"Môžem robiť čokoľvek, čo uznám za vhodné, chlapče, "uškrnul sa Kolk na Reecea. "Tvoj otec tu teraz nie je, aby si sa za neho mohol schovávať. Alebo on. Ja som veliteľom tejto Légie a tiež by si si mal radšej dávať pozor na jazyk a nemyslieť si, že ti dám ešte ďalšiu šancu so mnou takto hovoriť len preto, že máš kráľovskú krv."

"Fajn, "odpovedal Reece. "Potom pôjdem s ním!"

"Rovnako ako ja!," pridal sa O'Connor a urobil krok vpred.

Kolk si ich prezrel a pomaly pokrútil hlavou.

"Blázni. Ale je to vaša voľba. Pridajte sa k nemu, ak chcete."

Kolk sa otočil a pozrel sa na Eldena. "A ty si tiež nemysli, že z toho, ľahko dostaneš," povedal mu. "Ty si tú bitku začal. Ani to nie je súčasťou čestného boja. Takže musíš byť tiež potrestaný. Pridáš sa a pôjdeš na tú výpravu s nimi."

"Ale sir, nemôžete ma predsa poslať na Kaňon!" Protestoval Elden s očami široko vykulenými od strachu. Bolo to prvýkrát, kedy ho Thor videl, že sa niečoho bojí.

Kolk pomaly pristúpil k Eldenovi a položil mu ruky na ramená. "Nemôžem?" Povedal. "Nielenže ťa môžem poslať kam len sa mi zapáči - ja ťa dokonca môžem odveliť z Légie nadobro. Do nejakej zapadnutej diery v najvzdialenejšom cípe kráľovstva. Urobím to, ak so mnou budeš takto hovoriť."

Elden sa pozrel na stranu. Bol príliš zdrvený, než aby tomu mužovi dokázal čeliť s akoukoľvek odpoveďou.

"Je tu ešte niekto ďalší, kto by sa rád pridal?" Spýtal sa Kolk.

Ostatní chlapci, aj tí väčší, starší a silnejší, sklopili zraky k zemi. Thor preglgol, keď si prezrel ich zarazené tváre a hovoril si, ako zlé to na tom Kaňone asi musí byť.

KAPITOLA PÄTNÁSTA

Thor kráčal po dobre vychodenej prašnej ceste nasledovaný Reeceom, O'Connorom a Eldenom. Ani jeden z nich neprehovoril ani slovo odkedy vyrazili. Stále boli príliš šokovaní a neverili čo sa to deje. Thor sa pozrel na Reecea a O'Connora s vďačnosťou, ktorú nikdy k nikomu predtým necítil. Ťažko mohol uveriť, že sa naozaj dobrovoľne ponúkli, že pôjdu s ním. Mal pocit, že stretol skutočných priateľov, ktorí mu boli viac ako jeho vlastní bratia. Nemal tušenie, čo na nich čaká pri Kaňone, ale nech je to čokoľvek, bol rád, že tam tí dvaja budú s ním.

Na Eldena sa snažil príliš nepozerať. Videl, že neustále zlostne nakopáva kamene, a všimol si aj ako je otrávený a mrzutý, že bol vyslaný na patrolu s nimi. Ale Thor s ním nemal ani najmenší súcit. Ako už povedal Kolk, Elden to celé začal. Dostal iba toľko, koľko si sám zaslúžil.

Všetci štyria pokračovali ďalej po prašnej ceste podľa zadaných inštrukcií. Už boli na pochode veľa hodín, deň sa už prehupol do popoludnia a Thorove nohy začínali poriadne oťažievať. Tiež bol hladný. Na obed dostal len maličkú misku duseniny s jačmeňom, a teraz už sa naozaj tešil, že snáď čoskoro narazí na nejakú ďalšiu príležitost, ako uhasiť hlad.

Mal ale ešte aj dôležitejšie starosti. Pozrel sa dolu na svoje nové brnenie a bolo mu jasné, že by tak drahú vec nedostal, ak by pre to neexistoval pádny dôvod. Predtým, než ich poslali na cestu, všetci štyria dostali novú panošskú výstroj: vlnená tunika, kazajka z tvrdenej kože a cez to všetko drôtená košeľa. Tiež dostali krátke meče, vykované pravdepodobne z nejakého horšieho kovu. Ťažko mohli očakávať, že by dostali kvalitné oceľové meče, ktoré používali rytieri. Aj tak to ale bolo lepšie, ako holé ruky. Bol to fajn pocit mať pri boku vedľa svojho praku pripásanú ešte aj skutočnú zbraň. Tiež si však uvedomoval, že ak by sa dnes večer mali dostať do nejakých skutočne vážnych ťažkostí, výzbroj, ktorú dostali, by nemusela zďaleka stačiť. Túžil po skvelej zbroji a zbraniach, ktoré vlastnili ich spolubojovníci v Légii. Stredné a dlhé meče z tej najlepšej ocele, krátke oštepy, palcáty, dýky a halapartne. Ale také zbrane patrili chlapcom z bohatých a vážených rodín, ktoré jediné si také veci mohli dovoliť. To vôbec nebol prípad Thora, syna ovčiara.

Ako tak pokračovali ďalej po nekonečnej ceste v ústrety druhému západu slnka, stále ďalej a ďalej od brán Kráľovho Dvora a v ústrety vzdialenej priepasti Kaňona, Thor sa nedokázal zbaviť pocitu, ako by to bolo celé predovšetkým jeho vina. Z nejakého dôvodu ho mnohí ostatní členovia Légie nemali od začiatku radi a dávali to v jeho prítomnosti jasne najavo. Nedávalo mu to však ani najmenší zmysel. Cítil, že klesá na duchu, keď na to pomyslel. Celý život si prial len a len pridať sa k nim. Teraz mal ale pocit, že sa mu to nakoniec podarilo vďaka podvodu a pýtal sa sám seba, či ho jeho druhovia niekedy skutočne prijmú.

A teraz, aby toho nebolo málo, bol od nich úplne oddelený a musel pochodovať do služby pri Kaňone. Ten súboj si nezačal, a keď použil svoje schopnosti, neurobil to zámerne. Stále nerozumel veciam, ktoré jeho telo dokázalo, nevedel odkiaľ sa tá sila berie, ako ju vyvolať, ani ako to má zase celé vypnúť. Nemal by za to byť trestaný.

Thor nemal poňatia, čo vlastne ona služba pri Kaňone obnáša, ale z výrazov tvárí ostatných mohol jasne čítať, že to nebude nič príjemné. Premýšľal, či tam nejdú iba preto, aby tam boli v nejakej šarvátke jednoducho zabití. Ak toto nakoniec nie je cesta, ako sa ho Légia môže zbaviť raz a navždy. Bol však viac ako odhodlaný nedopustiť, aby sa niečo také stalo.

"Ako ďaleko ešte môže ten Kaňon byť?" Spýtal sa O'Connor a konečne tým prelomil mlčanie.

"Nie dosť ďaleko, aby to ako trest stačilo," odpovedal Elden. "Neboli by sme v tejto kaši, keby nebolo Thora."

"To ty si začal tú bitku, spomínaš?" Prerušil ho Reece.

"Ale ja som bojoval čisto, kdežto on nie," protestoval Elden. "A navyše, dostal čo si zaslúžil."

"Prečo?" Spýtal sa Thor v snahe dostať odpoveď na otázku, ktorá v ňom tlela už tak dlho. "Prečo som si to zaslúžil?"

"Pretože sem k nám nepatríš. Svoju pozíciu u Légie si si ukradol. My všetci ostatní sme boli vybraní. A ty si sa dovnútra jednoducho prebil."

"A nie je to práve to, o čom Légia je? O boji?" Odpovedal Reece. "Ja by som naopak povedal, že si Thor zasluhuje svoje miesto v Légii viac, ako my ostatní. Nás jednoducho zobrali. On musel napnúť všetky sily a vybojovať si niečo, čo mu nespadlo do lona tak, ako ostatným."

Elden pokrčil ramenami. Reeceov názor na neho evidentne neurobil žiadny dojem.

"Pravidlá sú pravidlá. Nebol vybraný. Nemal by tu s nami byť. Preto som ho napadol."

"Ale ja kvôli tebe rovnako neodídem, " odpovedal Thor chvejúcim sa hlasom.

"To sa ešte uvidí, " zamrmlal Elden temne.

"A tým si myslel ako že čo? " Spýtal sa O'Connor.

Elden už na to však nezodpovedal a ďalej len v tichosti šliapal prach cesty spolu s ostatnými. Thorov žalúdok sa zovrel tiesňou. Nemohol sa zbaviť pocitu, že už si urobil príliš veľa nepriateľov a najhoršie bolo, že stále nedokázal naozaj pochopiť prečo. Ten pocit sa mu vôbec nepáčil.

"Nevšímaj si ho," povedal Reece Thorovi dostatočne nahlas, aby to počuli aj druhí dvaja. "Neurobil si nič zle. Poslali ťa do služby na Kaňon, pretože v tebe vidia potenciál. Chcú aby si sa tak zocelil, inak by sa s tým neobťažovali. Tiež im trošku ležíš v žalúdku, že si ťa môj otec vybral za svojho. To je všetko."

"Ale čo je vlastne služba na Kaňone?" Spýtal sa Thor.

Reece si znepokojene odkašľal.

"Sám som tam nikdy nebol. Ale počul som príbehy. Od pár starších chalanov, a tiež od bratov. Je to hliadková služba. Ale na druhej strane Kaňona."

"Na druhej strane?" Spýtal sa O'Connor sa strachom v hlase.

"Čo myslíš tým, 'na druhej strane' ?" Nerozumel Thor.

Reece si ho prezrel.

"Ty si nikdy Kaňon nevidel?"

Thor cítil pohľady ostatných, ale napriek tomu pokrútil sebavedome hlavou.

"To si robíš srandu," vyprskol Elden.

"Vážne?" spýtal sa O'Connor. "Ani raz za celý život?"

Thor ďalej krútil hlavou a cítil ako červenie.

"Otec nás nikdy nikam nevzal. Ale o Kaňone som počul."

"Ty si pravdepodobne nikdy neopustil rodnú dedinu, chlače, " povedal Elden. "Že je to tak?"

Thor pokrčil ramenami a neodpovedal. Bolo to tak jasne vidieť?

"Nikdy neopustil dedinu," dodal Elden. "Neuveriteľné."

"Buď ticho," povedal Reece. "Nechaj ho na pokoji. Nerobí ťa to o nič lepším ako je on."

Elden sa na Reecea uškrnul a ruka sa mu zvykovým pohybom dotkla opaska, ale potom sa zase upokojil. Očividne, aj keď bol oveľa väčší ako Reece, nemal odvahu provokovať kráľovského syna.

"Kaňon je to jediné, čo udržuje naše kráľovstvo Prsteňa bezpečné," vysvetľoval Reece. "Nič iné medzi nami a hordami zo zvyšku sveta nestojí. Ak by sa Divokým podarilo dostať sa cez, s nami je koniec. Celý Prsteň sa na nás spolieha, na kráľových mužov, že ich budeme na Kaňone ochraňovať. Máme tam hliadky, ktoré neustále obchádzajú po obvode - najčastejšie na našej strane, ale občas aj na tej protiľahlej. Je tam len jeden jediný most. Jediná cesta von aj dovnútra, ktorú neustále strážia tí najlepší zo Strieborných."

Thor počúval o Kaňone celý svoj život. Poznal strašné príbehy o monštrách, ktoré sa skrývali na druhej strane a o obrovskom zlom impériu, ktoré obklopovalo Prsteň a každým okamihom hrozilo dostať sa dovnútra. Bol to jeden z dôvodov, prečo sa chcel pridať ku kráľovskej Légii: pomáhať chrániť svoju rodinu a celé kráľovstvo. Neznášal predstavu, že ostatní muži boli neustále tam vonku a chránili ho, zatiaľ čo on si žil pohodlne vo vnútri Prsteňa. Chcel tiež začať vykonávať túto službu a pomôcť v boji so zlými nepriateľmi. Nedokázal si predstaviť väčšiu česť, než byť jedným z tých mužov, ktorí bránili most cez Kaňon.

"Kaňon je dva kilometre široký a obklopuje celý Prsteň," vysvetľoval ďalej Reece. "Nie je ľahké dostať sa na druhú stranu. Naši muži navyše nie sú jediní, kto udržujú nepriateľské hordy na uzde. Sú ich tam vonku milióny a ak by chceli dobyť Prsteň, len silou ich počtu by sa im podarilo nás zaplaviť v priebehu niekoľkých dní. Naši muži vlastne len dopĺňajú energetické pole, ktoré je hlavnou obranou Kaňona. Skutočná sila, ktorá ich drží na uzde je sila Meča."

Thor sa otočil: "Meča?"

Reece sa na neho pozrel.

"Meč Osudu. Poznáš tú legendu?"

"Ten sedlák o tom najskôr nikdy ani nepočul, " zamiešal sa do hovoru Elden.

"Samozrejme, že ju poznám, " odsekol Thor v obrane. Nielen, že ju počul, ale tiež strávil veľa dní na pastve premýšľaním o veciach, o ktorých legenda rozprávala. Vždy si prial ten meč vidieť na vlastné oči. Legendárny Meč Osudu, magická čepeľ, ktorej energia napĺňa Kaňon a vytvára tak štít, ktorý chráni Prsteň pred útokmi zvonku.

"Meč je uložený v Kráľovom Dvore?" Spýtal sa Thor.

Reece prikývol.

"Kráľovská rodina ho opatruje po generácie. Bez neho by kráľovstvo bolo ničím. Prsteň by už bol dávno zaplavený."

"Ak sme chránení poľom, prečo teda musíme ešte aj hliadkovať pozdĺž Kaňona?" Spýtal sa Thor.

"Meč blokuje len veľké a nebezpečné hrozby, " vysvetľoval Reece. "Menšia a osamotená príšera sa môže čas od času dostať skrz pole. Preto tam potrebujeme mať aj našich mužov. Občas sa môže dostať skrz aj menšia skupinka nájazdníkov. Niekedy môžu byť tak drzí, že sa odváža napadnúť most, alebo sa potajomky vydriapať po stene Kaňona. Naša práca je tomuto zamedziť. Aj jedna jediná príšera môže napáchať veľké škody. Pred pár rokmi sa jedna nepozorovane pretiahla cez naše línie a než na ňu prišli, povraždila polovicu detí v blízkej dedine. Meč nedokáže chrániť Prsteň sám, a my sme tak dôležitá časť defenzívy spolu s ním."

Thor pozorne počúval a premýšľal. Kaňon sa zdal byť obrovský a ich poslanie tak dôležité, že sa mu nechcelo veriť, že bude súčasťou tak vznešeného snaženia.

"Ale ani tak som to veľmi dobre nevysvetlil," povedal Reece. "Okolo Kaňona je toho ešte oveľa viac." Na to sa odmlčal.

Thor sa na neho pozrel a v jeho očiach zbadal náznak niečoho, čo celkom dobre mohli byť obavy.

"Ako by som to vysvetlil?" Povedal Reece a hľadal správne slová. Potom si odkašľal. "Kaňon je oveľa väčší ako my všetci dokopy. Kaňon je ..."

"Kaňon je miesto pre skutočných mužov, " ozval sa zvučný hlas.

Všetci sa otočili po smere hlasu.

Thorove oči sa rozšírili. V plnej drôtenej zbroji, s dlhými zbraňami visiacimi pri sedle neuveriteľne obrovského koňa, za nimi klusal Erec. Smial sa na nich a jeho pohľad neustále smeroval k Thorovi.

Thor k nemu šokovane vzhliadol.

"Ak ešte ním nie si," dodal Erec. "Kaňon z teba muža dozaista urobí."

Thor nevidel Ereca od tej udalosti v aréne a teraz pocítil obrovskú úľavu, že s nimi je skutočný rytier, ba čo viac, sám slávny Erec. Thor sa v jeho prítomnosti cítil nepremožiteľný a modlil sa, aby išiel rytier ku Kaňonu s nimi.

"Čo tu robíte?" Spýtal sa Thor. "Pridáte sa k nám?" Pokračoval a dúfal, že to neznelo príliš dychtivo.

Erec sa mierne naklonil dozadu a začal sa smiať.

"Žiadny strach, mládenec," povedal. "Idem s vami."

"Vážne?" Spýtal sa Reece.

"Je tradíciou, že člen Strieborných odprevadí členov Légie na ich prvú patrolu. Prihlásil som sa ako dobrovoľník."

Erec sa otočil a pozrel sa na Thora.

"Koniec koncov, ty si mi pomohol včera."

Thor bol šťastný. Erecova prítomnosť mu dodávala pevnú pôdu pod nohami. Tiež cítil, že tým stúpa v očiach svojich priateľov. Práve jeho na cestu na Kaňon prišiel odprevadiť najslávnejší rytier v kráľovstve. Veľa z jeho strachu práve opadlo.

"Samozrejme nepôjdem na hliadku s vami," dodal Erec. "Len vás odvediem cez most do tábora. Potom už bude len na vás, ako sa popasujete so svojimi povinnosťami."

"Je to veľká česť, sir, " povedal Reece.

"Vďaka, " doplnili O'Connor s Eldenom.

Erec zhliadol na Thora a usmial sa.

"Koniec koncov, keď budeš mojím prvým panošom, tak ťa nemôžem nechať umrieť tak skoro."

"Prvým?" spýtal sa Thor a srdce mu poskočilo.

"Feithgold si počas súboja zlomil nohu a nos. Nebude schopný služby minimálne osem týždňov. Teraz si môj prvý panoš ty. A náš tréning môže začať, nie je tomu tak?"

"Samozrejme, sir, " odpovedal Thor.

Thorova myseľ tancovala. Prvýkrát za dlhú dobu mal pocit, že sa na neho usmialo šťastie. Teraz bol prvý panoš nejlepšieho rytiera zo všetkých. Mal pocit, že práve preskočil všetkých ostatných chlapcov z Légie.

Celá pätica pokračovala západným smerom priamo k zapadajúcemu slnku. Erec išiel pomaly na svojom koni, niekoľko krokov pred nimi.

"Predpokladám, že už ste na Kaňone boli, sir, že?" Spýtal sa Thor.

"Mnohokrát," odpovedal Erec. "Vlastne som bol rovnako starý ako ty, keď som tam bol prvýkrát."

"A aké to bolo?" Spýtal sa Reece.

Všetci štyria chlapci pozreli na Ereca v očakávaní odpovede. Rytier išiel nejakú chvíľu potichu a pozeral sa priamo pred seba na obzor.

"Na svoju prvú skúsenosť s Kaňonom nikdy nezabudnete. Je ťažké to vysvetliť. Je to zvláštne, cudzie, mystické a zároveň krásne miesto. Nebezpečenstvo, ktoré je na druhej strane sa nedá ani len predstaviť. Most naprieč je dlhý a štíhly. Je vás tam na hliadke veľa, ale rovnako sa človek neustále cíti sám. Všade okolo nespútaná príroda. Človek má pocit, že je bez prestania v jej tieni. Naši muži hliadkujú na Kaňone už stovky rokov. Je to tiež niečo ako zasvěcující obrad pre nováčikov. Nemôžete plne porozumieť nebezpečenstvu, kým neuvidíte Kaňon. Nemôžete sa stať ozajstnými rytieri, kým nenastúpite na hliadku."

Potom sa odmlčal. Štyria chlapci sa na seba znepokojene pozreli.

"Môžeme čakať na druhej strane nejaké boje?" Spýtal sa Thor.

Erec pokrčil ramenami.

"Akonáhle čelíš Divokým, je možné úplne všetko. Boj nie je príliš pravdepodobný. Ale určite možný."

Erec sa pozrel na Thora.

"Chceš byť skvelým panošom a jedného dňa aj skvelým rytierom?" Spýtal sa a pozeral sa Thorovi priamo do očí.

"Áno, sir, viac ako čokoľvek iné."

"Potom sa musíš pár vecí naučiť, " povedal Erec. "Sila nestačí, obratnosť nestačí, byť skvelý bojovník nestačí. Je tu ešte niečo ďalšie. Niečo dôležitejšie než všetky tieto vlastnosti dohromady."

Erec sa odmlčal, ale Thor nedokázal na pokračovanie dlho čakať.

"Čo je to? " Spýtal sa. "Čo je tak dôležité?"

"Musíš v sebe mať nezdolného ducha," odpovedal Erec. "Nikdy sa nebáť. Musíš mať odvahu vstúpiť do tmavého lesa, najhoršej bojovej vravy a oboje urobiť s ľadovým pokojom. Ten pokoj si musíš nosiť stále so sebou, stále, kedykoľvek a kamkoľvek ideš. Nikdy nesmieš byť vystrašený, tvoja hliadka trvá neustále. Nikdy si nedopriať oddychu, neustále sa snažiť zo všetkých síl. Pohodlie byť ochraňovaný ostatnými, už zostalo niekde ďaleko za tebou. Už nie si naďalej rádovy obyvateľ Prsteňa. Teraz si jeden z kráľových mužov. Najväčšie kvality bojovníka sú odvaha a nezdolný duch. Nebáť sa nebezpečenstva. Očakávať ho, ale tiež nevyhľadávať."

"Prsteň, v ktorom žijeme, " dodal Erec, "je naše kráľovstvo. Zdá sa, že to my ho chránime proti všetkým hordám sveta, ale to nie je pravda. Chráni nás Kaňon a mágia, ktorá je ukrytá v ňom. Žijeme v začarovanom prsteni. Nikdy na to nezabudni. Žijeme a umierame vďaka mágii. Žiadne bezpečie tu nie je, chlapče, ani na jednej strane Kaňona. Odmyslí si mágiu, a nezostane ti nič."

Nejakýčas potom všetci putovali bez slov. Thor si neustále v hlave premieľal Erecove slová. Mal pocit, ako by sa mu Erec snažil potajomky povedať, že akúkoľvek silu má, akákoľvek mágia za jeho schopnosťami stojí, nie je to nič, za čo by sa mal hanbiť. Naopak, bolo to niečo, na čo by mal byť hrdý. Niečo, čo bolo zdrojom sily celého kráľovstva. Cítil sa vďaka týmto slovám lepšie. Bol na Kaňon poslaný za trest, že použil svoje schopnosti, a aj keď stále kvôli tomu cítil vinu, zároveň aj vedel, že môže byť na svoje schopnosti pyšný.

Erec s Thorom teraz zostávali za ostatnými mierne pozadu. Rytier sa na chlapca znova pozrel.

"Za jediný deň sa ti podarilo urobiť si na dvore pár vplyvných nepriateľov," povedal s pobavene tvárou. "Zdá sa, že ich je viac než priateľov."

Thor sa začervenal.

"Neviem ako sa to stalo, sir. To som nechcel."

"Nepriateľov nezískavame dobrovoľne. Často ich z ľudí okolo nás urobí závisť. Zdá sa, že tebe sa ju podarilo vyvolať v mnohých ľuďoch. To nemusí byť nevyhnutne zlá vec. Si stredobodom mnohých špekulácií."

Thor sa poškrabal na hlave a snažil sa tomu porozumieť.

"Ale ja nechápem prečo."

Erec stále vyzeral pobavene.

"Sama kráľovná je v čele tvojich protivníkov. Nejakým spôsobom si sa už dokázal dostať aj na jej zoznam nepriateľov."

"Moja matka?" Spýtal sa Reece a otočil sa. "Prečo?"

"To je veľmi dobrá otázka. Sám sa na to isté stále dookola pýtam, " povedal Erec.

Thor sa cítil hrozne. Kráľovná? Nepriateľ? Čo jej urobil? Nemohol to pochopiť. Prečo by si mala niekoho, ako je on vôbec všimnúť? Ani trochu nechápal, čo sa to okolo neho stále deje.

Zrazu ho niečo však napadlo.

"Nie je nakoniec ona pravým dôvodom, prečo som bol poslaný sem? Na Kaňon?" Spýtal sa.

Erec sa pozrel priamo pred seba, jeho tvár vyzerala vážne.

"Mohla by byť," povedal zamyslene. "Naozaj by za tým mohla stáť ona."

Thor premýšľal, koľko ďalších nepriateľov ešte asi má. Bol privedený k dvoru, o ktorom vôbec nič nevedel. Len sa snažil zapadnúť. Len si šiel za svojím snom a urobil všetko čo mohol, aby ho dosiahol. Nečakal, že tým počínaním vzbudí u kohokoľvek závisť alebo žiarlivosť. Znova a znova nad tou záhadou premýšľal, ale rovnako sa nemohol dopátrať žiadneho múdreho vysvetlenia.

Zatiaľ čo Thor dumal nad týmto problémom, skupina vystúpila na vrchol kopca. Pred nimi sa rozprestrel výhľad do širokého okolia. Myšlienky všetkých boli náhle odviate ako uschnuté jesenné lístie. Thor sám doslova prišiel o dych, pričom dôvodom nebol len silný, divoký vietor na vrchole kopca.

Priamo pred nimi, kam až oko dohliadlo, sa rozprestieral Kaňon. Bolo to vôbec prvýkrát, čo ho Thor zbadal a ten pohľad ho úplne ohromil. Zostal zarazene stáť na mieste, neschopný čohokoľvek. Bola to tá najväčšia a najmonumentálnejšia vec, akú kedy videl. Obrovská priepasť rozdeľovala zem a tiahla sa snáď do nekonečna, prerušená iba na jednom mieste linkou mosta, pozdĺž ktorého stáli vojaci. Most sám sa na prvý pohľad tiež tiahol snáď až na koniec sveta.

Kaňon bol osvetľovaný modrými a zelenými lúčmi, ktoré na neho vrhalo druhé zapadajúce slnko. Okolo jeho stien mohol Thor pozorovať drobné iskrenie. Keď bol opäť schopný pohybu, dobehol ostatných a spolu s nimi sa pomaly priblížili k mostu. Za chvíľu už mohol nahliadnuť cez okraj Kaňona. Útes strmo padal dole, snáď až niekam do útrob sveta. Thor ani nedokázal zreteľne rozoznať dno a nebol si istý, či je to preto, že ho halí hmla, alebo že tam jednoducho ani žiadne nie je. Kameň, z ktorého sa útesy skladali, sa zdal byť snáď milión rokov starý, tvarovaný búrkami po celé stáročia. Bolo to nejnedotknutejšie miesto, aké kedy videl. Predtým nemal tušenie, že je jeho planéta tak rozmanitá, tak vibrujúca všemožnými tvarmi, a vlastne akoby živá.

Bolo to ako by sa práve prizeral okamihu stvorenia sveta.

Thor počul, že aj ostatní sa čudujú tomu, čo vidia.

Myšlienka, že by oni štyria mohli strážiť Kaňon sa náhle zdala na smiech. Cítili sa v jeho blízkosti maličkí ako trpaslíci.

Keď sa blížili k mostu, vojaci po oboch stranách cesty sa stavali do pozoru a robili cestu pre novú nastupujúcu hliadku. Thorov tep sa zrýchľoval.

"Nechápem, ako my štyria môžeme strážiť niečo také," povedal O'Connor.

Elden sa zachechtal. "Je tu veľa ďalších strážcov. Sme sotva jedno maličké koliesko vo veľkom stroji."

Keď prechádzali po moste, jediný zvuk, ktorý mohli počuť, bol bičujúcich vietor, doplňovaný zvukmi spopod ich čižiem a kopýt Erecova koňa. Ten dutý, pravidelný zvuk sa zdal ako jediné reálne spojenie medzi týmto novým svetom a tým, ktorý nechali za sebou.

Žiadny z vojakov, ktorí lemovali cestu a výrazne spozorneli v Erecovej prítomnosti, nepovedal ani slovo. Iba ďalej nehybne stáli na stráži. Museli ich minúť určite niekoľko sto.

Thor si nemohol nevšimnúť, že po oboch stranách mosta boli v pravidelných rozostupoch na koloch nabodané hlavy barbarských útočníkov. Niektoré boli stále čerstvé a dokonca z nich kvapkala krv.

Thor sa odvrátil. Veci začínali byť príliš reálne a on si nebol istý, či na toto už je pripravený. Snažil sa nemyslieť na to, ku koľkým šarvátkam asi muselo dôjsť, aby mohol byť most takto ozdobený. Koľko životov bolo kvôli tomu stratených, a čo ich vlastne všetkých čakalo na druhej strane mosta. Premýšľal, či sa vôbec niekedy vráti späť. Nebol to náhodou pravý dôvod celej tejto výpravy? Nechať ho tu zmiznúť?

Pozrel sa cez okraj mosta, na útesy strácajúce sa v hlbine, a počul zapišťanie vzdialeného vtáka. Zvuk ale nepatril k hlasom vtákov, ktoré počul predtým. Premýšľal, čo to mohlo byť a aké ďalšie exotické zvieratá môžu žiť na druhej strane.

Ale neboli to zvieratá alebo hlavy napichané na koloch, ktoré mu robili starosti. Oveľa viac na neho pôsobilo jednoducho miesto samotné. Pocit, ktorý mal, keď tadiaľ prechádzal. Nedokázal povedať, či je to tou hmlou, kvíliacim vetrom, prázdnotou otvorenej oblohy, alebo snáď svetlom zapadajúceho slnka, ale niečo, možno všetko to dohromady na tomto mieste spôsobovalo, že mal pocit ako by bol vo sne. Úplne ho to pohltilo. Cítil silnú magickú energiu, ktorá pretekala všade okolo nich. Hovoril si, či je to naozaj sila Meča, alebo skôr nejaká pradávna prírodna energia Kaňona samotného. Mal pocit, že most nesiaha iba z jedného kusa zeme na druhý, oveľa skôr viedol do úplne novej reality.

Iba pred niekoľkými dňami pásol stáda v rodnej dedine. A teraz, akokoľvek neuveriteľné sa mu to zdalo, sa chystal stráviť svoju prvú noc mimo ochrany Meča, na druhej strane Kaňona.