Pán učiteľ ho rád videl, lebo bol poslušný a učil sa dobre. Keď bolo treba niečo poslúžiť, to Lipnický najochotnejšie poslúžil, a keď mu za posluhu tu i tu dali groš, dva, neprejedol ho na lakôtkach, ako druhí mendíci, ale si dal pánu učiteľovi odložiť. V lete, keď stačil a v škole nebol potrebný, nezaháľal, ako druhí, ale išiel na strniská a sbieral klasy, ktoré každú sobotu vymlátil a niekomu odpredal. Vidíte, deti moje, takto sa trápil kedysi náš súsed Lipnický, ktorý teraz má veľký dom, šesť krásnych koní, osem tučných volov, tristo dojek a plné súseky zbožia.“
„Nuž ale akože zbohatnul?“ zvolal netrpelivý Rázvora.
„A kdeže je ten poklad, čo našiel?“ skočil do reči Štrngeľ.
„Len počkajte málo, hneď vám poviem,“ krotil ich vážne Dobrôtka a pokračoval: „Pán učiteľ, ktorý teraz staral sa o sirotu, ako vlastný otec, vzal do domu Lipnických želiara a z prenájmu toho i šatil chlapca i kupoval mu do školy potrebné veci. Ale ľudia vravia, že nešťastie nikdy nechodí samo, ale trebárs ešte aj desať kamarátov dovedie za sebou, – a tak povodilo sa aj našej sirote. Nebolo dosť na ztrate otca a matky: chudáčik, prišiel ešte aj o svoje dedictvo, o svoj dom.“
„Ach, chudák Lipnický!“ zkríkla Zuzka a s ňou ostatné deti. „Nuž akože sa to stalo?“
„Akože sa stalo, dievka moja? – stará Orša, ktorá pre svoju nedbanlivosť po pýtaní chodí a vtedy ako dievča slúžila v dome, zanedbala vymiesť koch, ačpráve jej to gazdiná bola prísne naložila. Veď vymetiem zajtra, myslela si, a z toho zajtra nechala robotu zase na druhé zajtra, a tak odkladala so dňa na deň, až nasbieralo sa v kochu mnoho sadzí. Raz práve z prvého sna, o ktorom vravia, že je najsladší, zobudí ma krik: „horí, ľudia, ratujte horí!“ Bežím k obloku ako bez seba a hľa – kdeže horelo? U môjho súseda. Najskorej pozobúdzam domácich, potom, bežím na dedinu, kričím volám; – ale celá dedina spala ako zakliata! Až kedy-nekedy, keď už celý dom stál v plameni, začnú sa po jednom sbehávať a hasiť. Vietor fúkal preč od nás a tak sme my, chvála Bohu, nezhoreli, ale neboráci súsedia naši, asi desiati za radom, našli ráno miesto domov už len hromady popola a rumov. Bolo tu plaču, bolo nariekania! Lipnický, chudák, zalamujúc rukami, chodil po zrúcaninách svojho posledného dedictva. Želiar jeho ľahko vyniesol svoj malý nábytok, a neztratil temer ničoho; ale Lipnickému neostaly iba holé popukané múry, popol a v popole staré pozohýňané klince a železivá. „Aspoň to, čo mi Pán Boh ešte zanechal, zachránim!“ pomyslel si chlapec a počal vyhrabúvať z popola staré železivo.
I vyhrabuje, chudáčik, usilovne a sbiera. Tu i tu bolo počuť, ako zasipel vyhrabaný živý uheľ, keď horúce slzy z očú siroty naň padaly. Ale on si len sbieral, až nasbieral hodnú hŕbku klincov. „Takto ti za to nikto nič nedá!“ pomyslel si a začal narovnávať skrívené klince na jednej tľapkavej skale, ktorá trčala z múru. Takto napráva a rovná, a čo vyrovná, to odkladá na hromádku. Ale jeden klinec bol prihrubý, tak, že o veľa ťažšie bolo treba biť naň, ako na druhé. I uderí naň, druhý i tretí raz, a hľa! Kameň, na ktorom klince vystieral, odvalí sa a oku zadiveného chlapca ukáže sa truhlička z červeného tisového dreva.“