DEVÄTNÁSŤ
Hodí ma a ja letím vzduchom tak rýchlo, že nechápem, ako je to možné a dopadám na podlahu na vzdialenej strane ringu. Cítim ďalšie zlomené rebro, čelom narážam do železa a robí sa mi tam ďalšia krvavá hrča. Uvažujem, koľko toho ešte moje telo znesie.
Cítim, ako sa ku mne opäť blíži a tento raz som už príliš vyčerpaná na to, aby som sa pohla. Ležím tvárou na podlahe a snažím sa lapiť dych. Dáva si na čas. Je jasné, že keď ku mne dôjde, tak ma zabije. Je to, ako keby išla samotná smrť.
Som príliš unavená a v delíriu, aby som urobila čokoľvek iné, než prijala svoj osud. Je mi súdené zomrieť. Tu, na tomto mieste. V tomto okamihu. Zlyhala som. Sklamala som Bree.
Ležím tam, ťažko dýcham, z úst mi vyteká krv a cez to zvonenie v ušiach a hrmenie davu pomaly začínam vnímať ešte iný zvuk. Je to hlas. Otcov hlas. Prísny hlas. Hlas, ktorým ma vždy karhal. Ktorým ma nútil siahnuť si za hranice svojich možností. Aby som dokázala prekonať samu seba.
Buď tvrdý, vojak! Prestaň sa ľutovať! Ak si myslíš, že si k ničomu, tak si! Buď silný! BUĎ SILNÁ!
Jeho hlas ma ohlušuje a všetko ostatné sa v ňom utápa. Pozriem hore, vidím rozmazane a na okamih by som mohla prisahať, že otca vidím, ako tam stojí s rukami vbok a mračí sa na mňa. Díva sa na mňa, akoby sa za mňa hanbil – skoro s odporom. A to ma motivuje. To vo mne niečo prebudí.
Nikdy som nezniesla, keď sa za mňa otec kvôli niečomu hanbil a zakaždým som urobila všetko pre to, aby som ho umlčala, aby som mu dokázala, že sa mýli. Ani tento raz to nie je iné. Cítim nával zlosti sprevádzaný adrenalínom a chcem mu dokázať, že sa mýli. Napĺňa ma nová zúrivosť a prinúti ma vstať na ruky a na kolená.
BUĎ SILNÁ!
Obor spraví tri veľké kroky a napriahne sa, aby ma kopol priamo do tváre. Ak trafí, zlomí mi každú kosť v tvári.
Teraz som však pripravená. Prekvapím ho tým, že na poslednú chvíľu uhnem nabok, zlomok sekundy predtým, než ma stačí zasiahnuť. Míňa ma a kopne do steny klietky takou silou, že sa mu noha zasekne v plote.
Vyskočím na nohy a ihneď bežím naprieč ringom a zdvíham remdik. Obor sa snaží vytrhnúť nohu zo steny klietky – ale uviazol.
Tento raz nečakám. Tento raz neváham. Konečne som dostala svoju lekciu.
Zo všetkých síl sa rozbehnem cez celý ring, zaženiem sa remdikom a kovová guľa vyletí do vzduchu. Mám na to len jeden pokus, takže zamierim na jeho obrovskú, holú, svalnatú hlavu.
Blížim sa k nemu. Tri metre... dva... jeden... Švihnem rukoväťou a kovová guľa zasviští vzduchom.
Odrazu sa mu podarilo vyslobodiť nohu z klietky a otáča sa čelom ku mne.
Už som ale švihla a kovová guľa letí vzduchom okolo mojej hlavy. A práve keď sa ku mne otočil, ostnatá guľa priletí z boku a zasekne sa mu v spánku. Vystrekne krv a ja púšťam rukoväť.
Dav ohromene mlčí.
Obor ustúpi o krok späť, zatacká sa, potom uchopí reťaz a vyšklbne si kovovú guľu z hlavy. Objaví sa krv a kúsky mozgu.
Stojím tam prikovaná hrôzou. Nemôžem pochopiť, ako niekto po takom údere môže ešte fungovať.
Po chvíli však remdik pustí, padne na kolená a potom na tvár. Jeho ruky ležia bezvládne pozdĺž tela a o pár sekúnd neskôr si s úžasom uvedomím, že je mŕtvy. Zabila som ho.
Po chvíľke ohromeného ticha dav odrazu vyskočí. Buráca a kričí hlasnejšie než kedykoľvek predtým. A tento raz volajú moje meno.
„BROOKE! BROOKE! BROOKE!“
Takmer to nepočujem. Všetky zvyšky síl ma zrazu opúšťajú a o chvíľu neskôr sa svet zatočí, kolená sa mi podlomia a ja sa rútim k zemi. Vidím len, ako sa podlaha dvíha a udrie ma do tváre.
A potom je všade tma.
DVADSAŤ
Neviem, či som živá alebo mŕtva. Moje telo bolí viac, než by som si dokázala predstaviť a uvažujem, či to takto chodí na onom svete. Z nejakého dôvodu ale cítim, že som stále nažive: keby som bola mŕtva, hádam by to tak nebolelo.
Otvorím jedno oko a vidím, že ležím tvárou na kovovej podlahe v temnej miestnosti osvetlenej červeným núdzovým svetlom. Pozriem sa okolo seba a snažím sa rozoznať, čo stojí nado mnou.
„Brooke?“ počujem niečí hlas. Je to mužský hlas a viem, že ho odniekiaľ poznám, ale neviem odkiaľ.
„Brooke?“ znovu sa ticho spýta.
Cítim niečiu ruku na pleci, ako do mňa zľahka štuchá.
Otvorím oči trochu viac a konečne spoznávam tú tvár: Ben. Skláňa sa nado mnou, jemne mnou trasie a snaží sa zistiť, či som nažive.
„Toto je pre teba,“ povie.
Počujem zvuk plastu posúvaného po kovovej podlahe a zacítim vôňu jedla. Som ale príliš grogy, aby som sa naň pozrela a ani veľmi nevnímam, čo sa deje.
„Musím teraz ísť,“ hovorí. „Prosím ťa. Chcem, aby si si to vzala.“
O sekundu neskôr sa ozve zvuk otvárajúcich sa dverí a miestnosť zaplaví svetlo. Počujem zvuk dupajúcich topánok, reťazí a otvorených pút. Zvuky krokov sa vzdialia, dvere sa zavrú a vtom mi to dochádza: práve odviedli Bena.
Chcem nadvihnúť hlavu, otvoriť oči a zavolať na neho. Poďakovať mu. Varovať ho. Rozlúčiť sa.
Moja hlava je ale príliš ťažká, nedokážem ju zdvihnúť a oči sa mi začínajú samy zatvárať. O niekoľko okamihov upadám do tvrdého spánku.
*
Keď sa znovu prebudím, neviem, koľko času uplynulo. Na tvári cítim studenú kovovú podlahu a tento raz sa mi podarí postupne zdvihnúť hlavu a odlepiť sa od zeme. Hlavu mám ako črep a každý kúsok môjho tela zažíva bolesť.
Keď sa posadím, cítim ostrú bolesť v rebrách, teraz po oboch stranách. Moja tvár je celá opuchnutá, doudieraná a doškriabaná a hrozne ma bolí rameno. Najhoršia zo všetkého je ale neznesiteľná pulzujúca bolesť v lýtku, keď sa snažím narovnať nohu. Najskôr neviem, prečo ma to vlastne tak bolí a potom si spomeniem: to hadie uhryznutie.
Zapriem sa jednou rukou o zem a podarí sa mi posadiť. Rozhliadnem sa po temnej miestnosti, či tu nie je Ben. Je však preč. Som sama.
Predo mnou leží tácňa s jedlom, ktorého sa nikto ani nedotkol. Jeho jedlo. Dotknem sa ho: je studené. Mám výčitky, že ho tu nechal, som si istá, že ho potreboval aspoň tak ako ja. Uvedomím si, aké bolo ťažké to jedlo obetovať. Ak to bolo jeho posledné jedlo, tak ho odviedli bojovať. Srdce sa mi pri tom pomyslení rozbúši. Určite to znamená, že je už mŕtvy.
Pozriem sa na tácňu a mám pocit, akoby to jedlo po sebe zanechal nebožtík. Nemôžem sa odhodlať dotknúť sa ho.
Počujem zvuk topánok a kovové dvere sa rozrazia. Vojdú štyria otrokári, postavia ma na nohy a vystrčia ma von. Tá bolesť, keď stojím a kráčam, je neopísateľná. Hlavu mám strašne ťažkú, všetko sa točí a neviem, či sa cestou nezrútim.
Postrkujú ma chodbou a začínam vnímať vzdialené burácanie davu, ktoré sa postupne zosilňuje. Srdce sa mi zastaví, pretože si uvedomím, že ma vedú späť do arény.
Ak si myslia, že môžem znova bojovať, tak je to na smiech. Sotva sa udržím na nohách. Ktokoľvek, koho proti mne postavia, bude mať ľahkú prácu. Nemám v sebe už žiadne zvyšky vôle a keby aj, už nemám silu. Nechala som v tej aréne všetko.
Naposledy do mňa sotia a tunel sa otvára do arény. To burácanie je ohlušujúce. Keď ma vedú po rampe, žmúrim proti ostrému svetlu a počítam posledné minúty svojho života.
Keď ma dav uvidí, začne v ňom byť živo. Všetci divoko dupú. Tento raz žiadne syčanie ani posmešky, zdá sa, že ma milujú.
„BROOKE! BROOKE! BROOKE!“
Je to pocit ako z iného sveta. Dosiahla som činy slávy, ktoré sa mi hnusia a na tom poslednom mieste na zemi, kde by som o to stála.
Opäť ma postrkujú až ku kovovému rebríku vedúcemu k ringu. Pozriem sa hore a vidím otvorené dvere klietky, vyšplhám sa hore a bezmocne vchádzam dnu.
A keď vojdem, dav šalie.
Som stále ešte v polospánku, všetko naokolo je také neskutočné a uvažujem, či to všetko predtým nebol sen. Pozriem sa dole a vidím svoje lýtko neprirodzene opuchnuté a viem, že to bolo skutočné. Nemôžem tomu uveriť. Som zase tu. A tento raz ma čaká istá smrť.
Keď hovorili, že nikto neprežije, tak nežartovali. Teraz viem, že toto pravidlo nemá výnimky.
Stojím v prázdnom ringu, rozhliadam sa po štadióne a rozmýšľam, kto by mohol byť môj ďalší súper a odkiaľ príde. A vtom sa zrazu ozve jasot zo vzdialenej strany štadióna. Tunel sa otvorí a dovnútra vojde ďalší bojovník. Nevidím, kto to je, zakrýva ho sprievod otrokárov. Keď sa blíži k ringu, dav začína šalieť. Mám ale natoľko zakrytý výhľad, že až keď príde celkom k ringu, keď sa vyšplhá po rebríku, keď sa otvoria dvere klietky a keď ho strčia dnu – až vtedy spoznávam, kto to je.
A v tom okamihu ma opúšťa všetka chuť bojovať, ktorá mi ešte zostala.
Som zdesená.
To nemôže byť pravda.
Predo mnou s rovnakým zdeseným výrazom stojí Ben.
DVADSAŤJEDEN
Stojím tam úplne šokovaná a zízam na Bena, ktorý vyzerá ako zajac na diaľnici. Nechápem, ako môžu byť takí krutí. Prečo ma zo všetkých ľudí na svete museli postaviť práve proti nemu?
Zdá sa, že dav vycítil naše spojenie – a dostáva ho to do varu: kričia a hulákajú a s hlasným tresknutím sa dvere klietky zavreli. Horúčkovito začínajú vsádzať a sú nedočkaví, kto z nás dvoch sa ako prvý odhodlá toho druhého zabiť.
Ben tam stojí a vyzerá celkom stratený, akoby sem vôbec nepatril. Naše oči sa stretnú a na chvíľku cítim, že sme spojení. Jeho veľké, nežné modré oči sa začínajú zalievať slzami. Vyzerá ako stratený malý chlapec. Je mi úplne jasné, že by mi neskrivil ani vlas.
Doteraz som bola odovzdaná a pripravená ticho odísť do hrobu. Keď tu ale vidím Bena, lapeného do rovnako bezvýchodiskovej situácie, vracia sa mi vôľa žiť. Musím nájsť nejaký spôsob, ako nás odtiaľto dostať. Musím nás zachrániť. Keď nie seba, tak aspoň jeho.
Začínam zo všetkých síl uvažovať, srdce sa mi rozbúchalo, ako keby malo krídla a snažím sa sústrediť, vytesniť ten ohlušujúci dav.
Z davu sa začína ozývať bučanie a nadávky, sú rozčúlení, že sa ani jednému z nás nechce pustiť do boja. Ich sklamanie napokon prerastá do zlosti a začínajú na klietku hádzať predmety. Na kovové steny dopadajú skazené rajčiny a najrôznejšie druhy ďalších predmetov, ktorými nás dav zasypáva.
Náhle v ľadvinách cítim prudký elektrický šok a keď sa otočím, vidím, ako jeden z otrokárov cez plot prestrčil elektrický obušok. Pokúšam sa ho chytiť, ale okamžite ho vytiahne späť. V rovnakej chvíli dostáva úder i Ben. Je to nefér: chcú nás prinútiť k akcii, dohnať nás k zlosti a bližšie k sebe. Dav dáva burácaním najavo, že sa mu to páči.
My tu však stojíme a hľadíme na seba, nikomu z nás sa nechce bojovať.
„Dal si mi svoje posledné jedlo,“ vravím mu cez hluk okolitého davu. Prikývne, nemôže od strachu ani hovoriť.
Odrazu k nám niečo spadne. Je to zbraň. Nôž. Pozriem sa naň pozornejšie a zdesím sa – je to otcov nôž, ozdobený logom námornej pechoty.
Dav jasá a predpokladá, že nás to prinúti k boju.
Keď vidím otcov nôž, spomeniem si na Bree. A znovu pochopím, že musím prežiť. Zachrániť ju. Ak je ešte nažive.
Dav náhle stíchne. Obzerám sa okolo seba v snahe pochopiť, čo sa stalo. Ešte som ho taký tichý nepočula. Pozriem sa hore a vidím, že vodca stojí vysoko na svojom pódiu. Všetci stíchli a pozorne na neho upierajú svoj zrak.
„Vyhlasujem zmenu pravidiel arény!“ oznamuje hlbokým, hrmotným hlasom. Hovorí pomaly, rozvážne a dav visí na každom jeho slove. Očividne je to muž, ktorý je zvyknutý hovoriť k ostatným.
„Dnes prvý raz umožníme jednému človeku prežiť. Len jednému!“ prednáša k davu. „Víťazovi tohto súboja bude udelená milosť. A jeho súrodencovi tiež. Po tomto súboji budú voľní a budú smieť odísť.“
Vodca sa pomaly posadí späť a v tom okamihu to v dave začne vzrušene šumieť. Stávkuje sa ďalej.
Pozriem sa znova na nôž a teraz vidím, že Ben sa naň tiež díva.
Šanca prežiť. Získať slobodu. Nielen pre seba – i pre Bree. Keď zabijem Bena, zachránim ju. To je moja šanca. Moja priepustka von.
Keď vidím Bena hľadieť na ten nôž, je mi jasné, že mu hlavou bežia rovnaké myšlienky. Je to šanca, ako zachrániť svojho malého brata.
Vrhnem sa naň a jedným pohybom po ňom siahnem a zdvihnem ho.
To bolo ľahké. Ben sa ani nepohol.
Ja som ale z iného cesta. Musím urobiť to, čo musím, aby som prežila. Aby Bree prežila.
Napriahnem sa a zamierim, pripravená vrhnúť otcovým nožom.
Urob to, Brooke! Zachráň svoju sestru! Si za ňu zodpovedná! UROB TO!
Nakloním sa dopredu a celou silou vypustím nôž z ruky.
A v tom okamihu sa všetko zmení.
ČASŤ IV.
DVADSAŤDVA
Vrhám otcov nôž všetkým, čo vo mne je a v tom okamihu dav zatají dych a je úplné ticho. Nôž letí, otáča sa vo vzduchu, leskne sa v svetle reflektorov. Je to ten najsilnejší a najpresnejší hod v mojom živote. Je mi jasné, že nájde svoj cieľ. A že to bude znamenať istú smrť.
O chvíľu budem voľná.
O sekundu neskôr v tichu počuť zvuk kovu prenikajúceho do mäsa a ja vidím, že to skutočne bol perfektný zásah.
Dav vydýchne zdesením.
Prvý raz v živote som neposlúchla radu svojho otca. Nezabila som Bena.
Zabila som ich vodcu.
*
Nôž sa vodcovi zabodol priamo doprostred čela. Podarilo sa mi ho hodiť presne, milimeter nad plotom, v dokonalom uhle, aby som ho z tridsiatich metrov trafila. Nôž ho trafil tak silno, že mu hlavu pribil k stoličke. Sedí tam, oči široko otvorené, stuhnuté od úľaku. Je mŕtvy.
Arénou sa rozhostí otupené ticho. Niekoľko sekúnd je dav príliš šokovaný, aby dokázal vôbec reagovať. Bolo počuť i špendlík spadnúť.
A potom nastalo peklo. Tisíce ľudí vyskočili zo sedadiel a rozbehli sa na všetky strany. Niektorí sú vydesení a utekajú ako o život, iní zacítili šancu získať slobodu a utekajú k východom, niektorí sa medzi sebou začínajú biť, zatiaľ čo iní začínajú bojovať s otrokármi. Je to, ako keby sa konečne uvoľnila divoká energia potláčaná príliš dlho.
Otrokári sa rozutekali po celom priestore a snažia sa udržať poriadok.
Pozriem na dvere klietky a uvažujem, či tadiaľ môžeme uniknúť, ale už pri nich stoja stráže a snažia sa ich otvoriť a dostať sa k nám.
Bežím k Benovi, ktorý tam stále stojí úplne v šoku a potiahnem ho za ruku.
„POĎ ZA MNOU!“ zakričím.
Utekám cez celý ring a ťahám ho za sebou, vyskočím na stenu klietky a začínam sa šplhať. Mám namierené priamo nahor a s úľavou vidím Bena vedľa seba.
Práve včas. Otrokárom sa podarilo otvoriť železnú bránu a ženú sa za nami.
My sme však už na vrchole plota, päť metrov vysoko. Pozriem sa cez okraj a na chvíľu zaváham: je to vysoko a dopad bude tvrdý. Ben taktiež váha.
Lenže nemáme na výber. Teraz alebo nikdy.
Skáčem.
Po piatich metroch dopadám nohami tvrdo na betónovú podlahu. Lýtko mi vybuchne bolesťou a zvalím sa na zem. Keď sa kotúľam, cítim skoro rovnakú bolesť vo svojich zlomených rebrách. Je to mučivá bolesť, ale aspoň som si nezlomila nič iné. Zvládla som to.
Rozhliadnem sa okolo seba a v tom zmätku ľudí pobiehajúcich na všetky strany hľadám Bena. Keď ho zbadám, srdce sa mi zastaví. Je ešte stále hore na stene klietky a váha. Bojí sa skočiť.
Otrokári sa šplhajú hore a čo nevidieť naňho dočiahnu. Je úplne vydesený a stuhnutý od hrôzy.
Snažím sa vyhrabať na nohy a zavolať na neho.
„BEN!“ kričím. „SKOČ! HÝB SA!“
Počujem tú paniku vo svojom hlase. Už nie je čas. Ak neskočí teraz, budem musieť odísť bez neho.
Náhle sa však vrhá do davu. Tvrdo dopadne na zem a začne sa kotúľať. O okamih sa zdvihne. Vyzerá otrasene, ale zdá sa, že zranený nie je. Schytím ho za ruku a utekáme preč.
V tom pekle si nás nikto nevšíma. Ľudia sa bijú a snažia sa čo najskôr dostať von. Preplietam sa hradbou tiel a schovávam sa v dave. Obzriem sa za seba a vidím, že nám je v pätách skupina otrokárov.
Mám namierené k jednému z tunelov vedúcich k východu, kde sa tlačia stovky ľudí, splývame s davom, krčíme sa a preplietame sa medzi ľuďmi. Cítim, že si za nami otrokári kliesnia cestu a mieria k nám. Neviem, ako dlho sa nám podarí unikať. Hustý dav sa takmer zastavil.
Vstúpim do temnoty jedného z tunelov a v tom okamihu mi čiasi ruka zapchá ústa a strhne ma dozadu. A ďalšia ruka chytí Bena a tiež ho stiahne naspäť.
Chytili nás a odtiahli do temnoty. Môj únosca ma drží silným, smrteľným zovretím v tmavom výklenku v múre. Nie som schopná vzdorovať. Keď tam tak stojím, uvažujem, či si po mňa o chvíľu príde smrť.
Skupina otrokárov prebehne okolo nás hlbšie do tunela v domnienke, že sú nám v pätách. Nemôžem tomu uveriť: striasli sme sa ich.
Teraz som vďačná, že nás niekto odvliekol nabok. Zovretie okolo mojich úst povolilo a ja premýšľam, prečo nám náš únosca práve preukázal láskavosť. Jeho zovretie povolí úplne a keď sa obzriem, vidím veľkého vojaka, celého v čiernom, ale bez masky. Vyzerá inak než ostatní. Môže mať tak 22 a má dokonalé, ostro rezané rysy so silnou bradou a vlasy s krátkym strihom. Týči sa nad nami a díva sa na nás zelenými očami, ktoré sú úplne iné než jeho správanie: sú mäkké a akoby sem vôbec nepatrili.
„Poďte so mnou,“ povie naliehavo.
Otočí sa a zmizne do bočných dverí schovaných v stene. Pozrieme sa s Benom na seba, potom ihneď vyrazíme za ním a prekĺzneme dverami do vedľajšej miestnosti.
Ten človek nám práve zachránil život. A ja nemám poňatia, kto to je.
*
Vojak za nami zavrie dvere a zamkne ich. Je to malá miestnosť, skoro ako cela, s malým oknom pri strope. Neprechádza ním ale žiadne slnečné svetlo, takže predpokladám, že je stále ešte noc. I túto miestnosť osvetľuje len malé červené núdzové svetlo. Muž sa obráti k nám a všetci tam stojíme a dívame sa jeden na druhého.
„Prečo si nás zachránil?“ pýtam sa.
„Ešte nie je po všetkom,“ odpovedá chladne. „Tam vonku sú stále tisíce tých vecí a hľadajú vás. Musíte počkať do rána. Potom to skúsime. Nemáme veľa šancí. Ale nemáme inú možnosť.“
„Ale prečo?“ trvám na svojom. „Prečo to robíš?“
Ide znovu skontrolovať zámok na dverách. Potom zamrmle chrbtom k nám: „Pretože chcem odtiaľto tiež zmiznúť.“
Stojím tam bez slova, Ben na jednej strane a ten vojak na druhej. Počúvam, ako chodbou okolo našich dverí bežia desiatky dupotajúcich nôh. Ten krik a hulákanie sa zdajú byť nekonečné a ako keby sa rozbesnený dav striedavo snažil nás nájsť a potom sa zase bil medzi sebou. Otvorila som Pandorinu skrinku: za našimi dverami je totálny chaos. Modlím sa, aby nikomu inému nenapadlo sa do toho výklenku v múre pozrieť – a keby aj hej, nech zámok vydrží.
Môj strach sa zmenil v skutočnosť a niekto začal ťahať kľučku. Vojak pomaly zdvihne svoju zbraň, namieri smerom k dverám a zakloní sa. Drží ju pevne a mieri na dvere.
Stojím tam, chvejem sa a po chrbte mi steká pot, i keď je tu zima. Nech už to je ktokoľvek, stále sa snaží otvoriť. Ak sa mu to podarí, je s nami koniec. Prvého možno ešte stihneme zabiť, ale výstrel by upozornil ostatných a potom by nás našli všetci. Vôbec nedýcham, ako keby to bola celá večnosť, ale pohyb kľučky sa napokon zastaví. Počujem toho niekoho otočiť sa a utekať preč.
S úľavou si vydýchnem. Asi to bol len nejaký okoloidúci, ktorý sa chcel niekam schovať.
Ten vojak sa tiež pomaly uvoľňuje. Sklápa svoju zbraň a schová ju do puzdra.
„Kto si?“ spýtam sa ticho zo strachu, že by ma niekto mohol počuť. „Logan,“ odpovedá a nepodáva mi ruku.
„Ja som Brooke a toto je -“ začnem, ale on ma preruší.
„Ja viem,“ povie. „Všetkých bojovníkov vždy ohlásia.“
Samozrejme.
„Stále si mi však ešte neodpovedal,“ tlačím naňho. „Nepýtala som sa na tvoje meno. Pýtala som sa, kto si.“
Pozrie na mňa chladno a vzdorovito.
„Som jeden z nich,“ povie zdráhavo. „Alebo som aspoň bol.“
„Otrokár?“ opýta sa Ben a v jeho hlase cítiť prekvapenie a odpor.
Logan zavrtí hlavou.
„Nie. Strážca väzenia. Stráž v aréne. Nikdy som nešiel loviť otrokov.“
„Ale to si potom na ich strane,“ vyrútim sa na neho a počujem sa, ako ho súdim. Viem, že by som k nemu mala byť miernejšia — veď nám napokon práve zachránil život. Vybavím si tých ľudí, ktorí uniesli Bree a je ťažké k nemu cítiť nejaké sympatie.
Pokrčí plecami. „Ako som povedal. Už nie.“
Zabodávam sa doňho pohľadom.
„Ty to nechápeš,“ hovorí, akoby mi to chcel vysvetliť. „Tu človek nemá na výber. Buď sa k nim pridáš, alebo umrieš. Je to jednoduché. Nemal som na výber.“
„Ja by som si vybrala smrť,“ odvetím mu vzdorovito.
Pozrie sa na mňa a v matnom svetle vidím tú intenzitu v jeho zelených očiach. I keď sa snažím nepripúšťať si to, všímam si, aké sú nádherné. Je na ňom niečo vznešené, rytierske. Nikdy som nič takého nevidela.
„Áno?“ spýta sa. Odmeria si ma. „Možno hej,“ povie nakoniec. „Možno si lepší človek než ja. Ale ja som urobil, čo som musel, aby som prežil.“ Odchádza na vzdialenú stranu miestnosti.
„Ako som ale povedal, to je teraz jedno,“ pokračuje. „Čo bolo, bolo. Idem preč.“ Uvedomím si, aká som k nemu bola predpojatá a mám výčitky. Možno má pravdu. Možno, že keby som tu žila, tiež by som sa k nim pridala. Neviem, pod akým tlakom mohol byť. „Takže čo teraz?“ vravím. „Chceš zbehnúť? Preč od nich?“
„Preč odtiaľto,“ hovorí. „Mám toho dosť. Keď som ťa videl bojovať – niečo sa vo mne pohlo. Videl som v tebe také odhodlanie... A vedel som, že to je moja chvíľa, že musím zmiznúť, i keby som mal umrieť.“
Počujem v jeho hlase úprimnosť a viem, že hovorí pravdu. Prekvapuje ma počuť, že som ho inšpirovala. Nesnažila som sa nikoho inšpirovať – len prežiť. A som mu vďačná, že mi pomohol.
Súdiac podľa počtu nôh, ktoré prebehujú okolo našich dverí, je to aj tak asi zbytočné. Nevidím možnosť, ako by sme sa odtiaľto mohli dostať.
„Viem, kde je tu blízko čln,“ pokračuje, ako keby mi čítal myšlienky. „Je to na západnej strane, pri 42. ulici. Malý motorový čln. Hliadkujú s ním na Hudsone. Prvá hliadka ale vyráža až po svitaní. Ak sa tam dostanem skoro ráno, skôr než oni, môžem im ho ukradnúť. Odísť ním po rieke.“
„Kam?“ spýtam sa.
Pozrie na mňa prázdnym pohľadom.
„Kam by si šiel?“ pýtam sa znovu.
Pokrčí plecami. „Neviem. Je mi to jedno. Kamkoľvek, preč odtiaľto. Asi kam ma rieka zavedie.“
„Myslíš si, že dokážeš v horách prežiť?“ opýta sa náhle Ben. Cítim v jeho hlase napätie, niečo, čo u neho nepoznám, čo som uňho ešte nepočula. Skoro by som si myslela, že to znie majetnícky. Ako žiarlivosť.
Odrazu sa začervenám, pretože mi to dôjde: Ben ku mne niečo cíti. Žiarli na Logana. Logan sa otočí a chladno sa na Bena zadíva. „A prečo nie?“ odpovie. „Keď si to zvládol ty...“
„Ja a prežiť? To je trochu silné slovo,“ povie Ben. „Bolo to skôr ako pomalá smrť.“
„Vždy lepšie, než byť tu,“ povie Logan. „Navyše, ja nie som porazenec. Nájdem spôsob, ako prežiť. Mám zbrane, náboje a jedlo na pár dní. Viac nepotrebujem. Budem robiť, čo budem musieť.“
„Ja nie som porazenec,“ odpovie Ben naštvane.
Logan len pokrčí plecami.
„Ten čln je pre dvoch,“ oznamuje mi a nedíva sa na Bena. Z jeho pohľadu mi je jasné, že so sebou chce vziať iba mňa. Uvažujem, či sa mu vari páčim alebo či je to len chlapská záležitosť, proste len súťaženie, márnomyseľnosť. Logan v mojom pohľade asi vycítil odhodlanie, pretože dodáva: „Ale keď bude treba, asi sa tam zmestia i traja.“
Chodí po miestnosti.
„Pomôžem vám utiecť. Za svitania pôjdete so mnou. Vyjdeme člnom po Hudsone. Niekde vás vysadím, aby ste to mali blízko domov, nech už to je kdekoľvek, a potom pôjdem svojou cestou.“
„Bez Bree nikam nejdem,“ hovorím pevne.
Logan sa otočí a pozrie sa na mňa.
„Kto je Bree?“ spýta sa.
„Moja sestra.“
„A ja nepôjdem bez svojho brata,“ dodáva Ben.
„Neprišli sme sem bezdôvodne,“ vysvetľujem mu. „Ale zachrániť našich súrodencov. A priviesť ich späť. Nikam bez nej nejdem.“
Logan pokrúti hlavou, akoby naštvane.
„Neviete, čo hovoríte,“ povie. „Ponúkam vám cestu von. Zadarmo. Či vari nechápete, že odtiaľto žiadna iná cesta nevedie? Neprejdete ani dva metre a budú vás mať. A aj keď nájdeš svoju sestru – čo potom?“
Stojím tam, založím si ruky a fučím od zlosti. Ani náhodou mi to nevyhovorí.
„Navyše, nerád to hovorím, ale...“ a potom sa zarazí a mlčí.
„Ale čo?“ tlačím naňho.
Váha, ako keby premýšľal, či má niečo povedať. Poriadne sa nadýchne.
„Nikdy ich nenájdete.“
Cítim, ako pri tých slovách blednem. Zízam na neho a rozmýšľam, čo asi skrýva.
„Čo nám tajíš?“ pýtam sa.
Prestane sa na mňa dívať, zahľadí sa na Bena a potom na podlahu, môjmu pohľadu sa vyhýba.
„Čo o nich vieš?“ nalieham na neho. Srdce mi búcha – bojím sa, že mi povie, že je Bree mŕtva.
Váha, nervózne šúcha topánkou po podlahe. Konečne začne rozprávať.
„Rozdelili ich,“ začína. „Boli príliš mladí. Vždy ich rozdelia, starší a mladší. Silnejší a slabší. Chlapci a dievčatá. Silnejších si schovajú na arénu. Ale tých mladších, slabších...“ zarazí sa.
Srdce mi búcha, premýšľam, čo mi povie.
„No?“ rypne do neho Ben.
„Malých chlapcov posielajú do baní.“
„Do baní?“ spýta sa Ben a rozhorčene spraví krok dopredu.
„Uhoľných baní. Na druhej strane mesta. Pod Grand Central. Odvezú ich vlakom na druhú stranu mesta. Dajú ich do šácht hlboko pod zemou. Potrebujú uhlie, aby mohli kúriť. Tam je tvoj brat. Tam šiel ten vlak. Je mi to ľúto,“ vraví a zdá sa, že to myslí vážne.
Ben zrazu očervenel a vyrazil k dverám.
„Kam to ideš?“ pýtam sa ho vydesene.
„Za svojím bratom,“ odsekne mi a ani nespomalí krok.
Logan sa postaví a natiahnutou rukou Benovi zatarasí cestu. Vidím ich teraz vedľa seba, Logan sa nad ním týči, je skoro o hlavu vyšší, dvakrát širší a má obrovské svalnaté ramená. Ben vedľa neho vyzerá ako trpaslík. Sú každý úplne iný, presné protiklady: Logan je klasický americký drsný typ, zatiaľ čo Ben, chudý a neholený, s dlhými vlasmi a oduševnenými očami je ten typ citlivého umelca. Rozdielnejší už vari ani byť nemôžu. Majú však spoločnú pevnú vôľu a vzdorovitosť.
„Nikam nejdeš,“ hovorí mu Logan hlbokým, autoritatívnym hlasom.
Ben sa naňho zamračí.
„Ak vyjdeš z tých dverí,“ pokračuje Logan, „prezradíš nás. A potom budeme všetci mŕtvi.“ Ben pochopil a jeho plecia sa uvoľnili.
„Ak chceš ísť hľadať svojho brata,“ pokračuje Logan, „môžeš. Ale najskôr musíš počkať do úsvitu, kým odtiaľto vypadneme všetci spoločne. Už len pár hodín. Potom sa môžeš ísť pokojne nechať zabiť.“
Ben sa pomaly otočí späť a naštvane ide na druhú stranu miestnosti.
„A čo Bree?“ hovorím mu oceľovo chladným hlasom. Bojím sa opýtať. Ale musím to vedieť. „Kam ju odviezli?“
Logan pomaly zavrtí hlavou a vyhýba sa mi pohľadom.
„KAM?“ vyšteknem na neho jedovato a urobím krok smerom k nemu. Srdce mi tlčie od hrôzy.
Odkašle si.
„Malé dievčatá,“ začne hovoriť, „ktoré sú na arénu príliš mladé... odvážajú do otroctva,“ vraví. Pozrie sa na mňa. „Kvôli sexu.“
Srdce mi puklo. Chcem vybehnúť z dverí, kričať a všade ju hľadať. Viem ale, že by to bolo márne. Musím sa dozvedieť viac. Tvár mi sčervenie, obleje ma horúčava a od rozčúlenia zatínam päste.
„Kam ju odviezli?“ pýtam sa znovu ľadovým tónom.
„Otrokyne vozia na Governor‘s Island. Tam ich posadia do autobusov a pošlú ich do centra. Potom ich posadia na loď. Ďalší autobus vyjde za úsvitu. Tvoja sestra bude v ňom.“
„Kde sú tie autobusy?“ chcem vedieť.
„Cez ulicu,“ hovorí. „Na rohu 34. a 8. ulice. Idú od starej pošty.“
Na nič nečakám, vydávam sa k dverám a noha ma príšerne bolí. Logan opäť napriahne ruku a zastaví ma. Je silná a svalnatá, je ako stena.
„Ty tiež budeš musieť počkať,“ vraví. „Do brieždenia. Teraz by si toho veľa nenašla. Ešte v tom autobuse nie je. Kým ich naložia, držia ich niekde v podzemí, v nejakej cele. Ani neviem kde. Sľubujem ti. Za úsvitu ich vezmú hore a naložia do autobusov. Ak ju chceš nájsť, potom budeš mať šancu.“
Hľadím do jeho očí, skúmam ich a vidím v nich úprimnosť. Pomaly sa otočím a zhlboka dýcham, aby som sa ovládla.
„Mala by si ale vedieť, že je to aj tak stratené,“ hovorí. „Nikdy ju nedostaneš von. Bude pripútaná ku skupine otrokýň a tie budú pripútané k obrnenému autobusu. A okolo autobusu budú desiatky áut a vojakov. Ani sa k nemu nepriblížiš. Len sa necháš zabiť. Navyše,“ dodáva, „väčšina autobusov ani nezvládne prejazd pustatinou.“
„Pustatinou?“ pýtam sa ho.
Zdráhavo si odkašle.
„Aby sa dostali do prístavu, k mólu na Governor‘s Island, musia ísť centrom do oblasti za múrom. Ten múr končí na 23. ulici. Ďalej na juh je pustatina. Tam žijú Psychoši. A sú ich tam tisíce. Zaútočia na každý autobus, ktorý tadiaľ prejde. Väčšina ich ani neprejde. Preto posielajú mnoho autobusov naraz.“
Pri tých slovách blednem.
„Preto vám hovorím: poďte so mnou za úsvitu. Aspoň budete v bezpečí. Vaši súrodenci sú už stratení. Môžete prežiť aspoň vy.“
„Je mi jedno, akú mám šancu,“ odpoviem mu pevným a odhodlaným hlasom. „Je mi jedno, či pri tom zomriem. Pôjdem nájsť svoju sestru.“
„A ja svojho brata,“ dodáva Ben. Prekvapuje ma i jeho odhodlanie.
Logan zavrtí hlavou.
„Ako chcete. Ste v tom sami. Ja si za úsvitu vezmem ten čln a budem dávno preč.“
„Urobíš, čo musíš,“ prednesiem s opovrhnutím. „Ako vždy.“
Uškrnie sa na mňa a vidím, že ho to naozaj zasiahlo. Náhle sa otočí a odíde na druhú stranu miestnosti, oprie sa o stenu a smutne sa posadí na zem. Skontroluje svoju pištoľ a začne ju čistiť, už sa na mňa nepozerá, akoby som už neexistovala.
Ako tam tak sedí, pripomenie mi to ostrú bolesť v lýtku a to, aká som vyčerpaná. Prejdem k protiľahlej stene, čo najďalej od neho, opriem sa o stenu a tiež sa posadím. Ben príde ku mne, sadne si vedľa mňa, kolenami sa skoro dotýka mojich, ale len skoro. Som rada, že ho tu mám. On to chápe.