Leibnizovo Kritérium

„Och, nie! Nie, nemôžem!“

„Čo ste to povedali, prosím?“ pozrela jej do oči výhražným pohľadom.

„Och, nuž,“ Charlene si uvedomila, že to bola cena, ktorú musela zaplatiť za svoju bezočivosť, „veď je to vlastne len malá... malá myš,“ zachvela sa.

„Je to škrečok a nie myš!“ opravila ju Bryceová kyslo, „mnoho rodín ich chová ako domácich maznáčikov, takže sa nemáte čoho obávať. Zohnite kartón z prednej strany, áno, tak a oprite ho o dve voľné strany skrine,“ ukázala jej, kam ho má položiť, potom sa sklonila až k zemi a natiahla ruku k jedinej otvorenej strane pod skriňou, opretou o stenu tak, že nechala iba malý otvor. Druhú ruku vložila pod ňu a šmátrala vo vymedzenom priestore. Krátko zalovila a zrazu zvolala: „Ach, mám ho!“ Pomaly vytiahla ruku a postavila sa na nohy, aby predstavila prvého cicavca, premiestneného prístrojom.

Podľa zanovitého správania škrečka vyzeralo, že sa má veľmi dobre.

Napriek tomu Charlene odstúpila od zvieratka na niekoľko krokov.

Bryceová vložila pokusné zviera do škatule so vzorkami, ktorá bola vybavená otvormi pre zabezpečenie vzduchu pre prenášané exempláre.

„Tak, a teraz mi vysvetlite čo sa stalo počas poslednej výmeny,“ obrátila sa na kolegov okolo seba.

„Je to jednoduché, profesorka,“ odpovedal Kobayashi, „v rozrušení z úspešných experimentov sme si neuvedomili, že klietka má väčšie rozmery ako prístroj, ktorý vykonáva výmenu. Klietka je kocka so stenami o dĺžke osem centimetrov, zatiaľ čo naša kalibrácia má štyri centimetre. Výsledkom je, že prenesené bolo iba pokusné zviera s kúskom podložky z klietky. Zvyšok obalu ostal na platničke A.“

„Chcete povedať, že...“ naznačila napätá Bryceová, „... že ak by sa škrečok nenachádzal v strede priestoru, kde smeroval prenos, tak by sme premiestnili iba časť zvieraťa? Jeden kus by ostal v klietke?“

„Áno, je to tak,“ potvrdil Kobayashi, ktorého myšlienka vôbec nerozrušila.

Bryceová si vydýchla.

„Takže sme mali šťastie,“ bola zamyslená a opakovane prikyvovala.

„V každom prípade, je to riziko, ktoré sme museli podstúpiť. Pochopte však, že z etického hľadiska by sa malo na zvieratách experimentovať iba vtedy, ak neexistujú iné možnosti. Pri vzrušujúcich výsledkoch predchádzajúcich pokusov som nemal ani potuchy, že sa niečo mohlo pokaziť. Preto som položil klietku na platničku s úplnou dôverou. Ten škrečok mal naozaj šťastie. Pri rýchlosti akou sa pohybuje mohol byť v okamihu výmeny kdekoľvek. Som šťastný, že sa všetko dobre skončilo,“ dokončil a prstom klopkal po škatuli, v ktorej zvieratko robilo veľký hurhaj pri behaní na všetky strany.

Medzitým Marron pristúpil k Charlene. Vzal si ju nabok a priškrteným hlasom sa jej opýtal: „Vysvetli mi jednu vec. Ako si sa dostala do laboratória tak, že ťa nikto nespozoroval?“

„Nevidela som ťa pri obede,“ odpovedala, „mala som starosti. Popoludní som išla do knižnice a videla som ťa odchádzať spolu so skupinou týchto ľudí z jedálne. Sledovala som vás z diaľky a videla som, že vchádzate sem. Obišla som budovu a našla som otvorené okno do záchodu. Tam som vošla a schovala som sa za túto skriňu bez toho, aby si ma niekto všimol. Videla som pokusy. Zvyšok už poznáš.“

„Dostala si sa sem cez záchod?“ usmieval sa zamilovaný Marron. Pohľadom ju pohladil,. „ako z béčkového kriminálneho filmu,“ pobavene sa zasmial.

„Presne tak, ty lišiak,“ odsekla šibalsky Charlene a kopla ho do nohy.

„Dámy a páni, na dnes sme skončili!“ vyhlásil nahlas Drew, „myslím, že lepšie to nemohlo ísť. Ďakujem všetkým. Stretneme sa zajtra!“

Skupina sa rozišla a každý sa pobral do svojich ubytovacích priestorov.

Ďalší historický deň sa chýlil ku koncu.

15. kapitola

Midori pozerala z okna a zrak mala uprený na vzdialený, neviditeľný bod.

Tam, kde bola záhrada s čerešňovými stromami, park, v ktorom stretla svojho milovaného Noboru.

Slnko zapadalo a dievčina sa pustila do písania pre svojho milého.

„Dnes som naozaj unavená. Hodina histórie stredovekého Japonska je naozaj neznesiteľná. Čo záleží na tom období? Žijem tu a teraz. Je to teraz, kedy ťa nemôžem vidieť a z toho, ako mi chýbaš ma bolí srdce.

O dva týždne ma čaká skúška z histórie a ja sa nemôžem sústrediť na základné znalosti. Nedopadne to dobre, cítim to. Moji rodičia sa budú pýtať prečo sa môj prospech po tak úspešnom absolvovaní univerzity viditeľne zhoršil.

Nie, nie je to voči nim správne, napriek všetkému ma majú radi a dúfajú, že si vybudujem slušné postavenie, nie pre mňa, pretože ak nedokončím školu, budem nútená robiť iba podradné, neisté a zle platené práce. Prečo musí byť japonská žena tak izolovaná? Sme prehnitá spoločnosť, ktorej dominujú autoritatívni muži s rozhodovacím právom a ženy nechávajú pozerať do priehľadného stropu, nad ktorým oni riadia naše životy.

Ja nechcem ostať v tieni.

Budem sa učiť, áno, budem sa učiť ako nikdy, aj históriu, áno, takto sa dostanem k promócii a budem učiteľkou, budem dobre zarábať a budeme sa môcť zosobášiť, ty vystúpiš z člna a už nebudeš chudobný. Budeš môcť študovať literatúru ako ja a stane sa z teba básnik, máš talent, Noboru a musíš si ho doplniť štúdiom.

Midori zdvihla pero z papiera a položila si ruky na oči, aby si osušila slzy, ktoré jej hojne stekali po tvári. Hrozne trpela. Bola však ešte stále silná a rozumná. Dokázala bojovať.

Maoko vzala vreckovku a utrela si oči. Midorino utrpenie ju dojalo. Sužovaná láska sa šírila zo stránok románu, vchádzala jej do srdca a občas ju rozplakala.

Obracala stránku vzdychajúc a vtedy začula búchanie na dvere.

Ľahký dotyk, dalo by sa povedať, že takmer hanblivý.

Rozpačitá pozrela na hodinky pod svetlom abat-jour: bolo desať hodín večer, kto by to mohol byť v takú neskorú hodinu?

Vstala z postele, položila knihu a vybrala sa k dverám. Nebol tam náhľadový otvor, takže sa opatrne približovala.

„Áno?“ ozvala sa a neotvárala.

„Novaková,“ počula jednoduchú odpoveď.

Maoko zdvihla oči k oblohe a vzdychla si, potom zapla hlavné svetlo, otvorila dvere a nechala Nórku vstúpiť dnu. Potom zamkla na kľúč, lebo predpokladala čo bude nasledovať.

Mala pravdu.

Jasmine Novaková mala na sebe veľmi kvalitný svetlohnedý kabát so škótskym vzorom. Hnedé topánky na nízkom opätku a vlasy mala stiahnuté do vrkoča. Nemala so sebou kabelku.

Len čo vstúpila dnu, zastala. Čakala, že Maoko je vyjde naproti, potom si odmeraným pohybom rozopínala kabát zhora nadol, jeden gombík za druhým, v pravidelnom rytme. Keď prišla k poslednému, oboma rukami chytila fazóny kabáta vo výške hrude a pomaly, dokonale symetricky ho otvárala.

Pod ním bola úplne nahá.

Maoko vedela, že škandinávske ženy sú spontánne, ale takéto správanie nečakala.

Novaková odhaľovala fazóny až kým sa jej kabát nezačal kĺzať dole z ramien. Nechala ho mäkko skĺznuť z pliec za seba a keď dopadal na zem, zachytila ho rukami, preložila ho po dĺžke napoly a uložila ho na operadlo neďalekej pohovky.

Pozrela sa do Japonkinych očí, natiahla pred seba ruky tak, že prekrížila zápästia jedno cez druhé.

Maoko si s ňou vymenila sterilný pohľad a pozrela sa na jej zápästia. Tam, kde minulý večer boli stiahnuté povrazmi, ostali už iba slabé známky začervenania. Pre ňu to znamenalo zadosťučinenie, pretože to potvrdzovalo jej majstrovstvo Shibari, japonského umeleckého zväzovania. Venovala sa mu popri univerzitnom štúdiu, pretože malo veľký estetický obsah, ktorý predstavovalo toto staré umenie a chcela sa stať majsterkou Nawashi.

Mohla by urobiť rafinované umelecké dielo, keby použila povrazy na Novakovej skulpturálne telo, ale neverila, že by ona poznala Shibari a už vôbec neverila tomu, že by sem prišla, aby sa ponúkla ako modelka na tento druh umenia.

Nie, Nórka očakávala niečo iné a pýtala si to rozpálenými očami a nahým telom, ktoré ponúkala otvorene pred zrakom Maoko.

Mala svetlú pleť, ako bolo zvykom v jej končinách a plavé vlasy jej padali na plecia v jednoduchom, ale presnom strihu carré.

Nenalíčená tvár bola jemná, rozžiarená svetlomodrými, správne umiestnenými očami, ozdobenými svetlým obočím a pastelovými pehami pod nimi.

Mala malý nos, trocha dvihnutý nahor, úzke ústa so svetločervenými perami bez rúžu.

Pravidelná brada s malou jamkou spolu s kontúrami pier vytvárala náznak vyzývavosti.

Lícne kosti boli ledva poznateľné a líca mala hladké a napnuté. Malé uši boli pekne formované. Dlhý štíhly krk bol v dokonalej harmónii s tvárou.

Ramená mali šírku primeranú postave ženy, vysokej približne sto sedemdesiat centimetrov a dobre rozpoznateľné svaly ukazovali na pravidelnú športovú aktivitu. Kľúčne kosti vystupovali panovačne, naťahovali kožu a zdôrazňovali pružnosť tela.

Hrudná kosť a rebrá boli rovnako dokonale tvarované, dokonalý a extrémne ženský hrudný kôš nad úzkym a zmyselným pásom.

Prsia boli malé, dobre podopierané svalmi tejto ženy, ktorá vyzerala na tridsaťtri, tridsaťštyri rokov.

Ploché brucho s viditeľnými svalmi, získanými behaním alebo bicyklovaním.

Nohy boli jedna báseň. Pomer stehennej kosti a predkolenia bol ideálny a vynikali krásne svaly na stehnách a na lýtkach. Jemné členky dopĺňali tento závideniahodný obraz.

Maoko si obzerala dlhé a štíhle paže, pevné ako zvyšok tela a ruky s tenkými a pôvabnými prstami. Jednou rukou ju chytila za prekrížené zápästia a pomaly ju viedla k samostatnej posteli.

„Vyzuj si topánky,“ nariadila jej pokojným, ale rozhodným hlasom.

Novaková urobila čo od nej chcela, potom sa Maoko postavila za ňu a položila ju na posteľ kolenačky, čo najviac do stredu tak, aby bola otočená po dĺžke postele. Uchopila jej ruky a dala jej ich za chrbát, potom jej prekrížila zápästia a držala jej ich jednou rukou.

„Roztiahni kolená,“ nariadila znova.

Urobila to.

„Ešte,“ dodala.

Novaková ešte viac roztiahla nohy na posteli s narovnanými stehnami, ktoré podopierali celé telo.

„Dobre.“ Kolená boli od seba na vzdialenosť približne pol metra.

„Vypni hruď. Hlavu hore. Pozeraj dopredu.“

Nórka sa narovnala a pomohol jej ťah ramien smerom dozadu, ktoré jej Maoko držala za prekrížené zápästia.

Hrdo zdvihla hlavu a pozerala uprene pred seba.

„Nehýb sa,“ nakoniec jej rozkázala Japonka.

Pomaly jej pustila zápästia a odstúpila od postele..

Žena sa nepohla ani o milimeter.

Maoko podišla ku skrini, ktorá sa nachádzala za Novakovou, takže nebola v jej zornom poli, a vzala si foulard žltej farby z pravého hodvábu, vrátila sa k posteli a ovinula foulard na dve slučky okolo prekrížených rúk Nórky. Urobila prvý jednoduchý uzol, mierne ho utiahla a viazanie ukončila druhým uzlom.

Novaková dýchala pravidelne, v očakávaní, udržiavala presnú polohu, aká jej bola nariadená.

Maoko mala na sebe pyžamo, kabátik a dlhé nohavice z bielej látky s obrázkami Kawaii²⁴. Vyzliekla si pyžamo a ostala iba v bielej spodnej bielizni.

Vrátila sa ku skrini a z tašky z laboratória vybrala pár latexových rukavíc. Natiahla si ich a keď už boli na každom prste nechala ich hlasno mľasknúť.

Pomalými pohybmi, aby neporušila Novakovej rovnováhu vyšla na posteľ od jej chrbta.

Oprela svoje členky každý na Nórkin členok, aby ju lepšie udržala v pozícii a potom jej pomaly položila ruky na bedrá. Novaková naskočila a vydala ledva počuteľný výdych, vzápätí sa ovládla a znova zaujala polohu bez pohybu, ktorú mala udržiavať.

Symetrickým pohybom Maoko prechádzala hladkavým pohybom rúk od jej bokov po sedacie svaly. Boli tvrdé a dokonale pevné. Pokračovala pomaly smerom nahor po celom chrbte a palcami pritom stláčala chrbticový kanál. Kým stúpala nahor, palcami prechádzala okolo každého stavca a súčasne ostatnými prstami opisovala tvar každého jedného rebra. Udržiavala rovnaký tlak, ktorý v týchto miestach stimuloval veľmi citlivé ukončenia nervov a Novaková sa zachvela. Studený pot jej pokryl čelo a chrbát, ale stisla zuby, aby sa nepohla. Maoko sa pre seba zasmiala a ocenila Nórkinu reakciu aj preukazovanú sebakontrolu.

Ruky sa dostali k dolnej časti krku. Palcami intenzívne a opakovane masírovala krčné stavce, potom sa presunula na lopatky a s dodržaním rovnakého tlaku na pokožku sa presunula rukami dopredu, do výšky spodnej časti hrudného koša. Pomaly ich posúvala nahor, až mala v dlaniach jej prsia. Keď ukazováky narazili na prekážku bradaviek, Maoko nevšímavo pokračovala stále udržiavajúc rovnaký tlak a nasilu ich prinútila ustúpiť do hmoty. Potom rýchlo uvoľnila priestor medzi ukazovákom a prostredníkom, aby sa mohli znova vynoriť. Len čo vzpriamené a tvrdé vyskočili von, zastavila pohyb rúk. Takto ostala niekoľko sekúnd a držala prsia pôvabne v rukách. Novaková bola pokrytá potom a jej dýchanie bolo sotva počuteľné v zajatí extrémneho napätia.

Vtedy Japonka pomaly stlačila ukazovák a prostredník oproti sebe s bradavkou medzi nimi. Nórka otvorila oči a ústa dokorán a nedokázala potlačiť ston: „Aach!“

„Ticho!“ nariadila bleskovo Maoko.

Novaková stuhla v tejto polohe s očami vytreštenými, dokorán otvorenými ústami a neprestávala sa potiť.

Japonka pomaly roztvorila ukazovák a prostredník a uvoľnila bradavky, ktoré boli stlačené nadol pri dvorci, kde boli opreté prsty. O pár sekúnd sa elasticky vrátili do pôvodnej polohy.

Maoko počkala ešte niekoľko sekúnd a stlačila znova aby zopakovala proces. Tentoraz stlačila silnejšie až takmer na doraz prstov. Novaková naraz zatvorila ústa a stisla zuby, zadržala dych, ale podarilo sa jej nevydať zo seba žiadny hlások. Maoko pustila bradavky a tentoraz im trvalo trocha dlhšie, kým sa spamätali. Znova chvíľu počkala a opakovane ich veľkou silou stlačila medzi prstami. Držala stisk niekoľko sekúnd, počas ktorých Novaková ostala bez pohnutia s vypúlenými očami a vytiahnutými perami tak, že pomaly beleli od napätia.

Nakoniec Maoko postupne uvoľnila stisk, milimeter po milimetri a tentoraz sa bradavky spamätávali dlhé sekundy. Pomaly postupne sa im vracal ich tvar, Nórka sa výdatne potila, ruku v ruke so signálmi jemných nervov, že prebieha postupná a mučivá reaktivácia krvného obehu.

Maoko pustila prsníky tak, že rukami prešla na hrudný kôš a smerovala k bokom, prešla útlym pásom a zastavila sa na bedrách, kde začínala.

Chvíľu ju nechala oddýchnuť.

Novakovej dýchanie sa vrátilo do normálu a pot začínal vysýchať.

Príjemný vzduch v miestnosti toho marcového večera robil tomuto nahému telu dobre.

Svetlo z abat-jour na nočnom stolíku malo studenú bielu farbu, vďaka vysokému kontrastu, ktoré vytváralo na stránkach bolo vhodné na čítanie, kým z hlavného osvetlenia uprostred izby sa šírilo teplé bledožlté svetlo. Novakovej bledé telo sa pod týmto žltým svetlom rovnomerne sfarbovalo a získavalo teplý a príjemný nádych, zatiaľ čo biele z abat-jour z troch štvrtín vysielané zo zadnej strany, vytváralo ostré tiene okrajov lopatiek a priehlbiny na zadku. Takto nehybná vyzerala Nórka ako socha vystavovaná v múzeu a osvetlená vhodne nastaveným osvetlením. Bola nádherná.

„Teraz uvidíme,“ povedala si Maoko so zlomyseľným úsmevom.

Pomaličky prechádzala rukami po bruchu s prstami pritiahnutými k sebe. Netlačila, ledva sa dotýkala pokožky, mohla cítiť pod bruškami prstov ako sa jej napína svalové tkanivo. Neúprosne pokračovala smerom k slabine, Novaková sa znova začala potiť a namáhavo dychčať, ale svoju polohu si udržiavala. Prostredník, prstenník a malíček vložila do trieslovej priehlbiny, palce prekrížila nad ohanbím a ukazováky nechala zdvihnuté. Takto ostala približne pol minúty, počas ktorej sa Nórka neodvážila ani vydýchnuť. Srdce jej tak rýchlo a silno bilo, že ho Maoko mohla začuť panovačne burácať v hrudnom koši. Potom sklonila ukazováky k ohanbiu a jemne ich použila na roztiahnutie veľkých pyskov. Cez tenký latex cítila ako horúce tkanivo zvlhlo od vzrušenia. Rozhodne oddelila pysky od seba, až kým úplne neodhalila vagínu. Novaková bola napnutá v kŕči a srdce jej bilo prudko a nekontrolovane. Cítila sa odkrytá, bezbranná a zdesene zacítila, ako jej do vagíny vchádza vzduch a cirkuluje vo vnútri, ochladzuje dutinu a zvyšuje pocit zraniteľnosti, ktorý ju opanoval. Nevedela, čo sa bude diať, napriek tomu nepohla ani svalom.

Maoko ju takto držala dobrú minútu, spútanú a nehybnú, úplne spotenú a s tvárou stuhnutou do masky, s odhalenou najintímnejšou podstatou a nechanou napospas svetu.

Odrazu Maoko roztiahla ukazováky a nechala ich vkĺznuť po vnútornom tkanive veľkých pyskov a potom ich naraz vytiahla, ozval sa hlasný vlhký zvuk akoby niekto rukou udrel po vodnej hladine. Odtiahla ruky od Novakovej zadku a stiahla si rukavice obrátiac ich naruby. Vstala z postele ustupujúc kolenačky a odišla ich vyhodiť.

Nórka sa ani nepohla.

Maoko sa vrátila na posteľ a uvoľnila jej zápästia, potom foulard položila na nočný stolík. Neostali jej hlboké stopy, pretože bola zviazaná iba krátky čas a len veľmi ľahko. Okrem toho sa Novaková vôbec nepohla a nenamáhala miesto, kde bola zviazaná, takže si tak ochránila tkanivo.

„Čupni si,“nariadila jej Maoko a prstami na bokoch ju navádzala.

Nórka opustila vzpriamenú polohu, v ktorej bola až doteraz a oprela sa stehnami o lýtka. Paže jej viseli voľne vedľa bokov.

Maoko odhodila vankúš z postele na pohovku.

„Ľahni si,“ dodala. Chytila ju za plecia a pomohla jej ľahnúť si na chrbát.

Držala ju za ruky a zdvihla jej ich nad hlavu, nechala ich voľne položené na posteli a ohnuté tak, že boli od seba približne na dvadsať centimetrov dlaňami nahor.

Podala jej foulard aby ho chytila do rúk.

„Drž ho napnutý. Pozeraj do stropu,“ povedala.

Žena poslúchla a napla foulard medzi rukami položenými na posteli, potom zabodla pohľad do bieleho stropu.

„Od seba,“ vyzvala ju neutrálnym hlasom a položila jej ruky na vnútornú stranu stehien. Rozťahovala ich až kým neboli kolená od seba na šesťdesiat centimetrov, zatiaľ čo chodidlá mala voľne obrátené do stredu postele.

Japonka sa vrátila ku skrini a znova si natiahla na ruky pár rukavíc, odišla do kuchyne a zo zásuvky vybrala pár paličiek na jedlo ²⁵.

Novaková kútikom oka pozrela čo robí Maoko, ale keď sa obrátila aby sa vrátila k nej, aj ona okamžite obrátila zrak k stropu.

Japonka pristúpila k posteli z pravej strany od Novakovej a pozorovala ju kritickým pohľadom od chodidiel, prešla očami po pružných nohách, vyššie po bruchu, hrudníku, po tvári až k rukám, ktoré svedomito držali foulard. Pot na tele jej už takmer vyschol. Ešte raz skontrolovala, či sa pozerá na strop a zohla sa k ohanbiu.

Palcom a ukazovákom ľavej ruky roztiahla pysky v blízkosti horného spojenia vo výške klitorisu. Malý orgán vyzeral ako hlavička vystupujúca z predkožky klitorisu. Bol malý, ale dobre stavaný, tmavočervený a opuchnutý od vzrušenia. Maoko uchopila paličky do pravej ruky a párkrát spojila ich konce za zvuku suchého tikotu dreva, z ktorého boli vyrobené, potom sa nimi priblížila k ohanbiu a s veľkou rozhodnosťou uchopila klitoris medzi hroty akoby to bol homár.

Trocha stlačila, toľko, aby ho držala v zajatí a prestala hýbať rukou. Klitoris bol uväznený medzi paličkami, ľahko stlačený ich koncami, ktoré ho držali z bokov. Pozrela Novakovej do tváre. Pozerala nepohnute do stropu, ale oči mala otvorené a čelo sa jej perlilo od potu. Ústa mala pootvorené a vyzerala, akoby vydala tiché: „Och“.

Maoko bola spokojná so sebakontrolou, ktorú Nórka ukazovala a pohla veľmi pozorne koncami paličiek tak, že opísala krúživý pohyb v smere hodinových ručičiek, čím deformovala klitoris. Bol to niekoľko milimetrový pohyb, ale šesťtisíc nervových zakončení, ktoré prichádzali do malého orgánu vysielali šokujúce vlny rozkoše do Nórkinho mozgu.

Novakova z seba vydala chrčanie a viditeľne stiahla brušné svaly.

„Ovládaj sa!“ zasyčala Maoko.

Žena stuhla, potom postupne uvoľnila brucho, silno napla foulard v rukách a urobila si z neho ventil na vypustenie extrémneho napätia, ktorému bola vystavená.

Japonka pokračovala v krúživom pohybe tak, že urobila tri otáčky v jednom smere a potom striedavo tri v opačnom smere, aby vyrovnala nervové vypätie na klitorise. Počas toho Novakovú znova zalial pot po celom tele. Mocne ťahala za foulard pre lepšie ovládanie a natiahnuté a dobre tvarované bicepsy sa jej zreteľne rysovali.

Tri kruhy na jedu stranu a tri na druhú, plynule, bez prestania. Klitoris bol tmavočervený a vzpriamený.

Po niekoľkých minútach Maoko zbadala, že Nórka začína fialovieť a dych sa jej zrýchľoval. Brušné svaly sa jej samovoľne napínali a z hrdla je vychádzalo niečo ako mučanie, ktoré naberalo na sile. Blížila sa k orgazmu, takže Maoko okamžite rozovrela paličky a naraz nechala klitoris voľný. Nechala nech sa uzavrú aj pysky.

„Ach!“ kvílila Novaková modulovaným nosový zvukom, keď sa vzrušenie zrazu prerušilo. Bola sklamaná, nedočkavá dokončiť nástup až po vrchol, ale bolo jej to nečakane zamedzené.

Zdvihla hlavu a nahnevane pozrela na Maoko, ale tá ju hneď zrovnala.

„Buď dobrá! Dole!“ vykričala ju, položila jej ľavú ruku na čelo a tlačila ju nadol.

Novaková sa vrátila nahnevaná do svojej polohy. Odfrkla si na znak protestu, ale potom sa uvoľnila, znova sa pozrela na strop a v rukách napínala látku.

Do tváre sa jej vracala prirodzená farba a pot rýchlo vysýchal.

Maoko chvíľu počkala. Keď usúdila, že už je dostatočne pokojná, položila jej ľavú ruku na brucho a začala ho hladkať, zľahka a krúživým pohybom, ocenila hladnú pokožku a pevné svaly, ktoré vystupovali. Zmierená Novaková zavrela oči. Pokojná pravidelne dýchala, nadychovala sa nosom a vydychovala cez pootvorené ústa. V stave medzi bdením a spánkom povolila ťah na šatku.

V tom okamihu jej Maoko jemne, s dlaňou nahor vsunula prst pravej ruky do vagíny. Zdalo sa, že Nórka nereaguje. Pridala ukazovák a pritlačila trocha nahor. Vtedy Novaková otvorila oči, mala prázdny pohľad a vyzerala neprítomne. Maoko ešte viac pritlačila a dovolila prstenníku a malíčku, aby sa pridali. Jej malá ruka začala vstupovať do vagíny. Novaková začala pomaly, tak ako do nej Maoko vstupovala, otvárať oči. Zvláštne, ale nezačala sa potiť, namiesto toho zbledla, premožená neopísateľnými pocitmi, ktoré prežívala.

Ruka Maoko neprestávala vstupovať do vaginálneho otvoru, ktorý sa sám navlhčil od vzrušenia a vtedy vložila dnu aj palec. Vstup do vagíny bol uvoľnený a stiahnutý okolo najväčšieho obvodu ruky zhruba na osem centimetrov. Prirážajúc Maoko vsunula dovnútra celú ruku a otvor sa uzavrel okolo jej zápästia.

Novaková teraz vyzerala ako otupená, mala pootvorené viečka a neprejavovala viditeľné reakcie. Vyzerala úplne odovzdaná tomu zmocneniu sa najintímnejšej časti jej tela a zdalo sa, že to celkom prijíma.

Veľkou koordináciou Maoko pokračovala hladkaním jej brucha, aby ju udržala pokojnú. Zastavila ľavú ruku v jej útrobách a zľahka tlačila, potom pohla ukazovákom a prostredníkom a končekmi prešla po vnútornej stene vagíny. Pohybovala nimi po obvode, kĺby mala opreté o zadnú stenu kvôli obmedzenému priestoru a niečo hľadala. Neprestávala starostlivo pátrať, kým nenašla to čo hľadala. Drsný povrch nie väčší ako minca, umiestnený na osi vagíny. Novaková mala bod G ²⁶ a Maoko ho našla.

Nórka okamžite zareagovala.

„Ach!“ nahlas dychčala, ťahala za foulard a sťahovala brušné svaly..

Maoko ju nepokarhala.

Začala prstami prechádzať po bode G hore a dole, zľahka tlačila v rytme jedného pohybu za druhým. Medzitým druhou rukou tlačila na brucho, aby ju držala bez pohybu. Novaková začala dvíhať hlavu z postele, telo mala napnuté, otvorené ústa akoby sa chystali vysloviť O, vyslovila plynulé a hrdelné: „Och!“ Pustila foulard a spustila paže tak, aby sa mohla rukami chytiť okrajov matraca a z celej sily ho stískať. Každým posuvom prstov v jej vnútri Norka stúpala a klesala s hlavou spustenou na hrudi.

Maoko odvážne pokračovala v stimulácii a nechala Novakovú, aby sa voľne pohybovala. Toto chcela, až do toho okamihu ju ovládala, aby vybuchla v orgazme, najväčšom, aký môže žena dosiahnuť.

Tvár ženy bola ako znetvorená, červená a spotená maska. Mala červený aj krk, na ktorom navierali plné a pulzujúce artérie, spolu so šľachami napnutými v kŕči rysovali štruktúru ako na obrázku anatómie zakaždým, keď zdvihla trup. Vlhké telo sa jej lesklo od potu a prestieradlo pod zadkom bolo premočené vaginálnou tekutinou.

Maoko zľahka ohla prsty a namiesto toho, aby použila brušká prstov ako to robila doteraz, začala bod G prechádzať nechtami. Boli to nechty vedkyne, zvyknutej na drobné manuálne úkony, takže mali vhodnú dĺžku a neboli špicaté. Znova a znova nimi prechádzala po citlivom mieste vo vnútri Novakovej, ktorá zvierala okraje matraca a prudko prerušovane dýchala. Ešte niekoľko sekúnd, potom Nórka prudko hodila hlavou dozadu a vykríkla divoko zo všetkých síl, ktoré v sebe mala.

Maoko jej rýchlo prikryla ľavou rukou ústa, aby sa z jej izby neozval ten hrozný výkrik.

Novakovej brušné svaly sa sťahovali a uvoľňovali v prudkom rytme a uvoľňovali ohromujúcu energiu tohto orgazmu, ktorý ešte nikdy v živote nezažila. Krik neprestával, pridusený Japonkinou rukou.

Maoko počkala.

Po niekoľkých sekundách sa sťahy Novakovej tela začali zmierňovať. Krik slabol až úplne stíchol a Nórka znova pomaly položila hlavu na posteľ. Pustila matrac a uvoľnila ruky vedľa tela. Maoko jej odtiahla ruku z úst a neprestávala jej hladkať brucho. Jemne začala vyťahovať pravú ruku z jej vagíny. Ľahko vychádzala z kanála, naplneného prívalom vaginálnej tekutiny a svalstvo bolo uvoľnené v dôsledku roztiahnutia, ktorému bolo vystavené. V niekoľkých sekundách sa ruka objavila vonku a Maoko zistila, že rukavica ostala neporušená napriek tomu, že silne používala nechty. Potešilo ju to, pretože pre všetkých Japoncov je hygiena základnou zvyklosťou, ktorú dodržiavajú až s posadnutosťou.

Pozrela na Novakovú. Ležala na posteli bez pohybu s neprítomnými očami obrátenými do stropu. Dych sa jej vracal do normálu. Do tváre sa jej vracala prirodzená farba a pot rýchlo vysýchal. O minútu už pokojne spala s pootvorenými ústami a hlavou mierne naklonenou doprava.

Maoko opatrne vstala z postele, aby ju nezobudila. Išla odhodiť aj druhý pár rukavíc, zhasla hlavné svetlo a obliekla si pyžamo. Veľmi opatrne z konca postele natiahla prikrývku nahor a prikryla ňou Nórku, aby neprechladla, načo podišla ku skrini a z police vybrala plaid. Zhasla aj abat-jour a tápavo sa vybrala k pohovke. Ľahla si na bok a na prikrytie použila plaid.

Niekoľko minút zamyslená pozerala do tmy, ale napokon zaspala.

16. kapitola

Drew odišiel z laboratória spolu s ostatnými a vybral sa smerom k domovu. Už bola takmer tma a potreboval si oddýchnuť, ukončiť tento pekelný deň. Koľko vecí sa stalo! Pokojná a vyrovnaná existencia zrelého profesora fyziky sa odrazu prevrátila vďaka tomuto neobyčajnému objavu. Posledné dni prežil úžasným spôsobom, v rýchlom tempe, v slávnom a emocionálnom crescende viac, ako zažíval po celý zvyšok svojho života.

Keď prechádzal po cestičke jeho zrak sa náhodou zastavil na budove, kde mal pracovňu rektor.

„Musím mu to povedať,“ pomyslel si.

Bol unavený, ale aj tak sa pustil týmto smerom.

V McKintockovom okne sa svietilo. Drew vedel, že pracuje nadčasy.

Slečna Wattsová už odišla, takže zabúchal priamo na dvere jeho pracovne.

„Ďalej!“ odpovedal mu hlas. „Ach, to si ty, Drew? Len poď ďalej, priateľu,“ v slove priateľu bola úprimná náklonnosť k Drewovi. Možno McKintock v podstate nebol iba riadiaci stroj neustále vyhľadávajúci financie. Alebo áno? V tomto prípade, pri tomto nezvyčajnom prejave priateľstva mohla byť iba vyjadrená vďačnosť za zisky, ktoré si rektor predstavoval vďaka objavu Drewa a Marrona, ktoré sa zvlášť museli brať do úvahy.

Jasne, zisky boli smerované pre univerzitu, ale McKintock bol idealista a mať prosperujúcu jednotku, ktorú riadil, bol preňho zmysel života. A naozaj bol. Do takej miery, že sa identifikoval s univerzitou, takže to, čo robil pre univerzitu, robil zároveň pre seba. Preto bol ešte stále tu a pracoval, vykonával administratívnu prácu, ktorú pokojne mohol urobiť aj na druhý deň, ale rektor vedel veľmi dobre, že na druhý deň by sa mohol objaviť ďalší problém, pre ktorý by musel odložiť tieto úkony a to by len reťazovo navýšilo problémy a bolo lepšie sa tomu vyhnúť.

„Dokázali sme to, McKintock,“ oznámil Drew vrúcnym hlasom, „máme základnú teóriu a sme schopní vytvoriť energiu potrebnú pre výmenu previazaných priestorov na rôzne vzdialenosti a pre rôzne objemy.“

„Výborne,“ ožil rektor, „ako ďaleko môžeme dosiahnuť?“

„Všade,“ odpovedal zjednodušene Drew a posadil sa.

„Takže do Pekingu, do Moskvy, do Anchorage? Kam chceme?“

„Tam a ešte ďalej.“

„Ako to, ešte ďalej?“ McKintock vyzeral dezorientovaný. Chvíľu rozmýšľal.

„Na Mesiac?“ opýtal sa ironicky.

„Pre tento prístroj je Mesiac za rohom,“ odpovedal pokojne Drew, „výmena sa môže uskutočniť s ktorýmkoľvek priestorom v známom vesmíre.“

McKintock nemal predstavu o veľkosti známeho vesmíru, ani o tom nakoľko je známy tento vesmír. Preňho bol Mesiac a planéty slnečnej sústavy celým vesmírom, ktorý poznal.

„Vesmír je veľmi veľký, McKintock. Súčasný odhad sa rovná približne deväťdesiatim trom miliardám svetelných rokov. Predstav si guľu s takým priemerom.“

McKintock naňho pozrel nechápavo. Čo mohol vedieť o svetelných rokoch?

Drew sa dovtípil, že mu to musí vysvetliť. Nechcelo sa mu, ale nemal na výber.

„Jeden svetelný rok je vzdialenosť, ktorú prejde svetlo vo vákuu za jeden rok. Keďže svetlo sa pohybuje rýchlosťou približne tristotisíc kilometrov za sekundu, za rok prejde vyše deväťtisíc miliárd kilometrov.“

McKintock vyvalil oči. Deväťtisíc miliárd kilometrov. Vzdialenosti, na ktoré bol zvyknutý boli také, ktoré dokázal prejsť na aute. Desať kilometrov, sto, dvesto kilometrov, približne.

Deväťtisíc miliárd kilometrov. Nevedel si ani predstaviť takúto vzdialenosť.

„Dobre,“ pokračoval Drew kým pobavene pozoroval rektorov úžas, „podľa toho, čo vieme má vesmír veľkosť deväťdesiat trikrát spomínaných deväťtisíc miliárd kilometrov, takže viac ako osemstotisíc miliárd miliárd kilometrov.“