TRIDSAŤJEDEN
Keď siaham po tom hrubom pletenom povraze, srdce cítim až v krku. Chytám sa ho vo vzduchu a držím sa ho ako o život. Letím vzduchom ako kyvadlo a plnou rýchlosťou sa blížim k obrovskému trupu zhrdzaveného člna. Kov akoby mi letel naproti a ja sa pripravím na náraz.
Zacítim neskutočnú bolesť, ako mi kov v plnej rýchlosti narazil do spánku, rebier a pleca. Tá bolesť a šok z nárazu sú také silné, že sa takmer pustím lana. Skĺznem asi meter, ale akosi sa mi podarí udržať.
Zovriem lano medzi stehná, skôr než stihnem skĺznuť úplne do vody. Držím sa ho ako kliešť, zatiaľ čo čln naberá rýchlosť. Loganovi sa tiež podarilo na lane udržať. Visí asi meter odo mňa.
Pozriem sa dole a vidím, ako sa asi dva metre podo mnou vzdúva ľadová voda spenená do biela od toho, ako si čln krája cestu cez rieku. Sú to divoké vlny, zvlášť na rieku, a dosť veľké na to, aby sa na nich čln hojdal hore a dole.
Vpravo vidím týčiť sa Sochu Slobody. Na môj úžas zostala bez úhony. Pohľad na ňu mi dodáva odvahu a nádej, že to azda prežijeme i my.
Governor‘s Island je našťastie blízko, sotva minútu plavby. Spomínam si, ako sme tam s Bree v lete jazdili a ako ma udivovalo, že je to tak blízko. Teraz som za to vďačná: keby bol o niečo ďalej, neviem, či by som sa dokázala udržať. Mokré lano sa mi zarezáva do zmrznutých rúk a každá sekunda je obrovský boj. Uvažujem, ako sa z tejto situácie asi dostanem. Na tejto strane člna nie je žiadny rebrík a keď dorazíme k ostrovu, tak jediná cesta povedie dole do vody. A tam by som iste zamrzla.
Všimnem si pohyb, otočím sa a vidím Logana, ako sa pomaly šplhá po lane nahor. Používa na to dômyselný postup, keď zdvihne kolená, pevne lano zovrie medzi vnútornú stranu topánok a potom sa nohami odrazí vyššie.
Skúsim to. Pokrčím kolená, topánkami pevne zovriem lano a s radosťou vidím, že drží. Natiahnem nohy a posuniem sa o niečo vyššie. Funguje to. Robím to znovu a znovu podľa Loganovho vzoru a o minútu, práve keď prichádzame k ostrovu, som pri hornom konci lana. Logan je už na palube a čaká s natiahnutou rukou. Chytím ho za ňu za a on ma rýchlo a ticho vytiahne cez okraj.
Obaja sa skrčíme za kovovým kontajnerom a nenápadne sa rozhliadame. Vpredu stojí chrbtom k nám skupina stráží s guľometmi. Ženú skupinu mladých dievčat po dlhej plošine dole k brehu. Pri tom pohľade sa mi búri krv a mám chuť na nich zaútočiť hneď teraz. Prinútim sa však čakať a byť disciplinovaná. Prinieslo by mi to okamžitú spokojnosť, ale už by som nikdy nenašla Bree.
Skupina sa dá do pohybu, reťaze rinčia, kým všetky nie sú na ostrove. Keď je čln prázdny, s Loganom na seba kývneme a ticho sa vydáme pozdĺž okrajov paluby k plošine. Ponáhľame sa dole po plošine s dostatočným odstupom za ostatnými. Našťastie sa naším smerom nikto nedíva.
O pár okamihov sme na zemi. Bežíme snehom a skryjeme sa za malou budovou, aby sme videli, kam tie dievčatá odvedú a aby nás pri tom nikto nevidel. Otrokári idú k veľkej okrúhlej budove z tehál, ktorá vyzerá ako niečo medzi hľadiskom a väzením. Po celom jej obvode sú železné mreže.
Pokračujeme v ich stopách a každých dvadsať metrov sa schováme za stromom — opatrne, aby nás nikto nevidel. Siahnem dole a ruku položím na svoju pištoľ pre prípad, že by som ju potrebovala. Logan robí to isté. Každú chvíľu nás môžu objaviť a my musíme byť pripravení. Začať strieľať by bola chyba – prezradilo by nás to priskoro. Ale ak budem musieť, budem strieľať.
Naženú dievčatá do otvorených dverí v budove a potom vnútri zmiznú v tme.
Obaja vyskočíme a bežíme za nimi dovnútra.
Moje oči potrebujú pár sekúnd na to, aby si v tme zvykli. Po pravej strane vidím skupinu otrokárov odvádzať dievčatá, naľavo vidím jedného otrokára samého ísť chodbou. Významne sa na seba s Loganom pozrieme a potom sa bez slova vydávame za tým zblúdilým otrokárom.
Ticho bežíme chodbou len niekoľko metrov za ním a čakáme na vhodný okamih. Dôjde k veľkým železným dverám, vyberie zväzok kľúčov a začne dvere odomykať. Kovové cvakanie sa rozlieha prázdnymi chodbami. Skôr než stihnem zareagovať, Logan vytiahne nôž, vyrazí na otrokára, uchopí ho za tylo a jedným rýchlym pohybom mu podreže hrdlo. Všade začne striekať krv a otrokár sa zrúti mŕtvy na zem.
Kľúč zostal v zámku, takže ním otočím a potiahnem ťažké železné dvere. Držím ich otvorené, aby Logan mohol prebehnúť a ja bežím za ním.
Sme vo väzenskom bloku. Je dlhý, úzky, v tvare polkruhu, plný malých ciel. Prebieham ním, dívam sa doľava a doprava a skúmam vystrašené, chudé tváre malých dievčat. Pozerajú sa na mňa plné beznádeje a zúfalstva. Vyzerajú, ako keby tu boli večnosť.
Srdce mi búcha. Zúfalo hľadám akékoľvek stopy po svojej sestre. Cítim, že je blízko. Keď ale prebieham koridorom, dievčatá idú k dverám svojich ciel a naťahujú z nich ruky. Asi zistili, že nie sme otrokári.
„PROSÍM!“ kričí jedna. „Pomôž mi!“
„PUSŤ MA ODTIAĽTO!“ kričí ďalšia.
Po chvíli sa ozýva zborový nárek a prosby. Priťahuje to sem príliš veľkú pozornosť a to mi robí starosti. Chcela by som každej z nich pomôcť, ale nemám ako. Nie teraz. Najskôr musím nájsť Bree.
„BREE!“ zakričím zúfalo.
Zrýchlim a bežím od cely k cele.
„BREE? POČUJEŠ MA? TO SOM JA! BROOKE! BREE? SI TU!?“
Ako tak bežím od cely k cele, jedno dievča ma chytí za ruku a pritiahne ma k sebe.
„Ja viem, kde je!“ hovorí.
Zastavím sa a hľadím na ňu. Jej tvár je rovnako zúfalá ako ostatné.
„Pusť ma odtiaľto a ja ti to poviem!“ vraví.
Ak ju oslobodím, môže na nás strhnúť nechcenú pozornosť. Na druhej strane, lepšiu možnosť nemám.
Pozriem sa na číslo jej cely, potom na zväzok kľúčov, čo držím v ruke a nájdem zodpovedajúce číslo. Odomknem celu a dievča vybehne von.
„PUSŤ MA TIEŽ VON!“ kričí ďalšie dievča.
„AJ MŇA!“
Všetky začínajú kričať.
Chytím to dievča za plecia.
„Kde je?!“ chcem vedieť.
„V zámku. Vzali ju tam dnes ráno.“
„V zámku?“ pýtam sa.
„Tam berú nové dievčatá. Aby ich zlomili.“
„Zlomili?“ pýtam sa zdesene.
„Pre sex,“ odpovie. „Prvý raz.“
Srdce sa mi pri jej slovách zastaví.
„Kde?“ chcem vedieť. „KDE TO JE?“
„Poď za mnou,“ povie a začne utekať.
Chcem sa za ňou vydať, ale potom sa zarazím.
„Počkaj,“ chytám ju za ruku.
Viem, že by som to nemala robiť. Viem, že by som odtiaľto mala jednoducho utiecť a sústrediť sa na záchranu Bree. Viem, že už niet času a viem, že pomoc ostatným na nás môže len strhnúť neželanú pozornosť a prekaziť môj plán.
Ale niečo vo mne sa pohne, vzbúri. Nemôžem ich tu všetky takto nechať.
Takže napriek svoju inštinktu sa zastavím a rozbehnem späť, od cely k cele. Keď k nim dobehnem, nájdem správny kľúč a odomknem. Oslobodím všetky dievčatá, jedno po druhom. Vybiehajú nepríčetne von a utekajú na všetky strany. Ich krik je ohlušujúci.
Bežím naspäť za tou, ktorú som oslobodila ako prvú. Našťastie stále ešte čaká pri Loganovi.
Začne utekať a my bežíme za ňou, chodbu za chodbou. O niekoľko okamihov neskôr vybiehame do oslepujúceho denného svetla.
Za sebou počujem zborový krik dievčat utekajúcich na slobodu. Nebude dlho trvať a vojaci si nás všimnú. Zrýchlim.
Dievča sa zastaví a ukáže prstom na druhú stranu nádvoria.
„Tam!“ povie. „Tá budova! Ten veľký starý dom. Na vode. Guvernérov zámok. Tam je! Veľa šťastia!“ zavolá, otočí sa a začne utekať na druhú stranu.
Šprintujem k budove s Loganom po boku.
Bežíme cez obrovské pole, snehu máme nad kolená a rozhliadame sa, či neuvidíme nejakých otrokárov. Našťastie si nás ešte žiadny nevšimol.
Studený vzduch ma pichá v pľúcach. Myslím na Bree, ako ju niekam odvliekli kvôli sexu a že sa tam musím dostať čo najrýchlejšie. Som už tak blízko. Nesmiem ich nechať, aby jej ublížili. Teraz nie. Nie po tom všetkom. Nie, keď ju už mám na dosah ruky.
Ženiem sa dopredu a nehodlám sa zastaviť, aby som si vydýchla. Dobieham k predným dverám a už nedbám na opatrnosť. Nezastavujem sa, nepočúvam, len k nim bežím a chystám sa ich kopnutím rozraziť.
Dvere sa rozletia a ja vbieham rovno dnu. Ani neviem, kam vlastne idem, ale vidím schodisko a inštinkt mi velí vybehnúť po ňom nahor. Bežím priamo k nemu a Logan beží hneď za mnou.
Keď vybehnem hore, vyrazí z dverí jednej izby otrokár, bez masky. Pozrie sa na mňa, vytreští oči od prekvapenia a siahne po zbrani.
Neváham. Pištoľ mám dávno pripravenú. Strieľam mu z dvoch krokov rovno medzi oči. Zvuk výstrelu je v stiesnenom priestore ohlušujúci a otrokár padá k zemi.
Bežím chodbou ďalej a vyberám si náhodné dvere. Vykopnem ich a na moje zdesenie vidím nejakého muža na malom dievčati pripútanom k posteli. Bree to nie je, ale z toho pohľadu sa mi chce zvracať. Ten muž – otrokár bez masky – vyskočí, vydesene na mňa pozrie a začne hľadať svoju zbraň. Strelím mu medzi oči. Jeho krv vystrekne na to malé dievča, ktoré začne kričať. Aspoň, že je mŕtvy.
Uháňam ďalej chodbou, vykopávam dvere od izby k izbe, v každej je ďalší muž súložiaci so spútaným dievčaťom. Pokračujem ďalej a zúrivo hľadám Bree.
Dobehnem ku koncu chodby, kde sú posledné dvere. Vykopnem ich, Logan za mnou a vpadneme dovnútra. Stuhnem.
Miestnosti dominuje posteľ s baldachýnom. Na nej leží veľký tlstý nahý muž a súloží s mladým dievčaťom priviazaným k posteli povrazom. Vidím, že to dievča je v bezvedomí a napadne mi, či jej nepodali nejakú drogu. Ten muž musí byť niekto dôležitý, pretože pri ňom sedí otrokár a drží stráž.
Mierim na toho tučniaka a keď sa otočí, strelím mu raz do brucha. S buchotom padá na zem, vykríkne a ja naňho vystrelím druhý raz – tento raz do hlavy.
To však bolo unáhlené. Strážca má už na mňa namierenú pištoľ a kútikom oka vidím, že sa chystá vystreliť. To bola hlúpa chyba. Mala som sa o neho postarať ako o prvého.
Počujem výstrel a myknem sa.
Som stále nažive. Ten strážca je mŕtvy. Nad ním stojí Logan s vytiahnutou pištoľou.
Na druhej strane miestnosti sedia dve malé dievčatá pripútané k svojim stoličkám. Sú oblečené a trasú sa od strachu, očividne boli ďalšie na rade pre posteľné chúťky. Srdce mi poskočí. Jedna z nich je Bree.
Bree tam sedí, pripútaná, vydesená, oči dokorán. Ale je v bezpečí. Nedotknutá. Prišla som práve včas. O niekoľko minút by určite bola tomu tučnému mužovi vydaná napospas. „Brooke!“ vykríkne hystericky a rozplače sa.
Bežím k nej, kľaknem si a objímem ju. Tiež ma objíme, ako najlepšie môže s putami na ruke a plače mi na pleci.
Objaví sa Logan, v ruke má kľúč, ktorý zobral z opasku mŕtveho otrokára a obe dievčatá odomkne. Bree mi skočí do náručia, objíma ma a celé jej telíčko sa trasie. Drží sa ma, ako keby ma už nikdy nechcela pustiť.
Tiež ju objímam a cítim, ako mi po tvári tečú slzy. Nemôžem tomu uveriť: je to naozaj ona.
„Hovorila som ti, že sa po teba vrátim,“ poviem jej.
Chcem ju držať navždy, ale nemáme čas. Toto miesto bude o chvíľu plné otrokárov.
Odtrhnem ju od seba a beriem ju za ruku. „Ideme,“ vravím jej a som pripravená utekať.
„Počkaj!“ zavolá Bree a zháči sa.
Zastavím sa a otočím sa k nej.
„Musíme so sebou vziať i Rose!“ povie Bree.
To dievča vedľa Bree sa na mňa pozrie, stratené a plné beznádeje. Je to divné, ale trochu mi pripomína Bree, so svojimi dlhými čiernymi vlasmi a veľkými hnedými očami by skoro mohli byť sestry. „Bree, je mi ľúto, ale nemôžeme. Nemáme čas a –"
„Rose je moja kamarátka!“ zakričí Bree. „Nemôžeme ju tu nechať len tak! Nemôžeme!“
Pozriem sa na Rose a srdce sa mi pri pohľade na ňu rozochveje. Pozriem sa na Logana, ktorý nasadil odmietavý pohľad – ale s výrazom, ktorý akoby hovoril, že je to na mne.
Keď Rose vezmeme so sebou, spomalí nás to. A bude to jeden hladný krk navyše. Bree ale prvý raz v živote trvá na svojom – a keď tu budeme stáť, budeme strácať čas. Rose je navyše taká sladká, pripomína mi Bree a vidím, aké sú si už blízke. A bolo by to správne.
Navzdory svojmu rozumu poviem: „Dobre.“
Odbehnem k tomu dievčaťu v bezvedomí, stále je priviazané k posteli, a svojím nožom prerežem všetky štyri povrazy. Ruky i nohy jej bezvládne spadnú na posteľ. Je stále v bezvedomí a neviem, či je chorá, zdrogovaná alebo mŕtva. Tým sa teraz ale nemôžem zaoberať. Aspoň je teraz voľná.
Všetci štyria vyrážame z izby a na chodbe stretávame dvoch strážcov, ktorí hneď siahajú po zbraniach. Reagujem rýchlo a strelím jednému do hlavy, zatiaľ čo Logan zastrelí druhého. Obe dievčatá pri zvukoch výstrelu začnú kričať.
Schytím Bree, Logan vezme Rose a schody dole berieme po dvoch. O okamih vybiehame z domu a oslepuje nás sneh. Z druhého konca nádvoria k nám bežia otrokári a ja len dúfam, že nájdem spôsob, ako nás z toho ostrova dostať skôr, než nás zlikvidujú.
TRIDSAŤDVA
Zúfalo sa rozhliadam okolo seba a snažím sa nájsť nejaký spôsob, ako utiecť. Hľadám vozidlá, ale žiadne nevidím. Potom sa otočím na druhú stranu a dívam sa na vodu a na pobrežie. A vtom si ho všimnem: priamo za Guvernérovým zámkom je pri osamelom móle priviazaný luxusný motorový čln. Určite je vyhradený niekoľkým málo vyvoleným, ktorí tento ostrov používajú ako svoje ihrisko.
„Tam!“ ukážem k nemu.
Logan ho tiež vidí a vyrážame šprintom k brehu.
Pribehneme k tomu krásnemu nablýskanému člnu, dosť veľkému pre šesť ľudí. Divoko sa hojdá na vlnách a vyzerá nadupane ako športové auto. Mám taký dojem, že patril tomu nahému tučniakovi. O to väčšie zadosťučinenie cítim.
Hojdá sa tak prudko, že nechcem, aby doň Bree ani Rose nastupovali samy, takže Bree dovnútra posadím ja a Logan sa postará o Rose. „Prerež lano!“ povie mi Logan a ukazuje smerom k mólu.
Čln je priviazaný hrubým lanom k drevenému stĺpu pri móle, takže k nemu bežím, vytiahnem nôž a prerežem ho. Bežím späť k člnu, v ktorom už stojí Logan a rukou pridržiava čln pri móle, aby mi neodplával. Podáva mi ruku a pomáha mi nastúpiť. Obzriem sa a vidím asi desať otrokárov, ako sa na nás rútia. Sú už len dvadsať metrov od nás a rýchlo sa blížia.
„Tí sú moji,“ povie Logan. „Ty si vezmi kormidlo.“
Rýchlo sa posadím ku kormidlu. Našťastie som člny riadila celý svoj život. Logan nás odstrčí dozadu, kľakne si a začína strieľať na blížiacich sa vojakov. Začnú sa kryť a to ich spomaľuje.
Pozriem sa dole a srdce sa mi skoro zastaví, pretože v zapaľovaní nie sú kľúčiky. Horúčkovito prehľadávam palubnú dosku, predné sedadlá a srdce mi bije ako o život. Čo budeme robiť, ak tu nie sú?
Obzriem sa a vidím, že otrokári sú ešte bližšie, sotva desať metrov od nás. „CHOĎ!“ zakričí Logan cez zvuk výstrelov.
Dostávam nápad a s nádejou otváram priehradku pod palubnou doskou. Srdce mi radosťou poskočí. Vložím kľúčik do zapaľovania, otočím ním a motor sa rozburáca. Objaví sa čierny obláčik a ukazovateľ stavu paliva vyletí až na druhý koniec. Plná nádrž.
Pridám plyn a čln sa rozbieha tak prudko, že ma to trhlo dozadu. Počujem za sebou zvuk padajúcich tiel a keď sa obzriem, vidím, že Logana, Rose i Bree tá sila zrazila na zem. Asi som vyrazila príliš rýchlo – našťastie nikto z člna nevypadol.
Máme šťastie, pretože otrokári sú už na brehu, len tri metre od nás. Vyrazila som práve včas. Začínajú na nás strieľať a pretože sme všetci spadli na podlahu, guľky nám hvízdajú nad hlavami. Jedna guľka škrabla panel dreveného obloženia a druhá odstrelila bočné spätné zrkadlo.
„ZOSTAŇTE DOLE!“ zakričí Logan na obe dievčatá.
Kľakne si vzadu, vykloní sa a začne po nich páliť. V zrkadle vidím, ako ich niekoľko zastrelil.
Ženiem čln po hladine, motor buráca na plný plyn a o niekoľko okamihov sme ďaleko od ostrova. Päťdesiat metrov, potom sto, potom dvesto... Onedlho sme bezpečne mimo dostrelu. Otrokári bezmocne stoja na brehu, už len bodky na obzore, a sledujú, ako sa im vzďaľujeme.
Neuveriteľné. Sme voľní.
*
Vzďaľujeme sa čoraz viac, vychádzame na rieku a ja viem, že by som sa mala držať uprostred, ďaleko od oboch brehov a ísť proti prúdu čo najďalej od mesta. Niečo ma ale zastaví. Opäť ma prepadnú myšlienky na Bena. Nedokážem ho len tak opustiť. Čo ak sa mu nejako podarilo dostať do prístavu? Čo ak sa len oneskoril?
Nemôžem len tak odísť. Ak tam nejakou náhodou je, nemôžem ho len tak opustiť. Musím sa presvedčiť. Musím to vedieť.
Takže namiesto toho, aby som zahla proti prúdu, namierim čln priamo k protiľahlému brehu – späť do prístavu. O niekoľko okamihov sa objavuje pobrežie Manhattanu a rýchlo sa blíži. Zrýchli sa mi tep pri pomyslení na možné nebezpečenstvá, ktoré by na nás mohli číhať – môže tam na nás čakať plno ozbrojených otrokárov pripravených strieľať.
Loganovi došlo, že ideme zlým smerom a odrazu ku mne rozčúlene pribehne.
„Čo to robíš!?“ zakričí. „Veď ideme späť do mesta!“
„Musím sa na niečo pozrieť,“ hovorím mu, „skôr než odídeme.“ „Na čo?“
„Na Bena,“ odpoviem mu. „Možno tam je.“
Logan sa zamračí.
„To je šialenstvo!“ povie. „Vezieš nás späť priamo do osieho hniezda. Kvôli tebe sa ocitneme všetci v nebezpečenstve! Svoju šancu mal. Nebol tam!“
„Musím sa pozrieť,“ volám naňho. Som rozhodnutá a nič ma nezastaví. Uvedomím si, že som v niektorých smeroch taká istá ako mama.
Logan sa nevrlo otočí a cítim, ako veľmi moje rozhodnutie odsudzuje. Nedivím sa mu. Ale musím to spraviť. Viem, že keby bol Ben na mojom mieste, tiež by sa vrátil a ešte raz by sa pozrel.
O pár okamihov vidíme prístav. Blížime sa, 300 metrov... 200... a potom, keď sa priblížime na sto metrov, by som mohla prisahať, že niekoho vidím stáť na konci móla. Hľadí na vodu a mne srdce poskočí.
Je to Ben.
Skoro tomu nemôžem uveriť. Skutočne je tam. Je nažive. Stojí tam po pás v snehu a klepe sa. Pichne ma však pri srdci, keď si uvedomím, že je sám. To môže znamenať len jedno: jeho brat to nezvládol.
Už sme blízko, možno dvadsať metrov od móla, dosť blízko na to, aby som videla ten žiaľ, ktorý má Ben vyrytý do tváre. V diaľke vidím, ako sa k mólu rýchlo blíži karavána otrokárskych áut. Nemáme veľa času.
Spomalím čln a zastavím pri móle, Ben pribieha k okraju. Divoko sa hojdáme na vlnách a zrazu mi napadne, ako sa vlastne Ben dostane dole. Z móla sú to dobré tri metre. Ben sa díva dole so strachom v očiach, asi myslí na to isté a snaží sa prísť na to, ako zoskočiť.
„Neskáč!“ zavolá na neho Logan. „Spravil by si do člna dieru!“
Ben sa zastaví a díva sa naňho stuhnutý od strachu.
„Kľakni si na všetky štyri, otoč sa a zlez dole otočený chrbtom,“ prikazuje mu Logan. „Pomaly sa posúvaj nadol. Chyť sa rukami za okraj móla a zaves sa zaň. Ja ťa chytím.“
Ben urobí, čo mu Logan povedal a pomaly sa presúva cez okraj, kým nevisí len za ruky. Ako Logan sľúbil, naťahuje sa k nemu, chytá ho a postaví ho do člna. Práve včas: otrokári sú už sotva päťdesiat metrov od nás a rýchlo sa približujú.
„CHOĎ!“ zakričí Logan.
Strhnem plyn na plné obrátky a vyletíme proti prúdu. Znovu sa za nami ozvú výstrely, iba škrabnú náš čln a so šplechnutím skončia vo vode. Logan si kľakne a opätuje streľbu.
Našťastie máme takú rýchlosť, že nemôžu nič robiť: o chvíľu sme ďaleko od brehu, uprostred rieky, mimo dostrelu. A mierim ďalej na sever, naspäť, smer domov.
Konečne už nie je nič, čo by nás mohlo zastaviť.
Teraz sme konečne voľní.
*
Letíme po East River a cestou sa nám naskytuje neskutočný pohľad zblízka na všetky tie zničené mosty. Míňame zvyšky Brooklynského mosta, ktorého hrdzavé torzo trčí z vody ako fosílie prehistorického obra. Týči sa nad nami niekoľko desiatok metrov ako mrakodrap vyrastajúci z vody. Keď pod ním prechádzame, pripadám si neuveriteľne malá, cítim pokoru a napadá mi, či sa niečo z toho vôbec niekedy znovu postaví.
Neďaleko z vody vyčnieva vrak obrovského bombardéra, beriem to okolo neho veľkým oblúkom. Neviem, aké kusy kovu sa môžu v týchto mrazivých vodách skrývať a ani to vedieť nechcem.
Chvíľu nato prechádzame okolo zvyškov Manhattan Bridge a Williamsburg Bridge. Pridávam plyn, chcem od toho strašného divadla čo najrýchlejšie preč.
Čoskoro prechádzame okolo Rooseveltového ostrova, jeho úzky breh je teraz súčasťou pustatiny rovnako ako všetko ostatné. Odbočujem vľavo a vidím, že most 59. ulice je tiež zničený — spolu s električkou, ktorá ostrov spájala s Manhattanom. Električka, zničená a zhrdzavená, sa na rieke hojdá ako obrovská bója. Musím byť pri jej obchádzaní opatrná, pretože kanál sa zužuje.
Letíme ďalej a ďalej proti prúdu, cestou vidíme len skazu a napokon zatáčame do vodného kanála Harlem River. Ten je omnoho užší, len asi päťdesiat metrov po obidvoch stranách. Keď ním prechádzame, cítim oveľa väčšie napätie. Sledujem breh, či nás niekde niekto neprepadne.
Nič však nevidím. Možno som teraz len trochu paranoidná. Ak sa otrokári za nami zmobilizujú – a som si istá, že to spravia – budeme na nich mať aspoň hodinový náskok. Zvlášť pri všetkom tom snehu. A to už medzitým, ako dúfam, budeme tak ďaleko proti prúdu, že nás už nechytia.
Harlem River sa prelieva medzi Manhattanom a Bronxom a potom sa pred nami konečne otvára široká rieka Hudson v celej svojej kráse. Tá je, naopak, široká ako desať futbalových ihrísk a mám dojem, akoby sme vyšli na oceán. Konečne opäť cítim pokoj. Konečne sme späť na tej rieke, ktorú si pamätám. Na rieke, ktorá nás dovedie domov.
Stáčam čln doprava, na sever, a uháňame v ústrety nášmu domovu, v ústrety pohoriu Catskills. A budeme tam o dve hodiny.
Nie že by som sa tam plánovala vrátiť. To nie. Vrátiť sa tam by bolo hlúpe: otrokári vedia, kde žijeme a určite to bude prvé miesto, kde by nás hľadali. Chcem sa zastaviť doma, pochovať Sašu, rozlúčiť sa. Ale nezostanem tam. Náš cieľ je omnoho ďalej na sever. Tak ďaleko, ako to len pôjde.
Myslím na tú kamennú chatku, ktorú som našla hore v horách a pichne ma pri srdci, pretože viem, ako veľmi som tam chcela žiť. Viem, že by to pre nás jedného dňa mohol byť skvelý domov. Dnes ale nie. Je to príliš blízko miesta, kde sme bývali, je to príliš nebezpečné. Musíme počkať, kým sa všetko upokojí. Možno sa jedného dňa budeme môcť vrátiť. Navyše je nás teraz päť. Päť hladných krkov. Musíme nájsť nejaké miesto, ktoré nás uživí všetkých.
Kým pokračujeme ďalej proti prúdu, konečne sa začínam uvoľňovať. Cítim, ako napätie pomaly opúšťa moju šiju, moje plecia. Prvý raz za dlhý čas sa môžem zhlboka nadýchnuť. Nemôžem uveriť, že sme to naozaj dokázali. Je toho na mňa viac, než dokážem stráviť. Po celom tele cítim rany a odreniny, ale na ničom z toho teraz nezáleží. Som len šťastná, že je Bree v bezpečí. Že sme spolu.
Chcem sa na chvíľu rozhliadnuť, urovnať si veci v hlave a porozprávať sa s ostatnými. Tak veľmi som sa sústredila len na to, aby som nás dostala z mesta, že som ani nepremýšľala o druhých. Pozriem sa na Logana, ako spokojne sedí vedľa mňa na mieste spolujazdca. Obzriem sa a vidím ostatných, ako sedia v zadných radoch. Každý z nich sa díva na vodu, každý svojím smerom, stratený vo svojom vlastnom svete.
Nakloním sa k Loganovi a poklepem ho po pleci. Otočí sa ku mne.
„Nechceš ísť ku kormidlu?“ spýtam sa ho.
Rýchlo sa postaví a s radosťou mi vyhovie, chopí sa kormidla a meníme si miesta.
Preleziem do zadnej časti člna. Dychtím po tom, aby som sa mohla porozprávať s Bree, ale tiež si chcem pohovoriť s Benom a zistiť, čo sa stalo s jeho bratom. Keď idem dozadu, vidím Bena, ako ľahostajne zíza na vodu. Vyzerá, ako keby za ten deň zostarol o desať rokov a do tváre má vrytý žiaľ. Nedokážem si predstaviť, akým peklom prešiel a aké výčitky asi cíti, že svojho brata nezachránil. Keby sa to stalo mne, neviem, či by som to bola schopná zvládnuť. Obdivujem ho už len za to, že tu je.
Chcem sa s ním porozprávať, ale najskôr musím hovoriť s Bree. Idem do zadného radu a keď si sadnem vedľa nej, oči sa jej rozžiaria. Chytí sa ma a dlho len tak sedíme v objatí. Pevne ma stíska a očividne ma nechce pustiť.
Po chvíli sa mi konečne podarí z jej zovretia uvoľniť. Po lícach sa jej kotúľajú slzy.
„Mala som hrozný strach,“ povie.
„Ja viem, zlatko,“ odpoviem jej. „Je mi to veľmi ľúto.“
„Ideme teraz domov?“ spýta sa s nádejou v očiach.
Domov. Je to zvláštne slovo. Neviem už, čo to vlastne znamená. Kedysi som si myslela, že to znamená Manhattan, potom som si myslela, že to znamená hory. Teraz viem, že to nie je ani jedno. Domov bude musieť byť niekde inde, na novom mieste. Niekde, kde sme ešte ani neboli.
„Nájdeme si nový domov, Bree,“ vravím jej. „Ešte lepší než tamten.“
„Môže Rose ísť s nami?“ spýta sa.
Pozriem sa na Rose a vidím, ako sedí vedľa Bree a díva sa na mňa plná nádeje. Už teraz sa na seba podobajú ako vajce vajcu.
„Samozrejme,“ hovorím jej. „Patrí už do rodiny.“
Usmejem sa na Rose a ona ma prekvapí tým, že sa ku mne nakloní a objíme ma. Drží sa ma ako Bree a uvažujem, odkiaľ vlastne prišla, kde má rodinu, kde ju chytili. Uvedomím si, že si musela prejsť peklom a dôjde mi, že sme ju tiež zachránili. Vybavím si jedno staré príslovie: keď niekomu zachránite život, ste za neho do smrti zodpovední. A nemôžem sa zbaviť pocitu, že je to pravda, že som teraz zodpovedná i za Rose. V mojej mysli sú už nerozdeliteľne späté.
„Ďakujem,“ zašepká mi Rose cez plece do ucha.
Pobozkám ju na čelo a pomaly sa posadí späť. Pripomína mi Bree v toľkých ohľadoch, že ma to až desí.
„A čo Saša?“ spýta sa Bree. „Môže ísť s nami?“
To je otázka, ktorej som sa bála. Zhlboka sa nadýchnem a premýšľam, ako jej to čo najlepšie sformulovať. Musím jej povedať pravdu, po tom všetkom, čím prešla, si to napokon zaslúži.
„Je mi to ľúto, Bree,“ oznamujem jej a klopím oči. „Saša to nezvládla.“
Nahrnú sa jej do očí čerstvé slzy a opäť začína hystericky plakať. Rose sa k nej nakloní a objíme ju.
Po niekoľkých sekundách sa ale Bree na moje prekvapenie narovná, utrie si slzy a zadíva sa na mňa svojimi začervenanými očami.
„Vedela som to,“ povie. „Snívalo sa mi o tom. Že ma navštívila. Akosi som vedela, že už nežije.“
„Toto by ťa mohlo potešiť,“ ozve sa odrazu hlas.
Otočím sa a vidím tam stáť Bena. Prekvapivo vidím na jeho tvári slabý úsmev.
Pozriem sa nižšie a vidím, že niečo drží v ruke. Niečo malé, zabalené v deke. Podáva to Bree.
Zrazu sa v deke objaví hlava psa. Nemôžem tomu uveriť. Je to malá čivava a chýba jej jedno oko. Klepe sa, trasie sa a vyzerá vydesene.
„JÉÉÉJ!“ zapištia Bree a Rose obidve súčasne a vyvaľujú oči od prekvapenia.
Bree čivavu chytí a pevne ju k sebe pritláča a pestuje ju a Rose sa k nej tiež nakloní, aby ju pohladkala. Naklonia sa k nej a ona natiahne krk a obidvom im oblizne tvár. Obe pištia od radosti.
„Našiel som ho v člne,“ povie Ben. „Skoro som si na neho sadol. Asi ho tu niekto nechal. Alebo sa sem nejako dostal sám.“
Som v šoku. Ja som toho psa nevidela a keď sa nad tým zamyslím, uvedomím si, že som ten čln vlastne vôbec neskúmala. Dívam sa naokolo a uvažujem, čo by tu ešte mohlo byť.
Vidím množstvo priehradiek a ku každej z nich sa náhlim a postupne ich otváram. Keď objavujem všetky tie poklady v nich ukryté, prekvapenie strieda obrovská radosť. Otváram zapečatenú debnu a jej obsah mi berie dych: je plná čokolád, cukríkov, sušienok, chrumiek a lahôdok každého druhu.
Beriem do ruky obrovské vrece plné želé krúžkov polomáčaných v čokoláde. Ponúknem ich Bree, Rose, Benovi i Loganovi a každý vyvalí oči a vezme si ich za hrsť. Sama si potom tiež za hrsť vezmem a napchám si ich do úst, jeden po druhom.
Je to extáza, absolútne to najlepšie, čo som v živote ochutnala. Príval cukru mi prestupuje telom a cítim sa, ako keby som sa ocitla v nebi. Ani ostatní sa ich nemôžu nabažiť, so zavretými očami ich žujú a vychutnávajú si každý hlt. Všetci sme ako vo vytržení.
Siahnem do debny a objavím balenie gumových medvedíkov a Twizzlers. Som v úžase. Nikdy som si nemyslela, že ich znova uvidím. Sú ako zlato a viem, že by som nimi mala šetriť.
Ale po tom všetkom, čím sme prešli, nie je čas na to, niečím šetriť – a aspoň raz ponechám svoju racionálnu stránku bokom a nechávam sa uniesť svojimi emóciami. Hádžem tie malé vrecúška každému v člne, rozdeľujem ich rovným dielom a každý ich chytí vo vzduchu s výkrikom prekvapenia a radosti. Keď Logan chytá svoj, na chvíľu pustí ruku z kormidla a čln sa trochu vychýli, ale potom sa rýchlo vyrovná.
Trhám svoje balenie gumových medvedíkov a všetky ich zhltnem počas niekoľkých sekúnd, pchám si ich do úst ako lopatou. Potom sa vrhnem na Twizzlers. S tými si dávam na čas a nútim sa každý z nich požuť pomaly. Už niekoľko dní som skoro nejedla a pre môj žalúdok je to šok a skučí od bolesti. Nútim sa spomaliť.
V zadnej časti člna si všimnem malú chladničku a ponáhľam sa ju otvoriť. Neuveriteľné. Je napchatá všetkým možným, od džúsov po šampanské. Ten nepomer ma dopáli: my tu umierame od hladu, zatiaľ čo tí tuční otrokári si prelievajú krky šampanským. Aspoň teraz je čas na odplatu.
Beriem do ruky fľašu šampanského, odkrútim drôt a vystrelím zátku. Vyletí do vzduchu, von z člna a padá do rieky. Všetci sa otočia a vidia, ako tam stojím s tou fľašou a po ruke mi tečie pena. Je ľadové, ale to mi nevadí. Dám si ho k ústam a hrknem si. Stúpa mi priamo do hlavy.
Viem, že by som nemala, ale po tom všetkom, čo majú za sebou, ponúknem i Bree a Rose — obe si odchlipnú a chichúňajú sa. Potom sa nakloním, podám ho Benovi a ten si niekoľkokrát dlho odpije, ani sa nenadýchne. Vráti mi fľašu, ale stále sa na mňa nepozrie. Oči má upreté kamsi na vodu. Napadne mi, že sa možno hanbí pozrieť na mňa, že sa hanbí za to, že nedokázal zachrániť svojho brata.
Pozorujem ho, keď sa díva na vodu. Oči má červené a je jasné, že plakal. Na jedno oko si siahne a utrie si slzu. Neviem si predstaviť, čím prešiel.