak zároveň pokojný a relaxovaný. Thor vedel, že ak by hrozilo nejaké nebezpečenstvo, Erec by ich dokázal ochrániť.

Thor spokojne pozeral do ohňa, a keď sa rozhliadol okolo, videl, že ostatní robia to isté. Iba Elden neustále vrhal mrzuté pohľady späť k lesu. Jeho povýšenecké spôsoby ho po udalostiach tohoto dňa úplne opustili, a teraz tu sedel zatrpknutý a bez meča. Velitelia mu nikdy takú chybu neodpustia, ba možno hrozí, že Elden bude po návrate z Légie vylúčený. Premýšľal, ako by Elden na takú situáciu reagoval. Mal tušenie, že on sa určite len tak ľahko nevzdá, že určite už teraz má v zálohe nejaký plán, poistku, tromf čakajúci v rukáve. Thor si bol istý, že čokoľvek oným tromfom je, nebude to pre neho nič dobré.

Thor sa otočil k Erecovi a sledoval jeho pohľad, ktorý teraz smeroval na vzdialený južný obzor. Priamo nad ním sa ťahala do diaľky linka - slabá, červenkastá žiara a presvecovala časť nočného neba. Thor premýšľal.

"Čo je to?" Spýtal sa nakoniec Ereca. "Tá žiara? Tá na ktorú sa stále pozeráš?"

Erec bol dlhú chvíľu ticho. Jediným zvukom bol neustále šumiaci vietor. Nakoniec rytier, bez toho, aby sa k pýtajúcemu otočil, odpovedal: "Goralovia."

Thor si vymenil vystrašený pohľad s ostatnými. Zovrel sa mu žalúdok. Goralovia. Tak blízko? Medzi nimi teraz nebolo nič než lesy a pás planiny. Teraz už tu nebol žiaden Kaňon, ktorý by ich oddeľoval a držal v bezpečí. Celý svoj život počúval príbehy o tých krvilačných barbaroch, ktorí žili mimo Prsteň v divočine a ktorých jedinou ambíciou bolo zaútočiť na Prsteň. A teraz medzi nimi žiadny kruh Prsteňa už nebol. Nemohol uveriť, koľko ich tam asi musí byť. Zdalo sa, že je to obrovská, spiaca armáda.

"Nebojíš sa?" Spýtal sa Thor Ereca.

Erec pokrútil hlavou.

"Goralovia sa pohybujú pospolu. Ich armáda táborí v tej oblasti každú noc. Už niekoľko rokov. Na Kaňon zaútočia iba vtedy, keď sa im podarí zmobilizovať svoju armádu úplne celú, aby mohli zaútočiť ako jeden celok a v plnej sile. Ale ani tak sa do toho neodvážia. Moc Meča funguje ako štít a oni dobre vedia, že sa cez neho nemôžu dostať."

"A prečo tam teda táboria?" Spýtal sa Thor.

"Je to ich spôsob zastrašovania nepriateľa. A príprava. Mnohokrát sa v minulosti už stalo, za čias našich otcov, že plnou silou zaútočili na Kaňon. Ale za môjho života sa to ešte nestalo."

Thor vzhliadol k temnému nebu, díval sa na žlté, modré a oranžové hviezdy, ktoré poblikávali vysoko nad ich hlavami, a premýšľal. Táto strana Kaňona bola plná nočných môr a vlastne taký bol celý jeho život. Tá myšlienka ho naplnila strachom, ale snažil sa ju zase rýchlo vytlačiť z mysle von. Teraz bol členom Légie a mal by sa podľa toho správať.

"Nerob si starosti," povedal Erec, akoby mu čítal myšlienky. "Nezaútočia, kým máme Meč Osudu."

"Držal si ho niekedy v rukách?" Spýtal sa Thor Ereca s náhlou zvedavosťou. "Ten Meč?"

"Samozrejme, že nie," odsekol Erec príkro. "Nikto sa ho nesmie ani dotknúť. Iba kráľ a jeho nasledovník tvoria výnimku."

Thor sa na neho zmätene pozrel."Tomu nerozumiem. Prečo?"

Reece si odkašľal. "Smiem? " Pridal sa do hovoru.

Erec kývol na súhlas.

"S Mečom sa spája jedna legenda. V skutočnosti ho ešte nikdy nikto nezdvihol. Legenda hovorí, že iba jediný muž, ten, ktorého si meč sám zvolí, bude schopný ním vládnuť. Iba kráľ sa o to smie pokúsiť. Alebo niekto z kráľových nasledovníkov, ak ich kráľ už vymenoval. Takže meč stále leží na svojom podstavci a čaká."

"A čo súčasný kráľ? Tvoj otec? " Spýtal sa Thor. "Neskúšal to?"

Reece sklopil oči.

"Raz to skúsil. V deň, keď ho korunovali za kráľa. Tak nám to aspoň hovoril. Ale nedokázal ho zdvihnúť. Takže meč je naďalej na svojom mieste a straší otca ako nočná mora. Otec ho nenávidi. Skoro, akoby to bola živá vec."

"Keď sa objaví vyvolený, " dodal Reece," oslobodí Prsteň od všetkých nepriateľov a povedie nás na obrovskú výpravu. Takú, akú si teraz ani nedokážeme predstaviť. Všetky vojny potom skončia."

"Rozprávky a nezmysly, " prerušil ho Elden. "Ten meč nikto nikdy nezdvihne. Je príliš ťažký. Nie je to jednoducho možné. A žiadny vyvolený neexistuje. Sú to len táraniny. Legenda bola vymyslená len preto, aby poddaní pokorne ďalej pracovali a čakali na svojho vyvoleného. Legenda má jednoducho posilniť vplyv rodu MacGilovcov. Veľmi dobre sa im hodí do karát."

"Zavri klapačku, chlapče, " zasyčal Erec. "O svojom kráľovi budeš vždy a všade hovoriť s rešpektom."

Elden sklopil ponížene zrak.

Thor o všetkom premýšľal a snažil sa to pochopiť. Bolo toho trochu veľa naraz. Celý život sníval o tom, že uvidí Meč Osudu. Počul príbehy o jeho dokonalom tvare. Vraj bol vykovaný z nejakého kovu, ktorý nikto nepoznal a bol nabitý silnú mágiou. Ďalej Thor premýšľal, čo by sa stalo, keby nemali Meč, ktorý ich ochraňoval. Bola by potom kráľovská armáda rozprášená Impériom? Thor sa znovu zadíval na ohňom ožiarený obzor. Zdalo sa, že sa rozkladajú do nekonečna.

"Bol si niekedy tam vonku?" Spýtal sa Thor Ereca. "Tam ďaleko vonku? Za lesom? V divočine?"

Ostatní sa zhodne pozreli na Ereca a Thor sa nemohol dočkať, aká príde odpoveď. Erec sa pozeral v tichosti dlhú dobu do plameňov. Tak dlho, že už si Thor začínal hovoriť, že odpoveď asi vôbec nepríde. Dúfal, že jeho otázka nebola príliš vtieravá. Bol hlboko vďačný, že môže byť s Erecom, a nechcel si svoje dobré postavenie v jeho očiach žiadnym spôsobom pošliapať. Tiež si už nebol celkom istý, či chce onú odpoveď naozaj počuť.

V okamihu, keď už sa Thor nadychoval, aby svoju otázku vzal späť, Erec odpovedal:

"Áno," povedal vážne.

To jediné slovo zostalo visieť vo vzduchu ešte hodnú chvíľu a spôsob, ktorým ho Erec vyriekol povedal Thorovi všetko, čo chcel vedieť.

"Aké to tam vonku je?" spýtal sa O'Connor.

Thorovi sa uľavilo, že nebol jediný zvedavec, ktorý sa vypytuje.

"Je to celé kontrolované veľkou krutou ríšou, " povedal Erec. "Ale celý ten kraj je široký a rôznorodý. Je tam krajina divochov. Krajiny otrokov. Potom aj krajiny príšer. Takých, aké si ani neviete predstaviť. Sú tam púšte, hory a vysočiny, tiahnu sa ďaleko kam až môžeš dohliadnuť. Sú tam rozsiahle močiare a tiež obrovský oceán. Je tam krajina Druidov a tiež krajina Drakov."

Thor vyvalil oči.

"Draci? " Spýtal sa prekvapene. "Myslel som, že sú vymyslený."

Erec sa na neho smrteľne vážne pozrel.

"Uisťujem ťa, že nie sú. A ich krajina je miesto, kam nikto nechce ísť. Dokonca aj Goralovia sa tam boja chodiť."

Thor pri tej myšlienke preglgol. Nedokázal si predstaviť, že by sa mal vypraviť tak ďaleko do nepreskúmaného sveta. Čudoval sa, ako sa Erecovi podarilo dostať sa späť živý. Povedal si, že sa ho na to niekedy musí opýtať.

Vlastne tu bola veľká kopa otázok, ktoré chcel Thor Erecovi položiť. Zaujímalo ho ono obávanej impérium, kto mu vládne, prečo sa ich stále snaží napadnúť, kedy Erec vyrazil na svoje cesty, kedy sa z nich potom zase vrátil. Ale ako teraz tak sedel a pozeral do ohňa, noc bola stále chladnejšia a temnejšia, a so všetkými tými otázkami, ktoré mu vírili v hlave, sa Thorovi začínali zatvárať oči. Teraz nebol ten správny čas na ďalšie rozprávanie.

Namiesto toho sa nechal zvoľna ukolísať spánkom. Položil si hlavu na zem a kým zavrel oči, pozrel sa ešte na tú cudziu krajinu okolo seba a premýšľal kedy, a či vôbec, sa ešte niekedy vráti domov.

Thor otvoril oči a chvíľu nevedel, kde je a ako sa sem dostal. Pozrel sa okolo seba a zistil, že všade leží hmla tak hustá, že si takmer nevidí na špičky vlastných topánok. Otočil sa a zbadal úsvit, ktorý sa práve rozhorel nad Kaňonom. Niekde ďaleko na druhej strane bola jeho domovina. A on bol stále na tejto strane priepasti, na tej zlej. Jeho srdcový tep sa zrýchlil.

Thor sa pozrel na most a zistil niečo divné. Most bol prázdny. Celé toto miesto vlastne vyzeralo naraz zničené. Nerozumel čo sa tu udialo. Keď sa pozeral na most, jeho drevené trámy zrazu začali odpadávať. Jeden za druhým, ako domino. Behom chvíľky sa celý most zrútil dolu do priepasti, ktorej dno bolo tak hlboko, že ani nepočul, ako trámy dopadli.

Thor preglgol a otočil sa, v snahe nájsť ostatných. Nikto z nich ale nebol na dohľad. Nemal najmenšie tušenie, čo si teraz počať. Zostal tú trčať. Sám na druhej strane Kaňona a bez žiadnej cesty späť. Nedokázal pochopiť, kam sa všetci podeli.

Zrazu niečo počul. Otočil sa a pozrel sa smerom k lesu. To, čo počul, bol pohyb. Postavil sa na nohy a išiel za tým zvukom. Nohy sa mu začali boriť do mäkkej zeme. Keď sa dostal bližšie, zbadal sieť, ktorá bola zavesená na nízkej vetve. V nej bol chytený Elden a neustále sa otáčal dokola, až vetva praskala námahou.

Zrazu odniekiaľ priletel veľký sokol. Jeho perie bolo strieborné a len stredom hlavy sa mu ťahal jemný čierny pruh, až k zobáku. Vták sa natiahol do siete, ďobol Eldena do oka a vytrhol ho. Potom sa aj s okom visiacim z jeho zobáku otočil k Thorovi.

Thor sa chcel odvrátiť, ale nemohol. Navyše, akonáhle si uvedomil, že Elden je mŕtvy, les okolo ožil aktivitou. Zo všetkých smerov sa vyrútili Goralovia. Obrovskí, oblečení len do bedrových rúšok, so širokými, dobre vyvinutými hrudnými svalmi a tromi nosmi umiestnenými v trojuholníkovej tvári, ktorej dominovali dva dlhé, klom podobné zuby. Divosi sa so syčaním hnali smerom k Thorovi. Pri tom zvuku mu vstávali vlasy na hlave. Nemal sa ani kam ukryť. Siahol k opasku, aby vytasil meč, ale zistil, že u neho žiadny nevisí.

Thor začal kričať.

Zrazu sa posadil a ťažko dýchajúc sa zmätene obzeral do všetkých smerov. Všade okolo neho bolo ticho. Naozajstné ticho, nie ono ticho z jeho sna.

Vedľa neho spali v matnom svetle prichádzajúceho úsvitu Reece, O'Connor a Erec. Žeravé uhlíky po včerajšom ohni už takmer dohoreli. A po zemi poskakoval sokol. Otočil sa a natočil hlavu, aby na Thora dobre videl. Bol veľký, strieborný, s čiernym pruhom, ktorý sa mu ťahal po hlave smerom k zobáku. Chvíľu na neho bez pohnutia zízal. Díval sa mu priamo do očí. Potom vykríkol. Ten zvuk Thora rozochvel, pretože si uvedomil, že toho istého sokola videl vo svojom sne.

Potom si uvedomil, že ten vták je možno odkaz, a že jeho sen bol viac ako len obyčajný sen. Niečo nebolo v poriadku. Cítil slabú vibráciu, ktorá mu stúpala po chrbte a ďalej po rukách.

Rýchlo sa postavil a rozhliadol sa okolo v snahe zistiť, čo by to mohlo byť. K jeho sluchu nedoliehali nič neobvyklé, všetko sa zdalo byť tak, ako to byť malo. Most bol stále na svojom mieste a vojaci na ňom stále v hojnom počte držali hliadku.

Čo sa to deje? Premýšľal.

A potom si uvedomil čo je zle. Jeden z nich chýbal. Elden.

Najprv si Thor pomyslel, že ich Elden opustil a vydal sa sám späť cez most na druhú stranu Kaňona. Možno bol natoľko zahanbený stratou svojho meča, že sa rozhodol Légiu nadobro opustiť.

Potom sa ale Thor pozrel k lesu a všimol si, že je mach čerstvo pošliapaný. Vďaka rannej rose boli jasne vidieť stopy vedúce k lesu. Nemal najmenšie pochybnosti, že stopy patria Eldenovi. Ten sa totiž nevrátil, naopak, vydal sa znovu do lesa. Sám. Možno aby si odskočil. Alebo, uvedomil si s hrôzou Thor, aby našiel svoj meč.

Bolo hlúpe ísť tam iba tak sám a jasne to vypovedalo o tom, ako zúfalý Elden musí byť. Thorovi bolo okamžite jasné, že mu tam hrozí veľké nebezpečenstvo a že Eldenov život je teraz v stávke.

V tom okamihu sokol vykríkol, akoby chcel Thorove domnienky potvrdiť. Potom sa náhle odrazil a vzlietol priamo proti Thorovej tvári. Ten dokázal uhnúť hlavou len tak tak, aby ho dravcove pazúry tesne minuli. Vták odlietal preč.

Thor sa okamžite pustil do akcie. Bez premýšľania, bez toho aby si poriadne uvedomoval čo robí, vyrazil okamžite míľovými krokmi po stope k lesu.

Nemal čas ani na to, aby dostal strach sám o seba. Rútil sám do lesa rovno do Divočiny. Keby mal chvíľočku, aby mohol zastaviť a premýšľať do akého bláznovstva sa to práve púšťa, zostal by pravdepodobne primrznutý stáť na mieste, alebo by ho rozklepala panika. Namiesto toho však nechal svoje telo len reagovať na skutočnosť, že Elden niekde nutne potrebuje pomoc. Bežal a bežal úplne sám hlbšie a hlbšie do lesa, ktorý začínalo matne osvetľovať svetlo brieždenia.

"Elden!" Kričal za behu.

Nevedel prečo, ale z nejakého dôvodu si bol istý, že Eldenovi ide o život. Možno by mu to mohlo byť jedno, vzhľadom k tomu ako Elden nakladal s ním, ale nedokázal si pomôcť. Nebolo mu to jedno. Ak by sa v tejto situácii nachádzal on sám, Elden by pre neho dozaista neprišiel. Bolo šialené vydávať v stávku vlastný život kvôli niekomu, kto by pre neho nepohol prstom a kto by ho v skutočnosti videl mŕtveho celkom rád. Ale ani tak nemohol konať inak. Nikdy predtým tento pocit nemal. Pocit, kedy jeho zmysly doslova revali, že musí urýchlene reagovať a konať. Reagovať na niečo, o čom ale vlastne zároveň nevie, čo to presne je. Nejakým spôsobom sa menil a zatiaľ sa mu nedarilo porozumieť ako. Cítil, ako by jeho telo začínalo byť kontrolované nejakou novou záhadnou silou. Bolo to znepokojujúce. Nemal rád, keď sa veci vymykali jeho kontrole. Alebo bolo to možno jednoducho iba bláznovstvo? Nepreháňa to náhodou trochu? Je celý ten pocit len výsledkom zmäteného sna? Možno by sa mal jednoducho otočiť a bežať naspäť.

Ale presne to neurobil. Nechal nohy, aby ho ďalej niesli a svojim pochybnostiam, ani strachu, nevenoval výraznejšiu pozornosť. Bežal a bežal kým vládal s dychom.

Uprostred pohybu sa Thor náhle pozrel do strany a to, čo tam uvidel, ho na mieste zmrazilo. Stál v predklone, snažil sa znovu chytiť dych a nebol si ani trochu istý, či ho neklame zrak. To, čo videl, by totiž stačilo, aby sa ktorýkoľvek ostrieľaný bojovník vybral na zúfalý útek.

Na lesné čistine pred ním stál Elden, v ruke držal svoj krátky meč a pozeral na príšeru, ktorá sa nepodobala ničomu, čo kedy Thor videl. Bolo to strašné stvorenie. O dobré dva a pol metre ich oboch prevyšovala a do šírky zaberala priestor asi ako štyria dospelí muži. Teraz pozdvihla dlhé svalnaté paže, zakončené troma dlhými prstami, ktoré boli ozbrojené ostrými pazúrmi. Na hlave mala príšera štyri rohy, dlhú čeľusť a široké čelo, pod ktorým boli dve veľké žlté oči. Zuby boli zakrútené ako kly. Démon sa nadýchol a zakričal.

Široký strom za ním, bezpochyby stovky rokov starý, pri tom zvuku praskol. Pozdĺž kmeňa sa ukázala dlhá štrbina.

Elden stál úplne úžasnutý hrôzou. Meč mu vypadol z ruky a zem pod ním bola mokrá.

Vrčiaci a slintajúci netvor vykročil pomaly a sebaisto smerom k Eldenovi.

Thor bol tiež zasiahnutý strachom, ale na rozdiel od Eldena ho hrôza našťastie ešte nestačila znehybniť. Z nejakého dôvodu strach skôr zvyšoval citlivosť jeho zmyslov a napĺňal ho životnou silou. Zrazu bol, zo všetkých vnemov, ktoré okolitý les ponúkal, schopný vnímať iba pozíciu a presné pohyby príšery a Eldena. Na tie sa do najmenších detailov zameral. Tiež oveľa silnejšie ako predtým vnímal vlastné telo, jeho držanie a napätie vo svaloch. Dokonca cítil aj vlastné zbrane, ako by boli jeho súčasťou.

Thor vystrelil do akcie. Zaútočil priamo vpred, rovno medzi Eldena a príšeru. Tá, v reakcii na zvrat udalostí, znova zbesilo zakričala. Thor mohol už z diaľky cítiť, že jej dych je žeravý ako roztavené železo. Pri tom zvuku sa mu zježili vlasy na zátylku a nechýbalo veľa aby sa otočil a utekal zase preč. Jeho vnútorný hlas ale opakoval Erecova slová, že musí byť silný. Že musí byť nebojácny. Že musí za všetkých okolností zostať pokojný. A že v žiadnom prípade teraz nesmie cúvnuť.

Thor zdvihol svoj meč a s využitím rýchlosti, ktorú získal tým rozbehom, ho vrazil príšere medzi rebrá, v snahe trafiť sa do srdca a rýchlo to skoncovať.

Netvor zareval bolesťou. Na Thorovu ruku sa vyhrnula horúca krv, keď ešte pritlačil na svoj meč a zaboril ho medzi netvorove rebrá až po rukoväť.

Na jeho prekvapenie však nepriateľ neumieral. Zdalo sa, že ranu ani nijako zvlášť necíti.