„Dobrú noc, ocko“ odpovie Harry. Potom, keď už je James na prahu dverí, naňho znovu zavolá. James sa zastaví a otočí sa, aby ho videl. Eve vyjde z izby, zastaví sa na chodbe a počúva.

„Ocko, ja som neklamal. Ja sa fakt nepamätám, čo sa stalo. Odrazu som sa zobudil a...“

„Nevadí, vravel som ti, že sa nemusíš trápiť. Najdôležitejšie je, že sme teraz zase všetci spolu“ uistil ho. „Dobrú noc“ zopakuje a pohne sa o krok. Ale chlapec naňho znovu zavolá a prinúti ho zastaviť sa.

„Ocko?“

„Áno?“

„Ocko, čo to znamená, že som Down?“ pýta sa Harry odrazu. James cítil, ako sa mu dvíha žalúdok a nenávidel sa za to, že použil toto slovo v jeho prítomnosti, hoci nevedomky. Preklínal sa, že porušil jediné tabu svojho života a jeho myseľ sa vrátila späť, takmer o šestnásť rokov, do jedného krásneho slnečného rána, v deň ako každý iný. Doktor Parker si vybral práve toto slnečné ráno, aby mu oznámil, že jeho syn má problémy genetického charakteru, a že tá dedičná vada, jeden chromozóm navyše, spôsobí, že bude „iný“. Povedal mu to v ambulancii, a to bez najmenšej prípravy a bez akejkoľvek účasti. Chladne mu vysvetlil problém, ako keby mu prednášal nejakú abstraktnú lekciu v univerzitnej aule. V tom momente James objavil význam slova „nenávidieť“. Znenávidel doktora kvôli tým jeho nenapraviteľne ľahostajným spôsobom. Pomyslel si, že keby mu niekto bol povedal, že sa práve posadil na bombu, ktorá ide vybuchnúť, urobil by to svoje obvyklé, nemožné gesto rukou, a povedal by: "No, uvidíme, čo sa dá robiť.“ Spomenul si, že v tom momente sa mu zrútili všetky plány, ktoré mal pripravené pre svojho syna. Práve v tú chvíľu si uvedomil, že odteraz, budu musieť on a Eve, znovu prehodnotiť svoj spôsob života. Od tohto momentu budú nutení myslieť hlavne na to, ako sa naučiť odrážať údery. Harry pravdepodobne nikdy nedosiahne úplnú sebestačnosť a zrejme bude trpieť pre zlobu ľudí, a to určite už od materskej škôlky. James sa často pýtal Boha, prečo sa to stalo práve jemu. Takmer ako keby sa jednalo o nejakú osobnú urážku alebo o schválnosť. Stále dookola sa sám seba vypytoval, či to bol nejaký trest, za niečo, čo urobil, a ak áno, tak čo to malo byť. Ale keď zobral Harryho po prvýkrát na ruky, všetky jeho pochybnosti a zatrpknutosť náhle zmizli. Časom sa potom presvedčil, že jeho syn je niečo neuveriteľného. Niečo iné, ale vôbec nie horšie, a tak sa zmieril s Bohom. Zatiaľ čo James hľadal slová, ktorými by čo najlepšie odpovedal na položenú otázku, zo dvakrát naprázdno prehltol. Mal dojem, že čas neuveriteľne letí. Harry naňho ďalej uprene, s otvorenými ústami, civel, čakajúc na odpoveď. Oči privreté a jazyk pritlačený na spodnú, trochu, vyčnievajúcu peru. Asi by teraz nedokázal odhadnúť, či od otázky ktorú mu položil jeho syn uplynuli tri sekundy alebo tri hodiny. „To znamená, že...myslím ...“ koktal, neschopný dokončiť vetu.

„To jednoducho znamená, že si špeciálny. Ale to si už vedel!“, povie Eve a vojde do izby, aby pomohla Jamesovi s vysvetľovaním.

„Ale teraz už spi, lebo sa tentokrát nahnevám ja!“ dodá netrpezlivo a narovná mu prikrývku. Potom vypne lampu na komode, vezme Jamesa za rameno a vyvedie ho von.

James ležal nehybne pod prikrývkou, s rukami prekríženými pod hlavou a díval sa do stropu. Bol príliš unavený, aby zaspal a nedokázal nemyslieť na tie nekonečné hodiny ako z nočnej mory. Bolo počuť vypnutie televízora na prízemí a ľahké kroky jeho ženy, ako pomaly vystupovala hore po schodoch. Eve vošla do miestnosti, odopla si sponu z vlasov a položila ju na komodu. Potom vzala kefu a nočnú košeľu, a bez toho aby sa naňho čo len pozrela, odišla do kúpeľne. On ju očami sledoval až pokiaľ sa dvere do kúpeľne nezavreli. Len potom nahnevane udrel po vedľajšom vankúši. Eve sa prestala pred ním prezliekať už dlho predtým. V priebehu rokov stratili takmer všetku intímnosť a dôveru, a milovali sa stále zriedkavejšie. James sa už ani nedokázal rozpamätať, kedy to bolo naposledy. A navyše ona to chcela robiť stále potme, ako keby sa za niečo hanbila. A to James nikdy nemal rád. Nakoniec, uzavreli akési tiché prímerie. On sa prestal o ňu zaujímať a ona sa začala zapierať. Boli k sebe jednoducho ľahostajní. James rezignoval a myslel si, že to bude pravdepodobne kvôli hormónom, ktoré už spolu neladili tak dobre, ako kedysi. Zrazu ho napadlo porovnanie jeho ženy s Modlivkou nábožnou. To je ten hmyz, čo zabije svojho partnera po kopulácii, ktorá slúži iba na splodenie potomstva. Rovnakým spôsobom jeho žena zabila ich vzťah potom, čo sa narodil Harry. Nahnevaný na seba pre svoje nemiestne úvahy, odfrkol a obrátil sa na bok, aby sa znovu pokúsil zaspať. Eve sa zatiaľ vrátila do miestnosti a ďalej si prechádzala prstami po vlasoch, aby si ich rozmotala. Položila kefu na na bielizník a posledný krát sa pozrela do zrkadla. Potom vkĺzla pod prikrývku. „Dobrú noc“ povedala, keď zhasínala svetlo. Potom sa otočila chrbtom k nemu.

„...Dobrú noc?“ vraví James a znovu rozsvieti svetlo. Eve sa naňho nervózne pozrie. „Prečo, čo ešte chceš? Som unavená a chcem spať!“

„Ako môžeš byť taká pokojná? Náš syn bol preč jeden a pol dňa, vrátil sa celý otrhaný, so zlomenými okuliarmi, a pritom nemal na sebe ani škrabanec. A nielen to. Okrem toho sa nepamätá kde bol, ani čo robil po celý ten čas. Hľadali sme ho na všetkých možných miestach. Ale nebolo po ňom ani stopy. Potom odrazu, tak ako zmizol sa aj objavil, akoby mávnutím kúzelného prútika. Zdá sa ti to všetko v poriadku? Ako keby sa nikdy nič nebolo stalo. A k tomuto všetkému povieš iba „Dobrú noc“?

„Ale prečo, čo by sme podľa teba mali urobiť? Chceš zavolať FBI, aby zistili, čo sa stalo? Môj syn sa vrátil domov. A to mi stačí. A snaž sa, aby to stačilo aj tebe!“

„Nedokážem to“ mrmle James a krúti hlavou. Eve si zničene vzdychne. „Asi sa stratil. Možno sa ukryl v nejakom senníku alebo v poľovníckom prístrešku a prenocoval tam. A možno sa bojí, nevie ako nám to má povedať, bojí sa našej reakcie“ oponuje zmierlivo, naťahujúc ruku smerom k vypínaču.

„Keď povedal, že sa na nič nepamätá, neklamal!“ trvá na svojom James.

„Ako to môžeš tvrdiť?“

„Dobre vieš aj ty, že Harry neklame! V každom prípade toto všetko mení. Musíme prehodnotiť koľko dôvery a voľnosti mu môžeme dať! Toto je veľký krok dozadu.“ uzavrie pesimisticky.

„Ale prečo takto hovoríš? Podľa mňa preháňaš.“

„Podľa teba preháňam? Predstav si, že sa to stane znovu. Možno nabudúce nemusíme mať to šťastie, že ho zase uvidíme! Vieš koľko ľudí každý deň zmizne bez stopy?“

„Už sa to viac nestane. Tým si môžeš byť istý.“ vyriekla s rozhodným výrazom na tvári. James sa na ňu zvedavo zahľadel, dotknutý prílišnou istotou v jej hlase.

„Chcela som povedať, že podľa mňa to bol iba taký pubertiacky žart, nemyslím, že to urobí znova ... a potom, ako môžeš vedieť, ako sa cítim ja? Aj ja som vyčerpaná. Bola som celú noc hore, rovnako ako ty! Teraz, prosím, zhasni svetlo! Naozaj sa potrebujem vyspať. "

James sa znovu v myšlienkach vrátil do noci, keď obaja blúdili po lese hľadajúc Harryho a nahlas vykrikovali jeho meno. Povedal si, že ju asi súdi veľmi prísne. Eve nepoľavila v hľadaní ani na okamih, ani vtedy, keď sa on vrátil späť do základného tábora, aby sa poradil s ostatnými, čo ďalej.

„Máš pravdu… prepáč, bol som k tebe nespravodlivý“ priznal a ona si ho premerala prísnym pohľadom. „Prepáčim ti“ vraví mu po chvíli.

„Myslíš to vážne?“

„Áno, ale len pod podmienkou, že ma teraz necháš trochu sa vyspať“ odpovie Eve, potom sa otočí na bok a schúli do klbka. James zhasne svetlo a otočí sa k nej. Pritlačí svoju hruď na jej chrbát a vopchá kolená do dutiny vytvorenej jej skrčenými nohami. Potom jej nežne položí ruku na bok a ešte trochu sa k nej primkne. Naivne sa odvážil dúfať, že táto epizóda by mohla prispieť k ich zblíženiu a znovu otvoriť už dávno uzavretú tému. Ale odpoveďou mu bolo len to, že ona si zo seba zložila jeho ruku a nechala ju spadnúť na postel. „Povedala som dobrú noc“ upresnila a odtiahla sa smerom k okraju postele, aby sa od neho čo najviac vzdialila.

„Dobrú noc“ odpovie James sklamaný a podráždený. Potom sa otočí na druhú stranu.

Potom, čo sa niekoľkokrát otočil a zmenil polohu, po asi polhodine sa James poddal únave. Asi štyri hodiny už hlasno chrápal, keď displej digitálneho budíka ukazoval tri hodiny a sedem minút. Eve mu položí ruku na plece a energicky ním potrasie. On, ako odpoveď, len niečo na protest zahundre a schúli sa ešte viac pod prikrývku. Eve začína v mysli počítať. Prv než napočíta do desať, James už znovu chrápe, ešte hlasnejšie než predtým. Zasvieti stolnú lampu a pozoruje ho, či spí naozaj hlbokým spánkom. Keď si je už istá, že ho nezobudí ani salva z kanónu, zhasne lampu, zo zásuvky nočného stolíka vyberie baterku, tichúčko vykĺzne z postele a keď si oblečie župan, vystúpi po schodoch ktoré vedú do podkrovia. V podkroví začne hľadať vadný diel na drevenej podlahovej lište. Keď ho nájde odsunie stôl a zo štrbiny vytiahne starú koženú tašku. Otvorí zips a vysype obsah tašky na zaprášený koberec. Vyberie to, čo potrebuje, a zíde zase dolu po schodoch. Vráti sa do izby s fľaštičkou, z ktorej už odstránila uzáver, v ruke. Obíde posteľ, aby sa dostala k Jamesovi a zastaví sa pred ním. Po krátkom zaváhaní mu strčí fľaštičku na pár sekúnd priamo pod nos. James sebou náhle trhne. Vypleští oči a otvorí ústa, akoby chcel niečo povedať, ale nemôže. Okamžite upadne do ešte hlbšieho spánku. Ihneď potom Eve vojde do detskej izby a podá rovnakú látku aj Harrymu, ktorý reaguje rovnako ako James. Potom vyberie z vrecka svojho župana predmet podobný kovovej pinzete s teleskopickým ramenom, zakončeným magnetickou pologuľou. Prudko pritiahne k sebe chlapcovu hlavu, chytí pinzetu a vytiahne rameno smerom k chlapcovej tvári. Pýta sa sama seba, ako je možné, že ju ani trochu nemrzí to, čo robí. Ešte pár minút ho pozoruje so zdvihnutou rukou a znovu zisťuje, že je jej to úplne ľahostajné. Nakoniec vopchá rýchlo nástroj do chlapcovho nosa, lebo sa ponáhľa. Chce ísť čo najskôr do postele aby sa mohla vyspať.

Úrad šerifa v Rocklande má pod svojou správou celú pobrežnú oblasť Knox County a veľkú časť horského úbočia nad ním. Nachádza sa v starej budove, postavenej v neoklasicistickom štýle vo voľnej prírode, v blízkosti okresnej cesty, ktorá vedie zo South Hope do Rockville. Vzhľadom na rozsiahlosť územia, ktoré spravuje, je úrad dobre vybavený. Helen sa vlečie hore schodmi, ku vchodu, orámovanému krátkymi bielymi stĺpmi, ktoré podopierajú priečelie. Zamrmle na pozdrav agentovi Dowerovi, ktorý vykonáva funkciu vrátnika a vojde potajomky do chodby, vlečúč za sebou s nechuťou svoje nohy. Nebola nikdy taká spokojná so svojou prácou. Pracovala v meste, ktoré bolo celkom pokojné a myslela si, že s najväčšou pravdepodobnosťou sa v to ráno nič strašného nestane a ona bude mať čas, trochu sa pozbierať. Veľmi si potrebovala sadnúť a mať oči čo najdlhšie zatvorené. Zdalo sa jej, že padne únavou. Veď strávila celú noc tým, aby zo svojej mysle vypudila obraz toho vystrašeného chlapca, zvierajúceho korman svojho bicykla. Prejde chodbou so sklonenou hlavou a mieri si to priamo do svojej kancelárie. Odpovie pritom kývnutím a zamrmlaním na pozdravy agentom, ktorých stretne po ceste.

„Helen“, pokúša sa ju zastaviť telefonistka svojím prenikavým hlasom. Ale ona na ňu hodí len pohľad plný utrpenia a zdvihne ruku ako by chcela povedať: "čokoľvek mi chceš povedať môže to počkať," a pokračuje svojou cestou. Cindy sa za ňou rozpačite pozerá, pretože nečakala takúto reakciu. Potom pokrčí ramenami a pomyslí si "tým horšie pre ňu.“ Helen má na chvíľu pocit viny, že sa k nej zachovala nezdvorilo. Potom však, súdiac podľa úzkosti v jej hlase, začína mať podozrenie, že to ráno asi nebude také pokojné, ako dúfala. Otvorí dvere do svojej kancelárie a začne hlasno zívať. Dozíva, až keď sa dvere za jej chrbtom zatvoria.

„Na zdravie!“ zakričí nečakane nejaký mužský hlas, až ju vyľaká. Napriek tomu, že mala ešte stále otupené zmysly a kvôli dvom veľkým slzám, videla rozmazane, Helen usúdi, že postava a hlas sú jej akési známe. Niekoľkokrát si pretrie si oči a keď jej zrak už znovu začne slúžiť, pozrie sa frustrovane na muža, ktorý sa rozvaľuje v jej kresle. Doktor Stevenson bol asi absolútne posledný človek, s ktorým chcela v to ráno mať niečo do činenia.

„Dnes ráno, si si dala akosi na čas!“hovorí on a pozerá sa na hodinky. Potom siahne po pohári džúsu z červeného pomaranča. Ona ho však pretne ostrým pohľadom a donúti ho stiahnuť ruku. Zatiaľ, čo hľadá slová, aby mu odpovedala čo najvhodnejším spôsobom, poškriabe sa silno na malíčku pravej ruky, ktorý ju po predchádzajúcej noci neznesiteľne svrbí. „Ah, aké milé prekvapenie“ prehodí skľúčene. Prídem do práce po dvoch bezsenných nociach a nájdem tu akéhosi chlapa, ako si pokojne sedí v mojom kresle, s nohami prekríženými na mojom stole. A ako keby to nestačilo, tento chlap, ktorý mi okrem iného práve zjedol raňajky, nie je hocikto, ale súdny lekár. Ak je v mojej kancelárii súdny lekár, znamená to, že o chvíľu tu bude aj nejaká mŕtvola! Uhádla som?

Stevenson ukáže na chodbu, v smere, ktorý vedie do márnice. Upresní, že mŕtvola je už na stole. Potom zdvihne ruku, aby jej ukázal prstami písmeno "V". Na znak toho, že v skutočnosti, sú mŕtvoly dve. Najprv si Helen myslela, že doktor sa len na chvíľu u nej zastavil, a že ako zvyčajne si ju chce iba, tým svojím prízemným spôsobom, doberať a pripraviť pritom o raňajky. Ale keď sa naňho znovu pozrie, uvedomí si, že na jeho tvári nie je ani len náznak úsmevu.

„Ah Bože, dnes to teda dobre začína...“ prehodí pesimisticky. On len rozhodí rukami, akoby chcel povedať, že za to nemôže. Potom ukáže na zaprášený bežiaci pás v rohu kancelárie. „Ešte stále sa udržiavaš v kondícii?“ pýta sa. Ona sa nezúčastnene otočí k náčiniu, ale ihneď si spomenie, že to je len jeden z jeho obvyklých trikov. Otočí hlavu dozadu a prekvapí ho, ako už znovu naťahuje dlaň k džúsu. Helen si dá ruky v bok a otrávene sa naňho pozrie. On predstiera, že len zhŕňa omrvinky zo stola. Potom si upraví košeľu.

„Nezapla som ho už poriadne dlho...“ vraví Helen a obíde stôl. On sa zatiaľ postaví, aby jej uvoľnil miesto. Keď sa Helen usadí, znovu si musí poškrabať malíček. Znovu pritom zazíva.

„Čo sa ti stalo s malíčkom? Nevyzerá veľmi dobre.“

„Čo chceš tým povedať?“ opýta sa a skloní sa, aby sa mu lepšie prizrela. Doposiaľ nepridávala dôležitosť tomuto nepríjemnému svrbeniu, ale výraz v jeho tvári ju mierne vydesí.

„Neviem, súdiac podľa farby pokožky by som povedal, že sa jedná o nekrózu...ak by som bol tebou, šiel by som ihneď ku kožiarovi, aby sa mi na to mrkol“ radí jej Stevenson a chytí ju za ruku, aby sa na ňu lepšie pozrel. Ale ona stiahne rýchlo ruku späť. „Nevšímaj si môj prst a radšej mi povedz, kto to tam je!“ vraví. Potom vezme pohár a dá si zo dva dúšky šťavy, lebo začína cítiť sucho v hrdle.

„Neviem, nemali pri sebe doklady a ich auto bolo bez evidenčného čísla.“ informuje ju doktor a ona vyvráti oči dohora. V duchu zahreší a pomyslí si, že to je asi najhoršia situácia na začatie vyšetrovania. „Kde ich našli?“

„Ako sa zdá, tí dvaja mali predvčerom v noci chuť na láskanie a uchýlili sa do lesa za Camden Hill, v blízkosti jazera Megunticook Lake. Čo sa stalo potom, nemôžeme vedieť. Dnes ráno za úsvitu ich našli. Vďaka anonymnému telefonátu. "

„Vravel si, predvčerom v noci?“ spýta sa Helen prekvapene.

„Vravel som, predvčerom v noci“ potvrdí on.

„A ako môžeš vedieť, že tam boli dva dni?“

„Vieš ako dlho robím túto prácu, však?“

Prikývla a v duchu sa pýtala, ako je možné, že telá boli nájdené práve tam. V predošlých dvoch dňoch prehľadali túto oblasť krížom krážom, so všetkými možnými prostriedkami, keď sa pokúšali nájsť Harryho. Ako si mohli nevšimnúť auto s dvoma mŕtvolami vo vnútri?

„Niečo nie je v poriadku?“ spýtal sa doktor, keď si všimol jej rozpaky.

„Nie nič, myslela som na niečo iné“ zaklamala. „Čo sa im stalo?“

„Ešte neviem, zatiaľ som sa len tak zbežne pozrel, ale obhliadka nepreukázala traumu nijakého druhu. Keď budeš pripravená, môžeme začať s pitvou.“

„...môžeme?“

„Áno, povedal som presne to.“

„A prečo si myslíš, že sa zúčastním pitvy?" pýta sa zmätene.

„Moja asistentka sa hodila na péenku a vieš dobre aj sama, že súdnu pitvu nesmiem vykonať sám. Budeš mi len podávať nástroje. Nebude to po prvýkrát, nie?“

Bohužiaľ, nebude“ povedala a znechutene odsunula pohár s červenkastou tekutinou, ešte dopoly plný, „a uisťujem, ťa, že to nepatrí k mojim obľúbeným činnostiam.“

„Chápem ťa“ povedal vážne doktor. „Môžem?“ dodal hneď chrapľavým hlasom a ukázal na šťavu. Keby bol ešte ďalšiu minútu bez pitia, asi by sa udusil Heleniným sendvičom. Prikývla. Pomyslela si, že podľa apetítu, to vyzerá skôr ako keby sa práve vrátil z behu, a nie že sa chystá vykonať pitvu. Potom sa v duchu spýtala, kde sa doňho vojde všetko to jedlo, keď je taký vysoký a chudý. Vypil džús na dúšok, potom si utrel ústa chrbtom ruky a vstal.

„Si hotová?“ posúri ju s náznakom figliarskeho úsmevu na perách.

„Som hotová ale nechápem, čo je na tomto všetkom také zábavné“ odpovie Helen, podráždená jeho chovaním.

„Nič. Čo by už len malo byť zábavné na pitve?“ pripustí on. „Poď za mnou“ dodá a sa vydá smerom k márnici, tým svojim kolísavým krokom, zatiaľ čo v duchu sa neprestáva smiať.

James sa zobudil s pocitom, že má v hlave nabitých aspoň milión veľkých klincov. Prešlo niekoľko minút než sa prestala s ním točiť celá izba. V prvom momente mu tá nevoľnosť nahnala takmer strach. Potom si povedal, že to bolo pravdepodobne spôsobené stresom z predchádzajúcich dní a tým, že si asi ešte dostatočne neodpočinul. Rozhodol sa, že sa tým nebude príliš zaťažovať. Podľa zvuku sprchy usúdil, že kúpeľňa bola obsadená jeho manželkou. Potom sa rozhodol, že by mal prehltnúť zopár aspirínov, aby sa zotavil a zísť dolu pripraviť kávu. Umyje a oblečie sa až neskôr. Keď sa Eve objavila na prahu kuchyne, pekne vyobliekaná, v ľahkom zelenom saku s rukávmi po predlaktie, James práve nalieval kávu do šálok.

„Ešte je horúca“ povedal jej a gestom ruky jej naznačil, aby si sadla.

„Je mi ľúto, ale meškám.“

„Nemyslíš si, že dnes by bolo bývalo lepšie, keby si ostala s nami?“ dodal sklamane.

„A ty si myslíš, že by som nechcela?“

„Hej... Ale, mohla si aspoň počkať, kým sa Harry zobudí. Vieš, že by ťa rád pozdravil.“

„Nemôžem meškať ani minútu. Dnes bude ťažký deň a Adam mi nakázal prísť čo najskôr.

„Ale prečo? Nie je schopný dať pár injekcii aj sám?“ vykĺzne Jamesovi.

„Chceš sa hádať aj dnes ráno?“ prejde do protiútoku Eve a pozerá naňho. James pokrčí ramenami a sklopí pohľad na šálku. Začne v nej pomaly miešať lyžičkou, aby sa mu rozpustil cukor.

„Myslel som len, že Harry by bol dnes ráno určite veľmi rád, keby si tu bola s nami. Ale zdá sa, že tvoja práca je dôležitejšia. Ako vždy.“

„ To stačí, nechce sa mi každý deň diskutovať o tom istom“ vraví a zdvihne ruky na znak kapitulácie. „Nezabudni zavolať skautom, že Harry dnes nepríde do tábora. Inak pošlú poňho a vyrubia nám poplatok za autobus„ dodala a zamierila k dverám.

„Vybavím“ odpovie James.

„Vrátim sa o piatej“ oznámi Eve pri odchode. Už zišla štyri zo šiestich schodov vedúcich na nádvorie, keď si to rozmyslela a vrátila sa späť.

„Niekedy si myslím, že by si mal prejaviť trochu viac vďačnosti doktorovi Parkerovi. Počas tých rokov nám bol vždy nablízku!“ vyhrešila Jamesa, keď prišla na prah dverí.

„Súhlasím s tebou, často nám bol nablízku, až tak, že neviem pochopiť, či si viac oddaná práci alebo jemu ...niekedy sa dokonca pýtam, či by som nemal žiarliť“ odpovedá James takmer šeptom, akoby si to hovoril skôr pre seba než pre ňu. „Ak by si mi navrhla, aby šiel s nami do Egypta na dovolenku, ani by som sa veľmi nečudoval“ vyhlásil nakoniec.

Eve zareaguje s udiveným výrazom, ktorý si James vysvetlil ako "čítaš mi myšlienky, práve som ti to chcela navrhnúť“ a vstal zo stoličky. V jasných očiach ženy sa objaví nerozlúštiteľný záblesk. „Nebuď smiešny!“ odpovie ona rozhodne a hneď potom vyjde von buchnúc dvermi. Ako každý deň volá na Tobyho, aby si ho vzala do práce. James si pomyslel, že po tom všetkom to bude takto asi najlepšie. Potom, čo sa stalo tú noc predtým, nechcel, aby sa pes obšmietal okolo chlapca, kým sa nejako nevysvetlí jeho správanie. Rozhodol sa, že potom, keď si v kľude dopije kávu, mu pripraví raňajky a zobudí ho. Potom sa s ním vyberie na prechádzku, aby ho trochu rozptýlil. A možno aj, aby mu kúpil nové okuliare. Len čo sa zvuk Evinho auta vzdiali, James počuje, ako sa rýchlo približuje akýsi jednotvárny dunivý zvuk. Hodí teda prázdnu šálku do drezu a vybehne celý zvedavý von. Okamžite spozná helikoptéru. Je to čierny Black Hawk, bez čísel, nápisov, alebo akýchkoľvek iných poznávacích znakov. Pomaly prelieta nad jeho domom, vo výške asi tridsať metrov. Muž v priliehavej čiernej kombinéze s kapucňou a čudnými okuliarmi sa vykláňa z dverí a v rukách zviera niečo, čo vyzerá ako kamera. James si pomyslí, že nech už je to ktokoľvek, určite nenatáča dokumentárny film. Beží preto dovnútra vziať si ďalekohľad, aby lepšie videl. Kameraman ďalej natáča oblasť pod helikoptérou, až kým si neuvedomí, že sa James na neho díva cez ďalekohľad. Potom náhle ustúpi dozadu a zavrie posuvné dvere. Za okamih nato sa helikoptéra obratne otočí a rýchlo sa vzdiali, až kým nezmizne za vrcholmi stromov. Tak rýchlo, ako sa objavila. James sa poškrabe bezradne po hlave. Potom mu pohľad padne na záhradu a keď vidí v akom stave sa nachádza, ako keby dostal facku. V predošlých dvoch dňoch, keď bol zabratý do riešenia oveľa dôležitejších záležitostí, si ani neuvedomil, aké škody môžu spôsobiť všetky tie nohy, čo sa prechádzajú po záhrade. Zíde dolu po schodoch a priblíži sa k záhonom. Nechce sa mu ani uveriť v to, čo vidí. Nezachránila sa ani jedna jediná rastlinka. Začína robiť hrubý odhad škôd, ale odrazu ho prekvapí nečakaný hlas, vzadu za ním .

„Pán Robinson?“ pýta sa akýsi chlapec. Má na sebe bieložltú vestu firmy FedEx a drží objemný balík. Vietor pomaly rozháňa prach, ktorý zdvihla dodávka na príjazdovej ceste. James ju ani nepočul prísť. Bol zahĺbený do starostí o svoju záhradu.

„Áno...?“ povie nedôverčivo a v duchu sa pýta, čo by asi mohlo byť v tom balíku. Potom si spomenie, že pred niekoľkými týždňami objednal cez internet zmenšený model náhornej planiny v Gíze, ktorý chcel darovať svojmu synovi. Považoval za požehnanie, že prišiel práve v ten deň, pretože Harryho nemohlo nič na svete väčšmi rozveseliť. Bol si istý, že bude oveľa šťastnejší, ak strávi dopoludnie zostavovaním makety, než prechádzkou. On aspoň bude mať čas venovať sa záhrade a pokúsi sa zachrániť svoje milované rastlinky. Na nové okuliare budú myslieť neskôr.

Stevenson vypne svoj mini záznamník a hodí ho nahnevane na stôl. Zloží si masku z tváre a stiahne gumené rukavice. „Absolútne nič, do šľaka!“ vraví keď si dáva dolu čiapku a odhalí takmer holú hlavu.

„ ... absolútne nič?“ zopakuje Helen.

„Ani najmenší dôkaz o príčine smrti! Jediné, čo môžem povedať je, že môj prvý dojem sa potvrdil. Smrť nastala pred asi tridsiatimi šiestimi hodinami, ale obete nevykazujú žiadnu príčinu smrti.„

„A teda?“

„Neviem, po prvýkrát sa mi stalo niečo podobné“ vyhlási a takmer sa hanbí, že musí urobiť takéto priznanie.

„Ešte vždy zostáva možnosť urobiť toxikologické skúšky“, navrhne Helen s nádejou.“

„Nebudú mať žiaden výsledok.“

„Ako si môžeš byť taký istý?“

„Zatiaľ, čo si sa ty dívala do stropu, aby si nezvracala“ vysvetlí jej súdny lekár a ukáže na niekoľko skúmaviek, „ja som analyzoval tkanivá pomocou najbežnejších testovacích činidiel, ale bez akéhokoľvek výsledku. Už mi zostáva len analyzovať odobraté vzorky s niektorými, trochu špecifickejšími činidlami. Ale som si istý, že sa aj tak k ničomu nedopracujeme.“

„A teda?“ opýta sa Helen zúfalo. Vyšetrovanie nezačína práve najlepšie.

„Tak neviem, čo si mám o tom myslieť. Niet ani najmenší dôkaz o tom, či spáchali samovraždu, alebo či boli nadrogovaní, otrávení, či zabití... Vyzerajú takí oddýchnutí, niet na nich ani jeden napnutý nerv. A okrem toho, mali by už mať úplný rigor mortis, ale skôr sa zdá, že spia, než že sú mŕtvi. Vieš, koľko mŕtvol som pitval za viac ako tridsať rokov svojej kariéry?“ dodal pobúrene. Všimol si pritom zmätený Helenin pohľad.

„A nemáš nejaké iné dôkazy?“ Napríklad, či si „to“ už stihli rozdať alebo ešte nie?“

„To či si „to“rozdali, alebo nie, je irelevantné vzhľadom nato, čo sa snažíme zistiť. Je to akoby tí dvaja zomreli bez zjavnej príčiny. Ako keby ich duše boli počkali než zaspia, aby mohli len tak nepozorovane, z ničoho nič, z nich vykĺznuť. Unisono.“

Pozrela sa na neho so zdvihnutým obočím, ako keby blúznil.

„Neveríš mi, však?“ Tak počúvaj, čo sa stalo týmto dvom.“

„Dobre, poďme si teda vypočuť tú absurdnú teóriu!“ vyzve ho Helen. A prekríži si ruky na hrudi.

„Predstav si fén.“ Vezmeš ho, zapneš ho a keď ho použiješ, vyberieš zástrčku zo zásuvky a vložíš ho naspäť do šuplíka. Týmto dvom sa stalo to isté. Vypli sa z ničoho nič, ako keby im niečo, alebo niekto, náhle odpojil zástrčky, chápeš? A to isté sa stalo s ich autom.“

„A čo s tým má čo do činenia ich auto? "spýtala sa Helen, stále viac a viac zmätená.

„Keď som dorazil na miesto, vykonať predbežnú obhliadku, mechanik, ktorý prišiel po auto, škaredo nadával. Snažil sa všetkými možnými spôsobmi, dať ho do pohybu, ale bez úspechu. Auto je prakticky nové a motor v dokonalom stave, ale nenaštartuje sa.“

„Možno, že vošli do nejakej diery a odpojil sa im nejaký kábel. Alebo sa im presýtil motor.“ navrhuje Helen, ale súdny lekár len pokrúti hlavou. „Ten chlap mal so sebou prenosný počítač na diagnostiku motora. Pripojil ho k riadiacej jednotke, ktorá fungovala perfektne, ako povedal. Jednoducho, auto nechcelo naštartovať.“

„Dosť čudné“ komentuje Helen.

„A ak chceš vedieť úplne všetko, podľa záznamu v riadiacej jednotke, sa auto vyplo práve vtedy, keď tí dvaja otrčili kopytá.“ povedal na záver.

Helen sa na neho príkro pozrela. Nepáčil sa jej spôsob, akým sa vyjadroval o týchto dvoch úbožiakoch.

„Jediná vec, čo by mohla vysvetliť všetko je, že títo dvaja boli zasiahnutí elektrickým poľom, s takou vlnovou frekvenciou, ktorá súčasne spôsobila skrat v ich srdciach aj v riadiacej jednotke ich auta. Ale ja si jednoducho nedokážem predstaviť, čo by mohlo spôsobiť podobnú situáciu uprostred lesa.“ uzavrie Stevenson.

„Nikdy som nepočula takúto absurdnú teóriu“ povie žena potom, čo sa trochu nad všetkým zamyslí. Potom začne zamyslene chodiť po miestnosti, pozerajúc na svoje nohy, ako chodia tam a späť. Keď zdvihne hlavu a chce položiť Stevensonovi otázku, vidí, že má ukazovák na tlačidle pre spustenie kávovaru na kapsule.

„Nerob to“ vraví mu, ale on už stláča tlačidlo a krátko nato sa vypnú všetky svetlá.

„A teraz? Čo sa deje?“

„Ten kávovar skratuje. Vždy keď sa zapne, vyhodí prúd v celom úseku.“

„A prečo ho teda nevyhodíte?“ pýta sa Stevenson otrávene.

„Podľa teba, to, že mal zástrčku vybratú zo zásuvky, nič neznamená? A potom. Chcela by som vedieť, ako ti napadne dať si kávu iba päť minút po tom, čo si vypitval dve mŕtve telá. Stále máš na sebe zakrvavený plášť.“ povie zhnusená, otočí sa a vystretou rukou ukáže na mŕtvoly. Niečo na tých telách pritiahne jej pozornosť a ona sa k nim priblíži, aby sa im lepšie prizrela.

„Čo sa deje?“ pýta sa on.

„Čuš.“

„Nechceš mi povedať, čo sa deje?“ trvá na svojom Stevenson.

„Tá modrá fluorescencia, na čelách a na pleciach ... vidíš to? "

„Je naozaj zvláštna ... je to snáď nejaké žiarenie?“ ponúkne vysvetlenie on.

„To by som nepovedala“ odpovie a pokrúti pochybovačne hlavou.

„Skôr vyzerá ako jemnučký prášok, ktorý priľnul na kožu a potom vošiel do pórov a zachytil sa tam....našla som niečo podobne aj na Harryho bicykli.“

„Kto je Harry?“

„Harry je Jamesov syn.“

„Tvojho“ Jamesa?

„Ešte aj v takýchto smutných momentoch ma musíš vytáčať? Vyhreší ho a buchne doňho lakťom.

„Ah prepáč,... Tak čo to teda je?“

„Mal by si mi to povedať ty. Z nás dvoch si doktor ty, nie?“

Doktor Parker bol hlboko demoralizovaný. Napriek svojim systematickým pokusom na celom rozsahu frekvencií, nebol schopný obnoviť rádiový kontakt, prerušený už dlhšiu dobu. Úporne sa pokúšal nadviazať spojenie, deň čo deň, znovu a znovu. Ale jeho správy mali vždy rovnakú odpoveď, absolútne nezmyselné, „pípnutie“. Predpokladal, že to mlčanie nemohlo byť spôsobené jednoduchou poruchou prijímacej stanice. Už to trvalo príliš dlho. Bolo to skôr, ako keby na druhom konci už nikto nebol. Dospel k záveru, že bez ohľadu na príčinu, k tomuto problému vôbec nemalo dôjsť. Aspoň nie v tomto momente. A po ďalšom márnom pokuse o spojenie, nervóznym gestom vypol prístroj. Nadviazať kontakt a udržať ho pri živote v čase, ho stálo roky tvrdej práce a experimentov. A teraz, keď sa rádiové spojenie prerušilo, sa cítil ako novorodenec opustený na schodoch kostola. Napadlo ho, či by nemal o tejto veci informovať Eve. Ale s vedomím, že by to určite nezobrala dobre, sa rozhodol, že zatiaľ jej nič nepovie. Nakoniec, mal ešte niekoľko dní nato, aby dal veci do poriadku a dúfal, že skôr či neskôr sa mu to podarí. Pri myšlienke na Eve ho napadne pozrieť sa na hodinky a zistí, naštvaný, že ako obvykle mešká. Čoskoro prídu prví pacienti a ona ho nebude môcť informovať o vývoji situácie skôr, ako o pár hodín. A to čakanie by bolo preň trápením. Už sa nemohol dočkať, kedy sa dozvie, či išlo všetko podľa plánu. Keďže chýbalo ešte dobrých desať minút do prvej schôdzky, nerozhodne priložil prst na tlačidlo pre zapnutie prístroja. Nevedel, či má urobiť ďalší pokus. Ale vo chvíli, keď sa ho chystal stlačiť niekto dôrazne zabúchal na dvere ambulancie. Nedbalo hodil okom na monitor pripojený ku kamere inštalovanej na dverách a okamžite spoznal pani Murphyovú. Jej vzhľad bol veľmi svojrázny. Rozmazaný rúž a a blonďavo platinové vlasy, čiastočne pokryté šálom. Nebolo možné popliesť si ju s niekým iným. Stará pani stála pred dverami a v náručí držala svoju mačičku Miao. Mala ju starostlivo zabalenú v deke s tartanovým vzorom a hladkala ju, ako by to bolo malé dieťa. Doktor Parker nahnevane dupol nohou na zem. Aj keď jej niekoľkokrát vysvetlil, že nie je veterinár, žena mala zlozvyk, prísť s mačkou do ambulancie aspoň raz do týždňa a nejakým spôsobom sa jej vždy podarilo donútiť ho, aby sa na ňu pozrel.

Poprzedni 123 4 5 ...7 Kolejny

Posledné Vianoce Na Zemi

Osoby, które czytają tę książkę, przeczytały również