Leibnizovo Kritérium

Marron začal pripravovať prvý prístroj, zatiaľ sa dvaja Japonci pustili do druhého. Kým čakali nový merací prístroj, diskutovali o technických detailoch vo svojom jazyku.

O pol hodiny Bryceová ukladala na platničku A prvého prístroja list zeleného šalátu.

Zapli prístroj a list sa objavil na mieste, kde kedysi stála nádržka s vodou. Biologička ho vzala a pod prenosným mikroskopom, ktorý si priniesla so sebou sledovala zmeny. O niekoľko minút dvihla hlavu od okuláru.

„Vyzerá byť dokonalý. Žilkovanie, stómy, bunky. Podľa toho, čo vidím sa zdá byť všetko v poriadku.“

Drew spokojne prikývol.

Skúsili to s kvetmi, hľuzami, hubou a malými bonsajmi v črepníku.

Každá vzorka sa po prenose objavila v nezmenenom stave.

Medzitým Maoko prekalibrovala gap druhého prístroja s použitím presnejšieho nástroja.

Na platničku prístroja číslo dva položili fazuľu a spustili ho. Fazuľa sa objavila asi tri metre naľavo od miesta nádržky s vodou, čo bola presná vzdialenosť medzi oboma prístrojmi.

Bryceová rýchlo preskúmala plod a vyhlásila, že je perfektný.

„Prejdeme na mäso,“ vyhlásila.

Už ho priniesla.

Z tašky s tepelnou izoláciou vytiahla nádobu s rezňami.

Marron ju nenásytne sledoval, bolo jedenásť hodín predpoludním a on už bol hladný.

Profesorka Bryceová naňho pozrela s potmehúdskym úsmevom a podala mu prázdnu tašku, aby ju odložil. Študent pochopil vtip a žmurkol s predstieraným sklamaním.

Bryceová vzala nôž z jedálenského kútika v laboratóriu a odrezala kus rezňa s okrajom približne päť centimetrov. Hrúbka bola zhruba osem milimetrov.

Preniesli ho pomocou druhého prístroja a mikroskopická kontrola ukázala, že bol úplne v poriadku.

Marron ho ochutnal.

„Chuť je presne taká, akú som očakával. To isté konzistencia. Povedal by som, že ho prenos vôbec nezmenil.

„Presne to by sa malo stať, pretože teória hovorí, že prístroj urobí výmenu previazaných priestorov nezávisle na ich obsahu,“ komentoval Drew.

„Čo poviete, skúsime to so živočíšnou formou?“ opýtal sa Bryceovej.

Profesorka chvíľu stála zamyslená a potom sa rozhodla.

„Áno, skúsime. Mali by sme vykonať biologickú analýzu na molekulárnej úrovni na vzorkách, ktoré prešli prenosom, aby sme si boli úplne istí, ale doteraz získané výsledky potvrdzujú teóriu výmeny previazaného priestoru.

Chvíľu ešte premýšľala.

„Z hľadiska bioetiky začneme formami života bez nervového systému. Ak by sa niečo pokazilo, aspoň nebudú trpieť. Stretneme sa po obede,“ a odišla.

Drew a ostatní sa koncentrovali na teóriu v snahe nájsť riešenie na problém výkonu.

„Niečo nám uniká,“ povedal Schultz, „z toho, čo sme doteraz pochopili aktivovanie prístroja vytvorí extra dimenzionálny konektor medzi priestorovým objemom uloženým v bode A a B. Konektor sa udržiava počas Planckovho času¹⁹ a medzitým dochádza k výmene previazaných priestorov.“

„Ak ide o extradimenzionálny, tak deformujeme veľmi hustú dimenziu,“ zasiahol Kobayashi, „iba tak sa dá vysvetliť taká vysoká potreba výkonu pri zväčšovaní vzdialenosti.“

„Vyzerá to tak,“ pripustil Schultz.

„Snažme sa o zobrazenie, možno nám to pomôže,“ pridal sa Kamaranda.

Potom zmenil tón na akademický, akoby bol na prednáške medzi svojimi študentmi. „Všetci žijeme v priestore, ktorý vnímame ako trojrozmerný so známymi rozmermi dĺžkou, šírkou a výškou. Zároveň vieme, že gravitačná sila deformuje priestor a to už nám robí ťažkosti, pretože nedokážeme navrhnúť takúto situáciu. Takže použime klasické podobenstvo trampolíny s elastickým povrchom, trampolína predstavuje trojrozmerný priestor. Ak na trampolínu položíme predmet, zdeformuje sa pod hmotnosťou tohto predmetu. Čím bude ťažší predmet, k tým väčšej deformácii dochádza, mám na mysli k prehnutiu trampolíny. Namiesto hmotnosť tomu hovorme hmota, ktorá je nezávislá na gravitačnej sile a jednako generuje gravitačnú silu. Takto vidíme, že čím väčšia je hmota, tým väčšia je deformácia. Ak by sme na trampolínu položili druhý objekt s menšou hmotou, ako prvý, tento by sa krútil v deformácii približujúc sa k objektu s väčšou hmotou. Toto správanie definujeme ako gravitácia. V skutočnosti aj predmet menšej hmoty deformuje priestor, takže spôsobuje gravitáciu voči masívnejšiemu predmetu napriek tomu, že je menší. S použitím analógie trampolíny, ktorá je dvojrozmerná sa nám podarí pochopiť koncepciu deformácie priestoru gravitačnou silou. Táto v podstate deformuje trampolínu jedným smerom, kolmo na plochu trampolíny, ak pridáme k jej geometrii jeden rozmer. Predpokladajme, že vezmeme našu trampolínu a položíme ju na gélovú platňu, ktorá je, ako vieme, elastická, koloidná, podľa potreby deformovateľná látka. Prístroj, na ktorom robíme pokusy, existuje v trojrozmernom priestore a predstavuje našu trampolínu, zdanlivo prejde po aktivácii priamo do gélovej platne, ktorá predstavuje ďalšiu dimenziu. Kondenzuje a deformuje časť gélovej hmoty vytvorením kanálu, konektora, ktorý sa svojimi koncami pripája na trampolínu, na normálny priestor, a vymení navzájom časti priestoru, na ktoré sa pripojil. Po výmene sa konektor rozpadne a gél sa vráti do svojho pôvodného stavu.“

Kamaranda urobil po dlhom vysvetľovaní pauzu a znova pokračoval vo svojej úvahe.

„Evidentne je gél veľmi hustý, takže je potrebné veľa energie na jeho kondenzáciu. Z nejakého dôvodu, ktorý nepoznáme sa konektor prejaví iba počas Planckovho času, aj keď sprostredkovanie energie je oveľa dlhšie ako tento časový interval. Myslím, že ho držíme asi pol sekundy, však?“ opýtal sa Kobayashiho, ktorý prikývol.

„Musí existovať niečo, čo bráni konektoru, aby sa prejavil počas dlhšej doby, ako je Planckov čas. Ak by sa dosiahol dlhší impulz, čo by to znamenalo? Možno by sa výmena previazaných priestorov odohrala opätovne? Spôsobilo by to nepretržité generovanie výmeny dvoch previazaných priestorov? Z hľadiska geometrie priestoru v tom nevidím problém. Jednoducho, vypnutím prístroja by sa obidva priestory nachádzali v poslednej dosiahnutej konfigurácii. Je však rovnako možné, že ak by sa konektor prejavil počas dlhšieho času ako je Planckov čas, vznikol by paradox, ktorého vlastnosti si v tomto okamihu neviem predstaviť a doteraz neobjavený prírodný zákon zasiahne, aby tomu zabránil.“

Všetci mlčali a rozmýšľali o uvažovaní indického matematika.

Po niekoľkých minútach odrazu Novaková vyskočila na nohy celá bledá v tvári.

„Och, Bože!“ zvolala priduseným hlasom.

Všetci sa na ňu vystrašene pozreli.

ƒ„Žiadny paradox tu nie je,“ pokračovala pochmúrne, „naopak, ide o narušenie!“

Podišla k tabuli a zotrela jednu časť rovníc, ktoré tak namáhavo objavovali, akoby to boli čmáranice nejakého arogantného študenta. Nakreslila Kamarandovu trampolínu, viditeľnú z troch štvrtín a upravenú rúru, ktorá prechádzajúc zospodu spájala dva body trampolíny.

„Toto je konektor, ako sme si ho nazvali,“ ukázala na rúru, „práve bol generovaný a začala sa výmena. Sme v bode nula procesu. Objem priestoru A vyrazí a vstúpi do konektora. Ako a v akej forme zatiaľ nevieme. A začína sa presúvať k opačnému koncu. Súčasne objem priestoru B robí presne to isté zo svojej strany a začína sa pohybovať k opačnému koncu konektora. Prebehne Planckov časový interval a dva priestory dorazia do cieľa, vylezú z konektora a umiestnia sa na pozíciu previazaného priestoru, s ktorým si vymenili miesto. Sme v čase jedna a proces sa ukončil.“

Urobila efektnú pauzu.

„Ale medzi časom nula a časom jedna,“ povedala hlasom, ktorý naberal na intenzite, „čo sa nachádza v priestoroch, ktoré prechádzajú konektorom?“dokončila v hysterickom výkriku.

Zdalo sa, akoby sa na okamih zastavil čas.

„Nie...“ hlesol Kamaranda so skleným pohľadom.

„Ale áno!“ zakričala ešte hlasnejšie, „Nie je tam nič!“ prehlásila zúrivo.

Drewovi sa zježili vlasy na hlave.

Kobayashi otvoril ústa a spadla mu sánka.

Schultzova tvár vyzerala ako kamenná maska, vytesaná s výrazom úplného zmätku.

Marron pozeral pred seba akoby bol nepríčetný.

Maoko, naopak, s potešením pozorovala Novakovú a na tvári mala zvláštny úsmev.

„Nič, chápete?“ pokračovala Nórka,. „a možno tu končí všetka energia, ktorá vychádza z výpočtov, energia, ktorá vychádza z nášho vesmíru a mení jeho energetickú bilanciu. Je to porušenie Lavoisierovho zákona, podľa ktorého energia nevzniká a nezaniká, ale sa len premieňa z jednej formy energie na druhú formu energie či na iné formy energií. A možno práve preto sa môže konektor prejaviť maximálne po dobu Planckovho časového impulzu, pretože inak by Nič pohltilo všetku energiu, ktorá ho obklopuje. Keby sme mu dali dostatok času, možno by pohltilo energiu celého vesmíru!“

V laboratóriu zavládlo hrobové ticho.

Bolo to akoby na nich padol chlad najhlbšej temnoty, akú si človek dokáže predstaviť a vykryštalizoval im mysle a vedomie.

Novaková ostala stáť pri tabuli s kriedou v ruke.

Prešla dobrá minúta bez toho, aby sa niekto pohol, potom Kobayashi pristúpil k tabuli, vzal kriedu a urobil niekoľko výpočtov na prázdnej časti tmavo šedého povrchu.

„Nie,“ povedal nakoniec, „takto to nemôže byť. Funkcia triády presunu udáva, že výkon sa zvyšuje iba v trojrozmernej vzdialenosti, nezávisle na objeme vymeneného priestoru. Takže za predpokladu, že sa udrží konštantná hodnota tohto objemu, určí aj aké množstvo energie vloženej do pokusu absorbuje Nič v čase, keď dva priestory počas výmeny prechádzajú do svojho nového cieľa. Nevidím dôvod, prečo by malo zväčšením vzdialenosti výmeny pri rovnakom objeme Nič zväčšiť svoju kapacitu absorpcie.“

Novaková naňho hľadela vytreštenými očami a zúrivo premýšľala.

Po niekoľkých nekonečných sekundách sa viditeľne zachvela a ešte viac zbledla.

„Nie... nie... to je bláznovstvo, nemysliteľné,“ bľabotala, „to nemôže byť.“

„Čo presne, profesorka Novaková?“ opýtal sa vyplašený Kobayashi.

„Toto!“ ukázala Novaková na konektor nakreslený na tabuli.

Ostatní na ňu nechápavo hľadeli.

„Čo to nechápete?“ kričala, „deformujeme priamo Nič! Konektor vzniká z Ničoho! Je tvorený Ničím! Priestor A vchádza do Ničoho a vynorí sa v priestore B, ktorý sa objaví na mieste bodu A prechádzajúc cez Nič!“

Po tomto boli všetci prítomní úplne dezorientovaní. Bolo to akoby sa im pod nohami stratila zem. Akoby všetky istoty, všetky základy, na ktorých postavili svoje znalosti naraz niečo úplne odplavilo.

„Ale ako... ako môže niečo, čo existuje...“ odvážil sa Drew, „... niečo, čo existuje... vstúpiť do Ničoho, prestať existovať a objaviť sa z Ničoho, začať znova existovať s rovnakými počiatočnými vlastnosťami aj keď na inom mieste?“

Novaková si položila ruku na čelo a oprela sa o tabuľu. Vyzerala, akoby sa jej zatočila hlava. Maoko k nej pristúpila, vzala ju za ruku a odviedla ju, aby sa posadila na najbližšiu stoličku. Odišla pre pohár s vodou, ktorý Nórka prijala s vďačným pohľadom.

„To je úplne filozofická otázka,“ odpovedala Novaková Drewovi tichým a pokojným hlasom, kým pila vodu.

„Či skôr, bola by to rozhodne filozofická otázka, keby sme pred sebou nemali experimentálny prejav manipulácie s Ničím. Nič neexistuje a nemôže byť ani definované, inak by ho samotná definícia zbavila statusu Ničoho. A my ním manipulujeme. Cítim, že je to tak. Nevidím iné riešenia. Zväčšením vzdialenosti výmeny sa zväčšuje aj dĺžka konektora, ktorý vzniká z Ničoho a je tvorený Ničím. Keďže evidentne Nič absorbuje maximálnu účinnosť energie, ktorá sa mu ponúkne, výsledok je, že vlastne samotný konektor pohltí všetku energiu. Zväčšením dĺžky konektora sa zvyšuje aj nadmiera potrebnej energie na jeho vytvorenie a udržanie počas Planckovho času. Konektor vykoná výmenu, to áno, ale za nedostupnú cenu vzdialeností, ktoré nie sú zanedbateľné.“

Stále vládlo ticho, ale tentoraz sa v tvárach Drewa, Schultza, Kamarandu, Marrona a Kobayashiho dal jasne prečítať obdiv Novakovej geniálnej intuície. Vedeli, že myseľ tejto ženy videla tam, kde oni nemohli dovidieť a dostala sa tam, kam sa ich mysle nemohli dostať. Zároveň ich tváre vyjadrovali zúfalstvo z porážky, o ktorej táto intuícia rozhodla, z neprekonateľných prekážok, ktoré jasne narysovala.

„Je to šialenstvo... čisté šialenstvo...“ mrmlal Schultz a kýval hlavou na znak odmietania.

Takto prešlo niekoľko minút a potom si Maoko pokojne a ľahostajne sadla na roh pracovného stola neďaleko stoličky, kde sedela Novaková. Prezrela si ju zhora nadol a priateľským tónom sa k nej prihovorila, čím ohúrila prítomných, ktorí si predtým neuvedomovali pohár s vodou, ktorý jej priniesla.

„Profesorka Novaková, vaša dizertácia dokazuje, že neexistujú praktické riešenia daného problému, pretože náš vesmír je izolovaný systém a prístroj prakticky odošle energiu mimo tento systém a zmení energetickú bilanciu.“

Novaková pomaly prikývla.

„Ale ak by sme náš vesmír nepovažovali za izolovaný systém, ale za uzavretý systém²⁰, umiestnený vo vnútri väčšieho systému, nemyslíte, že by sme mohli lepšie preštudovať jeho správanie?“

Novaková hľadela na Maoko s úžasom a s vytreštenými očami.

Voči tejto hypotéze sa nikto neodvážil povedať slovka.

Po chvíli však Schultz zdvihol zvraštené čelo a odišiel k tabuli s perom a papierom. Prepísal na papier všetky podstatné rovnice, potom úplne zmazal bridlicovú tabuľu.

Horlivo začal písať kriedou, začal od základných rovníc termodynamiky a nahrádzal ich koeficientmi, ktoré tvorili časti z dosiahnutých výsledkov ich teórie.

Drew a Marron v okamihu stáli pri ňom, aby mu pomohli, kým Kamaranda za ich chrbtom dával pozor, či sú matematické postupy formálne správne, zadumaný Kobayashi pozoroval tabuľu, ktorá práve nadobúdala novú formu šokujúcej koncepcie vesmíru.

Nikto nezbadal, že niekoľko metrov za nimi sedela na pracovnom stole Maoko a svojou malou rukou jemne prechádzala a hladila Novakovej plavé vlasy.

14. kapitola

O druhej popoludní profesorka Bryceová vstúpila do laboratória a priniesla škatuľu, z ktorej sa občas ozývali nečakané zvuky.

Okamžite si uvedomila, že sa doteraz nikto z nich odtiaľ nepohol, nikto sa nebol najesť. Niektorí sa pri tabuli dotýkali rovníc a opravovali grafy, iní pri pracovných stoloch fanaticky písali na papier a robili výpočty za pomoci kalkulačky. Občas sa niekto pozrel do zošita od stroja, pohľadal nejaké číslo a vložil ho do svojej rovnice, potom rozvíjal následné kroky.

Bryceová položila škatuľu na skrinku, sadla si do rohu a čakala. Muselo ísť o veľmi dôležitú fázu, pochopila to z posadnutosti, s akou pracovali jej kolegovia a z ich tvárí vycivených v dôsledku sústredenia a úsilia.

Kamaranda bol pri stole zohnutý nad svojim papierom. Dokončil poslednú pasáž a za znakom rovná sa napísal svoj výsledok. Ešte krátko prešiel postup, prikývol a potom vstal a vybral sa s papierom k Schultzovi.

„Entropia je 415J/K²¹.“

Schultz vložil hodnotu do jednej funkcie na tabuli.

„Kobayashi, máš energiu?“

Japonec končil výpočet komplexného integrálu. Zdvihol ruku a naznačil, aby chvíľu počkali, zatiaľ čo vkladal hodnoty do kalkulačky. Ešte vykonal posledné výpočty a výsledok zapísal na papier. Chvíľu to prechádzal a zdalo sa mu všetko správne.

„163000 J²².“ vyhlásil.

Schultz vložil aj túto hodnotu a medzitým mu Drew priniesol výsledok svojej a Marronovej práce.

„Vezmi do úvahy hrúbku obalu dve miliardy svetelných rokov. Je to najlepšia približná hodnota, akú ti teraz môžeme poskytnúť.“

Nemec napísal číslo do rovnice vedľa obrázka, znázorňujúceho guľu, obalenú do koncentrickej škrupiny.

Novaková stála pri tabuli so Schultzom a začala rozvíjať rovnice s práve dodanými údajmi.

Rozžiarená Maoko vstala od stola a podišla k tabuli so zošitom v jednej ruke a v druhej mala svoje poznámky. Prstom ukázala na tabuľku v zošite.

„Tu je! Parameter R6!“ triumfálne vyhlásila. „Musí sa udržať do 190 mikrovoltov.“

Schultz napísla190*10^-6 na miesto x vo vzorci a dokončil výpočty. Počkal na Novakovú, ktorá o chvíľu prišla na koniec svojich a dostala niekoľko výsledkov. Schultz ich okamžite použil so svojimi v novej rovnici.

Pracoval horúčkovito niekoľko minút pozorovaný kolegami.

Prišiel k poslednému kroku a zaváhal.

Rovnica už sa zúžila na niekoľko koeficientov a on sa takmer obával urobiť posledný krok a spoznať výsledok. Pošúchal si červené oči s čiernymi kruhmi naokolo, zhlboka sa nadýchol a vyriešil postup. Ostal pozorovať posledné číslo, ktoré napísal na pravo od znamienka rovná sa, akoby ho naozaj nevidel.

Nemohol tomu uveriť.

Ale bolo to tak.

Novaková prikyvovala a Kamaranda s Drewom tiež. Maoko a Kobayashi sa na seba navzájom usmievali a potom sa spolu s kolegami dívali na tabuľu. Marron sa vyčerpaný oprel o pracovný stôl.

„Termodynamický systém sa zdá byť vyrovnaný,“ vyhlásil Schultz čisto formálne. „Ak budeme považovať vesmír za uzavretý termodynamický systém v obale s hrúbkou dve miliardy svetelných rokov a vhodne nastavíme parameter R6, ktorý identifikovala slečna Yamazaki, môžeme kalibrovať triádu presunu tak, že dokážeme vymeniť previazané priestory tu a v ktoromkoľvek bode známeho vesmíru s rozlíšením vyvodeným z Plankovej dĺžky. Vymenený priestor tak vstúpi do rovnice inak ako predtým, ale teraz maximálny potrebný výkon na výmenu priestoru s objemom jedného metra kubického na vzdialenosť 10 miliárd svetelných rokov je 5 gigawattov. Značný výkon, jasne, a vyžaduje si samostatnú elektráreň, ale nie nemožný.“

Profesorka Bryceová prišla bližšie.

„Môžem vedieť čo sa stalo?“

„Prekonfigurovali sme predstavu vesmíru,“ povedal Drew hlasom plným emócií. „Osobitná funkcia prístroja výmeny nás priviedla k rozvinutiu modelu, na ktorom bola doteraz založená veda. Odteraz sa bude termodynamický systém považovať za zložený z hrubého obalu, vo vnútri ktorého sa nachádza náš vesmír, náš známy vesmír. Obal a náš vesmír môžu vymieňať energiu všetkými smermi a udržiavať konštantnú energetickú bilanciu. Zákon zachovania energie sa s takýmto modelom dodrží. V tomto modeli je obal iba jednoduchá metafora, ktorá umožňuje funkčne manipulovať s termodynamikou v rámci systému. Avšak z hľadiska časopriestoru sa nepovažuje za fyzikálnu veličinu, mám na mysli obal, pretože v skutočnosti na rozmerovej úrovní susedí s časopriestorovou hmotou známeho vesmíru. Toto prístroju umožňuje, aby fungoval, pretože každý bod nášho vesmíru susedí s bodom obalu. Keď sa prístroj aktivuje, platnička A prejde do bodu obalu, s ktorým susedí akoby sa otvorili dvere a vytvorí kanál presunu, ktorý sme nazvali konektor, a ktorý má druhý koniec napojený na druhý bod v našom vesmíre podľa parametrov, ktoré nastavíme. Zásadný parameter R6 spôsobuje, že výmena previazaných priestorov A a B sa môže uskutočniť s použitím dosiahnuteľného množstva energie.“

Biologička pochopila iba základnú líniu Drewovho vysvetlenia, ale to jej stačilo. Dôležité bolo, že to funguje.

„Nový model musíme pomenovať,“ podotkol Marron.

„Správne!“ odsúhlasil Kamaranda, guru matematických modelov, „ja navrhujem, aby sme ho nazvali jednoducho Systém. Ľahko sa zapamätá a jednoducho sa vyslovuje.“

„Súhlasím,“ pripustil Drew, „čo vy na to?“ obrátil sa s otázkou na ostatných.

„Za mňa v poriadku,“ povedal Schultz a ostatní sa spokojne pridali prikyvovaním.

„Výborne,“ povedal Drew, „teraz všetci odchod na obed!“ nariadil dobrosrdečne.

Posledný odchádzal Marron. Na prahu dverí sa obrátil a pozrel na tabuľu, na ktorej sa vynímala finálna rovnica výpočtu výkonu. Bola neuveriteľne jednoduchá oproti hroznej drine, ktorá jej predchádzala a vo svojej zjednodušenej forme vyzerala takto ²³:



Kde:

P = výkon vyjadrený vo Wattoch

d = vzdialenosť výmeny vyjadrená v metroch

V = vymenený objem v metroch kubických

Bryceová už bola samozrejme po obede a tak ostala v laboratóriu, aby opravila práce svojich študentov, ktoré mala so sebou v taške.

Všetci ostatní vyčerpaní a hladní náhlivo odkráčali do univerzitnej jedálne.

Marron vošiel do takmer prázdnej miestnosti a spomenul si, že neprišiel obedovať načas a preto sa minul s Charlene. Asi sa nahnevala, ale dúfal, že ak jej vysvetlí zaneprázdnenosť na svojom „delikátnom pokuse“, prejde ju to.

V jedálni bol ešte stále slušný výber a všetci si štedro nabrali. Rozdelili sa k niekoľkým stolom, aby nechali odtekať napätie z úplného ponorenia sa do práce, bok po boku počas dlhých hodín. Najedli sa v tichosti a zopár viet, ktoré prehodili sa týkalo počasia, klasickej nezáväznej a uvoľňujúcej témy.

Dávali si načas a až okolo štvrtej sa lenivo vrátili do laboratória. Toho dňa urobili revolúciu vo vede a tak nebol dôvod niekam sa ponáhľať.

Našli Bryceovú ako v depresii krúti hlavou a robí červené čiary v úlohe nejakého žiaka. Obrátila sa k prichádzajúcej skupine a zamávala vo vzduchu písomkou.

„Podľa tohto študenta 15% roztok vody a chloridu sodného je pri 38 stupňoch a pri atmosférickom tlaku výbušná zmes. Reakčné produkty, ktoré vypočíta sú natoľko chybné, že sa nemôžem spoľahnúť a nechať ho robiť zvyšné pokusy, ktoré si vyžadujú na kurze. Obávam sa, že by mohol konkurovať jednému môjmu známemu špecialistovi na neočakávané výbuchy,“ žmurkla na Drewa.

Fyzik sa vľúdne usmial a rozvalil sa na stoličke, skrížil si prsty na bruchu a pozrel na Bryceovú s výrazom vnútorného pokoja.

„Profesorka Bryceová, váš študent môže byť nepochopený génius, ktorý možno iba potrebuje objaviť svoju cestu,“ povedal duchovne.

„Áno, cestu... na farme!“ žartovala biologička, „trpezlivosť znamená to, že strávi ďalší mesiac navyše študovaním na túto skúšku, držím palce!“

„Takže, čo ste nám priniesli, pani profesorka?“ opýtal sa Drew.

„Črievičku,“ odpovedala a vzala škatuľu zo stolíka.

„Ako viete, je to jednobunkový živočích a živí sa baktériami. Exemplár, ktorý som priniesla, má dĺžku približne 300 mikrónov, takže sa dá ľahko pozorovať pod prenosným mikroskopom, ktorý som zabezpečila.“

Z veľkej škatule vybrala malú priesvitnú škatuľku. Vo vnútri sa nachádzal priestor s vodným roztokom.

„Je to jeden exemplár ponorený do výživného roztoku. Ak ho výmena nepoškodí, ďalej sa bude kŕmiť ako to robí bežne.“

Podala Drewovi škatuľu a ten pozrel na Kobayashiho.

Japonec ukázal na prístroj číslo dva, takže Drew položil vzorku na jeho platničku.

Uvoľnili priestor bodu B a položili tak stoličku a prikryli ju uterákom, aby zachytili prichádzajúcu vzorku a zabránili tomu, že odskočí a spadne na zem.

Bez úpravy parametrov Maoko aktivovala výmenu.

Priesvitná škatuľka sa materializovala tam, kde ju čakali. Marron ju vzal a podal Bryceovej, ktorá ju okamžite dala pod mikroskop.

Prižmúrila oči nad okulárom a niekoľko sekúnd pozorovala objekt, potom zajasala.

„Kŕmi sa! Má sa dobre!“ znova sa pozrela celá rozrušená, „to je fantastické, a... okamih... pozrime sa na to, aká zhoda okolností!“

Chvíľu počkala so zatajeným dychom a potom zvolala: „Reprodukuje sa! Excelentné. Toto je žiarivý príklad, že výmena ho ani najmenej neovplyvnila. Pozrite sa sám,“ s úsmevom oslovila Drewa.

Fyzik pozrel do mikroskopu, napravil zaostrenie a napokon zbadal malé črievičky ako sa silno brodia vo výživnom roztoku

Nechal mikroskop ostatným, aby si znepokojení obdivovali prvú živočíšnu formu života, ktorú prístroj preniesol.

Bol to historický výsledok.

Všetci sa nadšene usmievali a navzájom si gratulovali.

Tento deň znamenal významný medzník v ľudskej histórii.

„Čo tam vo vnútri ešte máte?“ opýtal sa Drew a ukázal na škatuľu.

Bryceová vybrala škatuľku s červíkom, ďalšiu s malou žabou a nakoniec klietku so škrečkom, ktorý pobehoval sem a tam po slamenej rohoži.

„Červík!“ vyhlásila Bryceová a podala Drewovi príslušnú škatuľku, ten ju vzal a chvíľu pozoroval pomalku, ktorá sa veselo skrúcala.

„Šťastnú cestu!“ zaželal Drew plný dôvery červíčkovi.

Výmena.

Výborne.

Červík sa na veľkú radosť vedátorov dostavil do cieľa veselý ako bol predtým.

Teraz už panovala úplná dôvera v prístroj a teóriu, ktorá ho riadila, takže prešli okamžite k žabke.

Žabka bola pokojná vo svojej dierkovanej škatuli a po tom, čo sa šťastne dostavila do bodu B si podskočila, aby sa upravila po dopade na stoličku. Bryceová jej cez otvor v škatuli ponúkla mušku, žaba šľahla jazykom, zachytila ju a prehltla.

„Je hladne, zvieratko, ha?“ pozoroval pobavene Drew.

„Tak, a dostali sme sa k cicavcom,“ vyhlásila slávnostne Bryceová kým vo vzduchu držala zdvihnutú klietku so škrečkom.

„Ideme?“ opýtala sa formálne Drewa.

Naznačil jej plošinu A, a Bryceová na ňu osobne pompézne uložila klietku.

Maoko stlačila kláves aktivácie.

Klietka ostala tam, kde bola, kým škrečok sa slobodný objavil v bode B a spadol na uterák, zoskočil dole zo stoličky a prudko vyskočil smerom do rohu na druhej strane laboratória.

„Hiiiiiiiii!“ ostrý výkrik rozčesol vzduch, spoza skrine sa vyrútila dievčina a vyskočila na najbližšiu stoličku. Vložila si prsty do úst a neprestávala jačať. „Aaaaaaaa!“

Všetci prítomní sa k nej vydesene obrátili.

Po chvíli zareagoval Drew.

„Čo je táto zač?“ opýtal sa s otvorenými ústami.

Škrečok sa schoval pod skriňu a nebolo ho vidieť, takže dievčina prestala kričať.

„Charlene!“ zakričal Marron úplne ohúrený.

„Kto?“ opýtal sa Drew.

„Hm... to je Charlene. Hm... moja priateľka“ odpovedal Marron a od rozpakov celý očervenel.

„Čože?“ opýtal sa Drew a výhražne prižmúril oči. „Tvoja priateľka?“ a zdôraznil prívlastok.

„No, áno. Moja priateľka,“ podišiel k Charlene a pomohol jej zísť zo stoličky.

Dievčina s pochybami pozrela na miesto, kde sa schoval škrečok a rýchlo sa pohla k dverám.

„Kam si myslíte, že idete, slečna?“oslovil ju Drew hromovým hlasom.

„Chcem odtiaľ okamžite preč!“ odpovedala provokatívnym tónom.

„Ešte nie!“ zastavil ju Drew tak, že si stal pred dvere.

Marron bol besný. Položil si ruku na čelo a neprestával kývať hlavou. Silno sa potil a nevedel na koho stranu sa má postaviť. Cítil, že za ten zmätok je zodpovedný on.

„Profesor Drew, prosím vás. Nechajte ma s ňou porozprávať.“

Drew ho ignoroval.

„Čo tu robíte?“ opýtal sa Charlene drsne.

„Ja...“ začalo dievča, ale hneď prestala a celá očervenela. Uvedomovala si, že jej správanie nebolo správne.

„Iba som chcela vedieť, na čom pracuje môj priateľ,“ pokračovala úprimne a zároveň s dávkou horkosti.

„Už niekoľko dní sledujem, že chodí ako s hlavou v oblakoch, je vzrušený, ale zamyslený, prišla som na to, že predo mnou niečo skrýva a hovorí mi klamstvá!“ dokončila a pozrela mu rovno do očí.

Marron svoje obrátil k oblohe a rozhodil porazenecky rukami.

„Čo som ti mal povedať?“ snažil sa jej vysvetliť. „Robíme pokusy a...“

„Čo ste videli, slečna?“ prerušil ho náhle Drew a obrátil sa na Charlene.

„Ja...“ váhavo sa ozvala, „videla som. Videla som to, čo sa dalo vidieť.“

Všetci v laboratóriu urobili okolo nej kruh a nepriateľsky na ňu pozerali okrem Marrona, ktorý stál nečinne a zdrvený bokom.

„Dobre,“ skonštatoval Drew, „škody už boli napáchané. Odteraz ste súčasťou tejto vedeckej skupiny. Predpokladám, že ste študentka. Študentka čoho...?“

„Psychológie,“ odpovedala Charlene obozretne.

„Dobre, slečna Charlene, študentka psychológie,“ Drew pozrel na dvere za svojim chrbtom, aby sa ubezpečil, že sú dobre zatvorené.

„Dnes ste boli svedkom experimentovania so systémom prenosu hmoty z jedného miesta na druhé, okamžitého a úplne prevratného. Vzhľadom na humánny smer vášho štúdia predpokladám, že vás nezaujímajú vedecké aspekty, ale nechám na Marrona, aby vám ich po zvážení vysvetlil ak to bude potrebné. Tento jav objavil náhodné váš priateľ tak, že nechcene spustil prístroj, ktorý som zostrojil. Osoby, ktoré tu vidíte,“ ukázal na prítomných, „som povolal, aby sme prišli na mechanizmus fungovania prístroja a základnú teóriu. A toto by sme mali. Dnes sme experimentovali s rastlinnými formami života a zvieratami,“ pri slove zviera Charlene hodila nervózne pohľad smerom ku skrini, kde sa schovával škrečok, „a potvrdili sme teóriu. Nachádzate sa v spoločnosti najväčších osobností, aké existujú. Predstavujem vám profesora Schultza, fyzika z univerzity v Heidelbergu.“

Charlene stisla profesorovi ruku a on jej oplatil svojim mocným stiskom.

„Profesor Kamaranda, matematik z Raipuru. Profesor Kobayashi, fyzika častíc z Osaky.“ Pri každom potrasení ruky Charlene cítila, ako v nej narastajú emócie ako rozvodnená rieka. Pripadala si akoby sa pozerala do tváre bohov.

„Profesorka Novaková, fyzička z univerzity v Osle. Slečna Yamazaki, doktorandka profesora Kobayashiho.“

Maoko si premerala Charlene kritickým pohľadom, potom jej srdečne potriasla rukou.

„Profesorka Bryceová, biologička na našej univerzite,“ pokračoval Drew, „a ja som profesor Lester Drew, fyzik a vedúci diplomovej práce vášho priateľa.“

„Som poctená, že som vás mohla poznať,“ vyhlásila dojatá Charlene. „Prepáčte mi, prosím, že som sa votrela do laboratória a spôsobila vám problémy. Snažte sa ma pochopiť, netušila som, čo stvára Joshua a... vrhla som sa po hlave. Ešte raz sa ospravedlňujem.“

„Stalo sa,“ uzavrel Drew,. „teraz si však musíte uvedomiť, že všetko, čo ste videli a čo sa tu dozviete odteraz musíte držať v úplnej tajnosti. V úplnej tajnosti, rozumiete? Rektor McKintock osobne je v čele tohto projektu a nariadil najvyššie utajenie. Nesmiete nikdy, opakujem, nikdy s nikým o tom rozprávať. Je to jasné?“

„Áno. Jasné. Rozumiem,“ odpovedala Charlene trocha kajúco, ale hrdá, že sa stala súčasťou tejto skupiny.

„Napokon,“ dodal Drew a žmurkol, „psychologička sa nám tu vždy môže hodiť!“

Charlene sa usmiala a zároveň ju Bryceová chytila za lakeť odvádzala ju so sebou k škrečkovej skrýši.

„Dobre, slečna budúca psychologička Charlene, priateľka študenta Marrona, ako iniciačný rituál v tomto tajnom bratstve Univerzity v Manchesteri mi musíte pomôcť zaistiť pokusné zviera, ktoré ušlo,“ a podala jej kartónovú škatuľu.

Charlene zbledla.