J EDENÁSŤ
Kým sa ženieme smerom k spúšťajúcej sa bráne, začínam sa pripravovať. Otočiť sa už nemôžeme a zabrzdiť nestihneme. Pri pohľade na tie ťažké mreže z vystuženej ocele nemám ani poňatia, ako by sme mohli cez to prejsť. Hovorím si, že našou jedinou možnosťou je pridať plyn a dúfať, že prejdeme skôr, než sa stihne spustiť úplne. Takže na to šliapnem, naše auto buráca a trasie sa. Keď sme už len pár metrov pred bránou, stráž uskočí z cesty a ja sa pripravím na náraz.
Počujem príšerný zvuk, ako železo drví železo a tiež zvuk rozbitého skla. Je to ohlušujúce, ako keby mi priamo pri uchu vybuchla bomba. Znie to ako jeden z tých drvičov áut, ktorý drví a drví, kým z auta nie je len placka.
Naše auto sa pri náraze divoko šklblo a na chvíľu mám pocit, že umrieme. Rozbité sklo lieta na všetky strany a robím, čo môžem, aby som volant udržala rovno a zároveň si rukou chránim oči. A o sekundu neskôr je koniec. Na moje veľké prekvapenie stále ideme a letíme cez most na Manhattan.
Snažím sa pochopiť, čo sa stalo. Pozriem sa hore na strechu, za seba a pochopím, že sme stihli prejsť skôr, než sa brána zavrela, i keď ju stačili spustiť dosť nízko na to, aby zasiahla našu strechu a rozkrájala ju na rezance. Vyzerá, akoby ju niekto strčil do krájača na chlieb. Zasiahla aj naše predné sklo, je dosť popraskané na to, aby som cezeň videla zle. Stále môžem šoférovať, ale nie je to ľahké.
Všade naokolo sú črepiny skla a kúsky roztrhaného kovu. Dnu preniká ľadový vzduch a na hlave mi pristávajú snehové vločky.
Pozriem sa vedľa seba a vidím, že Ben je síce otrasený, ale nič sa mu nestalo. Videla som, ako sa na poslednú chvíľu skrčil, rovnako ako ja, a to mu pravdepodobne zachránilo život. Obzriem sa za seba a vidím skupinu strážcov, ako sa snažia zmobilizovať a prenasledovať nás, ale železná brána je spustená a zdá sa, že ju nemôžu znovu vytiahnuť. Ideme tak rýchlo, že pred nimi máme aj tak veľký náskok. Dúfajme, že kým sa dajú dokopy, budeme už dávno preč.
Otočím sa späť k ceste pred nami a v diaľke, možno štvrť kilometra pred nami, vidím tých otrokárov letieť cez Manhattan. Prekročili sme hranicu, odkiaľ niet návratu. Ťažko mi je uveriť, že sme na ostrove Manhattan, že sme skutočne prešli cez ten most — pravdepodobne jediný most, ktorý je ešte funkčný. Niet cesty späť.
Až doteraz som si predstavovala, že zachránim Bree a odveziem ju domov. Teraz som si tým však nie taká istá. Stále som odhodlaná ju zachrániť — ale neviem isto, ako nás odtiaľto dostať. Zmocňuje sa ma pocit hrôzy. Začínam si čím ďalej, tým viac myslieť, že sa z tejto misie už nevrátime. Že je to samovražda. Ale Bree je to jediné, na čom záleží. Ak mám pri jej záchrane vypustiť dušu, urobím to.
Znovu šliapem na plyn a ideme rýchlosťou nad 240 kilometrov za hodinu. Otrokári na to ale tiež dupli a stále nám ešte chcú ujsť. Majú pred nami náskok a ak sa im niečo neprihodí, tak ľahko ich nedostihneme. Uvažujem, kam asi majú namierené teraz. Manhattan je veľký a môžu ísť kamkoľvek. Pripadám si ako Marienka s Janíčkom na ceste do lesa.
Otrokári zahli ostro doprava na široký bulvár a keď sa pozriem hore, vidím zhrdzavenú tabuľu s nápisom „125. ulica“. Idem za nimi a uvedomujem si, že idú na západ, naprieč celou oblasťou. Pri jazde sa rozhliadnem okolo seba a vidím, že 125. ulica je ako pohľadnica z apokalypsy: všade sú opustené, vyhorené automobily, zaparkované krivo uprostred ulice. Všetko, čo by malo nejakú hodnotu, niekto rozobral alebo odmontoval. Všetky budovy sú vyrabované rovnako ako všetky obchody, po ktorých zostalo len rozbité sklo výkladných skríň na chodníku. Z väčšiny budov zostali len vyhorené torzá, následok bombardovania. Iné budovy sa zrútili. Pri riadení sa musím vyhýbať hromadám trosiek na ceste. Jednoducho povedané, nikde žiadne známky života.
Otrokári zahýbajú ostro doprava a keď idem za nimi, míňam nápis visiaci hore nohami, na ktorom stojí „Malcolm X Boulevard“. Je to ďalšia široká ulica a ideme na juh, srdcom Harlemu. Do centra. Uvažujem, kam asi idú. Zatáčame tak prudko, že sa ozýva kvílenie pneumatík, cítiť spálenú gumu a zvuk motora je vďaka deravej streche, ktorá nás už pred živlami nechráni, ešte hlasnejší. Na uliciach je stále sneh, takže pri každej zákrute naše auto kĺže dobré tri metre, kým sa opäť vyrovná. Zákruty prechádzam rýchlejšie než otrokári a sťahujem sekundy z ich náskoku.
Malcolm X Boulevard je rovnako hrozný ako 125. ulica, všade je skaza. Tu je však ešte niečo iné: opustené vojenské tanky a vozy. Zazrela som jedno Humvee, už len torzo ležiace na boku, a premýšľam, aké boje sa tu odohrali. Uprostred cesty leží obrovská bronzová socha. Vyhýbam sa jej, potom sa vyhýbam tanku a idem po chodníku a narážam do poštovej schránky. Ozve sa silný náraz, schránka nám preletí nad hlavou a Ben sa skrčí.
Vchádzam späť na cestu a tlačím pedál k podlahe. Blížim sa. Už sú len sto metrov pred nami. Tiež sa musia vyhýbať troskám, jamám a vypáleným autám. Zakaždým musia spomaliť, ale mne stačí ísť v ich stopách, takže si udržujem rýchlosť. Doháňam ich a začínam veriť, že ich dostihnem.
„Prestreľ im kolesá!“ kričím na Bena cez hluk nášho motora. Oči mám prikované k ceste, beriem z opaska pištoľ a natlačím ju Benovi do rebier.
Ben ju berie do ruky, skúma ju a je jasné, že nikdy zo žiadnej nestrieľal. Cítim jeho úzkosť.
„Mier nízko!“ vravím mu. „Hlavne nech netrafíš nádrž!“
„Neviem strieľať!“ namieta Ben. „Čo ak trafím svojho brata. Alebo tvoju sestru!“ kričí na mňa.
„Proste mier nízko!“ kričím. „Musíme to skúsiť. Musíme ich zastaviť!“
Ben preglgne a sťahuje okienko. Vykláňa sa, drží pištoľ a do auta preniká ohromujúci hluk a studený vzduch.
Približujeme sa k nim a Ben začal mieriť — keď vtom nabehneme na obrovskú jamu na ceste. Obaja nadskočíme a ja sa hlavou udriem o strechu. Pozriem sa na Bena a vidím, ako mu z ruky vypadla pištoľ a počujem ju, ako dopadla na cestu za nami. Srdce sa mi zastavilo. Nemôžem uveriť, že tú pištoľ pustil. Som zlosťou bez seba.
„Ty si stratil našu pištoľ!“ kričím naňho.
„Prepáč!“ kričí na mňa späť. „Nabehli sme na jamu! Prečo si sa nedívala na cestu?“
„Prečo si ju nedržal obidvoma rukami?“ kričím na neho. „Zahodil si našu jedinú šancu!“ „Môžeš zastaviť a vrátiť sa po ňu,“ hovorí.
„Nie je čas!“ odseknem.
Tvár mi sčervenela. Začínam mať pocit, že Ben je úplne k ničomu a ľutujem, že som ho brala so sebou. Musím sa prinútiť myslieť na to, ako opravil auto, ako ma svojou váhou zachránil vtedy na moste. Je ale ťažké si to vybaviť. Teraz som len nazlostená. Uvažujem, či mu vôbec môžem niečo zveriť.
Siahnem do svojho puzdra, vytiahnem svoju pištoľ a vrazím mu ju do rebier.
„Táto je moja,“ vravím mu. „Ak ju pustíš, tak letíš i ty.“
Ben sa znovu vykláňa z okna a drží pištoľ pevne oboma rukami. Zamieri. V tom okamihu sa ale objavil park a otrokári vošli rovno doň.
Nemôžem tomu uveriť. Priamo pred nami je Central Park a na ceste leží obrovský strom, ktorý niekto zoťal. Otrokári sa mu vyhýbajú, vchádzajú do parku a ja na poslednú chvíľu tiež. Ben si sadá späť na sedadlo, svoju šancu prepásol — ale aspoň tú pištoľ stále drží v ruke.
Central Park je úplne iný, než si ho pamätám. Je zarastený burinou siahajúcou zo snehu až do výšky pása, za posledných niekoľko rokov rastie bez zásahu ľudskej ruky a dnes vyzerá skoro ako les. Po celom parku už spadlo niekoľko stromov. Lavičky sú prázdne. Sochy sú rozbité, zhodené alebo naklonené. Sú tu aj známky boja: v celom parku vidno tanky a Humvee vozy, vyhorené alebo prevrátené. To všetko je pokryté snehom, ktorý tomu všetkému dodáva nádych neskutočnej zimnej ríše divov.
Pokúšam sa na to nedívať a radšej sa sústredím na otrokárov predo mnou. Určite vedia, kam idú, pretože sa držia na kľukatej prístupovej ceste, ktorá vedie naprieč parkom.
Kľučkujem cez park a držím sa ich tak tesne, ako to len ide. Napravo, blízko 110. ulice, míňame zvyšky veľkého prázdneho jazera. Čoskoro nato prechádzame okolo zvyšku bývalého klziska, jeho malá budova je dávno rozbitá a vyrabovaná.
Odbočujem ostro doľava na úzku cestu, vlastne len chodník. Keď ale vchádzajú do stredu hustého lesa, som im v pätách, tesne míňam stromy a idem hore a dole po malých kopcoch. Nikdy som si nemyslela, že by Central Park mohol byť taký jednotvárny. Nevidíme nič než stromy a pripadám si ako v akomkoľvek inom lese.
Naše auto sa šmýka po zasnežených lesných cestách, ale darí sa mi s nimi zostať v kontakte. Čoskoro vchádzame na vrchol väčšieho kopca a pred nami sa rozprestrie celý park. Preletíme kopec, visíme vo vzduchu niekoľko sekúnd a potom s obrovským buchnutím dopadáme na zem. Uháňajú z kopca dole a ja som im v pätách a blížim sa k nim.
Prechádzame oblasťou, kde predtým boli obrovské bejzbalové ihriská. Ideme priamo cez ich stredy, jeden za druhým. Méty tu už dávno nie sú – a ak áno, sú zakryté snehom, stále však vidím zvyšky zhrdzaveného pleteného plota, ktorý kedysi označoval priestor pre tímy. Je to biele ihrisko a naše auto sa kĺže v stopách otrokárov. Rozhodne ich doháňame, už sú len 30 metrov pred nami. Uvažujem, či nemajú ťažkosti s motorom alebo či nespomaľujú schválne. Tak či tak, teraz máme šancu.
„Na čo čakáš?“ kričím na Bena. „Strieľaj!“
Ben stiahne okienko a vykloní sa, pištoľ zviera oboma rukami a mieri.
Otrokári náhle ostro zahnú doľava. A potom pochopím, prečo spomalili: priamo predo mnou je jazierko, sotva zamrznuté. To, že spomalili, bola pasca. Dúfali, že vojdem rovno do vody.
Razom strhnem volant a len tesne sa vyhýbame vode. Volant som však strhla príliš prudko a naše auto sa na zasneženom teréne dostalo do nekontrolovateľného šmyku, znovu a znovu sa točíme okolo svoje osi. Začína sa mi krútiť hlava, svet sa okolo mňa točí ako rozmazaná škvrna a modlím sa, aby sme do niečoho nenarazili.
Našťastie nenarazíme. Nikde naokolo nie sú žiadne budovy — keby boli, určite by sme do nejakej nabúrali. Po niekoľkých ďalších otočkách sa však konečne prestaneme točiť. Auto sa zastavilo a ja chvíľu len sedím a zhlboka dýcham. To bolo tesné.
Tí otrokári sú bystrejší, než som si myslela. To od nich bolo odvážne a určite tunajší terén poznajú dobre. Vedia presne, kam ísť. Hádam, že sa nikdy nikomu nepodarilo prenasledovať ich tak dlho ako nám. Pozriem sa na Bena a vidím, že tento raz sa mu podarilo pištoľ nepustiť, ďalšie veľké šťastie. Oklepem sa, zaradím a šliapnem na to.
Odrazu sa ozve hlasné zapípanie a ja upriem zrak na prístrojovú dosku, na ktorej bliká červená kontrolka:
PRÁZDNA NÁDRŽ.
Srdce sa mi zastavilo. Teraz nie. Nie po tom všetkom, čím sme prešli. Nie keď sme tak blízko.
Bože, prosím ťa, daj nám dosť benzínu na to, aby sme ich dostihli.
Pípanie neprestáva a neustále mi preniká do uší ako umieračik. Stratila som otrokárov z dohľadu a musím sledovať ich stopy. Vyjdem na kopec ku križovatke, kde sa kríži niekoľko stôp áut do všetkých smerov. Neviem, kadiaľ šli a zdá sa, akoby to bola ďalšia pasca. Rozhodnem sa pokračovať rovno, hneď ma však prepadne pocit, že tieto stopy sú staré a Breeini únoscovia niekde odbočili.
Zrazu sa objaví obloha a ja idem po úzkej ceste lemujúcej bývalú priehradnú nádrž Central Parku, ktorá teraz vyzerá ako obrovský kráter v zemi, bez vody a pokrytý snehom. Na dne rastie vysoká burina. Táto cesta je úzka a naše auto sa na ňu len ťažko vojde, vľavo je prudký svah kopca. Vpravo je ešte prudší svah na dno nádrže. Jeden chybný pohyb do ktoréhokoľvek smeru a je po nás. Uvažujem, prečo by si otrokári vybrali takú nebezpečnú cestu, ale stále ich nikde nevidím.
Odrazu sa ozve náraz a hlava sa mi mykne dopredu. Spočiatku som zmätená, ale potom pochopím: narazili do nás zozadu.
Pozriem sa do spätného zrkadla a vidím, že sú priamo za nami a na tvári sa im obom usadil sadistický úsmev. Zložili si masky a vidím, že obaja sú bioobete s grotesknými, neprirodzenými, zdeformovanými tvárami a veľkými zajačími zubmi. Vidím na nich ten sadizmus, tú radosť, s ktorou do nás zas a zas narážajú zozadu. Pri každom náraze sa môj krk mykne dopredu. Sú omnoho dôvtipnejší, než som si myslela: nejako sa im podarilo dostať sa za nás a teraz majú výhodu. To som nečakala. Nemám žiadny priestor na manévrovanie a nemôžem ani dupnúť na brzdy.
Opätovne do nás narážajú, tento raz sa im podarilo naše auto trochu otočiť a to začína kĺzať nabok. Narážame do oceľového zábradlia nádrže a šmýkame sa na druhú stranu, kde takmer spadneme zo zrázu. Dostali nás do veľmi zlej pozície. Ak do nás znovu takto narazia, skotúľame sa z kopca a bude po nás.
Šliapem na plynový pedál. Máme totiž jedinú možnosť, ujsť im. Idú ale rovnako rýchlo a znovu do nás narážajú. Tento raz vrážame do kovového oddeľovača a kĺžeme ďalej, skoro prepadávame zo zrázu. Našťastie narážame do stromu a to nás zachránilo a vrátilo späť na cestu.
Začínam byť zúfalá. Pozriem sa na Bena a ten vyzerá tiež ako omráčený a je ešte bledší než predtým. Odrazu dostávam nápad.
„Strieľaj po nich!“ kričím.
Okamžite sťahuje okienko a vykloní sa s pištoľou.
„Odtiaľto kolesá netrafím!“ snaží sa prekričať vietor. „Sú veľmi blízko! Príliš malý uhol!“
„Mier na predné sklo!“ kričím naňho. „Nezabíjaj vodiča. Mier na spolujazdca!“
V zrkadle vidím, že náš nápad kopírujú: spolujazdec sťahuje okienko a tiež vytiahol pištoľ. Len sa modlím, aby ho Ben zasiahol prvý, aby sa nebál vystreliť. Vtom počujem niekoľko ohlušujúcich výstrelov, hlasnejších než zvuk motora.
Myknem sa a napoly čakám, že ma guľka trafí do hlavy.
Na moje prekvapenie ale strieľal Ben. Pozriem sa do spätného zrkadla a neverím svojim očiam: Benova muška bola bezchybná. Trafil čelné sklo u spolujazdca niekoľkokrát po sebe — toľkokrát na rovnaké miesto, že to vyzerá, že nakoniec prestrelil nepriestrelné sklo. Vidím, že je ich čelné sklo zvnútra červené, a to môže znamenať len jediné. Krv.
Nemôžem tomu uveriť: Ben dokázal zastreliť spolujazdca. Ben. Ten chlapec, ktorý mal ešte pred niekoľkými minútami traumu z toho, že videl mŕtvolu. Nemôžem uveriť, že ho naozaj trafil, a to pri takej rýchlosti.
Zaúčinkovalo to. Ich auto náhle výrazne spomalí, čo využívam a šliapnem na to.
O niekoľko okamihov neskôr sme preč od nádrže a späť na otvorenej lúke. Hra sa teraz zmenila: o jedného prišli a navyše sme ich dostihli. Teraz konečne máme výhodu my. Len keby prestala pípať tá „prázdna nádrž“, to už by som skoro cítila optimizmus.
Ich auto vyletí za nami a ja spomalím, zájdem vedľa neho a s obavami sa pozriem do tváre vodiča. TO som potrebovala vedieť: s úľavou vidím, že to schytal spolujazdec a nie Bree. Zbadám ju, ako je nažive na zadnom sedadle a srdce mi poskočí novou nádejou. Prvý raz cítim, že to skutočne môžem dokázať. Môžem ju dostať naspäť.
Ideme teraz bok po boku po otvorenej lúke, prudko stáčam volant a narážam do nich. Ich auto sa začne zmietať a kĺzať po lúke. Ale nezastavuje. A jeho vodič bez váhania zamieri späť na mňa a naráža do nás. Teraz sa zmietame a kĺžeme my. Ten človek skrátka nevie, kedy prestať.
„Strieľaj!“ kričím znovu na Bena. „Streľ do toho vodiča!“
Je mi jasné, že ich auto nabúra, ale nemám inú možnosť. A ak má niekde nabúrať, tak je na to táto otvorená lúka, obklopená stromami, ako stvorená.
Ben okamžite sťahuje okienko, zamieri, tento raz s väčšou istotou. Ideme vedľa neho v dokonalej pozícii a na vodiča mám priamy výhľad. To je náš okamih.
„STRIEĽAJ!“ zakričím znovu.
Ben stlačí spúšť a začujem zvuk, z ktorého sa mi chce zvracať.
Zvuk prázdnej pištole. Ben stláča spúšť znovu a znovu, ale počuť len cvakanie. Všetky náboje použil hore pri nádrži.
Otrokár do nás zase naráža a vidím, ako sa mu na tvári usadil víťazoslávny úsmev. Naráža do nás veľmi prudko a my sa rútime cez celú zasneženú lúku k trávnatému kopcu. Náhle zbadám sklenenú stenu. Príliš neskoro.
Zatajím dych a my prechádzame tou sklenenou stenou, ktorá sa roztriešti okolo nás ako sklenená bomba a deravou strechou na nás pršia sklenené črepy. Chvíľu mi trvá, kým si uvedomím, kde sme: Metropolitné múzeum umenia: Egyptské krídlo.
Rozhliadnem sa a je zrejmé, že v múzeu nič nezostalo, všetko už dávno niekto odniesol – až na tú obrovskú pyramídu, ktorá je stále na svojom mieste. Konečne sa mi podarí strhnúť riadenie správnym smerom a prestávam prechádzať sklom. Otrokár získal asi 50-metrový náskok po mojej pravej strane, a tak znova na to šliapnem.
Idem za ním, mieri na juh naprieč parkom a dole z kopcov. S obavami sa dívam na ukazovateľ paliva, ktorý neprestáva pípať. Míňame zvyšky amfiteátra vedľa jazierka v tieni zámku Belvedere, ktorého trosky ležia na vrchole kopca. Staroveké divadlo je pokryté snehom a rastúcou burinou a jeho sedadlá dávno zhrdzaveli.
Uháňame cez bývalý Veľký trávnik, kopírujem otrokárovu stopu v snehu a uhýbam sa výmoľom. Je mi strašne ľúto Bree, keď si predstavím, čím asi prechádza. Len dúfam, že ju to príliš netraumatizovalo. Modlím sa, aby náš otec bol aspoň sčasti pri nej, aby jej pri tom všetkom dodával silu a odvahu.
Zrazu sa na mňa usmeje šťastie: auto pred nami nabehlo na obrovskú jamu. Auto sa divoko zatrasie, stráca kontrolu a začína sa točiť koldokola. Zároveň som sebou trhla i ja a dúfam, že sa Bree nič nestane.
Ich auto je v poriadku. Po niekoľkých otočkách vodič dostáva auto znova pod kontrolu a opäť začínajú uháňať. Medzitým som sa ale priblížila a ich náskok sa ďalej znižuje. Ešte pár sekúnd a budem hneď za ním.
Lenže som hlúpa. Dívala som sa na jeho auto a nie na cestu. Keď sa pozriem pred seba, stuhnem: priamo pred nami je obrovské zviera.
Strhnem volant, ale príliš neskoro. Narazilo nám rovno do čelného skla, všade sa rozstrekla jeho krv a potom nám preletelo cez strechu. Celé čelné sklo je špinavé od krvi, tak skúsim zapnúť stierače a našťastie stále fungujú. Po čelnom skle máme rozmazanú hustú krv a takmer nič nevidím.
Pozriem sa do spätného zrkadla, aby som zistila, čo to dokelu bolo a vidím za nami mŕtveho veľkého pštrosa. Som zmätená. Nemám ale čas nad tým teraz premýšľať, pretože nechápem, prečo pred nami náhle vidím leva.
Prudko strhnem volant a len tesne ho míňam. Pozriem sa znovu a naozaj je skutočný. Je chudý a vyzerá podvyživene. Som z toho jeleň. Ale potom všetko začne dávať zmysel: po ľavej strane je Zoologická záhrada Central Parku a jej brány a okná sú dokorán. Nablízku je niekoľko zmätených zvierat a v snehu sú dávno ohlodané mŕtvoly niekoľkých ďalších.
Pridám plyn, snažím sa nedívať ich smerom a sústredím sa na stopy otrokárov. Vedú na malý kopec, potom nadol z prudkého kopca rovno do nejakého krátera. Vybavím si, že tu predtým bývalo veľké klzisko. Neďaleko visí veľký nápis s vyblednutými písmenami, na ktorom je napísané „Trump“.
V diaľke vidím okraj parku. Zahne prudko vľavo, ja za ním a obaja uháňame do kopca. O niekoľko okamihov neskôr opúšťame Central Park — obaja súčasne, bok po boku — a ocitáme sa na 59. ulici a Piatej Avenue. Prelietam cez kopec a naše auto chvíľu letí vzduchom. Náš dopad na cestu sprevádza silný náraz a ja na chvíľu strácam kontrolu nad naším autom, ktoré sa dostáva do šmyku, naráža do nejakej sochy a tá sa prevrátila.
Pred nami je obrovská okrúhla fontána. V poslednej chvíli sa mi jej podarí vyhnúť a naháňam otrokára dookola. Skočí na chodník a ja za ním, potom zatáča doprava k veľkej budove. Hotel Plaza. Jeho kedysi nepoškvrnené priečelie je dnes pokryté špinou. Všetky okná sú rozbité a vyzerajú ako nájomný dom.
Narazí do kovových vzpier, ktoré držia markízu a tá sa naňho s veľkým rachotom zosype a odrazí sa mu od kapoty. Ja sa jej vyhýbam a znovu idem za ním, odbáča ostro doľava a berie to priamo cez Piatu Avenue a očividne sa ma snaží striasť. Vyjde po malom kamennom schodisku a ja za ním, každý schod naším autom divoko zatrasie. Mieri priamo do veľkej sklenenej vitríny, kde predtým býval obchod Apple Store. Je to divné, ale jeho priečelie je stále zachovalé. Je to možno jediná zachovalá vec, ktorú som od začiatku vojny niekde videla.
A už nie je. On na poslednú chvíľu strhol riadenie nabok, lenže ja už zatočiť nestihnem. Naše auto naráža rovno do priečelia Apple boxu. Prechádzam obchodom Apple Store a nastáva obrovská explózia skla, ktoré nám znovu prší deravou strechou do auta. Cítim sa trochu previnilo, že som zničila jedinú zachovalú vec – keď si však spomeniem, koľko ma vtedy stál ten iPod, už sa tým tak netrápim.
Znovu nad svojím autom získavam kontrolu a vidím otrokára, ako zatáča doľava na Piatu Avenue. Má náskok asi tridsať metrov, ale ja sa nevzdám, ako pes, ktorý sa ženie za kosťou. Len dúfam, že nám nedôjde benzín.
Žasnem nad tým, čo sa s Piatou Avenue stalo. Táto vychýrená ulica, kedysi ikona prosperity a materializmu, je dnes, rovnako ako všetko ostatné, len opustená, schátraná škrupinka a jej predajné priestory sú zničené. Priamo v strede rastie vysoká burina a vyzerá to tu ako na zbúranisku. Po pravej strane preletíme okolo Bergdorfu, jeho obchody sú úplne prázdne, žiadne okná, ako strašidelný dom. Vyhýbam sa opusteným autám a keď prichádzame na 57. ulicu, vidím miesto, kde býval obchod Tiffany's. Kedysi učebnicový príklad krásy, dnes len ďalší strašidelný dom rovnako ako všetko ostatné. V prázdnych oknách nezostal jediný šperk.
Pridám plyn a prechádzame cez 55., 54. a 53. ulicu... Po ľavej strane míňame katedrálu Sv. Patrika, veľké klenuté dvere už ktosi dávno vytrhol a teraz ležia na jej schodoch. Vidím priamo dnu, až po okno z farebného skla na druhej strane.
Spustila som oči z cesty príliš dlho a otrokár odrazu prudko zabočil doľava na 48. ulicu. Idem príliš rýchlo a keď sa snažím zabočiť za ním, dostávam šmyk a otočím sa okolo svojej osi. Našťastie som do ničoho nenarazila.
Uháňam opäť za ním, ale jeho šikovný manéver mu získal náskok. Idem za ním cez 48. ulicu smerom na západ a míňam bývalý komplex Rockefeller Center. Spomínam si, ako sme sem pred Vianocami chodili s otcom a pamätám sa, aké to bolo čarovné. Nemôžem uveriť tomu, ako to vyzerá dnes: všade len trosky a rozpadávajúce sa budovy. Z Rock Center sa stala jedna veľká pustatina.
Znovu nedávam pozor na cestu a keď sa na ňu pozriem, dupnem na brzdy, ale na to už nie je čas. Priamo predo mnou leží obrovský Rockefellerov vianočný strom. A my doň vletíme. Tesne pred nárazom si všimnem, že sú na ňom stále nejaké žiarovky a ozdoby. Je hnedý a uvažujem, ako dlho tu už asi leží.
Narážam priamo doň v 200 kilometroch za hodinu. Ten náraz mal takú silu, že sa celý strom začal otáčať a ja doň neprestávam tlačiť a otáčam ho ďalej. Konečne sa mi podarí obísť jeho špic. Zívajúcimi dierami v našej streche sa na nás znesú tisíce ihličiek. Mnoho sa ich prilepilo na krvi rozmazanej po našom čelnom skle. Neviem si predstaviť, ako asi naše auto vyzerá zvonku.
Ten otrokár pozná mesto príliš dobre: jeho šikovné finty mu získali ďalší náskok a už som ho stratila z dohľadu. Pred sebou ale mám jeho stopy a vidím, že zabočil doľava na Šiestu Avenue. Idem tam.
Šiesta Avenue je ďalšia pustatina, jej ulice sú plné opustených tankov a Humvee, väčšina z nich prevrátená na strechu, všetky obraté o čokoľvek užitočné vrátane kolies. Kľučkujem medzi nimi a vidím otrokára pred sebou. Už po miliónty raz sa pýtam, kam asi mieri. Jazdí celým mestom sem a tam len preto, aby sa ma striasol? Alebo ide na nejaké konkrétne miesto? Usilovne sa snažím spomenúť, kdeže vlastne tá Aréna 1 je. Nemám ale vôbec poňatia. Do dnešného dňa som si ani nebola istá, či skutočne existuje.
Valí to Šiestou a ja za ním, konečne začínam naberať rýchlosť. Keď míňame 43. ulicu po mojej ľavici, zahliadnem Bryant Park a zadnú časť bývalej newyorskej verejnej knižnice. Naskytol sa mi smutný pohľad. Do tej nádhernej knižnice som chodila hrozne rada. Teraz z nej zostala len rozvalina.
Otrokár na 42. ulici zatáča ostro vpravo a tento raz som hneď za ním. Obaja sme dostali šmyk a potom svoje autá vyrovnáme. Ženieme sa na západ 42. ulicou a uvažujem, či nemieri na diaľnicu na West Side.
Ulica sa otvorí a sme na námestí Times Square. Vyrazí smerom na námestie a ja za ním, cez veľkú križovatku. Spomínam si, že som sem chodila ako dieťa a že som vždy žasla nad jeho veľkosťou, nad množstvom ľudí. Pamätám sa, ako ma oslepovali všetky tie svetlá a blikajúce bilbordy. Teraz sú to len trosky ako všetko ostatné. Samozrejme tu nefunguje ani jedno svetlo a široko-ďaleko niet živej duše. Všetky tie bilbordy, ktoré boli tak hrdo na očiach, sa dnes buď nebezpečne hojdajú vo vetre, alebo dávno ležia dole na ulici. Križovatka je zarastená vysokou burinou. Uprostred bývalo náborové stredisko armády, dnes tam paradoxne ležia pokrútené torzá niekoľkých tankov. Pýtam sa, čo sa tu asi odohralo za bitku.
Otrokár náhle zahne ostro vľavo a ide po Broadway. Idem za ním a vtom vidím niečo, čo ma úplne šokuje: pred nami sa k oblohe týči vysoký betónový múr s ostnatým drôtom ako vo väzení. Ten múr vedie všade, kam až dovidím a stojí v ceste všetkému na juh od Times Square. Ako keby mal otrokárov pred niečím chrániť. V múre je prejazd, ktorým otrokár práve prechádza a za ním sa s veľkým buchotom spustila železná brána, takže nemôžem za nimi.
Dupnem na brzdy a s kvílením pneumatík zastavíme, skôr než sa o tú železnú bránu stihneme rozbiť. Za ňou počujem zvuk otrokárovho auta, ako odchádza preč. Je príliš neskoro. Stratila som ich.
Nemôžem tomu uveriť. Cítim sa úplne otupene. Sedím tu bez slova, celkom stuhnutá, naše auto prvý raz po niekoľkých hodinách stojí na mieste a cítim, ako sa trasiem. Toto som nečakala. Divím sa, prečo tu ten múr vôbec je, prečo by chceli prehradiť časť Manhattanu. Pred čím by sa mohli chcieť chrániť.
A o okamih mám jasno.
Všade okolo mňa sa začína ozývať tajuplný a desivý zvuk, počujem škrípanie železa a vlasy mi vstávajú od hrôzy. Zo zeme začnú vyliezať ľudia, z každého kanála všade naokolo. Bioobete. Po celom Times Square. Sú vyziabnutí, majú na sebe len handry a vyzerajú zúfalo. Psychoši.
Skutočne existujú.
Vyliezajú zo zeme všade okolo nás a idú priamo k nám.