Czytaj książkę: «Cesta Hrdinu »

KAPITOLA PRVÁ

Chlapec stál na najvyššom vŕšku južnej krajiny Západného kráľovstva Prsteňa a obrátený k severu pozoroval prvé z vychádzajúcich sĺnk . Tak ďaleko ako len dovidel sa vlnili zelené kopce, vystupujúce a klesajúce ako ťavie hŕby v rade údolí a vrchov. Ohnivo oranžové lúče prvého slnka otáľali v rannej hmle, iskrili, a svetlo ktoré vytvárali bolo rovnako kúzelné ako chlapcova nálada. Málokedy sa prebudil tak skoro, alebo sa odvážil tak ďaleko od domova, a nikdy nevystúpil tak vysoko - vediac, že by tým nahneval otca. Ale dnes mu to bolo jedno. Dnes nedbal na tých milión pravidiel a domácich povinností , ktoré ho zväzovali po štrnásť rokov. Tento deň bol iný. Bol to deň kedy sa naplnil jeho osud.

Chlapec, Thorgrin zo Západného kráľovstva, z Južnej provincie, z klanu McLeod - každému známy jednoducho ako Thor - najmladší zo štyroch chlapcov a najmenej obľúbený u svojho otca, zostal hore celú noc v očakávaní tohoto dňa. Netrpezlivo a s horúčkovytým pohľadom sa prechádzal sem a tam, čakajúc a želajúc si, aby už prvé slnko vyšlo. Lebo deň ako je tento prichádza len raz za niekoľko rokov, a keby ho minul, ostal by naveky v tejto dedine odsúdený na pasenie stáda svojho otca až do konca svojich dní. A to bola myšlienka, ktorú nezniesol.

Deň Odvodu. Bol to deň, kedy kráľovská armáda prechádzala provinciami a vyberali dobrovoľníkov do Kráľovskej Légie. Thor celý svoj život nesníval o ničom inom. Pre neho život znamenal jednu vec: pripojiť sa k Strieborným, kráľovským elitným rytierom, ktorí mali to najlepšie brnenie a najvyberanejšie zbrane z obidvoch kráľovstiev. A nikto nemohol vstúpiť k Strieborným bez toho, aby bol predtým v Légii, medzi mladým panstvom vo veku od štrnásť do devatnásť rokov. A ak človek nebol synom šľachtica, alebo slávneho bojovníka, tak sa ani do Légie dostať nemohol.

Deň Odvodu bol jedinou výnimkou. Vzácna udalosť, ktorá sa konala iba raz za niekoľko rokov, kedy Légia nemala dosť mužov a tak kráľovi muži prechádzali krajinou a hľadali nových regrútov. Všetci vedeli, že len málo bolo vybraných, a ešte menej sa ich dostane až do Légie.

Thor študoval horizont pozorne a hľadal akékoľvek známky pohybu. Vedel, že Strieborní pojdu touto jedinou cestou do jeho dediny, a on chcel byť prvý, kto ich zazrie. Jeho stádo oviec všade okolo neho, protestujúc zdvíhalo svoje hlasy v protivnom chóre neustáleho bečania, dožadujúc sa, aby ich zobral naspäť na nižšie svahy, k lepšej pastve. Snažil sa ten hluk a zápach nevnímať. Musel sa sústrediť.

Všetky tie roky, kedy sa staral o stádo, robil lokaja svojmu otcovi, lokaja svojim starším bratom, všetko toto bolo znesiteľné len vďaka myšlienke, že raz toto miesto opustí. Jedného dňa, keď Strieborní prídu, on prekvapí všetkých, ktorí ho podceňovali a bude vybraný. Jediným rýchlym pohybom sa vyšvihne na ich voz a povie zbohom všetkému.

Jeho otec ho, samozrejme, nikdy vážne nepovažoval ako kandidáta pre Légiu. V skutočnosti, on ho nikdy nepovažovali za kandidáta na nič. Namiesto toho jeho otec venoval svoju lásku a pozornosť Thorových trom starším bratom. Najstarší mal devätnásť a ďalší dvaja nasledovali rok po roku za ním. Thor bol dobré tri roky mladší od nich. Možno preto, že oni si boli bližší vekom, alebo možno preto, že vyzerali rovnako, a inak ako Thor, oni držali pokope a sotva si všímali existenciu Thora.

Horšie je, že oni boli vyšší, robustnejší a silnejší ako on a aj keď Thor vedel, že nie je žiadna padavka, napriek tomu si vedľa nich tak pripadal. Cítil, aké sú jeho svalnaté nohy krehké v porovnaní s ich dubovými sudmi. Jeho otec neurobil nič pre to, aby sa to zmenilo, a v skutočnosti sa zdalo, že mu to tak aj vyhovuje. Nechával Thora starať sa o ovce a udržiavať zbrane, zatiaľ čo jeho bratia trénovali. Aj keď to nikdy nebolo nahlas povedané, ale každému bolo jasné, že Thor sa má len skraja pozerať ako jeho bratia dosahujú veľké úspechy. Jeho osudom bolo zostať tu, byť prehltnutý touto dedinou, a dať svojej rodine podporu, ktorú požadujú.

Ešte horšie bolo, že Thor vycítil ako sa jeho bratia, cítia ním ohrození, možno ho dokonca nenávidia. Thor to mohol vidieť v každom ich pohľade, v každom ich geste. Nechápal ako, ale vzbudil v nich niečo, ako je strach alebo žiarlivosť. Možno to bolo preto, že bol odlišný od nich, nevyzeral ako oni a ani nehovoril ako oni; ani sa neobliekal ako oni, keďže jeho otec schovával to najlepšie - fialové a šarlátové róby, zlatom zdobené zbrane - pre jeho bratov, zatiaľ čo Thorovi nechali len tie najhrubšie a najobyčajnejšie handry.

Avšak Thor stále našiel spôsob ako si šaty upraviť tak, aby sadli čo najlepšie. Okolo pása si uviazal šatku, a teraz, v lete odstrihol rukávy, aby jeho vypracované paže mohol ovievať letný vánok. Ku košeli nosil hrubé plátené nohavice, jeho jediné - a topánky vyrobené z najchudobnejšej kože boli vysoko šnurované. Sotva by sa vyrovnali koženým topánkam jeho bratov, ale plnili svoj účel. Jeho uniforma bola typická pre pastiera.

Ale jeho výraz pastiersky nebol. Thor bol vysoký a štíhly, s hrdou vystupujúcou sánkou, ušľachtilou bradou, výraznými lícnymi kosťami a sivými očami vyzeral skor ako bojovník, ktorý sa stratil svojej jednotke. Jeho rovné, hnedé vlasy mu voľne padali okolo uší, a cez ofinu prebleskovali živé oči.

Thorovým bratom bolo dovolené dnes ráno dlho spať a po výdatných raňajkách budú poslaní na Odvod – s najlepšími zbraňami a otcovým požehnaním, zatiaľ čo on by nemal dovolené ani sa toho zúčastniť. Raz sa na to otca pokúsil aj spýtať, ale nepochodil dobre. Jeho otec rozhovor rezolútne ukončil a on to už druhykrát neskúšal. Jednoducho to nebolo fér.

Thor bol odhodlaný vzoprieť sa osudu, ktorý pre neho naplánoval jeho otec. Pri prvom náznaku kráľovského karavánu, pobeží ako o preteky naspať domov a znovu sa postaví svojmu otcovi, a či sa mu to páči alebo nie, stretne aj on kráľových mužov. Bude stáť pri Odvode s ostatnými. Jeho otec ho nemože zastaviť. Pri pomyslení na to cítil, ako mu zviera žalúdok.

Prvé slnko vystúpalo o čosi vyššie, a keď to druhé, mätovo zelené, začalo vychádzať a pridávalo svoje svetlo na fialovú oblohu, Thor ich zazrel.

Stál vzpriamene, po chrbte mu prebehol mráz. Tam, na obzore sa ukázali najjemnejšie obrysy konského povozu. Prach spod jeho kolies stúpal k nebu. Jeho srdce bilo rýchlejšie keď zazrel ďalší; potom ďalší. Aj z takejto diaľky sa zlaté koče leskli vo svetle sĺnk, ako strieborné rybky vyskakujúce z vody.

V okamihu keď ich napočítal dvanásť, už nemohol dlhšie otáľať. S búšiacim srdcom v hrudi, prvykrát v živote zabudnúc aj na svoje stádo, sa Thor otočil a potkýnajúc sa utekal dole kopcom, rozhodutý nezastaviť sa pred ničím - kým sa ku ním neprihlási.

*

Thor sa sotva zastavil, aby nabral dych, keď sa rútil dole kopcami, pomedzi stromy, nedbajúc na škrabance. Dobehol k čistine a uvidel svoju dedinu rozprestretú nižšie: Ospalá osada plná jednoposchodových domkov z bieleho ílu so slamenými strechami. Žilo tam zopár tuctov rodín. Z komínov stúpal dym, keďže väčšina už bola hore a pripravovali si svoje raňajky. Bolo to idylické miesto, akurát dosť ďaleko – jeden celý deň jazdy - od Kráľovho Dvora, dosť na to, aby to odradilo cestovateľov od častých návštev. Boli len ďalšií z mnohých farmárskych dedín na okraji Prsteňa, len ďalší zúbok vo veľkom kolese Západneho kráľovstva.

Thor prešprintoval nadol posledný úsek, ktorý mu ostával na námestie, zanechávajúc za sebou oblak prachu. Sliepky a psi pred ním utekali a stará žena, sediac pred svojím domom pri kotle bublajúcej vody na neho zasyčala.

"Spomaľ, chlapče!" Zajačala, keď sa hnal okolo, a rozvírený prach jej skoro zadusil oheň.

Ale Thor nechcel spomaliť, ani kvoli nej, ani kvoli nikomu inému. Zahol do jednej postrannej uličky, potom do druhej, kopírujúc svojimi pohybmi dokonale všetky ich zákruty, ktoré poznal naspamäť, až došiel domov.

Bolo to malé, nevýrazné obydlie, rovnako ako všetky ostatné - biele hlinené múry a vysoká slamenná strecha. Tak ako u väčšiny, jediná miestnosť bola rozdelená, jeho otec spal na jednej strane a jeho traja bratia na strane druhej; Na rozdiel od väčšiny, ich dom mal vzadu malý kurník, a to bolo miesto kde spal i Thor. Zo začiatku spával spoločne so svojimi bratmi, ale postupne boli väčšií a namyslenejší. Potom už pre neho nenechali ani miesto. Thora to zo začiatku bolelo, ale teraz si vychutnával, že má svoje ​​vlastné miesto, preč od svojich bratov. Týmto sa len potvrdilo to, čo on už dávno vedel - že je vo svojej rodine len trpeným vydedencom.

Thor bežal k predným dverám a vrazil do nich bez zastavenia.

"Otče!" Zakričal, lapal po dychu. "Strieborní! Prichádzajú!"

Jeho otec a traja bratia sedeli pri stole s raňajkami, už oblečení vo svojich najlepších šatách. Po jeho slovách vyskočili od stola a vrhli sa k dverám, narážajúc do neho ramenami, kým vybehli z domu na cestu.

Thor ich nasledoval von, a všetci tam stáli s očami upretými na horizont.

"Nevidím nikoho," povedal najstarší Drake svojím hlbokým hlasom. So svojimi najširšími ramenami, vlasmi ostrihanými nakrátko, rovnako ako jeho bratia, hnedými očami a tenkými prísnymi perami sa zamračil na Thora, ako obvykle.

"Ani ja, "opakoval Dross, len o rok mladší ako Drake a vždy na jeho strane.

"Prichádzajú!" Thor odsekol. "Prisahám!"

Jeho otec sa k nemu otočil a schmatol ho za ramená.

"A ako to vieš?" - spýtal sa.

"Videl som ich."

"Ako? Odkiaľ?"

Thor zaváhal, otec ho dostal. On samozrejme vedel, že jediné miesto, odkiaľ Thor mohol kolónu zazrieť bolo z vrcholu pahorku. Teraz si Thor nebol istý, ako má odpovedať.

"Ja ... vyliezol som na kopec…"

"So stádom? Dobre vieš, že nesmú ísť tak ďaleko."

"Ale dnes to bolo iné. Musel som ich vidieť."

Jeho otec sa zamračil.

"Okamžite choď dovnútra, vylešti a prines meče pre svojich bratov, aby vyzerali pred kráľovými mužmi čo najlepšie. "

Týmto bol Thor vybavený a otec sa otočil späť k jeho bratom, ktorí všetci stáli na ceste a vyzerali.

"Myslíš, že nás vyberú?" opýtal sa Durs, najmladší z trojice, o celé tri roky starší od Thora.

"Boli by hlúpi keby nie." povedal otec. "Toho roku im chýba veľa mužov. Bol asi veľmi malý výber, inak by sa sem ani neobťažovali. Len stojte rovno, všetci traja, bradu hore a vypnúť hruď. Nepozerajte sa im priamo do očí, ale ani neklopte zrak. Buďte silní a sebavedomí. Nesmiete ukázať žiadnu slabosť. Ak chcete byť v kráľovskej Légii, musíte sa správať, ako keby ste už tam boli."

"Áno, otče, " jeho traja chlapci odpovedal naraz a vzpriamili sa.

Otočil sa a pozrel sa na Thora.

"Čo ty tu ešte robíš?" spýtal sa. "Dovnútra!"

Thor tam stál a nevedel sa pohnúť. Nechcel neposlúchnuť svojho otca, ale musel s ním hovoriť. Srdce mu búšilo kým sa rozhodoval. Usúdil, že najlepšie by bolo počúvnuť a priniesť meče, a až potom prehovoriť k otcovi. Neuposlúchnutie by teraz nepomohlo.

Thor sa rozbehol cez dom von k zadnému vchodu, kde bol malý prístrešok na zbrane. Našiel meče svojich bratov, všetky tri to boli nádherné kusy, rukoväte zdobené najlepším striebrom, vzácne dary na ktoré otec roky šetril. Schmatol všetky tri, zaskočený - ako stále - ich váhou, a bežal s nimi naspäť cez dom von.

Rozbehol sa ku svojim bratom, podal každému jeho meč, potom sa otočil k svojmu otcovi.

"Čože? Nie sú vyleštené?" povedal Drake.

Otec sa na neho odmietavo pozrel, ale prv než stačil niečo povedať, Thor prehovoril.

"Otče, prosím. Musím s tebou hovoriť!"

"Povedal som ti aby si naleštil -"

"Prosím , Otče!"

Otec sa na neho pozrel znova, zneistel. Musel vidieť na Thorovej tvári, že je to niečo doležité, pretože nakoniec povedal: "Takže?"

"Chcem, aby aj mňa posúdili. S ostatnými. Pre Légiu."

Smiech jeho bratov, ktorý sa mu ozval za chrbtom sposobil, že sa celý začervenal .

Ale jeho otec sa nesmial. Naopak, jeho zamračený pohľad sa ešte prehĺbil.

"Naozaj?" Spýtal sa.

Thor rázne prikývol.

"Už mám štrnásť. Už som oprávnený."

"Odrezok má štrnásť," povedal Drake pohŕdavo cez rameno. "Ak by ťa vzali, bol by si najmladší. Myslíš si, že by ti dali prednosť pred niekým ako som ja, o päť rokov starším?"

"Si drzý." povedal Durso. "Vždy si bol."

Thor sa k nim obrátil. "Ja sa ale nepýtam vás!" povedal.

Otočil sa späť k svojmu otcovi, ktorý sa ešte mračil.

"Otče, prosím," povedal. "Daj mi šancu. To je všetko čo žiadam. Viem, že som mladý, ale to sa časom zmení. Dokážem sa o seba postarať. "

Jeho otec pokrútil hlavou.

"Ty nie si vojak, chlapče. Ty nie si ako tvoji bratia. Si pastier. Tvoj život je tu. So mnou. Budeš si robiť svoje povinnosti a budeš ich robiť dobre. Človek by nemal snívať príliš vysoko. Zmier sa so svojím ​​životom a naučiť sa ho milovať."

Thor cítil ako sa mu srdce pomaly láme na malé kúsky a jeho životné plány sa rozpadávajú priamo pred jeho očami.

Nie, pomyslel si. To nemôže byť koniec.

"Ale otče - "

"Ticho! " prerezal otcov výkrik ranný vzduch. "Stačilo s tebou. Už sú tu. Prac sa z cesty, a správaj sa slušne, keď tu budú."

Jeho otec predstúpil dopredu a jednou rukou odstrčil Thora bokom, ako by to bola len nejaká vec, ktorú by radšej nevidel. Jeho svalnatá ruka bodla Thora do hrude.

Ulicou sa ozvalo veľké dunenie. Mešťania vybehli zo svojich domovov a lemovali ulice. Rastúci oblak prachu ohlasoval karavánu, ktorá sa v zapatí objavila v uliciach. Tucet vozov ťahanými koňmi vydávalo zvuk ako veľké hromobitie.

Vbehli do mesta náhle ako skutočná armáda a zastavili neďaleko Thorovho domu. Ich kone poskakovali na mieste, fŕkali. Trvalo dlho, než sa oblak prachu aspoň trochu usadil, zatiaľčo Thor sa snažil cez neho zahliadnúť aspoň niečo z ich výzbroje a brnenia. Ešte nikdy nevidel Strieborných takto zblízka, a srdce mu búšilo.

Vojak idúci na čele kolóny zosadol zo svojho žrebca. Bol tu, naozajstný, skutočný člen Strieborných, odetý v lesklom retiazkovom brnení, dlhý meč na opasku. Vyzeral na tridsiatnika, skutočný muž, strnisko na brade, jazvy na tvári a nos krivý z bitky. Bol to najpôsobivejší muž akého Thor kedy videl, dvakrát taký široký ako ostatní, s výrazom, že to tu má na starosti.

Vojak zoskočil na prašnú cestu, a cinkajúc ostrohami sa blížil pred zoradených chlapcov.

Cez celú osadu tucty chlapcov stálo v očakávaní a v tichej nádeji. Pripojíť sa k Strieborným znamenalo život plný cti, bitiek, známosti a slávy - spolu s pozemkom, titulom a bohatstvom. Znamenalo to najlepšiu nevestu, najvyberanejšie pozemky, život slávy. Znamenalo to česť pre rodinu, a vstup do Légie bol k tomu tým prvým krokom.

Thor si prezeral veľké pozlatené kočiare a vedel, že len takéto monštrá mohli uniesť toľko regrútov. Bol to veľké kráľovstvo, a je treba navštíviť veľa miest. Prehltol, pretože si uvedomil, že jeho šance sú ešte menšie než si myslel. Bude musieť poraziť všetkých týchto chlapcov – mnohí z nich boli rodení bojovníci – rovnako ako troch svojich vlastných bratov. Mal potápajúci sa pocit.

Thor sotva dýchal kým vojak prechádzal v tichu pomedzi rady nádejajúcich sa mladíkov. Začal na protiľahlej strane ulice, potom pomaly krúžil. Thor samozrejme poznal všetkých chlapcov. Vedel tiež, že niektorí z nich ani nechceli byť vybraní, to len ich rodiny ich chceli vyslať do sveta. Báli sa; z takých nebudú dobrí vojaci.

Thora spaľovalo poníženie. Cítil, že si zaslúži byť vybraný, rovnako ako ktorýkoľvek z nich. Len preto, že jeho bratia boli starší a väčší a silnejší ešte neznamenalo, že by nemal mať právo tam stáť a byť vybraný. Horel nenávisťou k svojmu otcovi, a keď sa vojak priblížil, mal pocit že snáď vyskočí z kože.

Vojak zastavil prvýkrát pred jeho bratmi. Prezrel si ich od hlavy až po päty, a zdalo sa, že na neho urobili dojem. Natiahol sa, schmatol jeden z ich mečov a tasil, akoby chcel vyskúšať ako kvalitne je kovaný.

Zasmial sa.

"Ty si tento meč ešte nikdy skutočne nepoužil, že nie?" Spýtal sa Drakeho.

Thor prvykrát vo svojom živote videl ako Drake znervóznel. Drake tažko prehltol.

"Nie, môj pane. Ale použil som ho mnohokrát pri tréningu, a dúfam, že to - "

"Pri tréningu! "

Vojak prepukol v hurónsky smiech a obrátil sa k ostatným vojakom, ktorí sa pripojili, vysmievajúc sa Drakemu rovno do tváre.

Drake sčervenel. Bolo to prvýkrát, kedy Thor videl Drakeho poníženého - obvykle, to bol Drake, kto ponižoval ostatných.

"Tak potom bezpochyby môžme povedať našim nepriateľom, aby sa ťa báli – teba, kto používa svoj ​​meč pri tréningu!"

Vojaci sa rozosmiali znova.

Veliteľ sa potom otočil k ďalším Thorovým bratom.

"Tri kúsky z jedného stáda," povedal a hladil si strnisko na brade. "To sa môže hodiť. Všetci ste dobre urastení. Aj keď neskúsení. Budete potrebovať veľa cvičiť, aby z vás nakoniec niečo bolo. "

Odmlčal sa.

"Myslím, že pre vás nájdeme miesto."

Kývol smerom k zadnému vozu.

"Nastúpte, ale rýchlo. Kým si to nerozmyslím."

Thorovi traja bratia sa rozbehli k vozu, žiarili. Thor si všimol že aj jeho otec žiari.

Ale on sám bol skľúčený, keď ich sledoval, ako odchádzajú.

Vojak sa otočil a prechádzal k ďalšiemu domu. Thor to už dlhšie nevydržal.

"Sir!" Thor vykríkol.

Jeho otec sa otočil a zazrel na neho, ale Thorovi to už bolo jedno.

Vojak zastavil, chrbtom k nemu, a pomaly sa otočil.

Thor urobil dva kroky dopredu, so srdcom bijúcim až v krku vypol svoju hruď tak ako len mohol.

"Vy ste ma neposúdili, pane," povedal.

Vojak si prekvapene premeral Thora od hora až dole, ako keby to bol vtip.

"Naozaj? "spýtal sa a prepukol do smiechu.

Aj jeho muži sa začali smiať. Ale Thorovi to bolo jedno. Toto bola jeho chvíľa. Bolo to teraz, alebo nikdy.

"Chcem vstúpiť do Légie!" Povedal Thor.

Vojak pristúpil k Thorovi.

"Myslíš, teraz?"

Zatváril sa pobavene.

"A už si vôbec mal štrnásť?"

"Áno, pane. Pred dvoma týždňami."

"Pred dvoma týždňami!"

Veliteľ zajačal od smiechu, rovnako ako jeho muži.

"V tomto prípade sa iste budú naši nepriatelia chvieť pri pohľade na teba."

Thor cítil ako ho spaľuje poníženie. Musel niečo urobiť. Nemohol to nechať skončiť takto. Vojak sa otočil k odchodu, ale tomu musel Thor zabrániť za každú cenu.

Thor vystúpil krok dopredu a zakričal "Pane! Robíte chybu!"

Dav zdesene zalapal po dychu, keď sa vojak zastavil a znovu sa pomaličky otočil.

Teraz sa už ale mračil.

"Hlupák, " povedal jeho otec a schmatol Thora za rameno, "choď späť dovnútra!"

"Nikam nejdem!" Thor zreval a striasol otcovo zovretie.

Vojak pristúpil k Thorovi a jeho otec ustúpil.

"Vieš aký je trest za urážku Strieborného? " vyštekol vojak.

Thorovo srdce búšilo ako o závod, ale on vedel, že teraz nemôže cúvnuť.

"Prosím, odpusť mu, pane," povedal jeho otec. "Je to ešte dieťa a -"

"Nebudem hovoriť s vami," povedal vojak. S neústupým pohľadom donútil otca, aby mlčal.

Vojak sa otočil späť k Thorovi.

"Odpovedz mi!" Povedal.

Thor prehltol, neschopný hovoriť. Toto neišlo tak, ako si predstavoval.

"Uraziť Strieborného je jako uraziťsamého kráľa," zarecitoval Thor pokorne, ako to mal uložené v pamäti.

"Áno," povedal vojak. "Čo znamená, že ti môžem dať štyridsať rán bičom, keby som chcel."

"Nechcel som vás uraziť, pane," povedal Thor. "Ja len chcem byť vybranný. Prosím. O tomto som sníval celý môj život. Prosím. Dovoľte mi, aby som sa k vám pripojil."

Vojak sa na neho pozrel, a pomaly jeho výraz zmäkol. Po dlhej dobe pokrútil hlavou.

"Si mladý, chlapče. Máš statočné srdce. Ale ešte nie si pripravený. Prihlás sa, až prestaneš piť mamine mlieko."

Potom sa otočil, vyrazil preč a rýchlo vyskočil na koňa. Na ostatných chlapcov sa už ani nepozrel.

Thor skľúčene sledoval ako sa karavána dala do pohybu. Tak rýchlo ako prišli, aj odišli.

Posledná vec ktorú Thor videl boli jeho bratia. Sedeli v zadnej časti posledného voza a posmešne sa na neho dívali. Odchádzali pred jeho očami, ďaleko odtiaľto, za lepším životom.

Thor cítil, že v ňom čosi práve umrelo.

Keď vzrušenie okolo neho pomiulo, dedinčania sa rozišli späť do svojich domovov.

"Uvedomuješ si, akú hlúposť si urobil, blázon jeden?" vyštekol Thorov otec a chytil ho za ramená. "Uvedomuješ si, že si mohol zničil šance svojich bratov?"

Thor rázne zhodil otcove ruky zo svojich ramien, ten sa vyhnal a uštedril mu spakruky jednu cez tvár.

Thor to zacítil a zamračil sa na svojho otca. Časť jeho ja chcela najprv otcovi vrátiť. Ale nakoniec sa ovládol.

"Choď po moje ovce a priveď ich späť. Hneď! A keď sa vrátiš, neočakávaj odo mňa jedlo. Namiesto večere premýšľaj o tom čo si urobil."

"Možno že sa už nevrátim vôbec! " Thor zareval, keď sa otočil a vyrazil preč, ďaleko od svojho domova, smerom ku kopcom.

"Thor!" zakričal jeho otec. Niekoľko dedinčanov, ktorí ešte zostali na ceste sa prizerali.

Thor sa dal do klusu, potom do behu. Chcel sa dostať odtiaľto čo najďalej. Sotva si všimol, že plače. Slzy zaliali jeho tvár, pretože ako každý sen, ktorý kedy mal, aj tento bol rozdrvený.