Posledné Vianoce Na Zemi

James prestrel na stôl. Položil naň hrianky, džem, roztierateľné maslo, teplé mlieko a pomarančový džús. Potom vyšiel hore, zavolať Harryho.

„Profesorko, si hore?“ spýtal sa potichu keď vošiel do izby. Bol presvedčený, že ho nájde ešte v posteli. Jeho syn však bol už umytý a oblečený a ako každé ráno bol pred ďalekohľadom namiereným na súhvezdie Oriona. „Dobrý deň, ocko“ otočil sa k nemu a pozdravil ho s úsmevom, ako by sa nič nestalo. Ako keby udalosti minulých štyridsiatich ôsmich hodín neboli zanechali na chlapcovi žiadnu stopu. A James bol veľmi rád.

„… prepáč, že sa pýtam, ale cez deň dokážeš niečo vidieť?“

„Nie, cez deň nie je vidieť nič ... ale za pokus nič nedáš, však?“ vraví chlapec a použije vetu, ktorú mnohokrát počul od svojho otca, keď ho chcel presvedčiť, aby urobil nejakú vec, ktorá sa zdala byť neuskutočniteľná.

„Máš veru pravdu,“ potvrdil James a vrátil mu úsmev.

Harry sa zdvihol a nasadil kryt na šošovky teleskopu. Potom si založil okuliare a upravil si ofinu.

„Neskôr možno pôjdeme kúpiť nové okuliare“ povedal James.

„Áno, môžeme...a potom by sme mali ísť zobrať aj rybárske náčinie“ odpovie chlapec previnilým tónom.

Udicu môžme ísť zobrať aj popoludní, môžeš si byť istý, že ti ju nik neukradne. Najprv potrebujeme vyriešiť okuliare. Ale ešte prv ti odporúčam zísť dolu, lebo ťa čakajú raňajky a jedno pekné prekvapenie!“

„Prekvapenie? Čo je to?“ pýta sa ho Harry a začína poskakovať z jednej nohy na druhú, ako vždy, keď je vzrušený.

„Kľud, Profesorko, ak ti to poviem, aké to bude prekvapenie? Uvidíš, keď príde tá správna chvíľa. Teraz ideme dolu.“ odpovedá mu James a jednou rukou ho objíme okolo ramien.

Harry mal veľkú chuť k jedlu a James to považoval za dobré znamenie. Po raňajkách sa naňho chlapec spokojne usmial a zvedavo naňho pozrel.

„Prečo na mňa tak pozeráš?“ pýta sa ho jeho otec, a robí sa, že už zabudol na sľub, ktorý mu dal. Chlapec sa zamračil.

„Je tam“ vraví mu James pobavene a ukáže na obývačku. „Choď sa na to pozrieť. Ja to tu upracem a prídem za tebou.“

Chlapec sa vydal, plný zvedavosti k balíku, zabalenému do anonymného žltého papiera. Rozbalil ho a keď uvidel jeho obsah, vybuchol od radosti.

„… neverím!“ kričal ako zelektrizovaný a začal si kus po kuse proti svetlu prezerať jednotlivé diely.

„Je to všetko priesvitné, takže ich môžeš skúmať aj zvonku, keď budú v pyramídach alebo vo Sfinge“ vysvetlí mu James, sediaci po jeho boku a chlapec ho objíme tak silno, že ho skoro zadusí.

„Eh, dávaj pozor na tvoju ruku, inak budeme musieť ísť znovu k doktorovi.“

„Ďakujem, ocko“ vraví Harry dojatý.

„Vedel som, že sa ti o bude páčiť“ odpovie spokojne James.

„Pomôžeš mi to zostaviť?“ pýta sa ho s nádejou v hlase chlapec.

„“Veď vieš, že ja neobľubujem tento druh prác. Treba na to veľa trpezlivosti. A potom, profesor egyptológie u nás doma, si ty, nie? Vieš, čo urobíme? Ti sa teraz pustíš do práce tu a ja idem dať do poriadku záhradu. Keby si vedel v akom je stave hriadka s fialkami... Ak sa mi nepodarí dať ju do poriadku včas, neviem veru, kam dáme tento rok vianočný stromček. Keď skončíš, tak ma hneď zavolaj. Prídem sa pozrieť na tvoje dielo. A potom pôjdeme do dediny kúpiť okuliare...súhlasíš?“ navrhne mu James.

„Súhlasím“ odpovie mu Harry nezúčastnene po asi minúte. Slová k nemu prichádzajú akoby z diaľky. Už začal rozkladať jednotlivé kusy stavebnice podľa návodu po podlahe.

„Tak idem“ uzavrie James, ale nedostane odpoveď. Harry je už úplne pohltený svojou novou zábavkou.

Helen a súdny lekár sedeli oproti sebe v jej kancelárii. Ona si stále bezradne prezerala fotografie, zhotovené na mieste objavenia mŕtvol, v to ráno. Bola si istá, že pri pátraní po Harrym, osobne prehľadala práve túto oblasť. A podobne, ako ona, sa v tejto časti lesa pohybovalo mnoho ďalších ľudí, niektorí mali dokonca so sebou psov. Stále si opakovala, že aspoň oni si museli niečo všimnúť. Ako sa mohlo stať, že nikto nevidel kabriolet Cadillac, červenej farby, s dvoma mŕtvolami vo vnútri? Je pravda, že pátranie sa uskutočnilo v noci. Ale bola to celkom jasná noc a les v tejto oblasti nie je veľmi hustý.

„Toto je teda naozaj tvrdý oriešok, vôbec ti ho nezávidím!“ povedal Stevenson, najskôr preto, aby prerušil ticho. Svoju povinnosť si už vykonal a teraz len čakal, kedy mu Helen povie, že môže odísť. V ten deň mal ešte veľa ďalších problémov, ktoré musel vyriešiť. Keď však ona aj ďalej pokračovala v prezeraní fotografií a neodpovedala mu, z vnútorného vrecka saka vybral balíček zabalený do alobalu a začal ho otvárať.

„Áno, dosť komplikovaná situácia. Ani neviem, odkiaľ začať!“ odpovie Helen po hodnej chvíli. „Ty si myslíš, že...“ pokračuje a zdvihne oči od fotografií. Keď sa pozrie na patológa, zhnusene sa zháči. Ten sa práve zahryzol do sendviča s hovädzím mäsom a zelenou omáčkou. Pramienok červenohnedej tekutiny mu steká z brady, aby potom skončil na košeli.

„Čo je?“ ozve sa on nevinným tónom.

„Tak toto je príliš!“ vybuchne ona a vstane.

„Ale prečo? Čo zlého som urobil?“ zaprotestuje on.

„Vypadni! Opusti ihneď túto miestnosť!“ zavrčí Helen, uchopí ho za sako, a zdvihne silou z kresla. Potom ho ťahá ku vchodu a vyhodí ho von.

„Ženy by nemali vykonávať určité povolania“ komentuje Stevenson s ešte plnými ústami za dverami.

„Nechcem ťa už nikdy vidieť ani počuť“ odpovie ona nahnevane.

„Na tvojom mieste by som ale skúsil najprv zistiť, kto zavolal“ kričí doktor, zatiaľ čo odchádza. Potom sa vráti k svojmu sendviču a premýšľa nad tým, čo také hrozné urobil. Helen sa oprie o dvere a skĺzne dolu od slabosti. Musí zadržať dych. Bojuje proti svojmu dvíhajúcemu sa žalúdku. Len tak, tak, že nezvracia. Keď kríza pominie, otvorí okno, aby sa nadýchala čerstvého, čistého vzduchu. Potí sa studeným potom. Niekoľko minút musí počkať. Keď sa jej zdá, že jej žalúdok sa už trochu ukľudnil, vráti sa k písaciemu stolu a stlačí tlačidlo interkomu.

„Áno, šéfe“ odpovie Cindy z ústredne.

„Chcem, aby do dvadsiatich minút prišli všetci do zasadacej miestnosti,“ nariadi, zatiaľ čo si trie malíček o hrubú látku postranného vrecka nohavíc. Znovu ju začal intenzívne svrbieť.

„Šerifka, ale agenti sú skoro všetci vonku“ namieta Cindy.

„Je mi to jedno. Povedz im, že máme prípad, ktorý má absolútnu prioritu. A že nech už robia čokoľvek, okamžite to musia nechať tak.“

„V poriadku, šéfe, urobím, čo bude možné.“

Helen položí slúchadlo a vezme do ruky správu, vypracovanú agentom Mariom Benellim, ktorý sa dostavil ako prvý na miesto. Vzdychne si a po desiaty krát si ju prečíta. Znovu si zúrivo začne škriabať prst, stále viac a viac.

James si okamžite uvedomil, že bude trvať aj niekoľko týždňov, kým sa mu podarí dať do poriadku záhradu. Hoci v týchto decembrových dňoch bolo počasie prakticky rovnaké ako v lete, pre záhradkárstvo ideálne podmienky neboli. V poslednej dobe, veru, vietor fúkal prevažne od mora a vzduch bol príliš slaný, horúci a vlhký. Medzi dňom a nocou boli veľmi vysoké teplotné výkyvy. Najmenej dve tretiny rastlín, o ktoré sa staral až do toho osudného dňa boli úplne zničené. Pozrel s pochybami na ďalších málo rastlín, ktoré mali súcitne podopretú korunu a usúdil, že ak by prežila aspoň polovica z nich, bol by to zázrak. Rezignovane si hovoril, že tohto roku by mal asi nájsť iné miesto pre jedličku, keď tu zrazu zozadu pocítil intenzívny pohľad na svoj krk. Na nejakom vzdialenom mieste jeho svedomia sa rozozvučal alarm, ktorý mu spôsobil mrazenie na chrbte. Pozrel sa na zem a zbadal tam tieň niekoho, kto sa k nemu nebadane zozadu blížil. Krv mu v žilách stuhla. Ten niekto mal ruku zdvihnutú, vo výške jeho hlavy a zdalo sa, že sa chystá zasiahnuť ho jeho vlastným rýľom. James sa vrhol dopredu a urobil kotrmelec, aby sa dostal z dosahu rýľa. Postavil sa zoči voči nepriateľovi, ale na svoje prekvapenie sa ocitol pred Harrym. Chlapec sa na neho uprene a prenikavo pozeral, aj keď v skutočnosti nič nevidel. Jamesovi sa zdalo, že upadol do nejakého tranzu. Dolnou perou mu mierne triaslo a z pravej nosnej dierky mu vytekal tenký prúd krvi, ktorý potom stekal na žlté tričko.

„Harry...“ pokúša sa naňho volať polohlasom, ale on sa len ďalej díva bez mihnutia okom.

„Harry“ zopakuje James znepokojene. Ustúpi na bok, aby mu mohol hovoriť do ucha a zvýšil trochu hlas. Ale oči chlapca ho nenasledovali. Zatiaľ, čo uprene hľadí do prázdna, vystrčí ešte viac dolnú peru, ktorá sa začne triasť silnejšie. Potom ho zasiahne intenzívna triaška, od hlavy po päty, zatiaľ čo jeho otec sa len bezmocne prizerá a nevie sa rozhodnúť, či zasiahnuť a najmä ako. James sa pamätal, ako kdesi čítal, že náhle prebudenie "normálneho" človeka, nachádzajúceho sa v tejto situácii by mohlo mať katastrofálne následky na jeho psychiku. Pomyslí si teda, že keby prebudil svojho syna, mohlo by to mať dokonca zničujúce následky. Nečakane, práve v momente keď ho začala premáhať panika, sa jeho chlapec odrazu silno striasol a hneď nato sa triasť prestal.

„Ocko“ zvolal a ako keby sa práve prebudil, uprel zrak na Jamesa. James znovu chytil dych. „Harry...čo je, necítiš sa dobre?“

„Jasne, že sa cítim dobre, prečo sa pýtaš?“

„Ah, tak čo sa ti teda stalo?“

„Nič. Čo sa mi malo stať?“

„Tečie ti krv z nosa“ vraví mu James a utiera ho vreckovkou. Potom mu otočí hlavu dozadu, aby zastavil krvácanie. Ako mu tak dvíhal hlavu, všimol si jazvičku za uchom a prekvapene si uvedomil, že si nepamätá, že by si Harry bol niekedy ublížil na tom mieste.

„Nevšimol som si“ vraví Harry a berie mu z ruky vreckovku.

„Na čo ti je rýľ?“

„Rýľ?“ Ah, áno, zabudol si si ho v kuchyni, keď si sa prišiel napiť. Tak som ti ho doniesol...“ odpovie chlapec a hodí ho na zem,“ale prečo sa na mňa tak pozeráš?“ pýta sa ho potom.

„Nič dôležité, nevšímaj si to. Už si zostavil maketu?“

Harry znova potriasol hlavou a zamyslel sa. James mal pocit, že znovu upadá do tranzu ako predtým.

„… Harry?“ zvolal naňho ustarostene.

„Je mi ľúto tvojich stvorení, viem ako ti na nich záleží“ vraví chlapec, použijúc Jamesov výraz pre rastlinky. „Myslíš, že sa ti podarí ich vyliečiť? „spýta sa. Potom sa skloní, aby pohladil jednu rastlinku, ktorá je v žalostnom stave.

"Za pokus nič nedáš, však?" odpovie mu James obvyklou hláškou. Trochu sa usmeje, ale Harry neodpovie a narovná sa. Na tvári má vážny výraz a pozerá sa znovu niekam veľmi ďaleko. Harry a James zostali takto, vedľa seba, pár minút. Pozerali sa na slnečnicové pole, na svahu neďalekého kopca. Potom si James všimol, že Harry sa už, asi úplne prebral. Zdvihol teda debničku s náradím pre záhradníkov a presunul sa ku ďalšej hriadke.

„Ocko…“

„Čo je?“

„Neklamal som ti. Ja sa fakt na nič nepamätám!“

„Už si mi to povedal. A ja som ti odpovedal, že ti verím“ ubezpečil ho James a pozeral sa mu priamo do očí, aby ho presvedčil, že sa nemá prečo trápiť. Teraz ešte musím pracovať trochu s rastlinkami. Potom pôjdeme kúpiť okuliare,“ dodal a posunul sa o krok.

„Ocko, bojím sa“ vykríkne náhle Harry, takým nešťastným hlasom, že James zostane v šoku. Jeho ruka nechtiac poľaví a debnička s náradím mu z nej vypadne.

„A prečo by si sa mal báť?“ spýta sa s úzkosťou v hlase.

„Neviem, ale snívali sa mi čudné sny. Spočiatku boli veľmi zábavné. Lietal som a vedel som prechádzať cez veci ako duch. Potom odrazu bolo všetko modré a pamätám si len, že sny boli odrazu veľmi škaredé. Lenže si ich nepamätám ... nič si nepamätám. Keď som sa zobudil, mal som doráňané kolená. Ale neboleli ma a za chvíľu som ich už mal zahojené.

„Možno, že sa mýliš. Možno sa ti snívalo aj to. A možno, že si bol iba niečim vyľakaný a ...“ hypotizoval James, ale musel tento rozhovor ukončiť. Chlapec sa začal totiž znepokojovať.

„Ja sa nemýlim!“ vykríkol nahnevaný. „A nie je pravda, že mi veríš! Pozri sa na moje kolená!“ dodá namosúrene a James počúvne. Všimne si, že na kolenách má malé chrasty, ktoré akoby boli spôsobené pádom spred niekoľkých dní. Ale dobre vie, že si Harry v minulých dňoch kolená neporanil. Chlapec začne chodiť sem a tam a opakuje tú vetu ako posadnutý. James mlčí. Vie zo skúsenosti, že v takejto chvíli musí nechať svojho syna nech sa upokojí sám. A naozaj. Po pár minútach sa Harry ukľudní, zastaví sa a pozrie sa mu do očí. „Mám strach, že sa to stane znovu!“ prizná sa mu takým ustrašeným hlasom, že v jeho otcovi to vyvolá strach a nehu zároveň. Príliš často zabúda nato, že napriek svojmu veku, takmer šestnástim rokom, je Harry len trochu vyspelejší ako malé dieťa. A teda, že ako malé dieťa máva často strach.

„Nestane sa to, sľubujem“ pošepne mu rozhodne do ucha a silno ho objíme.

Eve otvorí dvere ambulancie a Toby vojde vrtiac chvostom dnu , aby párkrát drgol ňufákom do doktora Parkera. Ten sa snaží práve študovať zemepisnú mapu visiacu na stene. Atlas je namaľovaný čínskym atramentom na baranej koži a je taký starý a vyblednutý, že vyzerá ako mapa starodávneho pokladu. Je to pradávne zobrazenie sveta.Územia, ktoré sa vynorili z oceánov boli znázornené neobvyklým spôsobom. V strede Atlantického a Tichého oceánu boli mýtické ostrovy, Atlantída a Mu. Eve zamkla dvere na tri západy.

„Meškáš. Za chvíľu prídu pacienti“ upozorní ju Adam a odtrhne oči od mapy. Potom odmení psa roztržitým pohladením, aby uspokojil jeho vášnivú žiadosť o pozornosť. Ten sa rozvalí na koberec, a ukáže mu brucho. Eve neodpovie. Zavesí si tašku a plášť na vešiak a sadne si s povzdychom na stoličku v čakárni. Natiahne si nohy, prekríži členky. Potom začne omáľať medzi prstami zamatové vrecko na šperky.

„Meškáš.“zopakuje doktor Parker a čaká na zdôvodnenie. Je nervózny. Aj preto že si nakoniec musel vyžrať pani Murphyovú. Zápach po jej pokazenom Kit Kate bolo ešte stále cítiť v ambulancii.

„Je mi ľúto, ale dnes si každodenná hádka s Jamesom vyžiadala o čosi viac času, ako zvyčajne“ oponuje Eve. Bez toho, aby odpovedal, si Parker sadne na stoličku oproti a pozoruje ju dlhým zachmúreným pohľadom. Ako odpoveď mu ona podá zamatové vrecko a vyzve ho, aby ho otvoril. On dvoma prstami prehľadáva vrecko a vyberie z neho malú kovovú guličku. Pozerá sa na ňu proti svetlu a usmeje sa, pretože aj keď bol začiatok dňa zbabraný, aspoň niečo sa zdá byť tak, ako má byť.

„Neprestávam sa pýtať, ako môžeš mať pravdu aj tentoraz“ povie Eve.

„Jednoducho sme mali šťastie“ zasmial sa doktor a napravil si motýlik, farebne zladený s košeľou.

„Nerob sa skromný. Šťastie je súčasťou tvojho repertoáru.“

„Vieš dobre aj ty, koľko ľudí príde sem, aby sa liečilo z kadejakých sinusitíd a bolestí hlavy, a to bez minimálneho podozrenia, že sú spôsobené týmito vecičkami. A že Greyovia im ich očkujú do dutín bez toho, aby o tom vedeli. Obstarať si jednu bolo jednoduché. A potom sme ju potom použili na chlapcovi a bolo to. A preto, že Greyovia sa vždy vracajú navštíviť si tých istých aduktov, dalo sa predvídať, že Harry sa s týmto vysielačom v sebe, skôr či neskôr dostane do ich rúk povedal vedomý si vlastnej geniality.

„Predtým alebo potom? Mali sme len túto jedinú príležitosť, a takmer nám ju tie dve otravy v lese ne ... „ zavrčí znovu Eve. On, vediac, čo tým chce povedať, ju okamžite preruší. „Nevyťahuj to! Už som ti asi tisíckrát vysvetlil, že túto vec som vymyslel iba preto, aby som mal možnosť bezpečného úniku, v prípade ak niečo nevyjde. Máme všetko potrebné nato, aby sme sa dostali bez problémov až na koniec. A ty to dobre vieš. Ale vďaka Harrymu máme všetky ich znalosti, ak by nám náhodou boli potrebné. Pokiaľ ide o neželanú prítomnosť Men in Black, za tú by si mala poďakovať Abel,“ povedal naštvaný kvôli jej sťažnostiam,“to ona nebola schopná udržať ich na uzde.“

„Takže aj ty si myslíš, že tí dvaja boli agenti?“ opýta sa prekvapene Eve.

„Nevidím iné vysvetlenie. A v každom prípade na to radšej už nechcem myslieť. Nech už to bol ktokoľvek, teraz už nie sú schopní ublížiť“ dodala. „Ako pokračuje tvoje manželské spolunažívanie?“ spýtal sa trochu žartovným tónom, aby zmenil tému rozhovoru.

„Každý deň je to horšie a horšie“ informuje ho ona bez okolkov.

„Musíš mať ešte trochu trpezlivosti“ povzbudí ju Adam a vezme jej tvár do svojich rúk, v záchvate vzácneho návalu citu. Ona mu odpovie letmým, nežným pohľadom, ale hneď potom sa nahnevane odtiahne. „Teba sa dobre hovorí, lebo nemusíš žiť v tom dome. Každým dňom sa to tam zhoršuje. A ako čas beží, čím ďalej tým viac sa mi dôvod, pre ktorý to robíme, zdá prízemnejší ... Až natoľko, že sa niekedy obávam, že sa už ani naň nepamätám„ zamumle zamyslene.

„No tak ti ten dôvod pripomeniem ja. Čo si myslíš, čo by nás čakalo, keby niekto zistil, kto naozaj sme?“ odpovie doktor a zmení výraz tváre.

„Nezaobchádzaj so mnou, ako s hlupaňou. Myslíš, že to neviem?“ odsekne sucho Eve.

„V každom prípade je teda zbytočné, čo len diskutovať o tom, či to chceš alebo nie. Sme na poslednej križovatke ... a v žiadnom prípade nie je povedané, že to všetko skutočne niečomu poslúži.“

„Čo to znamená?“

„Práve som hovoril telefonicky s Abel. Vravela mi, že vedci sú veľmi pesimistickí. V tomto zapadákove, tu, žijeme odrezaní od sveta a o ničom nevieme. Ale príroda sa začala vzpierať človeku už pred časom. Každý deň sa objaví nejaká nová katastrofa a zdá sa, že všetko sa ženie do záhuby. A aj keď sme doteraz s tými kartami, čo sme mali, hrali dobre, stále nemáme v ruke nič konkrétneho.“

„A čo sa teda stane na Zemi? A kedy sa to stane?“

„Neviem. Abel nevedela nič presnejšie. Pravdepodobne nám zostane len pár dní. Potom už nebudú ani odvety, ani druhé šance.“

„Tak, ak je situácia taká vážna, prečo potom Abel niečo nevymyslí?“

„Myslíš, že pre ňu je to ľahké?“

„Budeme potrebovať veľa šťastia, „poznamená Eve po chvíli, keď pouvažuje o jeho slovách.

„Nemôžme dúfať v to, že budeme mať šťastie. Sama si to povedala, nie?“ pripomenul on.

„Môžeme začať“ vyhlásila Helen, keď sa všetci agenti posadili na svoje miesta.

„Prečo si nám prikázala takto rýchlo sa vrátiť?“ pýta sa agent Dower a zdvorilo zdvihne ruku ako v škole. Ona sa rozhodne preskočiť preambuly a ide priamo k veci. Keby to niektorí z vás ešte nevedeli. Máme tam dve mŕtvoly. Našli sme ich dnes ráno v aute bez evidenčného čísla bez dokladov totožnosti. Doktor Stevenson práve dokončil pitvu a nepodarilo sa mu určiť príčinu smrti. A akoby to nestačilo, telá sa našli v lesnej oblasti, ktorú sme minulú noc niekoľkokrát prehľadali, keď sme pátrali po Jamesovom synovi. Súdny patológ dá ruku do ohňa za to, že tí dvaja tam boli stuhnutí už od predchádzajúceho dňa. Ako je možné, že si nikto z nás nič nevšimol?

„Je to čudné“ uvažuje obrovský Joe svojim hlbokým hlasom.

„Presne tak“ prisvedčí Helen.

„Mohli zomrieť niekde inde a potom ich v noci niekto previezol tam“, navrhla Claretta Jonesová jemným hláskom, typickým pre jej ostýchavú povahu.

„To nie je možné, pretože auto nefunguje,“ odpovie šerifka.

„A nemohlo sa pokaziť až potom?“

„Nie, riadiaca jednotka hlási, že auto sa zastavilo zhruba v predpokladanú dobu úmrtia tých dvoch.

„To je teda pekný hlavolam...“ komentuje Claretta.

„Presne tak…a to znamená, že všetci musíme vyriešiť tento prípad čo najskôr, pretože v takej malej obci, ako naša, sa všetko roznesie veľmi rýchlo... Som si istá, že čoskoro príde veľa zvedavcov. A keď sa to stane, budeme musieť poznať odpoveď na ich otázky.“

„A čo teda urobíme?“ pýta sa agent Benelli.

Absolútna priorita. Musíme nechať plávať všetko, na čom momentálne pracujeme, a budeme sa venovať výlučne len tomuto prípadu. Nevieme, kto boli tí dvaja. Ale skôr či neskôr sa určite niekto objaví, a bude ich hľadať.

„Ako sa zorganizujeme?“ pýta sa Dower.

Claretta, ty sa prejdeš tu po blízkom okolí s fotografiou v ruke a budeš sa vypytovať ľudí, či niečo nevedia. Začneš u Springa, potom prejdeš na Country Hole a supermarket Boe's, potom na čerpaciu stanicu. A keď už budeš tam, skoč aj do lekárne ... možno si ich niekto všimol a vie nám poskytnúť nejaké informácie. Benelli, ty sa choď pozrieť na miesto nálezu, chcem odtiaľ pekný fotobook. Dower, ty pôjdeš na dopravný inšpektorát s číslom karosérie auta a budeš sa snažiť zistiť, kto je vlastník vozidla. Potom zavolaj mechanika a spýtaj sa ho, či už vie, kvôli čomu auto prestalo fungovať. Keď sa budeš vracať z dopravného inšpektorátu po ceste sa pýtaj ľudí, či niečo nevedia. Joe, ty si sadni k terminálu a vyhľadaj analogické prípady. Ak niečo podobného nájdeš, daj vedieť, možno to bude nejaká stopa po ktorej sa môžme vybrať.„ Joe ticho prikývol, ale v hĺbke duše bol nespokojný. Už nejaký čas ho neposielali von, lebo nebol už najmladší. Jemu sa však nepáčilo byť zavretý medzi štyrmi stenami. A ako by toho nebolo dosť, Helen mu dala úlohu, ktorú je potrebné vykonať na počítači. On však nenávidel počítač. Jeho prsty boli také veľké, že na klávesnici vždy zasiahol aspoň dve tlačidlá naraz.“ Rezignovane si pomyslel, že sa asi nervovo zrúti. Ale neprotestoval. Vedel, že aj tak mu to nepomôže.

„A nakoniec ty, Cindy, zavolaj telefónneho operátora a opýtaj sa, či majú nahrávku toho anonymného volania, lebo to, čo máme, je sotva zrozumiteľné. Volanie sa uskutočnilo z verejného telefónu. Ak patrí k monitorovaným, mohli by sme mať niečo, na čom sa dá pracovať.“

Harry sa vrátil k práci na svojej makete. James bol však taký ohromený jeho správaním, že už nedokázal nájsť tu správnu koncentráciu, aby sa mohol venovať svojim milovaným rastlinkám. Pozrel sa na tie posledné, ktoré ošetril a usúdil, že to urobil úplne nanič. A chvíľu dokonca bojoval s pokušením, že ich všetky definitívne ušliape. Tak by si aspoň vybil hnev. A ešte ani jeho migréna vôbec nepoľavovala. Naopak bolesť sa ešte zintenzívnila a teraz mu neľútostne búšila do spánkov. Rozhodol sa teda, že sa prezlečie, a že potom konečne pôjde s Harrym kúpiť nové okuliare. Uvedomil si totiž, že takto nie je schopný pokračovať v práci na záhrade. Vravel si, že bol egoista, lebo ho tam mohol odviesť už skôr. Pozrel sa teda na hodinky a pomyslel si, že ak by sa poponáhľali, mohli by to stihnúť do obchodu ešte než zatvoria. Zohol sa k náradiu a keď ho ukladal do drevenej debničky zahľadel sa na okrúhlu hriadku s fialkami. Mal dojem, že sa mu to len sníva. Rastlinka, ku ktorej sa Harry asi pred hodinou sklonil, aby ju pohladil, bola akoby znovuzrodená. Štíhla stonka znovu získala pevnosť. Takmer úplne sa narovnala a vytiahla dohora. Šnúrky, čo ju držali priviazanú k tyči, ktorá mala slúžiť ako opora, sa uvoľnili, listy a okvetie sa znova vyrovnali a vyzerali hladko a lesklo, živo. James práve premýšľal nad tým, ako je to možné, keď tu zrazu sa mu zazdalo, že videl nejaký pohyb v lesnom poraste za plotom. Bolo to niečo ako čierna postava, ktorá sa rýchlo pohybovala. Vstal a pozeral sa dlho sa na miesto, kde sa mu zdalo, že ju videl, ale nevšimol si nič zvláštneho. Hneď potom ho však zmohol mierny závrat, pretože sa náhle zdvihol a spánky mu začali búšiť ešte silnejšie.

„Celá táto záležitosť mnou asi príliš otriasla, začínam byť paranoidný“ povedal si nahlas, a zasa sa sklonil späť, aby zdvihol debničku s náradím. Ale náhle ho znovu prepadol pocit, že nie je sám . Odhodil motyku a odobral sa neistým krokom k hranici lesa, aby skontroloval situáciu. Ale zistil, že tam je všetko úplne bez pohybu. Možno až príliš, povie si. Nepočuť spev jediného vtáčika ba dokonca ani len mizerného svrčka. Zazdalo sa mu však, že z veľkej diaľky počuje čierny Black Hawk, ktorý videl predtým prelietať nad strechou svojho domu. Zrazu si spomenul na Harryho vystrašený výraz a na jeho slová. Otočil sa, aby sa pozrel smerom k domu a všimol si, že vstupné dvere sú otvorené. Prepadla ho zlá predtucha. Odhodil motyku, aby sa mohol rozbehnúť a pozrieť sa čo sa deje. Ale ešte predtým, než sa pohol, ucítil akési pichnutie na krku a potom len, že ho náhle všetky sily opúšťajú: O chvíľu neskôr už ležal v bezvedomí na zemi.

Potom, čo strávila niekoľko hodín štúdiom hárkov, fotografií, poznámok a čmáranín, odišla Helen do šatne a vyzliekla si uniformu, aby si obliekla šortky, tričko a tenisky. Teraz bežala na bežiacom páse už niekoľko minút a stále sa dívala na materiál, ktorý bol rozložený na podlahe. Mala vo zvyku to takto robiť, keď cítila potrebu byť sama, aby mohla premýšľať a dostať nejakú inšpiráciu. A viackrát táto taktika priniesla svoje ovocie. Ale tentoraz správna intuícia jednoducho nie a nie prísť. Premýšľala teda, čo ešte môže urobiť, aby vyriešila toto tajomstvo, ktoré hraničí s absurdnosťou. Zatiaľ nemala žiadnu stopu, o ktorú by sa mohla zachytiť alebo ktorú by mohla sledovať. Prvá obhliadka, ktorú uskutočnil Benelli na mieste zločinu, ak možno vôbec hovoriť o zločine, bola úplne neúspešná. Agent nenašiel jeden jediný odtlačok chodidiel alebo pneumatík, ktoré by nepatrili mŕtvym, alebo ich automobilu, a ani len kúsok tkaniny alebo vlasov, alebo čohokoľvek, čo by mohlo aspoň trochu naznačiť smer vyšetrovania, modus operandi, fyziognómiu. Vyšetrovanie u miestneho telefónneho operátora bolo zbytočné, pretože anonymný hovor bol taký krátky, že neposkytol žiadny údaj o tom, ktoré zariadenie bolo použité na jeho uskutočnenie. Takže nebolo možné ísť na miesto, a zobrať odtlačky prstov. Okrem toho nebol k dispozícii ani zrozumiteľný záznam hovoru, lebo autor volania si maskoval hlas. Nebolo dokonca dobre rozumieť ani to, či ten zachrípnutý šepot patrí mužovi alebo žene. Všetko, čo mala v rukách, bola páska s veľmi zlou nahrávkou, ktorú by musela poslať nejakému technikovi, aby sa ju pokúsil vyčistiť, čo môže trvať dni a týždne. A okrem toho, bolo tu niekoľko vecí, ktoré jej bránili myslieť jasne. Bol to znepokojujúci pocit nereálnosti, ktorý sa jej zmocnil po prebdených nociach, po nevysvetliteľnom dočasnom zmiznutí Harryho, a potom čo uvidela tie bezvládne fosforeskujúce telá bez života, ktorý ju nechcel nijako opustiť. To, že sa našiel rovnaký nezvyčajný fosforeskujúci prášok aj na bicykli Jamesovho syna, naznačovalo, že medzi týmito dvoma prípadmi existuje nejaké spojenie. Ale nemohla nijako pochopiť, čo by to mohlo byť. Pri myšlienke na prášok ju začal znovu svrbieť malíček. Možno aj preto, že sa potila. Pozrela sa naň a uvedomila si, že Stevenson mal úplnú pravdu. Bol naozaj v zlom stave. Na prvom článku sa jej vytvorila akási rana. Nevytekal z nej ale žiaden výlučok. Naopak, vyzerala, ako keby sa rýchlo sušila. Prst vyzeral ako mŕtvy prívesok. Malíček, však, ani zďaleka nebol mŕtvy, aspoň súdiac podľa bolesti a svrbenia, ktoré jej spôsoboval. Znovu si prisľúbi, že ho čo najskôr pôjde ukázať lekárovi. Potom si ho zasa poškriabe, zadrží ston od bolesti a začne premýšľať. Prvá hypotéza, ktorá ju napadne je, že Harry našiel obe mŕtvoly, alebo dokonca, že bol pri dvojnásobnej vražde tých dvoch, a potom vydesený utiekol, aby sa niekam schoval. Potom, po mnohých hodinách, konečne našiel odvahu vyjsť von z úkrytu a prísť domov. Táto hypotéza sa jej v skutočnosti zdala príliš banálna, ale ako alternatívu si vedela predstaviť len verziu, pri ktorej bol Harry hlbšie a priamo zúčastnený na tejto záležitosti. Keď tak nad tým premýšľala, usúdila, že to nie je možné. Povedala si, že všetko to asi muselo byť nejako inak. Ale nemala ani len nejasné tušenie ako. Počas dopoludnia dostala niekoľkokrát pokušenie zavolať Jamesovi. Niekoľkokrát zdvihla slúchadlo a začala vytáčať číslo. Ale vždy prestala a položila. Bola presvedčená, že potom, čo zažil včera, má asi úplne iné myšlienky. Okrem toho, poznala ho a veľmi dobre vedela, že ho zajtra určite uvidí. A tak sa prinútila neotravovať ho. Uvažovala aj o tom, že by osobne urobila ďalšiu obhliadku miesta. Ale vedela, že to bude len strata času, pretože Benelli bol síce otravný, ale tiež sakramentsky dobrý. Ak by bolo niečo zaujímavé, počas druhého prieskumu, na ktorom v tejto chvíli pracoval, nebolo by mu to uniklo. Dúfala, celou svojou bytosťou, že patológ sa mýli a že toxikologické vyšetrenie ukáže, že tí dvaja boli zabití novou syntetickou drogou, neznámou a smrteľnou. Táto situácia, bola príliš zamotaná a ona sa obávala, že sa jej nikdy nepodarí vyriešiť ju. Škvrkanie jej žalúdka ju zrazu upozornilo, že je už asi čas obeda. Ale potom, ako sa zúčastnila na dvojitej pitve, bolo jedlo poslednou vecou, na ktorú mala chuť. Dobre vedela, že na deväťdesiatdeväť percent ho aj tak vyvráti. Skúsenosť ju naučila, že ak by ešte chvíľu vydržala, plyny vytvorené žalúdočnými šťavami by vyplnili žalúdok a poskytli jej dočasný, iluzórny pocit sýtosti. A tak sa rozhodla radšej počkať. Zastaví bežiaci pás a urobí zopár strečingových cvikov, aby si ponaťahovala svalstvo. Na policajnej stanici nie je prakticky nikto. Rozhodne sa teda, že po sprche a niekoľkých telefonátoch si dá šlofíka. Ako začne zbierať hárky zo zeme, odrazu jej zrak padne znovu na fotografiu dvoch svetielkujúcich tiel a dostane nápad. Stlačí tlačidlo interkomu. „Cindy?“

„Áno , šerifka...“

„Urob mi láskavosť. Nájdi mi Larryho, chemika, a zavolaj ho, aby sem prišiel o pätnásť nula nula, so všetkým vybavením. Ak by vymýšľal, povedz mu, že je to otázka života a smrti.“

„V poriadku, šerifka. Ešte niečo?“

„Áno. Do štrnásť päťdesiatdeväť tu pre nikoho nie som, rozumieš? „

„Jasné.“

EPIZÓDA II

James náhle otvorí oči, ako keby sa prebudil z anestézie a jeho prvé myšlienky vedú k jeho synovi. Búšenie do spánkov sa stalo už skutočným mučením a mal pocit, že celý ten tlak v hlave by mohol hocikedy vyvrcholiť doslova explóziou jeho lebky. Pozrel na hodinky a zistil, že odkedy upadol do bezvedomia mohlo uplynúť maximálne šesť až sedem minút. Bez toho, aby na čokoľvek myslel, zdvihol motyku a bežal k domu. Vošiel opatrne. Všetky jeho zmysly boli pripravené zachytiť akýkoľvek signál. Ale vo vnútri bolo absolútne ticho. Uvoľnil sa a pomyslel si, že si to všetko asi iba vymyslel a pozrel do miestnosti presvedčený, že tam nájde svojho chlapca, ako práve dokončuje montáž makety. Ale z toho, čo uvidel, ho zachvátila hrôza. Maketa bola rozobratá na tisícky kusov, niektoré boli aj polámané. Akoby po nich niekto niekoľkokrát udrel a potom ich rozšliapal. Kreslá boli popresúvané a po zemi boli porozhadzované veci. Vyzeralo to tam ako po bitke.