DVADSAŤPÄŤ
Spustila som oči z vodiča a to bola hlúpa chyba.
Vyťahuje pištoľ a mieri priamo na mňa. Na tvári sa mu zjaví krutý úsmev. Dostal ma.
Natiahne kohútik, stláča spúšť a chystá sa vystreliť. Pripravím sa na výstrel. Nemám sa kam uhnúť. Som mŕtva.
Cez plece vodiča vidím, ako z kanála vyskakuje Psychoš s RPG a strieľa. Raketa letí vzduchom rovno na nás.
Celým mojím svetom otrasie výbuch. Je to ohlušujúci zvuk, náraz ma vyhodil do vzduchu, narážam do niečoho hlavou a cítim páľavu. Potom sa môj svet obráti na bok rovnako ako náš autobus, ktorý sa začne na boku šmýkať po ceste.
Pretože som jediná, kto stojí a nie je pripútaný, ako jediná letím celým autobusom. Vylietam cez rozbité okno práve v okamihu, keď celý autobus exploduje a tlaková vlna ma odhadzuje ešte ďalej. Letím vzduchom a o dvadsať metrov ďalej dopadám hlavou do snehového záveja.
Do vzduchu vyšľahnú plamene a cítim, ako sa mi vznietil chrbát, takže sa váľam po snehu a snažím sa ho uhasiť. Za sebou cítim ohromný žiar plameňov.
Autobus leží na boku v snehu a je celý zahalený do plameňov. Šľahajú aspoň dvadsať metrov vysoko. Je to pekelná horúčosť. Srdce mi puká, keď si uvedomím, že to nikto nemohol prežiť. Myslím na všetky tie nevinné malé dievčatá a je mi zle.
Ležím v záveji pridusená dymom a snažím sa popadnúť dych. Hlava sa mi točí a všetko ma bolí viac než kedykoľvek predtým. Vstávam len s veľkou námahou. Otočím sa a dívam sa na naše Humvee. Vidím ho v diaľke, ako leží na boku pri budove Flatiron sťa veľké zviera a chýbajú mu dve kolesá.
Logan. Rozmýšľam, či je nažive.
Z posledných síl sa vydriapem na nohy a krivkám k nášmu vozidlu. Je dobrých päťdesiat metrov ďaleko a cesta k nemu mi pripadá ako cesta púšťou.
Keď sa blížim, zrazu sa otvorí ďalší kanál a vyrazí z neho Psychoš s nožom v ruke. Schytím svoju pištoľ, zamierim a strieľam mu do hlavy. Padne na chrbát, je mŕtvy. Beriem si jeho nôž a strkám si ho za opasok.
Bežím k vozu, obzriem sa a o niekoľko sto metrov za sebou vidím skupinu Psychošov, ako sa rútia na mňa. Musí ich byť aspoň päťdesiat. A všade naokolo vidím, ako sa otvárajú kanály, ďalší Psychoši začnú vyliezať zo zeme, vybiehať zo staníc metra po schodoch hore. Uvažujem, či azda nežijú v tuneloch metra. Či vôbec ešte nejaké metro jazdí.
Teraz však nie je čas nad tým premýšľať. Utekám k Humvee a keď k nemu dobieham, vidím, že je zničené a nepoužiteľné. Vyleziem naň a otváram dvere vodiča. Nadýchnem sa a pripravím sa na to, čo uvidím a modlím sa, aby som Logana nevidela mŕtveho.
Našťastie nie je. Stále je pripútaný v sedadle vodiča a je v bezvedomí. Všímam si, že krváca z čela a krv vidno i na čelnom skle, ale aspoň vidím, že dýcha. Je nažive. Vďaka Bohu, že je nažive.
Počujem vzdialený hluk a keď sa otočím, vidím Psychošov blížiacich sa k nám. Potrebujem odtiaľto Logana dostať – a rýchlo.
Nakloním sa dovnútra, chytím ho za tričko a trhnem ním nahor. Váži ale viac, než vládzem utiahnuť. „LOGAN!“ zakričím.
Potiahnem silnejšie, trasiem ním a mám strach, že Humvee môže každú chvíľu vybuchnúť. Pomaly sa začne preberať. Zažmurká a rozhliadne sa okolo seba.
„Si v poriadku?“ spýtam sa.
Prikývne. Vyzerá omráčene a vydesene, ale vážne zranený nie je.
„Nemôžem sa dostať von,“ hovorí slabým hlasom. Zápasí s ohnutou kovovou sponou svojho bezpečnostného pásu.
Vleziem dnu, nahnem sa cez neho a udriem do jeho spony. Je zaseknutá. Obzriem sa cez plece a vidím, že Psychoši sa blížia. Päťdesiat metrov a stále bližšie. Zapájam obe ruky a ťahám všetkými svojimi silami, od námahy sa potím. No tak. No tak!
Spona odrazu praskne a pás letí na druhú stranu. Logan je voľný, spadne a udrie sa do hlavy. Potom sa začne šplhať von.
Keď sa posadí, oči sa mu náhle rozšíria, zdvihne jednu ruku a hrubo ma ňou odstrčí. Druhou rukou dvíha zbraň, mieri niekam za moju hlavu a vystrelí. Ten výstrel je ohlušujúci a v uchu mi teraz hlasno zvoní.
Otočím sa a vidím, že práve zabil jedného Psychoša asi meter odo mňa. A ostatní sú už len tridsať metrov za ním.
Psychoši sa rýchlo blížia. A nie je kam uniknúť.
DVADSAŤŠESŤ
Myslím rýchlo. V snehu leží jedno RPG, asi meter od mŕtvoly jedného Psychoša. Vyzerá, že je nepoškodené a že sa z neho nestrieľalo. Bežím k nemu s búšiacim srdcom. Len dúfam, že bude fungovať — a že počas nadchádzajúcich pár sekúnd zistím, ako sa s tým zaobchádza.
Kľaknem si do snehu a beriem RPG do ruky, opieram si ho o plece a ruky mi mrznú. Nájdem spúšť a zamierim na tú veľkú skupinu, ktorá nie je už ani dvadsať metrov od nás. Zavriem oči, modlím sa, nech to vyjde a stlačím spúšť.
Počujem hlasné zasvišťanie a o okamih padám dozadu. Spätný náraz ma posiela asi desať metrov vzduchom a dopadám do snehu na chrbát. A potom výbuch.
Zdvihnem hlavu a keď vidím, akú spúšť som narobila, úplne ma to šokuje: podarilo sa mi tú veľkú skupinu trafiť priamo, navyše z malej vzdialenosti. Kde pred pár sekundami boli desiatky ľudí, sú teraz všade naokolo len kusy tiel rozhádzané v snehu.
Na oslavu môjho malého víťazstva však nie je čas. V diaľke zo stanice metra vyliezajú ďalší Psychoši. Už nemám žiadne RPG a neviem, čo si počať.
Za sebou počujem kovové údery a keď sa otočím, vidím Logana stáť na kapote Humvee. Dvíha nohu a dupe ňou po stojane guľometu na kapote. Konečne sa uvoľnil. Zdvíha ho. Visí z neho pás s muníciou, ktorý si prehadzuje cez plece. Ten guľomet je obrovský, určený na upevnenie na vozidlo – nie na nosenie v ruke – a vyzerá, že musí vážiť aspoň dvadsaťpäť kíl. Logan ho drží oboma rukami a i keď je taký veľký, vidím, aké s ním má problémy. Beží okolo mňa a zamieri na novú skupinu Psychošov. Začína strieľať.
Zvuk streľby z guľometu je ohlušujúci. A jej dopad je ohromujúci: obrovské guľky trhajú blížiaci sa dav na dve polovice. Telá padajú ako muchy všade, kam Logan namieri svoju zbraň. Napokon prestane strieľať a svet je opäť pokojný a zasnežený. Všetkých sme ich zabili. Nikde nevidno žiadneho ďalšieho Psychoša, aspoň nateraz.
Prezerám si celý obraz skazy: čierny autobus, ktorý zničila strela z RPG, žltý autobus zahalený plameňmi, všade naokolo kusy tiel a vedľa nás torzo nášho Humvee. Vyzerá to ako miesto intenzívneho vojenského stretu.
Idem po stopách druhého autobusu, v ktorom bola Bree. Pri Flatirone odbočili vľavo. Zvolila som nesprávny autobus. To nie je fér. Skrátka to nie je fér.
Kým si prezerám celú scénu a snažím sa chytiť dych, nemyslím na nič iné než na Bree a tie stopy. Musia ma k nej zaviesť. Musím ísť za nimi.
„Bree je v tom druhom autobuse,“ vravím a ukazujem na stopy. „Musím ju nájsť.“
„Ako?“ spýta sa. „Peši?“
Skúmam naše Humvee a vidím, že je nepoužiteľné. Nemám inú možnosť.
„Asi áno,“ hovorím.
„Prístav je aspoň päťdesiat blokov na juh,“ hovorí Logan. „To je dlhá prechádzka – po nebezpečnom území.“
„Napadá ti niečo iné?“
Pokrčí plecami.
„Niet cesty späť,“ hovorím. „Aspoň nie pre mňa.“
Skúma ma a premýšľa.
„Ideš so mnou?“ opýtam sa.
Konečne prikývne.
„Tak ideme,“ vraví.
*
Ideme snehom vedľa seba po stopách autobusu. Každý krok je pre mňa ochutnávka pekla a moje výrazne opuchnuté lýtko akoby začínalo žiť svojím vlastným životom. Krívam, ale snažím sa držať krok s Loganom. Nesie ťažký guľomet, takže tiež nejde veľmi rýchlo. Sneh stále padá skoro vo vrstvách a vietor nám ho vháňa do tvárí. Zdá sa, že fujavica sa stupňuje.
Každých pár metrov sa spoza nejakej budovy objaví ďalší Psychoš a vrhne sa na nás. Logan do nich páli, len čo sa objavia a kosí ich jedného po druhom. Všetci padajú do snehu a farbia ho do červena.
„Logan!“ vykríknem.
Otočí sa práve včas, aby zbadal malú skupinu Psychošov ženúcich sa na nás zozadu a postrieľal ich. Modlím sa, aby mal dosť munície na to, aby sme došli, kam potrebujeme. V mojej pištoli je už len jeden náboj, musím si ho schovať na nejakú zúfalú situáciu. Cítim sa úplne bezmocná a priala by som si sama mať množstvo nábojov.
Keď míňame ďalší blok, vyskočí na nás spoza jednej budovy niekoľko Psychošov a okamžite sa na nás vrhajú. Logan strieľa, ale nevidí ďalšieho, ktorý na neho chce zaútočiť zboku. Blíži sa príliš rýchlo a Logan sa nestihne otočiť včas.
Vytiahnem nôž z opaska, zamierim a hodím. Nôž sa Psychošovi zasekáva medzi oči a ten klesá do snehu Loganovi k nohám.
Pokračujeme po Broadwayi, zrýchľujeme a ideme, ako len najrýchlejšie môžeme. Postupom času sa zdá, že príval Psychošov sa začína mierniť. Možno vidia, koľko škôd im spôsobujeme a sú obozretnejší. Alebo možno len čakajú na vhodnú príležitosť. Musia vedieť, že nám dôjde munícia a že nakoniec nebudeme mať kam ísť.
Križujeme 19. ulicu, potom 18. ulicu, potom 17. ulicu… a odrazu sa otvorí nebo. Union Square. Kedysi tu bývalo námestie, krásne a čisté, teraz je to veľký, neudržiavaný park plný stromov a meter vysokej buriny. Všetky budovy sú v troskách, sklenené výklady dávno rozbité a fasády sčernené od plameňov. Niekoľko budov sa zrútilo a zostali po nich len hromady ruín v snehu.
Obzriem sa za seba, či ešte stojí budova Barnes & Noble, ktorú som mala tak rada. Spomínam si na časy, keď som tam brávala Bree, vyšli sme po eskalátoroch a hodiny sme trávili v úplne inom svete. Teraz s hrôzou vidím, že z nej nič neostalo. Jej starý zhrdzavený nápis leží na zemi, je napoly zasnežený. Čo ostalo z jej výkladov, nevidelo žiadnu knihu už roky. Vlastne už nie je ani podľa čoho zistiť, čo tu predtým stálo.
Ponáhľame sa cez námestie, ideme po stopách autobusu a obchádzame hromady trosiek. A všade je odrazu desivé ticho. Nepáči sa mi to.
Prichádzame k južnému okraju námestia a je mi smutno, keď vidím obrovskú jazdeckú sochu Georgea Washingtona ležať na zemi, rozbitú na niekoľko kusov a napoly pokrytú snehom. Naozaj už nič nezostalo. Čokoľvek a všetko, čo v tomto meste bolo dobré, sa zdá byť zničené. Je to udivujúca predstava.
Zastavujem sa, opieram sa Loganovi o plece a snažím sa nabrať dych. Noha ma bolí tak strašne, že si musím oddýchnuť.
Logan sa zastaví a chce niečo povedať – keď vtom začujeme nejaký hluk a otočíme sa. Vidíme, ako zo stanice metra na druhom konci námestia odrazu začínajú vybiehať desiatky Psychošov a rútia sa na nás. Zdá sa, že ich príval je nekonečný.
A ešte k tomu všetkému, keď Logan zamieri a stlačí spúšť, počujeme tento raz len desivé, prázdne cvaknutie. Oči sa mu rozšíria od prekvapenia a strachu. Teraz už nemáme ani kam utiecť. Skupina Psychošov sa rýchlo blíži, je ich aspoň sto a objavujú sa ďalší. Otáčam sa na všetky strany a zúfalo hľadám nejaké vozidlo, zbraň alebo možnosť úniku. Čokoľvek, čo by nás ochránilo. Nič také tu ale nie je.
Zdá sa, že nás šťastie opustilo.
DVADSAŤSEDEM
Zúfalo sa dívam dookola a všimnem si fasádu bývalej predajne Whole Foods. Je opustená a úplne prázdna ako všetko ostatné. Na rozdiel od iných obchodov sa však zdá, že jej dvere sú stále v jednom kuse. Uvažujem, či by sme sa nemohli schovať dovnútra a nejako ich za sebou zavrieť.
„Tadiaľto!“ vykríknem na Logana, ktorý tam len nerozhodne stojí.
Bežíme ku vchodu do Whole Foods a Psychoši sú len 30 metrov za nami. Čakala by som, že budú kričať, ale oni sú ticho ako pena. Na všadeprítomnom snehu navyše nerobia žiadny hluk a to je ešte strašidelnejšie, než keby kričali.
Dobehneme ku dverám, skúsim potiahnuť kľučku a s úľavou vidím, že je otvorené. Vbehnem dnu, Logan za mnou, potom sa otočím a zabuchnem ich za nami. Logan si z pleca zloží ten ťažký guľomet a vrazí ho medzi kľučky dverí ako závoru. Poriadne ho tam vkliní, pasuje tam skvele. Skúšam dvere, ani sa nehnú.
Bežíme ďalej do obchodu. Je tu zima a prázdno, všetko je preč. Žiadne zvyšky jedla, len roztrhané obaly rozhádzané všade po zemi. Žiadne zbrane, žiadne zásoby. Nič, kam by sa dalo schovať. Nič. Všetko, čo tu kedysi bolo, je už dávno preč. Hľadám nejaké východy, ale žiadne nevidím.
„Čo teraz?“ spýta sa Logan.
Odrazu sa ozve veľký náraz, keď do železných dverí vrážajú desiatky Psychošov. Naša závora nevydrží veľmi dlho. Opäť prehľadávam obchod a zúfalo sa snažím na niečo prísť. A potom v diaľke niečo zbadám: schodisko.
„Tam!“ zakričím a ukážem smerom ku schodisku.
Obaja bežíme cez celý obchod a prebiehame dverami na schodisko. Logan sa na mňa pozrie. „Hore alebo dole?“
To je dobrá otázka. Ak pôjdeme dole, možno je tam pivnica. Možno sú tam nejaké zásoby a možno sa tam budeme môcť zabarikádovať. Na druhej strane by sme sa odtiaľ už nemuseli dostať. A súdiac podľa toho, ako to tu vyzerá, pochybujem, že tu nejaké zásoby zostali. Ak pôjdeme hore, azda niečo nájdeme v jednom z vyšších poschodí. Možno sa dostaneme na strechu.
Moje klaustrofóbické ja zvíťazilo.
„HORE!“ hovorím i napriek tej bolesti v nohe.
Začíname stúpať nahor po železnom schodišti. Logan beží tak rýchlo, že mu ani zo všetkých síl nestačím. Beží späť, rukou ma chytí okolo pása a ťahá ma hore rýchlejšie, než dokážem sama. Každý krok je mučenie a zakaždým akoby sa mi do lýtka zarezával nôž. Preklínam deň, keď sa ten had narodil.
Uháňame hore, jedno poschodie za druhým. Na štvrtom poschodí sa musím zastaviť a chytiť dych.
Je chrapľavý a dokonca i ja sa ho desím: zniem ako 90-ročná starena. Moje telo toho za posledných 48 hodín zažilo až príliš.
Zrazu sa ozve príšerný náraz. Pozrieme sa na seba a potom dole na schodisko. Obom nám došlo, že Psychoši prerazili dovnútra.
„POĎ!“ zakričí.
Cítim nával adrenalínu, Logan ma chytí a bežíme hore schodmi dvakrát rýchlejšie. Sme už na šiestom poschodí, potom na siedmom. Počujem, ako sa Psychoši valia na schodište. Vybiehajú hore po schodoch. Vedia presne, kde sme.
Pred nami je už len jedno poschodie. Nútim sa do posledných schodov a lapám po dychu. Vyjdeme na posledné poschodie a bežíme ku kovovým dverám, ktoré vedú na strechu. Logan sa do nich zaprie plecom, ale neotvoria sa. Sú zamknuté. Zrejme zvonku. Nemôžem tomu uveriť.
Dav Psychošov sa blíži a ich dupotanie po kovovom schodisku je ohlušujúce. O niekoľko okamihov nás roztrhajú na kúsky.
Dostávam nápad a vykríknem na Logana: „USTÚP!“
Toto je dobrá situácia pre posledný náboj. Beriem do ruky pištoľ, zamierim a posledný náboj v zbrani strieľam na kľučku. Viem, že streľba v takom stiesnenom priestore je riskantná – ale nemáme inú možnosť.
Guľka sa odrazí od kovu, o pár čísel nás míňa a zámok sa otvoril.
Vybiehame na strechu, na denné svetlo. Poobzerám sa okolo, uvažujem, kam by sme mohli ísť, či môžeme niekadiaľ uniknúť. Nič ale nevidím. Vôbec nič.
Logan ma berie za ruku a beží so mnou do vzdialeného rohu. Keď sa blížime k okraju, pozriem sa dole a vidím obrovský kamenný múr. Tiahne sa 14. ulicou a všetko južne od neho je odrezané od okolia.
„To je múr 14. ulice!“ zvolá Logan. „Hranica medzi pustatinou a púšťou.“
„Púšťou?“ pýtam sa.
„Tam vybuchla tá bomba. Všetko je tam ožiarené — všetko na juh od 14. ulice. Nikto tam nechodí. Dokonca ani Psychoši. Je to príliš nebezpečné.“
Začujeme náhly rachot kovu a dvere na strechu sa rozletia. Dav sa valí na strechu a beží rovno k nám.
Dole vidím snehový závej, asi dva a pol metra vysoký. Sneh je hustý a ak dopadneme na správne miesto, tak by možno, len možno, mohol náš pád stlmiť. Bol by to ale dlhý skok, asi pätnásť metrov. A skončili by sme v púšti, na druhej strane múra.
Nezdá sa však, že by sme mali inú možnosť.
„Ten závej!“ zakričím a ukážem smerom dole. „Môžeme tam skočiť!“ Logan sa pozrie dolu, pokrúti hlavou a vyzerá vystrašene.
Obzriem sa za seba, Psychoši sú asi 30 metrov od nás. „Nemáme inú možnosť!“ zakričím.
„Bojím sa výšok,“ prizná sa konečne a vyzerá hrozne bledo.
Beriem ho za ruku a vystúpim na okraj. Na sekundu zaváha, v očiach má strach, ale potom si stúpne ku mne.
„Zavri oči!“ zavolám naňho. „Ver mi!“
A potom, keď sú Psychoši už asi len meter od nás, skočíme.
DVADSAŤOSEM
Padáme vzduchom, obaja kričíme a ja dúfam, že som zamierila presne. Blížime sa k zemi tak rýchlo, že ak netrafíme, určite zomrieme.
O okamih dopadáme presne doprostred dvaapolmetrového záveja, Logan ma stále drží za ruku a vôkol nás sa dvíha oblak snehu. Pristáli sme takou rýchlosťou, že sa doň zabárame hlbšie a hlbšie, úplne na doraz, kým naše nohy tvrdo nenarazia do betónu. Sneh je našťastie tvrdý a väčšinu nárazu stlmil. Keď dopadnem na zem, je to, ako keby som skočila ani nie z jedného metra.
Sedím v záveji, nad hlavou mám hromadu snehu a som v úplnom šoku. Slnečné svetlo prestupuje snehom asi meter nado mnou. Sedím tu skrehnutá a bojím sa pohnúť, vyhrabať sa z tej hory snehu a zistiť, či som si niečo nezlomila. Mám pocit, akoby som bola na pláži zahrabaná v hromade piesku.
Pomaly pohnem rukou, potom plecom, potom ramenom… Postupne sa súkam von, preč zo svojej diery. Je to rozpačité, ale postupne sa mi podarí vyškriabať sa celkom hore, von z tej hromady snehu. Vystrčím hlavu von ako syslík z diery v trávniku. Otočím sa a vidím, že Logan robí to isté.
Natiahnem krk a pozriem nahor: hore na streche ešte stále stojí dav Psychošov a díva sa dole. Hádajú sa medzi sebou a vyzerá to, že nie sú ochotní skočiť tak ako my. Nedivím sa im: dívam sa hore na tú výšku a čudujem sa, že som sama mala odvahu z nej skočiť. Keby som si to mohla rozmyslieť, asi by som to už znovu nespravila.
Vstanem, uvoľním sa zo snehového záveja a vidím, že Logan je už z neho vonku. Som celá od snehu a zmetávam ho zo seba. Skúšam urobiť niekoľko krokov a zistiť, či som si niečo nezlomila. To lýtko ma stále bolí – viac než predtým, ale s údivom zisťujem, že inak som prežila relatívne v poriadku, len o pár modrín a odrenín viac.
Logan chodí a som rada, že ani on si nič nezlomil. A tiež som rada, že sme teraz na tejto strane múra. V púšti. Možno to pre nás bude znamenať pomalú smrť – ale aspoň sme zatiaľ v bezpečí.
Pozerám po opustenej ulici University Place: všetky obchody sú vyhorené, niektoré z nich sa zrútili k zemi. Nikto a nič tu nie je. Pustatina bola divoká a chaotická, zatiaľ čo na púšti je úplné ticho. Pokoj. Prvý raz po dlhom čase prestávam byť taká ostražitá.
Viem, že by som nemala. Ak je táto časť mesta naozaj ožiarená, tak je to tu nebezpečnejšie než celý zvyšok mesta dokopy. Každú chvíľu môžeme dostať chorobu z ožiarenia. A ktovie kto – alebo čo – tu dokáže prežívať. Nerada by som niečo také stretla.
„Ideme,“ vraví Logan a ide k stopám autobusu, ktoré vedú z prejazdu v múre do University Place.
Kráčame ulicou University Place a obzeráme sa za seba. Dala by som čokoľvek za nejakú zbraň. Logan si zo zvyku klepe na puzdro od pištole a je na ňom vidno, že by si tiež prial nejakú zbraň mať. Našou jedinou nádejou je teraz ísť po tých stopách, čo najskôr nájsť Bree a dostať sa odtiaľto preč.
Križujeme 10. ulicu, potom 9. ulicu, potom 8. ulicu a odrazu sa napravo od nás otvorí nebo. Pozriem sa tým smerom a s hrôzou zisťujem, že sa dívam na miesto, kde býval Washington Square Park. Pamätám si, že sme tam toľkokrát večer chodili s kamarátmi, len tak posedávali a pozorovali, ako skejťáci na betónovom priestranstve predvádzajú svoje kúsky. Teraz sa dívam tým smerom a som úplne zdesená: všetko zmizlo. Obrovský oblúk, popod ktorý sa do parku vchádzalo, leží na zemi rozpadnutý a pokrytý snehom. A ešte horšie je, že v mieste, kde býval park, je dnes len obrovský kráter, desiatky, možno stovky metrov hlboký. Tiahne sa všade, kam až oko dovidí. Akoby niekto zo zeme vydlabal celú časť mesta.
Logan si zrejme všimol môj pohľad.
„Sem dopadla tá bomba,“ vysvetľuje. „Tá prvá.“
Nemôžem tomu uveriť. Vyzerá to ako Grand Canyon. Vidím, aký neskutočný účinok tá bomba mala, lúčovité stopy sa rozbiehajú do všetkých smerov a za nimi vidno roztavené priečelia domov. Všetko, čo som tu kedysi poznala, je preč. Teraz to vyzerá skôr ako povrch Marsu.
„Ideme,“ hovorí Logan netrpezlivo a dochádza mi, že i jeho ten pohľad rozrušil.
Stopy autobusu pokračujú až na koniec University Place, potom zabáčajú doľava na West 4th Street. Koľaje vedú ďalej cez Village a potom odbočujeme doprava na ulicu Bowery. Tá je o niečo širšia a aj tu je všade pusto. Široko-ďaleko niet živej duše.
Mala by som sa cítiť uvoľnenejšia, ale som naopak čoraz viac napätá. Je tu príliš veľké ticho, zlovestné ticho. Počujem len kvílenie vetra a sneh ma šľahá do tváre. Nemôžem sa zbaviť dojmu, že na mňa každú chvíľu niečo vyskočí.
Ale nič sa nedeje. Ideme ďalej a ďalej, blok za blokom, hlbšie do stredu mesta. Ako keby sme šli ohromnou, nekonečnou púšťou. A ukazuje sa, že práve v tom je skutočné nebezpečenstvo tejto oblasti. Diaľka. Zima. Stopy autobusu akoby nemali nikdy skončiť a moja noha je na tom s každým krokom horšie a horšie.
Je neskoré popoludnie a nebo, zakryté ťažkými snehovými mrakmi, začína pomaly tmavnúť. Križujeme širokú ulicu, ktorú som poznala ako Houston Street a začínam premýšľať, ako ďaleko ešte dokážem ísť.
Logan má pravdu, ak Bree naozaj vzali do prístavu na South Street, čaká nás ešte veľký kus cesty. Už začínam strácať rovnováhu a od hladu začínam blúzniť. Jednu nohu akoby som mala päťkrát väčšiu než druhú a chôdza je paradoxne na tom všetkom asi to najhoršie.
Nejako sa mi ale darí pokračovať a ideme ďalej po Bowery. Kráčame mlčky, nerozprávame sa. Chcem mu toho toľko povedať. Chcem mu poďakovať za to, že mi zachránil život, podarilo sa mu to už trikrát za jediný deň, a uvažujem, či je to dlh, ktorý dokážem splatiť. Tiež mu chcem poďakovať za to, že šiel so mnou. Myslím na to, koľko toho pre mňa obetoval a tá predstava je ochromujúca. Chcem sa ho spýtať, prečo to urobil.
Loganova schopnosť bojovať na mňa spravila dojem. Hovorím si, že asi tak nejako musel v boji vyzerať môj otec – alebo to aspoň bola moja predstava o ňom. Začínam uvažovať, odkiaľ asi Logan je. Či je odtiaľto. Či tu má rodinu. Alebo kdekoľvek inde, nažive. Tiež sa ho chcem spýtať, čo si o mne myslí. Páčim sa mu? Samozrejme, že sa ho to nikdy nespýtam. Ale i tak, zaujímalo by ma to. Cíti ku mne niečo? Prečo neunikol preč, keď mal tú možnosť? Prečo riskoval svoj život a šiel so mnou? Keď nad tým tak premýšľam, cítim sa previnilo. Je kvôli mne v nebezpečenstve. Práve teraz mohol byť niekde úplne inde.
A i keď sa tej myšlienke bránim, chcem úplne najviac zo všetkého vedieť, či má nejakú priateľku. Alebo či nejakú mal. Okamžite si v duchu začnem nadávať a mám pocit, akoby som zradila Bena, ktorého som koniec koncov pred chvíľou opustila. Ale títo dvaja — Logan a Ben — sú takí rozdielni. Ako dva rôzne živočíšne druhy. Premýšľam o svojich citoch k Benovi a uvedomujem si, že moje city k nemu tu stále sú, stále skutočné: je na ňom niečo zvláštne, je citlivý, zraniteľný, a to sa mi na ňom páči. Keď sa pozriem do Benových veľkých, bolestných očí, vidím v nich niečo, čo mi je blízke.
Logan ma však priťahuje celkom iným spôsobom. Je veľký, silný a tichý. Je vznešený, dokáže sa o seba postarať, muž činu. Je pre mňa tak trochu záhadou a chcela by som sa o ňom dozvedieť viac. To sa mi ale páči.
Zisťujem, že sa mi na Benovi niektoré veci páčia a niektoré, úplne iné, sa mi zase páčia na Loganovi. Moje city k nim obom nejakým spôsobom existujú vedľa seba a pretože sú také rozdielne, nemám pocit, že by spolu súperili.
Nechávam sa tými úvahami na našej ceste unášať ďalej, do chumelice. Nemusím pritom myslieť na bolesť, hlad ani zimu.
Ulice sa opäť zužujú a my prechádzame miestom, ktoré sa predtým nazývalo Malé Taliansko. Spomínam si, ako sme sem s otcom chodievali na večeru do malých reštaurácií plných turistov. Dnes z nich nič neostalo. Všetky výklady sú rozbité. Všade je len odpad. Prázdnota.
Plahočíme sa ďalej a je to čoraz namáhavejšie, pretože sneh nám siaha po kolená. Začínam počítať svoje kroky a modlím sa, aby sme tam už došli. Prechádzame cez ďalšiu širokú ulicu a na pokrčenom nápise stojí „Delancey“. Otočím hlavu doľava, aby som sa pozrela na most Williamsburg Bridge.
Je to na neuverenie, ale je preč.
Ten obrovský most je takmer celý zničený, očividne sa stal obeťou nejakého boja, jeho kovový príjazd je skrútený smerom k oblohe ako nejaká moderná socha. Všetka tá námaha, plánovanie, ľudské úsilie – všetko je zničené a pravdepodobne to bola otázka niekoľkých okamihov. A kvôli čomu? Ničomu.
Začínam cítiť odpor a odvraciam oči inam.
Pokračujeme ďalej na juh cez ulicu Delancey. Po niekoľkých blokoch prichádzame na Canal Street, hlavnú tepnu Manhattanu, a skoro sa bojím pozrieť smerom k Manhattan Bridge. Musím sa k tomu prinútiť. A hneď to ľutujem. Rovnako ako Williamsburg, i tento most je zničený a zostali po ňom iba kusy rozlámaného, pokrúteného kovu a obrovská medzera nad riekou.
Pokračujeme ďalej a ruky i nohy mi tak mrznú, že začínam uvažovať, či nemám omrzliny. Prechádzame bývalou Čínskou štvrťou, okolo úzkych uličiek a vyšších budov a skoro by som ich dnes nespoznala. Je to tu rovnaké ako všade inde, len opustené hromady trosiek.
Ulica Bowery pokračuje vpravo ulicou Park Row a po niekoľkých blokoch prichádzame na obrovskú križovatku. Som veľmi zadýchaná a musím sa zastaviť. A zostanem užasnuto stáť.
Napravo odo mňa vidím trosky radnice, zborenej, plnej ruín. Je to strašný pohľad. Z tejto nádhernej budovy, kedysi takej majestátnej, zostala len spomienka.
Mám strach otočiť sa na druhú stranu k Brooklynskému mostu — tomu prekrásnemu umeleckému dielu, kam sme s Bree v horúcich letných dňoch tak rady chodievali. Modlím sa, aby tam stál, aby tu zostala aspoň jedna krásna vec. Zavriem oči a pomaly sa otočím.
Som zdesená. Rovnako ako ostatné dva mosty je i tento úplne zničený. Neostalo po ňom nič, dokonca ani základ, len zívajúca medzera cez rieku. V mieste, kde stál, teraz z vody trčia len veľké hromady pokrúteného kovu.
Ešte viac ma vyľaká pohľad doprostred rieky, kde vidím zvyšky obrovského vojenského lietadla napoly ponoreného do rieky, s chvostom trčiacim z vody v bolestivom uhle. Akoby letelo strmhlav až na zem. Pohľad na také obrovské lietadlo vyčnievajúce z rieky je šokujúci, ako keby malé dieťa hodilo hračku do vane a ďalej sa už o ňu nestaralo.
Nastáva súmrak, začína sa zmrákať a ja nemôžem ísť ďalej. Udivuje ma, že vietor stále naberá na sile. Snehu je už nad kolená a pripadám si, akoby ma prehĺtal zaživa. Viem, že prístav nie je ďaleko, ale ďalší krok už nezvládnem, bolesť je príliš silná.
Zdvihnem ruku a položím ju Loganovi na rameno. Prekvapene na mňa pozrie.
„Moja noha,“ hovorím so zaťatými zubami. „Nemôžem chodiť.“
„Daj mi ruku cez plece,“ povie.
Urobím to a on sa skloní, rukou mi objíme chrbát, pevne ma chytí a podopiera ma.
Ideme spolu a bolesť sa trochu zmierni. Pripadám si trápne a rozpačito: nikdy som nechcela byť odkázaná na pomoc od nejakého chlapca. Alebo kohokoľvek iného. Teraz ju ale naozaj potrebujem.
Zabočíme vľavo a prechádzame pod príjazdovou cestou na most, potom zahneme doprava na bývalú Pearl Street. Je to zvláštne. Po všetkom tom cestovaní a putovaní sa znovu ocitám v miestach, kde som vyrastala. Vrátiť sa sem je hrozne divný pocit. Keď som odchádzala, prisahala som si, že už sem nikdy nevkročím. Nikdy. Bola som si istá, že Manhattan bude zničený a nikdy som si nemyslela, že by som ho niekedy uvidela znovu.
Keď prechádzame úzkymi dláždenými ulicami tejto historickej štvrti, kadiaľ kedysi prúdili davy turistov a ktoré dobre poznám, je to absolútne skľučujúci pocit. Vybavujú sa mi spomienky na rôzne miesta všade naokolo, kde sme sa s Bree hrávali. Cítim nával spomienok na doby, keď sme tu bývali s mamou a otcom. Keď sme spolu boli naozaj šťastní.
Bývali sme v obchodnej štvrti, v jednej malej historickej budove, nad jedným z obchodov. Keď som vyrastala, tak som to tam nemala rada, cez soboty akoby nočný život neustával, ľudia stáli pod oknom mojej izby, fajčili a klebetili hoci i do piatej ráno. Teraz by som za ten zvuk, za ten rušivý hluk, dala čokoľvek. Urobila by som čokoľvek, aby som si mohla zájsť cez ulicu do kaviarne a dať si raňajky. Pri tej myšlienke samotnej sa mi ozve bodavá bolesť v žalúdku.
Podivnou hračkou osudu sa ocitáme vo Water Street — v ulici, kde som vyrastala. Keď si uvedomím, že prejdeme priamo okolo nášho bytu, srdce sa mi rozbúši. Napadá mi, že ma azda otec zhora sleduje a vedie ma. Alebo či je to mama, ak zomrela. Možno sa na mňa díva ona. Možno sa mi vysmieva. Karhá ma. Napokon práve tu som ju pred tými rokmi opustila. Mohla ísť so mnou. Nechcela však odísť. A ja som to vedela. Aj tak si myslím, že som vtedy urobila, čo som musela – pre seba a hlavne pre Bree. Čo som inak mala robiť? Len tam s ňou sedieť a čakať, kým si po nás príde smrť?
Nemôžem si ale nevšimnúť tú iróniu toho všetkého, čo sa v mojom živote prihodilo. Bree som odtiaľto odviedla preč, aby sme boli v bezpečí a teraz ju držia práve tu, kde to všetko začalo a možno ju už zachrániť nedokážem. A podľa toho, ako mi je, si nedokážem predstaviť, že by som ja sama mohla prežiť viac než pár ďalších hodín. Bolo nám teda nakoniec k niečomu, že sme utiekli? Keby sme tu zostali s mamou, aspoň by sme boli zomreli všetky spolu, v mieri a pokoji. Nezažívala by som pomalú a mučivú smrť hladom a vyčerpaním. Možno mala mama celý čas pravdu.
Keď prichádzame k nášmu domu, uvažujem, ako asi vyzerá a od napätia sa mi tají dych. Viem, že je to smiešne, ale nemôžem sa zbaviť predstavy, že tam hore mama stále ešte sedí pri okne a čaká.
Náš starý dom sa zmenil na hromadu trosiek pokrytú snehom. Medzi kameňmi vyrastá burina – zdá sa, že sa zrútil už dávno. Akoby ma niekto udrel do brucha. Môj domov je preč. Mama je vážne preč.
„Deje sa niečo?“ spýta sa Logan.
Zastavila som sa. Len tu stojím a hľadím. Skloním hlavu, chytím ho za rameno a ideme ďalej.