OSOBY:
Tomáš Kamenský, kresár
Kata, jeho žena
ich deti: Eva, Katka, Zuzka, Anča, Ondriš
Mišo Kaňúrik, Evin muž
Jozef Valach, Katkin muž
Ondrej Palčík, gazdík a rodina Katina
Mara, jeho žena
Jano Ľavko, vozkár
Žofa, jeho žena, rodina Marina
Ďurko, ich syn
Beta, suseda
Dve-tri Deti, betlehemci
Deje sa na dedine pred prvou svetovou vojnou. I. a II. dejstvo na Vianoce, III. dejstvo v júli, IV. dejstvo na Ondreja, V. dejstvo po roku na Štefana.
DEJSTVO PRVÉ
Výstup prvý
Izba u Ľavkov
Ľavko, Žofa, Ďurko
Žofa (živá, jazyčná žena) — Ja by som ti, syn môj, len takú rada, čo by aj dáku obnôžku mala, nie Evku. Veď je ono pekné, ale pri ženbe aj rozumu sa načim poradiť, nielen čo oči vidia.
Ľavko (starý furták) — A veď ti je Evka už aspoň piata frajerka, ako si z vojny doma. Nuž ľahko pristaneš aj na druhú.
Žofa (tajnostne) — A tam zase vydatej žene pokoj. V cudzej kapuste chytia ťa, meno moje.
Ďurko (driečny ľahtikár) — A ktože vám to?
Žofa — Vieme. My počujeme, aj vidíme.
Ľavko — Ty sa poriadne ožeň. Taký život sa ti zunuje.
Žofa — Je hodná, pekná, ale stará kobza, meno moje.
Ľavko — Ani ťa je nie hodna vyžívať.
Ďurko — Veď som ja len tak zašiel k nej voľaktorý raz, ako k susede, a — už to viete.
Ľavko — Viem. Práve preto maj rozum.
Žofa — Ty si, chvála Pánu Bohu, hodný, pekný urástol, na rozume ti z vrstovníkov nikto nechytí, nuž si môžeš aj trošku preberať, meno moje.
Ľavko — Hádam môj syn! Ja som ho vychoval, vyučil. Už ako školák býval predníkom, pri vojsku kaprálom. Môjho rozumu sa chytaj aj teraz.
Žofa — Tak, meno moje. Ja sa vše poobzerám po tých našich dievčencoch, ale nič sa mi to nezdá. Medzi želiarskymi tebe rovnej niet. Ty si nie mládenec hocijaký. Mohla by si prsty oblízať aj Marka Suchých, Anča Vrtiake, aj... Ale veď som počula, že sa ty točíš aj okolo Judky Bielych. Ej, či to tak? Materi nič nezjaviť, meno moje?
Ďurko — Načo som vás mal baláchať? Ktože vie, či by šla, či by ju dali.
Ľavko — To je poriadna a majetná! Lepšej by ti nevedel ani vlastný otec poradiť. Ej, to by bola - gazdovská! Nemusel by si sa plahočiť v zime po furmankách, zárobkoch ako tvoj otec.
Ďurko — I ja by takú chcel, len by šla voľaktorá.
Žofa — Už by ti ju bola prekonala, meno moje, ale akoby ti ja ani materou nebola, že si mi to už nezvestoval.
Ľavko — Dobre máš, nevrav, len choď za ňou a doveď sa poriadku.
Žofa — Iď, meno moje, a probuj. Rodinu naviesť, to je už moja starosť.
Ľavko — Aleže sa drž pri nej, chlapče! Poriadnymi rečami ju zabávaj a nahováraj. Však dievčence mnoho dajú na lichotivé reči.
Ďurko — Vysielate ma ... Ak nepôjde ...?
Ľavko (chvastavo) — Bisťu dade! Jesto dievčat na každý prst desať. Keď tá nie, obrátime sa inde. Čože! Tebe celý svet otvorený. Môj syn, ľaľaď!
Žofa — Taký šuhaj, ako si ty, meno moje.
Ľavko — Všade sa vieš vyznačiť a nijakej roboty sa nezľakneš. Aj Žofa Buriane, aj to, čo, mati? Aj to by bola.
Žofa — Bola, bola, meno moje, ale ja by som radšej, keby len Judka šla. Tam sa lepšie majú. By ti ľahko šla hodina, meno moje. Tam by si nemusel hrdlačiť, len si svoj mladý život chrániť a žiť si po vôli, meno moje.
Ľavko — Nech opáči aj tam, aj tam. Viem, nikde sa nezahanbíš.
Žofa — Nepočúvaj, meno moje. Akože pôjde razom na dvoje? Netáraj, otec.
Ľavko — Tak poslúchni mater. Ale aby si vedel, čo máš rozprávať.
Žofa — Žeby ťa tam nevysmiali, meno moje.
Ľavko — Ponúkať sa neponúkaj, len tak zboku vyvedaj.
Žofa — A žeby si tam dlho nebol, meno moje.
Ľavko — Aby ťa nezunovali.
Ďurko — Nakladáte mi ako chlapcovi, keď ide po prvý raz do školy. Či som sa nikdy s dievkou nezhováral? Nebojte sa! (Odchádza.)
Ľavko — Múdre!
Žofa — Tak, syn môj, tak. Ale predsa len pravou že nohou ... (Vyprevadí ho do dverí.)
Výstup druhý
Ľavko, Žofa
Ľavko — Ej, ktoroukoľvek! Dobrý chlap si ženu nájde! Ja som starý, a keby tak prišlo ...
Žofa — A keby som ja umrela! Tuto — hneď, meno moje. (Hodí plecom, potom so žiaľom.) Keď si dieťa do poriadku donesiem.
Ľavko — To ja nevravím, uchovaj ma, Bože! Dosť som mal s tebou kríža, kým som si ťa k ruke vycvičil. Ja len vravím, že sa chlap môže po vôli oženiť.
Žofa — Ani dievky miesto kola do plota nezapletajú. Ale bolo by to, bolo dobre, keby šla zaň. Ona majetok, on trošku, dobre by sa mali. Len či pôjde?
Ľavko — Už ti vravím: pôjde — nepôjde! Pôjde druhá. O nášho Ďura sa netráp. Len by on mal vôľu sa ženiť. Trhajú sa oň aj v tanci. Čože ty vieš, keď do krčmy nechodíš. Ja viem, čo je môj syn!
Žofa — I ja viem, meno moje! Veru sa takých v našej dedine veľa nenájde! Mládenec ani svieca! Ja sa za toho nikde nezahanbím. Kde sa obrátim, všade mi ho chvália. Aký je urastený, driečny, dobrý, múdry, že mu páru niet, meno moje.
Ľavko — Len keby sa v čerty nebol pobil v tej krčme onehdy.
Žofa — Si mu to ty na príčine. Museli ste oldomáš naraz prepiť?
Ľavko — Keby som sa bol nazdal! A veď som mu ja hneď: teda ženiť sa máš, a takéto vyvedieš. Rozmetal šarvancov ako snopy! Moja päsť voľakedy tiež neraz zaľahla olovom.
Žofa (spomenie) — Veru, meno moje, ako si aj mňa bol raz búšil.
Ľavko — Eh, to len ako keby ťa bol pohladil.
Žofa — A obelasela mi ruka ako zástera, meno moje.
Ľavko — Čušže mi s tým! To bolo — ani sa už nepamätám.
Žofa (plače) — Ale ja pamätám, meno moje. Ja viem, aký si bol planec za mladi, meno moje. Slabou náturou žena by to nebola vydržala.
Ľavko — Taraje! Druhé ešte inak dostávajú, a nepochvália sa.
Výstup tretej
Predošlí, Palčík, Mara
Ľavko (na klopanie) — Slobodno!
Žofa — Ktože k nám ide?
Palčík (hovorí vážne, s dôrazom na každom slove) — Dobrý deň!
Mara (tichá, chorľavá, ale viac si namýšľa, ako ju bolí) — Ako sa máte?
Žofa — Ďakujeme za opýtanie, meno moje. Zdraví.
Ľavko — Vy ako sa pochválite, vzácni naši švagrovci?
Žofa — A vy ste nie chorí, meno moje?
Mara — Ja som taká neduživá ... Ach, a táto zima ...
Ľavko — Prejdite, sadnite si. Bohatá rodina o chudobnú nestojí. Nekuknete raz za pol roka k nám.
Palčík — Nestačíme. Zavalení robotou.
Žofa — A či musíte? Vinovatí ľudia! Dala by som do árendy a žila si ako pani, meno moje. Nemáte sa komu trápiť. Dvaja ľudia, škoda si vám zdravie ukracovať, meno moje.
Palčík — Aj z tej árendy — čože? Vycicajú ti zem, ani za päť rokov sa jej nedorobíš.
Ľavko — Veru je tak, pravdu ty máš, švagre náš.
Mara — Čože u vás nového? Ďurko že vám je kde?
Ľavko — Šiel soľ lízať, ako sa vraví.
Žofa (v rozpakoch) — Ta šiel, meno moje, ta, medzi mládež; obzrieť sa, meno moje, ako mládenec.
Ľavko — To je u nás nového, že syna ženíme, milý môj švagre. Starosti. Keby mal kto pomôcť ...
Palčík — Aj to sa môže stať, že vám aj pomôžeme.
Žofa — Koho mu vziať? Už by sme len nechceli lecičo. Aby bolo aj kúštik majetku, meno moje.
Mara — A čiuže mu chcete pýtať?
Žofa — Ach, ba zachádza on, už ako z vojenčiny ešte druhej jesene došiel, tu i tam, meno moje; ale nevie, na ktorú sa odvážiť, meno moje.
Ľavko — Judku, viete, Judku Bielych by sme radi.
Palčík — Ach, veď je to hádam aj nie za Ďurka ...
Žofa — Ba že je robotná. Nuž a že je hrdá — ako gazdovská, meno moje.
Mara — Nevravže, sestra. Tá je veru nie naučená robiť, len sa cifrovať, farbiť ... Ach, to ste ...
Palčík — Ste nevedeli slova povedať? Dáku inakšiu by sme mu boli poradili, čo my máme na mysli.
Žofa — Čože vy máte na mysli, meno moje?
Ľavko — Dobrú radu vďačne prijmeme.
Žofa — Ešte nie pozde, meno moje.
Ľavko (Žofe) — Aj tak by nebolo. (Úlisne.) Ak by tuto švagrovci naši... Takej rodiny málo máme! To vám poviem do očú ako čistú pravdu.
Palčík — Počúvaj, švagre, čo by sme my ... Ja by som vám radil, akže by vám bolo po vôli...
Žofa — Čože by nebolo, meno moje?
Ľavko — Povieš, uvidíme čo. Možno, že aj bude.
Palčík — Ak sa vám bude páčiť, dobre; ak nie, nemusí nik o tom vedieť. To sa len my pozhovárame.
Ľavko — Len povedzte, švagre, čo to má byť.
Palčík — Toť s mojou starou sme sa takto zhovárali: Ostarievame, a detí nemáme. Nijakej opatery, ak by sme do voľačoho upadli...
Žofa (citne) — Meno moje, božechráň! Veď sme tu! Hádam krv nie voda, meno moje.
Ľavko — Múdre, žena moja!
Mara (tiež si utrie slzu).
Palčík — Ja by som ti, švagre môj, tú radu dal, že ak by ste pristali na Zuzku, mojej sestrinu dievku ...
Mara — Sestra moja! Aj ty si mi práve taká rodina ako aj stará Kata môjmu ...
Ľavko (prikyvuje) — Len si dopovedzte.
Žofa (potešená, vo vytržení) — Neskáč do reči, meno moje.
Palčík — My by sme radi boli, čo by sa tieto vaše deti pobrali. Tak by sme ľúbili, čo by sa náš majetok nerozišiel. Ony by nás opatrili ...
Mara — Do mojej a jeho smrti.
Ľavko (robí sa hlúpym) — Akýmže by ste spôsobom, švagre, to vy ľúbili...? Nerozumiem.
Palčík — Hľaďže, švagre. Ja by som tak rád, že tento náš majetok, ak nás budú opatrovať, oddáme po našej smrti im.
Mara — Za svoje, za svoje by sme ich radi.
Ľavko — Mati! (Určito.) Ja, švagre môj (berie mu ruku a plesne do dlane), nedbám, čo sa to dnes stane...! Hádam kresťanská povinnosť opatriť cudzieho, nie to rodinku, keby sa tak s vami stalo, že by ste do choroby upadli. Ale — ale, takto ... Ja nedbám! Čo ty, mati?
Žofa — To sú otázky! Nuž čože sa ma to máš opytovať, meno moje? Nuž či nie radšej dám syna sestre za svojho ako čertvie akej testinej za podnož? Z gruntu môjho srdca, meno moje.
Ľavko — I ja tak, i ja!
Žofa — Len by sa chlapec vrátil...
Ľavko — Ja by poň ...
Žofa — Nechoď. Dôjde. Hádam nepôjdete hneď od nás. (Prinesie z komory hriatu pálenku, koláč; naleje a potíska.) Nože si, okoštujte, akých sme napiekli.
Mara — Vieš, že nestačíme. Aj teraz už bude načim chovať. A tá cudzia čeľaď iba zhony...
Palčík — Neboj sa, vyprášime svetom, ak sa nám toto vydarí.
Ľavko — Nože si, švagre. S cukrom, dobrá! Aspoň, reku, na Vianoce.
Palčík — Pán Boh nám pomáhaj! (Vypijú.)
Žofa (naleje) — Pán Boh uslyš, meno moje.
Ľavko — Aby tak bolo, ako si vy žiadate. Aby sa nám tieto naše reči splnili, to by som si aj ja prial. (Vypije.)
Žofa (Mare) — Aspoň oblizni, meno moje.
Mara (oblizuje) — Ja ti to nemôžem. Tuhé, dusí. (Nasilu kašle.)
Žofa — Aj mne ti hneď udrie do nosa, meno moje.
Výstup štvrtý
Predošlí, Ďurko
Ďurko — Vítam vás pekne, ujček a tetka moja. Ste dobre zdraví? (Podáva ruku.)
Palčík — My sme ta, chvalabohu. Ty ako sa pochváliš?
Mara — Sme počuli, Ďurko náš, že sa vari ženíš.
Ďurko (pozrie po rodičoch) — Ach, ešte čo, tetka moja. Stačím sa. A kdeže ste to počuli?
Palčík — No — tu sme počuli. Ani netaj. Otec aj mať nám vravia, že si vari bol na priepačkách.
Ďurko — Tak — bol som.
Palčík — Nuž teda čože si tam? Akože si tam zvŕšil?
Žofa — Čože ti už povedali, meno moje?
Ďurko — Že to všetko na nej stojí. ,,Ak má vôľu, nám je kedykoľvek.“ Lenže ona ...
Ľavko — Nuž, keď ona nemá vôle, nechaj tak.
Palčík — My by sme ti poradili druhú.
Mara — Len ak by sa ti páčilo, Ďurko.
Ďurko — Čiaže by to bola?
Palčík — Nuž Zuzka Kamenských. Akže by si ju chcel. Ak nie, ani slova viac. Ani nepovieme, že sme tu boli.
Mara — My sme sa s otcom aj s materou ...
Palčík — Nechaj, stará, ja dopoviem. Akže by ste sa so Zuzkou pobrali, vzali by sme vás za svojich.
Ľavko — To by ti bolo, syn môj!
Žofa (radostne) — Meno moje!
Palčík — Časom by sme vám odovzdali majetok...
Ďurko (povzbudený) — Nuž keď si tak žiadate rozmyslím si to. Čože je mne. Obrátim sa, kde chcem.
Žofa — Meno moje, ujček s tetkou, neboj sa, vám dobre chcú, ako vlastným deťom.
Palčík — Tak ver‘, Ďurko náš! Ak pristávaš, mňa a tetku oddnes inak nepozvi iba: otec, mama. My druhého nemáme, len vás. (Ženy slzia.)
Ľavko (dojatý) — Poďakuj sa pekne, syn môj!
Ďurko — Poďakujem, otec, ale neviem, čo Zuzka. Či pôjde? Ja pristávam! (Podá ruku Palčíkovi.)
Palčík — Či pôjde, o to sa ty netráp. To už na našej starosti. Poďme, žena, aby sa to dlho neťahalo. (Zberajú sa.)
Žofa — Veru, meno moje, aby ste sa len dlho nemeškali, my vás budeme vrúcne očakávať.
Palčík — Hneď vám dáme vedieť. A tak s Bohom!
Ľavko — Do videnia!
Žofa — A aby sa vám šťastlivo vydaril váš krásny úmysel. Bože, takej rodiny pod slncom nenájdeš, čo by tak priala človeku.
Palčík — A ty sa so Zuzkou na tanci dnes večer zídeš ...
Ďurko — Nechodieva.
Žofa — Tá slúži, vieš predsa, meno moje.
Mara — Však jej my to vykonáme, že ju pustia. Len ju tam čakaj. (Odchádza.)
Palčík — My to už pokonáme, keď sme sa na to dali. A musí to dobre byť, do čoho sa ja chytím! (Odchádzajú.)
Žofa — Taký rozum veru hocikto nemá, meno moje. Môj starý tiež, ale predsa ...
Ľavko — Predsa mi ho vše prevrátiš!
Žofa — Sklenička ti ho, meno moje, sklenička, nie ja. Ale kto nepije, ako tuto švagor ...
Ľavko — Už len váľaj na mňa. Aspoň nie pred cudzím. (Vyjdú.)
Výstup piaty
Ďurko
Ďurko (po prestávke) — Nuž, toto bude pre mňa život. Majetku títo majú. Ale Eva, Beta, Juda! Tie mi vlasy vyplejú. Eh, za mladi uži sveta! Ale už som taký zamotaný s nimi, že ich už ani šialiť neviem. Razom prestanem! Čo? Keď tu môžem byť hneď gazdom! So Zuzou som sa síce ani veľa nezhováral, nikdy nezabával, ale do takého majetku ju dajú, pôjde vďačne. A špatná je nie! Že je taká nezhovorčivá, tichá, službami ubitá, to jej prejde. Však ju ja rozveselím. Bude tancovať, ako jej ja budem prehúdať.
Výstup šiesty
Ďurko, Beta
Beta (mladá parádnica) — Ktože to ide od vás?
Ďurko — Vitaj, Betka. Už je po ľúbosti medzi nami. Práve, že ti idem povedať.
Beta — Aspoň tak povedz, že ťa ženia.
Ďurko — Aj tak. (Pristúpi.) Vieš, keby si bola načisto rozsobášená, ani za pol minútky by som nepremýšľal, koho si vziať.
Beta — Takto ma teda už nechceš? Vedela som ja to. Pekne sa mi ideš odslúžiť za moju lásku!
Ďurko — Nechaj pletky, nariekanie. Veď ako bude. Ak ma srdce potiahne, trafím ja k tebe aj potom.
Beta — Tak mi ani na oči nechoď. Ja ťa, ženáča, nechcem! Ale len by si neobanoval. (Odchádza.)
Ďurko — Nejdi, ja sa chcem s tebou v poriadku rozísť, nie v hneve.
Beta — Ja som pre teba muža nechala ...
Ďurko — Nie vari celkom pre mňa ...
Beta — Len pre teba. Aspoň pre teba som sa nevrátila k nemu.
Ďurko — A prvého si pre koho?
Beta — Sebe kvôli... A čo ma ty máš skúšať? Si falošník! Mohla som ja to vedieť. Ale som ťa rada videla, ako slepá ... Nech, ožeň sa, veď ty prídeš ešte za mnou!
Ďurko (chytí ju za ruku) — Tak čo sa srdíš?
Beta — Lebo mi je Túto ...
Ďurko (privinie ju) — A mne je tiež. Ale čože robiť? Otec a mať nástoja, aby som sa ženil.