Leibnizovo Kritérium

Evidentne nakupovala potraviny, ktoré jedol on iba v tom čase, kedy bola na programe jeho návšteva. Trocha smutný vzal nádobu s rôznymi syrmi, druhú nádobu s grilovanou zeleninou a pohár s tatárskou omáčkou. Zo skrinky vybral balenie tyčiniek grissini bez tuku a sadol si, aby sa najedol.

Nabral si veľkoryso. Bol taký hladný, že výber bol až na druhom mieste. Všetko splachoval pivom a keď dojedol, cítil sa celkom spokojný. Ani on nebol ktovieaký jedák, ale určite holdoval oveľa kalorickejším jedlám ako boli tie, ktoré boli v Cynthiinom stravovaní.

„Zajtra jej musím ísť na nákup,“ povedal si. Nechcel, aby doma nemala nič, čo by si mohla dať na druhý deň na večeru. Vedel, že obeduje vonku, ale na večeru potrebovala mať nejaké zásoby. Ráno, predtým ako sa vyberie späť do Manchesteru, zabehne do neďalekého supermarketu a nakúpi jej syry, zeleninu a možno aj nejakú pochutinu, ktorú miluje, ale drží si od nej odstup kvôli kalóriám.

Chvíľu pobudol pri stole, potom pristúpil k oknu a so založenými rukami ostal pozerať von. Mohol odtiaľ vidieť Park Road, na ktorom ešte bola večerná premávka. Na konci bola čierna a neviditeľná zátoka, bodkovaná svetlami kotviacich výletných a nákladných lodí. Liverpool bol krásne miesto s množstvom zelene, starostlivou mestskou výstavbou a prístavom. Bol založený v trinástom storočí v ústi rieky Mersey, ktorá sa vlieva do Írskeho mora a dlho bol dôležitým svetovým prístavom, teraz jeho hlavné príjmy plynú z turizmu. Keď mal McKintock viac času, rád sa so Cyntihiou prechádzal po mólach. Morská vôňa mu dodávala silu a neustály pohyb lodí tam a späť v ňom vyvolával dojem, že je to vnútorný mechanizmus, vďaka ktorému sa točí svet. V určitom zmysle tomu tak bolo, keďže pohyb ľudí a tovaru bol základom celosvetového obchodu a práce. Teraz sa malo všetko zmeniť vďaka Drewovmu vynálezu. Ktovie, ako bude svet vyzerať o niekoľko rokov. Dúfal, že lepšie. Bolo potrebné postupovať správne a veľmi opatrne. Rozšíri zbierku množstva láskavostí, ktoré počas dlhých rokov poskytol rôznym dôležitým ľuďom britského systému. Určite vyčistí svoj kredit, ale bude to stáť za to. Áno, všetko pôjde ako po masle, cítil to. Ešte chvíľu rozmýšľal s očami upretými na záliv, potom odlepil zrak a vrátil sa k stolu. V priebehu pár minút upratal stôl a umyl riad, ktorý použil bez toho, aby narobil hluk a potom sa pobral skontrolovať Cynthiu. Odišiel z kuchyne a nechal rozsvietené svetlo, privrel dvere a zhasol svetlo na chodbe. V prostredí slabo osvetlenom svetlom z kuchyne potichu podišiel k dverám spálne. Zvnútra nevychádzal žiadny zvuk a tak zľahka stisol kľučku a vstúpil. Cynthia tvrdo spala v polohe na chrbte, v akej bola keď od nej odchádzal a ruky mala voľne položené vedľa tela. Cez pootvorené ústa vdychovala a vydychovala s ľahkým, upokojujúcim sipotom. Bolo zrejmé, že ju prestala bolieť hlava natoľko, aby jej dovolila zaspať. Nechcel riskovať, že ju zobudí a tak vyšiel z izby a išiel rovno do kúpeľne, aby sa vyzliekol, urobil si večernú toaletu a pripravil sa na spanie. Lenže pyžamo mal v skrini v spálni a otvoriť ho by znamenalo narobiť hluk. Vzdal sa tej myšlienky, veď byt bol dobre vykurovaný. Oblečenie nechal na pohovke v obývačke, zhasol svetlo v kuchyni a iba v spodnej bielizni sa znova vrátil do spálne. Pomaličky sa uložil od dverí na manželskú posteľ, v ktorej Cynthia rada spala pohodlne a ľahol si vedľa nej. Cynthia spala na prikrývke a cez seba mala prehodenú deku, ktorou ju predtým zakryl, takže ju radšej nechal tak ako bola a neriskoval, že ju zobudí.

Uvoľnil sa pri pravidelnom Cynthiinom dychu a o niekoľko minút už spal.

Svetla áut v Park Road boli stále zriedkavejšie, až nakoniec úplne ustali a nechali prázdnu cestu, osvetlenú iba radmi pouličných svetiel. V zálive sa nič nedialo a obrysové svetlá lodí boli také nehybne, až vytvárali dojem, že tiež zaspali opatrne uložené na tmavej vode.

V byte vládlo úplné ticho, pretkávané iba dychom Cynthie, ktorá upadala do stále hlbšieho spánku.

Okolo tretej hodiny v noci sa do jej dychu zamiešal tlmený hlas.

„Prenesieme ich, áno, prenesieme ich všade... ich spolu s vecami...“ McKintock rozprával zo sna, „...a balíky, kontajnery, všetko môžeme... áno, našim strojom... odtiaľ až tam, stlačíme tlačidlo a si na mieste... ani si to nevšimneš, že si cestoval...“ mrmlal slová, ale dalo sa mu rozumieť, „... pomocou tvojho stroja, Drew, ako sa ti ho podarilo vymyslieť... zmenil si históriu, Drew...“

Asi sto metrov od činžiaka parkovala na mieste blízko iného bloku dodávka s označením montáže antén, akoby sa technik odišiel domov vyspať po dlhom pracovnom dni. Na streche dodávky boli dve výrazné antény, dve biele parabolické antény, jedna natočená napravo a druhá naľavo a obe smerovali trocha nahor. Robili dobre reklamu činnosti, ktorá bola znázornená na reklame, prilepenej na hnedom plechu vozidla, ale od pravej antény viedol skrytý kábel, prechádzal cez vodotesný otvor na streche dodávky a vchádzal do nákladového priestoru. Vnútorné steny vozidla boli pokryté elektronickým prístrojovým vybavením. Rôzne rádiové prijímače vojenského typu boli poukladané jeden na druhom v akomsi racku ²⁷. Každý prijímač mal schopnosť prijímať určitý počet rozličných frekvenčných pásiem vo vzostupnom poradí tak, aby mohol tento rack prijímať akýkoľvek rádiový signál, ktorý by mohol generovať nejaký vysielač. Vedľa racku s prijímačmi stál rack so spektrálnymi analyzátormi. Zobrazovali formu prijatej rádiovej vlny a zobrazovali ju na obrazovke. Za analyzátormi sa nachádzalo dekódovanie, tvorené ďalším rackom s prístrojmi, schopnými dešifrovať ²⁸ aj tie najkomplikovanejšie zakódované správy. Nasledoval rack so záznamníkmi, na ktoré sa ukladali prijaté správy pre nasledujúce analýzy. Posledný rack obsahoval audio sekciu systému, schopnú spracovať prijaté správy a odstrániť ruch v pozadí, vytiahnuť hlasy a významné zvuky tak, aby sa dalo vybrať to, čo bolo zaujímavé. K zostave rackov bol pripojený počítač, cez ktorý sa nastavovali rôzne komponenty tak, aby sa docielil želaný efekt.

Práve bol zapnutý iba jeden prijímač, naladený na 7 GHz a k nemu bol pripojený spektrálny analyzátor, ktorý zobrazoval zelené horizontálne pásmo a v ňom sa pohybovali oranžové a červené vertikálne čiary. Dešifrovací prístroj blikal na zeleno a to znamenalo, že pracuje riadne a bez chýb. Dva záznamníky paralelne potichu zaznamenávali na svoje hard disky to, čo zachytili tak, aby sa vytvorili dve rôzne kópie materiálu.

McKintockov hlas zreteľne vychádzal zo slúchadiel, ktoré mal na hlave jeden muž v civile sediaci na sedadle pred počítačom. Vedľa veľkého monitora stála napoly prázdna šálka s čajom, druhá zo série tejto noci. Muž bol uvoľnene opretý o operadlo a počúval s rukami v lone, sklonenou hlavou a zatvorenými očami.

„Prenesieme ich, áno, prenesieme ich všade... ich spoju s vecami...“ McKintockov hlas sa zobrazoval na monitore počítača ako zvlnený horizontálny pás, ktorý sa menil v závislosti na intenzite, „...a balíky, kontajnery, všetko môžeme... áno, našim strojom... odtiaľ až tam, stlačíme tlačidlo a si na mieste... ani si to nevšimneš, že si cestoval...“ počúvajúci muž náhle otvoril oči a zdvihol hlavu „... pomocou tvojho stroja, Drew, ako sa ti ho podarilo vymyslieť... zmenil si históriu, Drew...“ muž sa narovnal a priblížil sa k počítaču. Myšou rýchlo nastavil nejaké ovládače, aby ešte viac zvýraznil McKintockov hlas. Cynthiin dych už predtým odfiltroval a prakticky bol eliminovaný z príjmu v slúchadlách. V tme zvraštil čelo a sledoval hlasovú obálku pri zmienke o Drewovi na monitore, ktorý mu matne osvetľoval tvár.

„... vesmír k dispozícii, neuveriteľné, celý vesmír... pomocou stroja...“

Muž odtiahol jedno slúchadlo tak, aby si uvoľnil ucho. Zdvihol telefónne slúchadlo šifrovaného vojenského telefónu a zadal päťciferné číslo.

O niekoľko sekúnd niekto zdvihol slúchadlo na volanom telefóne bez toho, aby sa ozval.

„Daj mi Spencera,“ povedal muž.

Koniec prvej časti

Druhá časť

Keď vystúpil posledný pracovník, zdalo sa, že ostal už iba vodič, sediaci na svojom mieste. O niekoľko sekúnd sa však na schodíkoch autobusu objavila ďalšia postava. Lenivo, pokojne schádzala po schodoch a postupne sa odhaľovala.

18. kapitola

Obloha nad Manchesterom bola tieňovaná farbami brieždenia. Neústupné oblaky tentoraz zaberali iba jednu časť nebeskej klenby a zatieňovali na západe posledné hviezdy, ktoré postupne bledli pri začínajúcom svitaní a na východe nechávali odkrytý výhľad na červené, neúprosne sa šíriace spektrum. Tmavočervené pásy s väčšou vlnovou dĺžkou vytláčali nahor menšie vlnové dĺžky fialovej, oranžovej, žltej až za hranicu tohto spektra, aby vybledlo v neúprosnej bielej, menovitej teploty farby slnka. Každý deň sa s matematickou presnosťou po celej planéte opakovalo toto divadlo. Anglicko si ho však užívalo menej kvôli oblačnej prikrývke, ktorá sa stala súčasťou jeho kultúry a imidžu, vybudovanému voči zvyšku sveta. Napriek tomu, bol to trigger29, nástup nového dňa pre väčšinu ľudí. Vychádzajúce slnko je metaforou prebúdzania prírody a živých bytostí v nej. Pravda, existujú mnohí, ktorí pracujú aj v noci alebo iba v noci, kým ostatní spia, aby dosiahli výsledky, ktoré by inak neboli možné. Niektorí z nich boli práve zhromaždení v jednej miestnosti a veľmi pozorne počúvali záznam, ktorý vychádzal z hi-fi zariadenia.

„Prenesieme ich, áno, prenesieme ich všade... ich spoju s vecami... a balíky, kontajnery, všetko môžeme... áno, našim strojom... odtiaľ až tam, stlačíme tlačidlo a si na mieste... ani si to nevšimneš, že si cestoval...“ jeden z poslucháčov sa sústredene skláňal nad písacím stolom, skrížené ruky mal položené na stole a pravú ruku mal položenú na perách, „... pomocou tvojho stroja, Drew, ako sa ti ho podarilo vymyslieť... zmenil si históriu, Drew... vesmír k dispozícii, neuveriteľné, celý vesmír... pomocou stroja...“

Muž, sklonený nad stolom ešte chvíľu ostával zadumaný a potom bez pohybu vyzval muža naľavo, sediaceho pred počítačom.

„Prehraj mi to znova.“

Spencer manipuloval myšou a dal záznam na začiatok, potom klikol na Play a spustil záznam tretíkrát odkedy sa stretli.

„Prenesieme ich, áno, prenesieme ich všade... ich spoju s vecami...“ muž opäť pozorne počúval a zrazu začal pomaly, stále presvedčivejšie prikyvovať, „vesmír k dispozícii, neuveriteľné, celý vesmír... pomocou stroja...“ muž sa narovnal a oprel sa o operadlo pohovky. Pretrel si oči, aby odohnal spánok.

„Áno, niečo sa deje,“ potvrdil.

„Trenton?“

„Je to možné, áno, tiež si myslím,“ prisvedčil muž po jeho pravici.

„O koľkej ti telefonoval Boyd?“

„Krátko po tretej,“ odpovedal Spencer, „namiesto bežných hlúpostí, ktoré rozpráva zo sna začal McKintock rozprávať o tomto Stroji, ktorý vymyslel nejaký Drew a... skrátka, zvyšok ste si vypočuli. Boyd v tom rozprávaní objavil zmysel a tak mi okamžite zavolal.“

„Boyd odviedol svoju prácu dobre. Podľa vás, žena niečo z toho počula?“

„Myslíme, že nie, pán Farnsworth,“ povedal Spencer, „celý večer ju bolela hlava a McKintock ju uložil spať. Zaspala hlboko a kým on rozprával, jej dych bol stále pravidelný. Vybrali sme jej dýchanie zo záznamu desať minút predtým, než začal McKintock rozprávať a ukončili sme ho desať minút potom. Analyzovali sme rytmus a hĺbku a významne sa nezmenilo. Nie, podľa nás nič nepočula.“

„Dobre,“ schválil Farnsworth, „veľmi dobre,“ díval sa priamo pred seba a premýšľal.

„O týchto veciach rozpráva prvýkrát,“ pozrel na Spencera, ktorý prikývol na potvrdenie, „muselo sa stať niečo, čo sa ho hlboko dotklo. Je to rektor Univerzity v Manchesteri, má k dispozícii prostriedky, laboratóriá, profesorov, vedcov, je možné, že narazili na senzačný objav. Áno, naozaj je to možné. Chcem v tom mať jasno,“ usúdil. „Priveďte ho.“

Spencer sa náhle vymrštil a dlhými krokmi sa pobral k dverám. Správne načasovanie bolo podstatné. Vošiel do miestnosti s rozlohou dobrých päťdesiat metrov štvorcových so stenami založenými rackmi s prijímačmi, dešifrovacími zariadeniami, spektrálnymi analyzátormi a počítačmi, podobnými ako v Boydovej dodávke, akurát znásobenými asi dvadsaťkrát. Zhruba pätnásť ľudí pracovalo na rôznych pracoviskách, prepisovali zaznamenané rozhovory z rozličných bodov odpočúvania, dešifrovali kódované správy a komunikovali s ľuďmi v teréne.

Spencer odišiel na svoje pracovisko a okamžite zdvihol slúchadlo zakódovaného vojenského telefónu, ktorý mal k dispozícii. Zadal päť ciferné číslo a čakal.

V Boydovej dodávke blikala na telefóne kontrolka prichádzajúceho hovoru. Zvonček bol odpojený, aby sa z vozidla žiadny zvuk nedostal do nevhodných uší. Odsunul jedno slúchadlo a bez jediného slova si priložil k uchu telefón.

„Ešte stále je tam?“ opýtal sa stručne Spencer.

„Áno. Ešte spí.“ Boyd sa pozrel na hodiny na počítači, aby zistil, že je sedem hodín ráno. Práve dopil svoju štvrtú šálku čaju a k tomu briošku na raňajky. Ďalšia noc sledovania sa chýlila ku koncu.

„Dobre,“ odpovedal Spencer, „ideme si preňho.“

„Dobre teda. Presuniem sa na pozíciu,“ položil telefón bez ďalších slov.

Pozrel na monitor vedľa počítača, na ktorom sa v štyroch štvorcoch zobrazovali zábery zo štyroch kamier, ukrytých po obvode dodávky vo falošných skrutkách alebo vo forme parkovacích senzorov. Bolo vidno iba jednu osobu za dodávkou, ktorá sa vzďaľovala na bicykli. Mala na chrbte malý plecniak a Boyd vedel, že je to študent, ktorý sa skoro ráno vybral do školy.

Bez toho, aby odtrhol zrak od monitora si na bežné civilné oblečenie navliekol bundu montážneho technika pre antény, potom otvoril spojovacie dvere medzi nákladovým priestorom a kabínou, a sadol si za volant. V tej bunde vyzeral ako chlapík, ktorý sa vybral do práce. Naštartoval vozidlo a pohol sa z parkoviska. Večer zaparkoval zadom tak, aby v prípade nutnosti mohol vyraziť bez manévrovania. Pomalou jazdou sa premiestnil na parkovisko, kde McKintock nechal zaparkované auto, znova zacúval na miesto a vypol motor. Rektorovo auto stálo asi desať metrov pred dodávkou na ľavej strane. Vrátil sa do nákladného priestoru a zavrel za sebou spojovacie dvere. Prístrojové vybavenie neprestávalo zaznamenávať a počítač neoznamoval žiadne pohyby alebo rozhovory v byte počas jeho stometrového presunu z predchádzajúceho parkovacieho miesta na nové. Znova si nasadil slúchadlá a pokračoval v odpočúvaní, ale tentoraz neprestával pozorovať monitor so zábermi z kamier.

Na deviatich hodinách³⁰ bol záber činžiaku, kde sa nachádzal byt, v ktorom spal McKintock. Na pravej strane bol záber, na ktorom mohol Boyd vidieť aj prednú časť rektorovho auta, kým kamera na dvanástich hodinách zaberala zvyšnú časť vozidla a veľkú časť parkoviska.

Okolo štvrť na sedem na parkovisku zastavila limuzína so šedou metalízou a tmavými sklami a zaparkovala na jednom z voľných miest na konci, ďaleko od vjazdu.

Boydov telefón začal znova blikať. Zdvihol slúchadlo a počúval.

„Jednotka Dva,“ povedal anonymný hlas, „niečo nové?“

„Nič,“ odvetil Boyd.

O pol siedmej sa v Boydovych slúchadlách začali ozývať zvuky prebúdzania. Cynthia vstala rezko z postele a okamžite sa pobrala do kúpeľne. Rôzne sprievodné zvuky predstavovali Boydovi starostlivú toaletu, ktorú žena vykonávala. Keď bola pripravená, išla zobudiť McKintocka. Ten ešte stále spal ako poleno, akoby strávil rušnú noc a potreboval sa regenerovať. Cynthia doňho strčila chodidlom, obrátila ho a zo žartu ním trhala.

„Vstávať, lenivec! Čo si dnes v noci vystrájal? Musel si obšťastniť celý hárem rozvášnených konkubín? Ha, ha, ha!“ rozosmiala sa, keď sa McKintock náhle posadil a aby si vyčistil myseľ, obracal hlavu napravo a naľavo.

„Prečo si v slipoch a tielku? Kde máš pyžamo? Ha, ha, ha!“ znova si ho doberala a pritom sa schuti smiala.

„Uf, je v tvojej skrini!“ zvolal, vyskočil z postele a chytil ju za plecia. Nechala sa objímať a dostala obrovský bozk na čelo.

„Ako ti je teraz?“ opýtal sa jej a pritom na ňu pozeral šialene zamilovaný, „prešla ti bolesť hlavy?“

„Áno, je mi dobre a som strašne hladná. Takže...“ odolávala jeho pokusom dostať ju do postele, „...takže teraz sa ide jesť!“ uvoľnila sa zo zovretia a so smiechom ušla do kuchyne.

McKintock na ňu pozeral ako uteká preč s ľahkosťou motýľa, s plným a kyprým telom, ktoré ho vzrušovalo vždy, keď sa naňho pozrel. Mal obrovskú chuť sa s ňou pomilovať, ale pochopil, že Cynthia nejedla od včerajšieho obeda, takže si nechal zájsť chuť. Tiež sa odišiel pripraviť do kúpeľne, obliekol sa rýchlo, ale starostlivo a prišiel do kuchyne. Cynthia medzitým pripravila vajcia, slaninu a opiekla hrianky, a za pár minút to do seba spoločne pahltne nahádzali.

„Ako si si iste všimla, zjedol som všetok syr a zeleninu, ktorú si mala v chladničke. Bol som naozaj veľmi hladný.“

Cynthia prikývla na potvrdenie a pritom prežúvala posledné sústa.

„Kým sa vrátim do Manchesteru, zájdem ti nakúpiť čo potrebuješ.“

„Netreba. Zájdem si nakúpiť sama dnes večer po práci.“

„Nie, nechcem, aby si strácala čas. Ja som to vyjedol, takže je správne, ak sa o nákup postarám sám,“ naliehal McKintock.

„Dobre teda, ak inak nedáš,“ súhlasila Cynthia a dvíhala k ústam pohár s ovocnou šťavou z hrušiek.

McKintock sa na ňu pozeral ako pije a zachvátilo ho vzrušenie ako mnohokrát predtým. Keď Cynthia pila ovocnú šťavu, zdvíhala čelo a rytmicky prehĺtala, pričom jej hrdlo robilo také zmyselné pohyby, že ho ovládla bláznivá posadnutosť vziať si ju, vniknúť do nej celý a celú ju naplniť sebou. Ona to veľmi dobre vedela a zahrávala sa s ním tak, že ho otvorene zradne provokovala ako všetky sexy ženy, vedomé si svojho sexappealu. Keď Cynthia vyprázdnila pohár, ešte poslednýkrát ho obrátila hore dnom, nechala si priamo na jazyk kvapnúť posledné kvapky a dobre vedela, že McKintock v tomto okamihu dosiahne vrchol vzrušenia. Naozaj bol červený ako paprika a rukami stískal okraj stola tak, že mu od svalových sťahov obeleli hánky.

Po poslednej kvapke položila Cynthia pohár rázne na stôl. Hlasný zvuk McKintockom zatriasol a zadychčaný otvoril dokorán oči.

„Teraz... teraz...“ jachtal.

„Teraz je čas ísť do práce!“ zvolala a ukázala na nástenné hodiny.

Pomaly, mechanicky sa McKintock obrátil, pozrel na hodiny ako robot a odrazu si uvedomil ako veľmi mešká. Pol ôsmej! Keďže ho čakal ešte nákup v supermarkete, do Manchesteru dorazí v pokročilú dopoludňajšiu hodinu! Univerzita začne deň bez neho! Nemožné! Čo sa dalo robiť?

Cynthia ho pobavene pozorovala, lebo dobre vedela, že Univerzita je preňho všetkým, samozrejme, okrem nej. S potmehúdskym úsmevom mu pomohla z rozpakov.

„Lachlan, vráť sa do Manchesteru, len pokoj,“ povedala mu s náklonnosťou, „nakúpim si sama všetko, čo potrebujem. Mimochodom, ako to, že si ma včera večer takto prekvapil?“

„Och, nuž, ďakujem. Ďakujem, je mi ľúto, že som ťa priviedol do rozpakov. No, pozri... včera večer som bol veľmi šťastný z niekoľkých výborných výsledkov, ktoré sme dosiahli vo výskume, že som sa rozhodol to s tebou osláviť. Lenže som prišiel nevhod. Mrzí ma to.“

„Nabudúce, keď budeš taký šťastný, zavolaj mi!“ koketne ho poučila, „pripravím sa na oslavu s tebou,“ významne žmurkla.

Znova sa začervenal a vstal od stola a snažil sa s ňou rozlúčiť.

Boyd v slúchadlách počul, ako McKintock berie svoje veci, potom otvárajúce sa dvere a hlasný bozk na rozlúčku.

„No nazdar!“ pomyslel si, „tentoraz bol únik vydarený“.

Farnhamová bola pravá sexuálna diablica a zakaždým, keď k nej McKintock išiel, bolo počuť vášnivý pohlavný styk s primitívnymi výkrikmi a chrochtaním. Používala ho iba ako sexuálny nástroj pre uspokojenie svojich náročných chúťok a keď jej nestačil počas celej doby, ktorú od neho očakávala, fackovala ho a častovala hrubými slovami. V každom prípade išlo o hru, zavŕšenú obojstranným vyvrcholením, veľmi živočíšnu a McKintockovi to tak vyhovovalo. Boyd predpokladal, že tento muž mal za sebou veľmi chladný a rezervovaný vzťah, takže keď sa ocitol v spoločnosti ženy s takýmito vlohami, s jej nasadením, preňho to muselo znamenať zbožštenie potešenia. Iste, aj počas iných odpočúvaní bol Boyd poslucháčom rôznych druhov sexuálnych aktivít, ale táto ním otriasla natoľko, že mu to bránilo udržať si odstup.

„Keby som mal takúto ženu,“ aj tentoraz si povzdychol ako zakaždým. Striasol sa a kódovaným telefónom zavolal do šedého auta.

„Odchádza,“ oznámil jednoducho.

„Rozumiem,“ odpovedal stručne človek na druhej strane.

Boyd sa vrátil na miesto vodiča a zo sedadla si vzal noviny. Oprel si ich o volant a tváril sa, že číta, ale kútikom oka sledoval budovu. Približne po minúte zbadal McKintocka ako vychádza z vestibulu a dlhými krokmi ide na parkovisko, smerom k nemu. Bolo vidno, že sa ponáhľa. Keď bol McKintock dobrých desať metrov od svojho auta, Boyd naštartoval motor a nevšímavo sa pobral smerom k výjazdu z parkoviska, akoby tam už mal namierené. McKintock si vo svojej náhlivosti nevšimol ani dodávku, ktorá popri ňom prechádzala. O niekoľko sekúnd sa, naopak, šedé auto pohlo a pomaly sa blížilo k rektorovmu vozidlu. Keď bol McKintock takmer pri svojom aute a naťahoval ruku k dverám, šofér dodávky strhol volant doprava, aby zakryl výhľad na parkovisko z budovy, šedé auto zároveň náhle zrýchlilo a zastalo rovno pred McKintockovym vozidlom. Obaja muži vystúpili naraz akoby ich vymrštili dve pružiny a postavili sa po rektorovom boku. Jeden z nich sa bleskovo legitimoval a druhý ho chytil pod pazuchu.

„Polícia! Rektor McKintock, pôjdete s nami!“

Ostal stuhnutý bez slova. Tí dvaja ho odvádzali bez formalít k šedému autu. Jeden z nich otvoril pravé zadné dvere a pritlačil mu na hlavu, aby ju sklonil a nasadol, potom si prisadol tesne po jeho boku. Stiahol clony na oknách tak, aby bol interiér zvonka chránený pred pohľadmi, potom naznačil tretiemu mužovi, ktorý sedel za volantom. Ten pohol autom o niekoľko metrov smerom k dodávke a čakal.

Vtedy sa McKintock spamätal.

„Ale... ale... čo sa deje? Prečo mi to robíte? Čo som urobil?“

„Len pokoj, rektor McKintock, položíme vám iba niekoľko otázok. Bude to rýchle, uvidíte.“

„Ale... ale ja musím ísť do Manchesteru! A musím vyraziť okamžite!“

„V podstate tam práve ideme. Len sa upokojte.“

„Ale... čo moje auto... čo s ním bude? Nemôžem ho tu nechať.“

„Aj auto ide do Manchesteru. Len pokoj. Uvoľnite sa.“

„Ale... čo s kľúčom? Ten mám ja, ako to urobíte...“ dezorientovaný hľadel na muža, sediaceho po jeho boku. Ten sa naňho pozrel významným pohľadom. „Aha... chápem... nepotrebujete ich...“

Muž, ktorý ostal vonku nasadol do McKintockovho auta, naštartoval motor a chystal sa vyraziť.

Počas akcie vystúpil Boyd z dodávky a tváril sa, že kontroluje pneumatiku, aby jeho manéver nevyzeral pre pozorujúcich podozrivo. Keď zbadal, že sa šedé auto pohlo smerom k nemu, pochopil, že zásah už prebehol a rýchlo nasadol do dodávky, okamžite vyštartoval priemernou rýchlosťou akoby sa nič nestalo. Šedé auto vyšlo z parkoviska a obratne, bez zvuku ho predbehlo, niekoľko metrov za ním nasledovalo auto, v ktorom sedel McKintock.

Parkovisko ostalo bez pohybu a nezúčastnene čakalo na majiteľov ostatných vozidiel. Aj oni sa v pokoji objavia.

Celá akcia trvala maximálne desať sekúnd.

V priebehu štvrť hodiny bol malý konvoj na diaľnici a smeroval do Manchesteru, udržiaval si konštantnú rýchlosť a zdržiaval sa neprestajne v rýchlom pruhu. Vodič prvého auta, ktoré na zadnom sedadle viezlo McKintocka pokračoval bezpečne a sústredene. Bol zvyknutý vynájsť sa aj v tých najťažších situáciách a ranná premávka bola nič v porovnaní s prenasledovaním, ktoré musel občas absolvovať. Nepovedal ani slovo, ale systematicky kontroloval situáciu, aby sa McKintockovo auto nachádzalo na krátku vzdialenosť. Jeho kolega, vodič, bol rovnako skúsený a pripravený vrhnúť sa na akýkoľvek typ vozidla, ktorý by sa objavil, v okamihu prevziať kontrolu, ovládnuť prípadného nepriateľského vodiča a vyraziť vysokou rýchlosťou smerom k určenému cieľu, možno pritom aj uhýbať nepriateľskej paľbe.

Muž, ktorý sedel vzadu spolu s McKintockom nadvihol záclonky a vidiecka krajina sa začala okolo nich mihať.

McKintock sa trocha upokojil a začal premýšľať. Čo by od neho mohli chcieť policajti? Spáchal niečo vážne? Ktorý z jeho činov by mohol vysvetliť takýto spôsob „zatknutia“? Pretože sa cítil zatknutý, áno, odviedli ho ako nejakého zločinca pri východe z vykričaného podniku. Ako si to mohli dovoliť? Je rektorom Manchesterskej univerzity. Musela sa stať chyba. Ožil a prešiel do protiútoku.

„Počujte,“ obrátil sa na muža, sediaceho po jeho boku.

„Áno?“ odpovedal muž a pozoroval ho s opovrhnutím.

„Ak vám to nevadí, mohli by ste mi znova ukázať odznak?“

„Keď dorazíme,“ bola jeho odpoveď, po ktorej nasledoval prenikavý a významný pohľad, sprevádzaný gestom ruky, ktorá sa nonšalantne presunula pod sako, blízko ľavého podpazušia.

McKintock si nemohol nevšimnúť tento pohyb a zachvel sa. Rozhodol sa, že sa už radšej nebude pýtať. V každom prípade, muži vyzerali ako policajti a zatiaľ mu neskrivili ani vlas na hlave, takže sa uvoľnil na operadle a čakal, nech sa udalosti odvíjajú svojim smerom. Napriek tomu bol hrozne zvedavý a znepokojený, lebo si nedokázal predstaviť čo by od neho mohli chcieť.

Nech sa dialo čokoľvek, onedlho na to príde. Skôr, než si to domyslel, dovtípil sa, že vchádzajú do Manchesteru a za pätami išlo jeho auto, akoby k nim bolo pripevnené oceľovým lanom. Muž po jeho boku spustil závesy na oknách a tentoraz spustil aj väčší záves, ktorý oddeľoval prednú a zadnú časť auta. Spustil aj slnečné clony pred zadným oknom tak, že bola teraz okolitá krajina úplne ukrytá. McKintock nevedel, do ktorej časti Manchesteru, ktorý poznal veľmi dobre, majú namierené.

Asi po dvadsiatich minútach auto zastalo.

Muž po jeho boku vystúpil a otvoril dvere.

„Vystúpte,“ nariadil sucho.

McKintock váhavo vystúpil a ocitol sa v podzemnom parkovisku s dobre upravenými múrmi zo železobetónu a niekoľkými núdzovými svetlami, kde-tu upevnenými na stene. Jeho auto parkovalo vedľa a muž, ktorý ho šoféroval ho práve zamykal zvláštnym, neznámym čiernym diaľkovým ovládaním. Uchopili ho za lakte, ale on naznačil, že bude spolupracovať.

Jeden z mužov prikývol a tak kráčali vedľa neho a viedli ho k zničenému výťahu, umiestnenému v prednej časti. Vstúpili, McKintock a ďalší traja, a jeden z nich stlačil biele tlačidlo bez označenia. V skutočnosti žiadne z tlačidiel nebolo označené číslom.

„Fíha, aký zvláštny výťah,“ pomyslel si McKintock.

Rýchle stúpanie a potom sa dvere otvorili do bielej, špinavej chodby. Špinavej v zmysle, že steny pokrývala pleseň, stopy topánok, škrabance od operadla stoličiek a McKintockovi sa zdalo, že zbadal aj zvláštne tmavočervené škvrny. Niektoré vyzerali ako čiastočné odtlačky prstov, akoby sa niekto krvácajúci oprel o stenu a takto ju pošpinil. Dúfal, že si to vysvetľuje nesprávne a medzitým sa skupina ocitla pred dverami z bieleho dreva, obitými a špinavými rovnako ako múry. Jeden z troch mužov otvoril a voviedol ho dnu, posadil ho na stoličku, ktorá vyzerala ako zvyšok zariadenia, pri stole, ktorý už pamätal aj lepšie časy.

Muž zatvoril dvere a sadol si v očakávaní na druhú stoličku. Ďalší dvaja odišli. Muž, ktorý ostal bol ten, ktorý sedel počas cesty vedľa McKintocka.

„Čo je to za miesto? Kam ste ma to priviedli?“ vybuchol ustarostený McKintock. Bol zvyknutý na úplne iné prostredie. Cítil pach plesne a zatuchliny, po dlážke sa nerušene prechádzalo niekoľko švábov. Horné rohy miestnosti boli pokryté hustou a zožltnutou pavučinou, ťažkou od prachu. Zopár čiernych pavúkov vo vnútri pokojne čakalo na svoju korisť.

Muž ho ignoroval a McKintock pochopil, že by bolo zbytočné ďalej naliehať.

O niekoľko minút sa otvorili dvere a vstúpil akýsi šesťdesiatnik v peknom modrom obleku a s okuliarmi s kosteným rámom.

„Dobrý deň, rektor McKintock. Som William Farnsworth, zodpovedný za bezpečnostné služby.“

Bezpečnostné služby? To je kto? Pýtal sa sám seba McKintock.

„Dobrý deň,“ odpovedal kyslo, „prečo ste ma tu priviedli? Čo odo mňa chcete? Čo je to za miesto?“ pýtal sa stále viac nahnevaný.

„Priviedli sme vás sem,“ odvetil Farnsworth a silno zdôraznil prvú slabiku panovačným spôsobom, „pretože vy viete niečo, čo má veľkú dôležitosť pre túto krajinu.“ Odmlčal sa na efekt.

„Pretože milujete Anglicko, je tak?“ vsadil na vlastenectvo a brutálne mu pozrel do očí.

„Och... no... iste. Samozrejme, že milujem Anglicko.“

Farnsworth vyrážal otvorené dvere, keďže McKintock bol lojálny a verný Brit a dokonca miloval kráľovnú, na rozdiel od mnohých iných spoluobčanov. Úplne rezignovaný odložil zbrane.

„Čo chcete vedieť? Som vám k dispozícii.“

„Dozvedeli sme sa o jednom projekte, do ktorého ste zapojený,“ spustil Farnsworth a pozeral mu do očí, ale tentoraz bez nevraživosti, „projekte, ktorý sa týka istého Stroja, ktorý je schopný prenášať veci a osoby na vzdialenosti, hodnotené univerzálnym meradlom a zostrojil ho istý Drew. Čo nám o tom môžete povedať?“

McKintock ostal zdesený.

Ako sa o tom mohli dozvedieť?

Ani on to až do včerajšieho večera nevedel. Ako sa im to podarilo? Nebolo možné, že by o tom niekto rozprával, a predsa sa to stalo, neexistovala iná možnosť. Zbledol ako stena, potom náhle sčervenel a nakoniec sa chytil slova.

Kým odpovedal, zhlboka sa nadýchol.

„Neviem, odkiaľ ste sa to dozvedeli, ale v podstate všetko, čo ste povedali zodpovedá skutočnosti. Všetko vysvetlím, ale aspoň mi povedzte, čo sú zač tie bezpečnostné služby a kto vlastne ste.“

„Potom,“ odpovedal sucho Farnsworth, „buďte si istý, že sa všetko dozviete v pravý čas. Aby ste sa upokojili, toto je moja identifikácia,“ chvíľu pred ním vrtel rovnakým odznakom, akým sa legitimoval jeho podriadený počas zadržania na parkovisku v Liverpoole.

McKintock si znova vzdychol a začal rozprávať.

„Asi pred týždňom jeden profesor fyziky na mojej univerzite, profesor Drew, za mnou prišiel spolu so svojim študentom Joshuom Marronom. Tento chlapec náhodou objavil jav, ktorý vyprodukoval prístroj, zostrojený Drewom na iné účely. Informoval o tom svojho profesora a spolu ten jav analyzovali. Vyšlo najavo, že zariadenie je schopné vykonať výmenu previazaných priestorov na ľubovoľnú vzdialenosť v univerzálnom meradle s predmetmi a celým ich obsahom. V podstate to znamená, že Stroj, ako ho nazývam ja, sa dá nastaviť tak, aby ukazoval na vášho kolegu,“ ukázal prstom na druhého muža, „a okamžite ho premiestniť na iné miesto a nahradiť ho niečím iným. Pri dobrej vôli,“ a tu sa McKintock spokojne uškrnul a zatváril sa trocha pomstychtivo, „by sa mohol premiestniť na dno mora a na jeho mieste by sa objavil poriadny príval slanej morskej vody,“ uzavrel a náhle sa naklonil nad stôl.