Posledné Vianoce Na Zemi

„Harry? Harry?“ zvolal niekoľkokrát. Ale jeho volanie ostávalo bez odpovede. Potom počul nejaké zmätené zvuky prichádzajúce z horného poschodia. Jeho myseľ v okamihu vypracovala túto desivú teóriu. Pred dvoma dňami, niekto uniesol jeho syna. Ten mu dokázal utiecť, ale bál sa hovoriť o tom. Bol príliš šokovaný. A teraz ten bastard, nech už to je ktokoľvek, mal tú smelosť, aby vstúpil do jeho domu a pokúsil sa ho znova uniesť. Harry mu to vlastne aj povedal. Tesne predtým. V obave, že sa to stane znova. James odhodil motyku a vrátil sa do kuchyne. Do ruky zobral poloautomatický kolt, ktorý mal dobre schovaný v špajze a vybral sa po schodoch. Keď prišiel na prvé poschodie, uvedomil si, že zvuky pochádzajú práve z Harryho izby. Ale teraz zvuky trochu stíchli a nezdalo sa, že by tam bola nejaká bitka.

„Nie je to tak ... nie je to tak, „ opakoval nejaký hlas šeptom, ako posadnutý. James si najprv nebol istý, či patrí jeho synovi. Potom zabudol na všetku opatrnosť a vošiel do jeho izby. Dvere izby boli privreté. Nakukol dnu a krv v žilách mu znovu stuhla. Zdalo sa, ako keby cez izbu práve prešiel nejaký hurikán. Bez toho, aby sa zastavil, vtrhol dnu. Ruku s pištoľou mal namierenú a zhlboka dýchal. Otočil sa okolo svojej osi o tri sto šesťdesiat stupňov a zistil, že Harry je tam sám. Ešte stále zmätený, položí zbraň na hornú policu knižnice a niekoľkokrát sa hlboko nadýchne, aby sa ukľudnil. Jeho syn stojí pred gigantografiou náhornej planiny v Gíze a neustále opakuje tú istú vetu.

„Profesorko“ vraví James a priblíži sa k nemu. Ten ho však ignoruje, ako v záhrade.

„Profesorko“ zopakuje hlasnejšie, ale nedokáže upútať pozornosť svojho syna, ktorý znovu vyzerá, ako by sa premiestnil na inú planétu. Potom mu položí ruku na rameno, aby ním zatriasol a pokúša sa ho prebudiť z tranzu. Ale práve vo chvíli, keď ním chce zatriasť, chlapec sa otočí. Pozerá sa na otca, ako by ho nikdy predtým nevidel.

„Harry, vyľakal si ma…“ zamrmle a ustúpi o krok dozadu.

„Nie je to tak!“ zakričí nahnevaný. Potom ho odstrčí až spadne dozadu a ide sa posadiť k písaciemu stolu. Tam si začne prezerať fotografie v knihách, ktoré má rozložené po stole.

James sa zdvihne a znovu naberie odvahu. Chytí otočnú stoličku za operadlo a otočí chlapca smerom k sebe.

„Ocko“ kričí Harry zdesene.

„Ak má toto byť nejaký žart, tak si ma poriadne vyľakal!“ vyhreší ho James. Chvíľu potom ho premôže krutá, bodavá bolesť. Chytí sa za spánky a kľakne si. Chlapec sa na neho díva, ako keby pochopil zmysel jeho slov. Potom sa zamračene pozrie na miesto, ktoré si jeho otec od bolesti drží. James sa posadí na zem, ramená má opreté o okraj postele a zažmúri oči. Už ich ani nedokáže udržať otvorené.

„Aha, tu je“ vraví Harry a kľakne si k nemu.

„… čo… čo to je?…“ chce sa ho spýtať James, ale ani nedokončí vetu, lebo tá bolesť je taká silná, že mu bráni ešte aj rozprávať.

„Tvoja migréna“ odpovie vážne Harry. Chytí ho za zápästia a pomaly mu spustí ruky na boky. Potom si dlane priloží na vzdialenosť asi jedného centimetra od otcových spánkov a začne niečo šepkať.

„Harry, čo to robíš?“ pokúša sa protestovať James a otvorí oči. Ale on mu len položí svoju ruku na viečka, aby mu ich znova zatvoril a začne odriekať svoje litanie. Po chvíli James cíti ako sa mu po hlave rozlieva teplo. Bolesť zvyšuje svoju intenzitu, až kým nedosiahne vrchol. Ale len na okamih. Hneď potom, má pocit, že jeho syn mu ju doslova vyrval z hlavy. Uvoľní sa a za dve minúty sa cíti tak dobre ako nikdy predtým. Po skončení liečby Harry rukami urobí vo vzduchu nejaké ťažko pochopiteľné pohyby. Potom sa posadí späť do kresla a tvári sa šťastne, že ho dokázal vyliečiť.

„Ako… ako si to dokázal?“ pýta sa ho James, keď konečne nájde odvahu. Harry namiesto odpovede rozhodí ruky. Nato on len rezignovane potrasie hlavou a zmieri sa s tým, že nič nechápe.

„Kto tu bol s tebou?“ pýta sa ho a ukáže na okno.

„...nikto, kto tu mal byť?“

„Si si istý?“

„Áno..., myslím, že áno, … ne… neviem, nepamätám sa.“

„Maketu si zničil ty?“

Harry prisvedčí. Potom si dá ruky dozadu a hľadí na svoje topánky. Čaká, že ho otec vyhreší. Vie, že by si to zaslúžil.

„Ale prečo, pýta sa však jeho otec.

„Podviedli ťa. Ten model je falošný. V Sfinge chýba izba Slnka a izba Vedomostí. A potom aj v Cheopsovej pyramíde chýba Zedova izba, vysvetľuje Harry. A znovu ho nechá s otvorenými ústami. James musel použiť všetky svoje vnútorné sily nato, aby nestratil trpezlivosť. Za niekoľko hodín ho jeho syn niekoľkokrát hrozne vydesil. Okrem toho zničil pár dvesto dolárových okuliarov a tristo dolárovú plastovú maketu, ak nepočítame udicu, pre ktorú je ešte treba ísť. Chvíľu počkal. Keď si už bol istý, že bude schopný zniesť zvyšok konverzácie bez toho, aby explodoval, položil mu otázku.

„Ako to môžeš tvrdiť?“

„Ja ...viem to a hotovo!“ odpovie Harry s trochou prezumpcie v hlase. Potom sa pozrie opäť na neporiadok, ktorý vládne v izbe a zatvári sa, že mu je to ľúto. „Ocko, čo... čo sa deje?“ kokce, zatiaľ čo sa rozbehne smerom k nemu a nechá sa objať. Cíti sa tak aspoň trochu istejšie. Na Jamesa doľahne bezmocnosť.

„Prepáč, meškám,“ povie Larry, keď vchádza do jej kancelárie. Lapá po dychu a brucho sa na ňom ešte stále hojdá od toho, ako sa ponáhľal. Košeľa mu z jednej strany vytŕča z nohavíc a výdatne sa potí. Helen odpovie pokrčením ramien. Pritom sa stále škriabe po malíčku. On si vreckovkou osuší krk a uhladí si účes, upravený do prehadzovanej.

„Ah, čo sa ti stalo s prstom?“ spýta sa jej znepokojený. Teraz už mala prvý článok takmer úplne zlúpaný. Malíček bol na povrchu taký sinavý, že vyzeral, ako by mal každú chvíľu odpadnúť.

„Neviem, ale nebude to nič vážne… asi nejaká mikóza alebo psoriáza, zo stresu. Alebo niečo také. Začal ma pokúšať už minulú noc“ odpovie nervózne. Má plno všelijakých problémov. Zdá sa však, že všetci si všímajú len tento hlúpy prst.

„Možno to bude, ako ty vravíš, len nejaká hlúposť. Ale na tvojom mieste by som si na to dal aspoň nejakú náplasť. Je tu veľmi prašné prostredie a určite mu nepomôže, aby sa zahojil.“

„Ďakujem za radu, potom si ju nalepím.“

„Dobre. Kvôli čomu si mi volala?“

„O minútku uvidíš. Dúfam len, že si ešte neobedoval. Alebo ak hej, tak že si to už strávil.“ povie mu a zodvihne sa.

„Nechápem“ odpovie Larry zmätene.

„Ideme zobrať nejaké vzorky z čerstvo pitvaných mŕtvol“ vysvetlí mu Helen, po ceste chodbou, vedúcou k márnici.

„Počkaj chvíľu“ odpovie chemik a zastaví sa uprostred chodby. „Vieš, že na tieto veci treba súdne povolenie, však?“ povie a využije pauzu na to, aby si odlepil košeľu zo spoteného tela. Aj napriek tomu, že klimatizácia je na maximum, nedokáže sa prestať potiť. A látka sa mu nepríjemne lepí na pokožku. Helen prisvedčí.

„A ak su mŕtvoly čerstvo vypitvané, tak povolenie nemáš, však?“ trvá na svojom on. Zo sklenených dverí kancelárie sa vykloní Joe, ktorý sa s námahou snaží pokračovať vo svojom počítačovom vyhľadávaní, aby sa na nich pozrel. Larry, evidentne, hovorí veľmi hlasne. Helen sa v rozpakoch pozrie na Joea. On jej však odpovie len náznakom úsmevu. Potom sa vráti ku svojej práci. Helen chytí Larryho za rameno a ťahá ho do rohu, kde ich nemôže nikto vidieť ani počuť.

„Na tých mŕtvolách je niečo zvláštne. Pravdepodobne to niečo, je jediná stopa, ktorú máme, pokiaľ ide o ich smrť. A som presvedčená, že ty si jediný človek, ktorý ju dokáže rozlúštiť.“

„Nezbláznila si sa náhodou? Zabudla si, že pracujem v papierňach?“

„A ty? Nezabudol si náhodou, že toto nie je po prvýkrát, čo nám robíš poradcu?“

„Máš pravdu“ prisvedčí on, „ale nikdy som nevidel zblízka mŕtvolu. Mala by si sa obrátiť na odborníka... A potom, nemala by si počkať než ti dá sudca o.k.? Čo znamená všetok ten zhon?“

„Obávam sa, že tá stopa by mohla zmiznúť skôr, než budú papiere hotové…“

„A o čo sa teda jedná?“

„Uvidíš to na vlastné oči.“

„A ak by sa to niekto dozvedel?“

„Beriem si to celé na vlastnú zodpovednosť,“

„To teda znamená, že budem pracovať gratis?“ mieni Larry mierne sklamaný. Helen mu namiesto odpovede venuje silený úsmev. On sa pozrie na ňu trochu nerozhodne. „No tak dobre“ povie a po chvíli sa dá znovu do pohybu, „ale len preto, že ty si môj obľúbený šerif!"

Helen ho usadí v prázdnej miestnosti vedľa márnice a ide sa uistiť, či je vzduch čistý. Potom sa vráti, aby ho zavolala. Keď vstúpia do márnice, zamkne dvere zvnútra.

„Je to naozaj nutné?„ spýta sa jej Larry.

„Radšej nech nikto nevie, že sme tu.“ odpovie ona a Larry prisvedčí, aj keď nie veľmi presvedčivo.

„To, čo budeš vidieť sa ti nebude veľmi páčiť“ povie mu, keď kráčajú smerom k chladiacim boxom, aby ho pripravila.

„V pohode, môj žalúdok ma zatiaľ ešte nezradil“ ubezpečí ju a pomyslí si, že toto snáď nebude po prvýkrát, kedy k tomu dôjde. „Ale skúsme sa poponáhľať. Toto miesto sa mi vôbec nepáči“ dodá. Helen vytiahne z chladiaceho boxu zásuvky s mŕtvolami a pozerajúc Larrymu do oči z nich stiahne plachty.

„Ó môj bože, čo ich takto zbedačilo?“ zvolal a odvrátil pohľad inam. Mimovoľne pritom ustúpil dozadu.

„Čo tým chceš povedať?“ opýta sa Helen. Potom sa pozrie na telá a mimovoľne zhíkne. Tie dve mŕtve telá boli v procese mumifikácie. Ich tváre boli už prebrázdené hlbokými vráskami a očné jamky vyzerali takmer ako prázdne. Kosti na celom tele trčali arogantne spod kože a stehy na reze v tvare „Y“ na prsiach, sa úplne uvoľnili.

„Sú len dve riešenia. Alebo je toto nočná mora, alebo jednoducho šaliem“ zamrmlala.

„Čo to sakra ...?“ vyhŕkne chemik, keď sa mu podarí chytiť znovu dych.

„Neviem... Sú mŕtvi len dva dni ale vyzerajú, ako keby prešlo najmenej desať rokov. Nemôžeme stratiť ani minútu“ odpovie ona a natiahne ruku k elektrickému panelu.

„Počkaj, čo chceš robiť? Ja ne...“

„Musím zhasnúť svetlá.“

„Žartuješ? Chceš aby som sa ti tu po...?“

„To je jediný spôsob, ako ti ukázať to, čo treba. Aj keď ťa nemôžem prinútiť. Ak sa na to necítiš, môžme ihneď odísť. Nemyslela som, že ich nájdem v tomto stave.“ vraví ona sklamane.

Larry o tom chvíľu premýšľa. „Urob, čo treba, ale urob to čo najrýchlejšie ako vieš. Neviem sa dočkať kedy odtiaľto vypadnem.

„Ani ja“ odpovie. Rýchlo vypne svetlo a mŕtvoly, začnú ihneď svetielkovať, aj keď omnoho menej ako pred niekoľkými hodinami.

„Videl si to? Pýta sa Helen zapínajúc svetlo.

„Jasne, že som videl...ale čo je to?“

„Myslela som, že mi to povieš ty. Určite sa nejedná o žiarenie. Je to veľmi jemný a lepkavý prášok. To je to, čo budeš musieť analyzovať“ odpovie mu a z vrecka vyberie nylonové vrecúško a nožnice. „Prepáčte mi, robím to kvôli vám“ zamrmle tichúčko a priblíži sa k telám. Odstrihne im niekoľko prameňov vlasov a vloží ich trasúcimi sa rukami do vrecúška. Potom ich odovzdá chemikovi. „Musíš sa ihneď pustiť do práce. Telá svietielkujú už oveľa menej, než dnes ráno. Nechcela by som, aby zrazu prestali svetielkovať úplne.“ vraví. Larry si zmätene hrýzol pery. Netušil, čo by z toho mohlo vzísť. „Tak sa musím ponáhľať domov, aby som mohol hneď začať“ odpovie, skontroluje, či je zips na taške dobre zatiahnutý a poberie sa k východu.

„Larry“ zavolá naňho Helen, keď zamkne dvere.

„Áno?“ odpovie on neurčito, čím chce povedať niečo, ako „čo ešte chceš?“

„Ďakujem.“

Keď Helen vojde do kancelárie, vytočí číslo súdneho lekára. „Musíš prísť ihneď sem“ vraví mu ihneď, keď počuje ako zodvihol slúchadlo. Ani mu neodpovie na pozdrav.

Neprichádza do úvahy. Dnes som už prešiel toľko míľ, že som sa stal akcionárom Shellky... čo sa zase stalo?“ odpovie on.

„Ja... Neviem, ako ti to povedať. Mám strach, že ma budeš považovať za blázna!“

„Po tom výstupe, ako si predviedla dnes ráno, sa už ničomu nebudem čudovať. Tak do toho, vrav. Nemôžem stráviť celý deň pri telefóne“ povie jej on.

„Tak dobre... Existuje logické vysvetlenie nato, že tie dve mŕtvoly z dnešného rána začali mumifikovať?“ spýta sa nečakane. Súdny lekár chvíľu mlčal až sa Helen začala obávať, že zasa utrúsi jednu z tých jeho idiotských poznámok.

„Samozrejme, že existuje!“ odpovie on isto, až ju to zmätie.

„...To myslíš vážne?“ zaváha ona.

„Som si istý. Dokonca úplne istý...vysvetlenie je, že sme súčasťou jednej z epizód Aktov X“, potvrdil s obvyklou iróniou, aby ju dráždil. V duchu si povedala: „vedela som to!“.

„Hovorím to vážne“ vraví mu frustrovane.

„Je mi úplne jedno či žartuješ, alebo nie. Teraz nemám možnosť a ani chuť, na ďalšie tri hodiny jazdy autom, tam a naspäť, aby som sa prišiel pozrieť. Sľubujem ti, že sa stavím pozajtra ráno, keď budem mať k dispozícii aj výsledky tých odobratých vzoriek z toxikológie.“

„Pozajtra? Však to je celá večnosť!“

„Viem, ale neriešim len tento prípad...je mi ľúto, fakt“ odpovie on. Helen si povie, že ak to takto pôjde ďalej, o dva dni z mŕtvol nezostane nič, len prach. Na druhej strane, usúdi, že aj keby došiel súdny lekár a konštatoval, že telá sú v procese mumifikácie, bez výsledkov z laboratória a Larryho analýzy, by aj tak nevedeli, čo ďalej.

„No tak dobre. Čakám ťa pozajtra. Ale snaž sa nedať mi kôšom. Som už zúfalá. Neviem, čo mám robiť.

„Spoľahni sa. Zomieram od zvedavosti“ ubezpečil ju tónom, ktorý ju vôbec nepresvedčil.

„Už je tu mama!“ zvolá šťastne Harry keď počuje zvuk Evinho auta. Hneď potom vybehne von, lebo má strašnú chuť objať ju a ukázať jej nové okuliare a maketu. A potom, chce sa udobriť s Tobym a pohrať sa s ním. James vyjde na terasu. Harry pribehne k Eve a klesne jej do náručia. Potom sa pozrie do auta, ale nevidí tam svojho milovaného psa.

„Mami, kde je Toby?“ pýta sa a vymaní sa jej z náručia. Eve mu položí ruky na ramená a skloní sa, aby sa mu pozrela priamo do očí a pripravila ho na to, čo mu ide povedať. „Miláčik, Tobymu sa stalo čosi hrozné...“

„Kde je Toby? Chcem Tobyho! „Kde je môj Toby?“ začína opakovať Harry. Pritom krúži okolo Evinho Voyagera. Tá ho nasleduje a znovu ho chytí za ramená. „Miláčik, musíš byť silný“ pošepne mu do ucha.

„Čo si mu urobila?“ Neuhryzol ma naschvál, neuhryzol ma naschvál! Prečo si mu ublížila, neuhryzol ma naschvál!“

„Zlatko, nič som mu neurobila! Keď sme vyšli z ambulancie, vybehol na cestu za mačkou. A auto sa nezastavilo včas ...a zrazilo ho,“ vysvetlí Eve. Harry však len pokrúti hlavou a snaží sa zadržať slzy.

„Neverím ti!“ kričí a ukazuje päste.

„Harry… zlatko…“ pokúša sa ho upokojiť žena.

„Daj mi pokoj!“ opakuje Harry. Potom sa rozbehne a zamkne sa v izbe. Eve a James vyjdú za ním po schodoch. Potom počkajú dobrých desať minút pred dverami. Občas naňho zavolajú, ale on sa im nechce ani len ukázať.

„Je schopný zostať zamknutý dnu aj dva dni. Radšej sa vráťme dolu“ navrhne Eve Jamesovi. Zíde dolu do kuchyne a otvorí mikrovlnku, aby zohriala večeru. James zostane ešte na chvíľu hore. Je opretý o zabradlie schodišťa a pozerá sa so založenými rukami na dvere Harryho izby. Potom sa rozhodne zísť dolu k Eve.

„Čo sa stalo Tobymu?“ pýta sa jej a pomáha jej prestrieť na stôl.

„Už som vám to vravela. Vybehol na cestu a skončil pod autom. Šofér nestihol včas zabrzdiť. Ešte dobre, že tadiaľ neprechádzali iné autá. Mohlo to dopadnúť ešte horšie.“

„Toto nám teda ešte chýbalo“ komentuje James. „Ale aj keď ma to mrzí, musím priznať, že po tom, ako sa včera zachoval, je to možno lepšie. Táto nehoda nám ušetrila jeden dosť veľký problém“ dodal a v duchu sa hanbil za toto svoje úbohé vyhlásenie.

„Veru“ potvrdí ona a pokračuje v krájaní paradajok.

„Ale mohla si ho priniesť domov. Nemyslela si na to, že Harry by ho možno bol chcel pochovať tu v záhrade?“

„Jasné, že som na to myslela. Ale keby som ho bola priniesla sem, Harry by ho určite chcel vidieť. A to by nebolo dobre... To zviera bolo strašne dokaličené“ odpovedala Eve bez toho, aby sa otočila. „Povedal, že sa o všetko postará...“ dodá, ale preruší vetu, pretože nemá chuť sa znovu pustiť do hádky.

„Nechaj má uhádnuť...doktor Parker, však?“ doplní James polemicky

„Presne tak“ odpovie ona a robí sa, že nepostrehla ako ju provokuje. Potom položí na stôl kuracie krokety so zemiakovými hranolčekmi. Rozdelí ich na tri taniere a Harryho tanier prikryje druhým tanierom. Potom si sadne a začne jesť. James namočí hranolčeky do kečupu a vidličkou sa začne sa hrať s jednou kroketou. Zamyslený ju neustále otáča, ale do úst nedá ani sústo.

„Nebudeš jesť?“

„Dnes sa tu u nás stalo veľa podivných vecí“ informuje ju.

„Napríklad?“

James jej rozpovie o helikoptére a o Harryho kríze, o krvácaní a o čudných pohyboch v lese, o šípe, ktorý mu spôsobil stratu vedomia a nakoniec o liečení rukami, ktoré na ňom praktizoval jeho syn. Ale Eva sa naňho stále díva skepticky.

„Neveríš mi?“ Pozri, ešte tu mám stopu“ vraví on a otočí sa, aby jej ukázal šiju.

Podľa mňa tá tvoja stopa po otrávenom šípe vyzerá skôr ako bodnutie hmyzom. Máš tam ešte žihadlo,“ snaží sa bagatelizovať Eve. „Počkaj vyberiem ti ho, nehýb sa... Aha tu je“ vraví. James zastená, keď mu ho vyberá. Potom sa pozrie nerozhodne na Eve. Nevie, či má byť šťastný alebo sklamaný. Hrad jeho domnienok bol zbúraný, kúsok po kúsku, ani nie za minútu. Nikto neprišiel do jeho domu s úmyslom uniesť mu syna, nikto do neho nestrelil omamný šíp.

„Si ešte stále otrasený tým, čo sa stalo Harrymu,“ ponúkne vysvetlenie, aby prejavila svoju ústretovosť.

„Áno?“ A čo povieš na chovanie nášho syna?“

„A čo je na tom všetkom čudné?“ snaží sa odľahčiť ona.

„Čo je na tom čudné?“ Mám neodbytný pocit, že vo svojej izbe nebol sám. Zdalo sa mi, že s niekým hovoril. Vieš, že neotvára nikdy okno, lebo sa bojí pavúkov. Našiel som ho však otvorené dokorán. A potom, moja migréna...“

„To si si len vsugeroval. Hneď potom sa naňho nežne pozrie, ako už dlho nie. Ľahko potrasie hlavou a položí vidličku, aby mu mohla pohladiť chrbát ruky. On je zmätený, ale napriek tomu jej vráti jej láskyplný pohľad. Hoci sa mu niekedy zdalo, že ich delí celý čínsky múr, Eve stačilo ešte vždy veľmi málo, aby si ho znovu získala. Vidí, že mu ide niečo povedať a napne uši aby ju vypočul.

„To, čo sa stalo včera, nás všetkých poznačilo. Asi ešte viac, než si dokážeme predstaviť.“

„Chceš povedať, že blúznim?

„Nie, chcem len povedať, že by sme mali trochu vypnúť. Mohli by sme niekam vypadnúť najbližší víkend. To by nám určite pomohlo skôr zabudnúť na to, čo sa stalo.“

James na ňu pozerá a nevychádza z prekvapenia. V posledných rokoch bola vždy proti, ak sa niekam chceli vzdialiť zo svojho domova. A ak sa im aj niekedy podarilo niečo naplánovať, vždy to skončilo tak, že sa niečo nečakané prihodilo a donútilo ich rezignovať na poslednú chvíľu. A často to nečakané malo niečo spoločné s jej prácou alebo dokonca s doktorom Parkerom, osobne. Toto všetko, spolu s mnohými ďalšími malými signálmi, ho takmer doviedlo k podozreniu, že má nejaký konkrétny dôvod, aby zostala zalezená v tomto anonymnom mestečku, a to dokonca tak, že bola ochotná sabotovať dovolenku.

„Ja nemám vôbec v úmysle zabudnúť, ja to chcem práve že pochopiť“ upresní on svojím typickým tónom a náhle zmení výraz. „Chcem pochopiť prečo je náš syn zrazu, ako keby ho vymenili. A ak to bude nutné, nechám ho niekým vyšetriť.“

„Áno? A kto by ho mal podľa teba vyšetriť, nejaký exorcista?“ vysmeje sa mu ona. Jej sarkasmus okamžite rozbije idylku, ktorá sa, ako si mylne predstavoval James, práve znovu medzi nimi vytvárala.

„Jedz. Studené hranolčeky sú hnusné“ dodá, aby zmenila tému, zatiaľ čo on sa na ňu s úzkosťou pozrie. Potom napichne kroketu na vidličku a začne znovu jesť.

Presne o devätnástej sa Helen dostaví do zasadacej miestnosti, kde na ňu už čaká tím jej ľudí. Je čas, na zhodnotenie doterajšieho vyšetrovania. „Takže kto chce začať?“ opýta sa demokraticky a sadne si za stôl. . Agent Jones zdvihne ruku ako prvý.

„Claretta sa vždy najviac ponáhľa“ doberá si ju, ako obvykle, Benelli a na tvárach niektorých kolegov tým vyčarí úsmev.

Ak by si aj ty, namiesto tvojej ženy, ktorá ti pripraví večeru, musel utekať domov a postarať sa o tri deti, aj ty by si sa ponáhľal,“ odpovie ona a premeria si ho od hlavy po päty.

„Dobre, tak si vypočujme, čo nám chceš povedať“ zasiahne Helen. „Existuje niekto, kto počas uplynulých dní, videl sledované subjekty tu v okolí?

„Nikto nič nevidel“ odpovie Claretta.

„To sa dalo čakať. Možno prišli sem práve tej noci, ktovie odkiaľ a pravdepodobne chceli pokračovať v ceste, ktovie kam...“ komentuje Helen. Potom sa obráti na Benelliho. „Mario, čo si zistil na druhej obhliadke?“

„Nič. Znovu som prehľadal celú oblasť. Bol som tam viac ako tri hodiny, ale nenašiel som nič zaujímavé.“

„Určite už zajtra ráno tam bude plno zvedavcov a nechcela by som, aby nám to tam kontaminovali. Dobre si to tam ohradil?

„Áno, šéfe.“

„Ešte niečo?“ pýta sa Helen. On potrasie hlavou. Potom sa Helen pozrie na Joea.

„Kam si sa dostal ty, so svojim vyhľadávaním?“

„Absolútne nikam. Nenašiel som jediný prípad podobný nášmu. Zopár podobných prípadov bolo na Aljaške, ale už dosť dávno. Okrem toho v Maine zmizlo viac ako dvadsať ľudí za posledné dva týždne, ale súdiac podľa policajných fotografií, nikto nenahlásil zmiznutie našich „hostí“ odpovie veľký muž.

Helen na svoje počudovanie cíti úľavu. Keby v tejto chvíli prišiel niekto požiadať o vysvetlenie, nevedela by, čo mu povedať. Takto však majú aspoň viac času venovať sa vyšetrovaniu.

„Dozvedel sa niekto z vás niečo o volajúcom?“ opýta sa všetkých s nádejou. Všetci však krútia hlavou na znak nesúhlasu.

Rad prišiel na Dowera. „Na dopravnom inšpektoráte mi nevedeli nič povedať. Keď sa úradník pozrel do terminálu, povedal mi, že neexistuje žiadny Cadillac s takým číslom podvozku. Starý Bob ho demontuje kus po kuse. Ale podľa neho, auto nie pokazené. Len jednoducho sa nedá naštartovať.“

„Z blata do kaluže... máme teda do činenia s dvoma prízrakmi, ktorí sa viezli na neexistujúcom aute ... ale očakávala som to“, poznamená.

„Chcem len vedieť, prečo sa volajúci nepredstavil“ povie Claretta skleslo.

„Sú len dve možnosti. Alebo je volajúci, ktorý nahlásil prípad, nejakým spôsobom v ňom namočený, alebo jednoducho nechce mať problémy. Ak by sa bol predstavil, tak by musel, napríklad, vysvetliť, čo robil v lese, v noci, o takomto čase,“ vysvetlí Helen. „A teraz sa choďte všetci vyspať. Zajtra budeme mať všetci ťažký deň. Budeme musieť robiť aj nemožné, aby sme mohli prísť na kĺb tejto veci“ uzavrie Helen, aby prepustila agentov, ktorí sa už pripravovali na odchod.

„Helen, Helen“ volá Cindy a vtrhne do zasadacej miestnosti. Pošmykne sa a aby nespadla, musí sa zachytiť sa o kľučku na dverách.

„Čo také strašné sa deje, že si ochotná riskovať zlomené väzy?“ pýta sa jej Helen.

„Bála som sa, že ste už všetci odišli“ zdôvodní svoj vpád do miestnosti a snaží sa znovu, s problémami, dostať na rovné nohy. Benelli sa nehanebne smeje jej nemotornosti.

„Volal chlapík zo servisu a vravel, že nám musí ukázať niečo absolútne neuveriteľné.“ vysvetlí ona.

„O čo ide?“

„Povedal, že to veľmi súrne, ale že po telefóne o tom nechce hovoriť.“

„A ty? Čo si mu odpovedala?“

„Aby počkal na linke.“

Helen sa pozrela na agentov. Viacerí z nich sa na ňu pozerali tak, ako sa školák pozerá na profesora, ktorý sa ho napriek poslednému zvoneniu snaží za každú cenu udržať v triede, aby dokončil svoje vysvetľovanie. Po takomto intenzívnom dni sa všetci chceli samozrejme vrátiť konečne k svojim rodinám. A ona sa necítila na to, aby niekomu nariadila ísť šesťdesiat míľ len preto, aby zistil, o čo ide.

„Povedz mu, že prídeme zajtra ráno.“

„Ale šéfe, mechanik vraví, že...“

Dokonale chápem, čo povedal mechanik! Ak ti na tom tak záleží, môžeš ísť ty, osobne, dnes večer.“

„Rozumiem,“ odpovie Cindy, potom zamieri späť a vráti sa do ústredne.

„Teraz už všetci choďte. Prv, než si to rozmyslím,“ nariadila Helen agentom. Tí si s úľavou povzdychli a začali opúšťať miestnosť.

„Je tu ešte niečo“ informuje ju Benelli.

„Áno?“

„Pani Murphyová ma volala aspoň zo desať krát. Dnes nás čakala, kvôli tomu neslávne známemu meraniu hraníc jej pozemku. Povedal som jej, že ju potom zavolám, čo jej mám povedať?“

Že teraz pracujeme na veľmi dôležitom prípade a nemáme čas na nejaké stupídne meranie hraníc.“ odpovie ona a prevráti oči dohora. Potom odprevadí všetkých k dverám a zamkne ich na kľúč.

Keď zostane Helen sama, urobí zvyčajnú rutinnú kontrolu dverí a okien. Potom príde na vrátnicu a vyberie von kempingové lehátko. Nakoniec odíde do kúpeľne, aby sa pripravila na ďalšiu bezsennú noc. Keď si umyje zuby, odstráni si z očí tenkú vrstvu líčidla, ktorú mala má na sebe od rána. Nie, že by sa nejako rada líčila, ale po niekoľkých prebdených nociach, sa v nej ozvalo jej ženské ja, a prevzalo moc nad tým šerifským. A ako každá správna žena považovala za potrebné, skryť tie tmavé kruhy, pod očami, ktoré sa jej zdali hlboké ako Grand Canyon. Skontrolovala si malíček a mala pocit, že svrbenie trochu ustalo a už nie je také intenzívne ako predtým. Infekcia však prešla už cez hranicu, ktorá oddeľovala prvý článok prsta od druhého a teraz sa už začala sušiť aj najvrchnejšia vrstva pokožky. Znovu si sľúbila, že pôjde čo najskôr k doktorovi Parkerovi, aby sa naň pozrel. Potom si zobliekla košeľu, aby sa aspoň trochu opláchla. Radšej by si bola obliekla svoju pohodlnú nočnú košeľu, než uniformu. Ale to by nezodpovedalo ani miestu ani momentu. „Nevadí, aj keď už musím byť takto oblečená, bola by som rada, keby sa mi podarilo pospať si aspoň šesť hodín“ pomyslí si a pokrčí ramenami. Potom sa učeše a unavene sa odvlečie na vrátnicu. Personál policajnej stanice urobil peňažnú zbierku, aby si mohol zaobstarať malý televízor, ktorý bol veľmi dobrý spoločník počas dlhých hodín samoty v nočnej strážnej službe. Helen ho zapne a automatické vypnutie nastaví na dvadsať minút. Dúfa, že jej budú stačiť na to, aby zaspala. Práve, keď si ľahne na lehátko a prikrývku si pritiahne až k nosu, zrazu zazvoní telefón. Stisne jej srdce od prekvapenia. Odhodí prikrývku a zahreší, lebo si zabudla dať bezdrôtový telefón na dosah. Vstane aby odpovedala.

„Haló, tu Larry. Dúfal som, že ťa nájdem ešte v práci.“

„Máš šťastie. Dnes mám službu na vrátnici...“ odpovie ona tónom, ktorý znie takmer ironicky.

„Sadni si. Musím ti povedať niečo neuveriteľné“ povie jej on s trochou vzrušenia v hlase.

„Prečo všetka táto eufória?“ pýta sa Helen a znovu sa natiahne na lehátko. Je presvedčená, že po takomto dni, bude neuveriteľných vecí, o ktorých by jej mohli rozprávať, naozaj málo. Ale aj tak sa duševne pripraví na najhoršie.

„Si pripravená?“

„Vrav.

„Tvoj modrý prášok je zložený prevážne zo silikátov, uhlíka, grafitu a stuhnutého hélia, ktoré slúži ako pojivo. Keď prenikli do zemskej atmosféry vo forme suchého ľadu, ultrafialové žiarenie zmenilo ich molekuly tak, že vzniklo... „

„Prepáč, že ťa preruším, ale nemohol by si hovoriť trochu zrozumiteľnejším spôsobom? Z celej tej peknej rozprávky som len málo čo pochopila“ povie Helen a vôbec ju netrápi, že tým utrpí jeho nadšenie.

„Kozmický prášok,“ zhrnie Larry.

„Prášok? Čo ?“

„Vesmírny prach! Tá vec je prach, ktorý pochádza z vesmíru.“

„Ako si tým môžeš byť taký istý?“

„Už som mal také nejasné podozrenie, pretože som si spomenul, že som čítal vedeckú publikáciu laboratória Pasadena, ktoré je pridružené k Nasa. Použil som však svoje špeciálne činidlá a urobil zopár telefonátov. A riešenie záhady, zdá sa, je práve toto.“

„...zdá sa?“

„Na deväťdesiat deväť, celých deväť percent! Tá vec je veľmi podobná tomu, čo možno zvyčajne nájsť v zóne dopadu meteoritu.“

„Chceš teda povedať, že tá vec pochádza z vesmíru?“

„Presnejšie, z hlbokého vesmíru,

„Podľa teba, telá, teda mumifikujú kvôli tomu prášku?“

Viac-menej. Myslím že je vysoká pravdepodobnosť, že to tak bude. V jeho zložení sú aj veľmi korozívne prvky,“ povie Larry. Helen si vybaví prst, ktorým sa snažila odstrániť prášok z Harryho bicykla. A spomenie si aj na bodavú bolesť, ktorú pocítila keď sa dotkla tej časti malíčka, na ktorej bola ranka. „Bože môj“ pomyslí si s obavou, že sa jej môže stať to, čo sa stalo tým dvom mŕtvym. Potom si povie, že to nemôže byť pravda. Larry sa musel zmýliť. „A ako sa dostal z hlbokého vesmíru ten prášok až sem?“

„Úprimne povedané, zatiaľ nemám ani tušenie,“prizná Larry a začne fantazírovať o nejakom vyšetrovaní a o tom, akým slávnym sa potom stane. To by bolo skutočné šťastie, pokiaľ ide o jeho profesiu. „Čo si o tom myslíš ty?“

„Že toto nám vôbec nechýbalo!“ vraví ona a zmierni tým jeho nadšenie.

„Ah...“ zamrmle on nervózne.

„Necháp ma zle, samozrejme, že zistíme o čo ide. A ty budeš jedným z nás. Pretože si to zaslúžiš a preto že ti to dlhujem,“ ubezpečí ho Helen. „Ale teraz som fakt strašne unavená. Posledných pár noci som ani oka nezažmúrila. A dnes už sa stalo toľko vecí. Potrebujem absolútne oddych,“ dodala.

„Chápem...“ , zamrmle Larry frustrovane.

„Čoskoro ti zavolám, ok?“ navrhne mu a uvedomí si že bola k nemu nezdvorilá. „Budem ťa informovať. Určite budem ešte potrebovať tvoju radu“ dodala, aby ho aspoň morálne odmenila za jeho úsilie.

„Ako si praješ, môj najobľubenejší šerif“ odpovie Larry s trochou nespokojnosti v hlase.

„Dobre. Dobrú noc“ uzavrie Helen. „Vesmírny prach...“ opakuje si keď sa díva na nebo cez polosklopené lamely žalúzií. Potom sa pozrie na svoj malíček a myslí na múmie a na Harryho bicykel. “Musím varovať Jamesa. Ak bol Harry v kontakte s touto vecou je to naozaj veľký problém”. Zobrala telefón, aby mu zavolala. Potom si však povedala, že už je neskoro a že ak ho bude teraz otravovať, akurát mu pridá ďalšiu starosť. V každom prípade, James strávil so svojím synom celý deň. Ak by bol mal nejaké problémy, určite by si toho bol všimol. Položí prístroj dole a zapne stolnú lampu, aby mohla pozorne preskúmať prst a zistiť ako infekcia pokročila počas posledných dvadsiatich štyroch hodín. „Musím zavolať doktorovi, aby mi niečo predpísal“ pomyslí si znepokojene a vezme znovu do ruky bezdrôtový telefón. „A čo mu mám povedať? Že mám alergiu na vesmírny prach?“ Povedala si a potriasla hlavou. Potom znovu položila prístroj do držiaka. „Vesmírny prach. To nemá ani trochu zmysel. A ešte k tomu som sa začala sama so sebou rozprávať. To je na zbláznenie“, uzavrela a zvalila sa na lehátko. Ľahne si a začne premýšľať. Náhle si uvedomí, že toto bude vlastne už tretia, úplne prebdená, noc.