Leibnizovo Kritérium

„Som poctený tvojím návrhom. Veľmi rád sa pripojím. Ako by si chcel postupovať?“

„V prvom rade je potrebné, aby si prišiel do Manchesteru, aby som ti predviedol ako sa prejavuje tento fenomén a videl prístroj, ktorý ho spúšťa. Potom sa s ostatnými vedcami z výskumnej skupiny, ktorú práve zakladám, budeme snažiť popísať teóriu vysvetľujúcu mechanizmus. Súhlasíš?“

„Samozrejme, Drew-san. Kto sú ostatní?“

„Kamaranda na matematickú časť, Schultz na relativitu a ehm... Novaková na jemnú štruktúru hmoty.“

„Novaková? Jasmine Novaková?“ Kobayashi vybuchol, ale okamžite sa ovládol. „Drew-san, priateľ môj, dobre vieš, že som mal s Jasmine Novakovou nepríjemné rozhovory. Neviem sa s ňou zhodnúť. Na poslednej konferencii v Berne sa na konci môjho výkladu postavila v publiku a vyhlásila: „Profesor Kobayashi, naozaj ste si istý tým, čo hovoríte? Vo vašej prezentácii som objavila najmenej tri, opakujem tri, základné chyby v hodnotení...“ a začala kúsok po kúsku rozoberať moju tézu s vedcami v publiku, ktorí ju počúvali ako proroka a ja som vyzeral ako nejaký začiatočník. Prosím ťa, Drew-san, priateľu, nemáš za ňu náhradu?“

Drew vedel o exploit Novakovej voči Kobayashimu, ale nie, nemal za ňu náhradu.

„Nobu-san, drahý priateľ, ty si vo svojom odbore najlepší a nikto sa ti nevyrovná. Novaková má ťažkú povahu, ale má rovnako excelentné myslenie, práve preto sa jej v tvojej práci podarilo odhaliť niekoľko bodov, ktoré považovala za základné chyby, ale na druhej strane, ak sa na to pozrieme triezvo, išlo iba o drobné detaily na dotiahnutie. Jej myseľ naozaj budeme v našom tíme potrebovať. Myslíš, že to zvládneš?“

Kobayashi sa vzdal.

„Tak dobre, Drew-san, priateľ môj. Urobím to pre teba a pre vedu. Iba ťa chcem poprosiť, či si so sebou môžem priviesť aj Maoko-san. Je veľmi šikovná a pomôže mi s Jasmine-san.“

Drew mal radosť.

„Výborne, Nobu-san. Bude mi cťou mať vo svojej skupine schopnú študentku akou je slečna Yamazaki. V priebehu niekoľkých hodín ťa budem informovať ohľadom dátumu stretnutia tu, v Manchesteri. Ďakujem ti z celého srdca.“

„To ja som ti vďačný, Drew-san. Do skorého počutia. Konnichiwa!⁸“

„Konnichiwa, Nobu-san!“

Drewovi sa ohromne uľavilo, keď dosiahol účasť Kobayashiho aj napriek ťažkostiam, o ktorých vedel, že môžu nastať, a návrh zapojiť aj kolegom navrhnutú Maoko bolo prínosom pre prijateľné vzťahy vo vnútri vedeckej skupiny.

V japonskej kultúre bola ešte stále žena oproti mužovi v podradenom postavení, preto bolo prirodzené, že Kobayashi nesympatizoval s emancipovanou Jasmine Novakovou. Maoko dá Kobayashimu pocit, že je to práve on, ktorý má v rukách kontrolu a súčasne bude efektívne prepojená s Novakovou či už po vedeckej ako aj ľudskej stránke pre pokoj všetkých a pre zdarný výsledok projektu.

Tak a teraz Kamaranda.

Telefón dlho zvonil naprázdno, potom ženský hlas odpovedal priamo po anglicky: „Prosím,“ tón hlasu bol mrzutý.

„Tu je profesor Drew z Manchesteru. Je tam profesor Kamaranda?“

„Medituje pod banyánom,“ žena bola odmeraná.

„Mohli by ste ho zavolať?“

„Teraz nie. Mám prácu.“

Drew nedočkavo prešiel do ofenzívy.

„Musím s ním naliehavo rozprávať. Choďte ho zavolať okamžite!“

Žena bez štipky záujmu začala byť ešte viac hašterivá.

„Pôjdem len čo budem môcť. Zavolajte o hodinu.“

Drew sa neovládol.

„Počuj, hlupaňa, okamžite choď zavolať Kamarandu, lebo ťa nechám vyhodiť na chodník!“

Reakcia bola svojská.

„Ty kolonialistický bastard! Tvoji rodičia tu boli masakrovať nevinných ľudí, ženy a deti, využívali ste nás až do smrti, aby ste sa obohatili a vyzerali dobre pred vašou pobehlicou kráľovnou. Ak si myslíš, že kvôli tebe zdvihnem zadok zo stoličky, tak zdochni!“ a prudko zložila.

Drew zúril. V ruke držal hluchý telefón, od zlosti mal chuť s ním biť po stole ako s kladivom, ale namiesto toho sa zhlboka nadýchol, zatvoril oči a hneď sa upokojil.

Dnes ráno mu chýbalo už iba natrafiť práve na vnučku obetí koloniálnej politiky! A akou peknou angličtinou rozprávala, akoby žila v Birminghame! Históriu veľmi nepoznal, ale za čias Gándhiho, keď boli jej starí rodičia pravdepodobne pod anglickou nadvládou, bol na tróne kráľ a nie kráľovná.

V každom prípade, čo mal teraz robiť? Táto sa postavila medzi neho a Kamarandu a nikdy ho nezavolá k telefónu. A on sa tak ponáhľal, dočerta!

Navyše, žena musela na displeji telefónu vidieť číslo a pochopila, že hovor prichádza z Veľkej Británie, preto odpovedala po anglicky. Teraz si musel dávať pozor, telefonovať bolo zbytočné a malo by opačný účinok.

V tom okamihu vstúpil Marron. Dohodli sa na schôdzke o ôsmej v Drewovej pracovni a mladík prišiel načas. Dostal nápad.

„Ahoj, Marron! Počuj, máš nejakého kamaráta, ktorý práve študuje v Indii, v Raipure?“

„Dobrý deň, pán profesor. Popremýšľam... No áno! Thomas Chatham si tam robí doktorát. Poznáme sa dobre. Potrebujete niečo?“

Drewovi sa vrátila nádej.

„Malú láskavosť. Mohol by si mu zatelefonovať a poprosiť ho, či by nemohol zájsť za profesorom Kamarandom? Nájde ho meditovať pod banyánom, tam chodí premýšľať o matematických otázkach, nech mu povie, aby mi čo najskôr zavolal na toto číslo.“

Marronovi sa zdala požiadavka trochu zvláštna, ale keďže poznal aký je Drew excentrický, na nič sa nepýtal. V mobile našiel kamarátovo číslo a zavolal mu z Drewovej pevnej linky.

Chatham okamžite zdvihol. Práve mu skončila posledná denná prednáška a bol šťastný, že sa môže prejsť a má príležitosť ísť za takou osobnosťou ako bol Kamaranda. Našiel ho presne pod banyánom s výrazom meditujúceho guru. Odovzdal mu odkaz a o desať minút už zvonil Drewov telefón.

„Tu je Drew.“

„Nazdar, Drew. Tu je Kamaranda. Tak rozprávaj.“ Ind bol stručný a vždy išiel priamo k veci bez zbytočných okolkov.

„Prepáč mi, že ťa vyrušujem, ale chcel by som ti ponúknuť výskum jedného mimoriadneho fyzikálneho javu. Potreboval by som tvoju špecializáciu matematických vzorcov v teórii tohto javu. Ideš do toho?“

„Kedy a kde?“

„Tu v Manchesteri len čo budeš môcť. Musím ti predviesť ako to funguje a...“

„Budem tam zajtra večer greenwichského času.“

„Výborne! Ďakujem, Radni. Dovidenia zajtra.“

Drew sa uvoľnil. Vďaka úsiliu dvoch študentov sa dostal z problému, ktorý ani nezavinil. Boli schopní títo dvaja mládenci.

„Vďaka za spoluprácu, Marron. Poď, pozývam ťa na čaj.“

Kým kráčali po chodbe smerom k bufetu, Marron sa neudržal od zvedavosti.

„Profesor Drew, prepáčte moju dotieravosť, ale zdalo sa mi, že profesor Kamaranda bol príliš rýchly v odpovedi na ponuku, možno už práve teraz balí kufre. Ktovie prečo?“

„To netuším, Marron. Možno chce iba na chvíľu zmeniť prostredie.“

Nepovedal mu nič o tej ježibabe v telefóne. Bolo možné, že ju Kamarandovi nanútili iba preto, že je príbuzná nejakej vysoko postavenej osoby, aj keď je úplne neschopná ako spolupracovníčka. Je možné, že je s ňou matematik v permanentnom konflikte a príležitosť zmiznúť do Manchesteru mu prišla ako nečakaná záchranná vesta. Keby Marronovi vyrozprával spor so ženou, musel by vysvetľovať aj dôvody jej nenávisti a keďže študent bol čierny, Drew mal za to, že by bolo lepšie nevyťahovať na svetlo dobu kolonializmu a jeho nehanebnosti, ktoré neboli určite o nič menej vážne ako tie, ktoré boli spáchané na afrických ľuďoch odvlečených do otroctva. Marron by sa mohol znepokojiť alebo dokonca sa nahnevať a to by pre ovzdušie vo vedeckej skupine nebolo veľmi prínosné. Je lepšie nechať tieto problémy pod pokrievkou.

Bufet bol vybavený všetkým potrebným na prípravu klasického anglického čaju, bolo tam niekoľko kanvíc na čaj, rôzne šálky, sporák na prevarenie vody, najbežnejšie druhy čajov vo vrecúškach, ale aj sypaných, rozličné príbory, cukor a celkom slušný výber múčnikov. Nesmelo chýbať mlieko, ktoré sa prilieva až na konci prípravy. Podľa ortodoxných milovníkov pôvodného čaju, Angličania zničili tento úžasný nápoj tým, že doňho začali liať mlieko a to možno bola pravda, ale ak to tak majú radi, tak načo sa znepokojovať? Chuť je chuť, čo by mali povedať Taliani, keď zistili, že Američania pečú pizzu na grile?

Drew dal zovrieť vodu, trochu jej odobral a nalial do kanvice, aby sa zohriala, potom ju vylial a nasypal do nej tri lyžičky čajových lístkov Darjeeling, ktorý mal najradšej, podľa tradície po jednej lyžičke na každú šálku a jednu pre kanvicu. Pridal vriacu vodu a nechal štyri minúty lúhovať, čo bol potrebný čas na to, aby dosiahol podľa neho ideálnu koncentráciu.

„Ešte jedna vec, pán profesor,“ pokračoval Marron, „ako budú zaplatení vedci, ktorých pozývate? Napríklad, profesor Kamaranda hneď prijal pozvanie a zajtra bude tu. Kto zaplatí cestovné, diéty, profesionálnu prácu?“

„Manchesterská univerzita má každoročnú dohodu s mnohými univerzitami, prostredníctvom ktorej sa vedci presúvajú medzi univerzitami, ktoré ju podpísali a sú odmeňovaní z domovskej univerzity, výdavky sa automaticky hradia za predpokladu, že spadajú do stanovenej kategórie. Keďže presuny osôb sú navzájom celkovo vyrovnané, každoročné výdavky nie sú narušené, ale univerzita získava z vedeckého hľadiska a to vďaka prispievaniu mozgov, ktoré má na určitý čas k dispozícii.“

„Chápem. Takže ste vybrali kolegov, ktorí pochádzajú z dohody s Manchesterskou univerzitou, pravda?“

„Presne tak, Marron. Keď som včera popoludní odniesol zoznam McKintockovi na schválenie, prvá vec, ktorú skontroloval bola práve táto. Musí mať pod kontrolou výdavky. Nezávisle na ekonomickej stránke je z intelektuálneho a kultúrneho hľadiska pre vedcov presun určitým ziskom, keďže priama spolupráca s kolegami z iných univerzít je často podnetná a strhujúca. Skúšanie rôznych spôsobov prístupu k problémom, konfrontovanie sa aj s často rozdielnymi pohľadmi alebo len práca v prostredí odtrhnutom od bežného nezriedka pomáha vzniknúť novým koncepciám, ktoré obohatia vedu a učencov, ktorí prežívajú túto skúsenosť.“

„O tom som presvedčený,“ Marron vzal škatuľu so zákuskami, kým Drew nalieval čaj do šálok. Sadli si k stolíku a popíjali čaj s dodržaním rituálu tak dôležitého pre Angličanov, že im poskytoval uspokojenie súvisiace s vyjadrením jedného zo základných aspektov britského ducha.

Po prestávke sa vrátili do pracovne a Drew zavolal Schultzovi. Odpovedal osobne, čo bolo dosť neobvyklé, pretože podľa toho čo vedel, tento Nemec zakaždým nechal dvíhať telefóny svojich doktorandov a telefón prevzal iba v životne dôležitých prípadoch.

„Ja?“⁹

„Tu je Drew z Manchesteru, ahoj, Dieter.“

„Och, ahoj, Lester. Ako sa darí?“

„Dobre, ďakujem. A tebe? Stále zápasíš s tvojou loďou?“ Schultz si kúpil asi pred rokom loď od ruky v dosť zlom stave a snažil sa ju opraviť, aby mohol chodiť na rybačku na rieku Neckar.

„Všetko v poriadku. Loď stále naberá vodu, myslel som si, že som opravil všetky trhliny, ale evidentne mi stále nejaká uniká. V každom prípade, teraz na to aj tak nemám čas, všetci moji doktorandi sú na pobyte v európskych observatóriách kvôli gravitačným vlnám a ostal som tu strážiť pevnosť.“

„Nešiel si s nimi?“ Drew ostal zarazený.

„Nie. Odišli s jedným kolegom, ktorý sa láskavo ponúkol,“ Schultz sa zaškľabil, „aspoň toto je oficiálna verzia. Pravdou je, že Hoffner chcel ísť na dovolenku v júni namiesto júla a na to nemal oprávnenie. Myslím, že ho manželka vydiera, evidentne má ona dovolenku v júni a očakáva, že ju manžel vezme niekam na prázdniny. Aby som mu vyšiel v ústrety, povedal som mu, že ho zaskočím v júni, ak pôjde teraz so študentmi namiesto mňa. Okamžite na to pristal. Vybral si drinu a lietanie s neskúsenými študentmi po podzemných laboratóriách, než by mal počúvať vyhrážanie manželky,“ znova sa zaškeril.

„Chápem. Nuž, Hoffner má moje sympatie,“ vzdychol si Drew, „napriek tomu, Dieter, volám ti, aby som ťa požiadal o spoluprácu na skúmaní zvláštneho javu, na ktorý sme tu prišli. Môžeš?“

Schultz sa na okamih zamyslel.

„Uvidíme... Musím prísť k vám?“

„Áno, je to nevyhnutné. Musím ti predviesť ako sa prejavuje tento fenomén a tiež prístroj, ktorý ho spôsobuje. Navyše, bol by si súčasťou vedeckej skupiny, ktorú zostavujem za týmto účelom, takže musíme pracovať všetci spolu.“

„Dobre teda. Kedy je potrebná moja prítomnosť?“

„Hm...“ Drew bol v rozpakoch, „Kamaranda priletí zajtra večer...“

„Zajtra večer?!“ skríkol ohromený Schultz. „Ako čas na rozmyslenie to nie je zlé, však Lester?“

Niekoľko sekúnd uvažoval a ozval sa: „Napokon, študenti tu nie sú a prednášky za mňa môže vziať Ebersbacher, ide mu to. Súhlas, porozprávam sa s rektorom a naplánujem si cestu do Manchesteru na pozajtra.“

„Veľmi ti ďakujem, Dieter. Nebudeš ľutovať, uvidíš.“

„V to dúfam,“ opäť sa zaškeril Schultz, „ani sa ťa nepýtam kto tam bude okrem Kamarandu. Nechám sa prekvapiť. Dovidenia, Lester!“

„Dovidenia, Dieter.“

Schultz miloval prekvapenia, ale aj riziko, ktoré predstavovala posledná osoba, ktorej teraz musel zatelefonovať: Jasmine Novaková.

Drew poslal Marrona do kopírovacej miestnosti urobiť kópie nejakých zošitov. Nechcel, aby bol pri tom, keď bude diskutovať s Nórkou a aby ho tiež nevidel ako ho táto valkýra bude tlačiť. Radšej neriskoval.

<Haló?>¹⁰ V telefóne sa ozval mužský hlas.

„Tu je Drew z Univerzity v Manchesteri. Hľadám profesorku Jasmine Novakovú.“

„Dobrý deň, pán profesor. Tu je. Hneď ju zavolám.“

„Ďakujem, dopočutia.“

Drew počul v pozadí nejaké vety v nórčine a potom odovzdanie telefónu.

„Novaková.“

V tomto chladnom hlase ako ľady na Južnom polárnom kruhu bol nordický prízvuk iba detail.

„Tu je profesor Drew z uni...“

„...z Univerzity v Manchesteri, viem. Povedal mi to môj spolupracovník, nemyslíte?“

Drew si pomyslel, že to začína dobre. Snažil sa predstaviť svoje najlepšie savoir-faire. „Ďakujem za váš čas, ktorý mi venujete. Volám vám vo veľmi dôležitej veci, ktorú môžete vyriešiť iba vy. Náhodou sme objavili úplne neobvyklý fyzikálny jav, ktorého zložitosť si vyžaduje najlepšie mozgy, aby sa mohol preskúmať a vyjadriť. Preto som si dovolil obrátiť sa na vás s nádejou, že by ste mohli byť súčasťou vedeckej skupiny, ktorú zostavujem za týmto účelom. Vaše schopnosti predpokladu a syntézy sú známe na celom svete a...“

„Aký jav?“ Novaková nereagovala na Drewove lichôtky a ostala ľadová ako predtým. Prejavila záujem o účinky a to už znamenalo pokrok.

„Je mi ľúto, profesorka Novaková, ale som nútený udržiavať tajomstvo a nemôžem o tom hovoriť po telefóne. Všetky informácie sú k dispozícii výhradne členom vedeckej skupiny. Pevne dúfam, že sa k nám pridáte,“ Drew sa veľmi snažil. Bol rad na Novakovej.

„Kto sú členovia skupiny?“

Drew sa na túto otázku pripravil, ale jednako sa zachvel.

„Kamaranda, Schultz a...“ zaváhal, „... Kobayashi,“ dokončil na jeden výdych.

„Kobayashi?“ zopakovala Novaková. „Kobayashi? Ha, ha, ha!“ vybuchla do smiechu. „Výborná voľba, profesor Drew! To bude radosť usmerniť toho neschopného nafúkaného šovinistu!“

Drew bol zdesený. Nikdy by nečakal takúto reakciu. Nórka vybuchovala do smiechu iba pri pomyslení, že bude mať v pazúroch Kobayashiho. Bláznivé. Táto žena musela mať u mužov obrovské nevyriešené účty, keď sa takto správala. Nech už to bolo akokoľvek, vlastne súhlasila s účasťou a to bol výsledok, ktorý Drew ani nedúfal, že tak ľahko dosiahne. Bol si vedomý toho, že vkladá chudáka Kobayashiho do rúk Novakovej, ale vedel, že Maoko bude robiť prostredníka a tak sa veci hádam nevyvinú až tak zle. Napokon, všetko to boli vedci v procese skúmania komplexného problému a výskum bol na prvom mieste.

„Mohli by ste byť v Manchesteri už pozajtra?“ opýtal sa Drew a tváril sa, že prehliadol Novakovej bujarý výbuch.

Po krátkej odmlke Nórka odpovedala takmer so sympatiou: „Myslím, že áno. Prenesiem svoje úlohy na kolegov. Som zvedavá, o akom jave to rozprávame,“ a znova sa vrátila k ľadovému hlasu, „dúfam, že ide naozaj o niečo nevídané a nie o nejakú frašku ako v iných prípadoch fingovaných objavov.“

Drew sa znova zachvel, ale nenechal sa vyviesť z rovnováhy.

„Nebudete ľutovať, profesorka Novaková. Som vám hlboko zaviazaný za to, že ste prijali moju ponuku. Budem sa na vás tešiť. Ešte raz ďakujem a do skorého videnia.“

„Dovidenia,“ pozdravila neslano.

Drew bol v siedmom nebi. Podarilo sa mu zostaviť tím a onedlho začnú pracovať na jave.

Zavolal Kobayashimu, aby ho informoval o dátume stretnutia. Aj keď bol termín za krátky čas, Japonec sa prispôsobil a potvrdil svoju účasť na dohodnutý termín.

Marron sa vrátil s skopírovaným zošitom a Drew ho oboznámil s dohodami, ktoré dojednal s vedcami novej vedeckej skupiny.

„Pán profesor,“ podotkol študent, „rozmýšľal som, že keď budeme prezentovať účinok kolegom, profesorka Bryceová by nemala byť vo svojej pracovni a my musíme mať možnosť bez jej vedomia získať všetok materiál, ktorý premiestnime, inak bude zle.“ Robila mu starosti scéna Bryceovej v rektorovej pracovni.

„Máš pravdu, Marron,“ pripustil Drew. „Máme dve možnosti, buď sa dohodneme s McKintockom, informujeme ho, že prebehne experiment a požiadame ho o podporu alebo urobíme pokus keď Bryceová nebude v pracovni. V takom prípade musíme aj tak požiadať od rektora kľúče od jej pracovne,“ premýšľal chvíľu a potom prišiel k záveru: „Porozprávame sa s McKintockom. Nech rozhodne on.“

„Žartuješ?“ vybuchol McKintock, „Bryceová mi už tak dáva zabrať, aj bez tejto novinky. Musíme ju o tom informovať, nevidím inú možnosť. Okrem toho, keby si chcel robiť pokus na prenose živého zvieraťa, biológ sa nám zíde.“

Na to Drew nepomyslel, ale rektor mal z toho hľadiska pravdu.

„Myslíš, že by bola ochotná prísť teraz na stretnutie?“ opýtal sa Drew.

Ako odpoveď McKintock zavolal svojej sekretárke.

„Pani Wattsová, kde sa práve nachádza profesorka Bryceová?“ Niekoľko sekúnd počúval odpoveď a potom odvetil: „Veľmi dobre. Ďakujem. Mohli by ste mi ju poslať okamžite do mojej pracovne? Výborne. Ešte raz ďakujem.“

Slečna Wattsová bola príkladom efektivity. Inteligentná, intuitívna a pohotová, bola rektorovou výkonnou rukou a on si ju za to veľmi vážil.

„Bryceová práve prišla na prestávku. O chvíľu tu bude,“ oznámil McKintock.

Drew si všimol, že rektor mal čierne kruhy pod očami a ospalý výraz. Musel stráviť noc so svojou priateľkou, vždy tak vyzeral na druhý deň. Drew mu trocha závidel, ale musel uznať, že sa príliš nezaoberal hľadaním ženy. Evidentne bol McKintock šikovnejší alebo mal viac šťastia.

„Vedecká skupina tu bude o pár dní, McKintock. Počítajme s tým, že sa hneď pustíme do práce,“ informoval ho Drew.

Rektor pozeral na Marrona. Pozorne si ho obzrel a prvýkrát, odkedy sa spustila táto záležitosť ho oslovil.

„Takže ty si Lesterov študent,“ spustil zamyslený. „Tento tu...“ zo žartu ukázal na Drewa, „...hovorí, že to ty si sa postaral o objav na prístroji. Je to tak?“

Marron bol zmätený a v úžase pred najvyšším zástupcom univerzity.

„Hm, áno, pane. Tak sa to stalo. Vďaka jedinečným vlastnostiam zariadenia, ktoré zostrojil profesor Drew a sérii šťastných okolností som mal tú česť pozorovať demonštráciu úkazu. Teraz ho musíme preštudovať a s vedeckou skupinou, ktorú zostavil profesor...“

V tom okamihu profesorka Bryceová rozrazila dvere a vstúpila rýchlym krokom, so šálkou čaju v ruke a bez jediného slova uchopila stoličku a udrela ňou z celej sily o zem vedľa pracovného stola. Posadila sa a pozrela ohnivými očami na rektora.

„Čo je?“ vybuchla arogantne.

McKintock bol zvyknutý na provokatívne správanie tejto ženy a už si z toho nič nerobil.

„Veľavážená profesorka Bryceová, Megan...“ snažil sa ju obmäkčiť tým, že ju oslovil menom, ale ako odpoveď iba prižmúrila pravé oko a spustila nadol kútiky úst, hodila šálku na dosku písacieho stola tak, že horúci čaj vystrekol na rektorove poznámky a na malú antickú amforu, ktorú mal na stole ako ozdobu, prekrížila si ruky a pozrela naňho ešte vražednejším pohľadom.

„Áno, Lachlan?“ ozvala sa výsmešným hlasom.

McKintock si vzdychol.

„Potrebujem tvoju pomoc pri veľmi...“

„Ak ste stratili kľúče, zavolajte zriadenca. Mám lepšie veci na práci!“

„Dočerta, Bryceová!“ vybuchol McKintock, udrel päsťou do stola a tentoraz on spôsobil, že čaj profesorky vyšplechol zo šálky. Nadskočila vystrašená na stoličke. Medzitým rektor hrubo pokračoval: „Ak som pre vás poslal je to preto, lebo vás potrebujem, inak by som sa pokojne zaobišiel aj bez toho, aby ste sa mi motali popod nohy, jasne?!“

Profesorka zbledla ako papier a sledovala ho napätá bez jediného pohybu.

McKintock sa znova ozval už pokojnejší: „Profesor Drew už vie o čo ide. Toto je študent fyziky, Joshua Marron.“

Bryceová žmurkla očami smerom k študentovi a ohromená sa znova obrátila na rektora. Ten pokračoval.

„Objavili nový, revolučný fyzikálny jav a chystajú sa ho preštudovať s vedeckou skupinou, zloženou z najlepších vedcov, ktorí existujú a Drew ich vybral. Keďže sa výskum dotýka aj biologických foriem, ste najvhodnejšia osoba na túto úlohu. Idete do toho s nami?“ uzavrel rozhodne.

Profesorka ostala na niekoľko sekúnd nehybná, potom sa uvoľnila a nadýchla sa prvýkrát, odkedy McKintock udrel päsťou po stole. Od toho okamihu až doteraz ani nedýchala.

„Páni, ospravedlňujem sa za svoje správanie. Rektor, hovoríte o používaní biologických foriem? Za akým účelom?“

McKintock pozrel na Drewa, ktorý zasiahol žoviálne akoby sa nič nestalo.

„Profesorka, musím poznamenať, že ide o tajný výskum.“ Bryceová prižmúrila oči. Drew pokračoval: „Sme schopní v okamihu premiestniť hmotu z jedného miesta na druhé, od seba dosť vzdialené. Tie veci, ktoré ste minule našli u seba na kresle pochádzali z nášho fyzikálneho laboratória, v ktorom sme s Marronom robili pokus s práve objaveným javom. Prepáčte nám nepríjemnú situáciu, ktorú sme spôsobili, ale nemohli sme v tom čase vedieť, kam sa hmota premiestnila.“ Bryceová na okamih vytreštila oči a potom sa znova sústredila na počúvanie.

Drew pokračoval vo vysvetľovaní:

„S vedeckou skupinou, ktorú som zostavil sa budeme snažiť vypracovať teóriu, ktorá vysvetlí objavený fenomén, takže budeme skúšať premiestniť aj živé bytosti, rastliny a zvieratá. Vaša pomoc bude dôležitá.“

„Prečo ste sa obrátili práve na mňa? Na svete je niekoľko oveľa schopnejších biológov,“ opýtala sa profesorka.

„Nástroj, ktorý spôsobuje premiestnenie má čisto náhodou nastavené miesto určenia na vaše kreslo. Zatiaľ nevieme ako zmeniť súradnice, takže v prvej fáze pokusov budeme nútení používať aj vašu pracovňu. Pomôžete nám?“

Bryceová úplne zmenila výraz. Zrazu bola veselá ako študentka počas svojho prvého pokusu v laboratóriu. Možno toto bola skutočná profesorka Megan Bryceová, vedkyňa, ktorá potrebovala výzvy, aby im mohla ísť v ústrety a odvrátila sa od monotónneho vyučovania ľahostajných a zákerných študentov.

„Samozrejme, profesor Drew!“ zvolala, „ale toto vás bude niečo stáť...“

Drew na ňu hľadel spýtavo, kým pokračovala: „Teraz už viem komu mám poslať účet z čistiarne, kde mi dali do poriadku sukňu!“ žmurkla naňho a s úsmevom vyšla z pracovne.

Traja muži ostali na okamih bez slova, potom McKintock zhrnul: „V podstate je to dobrá žena. Ak vedie takýto život, musí prežívať veľký stres. Musíme ju chápať. Tak, a teraz si myslím, že tento projekt jej prinesie spokojnosť, čo bude na prospech jej aj nášmu výskumu.

„Amen!“ zaglosoval Drew.

„Lester, keď sme pri tom,“ pokračoval rektor, „skontroloval si, či je laboratórium s tvojim pokusom ešte stále zapečatené? Ja som ho dal oficiálne zavrieť, keď si ma o to včera požiadal.“

„To bol náš prvý krok,“ odpovedal Drew, vstal a Marron ho nasledoval.

„Uvidíme sa hneď, len čo sa dostavia všetci vedci. Ahoj, Lachlan.“

„Dovidenia, pán rektor McKintock,“ pozdravil Marron s úctou.

Na dverách laboratória boli ešte stále nalepené pečate a kvalitné mreže nahrádzali Drewov provizórny nápis z onej noci.

Profesor odstránil pečate a obaja vstúpili dovnútra, prvýkrát od objavu. Všetko bolo tak ako to zanechali. Početné fyzikálne laboratóriá Univerzity v Machesteri umožňovali vykonávanie bežnej činnosti aj napriek tomu, že zapečatené nebolo k dispozícii.

Keď odchádzali, Drew znova zapečatil laboratórium pomocou nových pások, ktoré predtým vyzdvihol na sekretariáte.

Vrátili sa do Drewovej pracovne a zvyšok dňa strávili opätovným organizovaním bodov experimentu, prípravou tabuliek a grafov a vypracovaním krátkej správy o vykonaných činnostiach a dosiahnutých výsledkoch, aby bolo možné poskytnúť členom skupiny stručný, ale výstižný prehľad o téme výskumu. Bol to slušný počiatočný bod, ale Drew tušil, že cesta pred nimi bude dlhá a plná problémov.

Nasledujúci deň Drew vykonával bežné prednášky, kým Marron ostal študovať vo svojej izbe.

Večer Kamaranda dorazil do Manchesteru. Taxi ho priviezlo priamo na miesto ubytovania, ktoré mu zabezpečila univerzita, potom zatelefonoval Drewovi, aby mu oznámil svoj príchod. Išiel na večeru a po nej do postele. Na druhý deň ráno, kým čakal na príchod ostatných vedcov, vybral sa do Sackville Park neďaleko univerzity a sadol si, aby meditoval na lavičke pri Turingovej soche¹¹. Bolo to preňho, akoby sedel pod svojim banyanom.

Kobayashi, Maoko a Schultz dorazili popoludní. Novaková sa dostavila predvečerom.

Prvé stretnutie bolo stanovené na nasledujúce ráno o deviatej hodine, v laboratóriu, kde sa robil experiment.

Dobrodružstvo sa začalo.

9. kapitola

Niektorí sa posadili na stoličky a iní na stolčeky, prítomní sedeli do kruhu okolo pracovného stola, na ktorom sa zariadenie, ktoré zostrojil Drew, javilo ako anonymný prototyp nejakého experimentu elektrodynamiky. Profesor stál blízko mikrometrických nastavení a Marron sedel pri počítači.

Drew sa ozval.

„Prístroj, ktorý vidíte pred sebou je, ako sa zdá, schopný vykonať vzájomnú výmenu dvoch častí previazaného priestoru. V podstate to, čo sa nachádza v bode A si v okamihu vymení miesto s tým, čo sa nachádza v bode B.“

Pri tomto vyhlásení Schultz vytreštil oči, možno si predstavil uskutočnenie toho, čo zahliadlo jeho štúdium relativity.

Kamaranda ostal zadumaný, akoby meditoval, kým Kobayashi začal s malým úškľabkom sledovať generátor vysokého napätia a pripojenia rôznych častí zariadenia. Maoko po jeho boku sa nedôverčivo pozerala na prístroj.

Novaková chladne a bez toho, aby prejavila akúkoľvek reakciu pozorovala scénu, kým Bryceová sa rozochvene usmievala v ďalšom očakávaní.

McKintock sedel so založenými rukami a čakal.

„Teraz si predvedieme ako funguje jav. Náš bod A sa nachádza na tejto platničke,“ pokračoval Drew a ukázal na miesto, „bod B sa nachádza hore, na kresle v pracovni profesorky Bryceovej, tristo metrov odtiaľto. Nastavili sme kameru, ktorá zaberá kreslo, monitor je vedľa platničky a je pripojený ku kamere.“

Drew vzal zo škatule hranol z bieleho plastu a položil ho na platničku.

„Pozorujte hranol a zároveň monitor vedľa.“

Všetci zamerali pohľad na uvedené miesto.

Drew potichu nariadil Marronovi: „Do toho!“

Marron stlačil kláves, hranol okamžite zmizol z platničky, objavil sa vo vzduchu v poli kamery a spadol na kreslo profesorky Bryceovej.

Prítomní prudko dýchali od rozrušenia. Niektorí vstali a pribehli k platničke, aby sa ubezpečili, že hranol zmizol.

Novaková bledla a jej tvár naberala svetlejší odtieň, než bol typický pre jej nórsku sinavosť.

Kobayashi sa prestal uškŕňať. Pozoroval prístroj so zvrašteným čelom, kým Maoko stála s očami vypúlenými v úžase.

Schultz sa rozžiaril. Stál vedľa pracovného stola a pozeral na monitor, akoby tam sledoval narodenie svojho prvého syna.

McKintock bol spokojný a vychutnával si finančnú návratnosť pre univerzitu, kým Kamaranda vyzeral, akoby už meditoval nad matematickým modelom toho, čoho bol práve svedkom.

„Profesorka Bryceová!“ zvolal Marron.

Všetci sa obrátili k stoličke, kde sedela profesorka.

Profesorka omdlela a opustená ležala opretá o operadlo s hlavou v záklone a rukami spustenými pozdĺž tela.

Rektor sa pred ňu postavil, chytil ju za plecia a prudko ňou zatriasol.

„Megan! Megan!“ kričal na ňu.

Bryceová nereagovala, takže McKintock jej vylepil dve poriadne zauchá a znova zakričal: „Megan! Megan!“

Žena otvorila oči, striasla sa a neisto sa natiahla. Bola bledá ako stena.

„Čo... sa stalo?“ opýtala sa.

„Omdleli ste, profesorka Bryceová,“ odvetil rektor, „ako sa cítite?“

„Lepšie, ďakujem. Trochu sa mi krúti hlava, ale to prejde. Ale horia mi líca. Nechápem,“ odvetila a masírovala si pritom tvár.

McKintock s námahou potlačil smiech, zatiaľ čo ostatní si navzájom vymieňali pobavené pohľady.

„Marron, priprav rýchlo čaj pre pani profesorku. Radím, aby si ho poriadne osladil,“ povedal Drew.

Študent prudko vyskočil do kútika s občerstvením, ktoré mali v laboratóriu a začal narábať s čajníkom.

„Profesorka Bryceová, raňajkovali ste dnes ráno? Mohlo by ísť o pokles cukru v krvi?“ opýtal sa Drew.

„Áno, raňajkovala som,“ odpovedala, „pokles cukru nespôsobil, že som odpadla, to má na svedomí prílišné vzrušenie, ktoré ma zachvátilo, keď som zbadala ako funguje pokus!“

Prítomní na ňu s úžasom hľadeli.

„Nechápete to?“ zvolala Bryceová, „pomocou takého prístroja budeme schopní odobrať vzorky na nedostupných miestach ako je morské dno, zemské jadro, vnútorné bunky živých bytostí! A to bez minimálnej námahy. Predstavte si liečenie chorôb. Nebude potrebné rozrezať človeku brucho, aby sa len približne a nekompletne odstránili rakovinové nálezy. Bude stačiť vhodne nastaviť prístroj na obrys hmoty, ktorú treba odstrániť a urobiť výmenu. Hmota sa jednoducho odstráni z tela chorého človeka bez toho, aby sa ho dotkol skalpel. Sme na začiatku novej éry na poli biológie a medicíny!“

„Profesorka, tu je váš čaj,“ Marron položil šálku, ktorú si Bryceová vzala s vďačnosťou.

„Zjedzte niečo z toho, profesorka,“ Maoko zasiahla a ponúkla jej sušienky, ktoré mala v kabelke, „sú veľmi výživné.“