To gesto ma prekvapilo a zahrialo pri srdci. Vždy som si myslela, že existuje tichá sieť tých, čo sa skrývajú v horách a strážia jeden druhému chrbát. Teraz to už viem naisto. Nikto nemá rád otrokárov. A nikto nechce, aby sa im stalo to isté.
Idem v stopách otrokárov, ktoré sú zreteľné, vedú okolo zvodidiel a potom ostro zahýbajú späť na diaľnicu. Čoskoro som znovu na ceste číslo 23 a už ich vidím zreteľne, zhruba pol míle pred nami. Získala som na nich pekný kus. Opäť z motorky žmýkam, čo to dá, ale oni už tiež pridali. Museli ma vidieť. Na starom zhrdzavenom nápise stojí „Cairo: 2“. Most je blízko. Už len pár míľ.
Je to tu viac zastavané a v obrovskej rýchlosti míňame rozpadajúce sa budovy postavené pozdĺž cesty. Opustené továrne. Sklady. Obchodné strediská. Dokonca i domy. Všetky vyzerajú rovnako: vyhorené, vyrabované, zničené. Míňame dokonca opustené vozidlá, teda ich torzá. Akoby už na svete nebolo nič, čo by fungovalo.
Na obzore vidím ich cieľ: most Ripa Van Winkla. Je to malý most s dvoma jazdnými pruhmi, obklopený oceľovými trámami, vedie cez rieku Hudson a spája mestečko Catskill na západe s mestom Hudson na východe. Veľa ľudí ho nepozná, predtým ho používali miestni usadlíci, dnes už len otrokári. Na ich účely je ideálny, navedie ich priamo na cestu číslo 9, ktorá ich potom privedie na diaľnicu Taconic Parkway a tá ich po 90 míľach alebo tak nejako privedie priamo do srdca mesta. Je to ich tepna.
Stratila som ale už veľa času a nech na to šliapem, ako chcem, nemôžem ich dohoniť. Nedostanem sa na most skôr než oni. Ich náskok sa ale stále skracuje a keď naberiem dostatočnú rýchlosť, možno ich dokážem predbehnúť skôr, než prekročia rieku Hudson.
Na príjazde k mostu je bývalá kabínka pre výbercu mýtneho, čo vozidlá núti zaradiť sa do jedného pruhu a prejsť okolo nej. Kedysi tu boli zátarasy, aby tadiaľto autá nemohli jazdiť, ale už dávno ich niekto prerazil. Otrokári preleteli úzkou prejazdovou uličkou, nad ktorou visí zhrdzavený nápis „E-Z PASS“.
Nasledujem ich a vchádzam na most lemovaný zhrdzavenými lampami, ktoré už roky nefungujú a sú celé ohnuté a pokrútené. Keď naberám rýchlosť, všimnem si, že jedno z vozidiel prudko zabrzdilo. To ma trochu mätie, nechápem totiž, čo to robia. Odrazu vidím, ako jeden z otrokárov vyskočil z auta, položil niečo na cestu, naskočil späť a jeho auto vyrazilo ďalej. To mi poskytuje cenné sekundy navyše. Blížim sa k ich autu, už len štvrť míle a mám pocit, že ich konečne doženiem. Stále ale nechápem, prečo zastavili alebo čo to dali na cestu.
Vtom mi to dôjde - a prudko dupem na brzdy.
„Čo to robíš?“ kričí Ben. „Prečo zastavuješ!?“
Ja si ho ale nevšímam a celou silou sa snažím zabrzdiť. Brzdím ale príliš prudko a príliš rýchlo. Naša motorka na snehu nemôže udržať stopu, dostávame sa do jedného veľkého šmyku a točíme sa vo veľkých kruhoch. Našťastie sú po stranách oceľové zvodidlá, do ktorých narážame namiesto toho, aby sme pristáli v ľadovej rieke pod mostom.
Točíme sa späť doprostred mosta. Postupne spomaľujeme a ja len dúfam, že stihneme zastaviť včas. Pretože už viem, možno už príliš neskoro, čo to dali na cestu.
Došlo k obrovskej explózii. Pri výbuchu bomby k nebu vyšľahol oheň.
Mieri na nás vlna horúčavy a naším smerom letia črepiny. Ten výbuch bol obrovský — oheň sa rozletel na všetky strany a sila toho výbuchu do nás narazila ako tornádo a spomalila nás. Cítim ten žiar, páli mi kožu i cez oblečenie a úplne nás pohlcuje. Od helmy sa mi odrážajú stovky malých črepín a v hlave mi duní ten ohlušujúci zvuk.
Tá bomba v moste urobila takú veľkú dieru, že ho rozdelila na dve časti, medzi ktorými je asi desaťmetrová medzera. Teraz už cezeň nikto neprejde. A čo je horšie, šmýkame sa priamo do tej diery, odkiaľ z výšky skoro stovky metrov spadneme do rieky. Mala som šťastie, že som na brzdy šliapla dostatočne skoro, aby bomba vybuchla päťdesiat metrov od nás. Naša motorka sa ale stále šmýka priamo k miestu výbuchu – a my sa šmýkame s ňou.
Konečne sa naša rýchlosť znížila na tridsať, potom dvadsať, potom desať… Na ľade ale nezastavíme úplne a kĺžeme sa priamo k stredu mosta — teraz už len k zívajúcej priepasti.
Šliapem na brzdy zo všetkých síl, skúšam všetko. Je ale jasné, že nám nič z toho teraz nepomôže a že sa stále nekontrolovateľne kĺžeme v ústrety smrti.
A to posledné, na čo myslím, prv než spadneme dole, je, aby Bree našla lepšiu smrť než ja.
ČASŤ II.
PÄŤ
Štyri metre… tri… dva… Motorka síce spomaľuje, ale nie dosť rýchlo - už sme len meter od okraja. Pripravujem sa na pád a len sťažka začínam chápať, že toto bude môj koniec.
A potom sa stane niečo neuveriteľné: počujem hlasné buchnutie a mykne to so mnou dopredu, pretože motorka do niečoho narazila a úplne sa zastavila. Z mosta vytŕča kus železa, zrejme ho spod mosta vytrhol ten výbuch, a zasekol sa do lúčov predného kolesa našej motorky.
Som v šoku a len sedím na motorke. Pomaly sa dívam dole a srdce sa mi zastaví – visím vo vzduchu nad okrajom priepasti. Podo mnou nie je vôbec nič. Viac než sto metrov podo mnou vidím biely ľad na rieke Hudson. Nechápem, prečo nepadám.
Otočím sa a vidím, že druhá polovica motorky — sajdkára — je stále na moste. V nej sedí Ben a vyzerá, že je ešte zmätenejší než ja. Niekde cestou stratil prilbu a tvár má celú od sadzí a opálenú od explózie. Pozrie na mňa, potom dole do priepasti, úplne neveriacky, akoby nechápal, že sme stále nažive.
Uvedomujem si, že jeho váha v sajdkáre je to jediné, čo ma vyvažuje a že bez neho by som spadla. Keby som ho so sebou nevzala, bola by som teraz mŕtva.
Musím niečo urobiť skôr, než sa celá motorka prevráti. Pomaly a zľahka ťahám svoje boľavé telo zo sedadla a preleziem na sajdkáru a na Bena. Potom cez neho preleziem, postavím sa na asfalt a pomaly ťahám motorku k sebe.
Ben pochopil, čo robím a vystúpil zo sajdkáry, aby mi pomohol. Spoločne ju odtiahneme od okraja a o chvíľu je celá motorka bezpečne na pevnej zemi.
Ben sa na mňa díva svojimi veľkými modrými očami a vyzerá, ako keby práve prešiel vojnou. „Ako si vedela, že je to bomba?“ spýta sa ma.
Krčím plecami. Akosi som to proste vedela.
„Keby si nedupla na tie brzdy tak rýchlo, boli by sme teraz mŕtvi,“ hovorí mi a je vďačný. „Keby si nesedel v tej sajdkáre, bola by som mŕtva,“ odpovedám mu.
Zásah. Obaja sme si navzájom dlžníkmi.
Obaja sa pozeráme dole do priepasti. Ja sa zadívam do diaľky a vidím autá otrokárov, ako idú po druhom brehu rieky.
„Čo teraz?“ pýta sa.
Začnem sa zúrivo obzerať okolo seba a zvažovať naše možnosti. Znovu sa pozriem dole na rieku. Je úplne biela, pokrytá ľadom a snehom. Dívam sa doľava a doprava na rieku, či neuvidím nejaké mosty alebo prejazdy. Žiadne ale nevidím.
V tej chvíli si uvedomím, čo musím spraviť. Je to riskantné. A pravdepodobne pri tom umrieme. Musím to ale skúsiť. Prisahala som si to. Nevzdám sa. Za žiadnu cenu.
Skáčem späť na motorku. Ben ide za mnou a naskakuje do sajdkáry. Znovu si nasadím helmu, zapnem motor a vydávam sa smerom, odkiaľ sme prišli.
„Kam ideš?“ zavolá. „Veď ideme zlým smerom!“
Nevenujem mu pozornosť a ženiem motorku späť na našu stranu rieky Hudson. Len čo zídem z mosta, zabočím vľavo na Spring Street a idem smerom k mestečku Catskill.
Spomínam si, ako som sem chodievala s otcom ako malá. Viedla tu cesta priamo k brehu rieky. Lovili sme tam ryby, vždy sme prišli až k vode a vôbec sme nemuseli chodiť von z auta. Pamätám sa, ako som si hovorila, že by sme dokonca mohli vojsť priamo do vody. A v hlave sa mi teraz rodí plán. Veľmi, veľmi riskantný plán.
Po pravej strane míňame malý opustený kostolík a cintorín. Náhrobné kamene trčia zo snehu, pre mestá v Novom Anglicku to bolo typické. Ohromuje ma zistenie, že i keď je celý svet zničený a vykradnutý, cintoríny zostali takmer nedotknuté. Akoby zemi vládli mŕtvi.
Prídeme ku križovatke v tvare písmena T a ja zatáčam doprava na Bridge Street a dole po strmom kopci. Po niekoľkých blokoch prichádzam k troskám veľkej mramorovej budovy, na portáli ktorej je stále ešte viditeľný nápis „Radnica okresu Green County“, tu odbočujem doľava na Main Street a ženiem si to kedysi veľmi ospalým mestečkom Catskill. Po oboch stranách je cesta lemovaná obchodmi, rozpadnutými budovami a opustenými vozidlami a všade sú rozbité okná a prázdne nábojnice. Široko-ďaleko niet živej duše. Ideme stredom ulice Main Street a míňame semafory, ktoré nefungujú. Teda nie že by som zastavila, i keby fungovali.
Po ľavej strane míňame trosky bývalej pošty a prešmykneme sa okolo hromady ruín, pravdepodobne zvyšku jedného z domov, ktorý sa zrútil na cestu. Ulica pokračuje v miernom sklone, krúti a zužuje sa. Prechádzam okolo zhrdzavených člnov vytiahnutých na breh a deravých ako sito. Za nimi vidím bývalé skladiská, dnes veľké zhrdzavené konštrukcie oválneho tvaru, vysoké asi tridsať metrov.
Zahnem doľava k nábrežnému parku, ktorý zarástol burinou. Míňame torzo nápisu „Dutchman's Landing“. Park zasahuje do rieky a cestu od vody delí len niekoľko kameňov. Prechádzam medzerami medzi nimi, sklopím si priezor a ženiem motorku, koľko to dá. Teraz alebo nikdy. Cítim, ako moje srdce preteká so mnou.
Benovi asi čoskoro došlo, čo mám v úmysle. Sedí vzpriamene, ale od hrôzy sa kŕčovito drží okrajov sajdkáry. „ZASTAV!“ kričí. „ČO TO ROBÍŠ?“
Teraz už niet návratu. Chcel ísť so mnou, tak má smolu. Možno by som ho nechala vystúpiť, ale nesmiem stratiť už ani sekundu. Navyše, keby som zastavila, nemusela by som už znovu nájsť odvahu spraviť to, čo teraz hodlám urobiť.
Pozerám na tachometer: 60... 70... 80...
„VEĎ IDEME PRIAMO DO RIEKY!“ kričí. „JE ZAMRZNUTÁ!“ kričím naňho.
„TEN ĽAD NEVYDRŽÍ!“ kričí on na mňa.
90…100…110….
„UVIDÍME!“ odpovedám mu.
Má pravdu. Ten ľad možno nevydrží. Nevidím ale inú možnosť. Musím sa cez tú rieku dostať a už mi nič iné nenapadá.
120…130…140….
Rieka sa rýchlo blíži.
„PUSŤ MA VON!“ kričí zúfalo.
Na to ale nie je čas. Vedel, do čoho ide.
Naposledy pridávam plyn.
A odrazu bol náš svet celý biely.
ŠESŤ
Prejdem úzkou medzerou medzi kameňmi a potom zrazu letíme. Sekundu sme vo vzduchu a ja sa v duchu spytujem, či ten ľad vydrží, keď naň dopadneme alebo či ním prepadneme priamo do ľadovej vody, čo by bola istá a brutálna smrť.
O sekundu neskôr celým mojím telom trhne, ako sme narazili na niečo tvrdé. Ľad.
Pristáli sme na ňom v rýchlosti 240 kilometrov za hodinu, vo väčšej rýchlosti, než si vôbec dokážem predstaviť a stratila som nad motorkou kontrolu. Pneumatiky kĺžu a moje riadenie je opäť v režime kontrolovaného šmyku. Snažím sa zo všetkých síl aspoň držať riadidlá, ktoré sa divoko mykajú. Na moje prekvapenie i úľavu však ľad drží. Letíme po vrstve pevného ľadu pokrývajúceho rieku Hudson a točíme sa doľava a doprava, ale aspoň sa šmýkame správnym smerom. A modlím sa k Bohu, aby ľad vydržal celý čas.
Náhle za sebou začujem desivý zvuk praskajúceho ľadu, ktorý prehlušuje i náš burácajúci motor. Pozriem sa za seba a vidím, ako sa za nami tvorí obrovská trhlina. Priamo za nami sa otvára rieka. Do karát nám však hrá to, že ideme tak rýchlo, že nás tá prasklina nedoženie a je stále o pol metra pozadu. Ak náš motor a pneumatiky vydržia ešte niekoľko sekúnd, možno, len možno, sa nám podarí rieke uniknúť.
„POHNI!“ kričí Ben, oči doširoka otvorené od strachu, keď sa pozrie za seba.
Idem čo to dá, tachometer ukazuje 150. Sme tridsať metrov od druhého brehu a rýchlo sa k nemu blížime.
No tak, no tak! Kričím v duchu. Už len pár metrov.
Hneď nato cítim obrovský náraz a celé moje telo sa myká sem a tam. Ben vykríkol od bolesti. Celý môj svet sa trasie a točí a potom si uvedomím, že sme na druhom brehu. Narazili sme doň v rýchlosti 250 kilometrov za hodinu, priamo do strmého svahu vedúceho do rieky a div že nám neodleteli hlavy. Po niekoľkých prudkých nárazoch ale vychádzame nahor.
Dokázali sme to. Sme späť na suchej zemi.
Rieka sa za nami už úplne otvorila, ľad sa rozlomil napoly a vyteká naň voda. Myslím, že druhý raz by sme to už nezvládli.
Teraz ale nie je čas na premýšľanie. Pokúšam sa znova dostať motorku pod kontrolu a spomaliť, pretože ideme rýchlejšie, než by sa mi páčilo. Mašina so mnou ale stále zápasí a pneumatiky stále nemôžu chytiť stopu — a vtom nabehneme na niečo neuveriteľne tvrdé a nerovné, až mi z toho cvakli zuby.
Pozriem sa dole: koľajnice. Úplne som na ne zabudla. Stále tu ešte sú staré koľajnice vedúce pozdĺž rieky, po ktorých kedysi jazdili vlaky. Nabehli sme na ne vo veľkej rýchlosti a motorka sa trasie tak divoko, že sa mi len ťažko darí udržať riadidlá. Na môj údiv ale naše pneumatiky stále držia a tak za koľajnicami vbiehame na poľnú cestu, ktorá vedie pozdĺž rieky. Konečne sa mi darí motorku spomaliť na 120 kilometrov za hodinu. Míňame zhrdzavené torzo obrovského starého vlaku, leží na boku a je vyhorené, a ja ostro zatáčam doľava na starú cestu s nápisom „Greendale“. Je to úzka, neudržiavaná cesta, ktorá prudko stúpa nahor, preč od rieky.
Ideme takmer rovno nahor a strácame rýchlosť. Modlím sa, aby to naša motorka zvládla a neskĺzla po snehu dole. Keď spomaľujeme, pridávam plyn. Keď sa konečne dostaneme na vrch kopca, ideme už len rýchlosťou 35 kilometrov za hodinu. Pred nami je rovina a znovu naberám rýchlosť na tejto úzkej ceste, ktorá nás vedie striedavo lesom, okolo polí a znovu lesom, potom okolo opustenej hasičskej zbrojnice. Pokračuje ďalej, striedavo klesá a zase stúpa, točí sa a kľukatí a vedie nás okolo opustených dedinských domčekov, míňame stáda jeleňov a kŕdle husí a dokonca ideme po starom mostíku cez malú riečku.
Nakoniec sa napája na ďalšiu cestu, Church Road, a po ľavej strane míňame veľký metodistický kostol a jeho cintorín – samozrejme nedotknutý.
Otrokári majú len jednu možnosť. Ak chcú vyjsť na diaľnicu Taconic, čo zrejme musia, nedostanú sa tam inak než po ceste číslo 9. Idú od severu k juhu, my ideme od západu k východu. Mám v úmysle ich odrezať. Konečne mám výhodu ja. Prekročila som rieku zhruba o štvrť míle južnejšie než oni. Ak pôjdem dosť rýchlo, dorazím tam pred nimi. Konečne mám dobrý pocit. Môžem ich odrezať – a to naozaj čakať nebudú. Narazím do nich zboku a možno sa mi ich podarí zneškodniť.
Znovu ženiem svoju motorku a tlačím ju cez 240 kilometrov za hodinu.
„KAM TO IDEŠ?“ zavolá Ben.
Stále vyzerá otrasene, ale nemám čas mu to vysvetliť: v diaľke totiž odrazu vidím ich autá. Sú presne tam, kde som čakala, že budú. Vôbec nebudú vedieť, čo sa stalo. Nevidia, že idem rovno na nich a že do nich narazím.
Idú v rade za sebou a medzi nimi je medzera asi dvadsať metrov, takže mi je jasné, že do oboch naraziť nedokážem. Musím si jedno vybrať. Rozhodujem sa pre to vpredu: ak sa mi ho podarí dostať z cesty, možno to druhé dupne na brzdy, dostane šmyk a vybúra sa. Je to riskantný plán: ten náraz nás dosť pravdepodobne môže zabiť. Nevidím ale inú možnosť. Poprosiť ich, aby zastavili, nemôžem. Len sa modlím, aby sa Bree nič nestalo, ak môj plán vyjde.
Pridám plyn a blížim sa k nim. Som od nich 100 metrov... potom 50... potom 30...
Ben si konečne uvedomí, čo hodlám urobiť.
„ČO TO ROBÍŠ?!“ kričí a v jeho hlase je badať strach. „VEĎ DO NICH NARAZÍME!“
Konečne to pochopil. To je presne to, čo dúfam, že sa stane.
Naposledy pridávam plyn, ideme po ceste 255 kilometrov za hodinu a ja pri tej rýchlosti sotva dýcham. O niekoľko sekúnd neskôr v plnej rýchlosti vchádzame na cestu číslo 9 — a vrážame priamo do prvého auta. Čistý zásah.
Ten náraz je obrovský. Počujem náraz kovu na kov, cítim, ako sa moje telo šklblo a potom vyletelo z motorky do vzduchu. Vidím, že svet je plný hviezd, akoby som k nim stúpala a uvedomím si, že takto vyzerá smrť.
SE EM
Letím vzduchom hlavou dopredu a konečne cítim, že som dopadla do snehu, udrela som sa do rebier a nemôžem lapiť dych. Robím premety a saltá. Kotúľam sa a nemôžem sa zastaviť a som úplne všade odretá a otlčená. Helmu mám stále ešte na sebe, za čo som vďačná, pretože počujem, ako narážam hlavou na kamene na zemi. Za mnou počuť obrovský hluk praskajúceho kovu.
Ležím tu bez pohybu a premýšľam, čo som vlastne urobila. Chvíľu sa nemôžem pohnúť. Potom si spomeniem na Bree a silou vôle sa začnem hýbať. Postupne skúšam pohnúť nohou a potom zdvihnúť ruku. Pri tom cítim mučivú bolesť v rebrách a zalapám po dychu. Jedno rebro mám zlomené. Musím sa strašne premáhať, aby som sa otočila na bok. Nadvihnem svoj priezor a dívam sa na celú scénu.
Prvé auto som trafila takou silou, že sa prevrátilo na bok a kolesá sa mu ešte krútia. Druhé auto dostalo šmyk a vbehlo do priekopy asi päťdesiat metrov pred nami, ale inak vyzerá, že je v poriadku. Ben zostal v sajdkáre a nedokážem povedať, či je živý alebo mŕtvy. Zdá sa, že som prvá, kto sa prebral. Žiadne ďalšie známky života.
Neváham ani sekundu. Síce ma všetko bolí — ako keby ma prešiel kamión — ale znovu myslím na Bree a nejako sa mi darí vydolovať v sebe dosť sily, aby som sa hýbala. Teraz mám výhodu, kým sa ostatní spamätajú.
V rebrách cítim pulzujúcu bolesť a krivkám k autu, ktoré je prevrátené na bok. Modlím sa, aby tam bola Bree, aby sa jej nič nestalo a aby som ju odtiaľto mohla nejako dostať preč. Keď som blízko, vytiahnem z puzdra pištoľ a opatrne ju držím pred sebou.
Pozriem sa dovnútra a vidím, že obaja otrokári sú na svojich sedadlách, celí skrvavení. Ten jeden má oči otvorené a je jasné, že je mŕtvy. Ten druhý tiež vyzerá mŕtvy. Rýchlo sa pozriem na zadné sedadlá a dúfam, že tam uvidím Bree.
Nie je tam. Vidím tu len dve ďalšie deti — chlapca a dievča. Sedia tam stuhnutí od hrôzy. Nemôžem tomu uveriť. Trafila som zlé auto.
Okamžite sa pozriem na druhé auto, ktoré je v priekope a ktorému v tej chvíli naskočí motor a kolesá sa mu začnú točiť. Snaží sa dostať von. Začnem k nemu bežať, kým sa mu podarí dostať von. Srdce mi tlčie v krku, pretože viem, že vnútri je Bree, ani nie päťdesiat metrov odo mňa.
Práve keď sa chcem dať do pohybu, začujem výkrik. „POMÔŽ MI!“
Obzriem sa za seba a vidím Bena, ako sa snaží dostať zo sajdkáry. Vidím aj plamene, ktoré oblizujú moju motorku a mieria k palivovej nádrži. Moja motorka horí. A Ben je tam zaseknutý. Stojím tam a dívam sa striedavo na Bena a na auto, v ktorom je moja sestra. Musím ju ísť zachrániť. Zároveň však nemôžem Bena nechať umrieť. Takto nie.
Bežím k nemu, úplne rozčúlená. Chytím ho a cítim žiar plameňov za ním, ťahám ho a šklbem ním, aby som ho vytiahla. Pokrivený a ohnutý kov sajdkáry ale uväznil jeho nohy. Pokúša sa mi pomôcť a znovu a znovu ho ťahám a plamene naberajú na intenzite. Potím sa a vzdychám a ťahám zo všetkých síl. Konečne som ho vytiahla.
A v tom okamihu motorka vybuchla.
OSEM
Ten výbuch nás oboch odhodil vzduchom preč a ja dopadnem chrbtom na zem. Znovu mám vyrazený dych, dnes ráno už tretí raz.
Pozriem sa na oblohu plnú hviezd a snažím sa usporiadať myšlienky. Ešte stále na svojej tvári cítim žiar plameňov a z toho výbuchu mi zvoní v ušiach.
Snažím sa kľaknúť a odrazu vo svojom pravom ramene cítim prudkú bolesť. Pozriem sa naň a vidím, že mám v bicepse zabodnutú zahnutú kovovú črepinu, dlhú asi päť centimetrov. Bolí to ako čert.
Bezmyšlienkovite ju chytím, zatnem zuby a prudkým pohybom ju vyšklbnem. Na chvíľku je to tá najhoršia bolesť v mojom živote, pretože tá črepina mi prešla celým bicepsom. Krv mi začne stekať po ramene a kvapkať na sneh a zafŕka mi bundu.
Rýchlo si stiahnem pravý rukáv bundy a na svojom tričku vidím krv. Zubami odtrhnem kus rukáva z trička, pruhom látky pevne obviažem ranu a znovu si oblečiem bundu. Dúfam, že to zastaví ten prúd krvi. Podarí sa mi posadiť a keď sa obzriem, vidím, čo zostalo z otcovej motorky: len hromada bezcenného horiaceho kovu. Uviazli sme.
Pozriem sa na Bena. Tiež vyzerá otrasený, kľačí, opiera sa rukami o zem, zhlboka dýcha a tvár má čiernu od sadzí. Ale aspoň je nažive.
Počujem burácanie motora, obzriem sa a vidím, že to druhé auto sa dokázalo vyhrabať. Uniká po diaľnici a naberá rýchlosť, s mojou sestrou vnútri. Som na Bena naštvaná, že som ju kvôli nemu stratila. Musím ich chytiť.
Otočím sa k prvému otrokárskemu autu, ktoré stále leží na boku a uvažujem, či je ešte pojazdné. Bežím k nemu a som rozhodnutá to skúsiť.
Tlačím doň z celej sily a snažím sa ho dostať na všetky štyri kolesá. Je ale príliš ťažké a nedá sa ani poriadne rozhojdať.
„Pomôž mi!“ kričím na Bena.
Vstal, kríva, ale náhli sa mi pomôcť. Postaví sa vedľa mňa a spolu zatlačíme zo všetkých síl. To auto je omnoho ťažšie, než som myslela, zaťažujú ho všetky tie železné tyče. Hojdá sa čím ďalej, tým viac a po jednom veľkom naklonení ho konečne dostávame na všetky štyri kolesá. Pristane na snehu s veľkým tresknutím.
Nestrácam ani chvíľku. Otvorím dvere na strane vodiča a oboma rukami chytím mŕtveho vodiča za tričko a vytiahnem ho zo sedadla. Je celý zakrvavený a keď ho hádžem do snehu, mám ruky celé červené.
Nakloním sa k otrokárovi na mieste spolujazdca. Tvár má tiež celú skrvavenú, ale nie som si istá, či je mŕtvy. Naopak, keď sa pozriem bližšie, všímam si známky pohybu. Potom sa vo svojom sedadle pohne. Je nažive.
Nakloním sa cez auto, pevne ho chytím za tričko a ruku mám zaťatú v päsť. Priložím mu pištoľ k hlave a hrubo ním zatrasiem. Konečne sa mu pohnú viečka a otvorí oči. Žmurká a očividne je dezorientovaný.
Predpokladám, že tí druhí otrokári mieria do Arény 1. Majú na nás ale taký náskok, že si potrebujem byť istá. Nakloním sa k nemu.
Otočí hlavu, pozrie sa na mňa a ja na moment stuhnem: polovicu tváre má rozleptanú. Nestalo sa mu to pri náraze motorky, je to staré zranenie, čo znamená, že musí byť jednou z bioobetí. Počula som o týchto ľuďoch rôzne zvesti, ale nikdy som žiadneho nevidela. Keď nukleárne bomby dopadli na mestá, len málo ľudí prežilo priamy zásah, pričom títo ľudia si odniesli šrámy na celý život a hovorí sa, že sú sadistickejší a agresívnejší než iní. Voláme ich Psychoši.
Musím s ním jednať zvlášť opatrne. Pištoľ zovriem pevnejšie. „Kam ju vezú?“ pýtam sa ho so zaťatými zubami.
Pozerá na mňa prázdnym pohľadom, akoby sa snažil pochopiť, čo mu hovorím. Som si ale istá, že mi veľmi dobre rozumie.
Vrazím mu pištoľ do tváre, aby pochopil, že sa s ním nehrám. Naozaj nehrám. Každá sekunda je drahá a cítim, ako sa mi Bree vzďaľuje.
„Pýtam sa, kam ju vezú?“
Konečne sa mu oči rozšíria, zdá sa, že od strachu. Myslím, že to chápe.
„Aréna,“ povie konečne chrapľavým hlasom.
Srdce sa mi rozbúcha, pretože moje najhoršie obavy sa potvrdili.
„Ktorá?“ vyšteknem naňho.
Modlím sa, aby nepovedal Aréna jedna.
Zarazí sa a je na ňom vidno, že premýšľa, či mi to má povedať. Zatlačím mu pištoľ ešte viac do tváre.
„Vyklop to alebo si mŕtvy!“ zakričím naňho a samu ma prekvapí, koľko zlosti v hlase mám.
Konečne po dlhej chvíli odpovie: „Aréna jedna.“
Srdce mi bije ako zvon, moje najhoršie obavy sa potvrdili. Aréna jedna. Manhattan. Hovorí sa, že je to tá najhoršia zo všetkých. To môže znamenať len jedno: istú smrť pre Bree.
Cítim nával čerstvého hnevu na toho človeka, túto pijavicu, spodinu spoločnosti, tohto otrokára, ktorý prišiel za nami hore, aby uniesol moju sestru a bohvie koho ešte, aby nakŕmil ten stroj, len aby sa ostatní mohli pozerať na to, ako sa bezbranní ľudia navzájom zabíjajú. Všetka tá zbytočná smrť, len pre ich pobavenie. Je to dosť na to, aby som ho chcela zabiť priamo na mieste.
Dávam ale pištoľ preč od jeho tváre a už ju nedržím tak pevne. Viem, že by som ho mala zabiť, ale nemôžem sa k tomu odhodlať. Odpovedal na moje otázky a akosi cítim, že zabiť ho by nebolo fér. Takže ho tu nechám. Vyhodím ho z auta a nechám ho tu, čo preňho bude znamenať pomalú smrť hladom. Otrokár sám v prírode nemôže prežiť. Bývajú v mestách, nie sú zvyknutí prežívať vonku ako my.
Vykloním sa z auta a chcem zavolať na Bena, aby mi pomohol toho otrokára vytiahnuť von z auta, keď vtom si kútikom oka všimnem pohyb. Otrokár siaha k svojmu opasku a omnoho rýchlejšie, než som si myslela, že by bol schopný. Oklamal ma: v skutočnosti mu nič nie je.
Vytiahol zbraň rýchlejšie než by som si myslela, že je možné. Kým vôbec dokážem pochopiť, čo sa deje, dvíha ju mojím smerom. Hlúpo som ho podcenila.
Ozve sa vo mne inštinkt, možno niečo, čo som zdedila po otcovi a kým sa stihnem zamyslieť, zdvihnem svoju pištoľ a tesne predtým, než stačí vystreliť, stlačím spúšť.