Nemôžem uveriť, že tu teraz obaja sedíme a sme nažive. Nikdy by som to nepredpokladala. Predtým som si bola istá, že nás vedú na smrť a teraz mám pocit, akoby som dostala druhú šancu žiť.
Myslím na svoju sestru a na Benovho brata — a odrazu si uvedomím, že sa naše cesty rozdelia, že budeme musieť ísť každý do inej časti mesta. Už len tá myšlienka ma rozrušuje. Pozriem sa naňho a skúmam ho, ako tam sedí so sklopenou hlavou. Proste to nie je bojovník. Sám neprežije. A tak akosi sa cítim byť za neho zodpovedná.
„Poď so mnou,“ poviem mu zrazu. „Bude to tak bezpečnejšie. Pôjdeme cez mesto spolu, nájdeme moju sestru a potom sa odtiaľto nejako dostaneme.“ Zavrtí hlavou.
„Nemôžem odísť bez brata,“ hovorí.
„Zamysli sa,“ vravím mu. „Ako ho chceš nájsť? Je niekde v bani na druhom konci mesta, desiatky, možno stovky metrov pod zemou. A i keď ho náhodou nájdeš, ako sa odtiaľ chceš dostať? Aspoň vieme, kde je moja sestra. S ňou máme aspoň šancu.“
„A ako sa odtiaľ chceš dostať, keď ju nájdeš?“ spýta sa.
Dobrá otázka, na ktorú nemám odpoveď.
Pokrútim hlavou. „Nejako to zvládnem,“ poviem mu.
„Ja tiež,“ odpovie. Cítim ale v jeho hlase neistotu, ako keby už vedel, že to nezvládne.
„Ben, prosím ťa,“ žiadam ho. „Poď so mnou. Dostaneme Bree a všetko to zvládneme. Spolu prežijeme.“
„Ja môžem povedať to isté,“ odpovie. „Môžem ti povedať, aby si šla so mnou. Prečo je tvoja sestra dôležitejšia než môj brat?“
Má pravdu. Má svojho brata rovnako rád ako ja svoju sestru. A chápem ho. Na to nemôžem nič odvetiť. Dôjde mi, že sa pri úsvite rozlúčime. A že ho už asi nikdy neuvidím.
„Dobre,“ hovorím mu. „Ale sľúb mi jednu vec.“
Pozrie sa na mňa.
„Keď bude po všetkom, bež pozdĺž East River až k mólu v prístave na South Street. Buď tam za úsvitu. Budem tam. Nejako to zvládnem. Zídeme sa tam a dostaneme sa odtiaľto spolu.“ Pozriem naňho. „Sľúb mi to,“ prikazujem mu.
Skúma ma a vidím, ako premýšľa.
„Prečo si si taká istá, že sa vôbec dostaneš cez centrum k prístavu?“ spýta sa. „Cez všetkých tých Psychošov?“
„Aby som to nezvládla,“ vravím mu, „musela by som najprv umrieť. A to nemám v úmysle. Nie po tom všetkom, čím som prešla. Nie, kým je Bree nažive.“
Počujem to odhodlanie vo svojom vlastnom hlase a skoro ho nespoznávam – akoby cezo mňa hovoril niekto cudzí.
„Tam sa zídeme,“ nalieham. „Buď tam. Sľúb mi to.“
Konečne prikývne.
„Dobre,“ povie. „Fajn. Ak budem nažive, budem tam. Za úsvitu. Ale keď tam nebudem, tak to bude znamenať, že som mŕtvy. A nečakaj na mňa. Sľubuješ? Nechcem, aby si na mňa čakala,“ nalieha. „Sľúb mi to.“
Nakoniec hovorím: „Sľubujem.“
Natiahne ku mne svoju krehkú ruku. Pomaly ju vezmem do svojej.
Sedíme tam, držíme sa za ruky, naše prsty sú prepletené a dochádza mi, že je to prvý raz, čo ho držím za ruku – skutočne držím za ruku. Je hebká a je krásny pocit ju držať. I keď sa tomu bránim, trochu ma pošteklí v žalúdku.
Sedíme tam vedľa seba, chrbát opretý o stenu, v temnej miestnosti a držíme sa za ruky ani neviem ako dlho. Obaja sa dívame bokom a mlčíme, stratení vo vlastnom svete. Naše ruky sa ale neodlúčia a keď tam sedím a zaspávam, premýšľam, či je to naposledy, čo ho vidím nažive.
DVADSAŤTRI
Otvorím oči a cítim, ako ma niekto trasie za plece. „IDEME!“ zašepká niekto naliehavo.
Zažmurkám a otvorím oči, som trochu dezorientovaná a nie som si istá, či spím alebo som hore. Rozhliadnem sa okolo seba, snažím sa usporiadať myšlienky a vidím, že sa oknom do miestnosti vkráda sivé svetlo predznamenajúce úsvit. Brieždenie. Zaspala som posediačky na zemi, hlavou opretá o Benovo plece. Logan aj jeho drsne prebúdza.
Úplne sa prebudím a vyskočím na nohy. Pri tom cítim, ako mi mučivá bolesť z lýtka exploduje do celej nohy.
„Strácame čas!“ vyštekne Logan. „Pohnite si! Obidvaja! Ja padám. Ak so mnou chcete ísť von, teraz máte šancu!“
Logan sa náhli ku dverám a položí na ne ucho. Idem naprieč miestnosťou ku dverám a cítim nával adrenalínu, Ben je už hore a stojí vedľa mňa za Loganom. Načúvame. Vonku sa zdá byť ticho. Žiadne kroky, žiadny krik... nič. Uvažujem, koľko asi uplynulo hodín. Znie to, ako keby všetci zmizli.
Zdá sa, že Logan je tiež spokojný. Drží pištoľ v jednej ruke, druhou pomaly odomkne dvere a skontroluje, či sme pripravení. Potichu otvorí dvere.
Opatrne vychádza von, prudko sa obráti za roh, pripravený vystreliť.
Gestom nás volá k sebe, takže vychádzam von a vidím, že sú všetky chodby prázdne.
„Pohnite!“ zašepká horúčkovito.
Beží chodbou a ja tiež, ak sa to tak dá nazvať. Každý krok znamená výbuch bolesti v mojom lýtku. Neudržím sa, pozriem sa naň a hneď si prajem, aby som to nebola spravila: je také opuchnuté, že je veľké ako bejzbalová loptička. Je tiež celé červené a mám obavu, či sa mi nezapálilo. Všetky moje svaly ma bolia, od rebier, cez rameno až po moju tvár – ale o lýtko mám najväčšiu starosť. To ostatné sú len zranenia, ale ak je v mojom lýtku zápal, budem potrebovať lieky. A rýchlo.
Na to teraz ale nesmiem myslieť. Bežím a krivkám ďalej chodbou, Ben beží vedľa mňa a Logan pár metrov pred nami. Oceľové koridory sú slabo osvetlené ojedinelým núdzovým osvetlením, ja bežím tmou za Loganom a spolieham sa na to, že to tu pozná. Našťastie stále nikoho nevidno. Asi sú všetci vonku a hľadajú nás.
Logan zabočí vpravo do ďalšej chodby a potom doľava. Bežíme za ním a veríme, že pozná cestu von. Je naším záchranným lanom a skrátka mu budem musieť veriť. Nemám na výber.
Po niekoľkých ďalších odbočkách sa Logan konečne zastaví pred nejakými dverami. Zastavím sa pri ňom celá zadychčaná. Strčí do dverí, vykukne von a otvorí ich dokorán. Siahne za seba, chytí Bena za rameno a vytiahne ho von.
„Tam,“ hovorí mu a niekam ukazuje. „Vidíš to?“
Vykloním sa von. V diaľke, na konci veľkého otvoreného nádražia, vidno vlakové koľajnice.
„Ten vlak, čo sa práve rozbieha. Ten ide k baniam. Chodí raz denne. Ak chceš ísť, choď teraz. Musíš ho chytiť!“
Ben sa otočí a ešte naposledy sa na mňa pozrie, oči má doširoka otvorené od adrenalínu. Na moje prekvapenie sa natiahne, chytí ma za ruku a pobozká jej chrbát. Ešte chvíľku ju drží a významne sa na mňa díva, akoby to bolo posledný raz, čo ma vidí.
Potom sa otočí a šprintuje cez nádražie k vlaku. Logan na mňa letmo posmešne pohliadne a ja cítim jeho žiarlivosť.
Sama neviem, čo si o tom bozku mám myslieť. Keď na neho pozerám, ako uteká k vlaku, opäť mi napadne, či je to naposledy, čo ho vidím.
„Tadiaľto!“ vyštekne Logan a beží ďalšou chodbou.
Ja tam však stojím celá stuhnutá a sledujem, ako Ben uteká.
Logan sa ku mne otočí a je nervózny a naštvaný. „POHNI!“ zašepká.
Ben beží pozdĺž trate cez celý otvorený priestor nádražia Penn Station, potom naskakuje na zadnú časť odchádzajúceho vlaku. Pevne sa drží železných tyčí a vlak mizne v čiernom tuneli. Zvládol to.
„Idem preč!“ povie Logan, potom sa otočí a začne šprintovať ďalšou chodbou.
Prebudím sa a uháňam za ním. Bežím tak rýchlo, ako mi nohy dovolia, ale Logan už má veľký náskok a keď znovu zahne, strácam ho z dohľadu. Napadne mi, že som ho stratila a srdce sa mi rozbúcha.
Zahnem do ďalšej chodby, vybehnem na rampu a konečne ho opäť vidím. Stojí pri stene vedľa sklenených dverí a čaká na mňa. Cez dvere vidno von. Ôsma Avenue. Úplne biely svet. Vonku zúri fujavica.
Pribehnem k Loganovi a postavím sa vedľa neho, chrbtom opretá o stenu a snažím sa lapiť dych.
„Tam, vidíš?“ opýta sa a niekam ukazuje.
Pozriem sa tým smerom a snažím sa niečo medzi nánosmi snehu zbadať.
„Cez ulicu,“ hovorí, „pred starou poštou. Tie autobusy tam vonku.“
Namáham svoj zrak a vidím tri veľké zasnežené autobusy. Vyzerajú ako školské autobusy, ale sú upravené, po všetkých stranách obité hrubými železnými trámami, ako obrnené vozy. Dva z nich sú nafarbené nažlto a jeden je čierny. Ku každému z nich sú pripútané desiatky mladých dievčat, ktoré postupne nastupujú. Srdce mi poskočí radosťou, keď vidím Bree v skupine dievčat nastupujúcich do jedného zo žltých autobusov niekoľko sto metrov odo mňa.
„To je ona!“ kričím. „To je Bree!“
„Vzdaj to,“ povie. „Poď so mnou. Aspoň prežiješ.“
Som však naplnená novým odhodlaním a pozriem sa na neho úplne vážnym pohľadom.
„Nie je to o prežití,“ odpoviem mu. „Čo to nechápeš?“
Logan sa mi díva hlboko do očí a vidím, že to konečne chápe. Naozaj to chápe. Vidí, že som rozhodnutá, že ma nik na svete nemôže prehovoriť.
„Tak fajn,“ povie. „Teraz to príde. Len čo vyrazíme z tých dverí, pobežím k rieke, k člnu. Si v tom sama.“
Siahne dole a dáva mi do dlane niečo ťažké. Je to pištoľ. Som prekvapená a vďačná.
Chystám sa s ním rozlúčiť, keď vtom začujem zvuk motora a keď sa obzriem, vidím čierne obláčiky vychádzajúce z výfukov autobusov. Skôr než sa stihnem spamätať, autobusy sa začínajú v hustom snehu rozbiehať.
„NIE!“ zakričím. Prv než si to stačím rozmyslieť, vykopávam dvere a vybieham von. Do tváre ma udrie závan vetra nesúci vlnu ľadového a mokrého snehu takú studenú, že mi to berie dych.
Vybieham do oslepujúcej fujavice, sneh mám po kolená. Bežím a bežím cez otvorenú bielu ulicu smerom k autobusom. Za Bree.
Príliš neskoro. Už na mňa majú náskok dobrých sto metrov a naberajú v snehu rýchlosť. Utekám za nimi, noha mi celá horí a sotva lapám dych, kým nepochopím, že Logan mal pravdu. Je to zbytočné. Pozorujem autobusy, ako zabáčajú za roh a čoskoro mi miznú z dohľadu. Nemôžem tomu uveriť. Prepásla som ich.
Obzriem sa a vidím, že Logan tam nie je. Pichlo ma pri srdci. Asi už vyrazil. Teraz som úplne sama.
Zúfalo sa snažím rýchlo niečo vymyslieť. Dívam sa okolo seba a pred Penn Station vidím rad vozidiel Humvee. Na strechách a na kapotách sedia otrokári. Sú chrbtom ku mne, schúlení do svojich búnd a chránia sa pred snehom. Nikto z nich sa nepozerá mojím smerom. Ich zraky sú upreté na odchádzajúce autobusy.
Potrebujem nejaké vozidlo. Je to moja jediná šanca, ako tie autobusy dostihnúť.
Utekám krívajúc k poslednému Humvee, ktorému jedinému na streche nesedí žiadny otrokár. Jeho motor sa točí, z výfuku sa mu dymí, vnútri sedí otrokár a zahrieva si ruky.
Prikradnem sa k dverám vodiča, vyšklbnem ich a namierim na otrokára svoju pištoľ.
Nemá na tvári žiadnu masku, takže vidím ten jeho šokovaný výraz. Od strachu zdvihne ruky, nechce sa nechať zastreliť. Nedávam mu čas zareagovať, aby neprivolal ostatných. Namierim mu pištoľ na tvár, siahnem dnu, chytím ho za bundu a vytiahnem ho von. Ťažko dopadá do snehu.
Chcem skočiť za volant, keď vtom zacítim obrovskú bolesť na bočnej strane hlavy, ako na ňu dopadlo niečo kovové. Ten úder ma zrazil a ja padám do snehu.
Prikradol sa ku mne ďalší otrokár a udrel ma zboku do hlavy svojou pištoľou. Siahnem si na hlavu a cítim, ako mi na ruku steká krv. Bolí to ako čert.
Ten otrokár nado mnou stojí a pištoľ mi namieri rovno na tvár. Nechutne sa zaškľabí, natiahne kohútik a viem, že sa chystá vystreliť. Náhle si uvedomím, že o okamih zomriem.
Zaznie výstrel a ja sa celá napnem.
DVADSAŤŠTYRI
Cítim, ako mi na tvár vystrekla teplá krv, zachytila sa mi na koži a ja premýšľam, či som mŕtva.
Pomaly otvorím oči a potom si uvedomím, čo sa stalo. Nie som mŕtva, dokonca na mňa nikto ani nevystrelil. Do toho otrokára niekto strelil zozadu a celú ma postriekali kúsky jeho mozgu. Niekto ho zastrelil. Niekto ma zachránil.
Za ním stojí Logan s namierenou zbraňou, z ktorej sa dymí. Nemôžem tomu uveriť. Vrátil sa po mňa.
Podá mi ruku. Chytám sa jej. Je veľká, hrubá a jedným rýchlym pohybom ma vytiahne na nohy.
„NASTÚP!“ zakričí.
Bežím k sedadlu spolujazdca a naskakujem dovnútra. Logan skáče za volant, zabuchne dvere a kým sa vôbec stihnem posadiť, zaradí rýchlosť a šliapne na plyn. Naše Humvee kĺže v snehu, keď sa snažíme vyjsť na ulicu.
Ostatní otrokári zoskakujú z áut, hrabú sa dovnútra a vyrážajú za nami. Jeden beží na nás. Logan sa vykloní z okna, zamieri a strelí mu do hlavy skôr, než na nás stihne vystreliť. Beží na nás ďalší, v napriahnutej ruke zviera pištoľ a mieri na nás. Vykloním sa z okna a strieľam. Priamy zásah do hlavy a je po ňom.
Mierim na ďalšieho, ale vtom odrazu nadskočím, keďže auto prudko zrýchlilo a zatlačilo ma dozadu.
Logan má pedál na podlahe a v tom snehu je nás na ceste všade plno. Zatáčame za roh a rýchlo tri rozmerné autobusy doháňame. Už sú len pár stoviek metrov pred nami.
Za nami sa však usadilo šesť Humvee. Čoskoro nás dostihnú. Je ich omnoho viac.
Logan zavrtí hlavou. „Ty si skrátka nemohla ísť so mnou, že?“ hovorí zlostne, zaraďuje piaty rýchlostný stupeň a znovu dupe na pedál. „Si tvrdohlavejšia než ja.“
Naberáme ešte väčšiu rýchlosť a prenasledujeme autobusy cez pol mesta po 34. ulici smerom na východ. Prechádzame Siedmou Avenue... potom Šiestou... potom autobusy ostro zabočia vpravo na Piatu a my za nimi, strácame už len sto metrov.
Pozriem sa do spätného zrkadla a vidím, že tie Humvee sú tesne za nami. Jeden z otrokárov sa vykloní z okna a namieri na nás pištoľ a vzápätí sa ozve kovový zvuk guľky odrazenej od nášho vozidla. Myknem sa a som rada, že je nepriestrelné.
Logan na to dupe a prelietame priečne ulice: 32. ulica... 31. ulica... 30. ulica... Pozriem sa pred seba a na svoj úľak vidím pred nami obrovský múr cez celú Piatu Avenue. Jedinou cestou cez múr je úzky klenutý prejazd priamo uprostred.
Niekoľko stráží uvoľňuje obrovské kovové závory a otvára bránu, ktorou prechádzajú všetky tri autobusy, jeden za druhým. „Musíme zastaviť!“ zakričí Logan. „Za tou bránou je pustatina! Je to príliš nebezpečné!“
„NIE!“ kričím naňho. „Nezastavuj! Choď! CHOĎ!“
Logan pokrúti hlavou a začína sa potiť. Je však nutné dodať, že stále ideme.
Brána sa zavrela. Logan ale nespomaľuje.
„Drž sa!“ kričí.
Naše Humvee s obrovskou silou narazilo do železnej brány. Zatajím dych a mám pocit, že to neprežijeme.
Našťastie je toto Humvee ako tank. Nemôžem tomu uveriť, ale železná brána vypadla z pántov a odletela do vzduchu. Naše predné sklo je popraskané a kapota poriadne preliačená, ale našťastie sa nám nič nestalo. Doháňame tie autobusy a zostáva už len päťdesiat metrov.
Pozriem sa do zrkadla a čakám, že uvidím ostatné Humvee hneď za nami — všetci otrokári ale dupli na brzdy ešte pred bránou. Nikto z nich sa neodvažuje nás prenasledovať. Nechápem to – ako keby sa báli vyjsť na túto stranu múru.
„Čo to robia?“ pýtam sa. „Oni zastavujú! Prestali nás prenasledovať!“
Logana to zrejme nijako neprekvapuje – čo tiež nechápem.
„Jasné, že zastavili.“
„Prečo?“
„Vyšli sme za múr. Tu je pustatina. Zase až takí hlúpi nie sú.“
Dívam sa na neho a stále nechápem.
„Majú strach,“ hovorí.
Nechápem: prečo by sa veľká skupina ozbrojených bojovníkov s guľometmi na svojich Humvee mala niečoho báť?
Rozhliadnem sa, začínam vnímať okolie a zrazu som omnoho obozretnejšia, než som kedy bola. Na chrbte cítim zimomriavky. Čo by tu mohlo byť také nebezpečné, aby sa sem kvôli tomu neodvážila skupina ozbrojených vojakov v niekoľkých Humvee?
Keď sa nakloním bližšie, náhle zaznamenám pohyb. Pozriem sa do výšky a vidím, ako zo všetkých opustených budov vykúkajú zohavené tváre bioobetí. Sú ich stovky.
Odrazu sa začínajú všade okolo nás otvárať kanály. Zo zeme začnú vyliezať desiatky ďalších bioobetí. A mnoho ďalších vybieha po schodoch z opustenej stanice metra, ktorú práve míňame.
Pri pohľade na tých ľudí mi začína tĺcť srdce. Sú ich stovky a pribiehajú zo všetkých strán. Vstúpila som na ich územie, prekročila som hranicu miesta, kde by som nemala byť. Musím Bree čo najrýchlejšie nájsť a okamžite odtiaľto vypadnúť.
Jeden Psychoš vyskočí a pokúša sa ma za niečo chytiť cez otvorené okno. Zakloním sa, zaženiem a udriem ho do tváre rukoväťou svojej pištole. Spadne na zem a šmýka sa po snehu.
Autobusy pred nami nevyspytateľne prechádzajú sprava doľava a Logan sa drží ich stôp. Z toho mykania mi začína byť zle.
„Prečo s tým tak trháš?“ pýtam sa ho.
„Míny!“ kričí na mňa Logan. „Celá tá prekliata pustatina je zamínovaná!“
Akoby mu niekto chcel dať za pravdu, zrazu sa na ceste pred nami objaví malá explózia a jednému z autobusov sa jej na poslednú chvíľu len tesne podarí vyhnúť. Pichlo ma pri srdci. O koľko horšie to tu ešte môže byť?
„Priblíž sa k ich autobusu!“ snažím sa prekričať zvuk motora.
Zašliapol pedál do podlahy a blížime sa k nim. Už možno len 30 metrov a ja sa snažím vymyslieť plán. Keď sa k nim už blížime, zrazu sa z jedného kanála vynorí Psychoš s RPG na pleci a vystrelí.
Raketa preletí vzduchom a priamo zasiahne ten čierny autobus. Vybuchuje rovno pred nami a to nás núti sa mu v poslednej chvíli vyhnúť.
Autobus dostáva šmyk, padá na bok a potom sa zmení na obrovskú ohnivú guľu. Myslím na všetky tie dievčatá, ktoré doň nastupovali a pri srdci ma pichne ešte silnejšie. Už zostávajú len dva autobusy. Ďakujem Bohu, že Bree sedí v jednom z tých žltých. Teraz ide o čas ešte viac než predtým.
„POHNI SI!“ kričím na neho. „PRIBLÍŽ SA K JEJ AUTOBUSU!“
Blížime sa k Flatiron Building. Piata Avenue sa vetví a jeden z autobusov zahýba vľavo na Broadway, zatiaľ čo druhý ide vpravo a zostáva na Piatej. Nemám poňatia, v ktorom z nich Bree sedí. Srdce sa mi rozbúcha úzkosťou. Musím si vybrať.
„Ku ktorému?“ kričí Logan zúrivo.
Váham.
„KTORÝ AUTOBUS?“ zakričí znovu.
Blížime sa ku križovatke a ja si musím vybrať. Premýšľam zo všetkých síl a zúfalo sa snažím spomenúť, do ktorého nastupovala. Nemá to ale zmysel. V hlave mám zmätok a tie dva autobusy vyzerajú rovnako. Musím hádať.
„Choď doprava!“ zakričím.
Na poslednú chvíľu zatáča doprava. Vyrazí za jedným z autobusov. Modlím sa, aby som si vybrala správne.
Logan na to šliape a podarilo sa mu ten autobus dohoniť. Sme len niekoľko metrov za ním a nasávame splodiny z jeho výfuku. Jeho čierne okná sú špinavé a vnútri nedokážem rozoznať žiadne tváre, ale vidím obrysy tiel všetkých tých mladých, pripútaných dievčat. Modlím sa, aby Bree bola jednou z nich.
„Čo teraz?“ zakričí Logan.
Presne to isté sa teraz pýtam sama seba.
„Nemôžem ich vytlačiť z cesty!“ dodáva. „Mohol by som ju zabiť!“
Usilovne premýšľam a snažím sa vymyslieť nejaký plán.
„Choď bližšie,“ vravím mu. „Vedľa neho!“
Prichádza vedľa zadnej časti autobusu, naše nárazníky sa takmer dotýkajú, ja sa dvíham zo sedadla a šplhám sa von z okna, aby som sa posadila na hranu dverí. Vietor je taký silný, že ma skoro zmietol.
„Čo to robíš!?“ zakričí Logan starostlivo. Ja ho ale nepočúvam. Na pochybnosti nie je čas.
Vietor a sneh mi šľahajú tvár a Logan sa približuje k autobusu. Pripravím sa a čakám na ten pravý okamih. Autobus je už len tridsať čísel odo mňa, pri jeho nárazníku je široký plochý stupienok. Zatajím dych a cítim, ako mi tlčie srdce.
A potom sa odrazím.
Dopadám na stupienok a plecom narážam do bočnej strany autobusu. Natiahnem sa a chytám sa hrubých kovových tyčí. Holé ruky mi na nich mrznú, ale držím sa pevne. Cesta podo mnou je len šmuha. Sotva tomu môžem uveriť. Dokázala som to.
Ten autobus musí v tom snehu ísť aspoň 130 a nevypočítateľne zatáča zo strany na stranu. Jedným ramenom tesne obopnem tyč, objímam ju zo všetkých síl a len ťažko sa mi darí udržať.
Nabiehame na výmoľ, ja sa šmyknem a takmer sa pustím. Jedna noha mi prepadla von a ťahám ju snehom – je to moja zranená noha a keď mi naráža na hrbolce, kričím od bolesti. S vypätím všetkých síl sa mi darí pomaly vytiahnuť späť nahor.
Pokúšam sa otvoriť zadné dvere, ale srdce sa mi na chvíľu zastaví, keď zistím, že sú zaistené reťazou a visiacim zámkom. Ruka sa mi trasie, ale napriek tomu sa mi podarí vytiahnuť pištoľ spoza opasku. Zakloním sa, zatnem zuby a vystrelím.
Zaiskrí sa. Zámok sa rozpadne a reťaz padá s rachotom k zemi.
Skúsim otvoriť dvere a tie sa otvoria proti vetru tak prudko, že ma takmer zrážajú z autobusu. Pretiahnem sa otvorom dovnútra.
Teraz stojím vnútri, v uličke školského autobusu. Začnem zúrivo pobiehať tam a späť a všetko prehľadávam. Sú tu desiatky mladých dievčat pripútaných k sebe a k svojim sedadlám. Všetky na mňa vydesene hľadia. Rýchlo prechádzam každý rad zľava doprava a hľadám akékoľvek známky toho, že tu je moja sestra.
„BREE!“ zavolám zúfalo.
Keď si dievčatá začínajú všímať to, že som vnútri, začínajú si aj uvedomovať, že by som mohla byť kľúčom k ich spáse a začínajú hystericky kričať.
„POMÔŽ MI!“ kričí jedna.
„DOSTAŇ MA ODTIAĽTO, PROSÍM ŤA!“ kričí ďalšia.
Vodič pochopí, že som tu, pozriem sa k nemu a vidím, ako ma pozoruje v spätnom zrkadle. Náhle prudko strhne riadenie. Letím cez uličku a hlavou narážam o kovový kryt stropu.
Podarí sa mi získať rovnováhu, keď vtom strhne volant na druhú stranu a ja letím na druhú stranu autobusu.
Snažím sa postaviť a v hlave mi strašne hučí, tento raz sa však rukami pevne chytám sedadiel, opatrne sa posúvam dopredu a pozorne prechádzam každý rad. Hľadám Bree na každej strane a už zostáva len niekoľko radov.
„BREE!“ zakričím a nechápem, prečo nedvíha hlavu.
Prechádzam ďalšie dva rady, potom ďalšie dva, potom ďalšie dva... Konečne dorazím k poslednému radu a srdce sa mi zastaví.
Niet tu po nej ani stopy.
To zistenie ma zasiahne tvrdo ako kladivo: zvolila som nesprávny autobus.
Náhle v okne zbadám nejaký pohyb a počujem výbuch. Otočím sa a vidím, ako naše Humvee s Loganom vnútri letí vzduchom, pretože nabehlo na mínu. Dopadá na bok a šmýka sa po snehu. Potom sa zastaví.
Srdce sa mi znovu zastavilo. Logan je určite mŕtvy.