Leibnizovo Kritérium

Uprene sa jej zahľadel do očí.

„Pýtal som sa seba...“ začal nerozhodne, „rozmýšľal som...“ znova sa odmlčal, „mal som na mysli, či by ste nemohli prevziať moje investície,“ dokončil jedným dychom.

Cynthii sa zmenil pohľad a kým rozprával, v očiach si prečítala čo sa skrýva v tomto mužovi. Našla tam osamelosť, prečítala si rozmer osobnosti.

Ani na okamih nezaváhala.

„Dnes v noci sa mi nechce spať samej.“

Povedala to tak prirodzene, že McKintock si hneď neuvedomil skutočný význam jej slov.

Po chvíli pochopil a ovládla ho veľmi silná emócia. Oči mu zvlhli a s roztraseným perami natiahol ruku, aby sa dotkol ruky ženy, ktorá sa pôvabne usmievala.

Vzali svoje poháre a ruku v ruke sa pohli smerom k výťahu.

Barman ich pozoroval ako odchádzajú.

„Fíha, to bola rýchlosť!“ pomyslel si.

Zmätene civel na škatuľu v polici.

„Žeby to bolo tými praclíkmi?“

Cynthiina izba sa úplne podobala jeho izbe. Manželská posteľ, objemná skriňa, pohodlný písací stôl a pohovka na oddych. Televízor so satelitným príjmom a bar v chladničke boli vhodnými doplnkami pre hostí. Zariadenie bolo premyslené ako to zvyklo byť v hoteloch najvyššej kategórie. Obrazy na stenách zobrazovali Yorkshire s jeho zelenými vresoviskami ošľahanými vetrom.

Kúpeľňa pôsobila príjemným dojmom, bola vybavená úplne novým a čistým zariadením. Luxusná sprcha s krištáľovým boxom bola extrémne vyzývavá a Cynthia sa vskutku začala okamžite pripravovať. Vybrala si sponu z vlasov a rozpustila si ich otáčaním hlavy zo strany na stranu, aby sa uvoľnili. Siahali jej po plecia a prezrádzali sofistikovaný postupný zostrih. Zdvihla sako a pekne ho zavesila na vešiak. Elegantné topánky si nechala na nohách. Zatiaľ. Keď si stiahla zips na sukni, McKintock sa cítil slabý a aby zakryl svoju reakciu opýtal sa, či môže zabehnúť do svojej izby pre nejaké osobné veci.

Len čo sa ocitol mimo dosahu, s kvapkami potu na čele a srdcom, ktoré mu búšilo ako zvon sa sám seba pýtal či sa nechystá urobiť nejakú hlúposť. Kým kráčal mechanickým krokom po chodbe a vstupoval do výťahu, aby sa odviezol na prvé poschodie do svojej izby uvedomil si, že už nie je ženatý muž. Už celé roky bol rozvedený, mal by sa považovať za slobodného a hľadať nové príležitosti. Narýchlo nahádzal do tašky bielizeň, vyžehlený oblek a hygienické potreby, zavrel dvere a pokojne sa vybral na druhé poschodie do izby číslo 216.

Zabúchal, ale nereagovala. Skúsil použiť kľučku a zistil, že Cynthia mu nechala odomknuté dvere. Nebol to sen. To, čo prežíval, bolo skutočné.

Vstúpil a začul šušťanie vody v sprche. Položil tašku vedľa skrine, zbadal pootvorené dvere do sprchy.

Prešiel nimi a zazrel Cynthiu.

V sklenenom sprchovom kúte masírovaná horúcou vodou si prechádzala hubkou nasiaknutou sprchovacím mydlom po hrudi, žalúdku a bruchu. Bola Otočená na štyridsaťpäť stupňov k dverám a ľavú nohu mala mierne rozkročenú s kolenom nahor. Zbadala ho, ale nepohla sa ani o milimeter. Usmiala sa a pokračovala v mydlení ramien, podpazušia a bokov.

McKintock v sebe chcel objaviť silu a odtrhnúť od nej pohľad, aspoň zo zdvorilosti, ale nevládal.

Bola nádherná. Úchvatná.

Ostal ako začarovaný a sledoval prekrásne, plné a neuveriteľne zmyselné telo.

Začala si prechádzať hubkou po slabinách, pomaly, premyslene a zároveň rytmicky pričom zakláňala hlavu dozadu.

McKintockov pohľad neodolateľne sledoval pohyby hubky, oči mal vypúlené a nedokázal sa pohnúť.

Až potom si uvedomil, že ho s potmehúdskym úsmevom pozoruje.

Cynthia naplnila vodou nádobu so sprchovacím mydlom a vystrekla ju smerom k otvorenému stropu sprchovacieho kútu.

McKintock sa razom prebral akoby doňho pustila elektrický prúd a od hanby sa zapýril až do fialova. Pochopil, ako sa asi cítil Aktaión z povesti. Ó, Artemis! Koľko mužov zakliala tvoja krása. Aj ja som sa namočil do kúzelnej vody, premením sa na jeleňa?

Cynthia sa zasmiala a rýchlo si prešla po chrbte, zadku a nohách, nakoniec sa poriadne opláchla otáčajúc sa pod sprchou a občas si prstami hrabla do vlasov, aby z nich dostala šampón. Zastavila sprchu a počkala, kým jej z tela odkvapká voda, vyžmýkala si vlasy a pomaly otvorila kút, vyšla z neho a otočila sa chrbtom, aby si obliekla plášť, ktorý jej McKintock pridržiaval.

Preložila si ho na prsiach a obrátila sa čelom k nemu. Bola horúca, voňala po levanduľovom sprchovacom mydle, s mokrými vlasmi a prekrvenou pokožkou od horúcej vody. Ohromne žiaduca.

Pohla sa von z kúpeľne. McKintock sa nezdržal a položil jej ruky na stranu ramien, postavil sa pred ňu, aj keď nevedel čo má robiť. Cynthia sa naňho vyčítavo pozrela: „Sprcha!“

Skľúčený uvoľnil zovretie a nechal ju prejsť.

Cynthia vyšla z kúpeľne, opásala si župan a z kufra vytiahla fén. Potom sa vrátila a pustila sa pred čiastočne zahmleným zrkadlom do sušenia vlasov.

McKintock vyšiel z kúpeľne a vyzliekol sa. Oblečenie položil na voľné miesto do skrine a okuliare bez obrúčok na písací stôl. Na ľavú stranu postele si pripravil pyžamo.

Bol vo svojich päťdesiatich ôsmych rokoch dosť poriadkumilovný. Ako typický Škót jedol málo, mal rád svižné prechádzky na dlhé trate, hlavne v rámci univerzitného areálu. Autom jazdil iba keď to bolo nevyhnutné a to mu pomáhalo udržiavať sa v pomerne dobrej kondícii. Jeho chudá stredná postava mala iba náznak bruška, šedivé vlasy a prenikavý pohľad gaštanovohnedých očí.

Vošiel do sprchy s uterákom okolo bedier a keď si ho zložil a pustil vodu, ostal obrátený k obkladačkám na stene.

Cynthia sa po celú dobu nenamáhala naňho pozrieť. Pevnou rukou narábala s fénom so závideniahodným výsledkom. Napriek veku mala husté a lesklé vlasy. Farba bola verne prispôsobená ich pôvodnému odtieňu s čiastočne bielymi prúžkami tam, kde tmavočervená farba dokonale nevykonala svoju prácu, ale bez jediného milimetra odrastov.

Odniesla fén do izby. McKintock sa ešte stále sprchoval.

Vyzliekla si župan, z tašky vzala flakón s parfumom a opakovane ho vystrekla do vzduchu, čím vytvorila obláčik. Vstúpila do toho obláčika a chvíľu sa tam krútila, aby sa jej telo pokrylo vôňou, potom si obliekla na nahé telo nočnú košeľu z lesklého zeleného hodvábu farby vody, dlhú asi do pol lýtok. Posadila sa do kresla a napoly poležiačky zaujala ležérnu polohu.

Paže mala bezvládne opreté o opierky, hlavu položenú na operadle a naklonenú doľava, pravú nohu v pravom uhle ohnutú v kolene, bosé chodidlo položené na koberci, ľavá noha bola vystretá dopredu.

Počas jarnej noci bolo v miestnosti príjemne teplo od radiátora.

Cynthia zatvorila oči a uvoľnila sa v peknom prostredí.

Asi o minútu vyšiel McKintock z kúpeľne a na sebe mal župan. Mieril k svojmu pyžamu na posteli, ale to znamenalo prejsť popred Cynthiu. Uvidel ju na kresle, éterickú ako nymfa, ružovú ako nádherne rozkvitnutý kvet a zacítil zázračnú vôňu. Telo mu zaplavila vlna adrenalínu a padol pred ňou na kolená. Prstami sa jej jemne dotkol ľavého stehna a letmo po ňom prešiel. Pokožku mala vyhladenú, horúcu a hydratovanú. Prstom zamieril o niekoľko centimetrov vyššie k bedrám, potom jej nežne pobozkal oblé koleno. Druhou rukou objal jej pravé stehno, položil ruku na vnútornú stranu a striedavo pokrýval bozkami raz jedno, raz druhé stehno. Hodváb nočnej košele sa pomaly dvíhal nahor, kým neodhalil slabiny. McKintock sa ocitol pred jej ohanbím, ktoré sa pýšilo chĺpkami upravenými s geometrickou presnosťou do obdĺžnikového tvaru, ktorého dolný okraj začínal centimeter nad ohanbím a vertikálne okraje končili dva centimetre od veľkých pyskov. Pobozkal ľavú priehlbinu slabín a proti smeru hodinových ručičiek pokračoval v polkruhu okolo Venušinho pahorku, každé tri centimetre obdaril bozkom až kým sa nedostal k pravej priehlbine slabín. Odvážne priložil pery na jej klitoris a uspokojil sa s bozkom vyschnutých pier. Bozkal ju na hladké a pevné brucho, okolo pupka a nakoniec aj na samotný pupok. Ruky presunul na rebrá, postupoval v bozkávaní nahor, najprv ľavého teplého plného prsníka a potom aj pravého, vedome si o ne otieral ústa a nos.

Vtedy Cynthia odrazu otvorila oči a pravou rukou mu zdola uchopila penis, držala ho ako sa drží elektrický horák, postavila sa z kresla a pravidelnými pohybmi penisom akoby držala ovládaciu páku primäla McKintocka s nadvihnutými nohami ľahnúť si krížom cez posteľ. Vyzliekla si nočnú košeľu a s vystretou hruďou si sadla rozkročmo naňho, potom si ľavou rukou roztvorila veľké pysky, aby sa penis ľahko vsunul do vagíny, založila si ruky za hlavu, prekrížila prsty a rytmicky sa začala pohybovať nahor a nadol. V dolnej polohe krúžila bruchom tak, aby sa jej klitoris otieral o jeho pokožku. Rytmus bol dokonalý a pravidelný, pohyb nadol bol pomalší a intenzívnejší ako nahor.

McKintock bol ako v tranze a s rukami položenými na Cynthiinych kolenách na ňu hľadel so zbožným nadšením. Pohybovala sa s pôvabom a ženským sebaovládaním až vyzerala ako božská bytosť. Kým ju celú hladkal pohľadom všimol si pod pazuchami dve tenučké polkruhové, úplne rovnaké jazvy. Najprv nepochopil, ale potom si spomenul, že jeho kamarát, plastický chirurg, mu raz rozprával, že najpoužívanejší spôsob ako vložiť silikónové prsné implantáty je urobiť rez presne pod pazuchou tak, aby jazvy ostali ukryté. Takže toto bola záhada kyprého a zmyselného poprsia. McKintock sa necítil sklamaný. Naopak.

Pomyslel si, že mu to vôbec nevadí. Ak toto bol výsledok, bol šťastný, že si ho mohol užívať.

Prsia sa mu hompáľali pred očami, kým sa Cynthia s neprítomným pohľadom a pootvorenými ústami pohybovala dopredu a dozadu. Tlmený nosový ston sprevádzal každé klesanie, až začala zrýchľovať tempo, stále rýchlejšie a rýchlejšie, prirážala stále prudšie a zo stonu prešla pri každom údere na hrdelné „och“. Keď údery dosiahli divoké náhlenie, s kŕčovito napnutým a spoteným telom uvoľnila skrížené ruky a prepukla v hlasný, ostrý, dlhý výkrik. Telo sa rytmicky sťahovalo a uvoľňovalo v prudkom orgazme a pomaly strácalo koordináciu.

McKintock neveriacky pozoroval tento výkon. Nikdy v živote niečo také nezažil. Ani netušil, že by bola nejaká žena schopná toho všetkého.

Cynthia sa upokojila, orgazmus odznel a začala pravidelne dýchať. Pozerala sa naňho očami, z ktorých šľahali blesky a vylepila mu silné zaucho na pravé líce.

„Sviniar!“ skríkla, potom sa od neho oddelila, prevalila sa na chrbát a okamžite zaspala.

McKintock nepohol ani svalom a ostal ponížene hľadieť na strop, líce mu horelo ako uhoľ v pahrebe.

Dosiahol vyvrcholenie keď Cynthia začala zrýchľovať.

Bola hlboká noc.

Cynthia spala ľahkým spánkom a okamžite sa prebudila, keď je mozog zaregistroval zmenu zvuku v pozadí. Až do tejto chvíle bola izba ponorená do ticha, ktoré narušilo mrmlanie.

Zľahka obrátila hlavu a snažila sa nájsť zdroj tohto hlasu. Vo svetle, ktoré ostalo svietiť si uvedomila, že McKintock rozpráva zo sna. Stále ležal na rozhalenom župane v polohe, v akej ho zanechala a z tónu jeho hlasu boli stále zrozumiteľnejšie slová, ktoré vyslovoval:

„Spievam o slávnej Artemis,

cnostnej Bohyni po zlatej praslici,

ktorá jelene sleduje a stíha,

sestre Apolóna po zlatom meči,

ona nad tieňmi pohorí a vrcholmi veternými

nachádza potešenie v love,

napína zlatý luk a vrhá smrtiace šípy.

Cynthia okamžite spoznala Homérsky hymnus XXVII s názvom Hymnus na Artemis, venovaný tejto bohyni.

Veľmi dobre ho poznala, pretože to bol jej najobľúbenejší hymnus zo všetkých, ktoré Homér napísal.

McKintock neprestával, akoby prednášal v škole:

„Trasú sa končiare vysokých hôr

a les tônistý strašnú ozvenu vydáva

ako svedectvo kriku divej zveri.

Duní zem i more plné rýb,

avšak Bohyňa tvrdého srdca

tlačí sa kdekoľvek s prudkosťou

a vyhladzuje rasu krutého druhu.

V skutočnosti to bol intenzívny, expresívny a prežívaný prednes. Tento hymnus musel byť spolu s prednesom hlboko vrytý do McKintockovej pamäti, takže to z neho teraz spontánne vychádzalo v stave nevedomia.

„Ak sa však lukostrelkyňa uspokojí

a dušu svoju dovedie k poteche

uvoľní luk krásnych kriviek

a navráti sa k veľkému domu

milovaného brata Foiba Apolóna

v plodnom kraji Delfskom

by oddala sa tancu

Múz a Grácií.“

Tu sa Cynthia pripojila k McKintockovmu prednesu:

„Tam pružný povesí svoj luk

a dominuje, vedie tance

pôvabne nacvičené,

a božsky nádherné hlasy

spievajú hymnus na krásne členky Léto

lebo deva bola na svet privedená

najvyššia medzi nesmrteľnými,

chránená a vynikajúca v horlivosti.

Pozdravy tebe

dcéra Diova a Léto s krásnou hrivou

vždy si na teba spomeniem a oslávim

novým spevom.“⁴

Nádherný a veľkolepý hymnus skončil a zanechal v nej hlboké uspokojenie.

Kedysi pred mnohými rokmi hľadala pôvod svojho mena a natrafila na Artemis. Vtedy sa tak nadchla mýtom, že sa naučila naspamäť všetko, čo sa jej týkalo a uspokojovalo ju, že ju McKintock oslavuje aj v spánku.

Tak, ako bola, nahá sa posadila sa na posteli a venovala spiacemu mužovi materinský úsmev. Vzala deku položenú vedľa vankúša, rozložila ju a nežne ňou prikryla McKintockove nohy a telo, potom sa zaborila pod prikrývku, zhasla svetlo, obrátila sa nabok a okamžite zaspala.

Práve na toto ich prvé stretnutie myslel McKintock, keď za sebou toho večera zatváral dvere pracovne.

Cynthia mu zmenila život a už rok sa časť neho znova začala cítiť úplným, šťastnejším mužom. Priemerne raz za týždeň sa v noci prešiel k nej do Liverpoolu a keď prichádzal v dohodnutý deň, denné povinnosti strácali váhu, dokonca sa mu darilo preniesť sa nad niektoré veci filozofickým postojom. V podstate boli preňho všetky malé aj veľké problémy prekážkami rovnakej dôležitosti, ktoré musel čo najskôr odstrániť a vložil sa do toho s takým zápalom, až to hraničilo s posadnutosťou. Predstava, že ho čaká cesta k Cynthii, ho vždy trocha naladila, upokojila a menšie problémy vytlačil do pozadia, dokonca ich občas presunul na ďalší deň.

Vyšiel z budovy a nastúpil do auta. Vyšiel na Oxford Road, ktorá vertikálne prechádzala univerzitným komplexom a smerovala na sever. Odbočil doprava na Booth Street East a po chvíli doľava na Upper Brook Street. Prešiel krátky úsek a potom znova odbočil doľava na vstupnú rampu nadzemnej Mancunian Way. V tejto dobe bola premávka mierna a jemný, hustý dážď zmáčal predné sklá auta. Stierač udržiaval s ľahkosťou dokonalú viditeľnosť.

Z Mancunian videl časť svojho Manchesteru kde sa narodil, a ktorý miloval viac ako ostatné. Nemohol sa príliš rozptyľovať, pretože táto cesta bola známa vysokým percentom nehodovosti.

Motor bol dosť teplý a ventilátor začal do kabíny auta fúkať vlažný vzduch.

Mancunian prešla v Dawson Street a tu McKintock odbočil doľava na Regent Road. Na kruhovom objazde pokračoval rovno na M602, ktorá v tom mieste začínala a vtedy sa už uvoľnil.

Zapol autorádio a naladil si kanál, ktorý v túto hodinu vysielal správy.

„... nevyzerá to, žeby demonštrácia študentov na Námestí Tien An Men mala skončiť. Tretí deň demonštrácii sa objavili početné výtržnosti a zásahy polície. Mnoho študentov bolo zadržaných, kým novinári sú držaní v dostatočnej vzdialenosti. Nateraz platí zákaz fotografovania a filmovania. Zdá sa, že naliehavá požiadavka demokracie nepreskočila múr neústupnosti, ktorý postavila vláda a represie sa zdajú byť jedinou odpoveďou na pokojné pochody po námestí...“

„Chudáci,“ pomyslel si McKintock, „uberá sa to naozaj zlým smerom. Chceli by trochu slobody a namiesto toho dostávajú bitku. A vojaci dostanú rozkaz biť, inak by nemali čo jesť a sú bití aj oni alebo možno aj horšie. Čína je odtiaľto ďaleko, v každom zmysle...“

V tom okamihu mu prišiel na um rozhovor s Drewom.

Veru, Drew, ktorý sčista-jasna vytiahol z klobúka tento svoj objav, ktorý urobil spoločne s farebným študentom. Ako sa volal? Nepamätal si. Na dopady si však spomenul, akoby nie. Ak na tento objav naozaj existuje komerčné uplatnenie, pre univerzitu by to bolo veľmi prospešné. Odkedy Howardova vláda rozhodla skrátiť fondy Univerzite v Manchesteri a z týchto prostriedkov financovať ďalšie dve, robil všetko možné, aby udržal univerzitu na predchádzajúcej úrovni, ale v skutočnosti to bolo nemožné. Každá aktivita predstavovala náklady a ak neboli pokryté, nemohla sa táto činnosť vykonávať. Bez diskusie. Bez odvolania. Bolo nutné vzdať sa jej. A pýcha britského univerzitného systému sa prepadala na druhú úroveň. Bolo to neslýchané, absurdné a predsa to bola pravda.

„Spravodlivosť a rovnosť“ bolo Howardovo motto a uplatňoval ho až príliš dobre, ten bastard.

Svetlá Salfordu sa kĺzali okrajom cesty a dážď pomaly ustával, iba občas na sklo dopadla osamelá kvapka.

Oproti bola väčšia premávka. Ľudia sa z práce vracali domov.

Postupne sa počet áut zmenšoval a len čo prišiel k Alder Forest a M602 prechádzala do M62, ocitol sa na otvorenom vidieku.

Nápad prenášať balíky za pomoci Drewovho vynálezu ho prenasledoval, možno podporený dokumentárnym filmom o svetovom obchode, ktorý videl pred niekoľkými dňami a ukazovali v ňom neustále preplnené dopravné trasy balíkov rôznych rozmerov. Bolo impozantné sledovať, koľko tovaru sa odosiela poštou alebo cez kuriérov. Doprava tovaru predstavovala určite obrovský biznis a vlastniť inovatívny, okamžitý, bezpečný a lacný spôsob prepravy by bolo bezpochyby výhrou. V tomto prípade bez konkurencie. Technológiu by vlastnili iba oni a tak by bol aj zisk iba na nich. Vzhľadom na rozmery záležitosti sa mu zdalo, že by si univerzita mohla pokojne udržať úroveň, na ktorú bola zvyknutá.

Iste, ako zladiť čisto administratívnu správu univerzity s výhradne obchodným riadením medzinárodných prepravcov bolo na vyriešenie. Rovnako bolo potrebné skontrolovať, či zákony umožňujú takýto zväzok, napriek tomu, že by to bolo v záujme univerzity. Čo najskôr sa bude musieť poradiť s nejakým odborníkom.

Naladil autorádio na stanicu s klasickou hudbou a započúval sa do Bacha. Passacaglia a fúga c mol bolo znamenité dielo, oveľa lepšie ako slávna Tokáta a fúga v d-mol, počúval ju s veľkým pôžitkom.

Medzitým malé mestečká popri ceste rozsvecovali tmavý vidiek North Westu. Do hudby ponorený McKintock zaregistroval iba niektoré: Risley, Westbrook, Rainhill.

Na konci skladby Passacaglia vypol rádio, aby v sebe uchoval povznesený pocit, ktorý sa doňho preniesol z tohto diela. Vznešené potešenie, ktoré prežíval ho uvádzalo do stavu milosti a cítil sa výborne. Celodenná únava ostala iba spomienkou a po tom, čo prešiel Broadgreen, diaľnica končila a vchádzal do Liverpoolu po Edge Lane Drive. Pomyslenie, že stretne Cynthiu a prežije s ňou večer a celú noc ho nabíjalo energiou. Bola to výnimočná žena. Poskytovala mu všetko, čo si muž môže želať. Potreboval ju. Bláznivo ju miloval.

Chcel ju.

7. kapitola

Drew nemohol zaspať.

Rozhovor s McKintockom ho rozrušil viac ako by čakal. Myslel si, že už je dosť odolný, aby sa nenechal ovplyvniť verbálnymi potýčkami, napriek tomu tu ležal natiahnutý na posteli a pozeral do stropu, ľahostajne počúval hlasné tikanie svojho starého mechanického budíka, ku ktorému mal zvláštny vzťah. Zaoberal sa prevažne teóriou fyziky, zameraný na udivujúce výkyvy v nezrozumiteľných a abstraktných matematických postupoch, s cieľom dokázať pred svojimi študentmi zákony, ktoré hýbu vesmírom a na nočnom stolíku mal budík s ručičkami a pružinovým naťahovaním. Budík preňho znamenal bezpečné spojenie s jednoduchými a funkčnými vecami bez náročnej technológie, ktoré budú stále fungovať možno práve vďaka zastaranej, ale ľahko pochopiteľnej a reprodukovateľnej technológii, ktorá na jeho pracovisku nemala viac uplatnenie. Cítil potrebu bezpečného prístavu, do ktorého by sa mohol uchýliť po celom dni abstraktnej teórie, a tým prístavom bol preňho budík. Tej noci však jeho tikot Drewa neupokojoval, ale vyvolal nepokojný chod jeho myšlienok.

Počas dňa medzi prednáškami začal pripravovať zoznam možných kolegov, ktorých chcel zapojiť do výskumu fenoménu. Bez otáľania si poznačil Nobu Kobayashiho, ktorý mal vo svojich výskumoch častíc pravdepodobne viac predpokladov na efektívne spracovanie problému. Potom dopísal Radniho Kamarandu, famózneho matematika, ktorý dokázal, že je na úrovni zložiť matematický model komplexného fyzikálneho postupu za smiešne krátky čas, než aký by na to potrebovali priemerní odborníci. Keďže jav, ktorý potrebovali preštudovať bol spojený s časopriestorovou manipuláciou látky, vysoko hodnotený fyzik relativista ako je Dieter Schultz by si prišiel tiež na svoje. Potreboval kľúčový element skupiny, niekoho, kto by bol obdarený intuíciou vidieť riešenie skryté v obrovskej kope informácií a predpokladov. Niekoho, kto by v správnu chvíľu dokázal pochopiť pravú podstatu javu a okamžite spojiť nekoordinované časti k dispozícii a ukázal kolegom cestu.

Poznal iba jedinú osobu s takýmito vrodenými vlastnosťami, ktorá mu narobila veľké problémy. Jasmine Novaková publikovala niekoľko prác o teórii strún, v ktorých vynikala jej schopnosť intuície, ktorú ostatní nedokázali ani uhádnuť, takou krištáľovou čistotou, že sa zdalo akoby pochádzala z iného sveta. Drew vedel, že sa jej nikdy nemôže vyrovnať a tiež vedel, že Novaková bola osoba, ktorá by ich mohla priviesť priamo k riešeniu, lenže zároveň to bola žena.

Nevedel sa vhodne správať k ženám a mal obavy, že nebude schopný pokojne a užitočne pracovať s vedkyňou takéhoto kalibru. Navyše, Novaková bola pyšná a tvrdošijná, mala nezávislého ducha, v práci s kolegami nepristupovala na kompromisy. Svoju cestu považovala za jedinú správnu a možnú, v prípade konfliktu bola schopná všetko pustiť k vode bez ohľadu na následky. Skrátka, bola to žena s ťažkou povahou a on nevedel ako by ju ovládal, napriek tomu ju potreboval. Rezignovane ju napísal na koniec zoznamu, posledné meno nepočetnej skupiny vedcov, ktorá sa pokúsi odhaliť zákony ovládajúce fyzikálne javy takého rozsahu, že zmenia beh ľudských dejín, ak by sa jej podarilo ich pochopiť.

Rozmýšľal nad Kobayashim a fyzikou častíc. Koniec koncov, pokus, ktorý sa podaril Marronovi nevyužíval veľa energie, všetko sa zmestilo na laboratórny stôl, pozostával z generátora s výkonom niekoľko tisíc voltov, z páru nízkonapäťových zdrojov, elektród, doštičiek, solenoidu, rôznych prístrojov na nastavenie a riadiaceho počítača. Nezdalo sa, že by na dosiahnutie účinku bolo potrebné bohviečo, ale Drew si hovoril, že sa musia dostať k riešeniu čo najskôr, takže aby ušetril čas, potreboval mať pri sebe tých najlepších vedcov.

„Čo najskôr...“ zopakoval si Drew. Lenže načo? Aby mohol McKintock robiť medzinárodného doručovateľa a financovať tak univerzitu? Zdalo sa, že toto by bol koniec jeho objavu, rozmýšľal zúfalo. Takto to predsa nemohlo skončiť, nechcel tomu uveriť. Rozhodne by univerzita mohla mať exkluzívu na používanie systému za účelom vykonávania prepravy tovaru, kým všetky ostatné aplikácie by sa museli dať k dispozícii všetkým. Inak to nejde v prípade takého dôležitého objavu.

Prepravovať ľudí formou známou ako „teleportovanie“, ktoré sa často objavuje vo vedecko-fantastickej literatúre, bude oveľa revolučnejšie ako obyčajný prenos predmetov. Umožnilo by priamu a bezprostrednú interakciu medzi ľuďmi na veľkú vzdialenosť. Napríklad pracovné porady by mohli byť zvolané aj niekoľko minút pred začiatkom a mohli by sa ich zúčastniť aj osoby z rôznych kútov sveta a po jej ukončení by sa vrátili späť k svojej práci.

Chorý človek by mohol byť liečený najlepšími odborníkmi nezávisle na mieste ich bežného pracoviska a bez obvyklej časovej a finančnej náročnosti.

Pracovisko alebo kancelára by mohla byť vďaka tomuto spôsobu prenosu kdekoľvek. Otec by mohol pracovať v Sydney, mama v Toronte, syn by študoval v Dallase a všetci by išli spoločne na večeru do Benátok.

Radikálne by sa zmenil spôsob života s takým sociálnym dopadom, že ostal v rozpakoch. Je správne dať ľuďom do rúk taký nástroj? Ako ho využijú? Na vojny? Ako by sa viedli? Vydesilo ho aj pomyslenie.

Na druhej strane, keby sa spôsob prenosu naozaj dal k dispozícii každému, stal by sa odstrašujúcim prostriedkom voči nedemokratickým rozmarom jednotlivcov. Zem by našla svoju novú rovnováhu a nový pokoj, človek by bol slobodnejší v myšlienkach a pokroku.

„Je to utópia!“ povedal si Drew. „Ako môžem veriť tomu, že práve vďaka tomuto objavu sa človek môže stať lepším? Nikdy v ľudskej histórii to tak nefungovalo, nezávisle na pozitívach nástrojov, ktoré dostal k dispozícii.“

Nedalo sa nič robiť, vedel, že má v rukách niečo extrémne prevratné, ale namiesto toho, aby bol nadšený a vychutnával si vopred slávu, ktorej by sa mu dostalo, bol plný bezútešnosti a horkosti. Nový objav by mohol ľudstvu priniesť skazu a on, Drew, by bol v historických análoch uvedený zodpovedný za všetko, čo by sa spustilo.

Ale, ale... bolo tiež pravdou, že napriek jeho chybám a bláznovstvám by ľudstvo aj tak kráčalo dopredu. Iste, ak sa nebudeme obracať za nekonečným zástupom nevinných obetí, ale evolúcia sa nedá zastaviť ani na poli technického pokroku, ani v etike. Ktovie, či by ľudské bytosti tentoraz prejavili úsudok a rešpekt voči blížnemu. Veľmi tomu neveril, ale kto bol on, aby rozhodoval čo je lepšie pre ľudskú rasu. Bol vedec, ktorý narazil čírou náhodou na nečakaný a výnimočný jav, či skôr, vďaka bystrosti svojho žiaka bol objavený fenomén a teraz sa chystali preštudovať ho. Vzhľadom na zhodu absolútne náhodných okolností, bez Marrona by sa možno tento objav nikdy neuskutočnil a ľudstvo by ho nemalo možnosť využívať v dobrom aj v zlom.

Musel vložiť všetky sily do svojej štúdie a vytvorenia teórie, ktorá jav vysvetlí, aby našiel svoje využitie. Dlhoval to vede, Marronovi a aj sebe. Ak ho chce McKintock použiť na financovanie univerzity, nech si poslúži. Pre Drewa bola Manchesterská univerzita všetkým, dala mu prácu na posledných tridsať rokov, prestížnu prácu po boku mnohých držiteľov Nobelovej ceny, bol to jeho domov na oveľa viac hodín denne, než koľko strávil vo svojom skutočnom domove, kolegovia a študenti ho rešpektovali. Vďaka univerzite mohol spolupracovať s inými vedcami ako bol on, spojenými s najprestížnejšími univerzitami na svete. Cítil sa zaviazaný a darovať časť vynálezu sa mu zdalo ako dobrý spôsob kompenzácie.

Strop prestával byť ponorený do tmy ako bol po celý čas, hodil pohľad na okno a zbadal, že úsvit už prepustil noc a vyžarovala na Manchester nádherné, silnejúce lúče, ako predohru k oslnivému svitaniu. Rovnaký úsvit prežívajúci postupným precitnutím z vedeckej záhady, ktorú spolu so svojimi kolegami premení na rovnako oslnivé svitanie vyššieho poznania pre ľudstvo.

Vstal bez známky ospalosti a spozoroval, že je hrozne hladný. Pripravil si bohaté raňajky a spokojne ich zjedol, pričom rozmýšľal nad tým, ktorá hodina je vhodná na to, aby obvolal kolegov, ktorých si vybral pre svoj výskum. Kobayashimu musí zatelefonovať okamžite, keďže v Osake bolo práve popoludnie. Kamaranda bol hneď po ňom, pretože pracuje v Raipure, v severovýchodnej Indii. Schultz v Heidelbergu a Novaková v Oslo boli k nemu z hľadiska časového pásma blízko, takže im zatelefonuje dopoludnia.

Obliekol sa, vyšiel v ústrety brieždeniu priamo na univerzitu a začal dobrodružstvo, ktoré ho privedie na miesta, o ktorých by nikdy ani nesníval.

8. kapitola

Cez prázdne nádvoria a pusté chodby sa Drew dostal do svojej pracovne. Pre študentov, zamestnancov a profesorov to ešte bola skorá ranná hodina, ale nebolo to prvýkrát, čo prišiel na univerzitu tak skoro. Páčilo sa mu prežiť ten okamih, kedy obrovská univerzita vyzerala akoby spala v hmlistom ráne, ako spiaca morská obluda s obrovskou silou, ktorá sa práve prebúdza a púšťa sa do akcie. Okamžite našiel v notese Kobayashiho číslo a zavolal. Ozval sa tenký ženský hlas v japončine.

„Moshi moshi.“⁵

„Drew desu ga, Kobayashi-san onegaishimasu?“⁶ odpovedal Drew svojou chabou japončinou.

„Dobrý deň, profesor Drew,“ len čo spoznala o koho ide, okamžite sa preorientovala na angličtinu.

„Tu je Maoko. Profesor Kobayashi mi o vás rozprával. Bohužiaľ práve prednáša, ale onedlho končí. Je mi veľmi ľúto, že vám ho nemôžem hneď odovzdať, pán profesor.“

Drew si spomenul, že pri ich poslednom stretnutí na konferencii pred niekoľkými mesiacmi mu Kobayashi rozprával o svojej doktorandke Maoko Yamazaki, ktorá rýchlo napredovala a mala našliapnuté na doktorát v oveľa kratšom čase ako bolo bežné. Bolo príjemné rozprávať s takou talentovanou osobou a zároveň oceňoval dokonalú japonskú výchovu, ktorá je evidentná počas konverzácie. Dievčina bola úprimne sklamaná, že ho nemôže spojiť s Kobayashim, nebolo to predstierané, ako sa to stávalo na západe.

„Ďakujem, Maoko-san, ste láskavá⁷. Budete taká milá a poviete mu keď sa vráti, aby mi zatelefonoval? Je to veľmi dôležité,“ poprosil ju spokojný Drew.

„Samozrejme, pán profesor. Môžete mi nechať svoje číslo... Och! Práve prišiel profesor Kobayashi! Odovzdám vám ho. Dopočutia!“

„Neuveriteľné,“ pomyslel si Drew, „Maoko vedela, že sa Kobayashi onedlho vráti, napriek tomu sa mu ospravedlňovala. Na západe by jednoducho povedali: „Počkajte chvíľu, hneď sa vráti“. Naozaj sa máme od Japoncov čo učiť z hľadiska výchovy.

„Drew-san, priateľu!“ Kobayashi radostne zvolal jeho meno do telefónu, „čo ťa privádza zavolať ryžožrútovi ako som ja?“

„Nazdar, Kobayashi. Potrebujem tvoju pomoc pri veľmi komplexnom výskume. Máš na mňa čas?“

„Samozrejme, Drew-san. Práve som dokončil svoju prácu na novom urýchľovači častíc v projekte pre Čibu a mám niekoľko týždňov prestávku. O čo ti presne ide?“

„Potkol som sa o jeden zvláštny jav, ktorý si vyžaduje hlbšie preskúmanie. Teraz sa objavuje iba u presne stanoveného množstva energie a rád by som pochopil mechanizmus, ktorým sa riadi. Keďže ty pracuješ denne s energiami, ktoré ma zaujímajú, myslel som, že by si si mohol vziať na starosť túto časť výskumu. Čo ty na to?“

Kobayashi bol polichotený.