SEDEMNÁSŤ
Sumo ma ale ešte nechce zabiť. Naopak, zdá sa, že ho náš súboj baví – a že sa so mnou chce ešte pohrať.
Takže namiesto toho, aby ma rozdrvil, roztočí ma niekoľkokrát okolo seba a potom ma odhodí. Sekera mi vylieta z ruky, svet je len jedna veľká šmuha a ja letím vzduchom. Narážam hlavou dopredu do kovovej steny klietky.
Odrazím sa od nej a tvrdo dopadám na podlahu. Dav buráca. Znovu míňam vyčnievajúce klince, ale len tesne. Pozriem sa hore a vidím telo jeho predchádzajúcej obete stále napichnuté na stene klietky a uvedomím si, že mám šťastie. Sekera zarinčí o podlahu len asi meter odo mňa.
Ležím tvárou na zemi, v hlave mi hučí a som dezorientovaná. Kútikom oka vidím, ako Sumo vyrazil mojím smerom, ale som príliš vyčerpaná na to, aby som sa mohla pohnúť.
Pohyb, vojak! POHYB!
Nejako sa mi nakoniec podarí prinútiť sa k pohybu. Vydriapem sa na kolená, prileziem k sekere najrýchlejšie, ako sa dá, chytím ju oboma rukami a seknem ňou okolo seba.
Moje načasovanie je dokonalé. Práve keď sa Sumo chystá na mňa šliapnuť, priletí sekera a triafa ho do lýtka. Cítim, ako jej čepeľ roztína mäso. Vytryskne krv a celú ma pofŕka.
Dav neuveriteľne hučí. Asi som ho dokázala poriadne zraniť.
Padá na zem ako poleno a ozve sa obrovský náraz. Kričí a snaží sa siahnuť tam, kde mával nohu a mne s úľakom dochádza, že som mu ju sekerou odsekla. Kričí a drží sa za svoj kýpeť, z ktorého všade navôkol prýšti krv.
„ZABI HO! ZABI HO!“ skanduje dav.
Viem, že toto je moja šanca a že by som ho mala doraziť. Avšak ako tam nad ním stojím so sekerou v ruke, nemôžem sa k tomu odhodlať.
Len sa chcem od neho dostať čo najďalej. Bohužiaľ som uviazla v jednom rohu ringu, jeho telo mi zatarasilo cestu. Takže bežím a skáčem cez neho v snahe dostať sa na druhú stranu.
Ďalšia chyba. Opäť som ho podcenila. Zdvihne ruku a vo vzduchu ma chytá za členok. Tvárou dopadám tvrdo na zem. Dav šalie.
Zdrapne ma za členok a ťahá ma k sebe, jednu ruku za druhou. Keď k nemu pomaly a neodvrátiteľne kĺžem po bruchu, pripadám si ako na spomalenom bežiacom páse. O ďalšiu sekundu budem pri ňom a on ma rozdrví svojimi rukami.
Stále v rukách zvieram vojnovú sekeru a z posledných síl otáčam trup, oboma rukami sa zaženiem a z celej sily seknem priamo pred seba. Ozve sa ohavný zvuk a čepeľ mojej sekery uviazne v jeho čele.
Na chvíľu stuhnem a so mnou i dav. Jeho ruka stále zviera môj členok a ja uvažujem, či čepeľ prešla dosť hlboko. Potom konečne uvoľní svoje zovretie a oči sa mu doširoka roztvoria. Je mŕtvy. Zabila som ho.
Dav je úplne ticho. Škriabem sa preč od neho a neverím, že by niekto jeho veľkosti mohol byť naozaj mŕtvy, že by som ho skutočne dokázala zabiť. Stojím na opačnom konci ringu, snažím sa lapiť dych a obozretne sa naňho dívam a čakám, že vstane z mŕtvych. To však neurobí. Je mŕtvy. Naozaj mŕtvy.
Dav náhle vyskočí, začne burácať a vypukne v obrovský jasot. Pískajú a tlieskajú a dupocú a akoby to nikdy nemalo skončiť.
A vtedy si to uvedomím: vyhrala som. Naozaj to dokážem. Dokážem prežiť.
*
Všimnem si nejaký pohyb a pozriem sa nad seba.
Vodca sedí vysoko na svojom podstavci a pozoruje všetko dianie. Pomaly sa postaví a dav stíchne. Dokonca i odtiaľto vidím ten jeho prekvapený výraz. Je jasné, že toto nečakal.
Kývne a dvere klietky sa otvoria. Dovnútra vbehne šesť otrokárov so zbraňami. Dvaja z nich idú rovno ku mne a na chvíľu uvažujem, či ma nemajú zabiť. Potom ale vidím, že tí zvyšní štyria otrokári idú odniesť telá dvoch posledných obetí. Tí dvaja ma len strážia pre prípad, že by som sa o niečo pokúsila. Neponechávajú nič na náhodu.
Tí štyria chytia Suma a s nesmiernym úsilím jeho obrovskú váhu ťahajú von z ringu. Musí im to robiť veľké ťažkosti, pretože im to ide pomaly a počujem, ako sa snažia zo všetkých síl. Trvá asi minútu, kým sa im podarí jeho telo odvliecť preč, zostala po ňom krvavá čiara. Jeden z nich sa vracia späť a skladá telo toho malého muža z klietky, akoby len tak mimochodom. Zvyšní dvaja otrokári odchádzajú z klietky a zabuchnú za sebou dvere.
Teraz tu stojím sama a uvažujem, čo asi príde teraz. Niekoľko okamihov len čakám a rozmýšľam, či ma hádam teraz nepustia, i keď viem, už keď mi tá myšlienka prebleskla hlavou, že je to hlúposť. Viem, že v Aréne jedna nikto neprežije. Nikdy.
Samozrejme, o chvíľku neskôr dav vypukne v obrovský jasot a k ringu sa blíži ďalší bojovník. Na moje prekvapenie je to tento raz žena. Mieri si to rovno ku kovovému rebríku, vyzerá sebavedome a vzdorovito a len čo sa otvoria dvere, troma rýchlymi krokmi sa vyšplhá po rebríku a skočí do ringu.
„SHI-RA! SHI-RA! SHI-RA!“ buráca dav.
Shira vyzerá nad tridsať rokov, má dlhé čierne vlasy a čierne oči. Má neuveriteľne vypracovanú postavu, veľké poprsie a svaly sa jej nadúvajú pod kožou. Má na sebe len elastický top a priliehavé čierne šortky a jej vyrysované svaly na nohách a rukách jej tancujú pod kožou. Vyzerá ako model bujnej akčnej hrdinky. Všímam si, že na chrbte má malý batôžtek a uvažujem, či je to len súčasť jej úboru alebo či ho má z nejakého iného dôvodu.
Premeriava si ma z druhej strany ringu studeným pohľadom. Na rozdiel od Suma ma neberie na ľahkú váhu. A to mi robí starosti. Zdá sa, že je omnoho vynaliezavejšia. Je to zvláštne, ale som nervóznejšia teraz proti nej, než som bola proti nemu. Cítim, že má v rukáve schované nejaké tromfy.
Pomaly začína obchádzať ring dokola a ja robím to isté, aby som sa od nej držala ďalej. Krúžime okolo seba, dve obozretné súperky, obe čakáme na to, že tá druhá urobí prvý pohyb. Po niekoľkých sekundách náhle zavreští a rozbehne sa ku mne, ruky má natiahnuté pred sebou ako pazúry a mieri nimi rovno na moju tvár.
Čakám do poslednej chvíle a potom uhnem nabok, nohu ale nechávam natiahnutú v mieste, kde som stála. Funguje to: prebehne okolo mňa, zakopne a spadne tvárou na zem. Dav súhlasne kričí.
Ona sa však ihneď otočí a jedným pohybom ma jednou rukou chytí zozadu za nohu a druhou za vlasy. To je podraz. Ťahá ma za vlasy dozadu a dole a nakoniec s bolestivým zadunením padám na chrbát. V som istom pohybe sa prevalí na mňa a chytí ma do medvedieho objatia ako nejaký zápasník. Drží ma pevne a nechce ma pustiť a znova a znova sa so mnou váľa sem a tam.
Pevne zviera moje ruky a nemôžem sa vyslobodiť. Cítim, ako zo mňa pomaly žmýka život a moje dýchanie začína byť plytšie.
Dav skanduje: „POHRYZNI JU! POHRYZNI JU!“
Nechápem, prečo to skandujú, kým Shira nezakloní hlavu a neotvorí ústa doširoka. Opilovala si zuby do špičky a urobila z nich tesáky. Skláňa hlavu rovno k môjmu ramenu.
Snažím sa uvoľniť sa, ale je omnoho silnejšia, než sa zdá a má ma v zámku, z ktorého sa proste nedokážem vyslobodiť. Zrazu cítim príšernú bolesť, keď sa mi jej dva tesáky vnárajú do ramena. Cítim, ako prechádzajú kožou, ako začína vytekať horúca krv a kričím od bolesti.
Tá nepredstaviteľná bolesť vo mne ale rozprúdila adrenalín a v náhlom návale sily sa mi darí zaprieť sa jej rukami o solar plexus a tlačím zo všetkých síl. Tento raz to zaúčinkovalo. Letí odo mňa preč.
Rýchlo sa odvalím, moja tvár je od námahy celá červená, rameno má páli. Siahnem naň a ruku mám celú červenú, pokrytú krvou. Teraz som sa už ale vážne naštvala.
Bežím k nej a kým sa jej podarí kľaknúť, tvrdo ju nakopnem do bránice. Počujem zvuk praskajúcich rebier a dav obdivne hlesol. Bez váhania sa napriahnem a kopem ju znova, tento raz tvrdo do tváre.
Zrútila sa na zem, z tváre jej tečie krv. Je zmätená, leží tvárou k zemi a teraz mám výhodu ja.
Viem, že by som ju mala stále kopať do hlavy a doraziť ju. Ale nemôžem sa k tomu odhodlať. Stále mám výčitky, že by som tú ženu mala zabiť, keď tu len tak bezbranne leží. Stojím tam a váham, zatiaľ čo dav začína skandovať.
„ZABI JU! ZABI JU!“
I napriek tomu to nemôžem spraviť. Váham. A to je ďalšia hlúpa chyba.
Nevšimla som si, že pomaly siahla rukou za chrbát a rozopla si svoj malý batoh. A keď si uvedomím, čo robí, je už neskoro.
Ten malý batoh sa otvorí a odrazu sa v ňom objaví pestrofarebný had.
A plazí sa rovno ku mne.
OSEMNÁSŤ
Dostáva sa na podlahu a okamžite vyráža ku mne. Som v šoku a vôbec neviem, ako mám reagovať. Had ale neváha. Obnažuje svoje zuby a hryzie ma do lýtka.
Tá bolesť je neznesiteľná. Keď mi desaťcentimetrové hadie zuby prenikajú do mäsa, musím si kľaknúť na jedno koleno. Moja koža ako keby horela, ako keby mi mala za obrovskej bolesti zliezť z mäsa.
Iniciatívu preberajú moje reflexy a bez zaváhania chytím hada za hlavu, vyšklbnem ho a držím ho pred sebou. Syčí na mňa, zatiaľ čo sa zaženiem a hodím ho na druhú stranu ringu. Narazí do kovovej klietky a spadne na zem. Dav jasá.
Had okamžite vyráža cez podlahu ringu naspäť ku mne. Lýtko mi horí a bolí tak strašne, že úplne zabúdam na bolesť v ramene. Shira navyše začína opäť vstávať.
Počujem zarinčanie kovu a vidím, že do ringu dopadla ďalšia zbraň: tento raz je to kopija.
Bežím k nej a zdvihnem ju. Kým sa ku mne had blíži, hádžem po ňom oštep. Minula som.
Had sa po mne vrhá a ja v poslednej chvíli ukročím nabok. Had sa ale obracia a plazí sa späť. Znovu zdvihnem kopiju, otočím sa a bodnem. Tento raz je to priamy zásah.
Kopija sa hadovi zabodla priamo do hlavy a pripichla ho k zemi. Prestal sa hýbať.
Dav buráca.
Keď si už myslím, že si môžem vydýchnuť, zacítim zozadu úder lakťom do chrbtice. Letím dopredu, narážam do kovových mreží a len tesne míňam klinec. Hlava sa mi točí od bolesti.
Otočím sa a vidím, ako Shira beží rovno na mňa, tvár skrútená hnevom. Vyskočí vysoko do vzduchu, nohami dopredu a chce ma kopnúť do hrudníka. Všimnem si, že z prstov na nohách jej trčia špicaté kovové čepele: ak ma kopne, bude to smrteľné.
Na poslednú chvíľu sa otočím nabok a ona miesto mňa kopne do brány, odrazí sa od nej a padá na chrbát. Dav hučí.
Pokúšam sa bežať na druhý koniec ringu po svoju kopiju, ale keď bežím okolo nej, chytí ma za nohu a podráža ma. Padám tvárou k zemi. O sekundu neskôr ju cítim na sebe, ako mi zozadu nasadila ďalšie medvedie objatie a obopla moje telo svojimi nohami. Dav buráca.
Prevalím sa, takže je teraz podo mnou, chrbtom k zemi a zviera ma zozadu. Obtočí svoje svalnaté nohy okolo mojich a potom mi svojím neuveriteľne svalnatým predlaktím nasadí kravatu. Udusí ma na smrť. Nemám sa o čo zaprieť a nemôžem sa ani hnúť. Znovu prehrávam.
Snažím sa voľnou rukou siahnuť si nad plece. Len pár desiatok centimetrov za mnou leží kopija stále zapichnutá do hada, ale nemôžem na ňu dočiahnuť. Pokúšam sa celá natiahnuť, ako najviac môžem, ale darí sa mi jej len dotknúť končekmi prstov. Tak blízko. Ale začínam strácať vzduch.
Skrčím svoju nohu, ktorá je stále v jednom ohni od hadieho uhryznutia, pätou sa zapriem do podlahy a zatlačím — obe skĺzneme kúsok dozadu. Podarilo sa mi posunúť nás o pár centimetrov. Akurát na to, aby sa mi podarilo vziať kopiju do ruky.
Konečne ju mám. Ale svet sa už začína krútiť a keď začínam strácať kyslík, začínam vidieť hviezdy. Viem, že mi zostáva už len niekoľko sekúnd života.
Z posledných síl dvíham kopiju a mierim ňou priamo na svoju tvár. Stiahnem ju k sebe a na poslednú chvíľu uhnem hlavou nabok, aby som sa vyhla hrotu. Tlačím kopiju silno, oboma rukami.
Hrot len tesne míňa moju tvár a miesto toho sa Shire zabodáva do krku. Tlačím stále silnejšie a počujem príšerný zvuk kovu prenikajúceho mäsom, kým sa jej zovretie konečne neuvoľní.
Prestala sa podo mnou hýbať a jej ruky a nohy ma zvierajú čoraz slabšie. Cítim, ako jej z krku prýšti horúca krv na ten môj. Konečne sa môžem vyslobodiť, odvalím sa nabok a vyskočím na nohy.
Stojím nad ňou, šúcham si krk a lapám po dychu. Oči má široko roztvorené a zízajúce stranou.
Po chvíli tupého ticha sa dav znovu súhlasne rozburáca, ešte hlasnejšie než predtým. Teraz ma už milujú.
*
Keď sa dívam na mŕtvolu Shiry, necítim žiadnu hrdosť, len hadie uhryznutie, pálčivú bolesť v lýtku a premýšľam, či ten had bol jedovatý. Moje lýtko je už celé červené a opuchnuté a pri každom kroku mnou tá bolesť prejde znovu. Hádam, že keby bol jedovatý, bola by som už mŕtva alebo aspoň paralyzovaná. Aj napriek tomu je tá bolesť neuveriteľná a robí mi problémy vôbec chodiť. Neviem, ako budem v tomto stave môcť pokračovať v boji.
A to nehovorím o všetkom ostatnom: zlomených rebrách, o ruke zranenej črepinou, novom uhryznutí na ramene, o mojej opuchnutej tvári... Opieram sa o plot klietky a snažím sa lapiť dych. Skutočne neviem, ako budem bojovať s niekým ďalším. Už chápem, prečo v Aréne jedna nikto neprežije.
Všimnem si pohyb a pozriem sa nad seba, kde vidím vodcu otrokárov, ako sa na mňa mračí. Nevyzerá šťastne. Dav pokračuje v jasote a uvažujem, či som azda vodcovi nejako neuškodila. Je jasné, že súboje v aréne majú byť rýchle, v podstate také slávnostné popravy.
Nemajú trvať dlhšie než jedno kolo. Je jasné, že čakal, že zomriem skôr.
Navyše si všímam, že si ľudia v dave hekticky vymieňajú peniaze. Možno vodca a jeho ľudia vsadili proti mne – a moje víťazstvá mu prinášajú straty. Premýšľam, aký bol asi kurz. Keby som si mala vsadiť ja, bolo by to 500 k jednej v môj neprospech.
Vyzerá nepokojne, okolo neho pobiehajú jeho poradcovia a niečo mu šepkajú, ako keby kuli nejaký plán. Pomaly im prikývne.
Vtom sa otvorí brána ringu a dovnútra vojdú dvaja otrokári. Náhlia sa k mŕtvole Shiry a ťahajú jej mŕtve telo cez celý ring. Jeden z nich sa zohne a vezme so sebou kopiju s bezvládnou mŕtvolou hada. Ďalšia krv zostáva na podlahe a tá je teraz červená a klzká. Pokúšam sa to všetko vstrebať a chytiť dych, keď vtom počujem slabé dunenie. Nasleduje niečo výraznejšie a cítim slabé záchvevy podlahy, ktorá sa onedlho začína triasť. A o chvíľu to prechádza v ohlušujúce burácanie.
Celý dav vzrušene vyskočí a všetci začnú dupať ako šialenci, oči upnuté k vstupnému tunelu. Vojde tucet mužov, každý nesie jednu pochodeň. Očividne pripravujú cestu pre niekoho veľmi zvláštneho. Dav hučí stále hlasnejšie a to dupanie je priam ohlušujúce. Vôbec sa mi to nepáči. Určite vedia, kto prichádza.
A po niekoľkých sekundách zbadám to, kvôli čomu tak kričia. Za sprievodom svetlonosičov vidím niekoho, kto bezpochyby bude mojím ďalším protivníkom. Preglgnem nasucho.
Je to zaiste ten najväčší a najsvalnatejší muž, akého som kedy videla. Týči sa nad nosičmi pochodní aspoň o hlavu a pol a každý centimeter jeho tela je plný nadýmajúcich sa svalov. Je asi trikrát väčší než ktokoľvek, koho som kedy videla. Na tvári má zlovestnú čiernu masku, ktorá naháňa hrôzu, takže mu nevidím do tváre. Možno je to tak lepšie.
Na rukách má čierne rukavice až po predlaktia, z tvrdého materiálu, obité ostňami. Až na čierne trenírky a čierne vojenské topánky je celý nahý. Jeho stehenné svaly sa pri každom kroku zavlnia.
Keď sa blíži k ringu, dav začína šalieť. Napokon začne skandovať: „MAL-COLM! MAL-COLM! MAL-COLM!“
Zdá sa, že si to vôbec nevšíma, proste ho to nezaujíma. Obklopuje ho sprievod dvadsiatich ľudí, je to spútané zviera, pripravené roztrhať čokoľvek, čo mu stojí v ceste. Nechcem uveriť, že tento človek ide bojovať proti mne. Je to skoro na smiech. Nemám žiadnu šancu.
So Sumom som mala šťastie, pretože bol príliš sebaistý a neopatrný. So Shirou som tiež mala šťastie, ale takmer som to nezvládla. Ale tento človek: je nad slnko jasné, že ma dokáže premôcť jednou rukou. Nie som pesimistka. Ale keď vidím, ako sa šplhá po rebríku, vstupuje do ringu a stojí tam, dvakrát väčší než ja, podlamujú sa mi z toho kolená. Nie je to človek, ale hororové monštrum. Uvažujem, či si ho neschovávajú na zvláštne príležitosti a vypúšťajú ho na tých, ktorí vzdorujú ich hrám, ktorí uškodili ich vodcovi. Alebo ho možno majú ako svoju poslednú možnosť, aby niekoho mohli popraviť rýchlo a bez ďalšieho rizika.
Doširoka rozpriahne ramená, hlavou hodí dozadu a dav sa môže zblázniť. Buráca tak nahlas, že ma z toho bolia uši. Ten obor zo mňa nespúšťa oči, vidím ich cez masku. Cítim, ako ma prebodáva pohľadom – tými nemilosrdnými čiernymi očami. Pomaly dáva ruky dole, stále na mňa zíza. Prestanem sa opierať o klietku a postavím sa mu čelom, na vlastné nohy. Snažím sa stáť čo najrovnejšie a nebojácne. Nemyslím, že by sa mi to darilo.
Neviem, čo teraz robiť. V tejto aréne nie je žiadny oficiálny zvuk alebo znamenie, ktoré by začalo ďalší súboj. A keby áno, asi by mu aj tak nikto nevenoval pozornosť. Zdá sa, že tu súboje začínajú, kedykoľvek sa to bojovníkom zachce. A mne sa do toho nechce vôbec. On si tiež dáva na čas, vychutnáva si každú chvíľu a snaží sa ma zastrašiť. Darí sa mu to.
Moja posledná nádej sa upína k tomu, že vodcovia hodia dole ďalšiu zbraň. Ale keď sa pozriem hore, podľa ich zamračených tvárí sa nezdá, že by sa im chcelo.
Pohol sa. Pomaly sa ku mne blíži, ako keby mal na všetko času dosť. Akoby si to chcel vychutnať. Prezerám si ho a hľadám akúkoľvek možnú slabinu. Žiadnu však nenachádzam: je to hora svalov.
Keď sa priblíži, pomaly ustupujem pozdĺž okrajov klietky. Je mi jasné, že vyzerám, ako keby som mala strach a že mu to dodá odvahu. Neviem ale, či by mu vôbec niečo mohlo dodať viac odvahy, než už má a ja stále neviem, ako proti nemu mám bojovať. Možno, že keď budem dosť dlho unikať, tak mi niečo napadne. Alebo mi hodia zbraň. Alebo ho unavím. I keď to všetko je dosť nepravdepodobné.
Pomaly sa blíži a ja cúvam. Dav začína byť netrpezlivý, začína na mňa syčať, bučať a pokrikovať. Chcú krv. A ja už nie som ich favoritka.
Blíži sa ku mne trochu rýchlejšie a ja cúvam rovnako rýchlo. Skočí doľava a ja skočím doprava. Nemôžem v tom pokračovať dlho: je stále bližšie.
Začína byť netrpezlivý a vrhá sa na mňa, chce ma za niečo chytiť. Na poslednú chvíľu uskočím a obieham ho. Chytá len vzduch, zatiaľ čo ja som dávno na druhej strane.
Dav sa mu smeje. Otáča sa a zátylok mu začína červenieť. Teraz už je pekne naštvaný. Znova sa za mnou vrhá a šprintuje zo všetkých síl. Nemám kam uhnúť.
V poslednej chvíli sa pokúšam ukročiť doprava, ale tento raz to čaká a chytá ma za tričko. Na nič nečaká, otočí sa, jednou rukou ma roztočí a hodí ma do vzduchu. Letím cez celý ring ako handrová bábika a dopadám na stenu železnej klietky. Našťastie tesne míňam jeden z vyčnievajúcich klincov.
Dav súhlasne zahučí. Ležím tam s vyrazeným dychom, v lýtku a ramene mi pulzuje ostrá bolesť. S vypätím všetkých síl sa dokážem prevaliť na ruky a kolená, ale v tom okamihu cítim jeho ruku na chrbte, ako ma opäť uchopil za tričko. Znovu ma odhodí, hlavou dopredu.Letím cez celý ring ako delová guľa. Letím vzduchom, potom hlavou narážam do kovovej klietky. Ohlušujúca bolesť. Odrážam sa od klietky, dopadám na chrbát a znovu nemôžem lapiť dych.
Dav buráca a všetci dupú nohami.
Pozriem sa nad seba, práve keď sa mi k tvári blíži podrážka mohutnej topánky. Na poslednú chvíľu sa odvalím stranou a okolo uší zacítim závan vetra, ako jeho topánka s obrovským zadunením dopadla na podlahu len pár centimetrov odo mňa. Dav od údivu zahučí. To bolo tesné. O pol sekundy neskôr a jeho topánka by mi rozdrvila tvár na prach.
Prevalím sa a bez premýšľania mu zaborím zuby do nohy. Cítim, ako prechádzajú mäsom a cítim mierne slanú chuť jeho krvi, ktorá mi začína stekať po perách. Začujem, ale zhíkne od bolesti. Je to človek. Ťažko tomu uveriť. Je to trochu podraz, ale nič lepšie mi nenapadá.
Trhne nohou preč a tvrdo ma nakopne do tváre. Niekoľkokrát sa vo vzduchu otočím a potom narazím do rohu klietky.
Siahne na svoju krvavú topánku, pozrie sa na svoju ruku a s novou nenávisťou sa na mňa zaškľabí. Uvažujem, či sa teraz nerozhodol zabiť ma pomaly namiesto rýchlo.
Vyhrabem sa na nohy, aby som k nemu stála čelom a tento raz cítim, že ho budem musieť prekvapiť. I keď sa to zdá šialené, vrhám sa naňho.
Vyskočím do vzduchu a kopem pred seba, mierim mu na slabiny. Dúfam, že keď ho svojou okovanou topánkou kopnem dosť silno na to správne miesto, možno mu nejako ublížim.
Na to je ale príliš dobrý bojovník. To, čo mám v úmysle, musel vidieť na míle ďaleko, pretože moju nohu bez najmenšej námahy zablokuje. Svojou kovovou rukavicou ma triafa do lýtka, priamo do mojej rany, ešte skôr, než mu môj kopanec môže akokoľvek ublížiť. Som otupená bolesťou. Zastavil ma ešte vo vzduchu a ja padám na podlahu, kde sa v agónii chytám za lýtko.
Pokúšam sa vstať, ale chrbtom rukavice ma udrie do tváre takou silou, že ma zrazí tvárou k zemi. Cítim v ústach krv a dívam sa na tmavo červenú podlahu ringu. Dav jasá.
Pokúšam sa opäť vstať, ale skôr než sa mi to podarí, cítim na chrbte jeho ruky, ako ma zdvíha, napriahne sa a hodí ma do vzduchu. Mieri vysoko, k najvyššiemu bodu klietky, a ja letím cez celý ring rovno tam. Tento raz mi to ale myslí rýchlo.
Natiahnem ruky a keď narazím do steny, chytím sa plota. Stena sa niekoľkokrát zakníše, ale podarí sa mi udržať. Som vysoko na stene klietky, skoro päť metrov nad zemou a držím sa plota v strachu o svoj život.
Ten obor vyzerá naštvane. Vrhá sa za mnou, pokúša sa vyskočiť a stiahnuť ma dole.
Ja sa ale vyšplhám ešte vyššie. Pokúša sa mi zachytiť nohu, ale na poslednú chvíľu ju skrčím. Som len kúsok mimo jeho dosahu.
Vyzerá zmätene a vidím, ako jeho zátylok od rozčúlenia červenie. Toto nečakal.
Dav vyskočí na nohy a začne burácať, páči sa mu to. Túto taktiku očividne ešte nevideli. Neviem ale, ako dlho sa ešte dokážem udržať. Moje svaly sú už zoslabnuté a kým sa držím steny klietky, začína sa nakláňať. Obor ňou divoko trasie. Držím sa jej ako bójky na rozbúrenom mori.
Môže si ňou triasť, koľko chce, ja sa odmietam pustiť.
Dav súhlasne kričí a vysmieva sa mu. Pozriem sa dole a vidím, ako farba jeho zátylku prechádza do tmavočervenej. Vyzerá pokorene.
Začína sa šplhať za mnou. Ide mu to ale pomaly a je neohrabaný. Je príliš ťažký a nemotorný a táto stena klietky nie je stavaná pre niekoho s jeho rozmermi. Šplhá sa za mnou, ale teraz mám výhodu ja. Vyťahuje sa nahor oboma rukami a keď sa priblíži, napriahnem jednu nohu, kopem ho celou silou do tváre a triafam ho okovanou špičkou do spánku, kde má okraj masky.
Bol to poriadny kopanec, ktorý nečakal — a na moje prekvapenie zaúčinkoval. Padá z klietky dobré tri metre a tvrdo dopadá na chrbát. Je to taká sila, že sa celý ring zatrasie. Znie to, ako keby z neba spadol kmeň stromu. Dav zaburáca a súhlasne kričí.
Môj kopanec mu zhodil masku, ktorá odletela nabok. Vstáva, mračí sa hore na mňa a ja prvý raz vidím jeho tvár.
Priala by som si, aby sa to nestalo.
Je ohavná, groteskná a sotva pripomína človeka. Teraz už chápem, prečo nosí masku. Jeho tvár je úplne spálená a poleptaná, pokrytá obrovskými hrčami. Je to bioobeť, najhoršia, akú som kedy videla. Nos mu chýba úplne a miesto očí má štrbiny. Vyzerá viac ako zviera než ako človek.
Vrčí a reve na mňa a ak som sa ho predtým nebála, tak teraz mi srdce bije od strachu ako zvon. Bojujem s niečím, čo by malo byť len v nočných morách.
Nateraz som aspoň v bezpečí. Oblafla som ho. Nemôže nič spraviť, len tam stáť a dívať sa hore na mňa. Patová situácia.
Potom sa všetko zmení.
Dívam sa stále len dole a vôbec mi nenapadne pozrieť sa pred seba, odkiaľ by som žiadne nebezpečenstvo nečakala. Jeden z otrokárov pri ringu sa ku mne však priblížil s dlhou tyčou. Nasleduje zásah elektrickým prúdom rovno na mojom hrudníku. Prúd prejde celým mojím telom. Musí to byť niečo ako elektrický obušok, pravdepodobne ho používajú práve v situáciách, ako je táto.
Padám z klietky dolu. Letím vzduchom a dopadám na chrbát. Znovu mám vyrazený dych a stále sa trasiem od toho elektrického šoku. Keď tam bezmocne ležím na podlahe ringu, dav buráca nadšením.
Takmer nemôžem dýchať a necítim si končeky prstov. Nemám ale čas sa tým zaoberať. Obor sa na mňa vrhá a vyzerá naštvanejší než kedykoľvek predtým. Vyskočí do vzduchu, kolená má skrčené a chystá sa celou svojou váhou a silou dupnúť na moju tvár, rozdrviť ju do ničoty.
Na poslednú chvíľu sa mi nejako podarí odvaliť sa nabok. Okolo uší mi presvištia jeho topánky a potom sa ozve hromový náraz. Dupol na podlahu takou silou, že po nej poskakujem ako bábika. Odvalím sa preč, postavím sa a bežím na opačnú stranu ringu.
Odrazu do klietky padá ďalšia zbraň a dopadá doprostred ringu. Je to remdik ako zo stredoveku. Má krátku drevenú rukoväť s krátkou reťazou, na jeho konci je kovová guľa okovaná tŕňmi. Už som také zbrane videla na obrázkoch rytierov v brnení: v stredoveku to bola smrtiaca zbraň.
Vrhám sa k nej skôr než on – nie že by o ňu vôbec javil nejaký záujem. Ani sa za ním neobzrie a očividne si je istý, že ho nepotrebuje. Vôbec sa mu nedivím.
Schmatnem rukoväť a s novou sebadôverou ňou zamávam. Ak sa mi podarí aspoň jeden raz ho trafiť, možno dokážem i vyhrať. Je to nádherná zbraň a ostnatá kovová guľa sa točí na konci reťaze okolo mňa a drží mi toho obra od tela. Znovu a znovu ňou točím ako vrtuľník a darí sa mi ho zaskočiť, začína byť obozretný.
Pomaly sa ku mne ale blíži a ja cúvam. Pri ďalšom kroku sa ale pošmyknem na kaluži krvi: nohy sa mi podlomia a padám na chrbát. Pri páde púšťam svoj remdik, ktorý letí cez celý ring. Letí smerom k obrovej hlave, ale ten je obratnejší, než sa zdá a ľahko sa mu vyhne. Remdik mu preletí nad hlavou a narazí na stenu klietky. Dav zahučí, bolo to tesné.
Ležím na chrbte a kým stihnem vstať, stojí nado mnou. Oboma rukami ma zdvihne za hrudník. Dvíha ma vysoko nad seba ako zápasník a potom so mnou chodí po ringu a ukazuje ma tisícom svojich fanúšikov. Zobú mu z ruky a úplne šalejú.
„MAL-COLM! MAL-COLM! MAL-COLM!“
Možno je to jeho charakteristický chvat, ktorým doráža svojich protivníkov. Bezmocne visím vo vzduchu vysoko nad jeho hlavou, snažím sa mu vytrhnúť, ale je to márne. Nemôžem nič robiť. Som mu vydaná na milosť. A každá sekunda môže byť mojou poslednou.
Pomaly so mnou obchádza ring, znovu a znovu, užíva si tie ovácie, to víťazstvo. Hluk davu je úplne ohlušujúci. Nadvihne ma ešte vyššie, pripravuje sa na hod a skôr než vyletím vzduchom, som rada, že tu Bree nie je, aby ma videla umrieť.