Czytaj książkę: «Výbor z lyriky»

K Nitre

 
Zhrmelo nebo — blesky sa rozsvitly —
obloha smutná horko zaplakala,
a nad lúkami, čo práve zakvitly,
vysoká Nitry zatriasla sa skala:
a v hrmavici pod zámkom sa zjaví
v postave slávnej mladá deva Slávy.
Oko vysiela v krásne svoje kraje;
cez lúky spevné a cez tiché háje
túžobne milé na Slovensko hľadí;
myseľ za rod a cit za ľud tej vlasti,
tam slzu blaha, tam slzu boľasti
na líc vädnúce ruže tíško cedí.
Slýchava ona často v tichej dobe
tie žiaľohlasy, čo Slovenskom lkajú,
slýcha, či v tom veľkom sa Tatier hrobe
hlasy vzkriesenia už neozývajú:
časom za hriechy bratov sa modlieva,
časom im pieseň o sláve zaspieva.
Pod zámkom Nitry deva sa zrodila,
slovenská Tatra vlastná je jej mati,
tá ju modliť sa, tá spievať učila
žalm ten: „Zmiluj sa, Hospodine svätý!“ —
„Amen!“ zvon Nitry na pokánie zvoní,
na kajúcich sa zmilovanie skloní!
 

Potecha

 
Na Sitna vrcholci dumná visí skala,
tam večne sedí samota trúchlivá,
tam si sedela, tam horko plakala
mať moja, mati biedna, žalostivá.
Šanuj sĺz mojich horké spomenutie,
ušetri bôľne duše mojej hnutie!
Storočných bôľov obraz to tam sedí,
tak biedny je nie obraz samej biedy;
sedela v závoj čierny zahalená,
žialila ťažkým žiaľom rozžialená:
„Synovia moji, nevďační synovia,
Slávie, matky svojej, viac neznajú!
Skalám žalujem, zlý svet sa mi smeje:
Vystúpte, skál tých pravekí duchovia,
snáď vám sa pohnúť odrodilci dajú,
a moje znovu ožijú nádeje!“
Ja som jej syn, je ona mati moja —
Ó, ake boje v duši mojej stoja! —
No čo stá bojov nado mnou zahučia,
ja s celou dušou padnem v jej náručia!
Ó, neplač, mati, mati naša drahá!
Zájde ten mrak, čo tvoje srdce kryje,
pre deti tvoje príde doba blahá.
Málokto je tvoj, ale každý verný,
čo svedomie si zradou nezačierni;
nejedno srdce ešte k tebe bije,
odhodlanosť je, čo ťa vyslobodí,
táto nádeju — nádeja čin splodí
a činom slávnym rod tvoj zas ožije! —
I neplač teda, mati naša drahá,
zájde ten mrak, čo tvoje slnce kryje,
a tebe, tvojím príde doba blahá!
 

Hron

 
Rád sa ja dívam v tvoje brilianty,
rieka moja, milý môj Hron!
Mŕtve hovoria iným folianty,
mne tvojho toku šumný tón:
žiada sa večnosť v tieňoch ukrytá,
i zmena žiada sa rozmanitá
ľudskému časov synovi;
tvoje vlny sú obrazy vekov -
a prúd tvoj jak by naveky tiekol,
svet nový, nový a nový.
Keď prudké svoje zamútiš vody,
cit sa a duch môj zarmúti;
v tajomstvách kalných žijú národy,
pekné duše osud múti;
ale zo stokov tvojich výborných
blbocú vlahy vlniek strieborných
ako kopy hravých detí:
a tie očistia zas tvoje toky,
keď si vykonáš úkol vysoký,
úkol: smyť svet svoj zo smetí.
So strán slovenských vetry zaduly,
ale rieka tečie ďalej;
uhly spraštaly: rieku okuly
ľady zimy osiralej;
už nevalia sa tie moje vody,
už zviazané sú krídla slobody
tých letných vĺn môjho Hrona:
hlasy mi jeho umĺkli razom,
ako keď sviaže smutným povrazom
Veľký piatok srdce zvona.
Ale pod ľadmi žije syn Hole,
nevidí svet, čo on robí,
a pyšné brehov jeho topole
tešia sa z jeho poroby.
Až blyskne slnce a prasknú ľady
a šum rieky sa zas omladí
a vlny slobodne hrajú:
s hukom víťazným ramená jeho
zlomky pút svojich k mora Čierneho
vodám prudko unášajú.
Rieka sa hadím krížením točí
a valný tok o breh bije,
prekážky svoje mocne nivočí,
násilné boky podmyje:
ona sa nízkou vinie dolinou
a s vysokou si pohráva hlinou
a doľ ju melie, šuchorí,
a vypnuté tam na nízkom poli
na zrutnú výšku pyšné topoli
strhne, zatopí, zamorí.
Nech piesne cudzie trúba sprevádza,
alebo struny trasenie,
alebo to, čo z píšťal vychádza
vlniek veterných vlnenie:
na tvojich brehoch, v tôňach jelšiny
spievať ja budem v tie violíny
šumu tvojho, slovenský Hron!
A keď zabúria z pŕs mojich žiale,
nech sa ozýva od skale k skale
búrnych tvojich vôd barytón.
 

Tajomstvá

 
Už slnce za hory pozlátené padá
a sen sladký pokoj prírode podáva;
s mladým sa večerom hrá dolinka mladá
a zora milý blesk láskave uspáva:
Cítim to, sladko mi doba táto hovie,
ale čo to za slasť? ktože mi odpovie?
A tichá noc mrakom svety naše kryje
a svetlá čarovné jasným nebom seje;
zrak môj sa do bleskov nebeských zavije
a celým sa srdcom sladký cit rozleje:
Hľadím, že snáď blesk ten na to mi odpovie,
čo v ňom oko moje teší? ktože ho vie?
Nad horou strašná vylietla čierňava,
hrmí, hromy bijú, blýska sa a leje,
utíchne; — od hory k druhej hore vstáva
dúha a slnce sa milé zas usmeje:
Oko moje v slze radostnej sa topí,
ale čo za radosť to? kto ju pochopí?
Pod lipou si pekná mladucha sedela,
spievala ľúbezne a vienočky vila,
tvár sa jej pod ružou červenou belela
a v oku sa hviezda ranná roziskrila:
V jej krásach sladko sa oko moje baví,
ale krásu tých krás ktože mi vyjaví?
 

Hviezdy

 
Vy kráľovské sestry na nebeskom poli,
v ktorej z vás bydlo si duša moja zvolí,
keď raz z týchto nízkych zakvitnutých hájov
ona preletí ta do nadzemských krajov?
Mlčíte? či význam vášho ligotania
slabosti ľudské snáď pochopiť mi bránia?
V predmetoch tých ľudstvo blaženosť si sníva,
ktoré mu zázračná tajomnosť ukrýva.
Jasné ste vy všetky, ako sláva jasné,
vo vás osláviť sa môžu duše krásne:
Oj, čo sa mi aspoň i vo dne nesmeje
blesk váš, svetlá moje, vy moje nádeje!
 

Prosba

 
Spievajže, sestra, spievaj mi, moja,
ale hlasom matky svojej,
mňa len slovenské hlasy ukoja,
tými dušu moju ovej!
Spievajže, moja, spievaj, oj, spievaj
o krásach rodného kraja
a zápalom tých krás porozhrievaj
chladnúce prsia šuhaja!
Spievaj mi, krásna, veď pekná si ty,
ako svit raňajšej zory;
svet mladý drieme v krásach zavitý
a v ľúbych spevoch hovorí.
Spievaj, zaspievaj, družička mladá,
oj, len dnes sme ešte mladí;
nebudeš spievať, keď rokov vláda
vrelé ti srdce ochladí.
Spievaj mi, veď znáš, ty moja drahá,
ten stý mladých síl nepokoj.
Ukoj ho! Ba nie, veď sa vymáha
duch jarý hor` cez žiaľ i boj!
Spievaj len, spievaj a z duše milej
vôňu ružovú rozlievaj,
ak chceš, žiaľ, ak chceš, potechu vylej,
len, dušička, mi zaspievaj!
 

Krajanom

 
Čo to za slza v slovenskom oku?
Čo tá pred Bohom žaloba?
Hádam súdená v časov potoku
rodinám našim poroba? —
Ľúbosť nespieva na brehoch Hrona,
zamĺkla pieseň veselá,
kviľba sa, ako hučanie zvona,
nad rodom celým prestrela.
Hoj, bratia! strašnú spieval bych pieseň
o zlobe vrahov národa;
ale nežiada kliatbu a tieseň
duchov slovenských sloboda.
Spieval bych sväté otčiny žiale;
lež načo slabé kvílenie?
Keď spráchnivejú synov koštiale,
duch dá otčine spasenie. —
Či mám dať strunám svojho varyta
mátožných strachov trasenie?
Či radosť hlásiť, že nám už svitá
po tmách storočných vzkriesenie?
Či mám cit v túžbe prázdnej zanoriť,
čo sama sebou umiera? —
Nie, bratia! našu slávu utvoriť musí rozumnosť a viera.
Čo sa ľakáte zlata štrngotu
v truhliciach zradcov národa?
Či sa cvendžania mečov a hrotu
ľakala otcov sloboda?
Čo má so zlatom veľkosť svedomia?
Čo ľúbosť k rodu s panštinou?
V lone veľkosti sily sa lomia,
s trpkou moc rastie hodinou.
Nech si má sok náš kus týchto časov,
daných mu, by mal čo stratiť;
čo nám má slávnou zostať okrasou,
dvojne nám musí navrátiť:
„Veríte v Boha, i vo mňa verte!“
tak hlasom ľudským Boh volá;
len si poklady ducha zoberte,
duch mocný peklu odolá. —
Nekvitne veru národov sláva
z násilia, kriku, hmotnosti;
národ z národa svojho povstáva,
večné rodí sa z vecnosti.
Čo vzniklo ako blesk meteora,
tomu smrť určia hodiny;
pomaly vstáva z dejinstva mora
mohutný život vidiny. —
S nadšením pekným spieva hlas Kóny
o divnom štíte Fingala:
Slovanských bardov posvätné tóny
budú myšlienky pochvala.
Voľnosť hľadaly zapadlé doby,
voľnosť tá bila národy;
ale v Slovanstve z temníc poroby
svitne deň ducha slobody.
Svet, čo vo vekoch minulých zhasol,
choval sebectva nádoby;
ale zásada slovanských časov
zaprenie vlastnej osoby:
vlastenec verný sám seba zruší
a žije vlasti jedine,
otčinu nájde vo svojej duši
a dušu svoju v otčine.
Čo to za slza v slovenskom oku?
Čo tá pred Bohom žaloba?
Či snáď vlasť naša v svojom pokroku
je Danaidok nádoba?
Či snáď víťazstvo chceme bez boja?
Či žať prv, než by sme siali?
Či chceme pokoj bez nepokoja?
Či bez zásluhy pochvaly?
Pravda je u nás poklad jediný,
duch pravdy hradba storaká;
žiadny surovec ľúbosť dediny
nevymkne z prsú Slováka.
Bratia! keď máme ľúbosť a vieru,
v božskosti pravdy nádeju:
strhneme slepcom s očí zásteru,
v svetle slzy ich zalejú.
 

More

 
Búrlivé vlny o breh plieskajú,
jak by svet chcely zaplaviť:
Či sa pokoju mdlému rúhajú?
Či moc chcú slávnu objaviť? —
Ony sa búria! — A junák mladý
vešteckým okom do hlbín hľadí
na ich tajomné pohnutie.
A nad morom sa nesie, rozvieva,
hlasom v bralistých krajoch zaznieva
velebné jeho nadchnutie:
Odkry sa. odkry, prosím ťa, tmavá
nových dňov mojich zástera!
Ukáž, či slasť, či žiaľ mi podáva
moja v svet a v Boha viera!
Nádeje moje, ako kryštály,
čo ruky božie nebom rozsialy,
do duše mojej blýskajú:
ale kto vývod zo sĺz nešťastných
vydá, čo z očú mladých a jasných
na hrob nádeje padajú? —
Hoj, duša mladá, v centre sa večnom
usaď túžením cheruba!
Zastane ten na hrade bezpečnom,
kto sa k božskosti prerúba!
Hoci zákon ten, čo svetmi krúti,
veselosť tvoju krížom zarmúti,
ty znaj nepoznať nehody!
Nech ti je svätá myšlienky sláva,
ostatné slávy, čo svet podáva,
sú tieto svojhlavé vody! —
Ha! jak sa k nebu hádže vlnami
divý syn tento prírody!
Ale ťarcha tá s jeho vodami
vždy ho nazpät o zem hodí:
tak teba, moja biedna otčina,
ku zemskej hrude živel zaklína,
čo sám nezná sa zvelebiť;
ale musíš sa cez biedy, hroby
z nešťastia svojho, slabosti, mdloby
na slnce života prebiť!
Ako ty, more, v národov rade
rod môj sa šíre rozkladá,
ako ty, v mojom plamennom hlade,
okúsiť voľnosti žiada!
Ako ty, more, v svojich hlbinách,
poklady kryje v svojich rodinách
a svetu ich neodkryje;
ako ty, more, v divej ľútosti,
vlnu, čo má ho vyniesť k výsosti,
on do pŕs vlastných sa bije!
Ako ty, more, on je mohutný,
a predsa ako ty, slabý!
Ako ty, more, on je ozrutný,
jak ty, v stenaní pochabý!
No, jak ty, more, v silných orkánoch,
v svojich nesmiernych vodných balvanoch
vyváraš hrozný tento šum:
tak ľud môj v dutí silných orkánov,
pod ťarchou tisíc ráz oplakanou
objaví svetu svoj rozum!
 

Morava

 
Morava smúti, mlčí Morava,
vody jej nemo sa valia,
a predsa prúd jej čosi rozpráva,
a odpoveď je šum skália.
Kde živé mlčí slovo človeka,
tam nemá musí hovoriť rieka,
kde duch nie, odpovie skala;
kde dejín sveta anjel zazvonil,
bárs sa on v vekov mlčanie sklonil,
príroda mlčať prestala.
Oj, ako divno vetry tie vejú
ponad smutné tieto vlahy!
Či ony nesú novú nádeju?
Či to ohlasy výstrahy? —
Pred duše mojej vrelej očima
tôň sa akýchsi záľaha zdýma:
Blud, Či nešťastia to tôňa?
Hľa, tam v tých parách Velehrad zdá sa,
tam Devín, Hostýn srdcom zatriasa,
tam Nitry svätej opona!
Tej smutnej vody divá nemota
minulých to obrazy dňov,
a bied prítomných strašlivá slota
strašný predmet týchto tieňov.
Zrak svoj ta obráť ku hviezdnym stranám,
balzam mohutný osudov ranám
čakaj z Boha, čakaj shora!
On v hromoch ohňov blaženstvo blýska,
keď plemä zemské tvrdo utíska
pohanská tá Kykymora!
Tieň je to strašný: zrada zbojcova
v trón slávny seká pazúry;
hlas vetrov strašný: stonba slepcova,
pút brinkot a šum purpury;
úkaz to strašný: zrodiť si slávu,
zrodiť tiež vadu a zlosť trojhlavú,
na blesk svoj zahuckať časy;
zjavisko hrozné: v búrach rozbrojov
brat brata krvou zašpliechať svojou,
zbiť slávu v svoje zápasy!
 

Nehaňte ľud môj!

 
Nehaňte ľud môj, že je ľud mladý,
klebetárski posmievači:
v mladom sa veku ide do vlády,
starému sila nestačí!
Keď predkov nemal (a či ich nemal,
ktorí prežili čas zlatý?),
čo bys‘ sa mu ty za to posmieval?
Na potomkov on bohatý!
Nehaňte ľud môj, že nemá dejov
slávy svojej minulej sklad:
on ešte peknou kvitne nádejou,
budúcnosť má jeho poklad!
Počuješ bájne hlasy povestí?
Hovoria tie, keď čas čuší,
zázračný z nich on svet má vyviesti,
budúci svet v nich on tuší.
Nehaňte ľud môj, slepí sudcovia,
že ľud môj je len ľud sprostý:
často sú múdri hlúpi ľudkovia
dľa súdu svetskej múdrosti.
Počuješ? Spieva slovenské pole,
spievanky zrodia Homérov;
len ľúbosť útlu spievajú hole —
no budú i bohatierov!
Nehaňte ľud môj, ústa nečisté,
že odhodok on je hlúpy:
múdrosťou jeho vykúpení ste,
a ešte vás raz vykúpi!
Či nepočuješ slová rozumné,
čo deň po dni opakuje?
Večné v nich pravdy, hlboké, umné:
ten ľud vedu si hotuje.
Nehaňte ľud môj, že je len malý,
že nevládne celým svetom:
kde telo ducha k zemi nevalí,
tam duch lieta ľahším letom.
Na helénsky že ľud si spomnite —
duch si svet vlastný utvorí;
či v žalude hôr zárod vidíte?
nie! — no viďte dubísk hory!
Nehaňte ľud môj, že je chudobný,
že kraj biedny, smetisko má:
to je blud — má svet sebe podobný,
má hory, rieky, zlato má!
A keby nemal? Ale má hlavy,
má obchodu silný zárod.
Alebo či sú čriedy a bravy
a koniarne komus‘ národ?
Nehaňte ľud môj, že je ľud tichý,
že rád trpí, že je slabý:
pravda, surovej on nemá pýchy,
nie je v zápasoch pochabý.
Vy to neviete, že duch národov
práve takú povahu má:
keď má vystúpiť s činnou slobodou,
najprv ticho myslí, dumá.
Nehaňte ľud môj, že úcty nemá,
že ľud môj je potupený:
slávnejšie ešte svet tupí plemä —
nuž kto je tam zhanobený? ...
Ach, zlé sú časy: na všetky strany
svet žertvuje bohom zlatým.
Ale národ mi nechaj bez hany:
národ patrí k veciam svätým!
 

Ohlasy

 
Čože sa hnev váš búri a srdí
na reči rodnej sladké výlevy?
Čože pľujete, vy srdcotvrdí,
v mladé líca krásnej devy?
Či ľúto vám je, že z nízkych smradov
vychádza s tvárou spanilobľadou ?
Tvrdosrdcí, tvrdohlaví! —
No, aký orkán sa to rozvliekol
nad mladých druhov, že z rabstva vekov
chcú vytrhnúť dcérku Slávy!
Ha, ha, ha — duchov zhaslých tôňami,
šprihaninou ledajakou,
hnevlivcov slabých jedoslzami
so susedou krvozrakou
chcieť zastaviť tok valného Hrona,
zastaviť zvesty vzkriesenia zvona,
vysušiť bystrý, prudký Váh;
rozváľať Sitno, Tatry rozrúcať,
orlovi smelý väz povykrúcať
a zhasiť blesk v mladých prsiach!
Či neviete vy, že duša smelá
mátoh sa bájnych nebojí,
že dosť by Hoľa mŕtvych zavrela
v odvážnom padnutých boji?
Neviete, že keď ku slncu lieta
orol, maznavé nedbá na dieťa,
ani na huk Krkonošov? —
Nuž teda duchu nerúhajte sa,
nemajte za trón diablov nebesá
a cherubov za loptošov!
Nič si ty svetu neublížila,
reč sladká našich pradedov,
tristo si vekov v nízkosti žila,
a nik‘ ťa z nej nevyviedol!
Ale ti aspoň nik nenahádzal
na oči biedu, ktorou ťa sviazal
vrah, čo slávu hanil tvoju —
teraz vlastný tvoj rod hádže blatom
na teba, a čo mal by ťa zlatom
krásiť, nuž ťa strká k hnoju!
K hnoju, ku stajni, k mŕtvej prírode!
Čo na to rieknu susedia,
ktorí o tvojom vysokom rode
a o krásach tvojich vedia?
Po satansky sa jedni uškrnia,
druhí sa hnevom svätým naplnia —
A my čo? — My večne s tebou!
My sa tešíme, že tvoje krásy
tým krajšie zkvitnú, keď bludné hlasy
pred tvojou zmĺknu velebou!
Rúhači, ktorí hlas svojich otcov
do chlievov zamykať chcete!
Viete vy, akú hanbu vy z tých slov
na vlastnú hlavu sypete?
Či v chlievoch ste sa vy narodili?
Či kočišia vás vravieť učili?
Či ste vy sprostí bačovia?
Či milé vaše vravia ohavu?
Či deti vaše oslovia kravu,
keď mať slovensky oslovia? —
Otcovia drahí, nehnevajte sa
na deje vlastného ducha —
vy vodu liali na tie kolesá,
vám hnutie toto prislúcha!
A vy dnes-zajtra k otcom zájdete,
my zostaneme na búrnom svete,
ponesieme ťarchy žitia:
vaše je, vaše časy čo zvinia,
zo svojich vývod vydajú synia,
keď ich veky nové schytia. —
Ale ty, slabúch zlostný, lenivý,
bez skutkov, bez svätej vôli,
ty vyskacuješ ako vlk divý
na peknom slovenskom poli.
Vieš ty našprihať cudzím zásluhám
a posmievať sa nádejným dúham
a vymýšľať zradu, klamy!
Ty hluchý, kremä telesných uší,
ktorý pre blaho slovenských duší
nepreložils‘ krížom slamy!
Nazdáš sa, že keď otcov si ctíme
v spore jednom, v stých pokojoch,
že my s tým istým srdcom stojíme
i v špatných s planci rozbrojoch?
Alebo tvojich striel sa bojíme?
Never, niet guľky v tom tvojom dyme
oj, nejdeš nás skutkami biť.
Kto hnil až dosiaľ, i teraz hnije,
hniť bude, až mu k smrti odbije,
i naveky bude len hniť!
 

Duchu Puškinovmu

 
Spevec severu, brat duše mojej,
genij nadchnutej mladosti!
Smutno mi duši, oj, bolestno jej,
že v mohyle tvoje kosti!
Puškin! Ľúbim ja tvoje stvorenia,
ľúbim Čerkesku vľúbenú,
na klebetníkov tvoje horlenia,
i Poltavu pobúrenú,
i Onegina, švárneho druha,
hráča s vlnami strastných dňov;
ľúbim obrazy tvojich snov,
ligotavých ako dúha.
Puškin! Nač ťa smrť mladým vytrhla,
načo mne ťa, druh, vyrvala?
Sudba! Čos‘ ľud môj v žiale uvrhla,
čos‘ kraj jeho rozplakala?
 

Zaspievam pieseň o slobodnej vlasti!

 
Nabok, vy jedných bolesti,
keď biednych tisícov chóry
na výslní slobody spievajú!
Na štít Ossianovec mohutný
udrel, a víťazstvom sa zmladily hory
a ozvaly radosťou z kraja ku kraju.
A pozor smutný
ešte na jazvách pút hrdzavých stojí
a slzou sladkou, radostnou ich hojí.
Od Dunaja ku slovenským horám
nadchnutie duše prejalo,
nadchnutím svätým prsia prekypely:
,Koniec nevoľným pohromám!‘
Tyranstvá tajno zubmi zaškripely.
Tak sa stalo. —
Zabudni mati, na bolesť pôrodu,
porodíš syna slobody!
Duch večný súdi: a zlatú slobodu
rodia si spolné národy!
Zabudni, sedľač, na svoje mozole,
malé máš síce, ale vlastné pole,
len chalupu máš, ale svoju vlastnú,
biednu máš minulosť, lež budúcnosť šťastnú.
Mať, na pôrodu zabudni stonanie,
nezrodilas‘ si rabské preklínanie!
Už spadly centy s chrbta shrbeného,
už vyšly hlasy z hrdla zamknutého;
k váhe poddaného kloní sa sloboda,
k váhe panskej pravda zbitého národa;
zákon jeden na stohlavú výsadu,
na zbraň vlastná päsť a vývod na vládu;
nie Rím, nie Augsburg, nie poddaný, nie pán
jedno, v dolmáne, v talári či v hune:
česť mu, kto verný krajan!
Česť kráľovi a svätej korune!
Sláva Hospodinu!
Hymny vyveďte, organy!
Zhučte, radostné tympany!
Pristavte čaše k miernemu vínu
a v štrngu jednom nech sa zaligotá
zákonná rovnosť a právna jednota!
Zažnite fakle, zasvietiť ľudu
von z tmy podlosti, von zo tmy bludu!
Zdvihnite čaše, smyť otcov vinu!
Poddaným ruku dávajú páni!
Zhučte, radostné tympany!
Hymnu sprevaďte, organy:
Sto ráz sláva Hospodinu!! —
Lež čo to dušou mojou preletelo?
Duch otrok — voľné telo!
Slovák rab — človek slobodný!
Ľud, slova ľudstva nehodný!
Kde ti je meno, kde česť, kde školy?
Želiar, cudzinec v drahej otčine,
slobodný v väzbách nevoli!
Hanba ti vravieť — spievať zrada;
tomu, čo Žida k prsiam privinie,
tys‘ málo viac od hoväda!
Sem ten trpký chlieb — sem moje jarmo!
Horkáže naša sloboda!
Dať sa prezývať „voľným“ nadarmo!
Nám je mena toho škoda! —
No, ale vedzte, bratia Maďari,
nie ste naši zbavitelia:
voľnosť vaša sú danajské dary,
kým nie ste naši priatelia!
„Vykupiteľ“ je sväté meno —
a plemeno,
ktoré z národov rabov robí,
samo je plemä poroby!
Uctiť Slovanstvo, uctiť národy;
ruka ruku nech umýva,
preč, pýcha a vládybažnosť,
jeden cieľ a jedna snažnosť,
voľnosť má byť spravodlivá!
Hurrah, sem ruku! — Strom slobody
pučí ä kvetom sa bujným osýpa;
keď Zjaria sa druhé stromy,
zakvitne i naša lipa,
a v jej tôni oddýchne si
i syn veľkého národa.
Hurrah!
Tresknite, diel sviatočných hromy,
až sa ozvú zmladené lesy
a z mŕtvych vstane národov sloboda!
Jeden zákon, jedna otčina!
Zahučte, zvony, k poctám Hospodina,
zhučte, radostné tympany!
Ctnosti synov smyjú otcov vinu!
Hymnu vyveďte, organy,
spravodlivému Hospodinu!!
 

Svornosť

 
Ticho je u nás; hej, mŕtve ticho.
Že mŕtve? Ba žijú telá!
Ale hýbavosť, duša života,
nevieme, kde sa podela:
Svorno je u nás, ako keď mŕtvi
ku mŕtvym svojim poľahnú,
čo jedni k druhým niekedy sotvy
v bratskom sa bozku už nahnú.
Ticho je u nás. Od riek ku horám
posteľ ohromná sa stlaje,
rieky v pokoji tečú ku morám,
háj s horou tíško si vlaje.
Utíchly žiale, i spravodlivá
žaloba stránok nedelí:
Slovensko svorne si odpočíva
na sedmospáčov posteli.
Ticho je u nás. Veď stíchly búre,
Slovensko drieme v pokoji,
rozbroja ostrožhavé pazúre
zatuply v samom rozbroji.
Niet slov závisti, zášti, sočenia,
písmeny značenej jedom;
studený pohľad vzájom si menia
sused so svojím susedom;
Ticho je u nás. Hádam čušíme
pod bičom prísnych osudov,
hádam vypustiť len sa bojíme
pred duchom, tým sudcom bludov.
Len v spodnej, hádam, srdca temnici
dujú kameň zlostné boje
a škripia ticho — ale v ulici,
v knihách — no, všade, ticho je!
Oj, keby radšej surmy hlásili,
rana na ranu padala,
žeby zsilnela sila zo sily,
víťazom znela pochvala!
Azda úprimné potom smierenie
prišlo by za statočný boj:
vraj, len z víťazstva koreňa ženie
haluz palmy, svätý pokoj!
Ale nie, Bože, nie ohňa cesty,
nie nástroj tvrdej oceli,
nedaj moc zvade a právo pästi —
jedni padnúť by museli:
sväzok veľkého kráľa Moravy
buďmež‘ od čiastky do čiastky,
tak veď nás k jasným výšinám slávy
svätou cestou svätej lásky.
Ale ďaleko Kanaan lásky,
kde nádej, viera už rodí.
Bratia, mocné sú šľachetných sväzky:
svornosť nech záveje brodí!
Potom už či boj, či pokoj: s Bohom,
nezhynú naše nádeje;
zaviatym slávy dávnej prielohom
svornosť prebrodí záveje!
 

Letel mladý sokol

 
Letel mladý sokol ponad Hron odhora,
čakala naň v horách zlatoústa zora:
nevzdychal, nežialil, len mu duša vädla,
len mu kedys‘ v hronské vody jedna slza spadla,
Spytuje sa zora: Sokolík, čo ti je?
Či hladom umieraš, či ťa orol bije?
Či ti strelec v poli krídelko poranil,
či ti Pán Boh šírym svetom prelietať zabránil? —
Krásna zora moja, hladu sa nebojím,
brok ma nedočiahne, pred orlom obstojím,
slobodno mi lietať v šírej sveta diali:
ale mi môj háj zelený vrahovia soťali. —
Drahý môj, nesmúť sa, že ti háj soťali,
veď oni môj zlatý zámok nezrúcali:
v ňom si poletujme ponad biedne svety,
tak žiaľ nikdy nezakalí naše šťastné lety! —
Oj, nie duša moja — sokol jej odvráva
— zámok tvoj zaplaví hromová mrákava:
sleť ty so mnou k stráňam srúbanej dúbravy,
v zlatom blesku tvojich očú háj môj sa zotaví.
Na jarabom hrdle sokola prikliata
ligoce sa slávou zorička zo zlata:
v očiach sokolových sladko sa uzerá,
pozlacujúc voľných krídel milencových piera.
Letel mladý sokol ponad Hron oddola,
letela zorička na hrdle sokola:
mrákava zablysla, skrížily sa strely
— ach, Bože môj, nad milými vody sa zavrely!