Leibnizovo Kritérium

McKintock pozeral na Drewa prázdnym pohľadom.

„Nerob si starosti McKintock. Ani ja si neviem predstaviť takú vzdialenosť. Nikto toho nie je schopný. Nie je to ľudský rozmer. Dôležité je, že na matematickej úrovni ide o číslo ako každé iné a preto je možné s ním pracovať podľa ľubovôle. Dôležitejšie však je, že naším prístrojom môžeme preniknúť do ktorejkoľvek časti vesmíru budeme chcieť. Toto je dôležité. Predstav si ten pokrok vo vede. Všetky poklady poznania, ktoré na nás čakajú. Je neuveriteľné, že sa to stalo nám, ale je to tak a som nesmierne šťastný, že žijem v novej ére, ktorá sa pred nami otvára.“

McKintock chvíľu mlčal. Potreboval stráviť čo práve počul. Cítil doliehať depresiu z nesmiernych rozmerov, zo skrytých poznatkov, o ktorých hovoril Drew. Cítil sa stlačený pod nesmiernou ťarchou, ktorú si predstavoval, že nesie na sebe.

„Ale... a nejaké uplatnenie viac, povedzme, každodenné?“ opýtal sa neisto.

„Ach, správne. Zabudol som,“ odpovedal Drew, „môžu sa zostrojiť malé, vhodne upravené prístroje, ktoré môžu slúžiť pre medicínske účely. Môžu odstrániť nádory z tela bez jediného rezu. Biopsia sa stane otázkou jednoduchého, netraumatizujúceho sedenia. Predstav si, čo to bude znamenať. Bude stačiť nastaviť prístroj do polohy, formy a rozmerov toho, čo je potrebné odstrániť, zapnúť a v okamihu bude táto hmota mimo telo. Vyprázdnený priestor sa zaplní fyziologickým roztokom alebo podobnými látkami. Nie som lekár, takže nemôžem vysvetliť detaily. Odborníci si s tým už poradia.“

Zámerne vynechal možnosti premiestňovať živé bytosti a dúfal, že to rektorovi nenapadne.

Mýlil sa.

„Drew, povedz mi,“ pokračoval McKintock vyzvedať ako vyšetrovateľ,„aké rozmery môžu mať prenášané veci?“

„Oj!“ pomyslel si Drew, lebo tušil čo bude nasledovať.

„No,“ odpovedal vyhýbavo, „presne nevieme, musíme zostrojiť väčší prístroj a zistiť jeho možnosti,“ odpovedal pravdivo. Stisol päste položené v lone, schované za písacím stolom. Nemal rád klamstvá, takže bol v ťažkej situácii.

„Aha, chápem,“ odpovedal rektor a pomaly, vážne prikývol. Bol veľký znalec ľudského správania a pochopil, že mu kolega niečo tají.

„Napríklad,“ pokračoval nevšímavo, „robili ste pokus aj s nejakou živou formou?“

„No zbohom!“ kapituloval Drew vo vnútri. Vsadil ešte na posledný zúfalý pokus.

„Ako to, že sa ma na to pýtaš?“ skúsil.

„Len tak, zo zvedavosti,“ odvetil znova McKintock, tentoraz potmehúdsky.

„Z okna som videl prechádzať Bryceovú s nejakými škatuľami a tak som bol zvedavý, či to neboli vzorky pre tvoje laboratórium. Vieš, mal som dojem, že je v tých nádobách niečo veľmi živé. Čo ty na to?“

„Tak dobre. Pred tebou sa nedá nič ukryť, McKintock,“ vzdal sa Drew, „urobili sme experiment výmeny s použitím rastlín a živočíchov a boli úspešné, aspoň podľa toho, čo sme mohli doteraz overiť,“ zhlboka si vydýchol.

„Nechcel som pred tebou nič zahmlievať, iba som si chcel udržať priestor na ďalšie pokusy skôr, než ti predložím výsledky.“

„Chápem,“ tentoraz rektor prikývol s pochopením a ocenil Drewovu korektnosť.

„Ale v teoretickej rovine, teoretickej, buď opatrný, bolo by možné premiestňovať aj osoby?“ opýtal sa pozerajúc fyzikovi priamo do očí.

Drew nemal únikové cesty a tak sa prestal vykrúcať.

„Áno. Teoreticky áno. Keď budeme mať vhodný prístroj, keď bude riadne otestovaný a zo zákonného hľadiska bude možné ho vyrobiť, budeme schopní preniesť osoby,“ uzavrel všetko jedným dychom.

McKintock bol rozžiarený. Celodenná únava bola preč akoby ju odvial závan vetra. Postavil sa začal chodiť okolo stola. Podal Drewovi ruku a srdečne mu ju stisol.

„Fantastické, priateľu. Neuveriteľné a fantastické,“ úprimne mu blahoželal.

„Ďakujem, McKintock. A teraz idem domov. Som naozaj uťahaný. Dovidenia zajtra.“

„Nazdar, Drew. Dovidenia zajtra,“ pozdravil mu rektor a pozeral ako vychádza trocha zhrbený z kancelárie.

Len čo Drew dorazil domov, odišiel do sprchy.

Extrémne napätie celého dňa odplávalo spolu so znečistenou vodou a on zrazu pocítil vlčí hlad. Sestra mu už nachystala večeru, ako sa dalo očakávať od takej dokonalej a precíznej osoby, spolu povečerali a pritom rozprávali o všetkom možnom.

„Ako sa má tvoja priateľka z Leeds?“ opýtal sa Drew len pre informáciu, „začala si k nej chodiť každý víkend. Musíte mať naozaj veľa spoločného. Mimochodom, ako sa volá?“

Timorina nadvihla pravé obočie, prekvapená náhlym záujmom o jej súkromné záležitosti. Len vzácne sa Drew pýtal na niečo, čo sa týkalo priamo jej, pretože bol stále ponorený do svojej práce a svojich štúdií.

Bola prekvapená, ale zároveň si všimla, že jej brat mal v ten večer dobrú náladu.

„Dnes večer si veselý, Lester,“ odpovedala pozorujúc ho, „čo sa stalo?“

„Výborné výsledky jedného výskumu. Nestáva sa to často,“ vysvetlil nejasne, lebo nechcel vchádzať do detailov, „a čo tvoja priateľka?“

Timorina pochopila, že Drew mal iba chuť konverzovať a nadšenie, ktoré prejavil voči nej pochádzalo z radosti, prežívanej vďaka úspešnému výskumu, o ktorom rozprával.

„Jenny je milá pani,“ začala s úsmevom, „spoznala som ju pred niekoľkými mesiacmi na výstave obrazov. Zistili sme, že máme veľa spoločných obľúbených autorov a tak som sa rozhodla, že ju budem navštevovať. Má niekoľko vzácnych obrazov a slušnú kolekciu kníh o umení. Keď sa stretneme, vždy nájdeme nejaké podnetné detaily, o ktorých môžeme diskutovať. Ubezpečujem ťa, že pre ľudí so záujmom ponúka obraz množstvo podnetov, detailov, ktoré si možno predtým nevšimol a odrazu sa objavili pred očami. Začneme analyzovať detaily a páči sa nám konfrontovať svoje hodnotenia v tejto súvislosti. Môže to byť technika, objavenie detailu maľby, mentálny stav autora. Diskutovať s ňou je radosť. Je vzdelaná a inteligentná, veľmi zaujímavá osoba,“ ukončila neustále moderovaným hlasom, ktorý ju charakterizoval.

„Ale! Blahoželám!“ vyjadril uznanie Drew, „je to veľmi dobré priateľstvo. Naozaj mám radosť za teba,“ napichol posledný zemiak a držal vidličku vo vzduchu.

„Mohla by si ju najbližšie pozvať k nám. Aj my máme niekoľko vzácnych obrazov, s ktorými sa môžeme pochváliť,“ vložil si zemiak do úst.

„Teraz sa nezaoberáme obdobím, z ktorého sú naše obrazy,“ zaklamala Timorina prostoducho, „keď prejdeme na expresionizmus, možno ju pozvem. Ona má doma peknú zbierku aj tohto štýlu. Uvidíme,“ ukončila a neprestávala sa usmievať.

Nikdy, vôbec nikdy mu nepovie o Cliffovi. Bláznivo sa zamilovala do toho muža, ktorého spoznala v múzeu a zdalo sa jej, že keby ho odhalila, zničila by si u svojho brata obraz počestnosti a dokonalosti. Ešte nevedela ako by bolo dobré sa správať, pretože bola pravda, že prvýkrát za svojich päťdesiat rokov sa takto zamilovala, ale tiež bola pravda, že sa so svojim šťastím mohla podeliť s bratom. Odkedy sa ich rodičia pominuli, žili stále spolu a neprešiel deň, aby jej Lester nebol vďačný za jej starostlivosť. Áno, bol nevšímavý, neustále myslel iba na fyziku, ale slovami aj svojim správaním jej prejavoval, aká je preňho dôležitá, dokonalá a nenahraditeľná. Ako ho mohla držať v nevedomosti?

Nie, nateraz to bolo lepšie takto. Obávala sa, že keby prezradila svoju milostnú historku príliš skoro, iba niekoľko mesiacov od jej vzniku a potopilo by ju to, tragédia by mala nesmierne následky. Následky pre ňu, pre jej dobré meno a meno jej brata, ktorému nechcela spôsobovať nepríjemnosti.

Nechcela ani pomyslieť na prísnu náboženskú, bigotnú a represívnu výchovu, ktorej bola vystavená. Bolo jej vštepované nepozerať a nemyslieť na chlapcov, pretože sú zdrojom hriechu a zatratenia. A presne to robila, alebo skôr bola nútená robiť, kým jej spolužiačky flirtovali s chlapcami, ktorí boli poruke, vytvárali páry, opúšťali sa, menili partnerov a keď dospeli vydali sa a založili si rodinu. Nie, ona nič z toho nemala. V sedemnástich jej srdce bláznivo bilo kvôli chlapcovi, preplakala celé noci vo svojej posteli a zúfalo objímala vankúš, akoby to bol on, obliečku zmáčala vrúcnymi slzami a to všetko v úplnom mlčaní. Nesmela dopustiť, aby ju počula matka, ktorá vo vedľajšej izbe spala ľahkým spánkom. O niekoľko dní sa dal tento chlapec dokopy s jednou bezvýznamnou plavovláskou z inej triedy, o ročník nižšie. Keď sa to Timorina dozvedela, bol to pre ňu hrozný úder. Nemala odvahu včas niečo podniknúť a namiesto nej to urobila iná. Už bolo príliš neskoro a jej sa zmocnil hnev. V mysli sa zbabelo postavila proti celému svetu, proti rodičom, proti sebe. Prešli dni vnútornej potláčanej zúrivosti, ktorú uvoľňovala štúdiom a cvičením, ktorému bola prirodzene naklonená. Keď skončila búrka, rozhodla sa, že sa už nikdy v živote nepozrie na žiadneho muža, aby už nemusela takto trpieť, prežívať sklamanie a zúfalstvo. Nie, skončila s láskou aj keď ju v skutočnosti nikdy neprežila.

Stala sa z nej učiteľka telocviku a začala svoju kariéru v jednej štátnej škole, v ktorej vykonáva svoje povolanie až doteraz. Obratne ignorovala alebo odmietala ponuky, ktoré jej počas dlhých rokov niekto predložil a vytvorila si pevnú povesť zarytej starej dievky. Byť sama jej nebolo zaťažko. Mala svojho brata, o ktorého sa doma starala a on si zaslúžil všetok jej rešpekt a pozornosť.

Toho dňa v múzeu v Leeds sa však stalo niečo, o čom si nemyslela, že by sa jej mohlo niekedy prihodiť. Obdivovala obraz s prímorskou krajinou, keď sa pred rovnaký obraz vedľa nej postavil približne päťdesiatročný pán, pozoroval namaľovanú scenériu a úplne prirodzene, hlbokým hlasom akoby rozprával sám so sebou, utrúsil poznámku.

„Tá modrá farba vody, ktorá prechádza do oranžového západu slnka je neuveriteľná.“

Timorina sa prekvapene obrátila k nemu. Presne na to práve myslela.

„V tej technike je niečo, čo nedokážem uchopiť,“ zapojila sa do rozhovoru bez toho, aby si to uvedomila.

„Podľa mňa je to olejom. Určite doňho dodal nejaký zriedkavý pigment, možno si ho sám pripravil,“ premýšľal muž nahlas, pravou rukou si uchopil bradu a ľavú ruku si v horizontálnej polohe položil na bruchu, aby ňou podoprel pravý lakeť.

„Je to možné,“ odpovedala Timorina, „lenže efekt nie je rovnomerný. Vidíte tu?“ pristúpila k obrazu a ukázala na jeden bod. Aj on sa priblížil a pozrel sa na toto miesto. „Pri lodi ten prechod chýba. Ak by to bol pigment v oleji, myslím, že by ho použil na celú časť mora, zatiaľ čo loď, ktorú olizuje západ slnka vyzerá ako oddelená jednotka.“

Muž na ňu pozeral s obdivom.

„Máte pravdu. To som si nevšimol,“ odpovedal jej s nadšením, „vidím, že sa tomu rozumiete. Blahoželám. Čo si myslíte o pláži?“

Rozbehla sa živá diskusia o obraze, rozoberanie techniky, umeleckého obdobia, psychológie maliara, kvality plátna a dokonca osvetlenia v tomto krídle múzea, na ktorom sa zhodli, že je nedokonalé na správny pôžitok z diela.

Po dvoch hodinách ich musel kurátor poprosiť, aby sa pohli k východu, lebo potreboval zatvoriť.

Ani sa jeden druhému nepredstavili, po celej tej diskusii jej muž podal ruku.

„Cliff Brandon. Bolo to pre mňa potešenie.“

„Timorina Drewová,“ odpovedala a srdečne mu ju stisla, „potešenie je na mojej strane.“

„Som hladný,“ povedal s úsmevom otvorene a pritom sa na ňu pozeral.

Aj ona naňho pozerala a nemohla sa odtrhnúť od tej úprimnej a sympatickej tváre.

„Tiež som hladná,“ povedala veselo.

O pol hodiny už sedeli v talianskej reštaurácii neďaleko múzea a pochutnávali si na hojnej porcii zapekaných lazaní. Ešte hodnú chvíľu rozprávali o maľovaní a potom bez toho, aby si to uvedomili, začali rozprávať o sebe. On žil sám, pred niekoľkými rokmi sa rozviedol a nemal deti. Manželka ho opustila kvôli inému po dlhých rokoch manželstva, pretože potrebovala nové podnety, aspoň tak mu to podala.

Timorina zdvihla obočie v úžase a pýtala sa samej seba ako môže niekto opustiť takého sympatického muža a musela konštatovať, že napriek tomu, že sa práve spoznali, cítila sa s ním v úplnej harmónii. Cítila, ako jej stúpa teplota a ruky sa jej triasli. Nikdy predtým niečo podobné nezažila a vtedy zahodila svoje sľuby čistoty. Pozerala mu do očí s miernym úsmevom.

„Bývaš ďaleko?“ okamžite mu začala tykať.

„Nevedel som ako sa ťa mám na to opýtať,“ odpovedal jej, „cítim sa s tebou tak dobre.“

„Pššš!“ prerušila ho Timorina a položila si ukazovák cez pery, aby mu naznačila mlčanie. Vstala a pobrala sa preč. Svižne vstal a predbehol ju, aby zaplatil účet.

Približne hodinu neskôr, o pol deviatej večer bolo ich oblečenie rozhádzané po zemi okolo Cliffovej postele a Timorina prichádzala o panenstvo.

Keď si Timorina teraz spomenula na tú osudovú noc pred niekoľkými mesiacmi, striasla sa, ale urobila to tak, aby si to jej brat nevšimol. V podstate mu povedala pravdu o múzeu, o obrazoch, o technických rozhovoroch, jediná zmena sa týkala dotknutej osoby. Sama sebe zdôraznila, že zatiaľ si to musí nechať pre seba. Neskôr, keď jej vzťah spevnie, zdôverí sa mu.

Vstala a začala odpratávať zo stola. Drew jej pomohol a neskôr si išiel sadnúť do svojho kresla. Už si sadal, keď zmenil myšlienku.

„Počuj, vadilo by ti, keby som si zašiel na jedno pivo?“

„Ešteže čo. Len sa nevráť neskoro. A nepi veľa,“ varovala ho.

„Buď pokojná,“ odvetil vľúdne.

Drew odišiel do izby a rýchlo sa prezliekol do športového oblečenia. Zišiel dole a pozdravil sestru.

„Uvidíme sa neskôr. Ahoj.“

„Ahoj.“

Len čo sa zavreli dvere za Drewom, Timorina si sadla do kresla. So širokým úsmevom vzala do rúk telefón a vytočila číslo.

Telefonovala Cliffovi.

Drew pomaly kráčal k svojej obľúbenej pivárni. Nachádzala sa na cestičke blízko univerzity, kam si občas odskočil nadýchať sa atmosféry starého dreva, drsných lavičiek a obrovských píp na stáčanie piva. Páčil sa mu ten svet na starý spôsob s tlmenými svetlami a teplými farbami z minulých dôb. Zákazníci boli väčšinou dospelí chlapi ako on, ale našli sa tu aj mladé páry, ktoré dokázali oceniť dobré, správne ochutené pivo, podávané na správnom mieste.

Vzduch bol svieži, v túto hodinu až studený a Drew dýchla zhlboka na plnú kapacitu pľúc a každým krokom mocnel. Miloval svoj Manchester, bol súčasťou tohto mesta a cítil, že mesto bolo jeho súčasťou.

Čo mu práve teraz ponúkal jeho Manchester?

Nuž, Schultza, ktorý mu prichádzal naproti, trocha dezorientovaný sa obzeral a pri chôdzi sa trochu knísal. Keď prechádzal popod pouličnú lampu, jeho germánska postava bojovníka sa vynárala z tmy ako neprístupný obyvateľ temnoty, aby po niekoľkých metroch znova zmizla v tme.

Drew sa pobavene zasmial, lebo scéna sa mu zdala vtipná. Zamával mu a zavolal naňho.

„Dieter! Priateľ môj!“

Schultz pozrel jeho smerom a zaostril pohľad.

„Och! Drew!“ oslovil ho po chvíli, len čo ho spoznal, „priateľu, som rád, že sme sa stretli! Hľadám sympatické miesto, aby som sa navečeral a neviem sa tu vyznať. Čo by si mi poradil?“

„Žiadna rada, pozývam ťa! Práve idem do svojej obľúbenej pivárne a je tam aj dobrá, typicky britská kuchyňa. Som si istý, že sa tvoj apetít dokonale uspokojí a zaleješ večeru výborným pivom. Tadiaľto!“ vzal ho pod pazuchu a otočil ho v smere chôdze.

„Och, no, ďakujem, Lester,“ prijal pozvanie Schultz a ochotne ho nasledoval.

„Keď sme skončili v laboratóriu, vrátil som sa na ubytovňu a priznám sa ti, že som oblečený odpadol do postele. Okamžite som zaspal ako drevo a zobudil ma iba pred chvíľou obrovský hlad. Som tak rád, že som ťa stretol.“

„Tiež sa teším. Pivo v spoločnosti je najlepšia vec pre chlapov unavených z takého dňa, aký sme prežili,“ a žmurkol naňho.

„Keď už sme pri unavených chlapoch, pozri sa sem,“ Schultz ukázal prstom pred seba, približne na päťdesiat metrovú vzdialenosť.

Drew pozrel kam priateľ ukazuje. Prechádzali Sackville Parkom a na lavičke vedľa sochy učenca vzpriamene sedela postava.

„Nezdá sa ti...?“ opýtal sa Schultz.

„Áno,“ potvrdil Drew kým zbystroval zrak, „áno, je to on.“

„Kamaranda,“ usúdil Schultz a prikývol.

Potichu kráčali až kým nedorazili k Indovi a tam zastali.

Presne ako očakávali, Kamaranda bol ponorený do meditácie. Prešlo niekoľko sekúnd, kým sa prebral a všimol si ch prítomnosť. Zdvihol hlavu a spoznal ich. Jeho kávovo hnedú tvár rozžiaril úsmev a bez slova sa postavil. Spolu s nimi sa pobral do pivárne.

Podnik Ole Sinner Tavern bol zasadený do úplne anonymného bloku, lemujúceho slabo osvetlenú uličku. Vstup do podniku označovalo žlté pouličné svetlo a drevená doska s veľkým vyrytým nápisom opretá vedľa dverí. Nápis bol natretý tmavočervenou farbou, na ktorej sa trocha podpísal čas rovnako, ako aj na doske, ktorú každý deň presúvali, aby mohli pozametať chodník a znova umiestnili na svoje miesto. Vyzeralo to ako z devätnásteho storočia. Obrovská mosadzná obruč bola pripevnená k masívnym dreveným dverám a vzbudzovala dojem, že človek musí zabúchať, aby mu prišli otvoriť. Nič z toho. Len čo sa traja muži priblížili k vchodu, dvere otvoril hostinský v zástere a s fúzmi v štýle priemyselnej revolúcie. Vľúdne ich privítal a odviedol rovno k voľnému stolu. Schultz a Kamaranda boli prekvapení, ale Drew im hneď vysvetlil fígeľ.

„Nad dverami je fotobunka. Keď sa niekto priblíži na menej ako tri metre od vchodu, fotobunka rozozvučí zvonček vo vnútri a hostinský príde otvoriť. Je neustále v pohybe a väčšinou príde včas, ak nie, pribehne vás privítať len čo prekročíte prah. Viete, je to príjemné ak vás niekto srdečne privíta.“

Kolegovia rozhodne prikývli a usádzali sa k stolu. Vo svete, kde sa individualizmus stával základnou životnou filozofiou, ktorej nezáujem o blížneho bol každodennou praxou, a rešpektu voči ľuďom už deti nikto neučí, nájsť miesto, kde sú ľudia radi, že ste prišli a nešetria láskavosťou im doslova otváralo srdce.

Drew sa žoviálne usmieval a pozeral na svojich spokojných druhov ako si vyberajú z ponuky. On si vzal ponuku pív aj napriek tomu, že vedel čo si objedná.

„Drew, čo nám poradíš?“ opýtal sa Schultz a pohodlne sa usadil na ťažkej stoličke z masívneho dreva. Musel byť poriadne hladný.

Kamaranda listoval v jedálnom lístku a pri tlmenom svetle v podniku musel prižmúriť oči.

„Áno, čo nám odporúčaš? Ty si tu doma,“ pridal sa aj Ind.

„Ja som už večeral, takže si dám iba dobré pivo. Vám odporúčam pekný Steak Balmoral, je to biftek pripravovaný na panvici s hubami, whisky, smotanou a rôznymi koreninami. Je vynikajúci a veľmi sýty.“

Obaja hľadali v jedálnom lístku a čítali podrobné popisy.

„Toto bude určite dobré,“ prvý sa ozval a odsúhlasil Kamaranda. Schultz presvedčivo prikývol, zatvoril jedálny lístok a odložil ho nabok.

„Ja si dám jedno old ale,“ povedal Drew, „je tmavé, sladové a obsahuje približne 6 stupňov alkoholu. Myslím, že je dokonalé aj k vašim jedlám.“

Schultz, ako správny Nemec, bol veľký pijan piva a okamžite súhlasil. Kamaranda sa pripojil kým prichádzal krčmár prevziať objednávku. V ruke mal blok žltých štvorčekovaných papierov a používaním vypísanú ceruzku. Drew objednal pre všetkých a krčmár odišiel.

Podnik bol napoly zaplnený, takých sedem - osem stolov bolo kompletne obsadených hosťami v ich veku. Pri jednom stole sedeli dve dievčatá, pred sebou mali veľké poháre s tmavým pivom a poloprázdne taniere. Vyzerali ako študentky, ale niekde zo zahraničia. Mali tmavé vlasy a románske črty, vyzerali ako Talianky alebo Španielky, pomyslel si Drew. Chvíľu rozmýšľal a potom ho osvietilo. Presne tak to je! Posledné mesiace ich videl kráčať bok po boku po cestičkách areálu univerzity a raz ich dokonca stretával keď rozprávali s kolegom, učiteľom angličtiny. Určite sú tu kvôli jazyku, zhrnul pre seba.

„Dobre,“ povedal si Drew, „je to pekné, ak je tu aj mládež a vychutnáva si tradičné anglické lahôdky“. To, že tu boli práve tieto dve cudzinky ho napĺňalo radosťou. Cítil ten most medzi nimi, skúsenými profesormi a novými ročníkmi, ktoré jedného dňa z ich rúk prevezmú kultúrne dedičstvo a budú pokračovať v podstatnej práci, najvzácnejšom majetku ľudstva, v šírení znalostí a vo vedeckom pokroku.

Bol ponorený do týchto myšlienok, kým Kamaranda a Schultz medzi sebou šuškali. Prešla ešte chvíľa a hostinský sa vrátil s obrovským ťažkým podnosom a na ňom niesol kompletnú objednávku.

Oprel si podnos napoly o stôl a porozdával taniere a pivá. Stačilo len pozrieť do tanierov a v ústach sa zbiehali sliny, a veľkolepé pivo bolo neodolateľné. Všetci traja muži chopili svoje poháre, dvihli ich do výšky a pripili si.

„Na nový vesmír!“ vyhlásil Drew nahlas.

„Na Systém!“ predniesol Kamaranda.

„Na nás!“ dodal nadšený Schultz.

Pri susedných stoloch ľudia tiež zdvihli poháre a pridali sa k prípitku.

Dychtivo sa napili tohto silného, sviežeho a chutného božského nektáru a potom sa dvaja hostia pustili do svojho lákavého jedla.

Toto bol sviatočný okamih.

Toto bol ich večer.

Zaslúžili si ho.

17. kapitola

Keď Drew odišiel, McKintock ostal v pracovni sám. Novinky, ktoré si práve vypočul o stave prác a neobyčajne vzrušujúce správy o možnostiach stroja ho úplne prevalcovali. Nedokázal sa viac sústrediť na záležitosť, na ktorej práve pracoval. Neustále myslel na využitie nového revolučného zariadenia. Liečiť choroby priamym zásahom vo vnútri tela, premiestňovať predmety na nepredstaviteľné vzdialenosti, prepravovať osoby! Pripadal si ako dážďovka, ktorá práve prvýkrát vystrčila hlavu zo zeme a zistila, aký bezhraničný a príťažlivý je vonkajší svet. Zmocnil sa ho pocit rozľahlosti a nechal ho lapať po dychu na prahu nekonečna.

Prinútil sa formulovať posledné detaily vychádzajúce z postupu, ktoré chcel na druhý deň odovzdať slečne Wattsovej na konečné vydanie. Jeho pocit povinnosti bol neotrasiteľný aj v tomto vzrušujúcom okamihu a toto z neho robilo muža, ktorým sa stal.

Napísal poslednú poznámku a položil pero na stôl, keď dostal bleskový nápad.

Rýchlo sa postavil s rukami opretými po stranách spisu a povedal si: „Prečo nie?“

Pôjde za Cynthiou, aby oslávil túto obrovskú udalosť napriek tomu, že nebol ich plánovaný deň. Samozrejme, nebude jej môcť povedať pravdu o jeho neočakávanej návšteve, ale určite sa poraduje, keď ho uvidí a prežijú spolu nádherný večer.

Rýchlo zamkol pracovňu, vybral sa k autu a zaradil sa do večernej premávky smerom na Liverpool. Našťastie natrafil na niekoľko semaforov so zelenou a zakrátko sa ocitol v tme a uháňal na západ, len občas stretával nejaké auto oproti na tmavej diaľnici. Išiel rýchlejšie, než zvyčajne, ale stále dodržiaval rýchlosť ako bol zvyknutý. Onedlho sa bez toho, aby si to uvedomil ocitol v prímorskom mestečku.

Elegantná obytná štvrť, v ktorej bývala Cynthia bola zasadená do zelene špeciálne upraveného parku s rýchlo rastúcimi stromami, pestrofarebnými kvetinovými záhonmi a každodenne sekaným anglickým trávnikom. Bola to nová štvrť, v ktorej štýlové apartmány boli pekne zladené s krajinou. McKintock zaparkoval na prvom parkovisku patriacom činžiaku, v ktorom bývala Cynthia a rýchlymi krokmi pribehol k domácej staničke so zvončekmi. S úsmevom zazvonil na „Farnham“ a čakal.

Prešla dobrá minúta a nikto sa neozýval.

Rozpačito zazvonil znova.

Po pol minúte sa z reproduktora ozval utrápený hlas.

„Hm, áno? Kto je tam? Kto je?“

Bola to Cynthia, ale takúto ju ešte nikdy nepočul.

McKintock bol znepokojený.

„To so ja, Lachlan. Prepáč, že idem neohlásený, Cynthia, ale... si v poriadku?“

„Nie... nie. Poď hore, Lachlan,“ pozvala ho a otvorila mu bránku.

McKintock rýchlo vošiel a privrel bránku za chrbtom. Utekal po uličke k budove a vstúpil do átria. Zamračený privolal výťah. Našťastie bol na prízemí a hneď sa otvoril. Stlačil tlačidlo na štvrté poschodie a netrpezlivo čakal, kým ho výťah vyvezie nahor.

Keď sa otvorili posuvné dvere vybehol, zamieril napravo až k bezpečnostným dverám do Cynthiinho bytu.

Boli privreté. Opatrne do nich pritlačil a prekvapený zbadal, že byt bol ponorený do úplnej tmy. Chcel nahmatať vypínač, ale hlas ho zastavil.

„Zatvor dvere a nerozsvecuj, prosím,“ bola to ona s rovnakým hlasom plným utrpenia ako predtým.

McKintock opatrne zatvoril dvere a ocitol sa v úplnej temnote.

„Cynthia, čo sa...“

„Bolí ma hlava, Lachlan. Mám hrozné bolesti a nemôžem zniesť svetlo.“

„Och.. no... hm... čo môžem urobiť? Chcel by som ísť k tebe,“ bľabotal dezorientovaný.

„Byt poznáš. Snaž sa prísť sem, ale nerozsvecuj svetlo!“ dodala plačlivo.

„Och... no... dobre. Skúsim to.“

Oči mu začali privykať na tmu a tak McKintock pomaly postupoval, krok za krokom opierajúc sa o stenu smerom k obývačke. Cynthiin hlas odtiaľ vychádzal. Bolo to šesť až sedem metrov, ale v úplnej tme vyzerali ako kilometer. V polovici cesty sa McKintock cítil istý a tak zrýchlil, ale jeho ruka, ktorou sa dotýkal steny zavadila o dekoratívny predmet. Ten sa s hrmotom zvalil na zem a narobil pritom rinčiaci dunivý zvuk.

„Aaaaaaaach!“ vyštekla Cynthia skrútená bolesťou.

„Doparo...“ vybuchol McKintock a ostal nehybný.

„Aj hluk mi ubližuje! Dávaj pozor!“ kričala ovládnutá utrpením.

McKintock bol prepotený do nitky. Nenašiel iné riešenie a tak si kľakol a postupoval takto, na kolenách smerom k hlasu.

Šmátrajúc po zemi si uvedomil, že zhodil masívnu ebenovú sošku afrického bojovníka s oštepom. Dúfal, že sa nerozbila, bolo by mu veľmi ľúto, ak by Cynthii spôsobil škodu.

„Už tam budem,“ postupoval ešte kúsok a konečne bol v cieli.

„Tu som. Cynthia, ako ti je?“ opýtal sa a drepol si vedľa pohovky, na ktorej ležala Cynthia.

„Hm, cítim sa zle,“ odpovedala plačlivo „je mi zle, je mi veľmi zle...“

Pohľadal jej ruku a nežne ju chytil.

„To ma mrzí. Keby som to vedel... keby som tušil... je mi to ľúto,“ bol skľúčený ako doteraz nikdy v živote. Aspoň nie z podobných dôvodov.

„Odkedy ... sa cítiš zle? Takúto som ťa nikdy nevidel.“

„Rozprávaj potichu, prosím,“ napomenula ho Cynthia slabým hlasom.

„Och, prepáč,“ zašepkal McKintock, „prepáč, drahá. Takže, o čo ide?“

„Ide o to, že ma bolí hlava, nevidíš?“ vybuchla podráždená. Bolo jasné, že jej je zle a tak jej reakcie boli neprimerané.

McKintock sa rozhodol, že bude radšej chvíľu ticho, aby sa upokojila.

Takto ostali dobrých päť minút a potom začal rozprávať tichým hlasom.

„Môžeš mi niečo vysvetliť?“

„Len čo som sa vrátila z práce, začala ma bolieť hlava,“ odpovedala s námahou šepotom, „ani neviem, koľko je hodín...“

„Je osem,“ oznámil jej McKintock po tom, čo skontroloval hodinky so svetielkujúcim číselníkom.

„Takže je mi tak zle už dve hodiny.“

„Jedla si?“

„Nie. Keď mi je takto, nemôžem jesť. Zdvihol by sa mi žalúdok a všetko by som vyvracala. K tomu ma hrozne bolí žalúdok. Trpím migrénami. Je to môj problém. Tak, ako mnohých ďalších žien.“

McKintock bol zdrvený. Objavil sa práve v najnevhodnejšom okamihu, vyrušil ju a spôsobil ešte väčšiu bolesť cirkusom, ktorý narobil a teraz ani nevedel, ako by jej mohol pomôcť.

„Čo môžem pre teba urobiť, aby ti bolo lepšie?“ odvážil sa, „vzala si si niečo od bolesti? Neviem, nejakú tabletku, analgetikum... niečo, čo sa berie v takých prípadoch?“

Cynthia prehĺtla a potom sa nahlas rozkašľala, rukou si držala žalúdok.

„Áno, vzala som jediný liek, ktorý mi obvykle trochu pomôže, ale okamžite som ho vyvrátila, takže akoby som nič nevzala.“

Znova sa rozkašľala, akoby ju opäť napínalo na zvracanie.

„A nič si na to nemôžem vziať. Už predo mnou nerozprávaj o jedení!“ ukončila rozľútostená a trocha nahnevaná.

„Nie, v poriadku, v poriadku,“ súhlasil zdesený McKintock. Schúlený v podrepe na zemi, oblečený v drahom, niekoľkokrát opravovanom obleku, ktorý už vyzeral ako handra si uvedomil, že je hladný. Naplánoval si, že spolu pôjdu na večeru, ale vzhľadom na situáciu to nebolo možné. Čo mohol urobiť? Pokúsil sa o kompromis.

„Počuj, drahá, súhlasíš, ak ťa vezmem pod pazuchu pomaly, pomaly a uložím ťa do postele? Zatvorím ti dvere do izby, nechám ťa v tme a v tichu, aby ťa nič nerušilo, takto budeš pokojnejšia a určite budeš mať viac pohodlia ako na pohovke. Čo ty na to?“ prehováral ju potichu.

„Hm, dobre,“ súhlasila Cynthia šeptom, „prečo nechceš ostať so mnou?“ opýtala sa ubolená.

„No... nie žeby som s tebou nechcel ostať. Veď som prišiel práve preto, aby som ťa videl. Pravdou je, že idem priamo z univerzity a nič som nejedol, chcel som ísť do kuchyne a...“

„Ach! Nerozprávaj mi o jedle! Už som ti to hovorila!“ a znova sa rozkašľala akoby sa chystala zvracať.

„Prepáč, prepáč, ale... ako som ti mal niektoré záležitosti vysvetliť bez toho, aby som ti povedal ako sa veci majú, a...“ odrazu skľúčený zmĺkol a čakal, kým jej prejde záchvat kašľa. Po chvíli sa upokojila, takže McKintock ju bez výhovoriek vzal za ruku a v tme, na ktorú si už zvykol, ju odviedol do spálne. Opatrne ju uložil na posteľ a prikryl ju prikrývkou, ktorú vybral zo skrine.

„Mmm...“, zastonala a položila si ruku na čelo. McKintock jej pohladil ruku, pobral sa a nečujne za sebou zavrel dvere.

Rozsvietil svetlo na chodbe a okamžite zastal oslepený. Zrenice sa mu dlhým pobytom v tme rozšírili a toto prehnane silné svetlo náhle zasiahlo sietnice skôr, ako zrenice dostali signál, aby sa stiahli a prispôsobili sa prostrediu. Niekoľkokrát zaklipkal a o chvíľu už videl normálne. Najsamprv išiel zachrániť spadnutú sochu. Skontroloval v akom stave sa nachádza a uľavilo sa mu, keď zbadal, že je celkom neporušená. Jemne ju položil na jej podstavec a konečne sa pobral do kuchyne. Zatvoril dvere, aby izoloval prípadný hluk od dverí spálne a potom pomalými a tichými pohybmi otváral rôzne zásuvky, aby si sám naservíroval.

Naozaj bol veľmi hladný.

Otvoril chladničku a hľadal v nej nejaké pivo. Našťastie tam našiel pár fliaš, jedna bola jeho obľúbená značka a druhá iná, tú mala radšej Cynthia. Vzal svoju obľúbenú, okamžite si nalial plný pohár a poriadne si z neho odpil. Okamžite sa cítil svieži, odložil si sako a zavesil ho na operadlo stoličky. Znova otvoril chladničku a hľadal niečo na jedenie. Nebolo tam toho veľa. Cynthia jedla málo, aby sa udržala vo forme a aj to, čo zjedla bolo väčšinou zdravé jedlo, s nízkym obsahom tukov a skôr sa podobalo na vegetariánske.