Ben sa na mňa pozrie so strachom v očiach.
„Dúfam, že vieš, čo —“
Skôr než to stihne dokončiť, narovnám mu zahnutý prst späť na svoje miesto. Vykríkne, cúvne a drží sa za ruku.
„Dokelu!“ zakričí, drží si ruku a začne rýchlo chodiť okolo miestnosti. O chvíľu sa upokojí a oddychuje. „Mala si ma varovať!“
Odtrhnem si kus rukáva z trička a znova si beriem jeho ruku a priviažem zranený prst k susednému. Je to chabé riešenie, ale bude to musieť stačiť. Ben stojí niekoľko centimetrov odo mňa a cítim, ako na mňa pozerá.
„Vďaka,“ zašepká a v hlase má niečo zvláštne, niečo intímne, niečo, čo som si predtým nevšimla.
Znovu cítim šteklenie v žalúdku a náhle mám pocit, že som príliš blízko. Musím si zachovať jasnú hlavu, byť silná, samostatná. Rýchlo cúvnem a idem na svoju stranu cely.
Letmo sa na Bena pozriem a akoby bol sklamaný. Je aj vyčerpaný, skleslý. Oprie sa chrbtom o stenu a pomaly skĺzne do sedu a oprie si hlavu o kolená.
Je to dobrý nápad. Spravím to isté a zrazu cítim, aké sú moje nohy vyčerpané.
Posadím sa oproti nemu a skloním hlavu do dlaní. Som taká hladná. Taká unavená. Všetko ma bolí. Dala by som čokoľvek za jedlo, vodu, posteľ alebo lieky proti bolesti. Horúcu sprchu. Chcem len spať - navždy. Už to celé chcem mať za sebou. Ak mám umrieť, chcem len, aby to šlo rýchlo.
Sedíme tu bez slova, neviem ako dlho. Ubehne hodina, možno dve. Už nedokážem vnímať čas.
Počujem, ako ťažko dýcha svojím zlomeným nosom a cítim s ním. Premýšľam, či zaspal. Premýšľam, kedy po nás prídu, kedy znovu začujem ich topánky, ako nás budú odvádzať na smrť.
Miestnosť naplní Benov hlas, tichý, smutný, zlomený hlas: „Chcem len vedieť, kam vzali môjho brata,“ hovorí ticho. Počujem tú bolesť v jeho hlase, ako veľmi mu na ňom záleží. Núti ma to myslieť na Bree.
Musím sa nútiť, aby som zostala silná, aby som sa prestala stále ľutovať.
„Prečo?“ vyšteknem naňho. „Na čo by ti to bolo? Aj tak s tým teraz nemôžeme nič robiť.“ V skutočnosti chcem ale vedieť to isté - kam vzali Bree.
Ben smutne potrasie hlavou, vyzerá zničene.
„Chcem to len vedieť,“ vraví ticho. „Kvôli sebe. Skrátka to chcem vedieť.“
Vzdychnem a snažím sa na to nemyslieť, nemyslieť na to, čo sa jej práve teraz môže diať. Či si myslí, že som ju sklamala. Opustila ju.
„Povedali ti, že ťa pošlú do arény?“ spýta sa. Z jeho hlasu je badať strach.
Srdce sa mi pri tej myšlienka rozbúcha. Pomaly prikývnem.
„A tebe?“ pýtam sa, ale odpoveď už poznám.
Ponuro prisvedčí.
„Vraj nikto neprežije,“ povie.
„Ja viem,“ odseknem. Nepotrebujem, aby mi to pripomínal. Vlastne na to vôbec nechcem myslieť.
„Tak čo máš v pláne?“ spýta sa. Pozriem sa na neho.
„Akože čo? Mám azda na výber?“
„Vždy sa zo všetkého nejako dostaneš,“ vraví. „Nejako sa na poslednú chvíľu zachrániš. Takže čo to bude tento raz?“
Zavrtím hlavou. Hovorila som si to isté, ale na nič som neprišla.
„Došla mi inšpirácia,“ hovorím mu. „Nič mi nenapadá.“
„To je všetko?“ oborí sa na mňa naštvane. „Takže to jednoducho vzdáš? Necháš ich, nech ťa hodia do arény? Nech ťa zabijú?“
„A čo mám asi tak robiť?“ odseknem mu a som naštvaná sama na seba.
Pohniezdi sa. „Ja neviem,“ povie. „Určite máš nejaký plán. Nemôžeme tu predsa len tak sedieť. Nemôžeme ich nechať, aby nás odviedli na smrť. Niečo.“
Pokrútim hlavou. Som unavená. Vyčerpaná. Zranená. Hladná. Táto miestnosť je doslova zo železa. Vonku sú stovky ozbrojených strážcov. Sme niekde v podzemí. Ani vlastne neviem kde. Nemáme žiadne zbrane. Nemôžeme nič robiť. Nič.
Len jedno, uvedomím si. Nedostanú ma bez boja.
„Na smrť ma neodvedú,“ poviem znenazdajky do tmy.
Pozrie na mňa. „Ako to myslíš?“
„Budem bojovať,“ odvetím mu. „V aréne.“
Ben sa zasmial, trochu akoby posmešne odfrkol.
„Žartuješ. Aréna jedna je plná profesionálnych zabijakov. A aj tí zabijaci tam umierajú. Nikto neprežije. Nikdy. Je to len dlhá poprava. Pre zábavu.“
„To neznamená, že to nemôžem skúsiť,“ odseknem mu hlasnejšie, jeho pesimizmus ma rozčuľuje.
Ben len znovu sklopí oči, hlavu v dlaniach. „No, ja žiadnu šancu nemám,“ povie odovzdane.
„Ak si to myslíš, tak ani nebudeš mať,“ odvrknem mu. To sú otcove slová, ktorými ma často karhal a ja som prekvapená, že mi teraz tie isté slová vyšli z úst. Znepokojilo ma to a uvažujem, koľko som toho po ňom skutočne zdedila. Počujem tú tvrdosť vo svojom hlase, ktorú som si dodnes nevšimla a mám pocit, ako keby hovoril cezo mňa. Je to desivý pocit.
„Ben,“ poviem mu. „Ak si myslíš, že môžeš prežiť, ak dokážeš vidieť, že zostaneš nažive, tak prežiješ. Je to o tom, čo si vsugeruješ do hlavy. A čo sám sebe hovoríš.“
„To si ale budem len niečo nahovárať,“ vraví Ben.
„Tak to nie je,“ odpovedám. „Trénuješ sa tak. A v tom je rozdiel. Vidíš svoju budúcnosť tak, ako ju chceš vidieť ty, najskôr si ju vytvoríš v hlave a potom ju uskutočníš. A ak ju nevidíš, nemáš čo uskutočniť.“
„To znie, ako keby si fakt verila, že môžeš prežiť,“ vraví Ben ohromene.
„Neverím,“ opravím ho. „Viem to. Ja naozaj prežijem. Proste prežijem,“ počujem sama seba a začínam byť stále sebavedomejšia. Vždy som sa dokázala nabudiť do takej miery, že už to potom nemožno vzdať. Napriek tomu všetkému cítim novú sebadôveru, nový optimizmus.
A v tom okamihu sa náhle rozhodnem: som rozhodnutá prežiť. Nie pre seba. Pre Bree. Veď napokon ešte neviem, že by bola mŕtva. Možno je živá. A zachrániť ju môžem, len ak zostanem nažive. Ak dokážem prežiť v tej aréne. A ak budem musieť, tak to urobím.
Prežijem.
Neviem, prečo by som nemala mať šancu. Ak niečo skutočne viem, tak je to práve biť sa a bojovať. Veď som k tomu bola vychovaná. V ringu som už bola. Dostala som nakladačku. A posilnilo ma to. Nemám strach.
„No a ako teda chceš vyhrať?“ spýta sa Ben. Tento raz to znie, ako keby sa pýtal vážne, ako keby naozaj veril, že by som to mohla dokázať. Možno ho niečo v mojom hlase presvedčilo.
„Nemusím vyhrať,“ odpoviem mu pokojne. „To je práve to. Stačí mi len prežiť.“
Skôr než stihnem dokončiť vetu, ozve sa zvuk vojenských topánok, ako sa blížia chodbou. O chvíľu neskôr začujem, ako sa otvárajú dvere.
Prišli si po mňa.
PÄTNÁSŤ
Dvere našej cely sa so škrípaním otvoria a dovnútra preniká záplava svetla z chodby. Zakrývam si rukou oči a vidím siluetu otrokára. Čakám, že ma zdrapne a odvedie preč, on sa však zohne a položí niečo tvrdé a plastové na zem a kopne do toho. Ide to cez celú podlahu a s buchnutím sa to zastavuje o moju nohu.
„Posledné jedlo,“ oznamuje mi temným hlasom.
Potom vykročí von, zabuchne za sebou dvere a zamkne ich.
Cítim vôňu jedla a môj žalúdok sa bolestivo ozve. Skloním sa k plastovej nádobe a opatrne ju dvíham, v matnom svetle toho ale veľa nevidím: je dlhá a plochá, uzavretá hliníkovou fóliou. Skladám ju a okamžite ma zaplaví vôňa jedla — skutočného, vareného jedla, ktoré som nemala už roky. Vonia to ako steak. A kurča. A zemiaky. Nakloním sa bližšie, aby som si to lepšie prezrela: šťavnatý steak, dve kuracie stehienka, zemiaková kaša a zelenina. Je to tá najkrajšia vôňa v mojom živote. Mám výčitky, že tu Bree nie je so mnou, aby som sa s ňou mohla rozdeliť.
Uvažujem, prečo mi dali také bohaté jedlo a potom si uvedomím, že to nie je z láskavosti, ale z čisto sebeckého dôvodu: chcú, aby som mala silu do arény. Možno ma aj naposledy lákajú a dávajú mi ochutnať, čo by som mohla získať, keby som ich ponuku prijala. Naozajstné jedlo. Horúce jedlo. Život v blahobyte.
Ako tá vôňa preniká do každého póru môjho tela, ich ponuka vyzerá stále lákavejšia. Skutočné jedlo som necítila už roky. Náhle si uvedomím, aká som hladná a podvyživená a začínam premýšľať, či by som bez toho jedla naozaj mala silu bojovať.
Ben sa posadí, nakloní sa a hľadí na mňa. Samozrejme. Odrazu mám výčitky, že som na neho nemyslela. Musí byť taký vyhladovaný ako ja a som si istá, že tá vôňa, ktorá už zaplnila celú miestnosť, ho dovádza k šialenstvu.
„Vezmi si aj ty,“ hovorím do tmy. Musela som pozbierať všetku svoju vôľu, aby som tie slová povedala nahlas – ale je to správne.
Zavrtí hlavou.
„Nie,“ vraví. „Povedali, že je to pre teba. Tak jedz. Keď prídu po mňa, tiež mi dajú. Ty to teraz potrebuješ. To ty teraz pôjdeš bojovať.“
Má pravdu. Potrebujem to. Hlavne preto, že nemám v pláne len bojovať – ale hlavne vyhrať. Nemusí ma prehovárať dvakrát. Vôňa jedla ma pohltila a ja siaham po kuracom stehienku – o niekoľko sekúnd je vo mne. Odhrýzam si tak rýchlo, že takmer nestačím prehĺtať. Je to tá najlepšia vec, ktorú som v živote jedla. Prinútim sa ale jedno stehienko nechať bokom pre Bena. Možno dostane vlastné jedlo, možno nie. Tak či tak, po tom všetkom, čím sme spolu prešli, je správne sa rozdeliť.
Vrhnem sa na zemiakovú kašu a prstami si ju pchám do úst ako lopatou. Žalúdok sa mi zviera od bolesti a uvedomím si, že to jedlo potrebujem viac než akékoľvek iné jedlo v mojom živote. Moje telo kričí, aby som si dala ďalší a ďalší hlt. Jem príliš rýchlo a o niekoľko okamihov je viac než polovica kaše preč. Nútim sa nechať zvyšok pre Bena.
Beriem do ruky steak, niekoľkokrát si poriadne odhryznem a snažím sa vychutnať si každý hlt. Je to tá najlepšia vec, ktorú som kedy mala. Ak to naozaj bude moje posledné jedlo, tak zomriem spokojná. Polovičku steaku nechávam bokom a idem zjesť polovicu zeleniny. O chvíľočku som s tým hotová – ale stále nie som sýta. Pozriem sa na to, čo som nechala pre Bena a mám chuť to všetko zhltnúť do posledného hrášku. Pozbieram ale všetku svoju vôľu, pomaly vstanem, podídem k nemu a položím tácňu pred neho.
Sedí tam, hlavu zloženú na kolenách, ani s ňou nepohol. Vyzerá ako ten najporazenejší človek, ktorého som kedy videla. Keby som na jeho mieste sedela ja, sledovala by som každý jeho hlt a predstavovala by som si, ako to asi chutí. Asi mu už nezvýšila žiadna vôľa žiť.
Asi zacítil jedlo tak blízko pri sebe, pretože konečne zdvihol hlavu. Pozrie sa na mňa prekvapene s očami dokorán. Usmejem sa naňho.
„Hádam si si nemyslel, že by som to všetko dokázala zjesť?“ spýtam sa ho.
Usmeje sa, ale pokrúti hlavou a znovu ju sklopí. „Nemôžem,“ povie. „Je to tvoje.“
„Teraz to je tvoje,“ vravím mu a tlačím mu tácňu do rúk. Nemá inú možnosť, než si ju vziať. „Ale to nie je fér —“ začne.
„Už som mala dosť,“ klamem ho. „Navyše sa pred bojom nesmiem prejesť. S plným bruchom by som nebola dosť obratná, nemyslíš?“
Moja lož nebola veľmi presvedčivá a vidím, že mi neverí. Ale tiež vidím, aký účinok má na neho tá vôňa jedla a vidím, ako ho prepadáva jeho zvierací inštinkt. Ten istý, ktorý som pred niekoľkými minútami cítila sama.
Nakloní sa nad tácňu a vrhá sa na to. Keď žuje, zavrie oči, oprie sa o stenu a zhlboka dýcha, vychutnáva si každý hlt. Dívam sa, ako to do seba hádže a vidím, ako veľmi to potreboval.
Namiesto toho, aby som sa vrátila späť na svoju stranu miestnosti, posadím sa vedľa neho. Neviem, koľko mám ešte času, kým po mňa prídu a z nejakého dôvodu chcem naše posledné spoločné minúty stráviť pri ňom.
Sedíme tu vedľa seba bez slova, ani neviem ako dlho. Som napätá, načúvam každý zvuk, či si po mňa nejdú. Pri myšlienke na to, čo ma čaká, mi srdce začína búchať rýchlejšie a snažím sa na to nemyslieť.
Myslela som si, že nás do arény pošlú spolu a prekvapuje ma, že nás rozdelia. Uvažujem, aké ďalšie prekvapenia pre nás asi ešte majú v zálohe. Snažím sa o nich nepremýšľať.
Nemôžem si pomôcť, rozmýšľam, či je to naposledy, čo Bena vidím. Nepoznám ho dlho a aj tak by mi to vlastne malo byť jedno. Viem, že by som si mala zachovať jasnú hlavu, emócie v pokoji a sústrediť sa len na boj, ktorý ma čaká.
Z nejakého dôvodu naňho ale nemôžem prestať myslieť. Nie som si istá prečo, ale začína mi na ňom záležať. Bude mi chýbať. Nedáva to zmysel a hnevám sa na seba už len za to, že o ňom takto rozmýšľam. Takmer ho nepoznám. Štve ma, že mi lúčenie s ním bude vadiť – viac, než by malo.
Sedíme tu, v uvoľnenom tichu, dvaja priatelia. Už to nie je trápne. Nerozprávame, ale cítim, že ma v tom tichu počúva a počuje, ako sa s ním lúčim. A že i on sa lúči so mnou.
Čakám, že mi niečo povie – čokoľvek. Po niekoľkých minútach si začínam myslieť, že možno nerozpráva z nejakého dôvodu, možno preto, že necíti to isté čo ja. Možno mu na mne vôbec nezáleží, možno ma dokonca neznáša, pretože som ho dostala do tejto šlamastiky. Odrazu o sebe začínam pochybovať. Musím to vedieť.
„Ben?“ zašepkám do ticha.
Čakám, ale počujem len zvuk jeho namáhavého dýchania zlomeným nosom. Pozriem sa naňho a vidím, že zaspal. Preto to ticho.
Dívam sa na jeho tvár, i napriek všetkým tým modrinám a odreninám je krásna. Neznesiem pomyslenie na to, že budeme odlúčení. A že umrie. Na to je príliš mladý. A ja asi tiež.
Po tom jedle som ospalá a napriek všetkej mojej snahe sa mi oči v tej tme zatvárajú. Skôr než sa nazdám, som opretá o stenu, hlava mi padá nabok a spočíva na Benovom pleci. Viem, že by som mala byť hore, mať bystrú myseľ a pripravovať sa na arénu.
No nech sa akokoľvek snažím, o niekoľko okamihov už tvrdo spím.
*
Prebudila ma ozvena vojenských topánok dupajúcich po chodbe. Najskôr mi napadne, že je to len nočná mora – ale potom zistím, že nie je. Neviem, koľko hodín uplynulo. Moje telo je však odpočinuté, takže predpokladám, že som musela spať dlho.
Zvuk topánok silnie a čoskoro sa zastaví pri dverách. Zaštrkocú kľúče, ja sa posadím rovno a srdce cítim až v krku. Prišli si po mňa.
Neviem, ako sa mám s Benom rozlúčiť a neviem ani, či by to chcel. Takže sa len postavím, všetky svaly mám boľavé, a pripravím sa odísť.
Odrazu cítim, ako ma za zápästie chytila niečia ruka. Jej stisk je prekvapivo silný a jeho intenzita prechádza celým mojím telom ako vlna.
Bojím sa naňho pozrieť dolu, do tých očí — ale nemám na výber. Hľadí priamo na mňa. Z jeho očí sálajú obavy a v tej chvíli vidím, ako veľmi mu na mne záleží. Až ma to vydesí.
„Počínala si si dobre,“ hovorí, „že si nás dostala tak ďaleko. Nemali sme mať šancu prežiť tak dlho.“
Neviem, ako mu odpovedať, a tak sa len na neho pozerám. Chcem mu povedať, že je mi to všetko ľúto. Tiež mu chcem povedať, že mi na ňom záleží. Že dúfam, že prežije. Že ja prežijem. Že ho znova uvidím. Že svojich súrodencov nájdeme. Že sa vrátime domov.
Cítim ale, že to už vie. Takže nakoniec nepoviem nič.
Dvere sa otvoria a otrokári vojdú dnu. Otočím sa na odchod, ale Ben ma potiahne za zápästie a ja sa naňho musím opäť pozrieť.
„Preži,“ hovorí s naliehavosťou umierajúceho človeka.
Dívam sa na neho.
„Preži. Pre mňa. Pre tvoju sestru. Pre môjho brata. Preži.“
Tie slová zvonia vo vzduchu ako rozkaz a pripadá mi to, ako keby so mnou hovoril otec Benovými ústami. Úplne ma z toho zamrazilo. Predtým som bola rozhodnutá prežiť. Teraz akoby som nemala na výber.
Otrokári ku mne pristúpia a stoja za mnou.
Ben ma pustí a ja sa im hrdo postavím čelom. Vďaka jedlu a spánku cítim nával sily a vzdorovito na nich hľadím.
Jeden z nich vyberie kľúč. Najskôr nechápem prečo – ale potom si spomeniem: putá. Mám ich na sebe tak dlho, že som na ne celkom zabudla.
Natiahnem ruky a on ich odomyká. Keď ich uvoľňujú a dávajú preč, zažívam obrovský pocit úľavy. Triem si zápästia v mieste, kde po nich zostali kruhové stopy.
Skôr než ma stihnú posotiť, vychádzam z miestnosti sama, chcem mať tú výhodu. Viem, že ma Ben sleduje, ale nedokážem sa otočiť, nezniesla by som ten pohľad. Musím byť silná.
Musím prežiť.
ŠESTNÁSŤ
Otrokári ma vedú chodbou a keď prechádzam tými nekonečnými, úzkymi koridormi, začínam počuť tlmené dunenie. Najprv je takmer nečujné. Ako sa však blížime, začína to znieť ako zvuk davu. Jasajúceho davu. Počuť i návaly pokrikovania.
Zabočíme do ďalšej chodby a hluk začína byť jasnejší. Ozve sa obrovské burácanie, nasledované dunením ako pri zemetrasení. Vidím, ako sa chodba chveje. Akoby stovky tisíc ľudí dupali nohami.
Strčili ma doprava, do ďalšej chodby. Nemám rada, ako do mňa tí otrokári strkajú, zvlášť keď ma vedú na smrť a mám obrovskú chuť sa obrátiť a jedného z nich uzemniť. Nie som ale ozbrojená a oni sú väčší a silnejší, takže by to neviedlo k ničomu. Navyše musím šetriť silami.
Naposledy do mňa strčia a chodba sa otvára. V diaľke vidím ostré svetlo ako zo svetlometov na štadióne a hluk davu naberá na neuveriteľnej hlasitosti, ako keby to bol živý tvor. Chodba vedie do vysokého a širokého tunela. Svetlo je stále jasnejšie a na chvíľu zauvažujem, či nevychádzame na denné svetlo.
Teplota sa však nezmenila. Stále som v podzemí a vedú ma vstupným tunelom. Do arény. Myslím na to, ako ma otec vzal na bejzbalový zápas, hľadali sme svoje miesta, prechádzali sme štadiónom – ako sme šli tunelom a náhle sa pred nami otvoril celý štadión. Rovnaký pocit mám teraz, keď vychádzam von, dole po rampe. Tento raz som však hviezdou zápasu ja. Zastavím sa a s úžasom sa pozerám okolo seba.
Predo mnou je obrovský štadión, plný tisícov ľudí. V jeho strede je ring v tvare osemhranu. Pripomína boxerský ring, ale namiesto povrazov ho ohraničuje železný plot. Je vysoký asi päť metrov a obklopuje ring zo všetkých strán, len strecha je otvorená. Pripomína mi ring v tvare klietky, ktorý predtým slúžil na zápasy Ultimate Fighting Championship, len väčší. A táto klietka, postriekaná krvou a vnútri obitá kovovými klincami vyčnievajúcimi dovnútra v odstupoch dvoch alebo troch metrov, očividne nie je určená na šport – ale na smrť.
Ozývajú sa kovové zvuky nárazu. Vnútri ringu bojujú nejakí dvaja ľudia, jeden z nich práve narazil do klietky. Jeho telo narazí do kovu, len tesne minie jeden z kovových klincov a dav vypukne v jasot.
Ten menší z dvoch bojovníkov, celý skrvavený, sa dezorientovane odráža od steny klietky. Ten väčší, obrovský, vyzerá ako zápasník sumo. Je to Aziat a musí vážiť aspoň dvestopäťdesiat kíl. Po tom, čo ten zápasník sumo hodil toho malého vyziabnutého muža na klietku, k nemu vyrazí, zdrapne ho oboma rukami a zdvihne ho ľahko nad hlavu, akoby to bol len nejaký panák. Obchádza s ním pomaly okolo ringu a dav divoko jasá.
Hodí toho muža cez celý ring, ten narazí bokom do klietky a znovu len tesne minie ďalší klinec. Dopadne tvrdo na zem a nehýbe sa.
Dav začne burácať, všetci vyskočia a začnú kričať.
„DORAZ HO!“ počujem kričať jedného z divákov v dave.
„ZABI HO!“ kričia ďalší.
„ZNIČ HO!“
Tisíce ľudí začali kričať, dupať nohami na kovové sedadlá a ten hluk je ohlušujúci. Sumo roztiahne ruky, vníma všetko to skandovanie, pomaly chodí dokola v ringu a užíva si tú chvíľu. Jasanie sa stupňuje.
Sumo ide pomaly, zlovestne, cez celý ring k mužovi, ktorý leží v bezvedomí tvárou k zemi. Keď príde bližšie, náhle si kľakne jedným kolenom rovno na kríže toho muža. Keď 250 kilogramov váhy dopadne na chrbticu toho muža a rozdrví ju, ozve sa ohavné praskanie. V dave to zahučí a je jasné, že zlomil tomu mužovi chrbát.
Odvrátim zrak, nechcem sa na to dívať a je mi toho malého bezbranného muža hrozne ľúto. Hovorím si, prečo to nezastavia. Je jasné, že ten zápasník vyhral.
Zrejme ale nemajú v úmysle čokoľvek zastaviť — a Sumo ešte neskončil. Uchopí mužovo bezvládne telo oboma rukami a hodí ho cez celý ring. Muž narazí do klietky a znovu sa zrúti na zem. Dav buráca. Jeho telo dopadlo na zem v neprirodzenej polohe a uvažujem, či je mŕtvy alebo nie.
Ten zápasník stále nemá dosť. Zdvihne ruky a pomaly obchádza ring, zatiaľ čo dav skanduje. „SU-MO! SU-MO! SU-MO!“
Burácanie neuveriteľne naberá na sile, potom Sumo ešte raz prejde cez celý ring, zdvihne nohu a pomaly tomu bezvládnemu mužovi stúpi na krk. Stojí oboma nohami tomu mužovi na krku a drví ho. Oči toho muža sa široko otvoria a oboma rukami sa snaží tie nohy zhodiť zo svojho krku. Je to však márne a po niekoľkých sekundách zápasu konečne prestal vzdorovať. Ruky mu padnú bezvládne po jeho boku. Je mŕtvy.
Dav vyskočí na nohy a začne burácať.
Sumo zdvíha bezvládne telo vysoko nad hlavu a hodí ho cez celý ring. Tento raz mieri na jeden z vyčnievajúcich klincov a telo sa naň nabodáva. Zasekáva sa na stene klietky, z brucha mu trčí klinec a kvapká z neho krv.
Dav hučí ešte hlasnejšie.
Prudko do mňa sotia zozadu a ja sa tackám do oslepujúceho svetla, dole po rampe, do otvoreného štadióna. Keď vstúpim dovnútra, je mi hneď jasné, kde som: je to bývalý štadión Madison Square Garden. Teraz je však spustnutý, strecha sa prepadáva, dnu preniká slnečné svetlo a voda a sedadlá sú celé zhrdzavené.
Dav si ma akiste všimol, pretože sa na mňa všetci obracajú a počujem nedočkavý jasot. Pozriem sa lepšie na ich tváre, ako kričia a jasajú, a vidím, že sú to všetko bioobete. Ich tváre sú rozleptané a zdeformované. Väčšina z nich je vychudnutá na kosť. Nepoznám nikoho, kto by vyzeral sadistickejšie než oni a je ich tu vari nekonečne veľa.
Vedú ma nadol po rampe k ringu a keď sa k nemu blížim, cítim na sebe upreté tisíce očí. Počujem posmešky a bučanie. Zrejme nemajú radi nováčikov. Alebo sa im proste nepáčim.
Vedú ma až k ringu a štuchajú ma smerom k rebríku na jednej jeho strane. Pozriem sa na Suma, ktorý sa na mňa mračí z ringu. Pozriem sa na to mŕtve telo, stále napichnuté na stene klietky. Váham: veľmi sa mi dovnútra nechce.
Cítim hrubé štuchnutie pištoľou do chrbta a nemám inú možnosť, než vystúpiť na prvú priečku rebríka. A na ďalšiu a ďalšiu. Dav jasá a mne sa podlamujú kolená.
Jeden otrokár otvára dvere ringu a ja vkráčam dnu. Zabuchne ich za mnou a i keď sa snažím byť silná, myknem sa. Dav znovu jasá.
Obzerám sa po štadióne a snažím sa niekde zazrieť Bree, Bena alebo jeho brata — alebo nejakú priateľskú tvár. Žiadne tu ale nie sú. Musím sa prinútiť, aby som sa pozrela na druhú stranu ringu na svojho protivníka. Sumo tam stojí a pozerá na mňa z výšky. Usmieva sa a potom pri pohľade na mňa prepukne v smiech. Som si istá, že si myslí, že som ľahká korisť. Nedivím sa mu.
Sumo sa ku mne obráti chrbtom a roztiahne ruky, díva sa na dav a túži po ováciách. Očividne ho netrápim a myslí si, že zápas už skončil. Už si užíva svoje nadchádzajúce víťazstvo.
Zrazu sa mi v hlave ozve otcov hlas:
Vždy začni súboj ako prvá. Nikdy neváhaj. Prekvapenie je tvoja najsilnejšia zbraň. Súboj začne, keď ho TY začneš. Ak budeš čakať, že ho začne tvoj protivník, tak už si prehrala. Prvé tri sekundy súboja určujú jeho výsledok. Bež. BEŽ!
Otcov hlas mi kričí v hlave a nechávam sa ním strhnúť. Nepremýšľam o tom, aké šialené to je, akú obrovskú prevahu nado mnou má. Viem len, že ak nič neurobím, zomriem.
Nechám sa niesť otcovým hlasom, ako keby moje telo riadil niekto iný. Bežím cez ring priamo k Sumovi. Stále je ku mne otočený chrbtom, ramená roztiahnuté, stále si užíva tú atmosféru. A teraz, aspoň pre tento okamih, je zraniteľný.
Prebieham cez ring, každá sekunda sa zdá ako večnosť. Sústredím sa na skutočnosť, že na sebe ešte stále mám vojenské topánky s okovanou špičkou. Spravím tri veľké kroky a skôr než sa Sumo stihne spamätať, vyskočím do vzduchu. Letím vzduchom, nechávam sa unášať zotrvačnosťou a pozorne mierim zozadu na jeho ľavé koleno.
Čím väčší sú, tým tvrdší pád, počujem otcov hlas. Modlím sa, aby mal pravdu.
Mám na to len jeden pokus.
Kopem ho pod ľavé koleno celou silou, ktorú mám. Cítim, ako okovaná špička mojej topánky naráža do mäkkého mäsa a modlím sa, aby to fungovalo.
Na môj úžas mu koleno vyletí dopredu a druhým kolenom dopadá na podlahu ringu, ktorý sa pod jeho váhou celý zatrasie.
Dav náhle začne burácať od prekvapenia a nadšenia, toto očividne nečakali.
Najväčšia chyba, ktorú môžeš v súboji urobiť, je niekoho udrieť a odísť preč. Súboj nevyhráš jedným kopom alebo úderom. Vyhráš ho ich opakovaním. Keď ho kopneš, kopni ho znovu. A znovu. A znovu. Neprestávaj, kým sa môže zdvihnúť.
Sumo sa začína obracať ku mne s úžasom v tvári. Nečakám.
Napriahnem sa a dokonalým kopom z otočky ho triafam priamo do zátylka. Padá tvárou k zemi a tvrdo do nej naráža, znovu sa pod jeho váhou trasie. Dav buráca.
Opäť nečakám. Vyskočím vysoko a celou svojou váhou mu zaborím pätu svojej topánky do chrbta. Bez váhania sa znovu napriahnem a kopnem ho celou silou do spánku. Do mäkkej časti. Kopem ho tam znovu a znovu a znovu. Čoskoro je celý od krvi a rukou si začne chrániť hlavu.
Dav úplne zošalel. Všetci vyskočili na nohy a začali kričať.
„ZABI HO!“ kričia. „DORAZ HO!“
Ja ale váham. Pohľad na to, ako tam len bezvládne leží, vo mne budí výčitky. Viem, že by nemal – je to nemilosrdný zabijak – aj tak sa však nemôžem prinútiť k tomu, aby som ho dorazila.
A to bola veľká chyba.
Sumo moje zaváhanie využíva. Skôr než sa stihnem spamätať, natiahne ruku a chytí ma za členok. Jeho ruka je obrovská, neuveriteľne obrovská, a chytil ma ňou za nohu, ako keby to bola vetvička. Jedným ľahkým pohybom ma potiahne za nohu, roztočí ma a hodí ma cez celý ring.
Narazím do kovovej klietky a len o pár centimetrov míňam jeden z klincov, potom dopadnem na zem.
Dav jasá. Pozriem sa hore, som omráčená a točí sa mi hlava. Sumo už vstal a beží na mňa. Z tváre mu tečie krv. Nemôžem uveriť, že som to urobila. Nemôžem uveriť, že je vôbec zraniteľný. A teraz bude pekne naštvaný.
Prekvapuje ma, aký je rýchly. V okamihu je skoro pri mne, skáče do výšky a chce dopadnúť priamo na mňa. Ak sa ihneď neodpracem z cesty, rozdrví ma.
V poslednej sekunde sa odkotúľam nabok a len tesne sa mu vyhýbam, dopadá tvrdo vedľa mňa a podlaha sa trasie tak divoko, až vyskočí a ja vyletím do vzduchu.
Kotúľam sa preč, kým sa nedostanem na vzdialenú stranu ringu. Rýchlo vstávam a Sumo sa tiež dvíha. Stojíme proti sebe na opačných stranách ringu a obaja ťažko dýchame. Dav šalie. Nemôžem uveriť, že som dokázala prežiť tak dlho.
Pripravuje sa na to, že sa ku mne znovu rozbehne a ja zisťujem, že mi došli všetky možnosti. Tu v ringu nemám kam ísť, kde sa schovať, predovšetkým pred takým obrom. Jeden chybný pohyb a je so mnou koniec. Moment prekvapenia mi vyšiel. Teraz už ale musím skutočne bojovať.
Odrazu niečo začne padať. Pozriem sa hore a vidím, že niekto niečo otvorenou strechou hodil dole do ringu. S veľkým zadunením to dopadá medzi nás. Je to zbraň. Obrovská vojnová sekera. Niečo také som nečakala. Asi je to ich spôsob, ako súboje vyrovnať a predĺžiť zábavu. Sekera dopadla doprostred medzi nás, obaja k nej máme rovnako ďaleko, asi tri metre.
Neváham. Vybehnem po ňu a s úľavou vidím, že som rýchlejšia než on. Dostávam sa k nej prvá.
On je však rýchlejší, než som čakala a keď sa chcem zohnúť, aby som sekeru zobrala z podlahy, cítim jeho obrovské ruky okolo svojho hrudníka, ako ma zdvíhajú zozadu mohutným medvedím objatím. Zdvíha ma vysoko, bez námahy, akoby som bola hmyz. Dav buráca.
Stláča ma pevnejšie a pevnejšie, cítim, ako zo mňa vytláča všetok vzduch a myslím, že mi prasknú všetky rebrá. Sekeru stále držím v rukách — ale nie je mi to k ničomu. Nemôžem hýbať ani ramenami.
Roztočí ma koldokola a hrá sa so mnou. Na to dav reaguje a kričí nadšením. Keby som si tak mohla uvoľniť ramená, mohla by som použiť tú sekeru.
Ale nemôžem. Cítim, ako moje telo opúšťajú posledné zvyšky vzduchu. O ďalší okamih alebo dva sa udusím. Šťastie sa odo mňa napokon odvrátilo.